Vinco
Úvod
Je piatok 19.11. V práci s Jožom hádžeme po sebe očkom a hovoríme si „cez weekend by to šlo“. A naozaj to šlo. Dohodli sme spolu destináciu a ja som mal dohodnutú akciu vložiť na stránku. Po práci prichádzam domov a usadám za počítač. Kreslím na mapy.cz trasu a volám Jožovi, lebo som potreboval niečo upresniť. Nedokreslil som. Jožo mi povedal, že akcia je na stránke už vložená. Tak som sa aspoň prihlásil. Čo však s účasťou? Pôjdeme len dvaja? Pýtam sa sám seba. A tak roztáčam telefonický boj o ďalších účastníkov.
Volám Danke. Prečo? Lebo tento rok sa akosi rozbehli a sú aj s Petrom
hladní po akciách 
Dostávam odpoveď, že aj ony mali na pláne tento
weekend niekam ísť. Tak prihlásenie na akciu nechávam na ňu. Dnes už vieme
ako to dopadlo.
Volám Ivanovi. Dostávam odpoveď, že on je na Štrbe a akciu nestíha, ale osloví „severanky“, či nechcú ísť. Dostávam od Ľudky SMS-ku, že kedy sa zajtra štartuje, že majú s Majkou záujem. No večer sa z ďalšej SMS-ky dozvedám, že nejdú. Škodááááááááá. A tak som sa snažil a nič. Ešte som do sobotného rána tajne dúfal, že sa niekto pridá ale márne. Ideme len dvaja. Ja a môj verný priateľ Jozef. Po dlhej dobe samy na akcii. Už som zabudol aké to je, keď v minulosti sme spolu absolvovali väčšinu akcii iba my dvaja.
Tradícia
Áno je to tradícia. Vždy, keď ideme na Žilinský smer, zastavujeme v Zadarmovciach na káve. Aj dnes tomu tak bolo. Malo to len malú chybu. Keď sme obdržali kávu pri platení, akosi sme zabudli, že cukor a smotana sa do tejto kávy pridávajú na mieste k tomu určenému. A tak sme pili neosladenú kávu bez smotánky. Ale zato sme si spravili jednu fotografiu vonku a to s Trenčianskym hradom a tečúcim Váhom v pozadí. Vo vnútri si smeli sadnúť iba OTP a k tým my dvaja nepatríme. Čo už. Aj bez sedenia sa zaobídeme.
Putovanie
V Hornej Porube za tú dobu čo sme tu naposledy boli, vybudovali parádne
parkovisko pre návštevníkov. Je presne oproti Hasičskej zbrojnici. Je tu aj
detské ihrisko a tak, kto sem príde s deťmi, ony sa zatiaľ môžu pred
odchodom na turistiku krátko na ňom pohrať. Hraví sme boli aj my dvaja.
Jozef vyskúšal hojdačku a ja zas preliezačku. Proste sme stále
deti
Prvý cieľ
Už od dediny je vidieť majestátny Vápeč. No dnes bola hmla a preto sme išli do „neznáma“. Tajne sme dúfali, že časom sa vrch odkryje a my budeme mať výhľady. Jedno je niečo chcieť a druhé je niečo dostať. Dnes nebol ten čas niečo dostať. Príroda je mocná a treba ju rešpektovať. A preto ja často hovorím, že každé počasie má svoje čaro a všetko je pekné a treba využiť každú chvíľu, keď môžeme byť „vonku“ a užívať si.
Cesta na Vápeč nie je príliš namáhavá a strmá. My sme si cestou naň spravili dve zastávky. Prvú pri studničke a druhú v sedle Palúch. Tu sme aj odbočili a po Ceste hrdinov SNP sme navštívili blízku vyhliadku, kde na Jozefa v malinkej jaskynke čakala keška. Po odlovení sme neodolali volaniu Vápča.
Na vrch sme dorazili spolu. No než som sa stihol rozložiť na
gastronomickú prestávku Jozef niekam zmizol. Keškár. Čo už. A tak som na
vrchole sedel sám a občerstvoval sa. Po chvíli na vrchol dorazil starší
pán. Hodili sme pár slov a aj on za chvíľu „zmizol“. Ďalším bol
mladý pár. Ten sa na vrchole zdržal dlhšie. Podebatovali sme o turistike,
vzájomne poukazovali pár fotografií z minulých akcií. Ony boli na Vápči
pred týždňom na západ slnka. Aké romantické. Škoda, že nie som aj ja
mladý. Aj ja by som rád bol s mojou milovanou na západe slnka
Ako si tak papám a pijem, čas sa míňa a Joža nikde. Začínam po ňom pátrať. Na každú svetovú stranu volám Jožoooooooooo. Žiadna odpoveď. Už som si myslel, že sa mu niečo stalo, keď sa tu zrazu z hmly vynorí chlapík. Lepšie sa prizriem a to Jožo. Huráááááá. Žije. Ešte sme chvíľu pobudli na vrchole kvôli fotkám, ale potom bolo treba pokračovať.
Krátka zastávka
Na krátko sme sa zastavili pri jazierku, ktoré je pod Vápčom. Je to pekné miesto, kde sa dá posedieť a aj opekať, lebo súčasťou miesta je aj ohnisko a prístrešok. Cestou sem sme išli prudko dole a cesta sa dosť šmýkala. A keď sa šmýka, čo sa vyskytne? No predsa pád. Nie, Jožo nepadol, ale zato ja áno. Bol to moment. Ľavou nohou som stúpil na šmykľavý koreň a bolo dokonané. Nohy mi vyleteli do luftu a ja som padol rovno na chrbát. Ešte že turisti nosia na chrbte ruksak. Ruksak aj mňa zachránil pred pohromou. Stlmil celý náraz na zem a odnieslo si to iba špinavé oblečenie a ľavá ruka. Chvalabohu. Pokračovali sme bez ujmy ďalej vo dvojici.
Druhý cieľ
Už pri klesaní do časti Štyri lipy sme mali celú cestu pred očami kopec
oproti. Jožo spomínal, keď naň
liezol s Marošom, že to bolo dosť „výživné“. Mali sme sa na čo
teda tešiť A naozaj. Síce stúpanie nie je extrémne dlhé, ale zato
výživné áno. Je to naozaj prudký kopec. Našiel by som zopár paralel,
spomínajúc na iné tiež výživné kopce, ale načo. Keď si tu a chceš
navštíviť Vlčinec musíš si proste máknuť. Preto chodíme na turistiku,
aby sme si mákli. Po rovinke chodiť, to nie je turistika. A tak ani neviem
ako, zrazu sme sa ocitli na tomto tiež peknom a výhľadovom kopci. Naša
námaha bola odmenená výhľadmi, hoc pár hodín pred tým, bol aj Vlčinec
čiastočne v hmle. Ja to beriem ako odmenu za vykonanú námahu, preto sa
oplatí si máknuť.
Prestávku sme využili dosýta. Doslova dosýta som sa cítil ja, po
skonzumovaní druhého obloženého rožka. Často sa mi nestáva, že zjem na
turistike všetko, čo si z domu prinesiem Dnes to bolo ale iné. Kultúrnu
vložku pri prestávke zabezpečil Jozef, so svojim „lietajúcim vtákom“.
Škoda by bola nevyužiť kopec s výhľadmi a ešte aj bez hmly.
Záver
Po tom, čo sme odišli z Vlčinca, už iba raz sme zastavili svoje kroky.
Prameň pri kaplnke Panny Márie v časti U Smrčkov si to určite zaslúžil.
Spolu s Jožom sme ochutnali jeho chuť a výdatnosť. Nie je nad vodu
z prameňa. Pre turistu je to priam nutnosť využívať prírodne vodné
zdroje pri putovaní. Udržujú nás pri živote 
A my sme využili tento dar
a aj pekne v duchu poďakovali.
Posledná trasa už viedla iba do Hornej Poruby. Ani teraz, keď sme hodili sem-tam očkom na Vápeč nebol „vyzlečený“ z hmly. Preto sme sa s Jožom zhodli, že Vápeč musíme znovu navštíviť, keď bude počasie prijateľnejšie a Vápeč sa nám ukáže celý vo svojej nahote.
Pán Vápeč – niekedy nabudúce dovidenia.
Dodatok
Na Vápči som bol tri krát. Dnes a pred tým v roku 2016 a 2019. No musím povedať, že vždy to bolo „silné“. Aj ja, ktorý si niektoré fragmenty z turistík nepamätám si na tieto dve predchádzajúce návštevy pamätám dopodrobna. Je neskutočné, ako sa mi niektoré zážitky z minulých Vápčov zapísali do pamäte. Počas celej tejto cesty sa mi vynárali z pamäte, ako by to bolo včera. A to je dobré. Lebo musím povedať, že každá návšteva Vápča je pre mňa „silná“.
Ďakujem Jožovi, že vymyslel túto veľmi zaujímavú trasu a že sme mohli opäť spolu, iba my dvaja, zažiť pre mňa „silný“ Vápeč.
