Detail akcie Cesta hrdinov SNP na východe #2 / Chata Erika - Košice Čermeľ

Vstávame

Včera večer pri večeri sme si dohodli na ôsmu hodinu raňajky a tak nás s dostatočnou rezervou budík budí o 6.40 hod. Michal to nemohol vydržať a vstal o 10 minút skôr. Možno sa bál, že do ôsmej nedostane čas na návštevu sociálneho zariadenia, ale to sa nestalo
Je za päť minút osem. Sme pobalení, nachystaní a tak vrknem do pľacu: Ideme? Dostávam jasnú a nekompromisnú odpoveď od Miša – nejdeme. Sme dohodnutý na ôsmu, tak pôjdeme na ôsmu.
Je osem. Schádzame dole do spoločnej jedálne, kde máme absolvovať raňajky. A viete čo sme mali? Presne to čo na večeru – guláš. Rozdiel bol len v množstve. Guláš sa skoro prelieval cez bočnice. Až som mal strach, že ako sa mi pôjde, keď ten guláš narvem do žalúdka. Už teraz prezradím, že sa mi išlo parádne.

Vyrážame

Pohľadom na oblohu zisťujeme, že slniečko bude dnes skúpe na lúče. Oblohu opanovali mraky a úvodnú cestu aj biela hmla. Po včerajšom „úpeku“ to bolo fajn a myslím si, že nám to vyhovovalo. Báli sme sa len búrky, ktorá bola na dnešný deň avizovaná. Povedali sme si, že sa necháme prekvapiť.
Keď sme išli okolo rázcestníka Golgota zrazu sa bez predchádzajúcej výstrahy ozvalo moje bruško. Na vine bol guláš Nebudem tu opisovať dojmy a zážitky len spomeniem, že som musel skočiť do kríkov, presnejšie na pník Ale potom to už išlo ako po masle.

Prvá zastávka

Asi po ôsmych nezáživných kilometroch sme dorazili na Prednú Holicu. Batohy sme zložili pri kaplnke a dopriali si pár minút oddychu. Vytiahli sme aj niečo pod zub. Jozef ma ponúkol pivom, ktoré vytiahol na občerstvenie. Ja som si ale hneď spomenul na včerajší deň, keď som si pred stúpaním na Kloptaň práve vypitím 16° piva zabetónoval nohy Avšak Jozef ma prehovoril a tak som si jeden glg predsa len dal.
Inak na tomto mieste je situovaná aj chata Lajoška, no tá je stále v rekonštrukcii a tak sme jej pohostinné služby využiť nemohli. Mohli sme sa len smutnými očami z diaľky pozerať na ňu. Po prestávke sme sa pohli ďalej.

Druhá zastávka

Tu sme mali veľké očakávania. V tejto časti SNP-éčky sa nachádza chata Jahodná a každému z nás sa v hlave preháňali otázky, či bude chata otvorená. Keď sme vyšli z lesa a uvideli chatky padali otázky, „ktorá z nich je Jahodná?“ Jozef už napísal svoju skúsenosť s jednou s nich, no nakoniec sme tú pravú našli. Logicky bola tam, kde je parkovisko a kde stoja autá. Čím bližšie sme boli, tým lepšiu náladu sme mali. Huráááááááá. Chata bola otvorená. Priestor chaty, teda reštaurácie bol plný hostí, ale nám to vôbec nevadilo, lebo vonkajší priestor bol oveľa príjemnejší. Poskytoval kryté sedenie a príjemný trávnatý koberec. A keďže slniečko v tomto čase už pieklo, vykonalo pre nás aj službu. Uschli nám všetky mokré veci a dali sme oddýchnuť aj bosým nohám.
Hladné brušká dostali tiež svoj diel slasti. Kofola chýbať nemohla, no česnačka bola priam balzam na žalúdok. Znova sme sa presvedčili, že aj tie notoricky známe polievky pre turistov sa dajú pripraviť na milión spôsobov. A aj táto bola taká – úplne iná – proste výborná. Uschnutí, najedení a zregenerovaní sme pokračovali ďalej do poslednej etapy dňa.

Záver

Keď sme prechádzali popod vedenie vysokého napätia za Kamenným hrbom tušili sme, že cieľ už nie je ďaleko. Onedlho sme vstúpili do časti Horný Bankov a o chvíľu aj Dolný Bankov kde to už hýrilo civilizáciou. Posledná časť trasy už viedla popri ceste. Nad nami začalo hrmieť, ale kvapky ešte nikde a tak sme švihli do koní. K rázcestníku Košice, Čermeľ sme dorazili v tej správnej chvíli. Autobusová zastávka bola neďaleko a kým padli prvé kvapky boli sme pod jej ochranou. Chvalabohu – nezmokli sme. V priebehu pár minút sa strhol taký dážď, že ak by sme ho schytali, tak by na nás nezostala suchá nitka.
Počkali sme na autobus, ktorý nás mal priviesť do blízkosti hotela Rokoko no po pár kilometroch jazdy sme sa ocitli úplne na inom konci mesta pri Star Pube v Ťahanovciach. Skúšali sme taxík – beznádejne. Nakoniec sme to dobojovali po vlastných až k hotelu Rokoko. Síce unavení ale spokojní, že sme v cieli a že si koniec dňa budeme už len užívať. A verte nám, že sme si ho riadne užili.
Parádne pivečko, parádna večera, parádny dezert a večer na izbe parádna partia „farára“ s parádnym rumom. Proste parádny koniec turistického dňa ako sa patrí a sluší. Každému odporúčam zažiť taký parádny deň, aký sme zažili my.

Snažíme sa prísť do Košíc skôr, ako búrka

Je ráno. Mal by som byť plný síl. Aj som plný. Gulášu, čo sme mali na raňajky. Čo sa týka kondičky, je to o niečo lepšie ako včera, ale k ideálu to má naozaj ďaleko. A to nie je ani teplo. Takže sa nemám na čo vyhovoriť. Začínajú na nás dopadať prvé kvapky. Dnes asi výhľady nebudú. Oproti idúci cyklista namiesto pozdravu hovorí „je to tam celé biele.“ Kvapiek pribúda. Začínam rozmýšľať, či si nedám na seba aspoň bundu. Kým sa k niečomu rozhýbem, prestane pršať. Naozaj som počas tejto výpravy celý nejaký pomalý…

Dnes nás síce čaká o 2 – 3 kilometre viac, ale tri krát menej výškových metrov. A čo nám táto rovnica o jednej neznámej napovedá? Že dnes mám teoretické šance na to, aby som ako tak dokázal držať krok s Mišom a Vincentom. Profil trasy sa dá zhrnúť do jednej vety „čaká nás zostup do Košíc.“

Sme na zjazdovkách nad Jahodnou. Všetci sa tešíme, lebo tam dolu… nás čaká chata. A na chate polievka a kofola! Zostupujeme a tešíme sa. Tešíme sa a zostupujeme… Zrazu oproti nám idú tri baby. Už na prvý pohľad je jasné, že idú SNP-čku. Pri pohľade na všetkých tých SNP-čkarov zisťujem, že som sa asi zbalil na celú SNP-čku a nie iba na tri dni. Súdim tak podľa veľkosti môjho batoha, ale najmä podľa jeho váhy.

Prichádzame na Jahodnú. Všetko na dohľad vyzerá byť zatvorené. Nálada vo výprave sa povážlivo začína blížiť k bodu mrazu. Každý z nás dostáva svoj úsek na prieskum. A je to tu! Víta ma ceduľka na dverách s nápisom „Otvorené“! Skoro som si rozbil nos, lebo je zatvorené. Už aj tie tabuľky v dnešnej dobe klamú. Mišo s Vincentom majú viac šťastia. Tam to žije! Ale Mattoni si nedáme. Sme sa jasne dohodli, že polievka a kofola.

Pokračujeme. Aj mraky. Čím bližšie sme ku Košiciam, tým sú tmavšie. Občas počuť i búrku. Mišo na mobile pozerá situáciu. Máme šťastie. Sme medzi dvomi búrkami. Ako dlho nám to šťastie vydrží? Mne kúsok pred Horným Bankovom začínajú štrajkovať kolená. Aspoň že už Košice nie sú ďaleko.

Čo to? Hotel? A otvorený? Kúsok pred našim dnešným finišom? Mišo sa púšťa do Vincenta „Ako si to ubytovanie vybavil?“ Péruje ho ako sa patrí. „Prečo nie sme ubytovaní tu?“ Vincent sa ospravedlňuje. A Mišo robí chybu. Nestáva sa mu to síce často, ale poznámka „…včera by sme to odtiaľto mali ďaleko na autobusovú stanicu“ nebola šťastná. Role sa vymieňajú. Z pérujúceho sa stáva pérovaný. Vincent je v takom švungu, že sa ujde aj mne. A to som ani hubu neotvoril. No tak to nie. Mňa ty len tak pérovať nebudeš! Reagujem protiútokom „dobre, včera sme mohli byť ubytovaní v Rokoku, ale dnes prečo nie sme ubytovaní tu?“ Vincent sa znovu ospravedlňuje.

Prichádzame na zastávku MHD. Práve včas. Síce autobus ešte nejde, ale búrka je už tu. Začína pršať. Pršanie sa mení na lejak. Vincent nás zahlcuje číslami. Kedy autobus odchádza, na koľkej zastávke vystúpime… Konečne je tu. Nastupujeme. Máme za sebou druhý deň šľapania. A kolená mi ako tak držia. Vyzerá to nádejne.

Už to nevyzerá nádejne. Autobus odbočil na úplne inú stranu ako ceduľka „Centrum“ ukazovala. Vincent je zatiaľ spokojný, ja už neistý a Mišo práve niečo pozerá v mobile… Uvidíme, ako sa to vyvinie. Za chvíľu sa moje obavy potvrdili. Mišo so stoickým hlasom hovorí „Nejdeme dobre. Už nás čakajú iba dve zastávky a vystupujeme.“ A my sme veru na konečnú nechceli ísť. Ani omylom. A predsa sme tu.

Je to jasné. Taxi. Znovu je to jasné. Peši. Lebo na prvú taxislužbu sme sa nedovolali a na druhej nám povedali „o polhodinu.“ A sakra. Tak ja si zaplatím 1,10 €, aby som k ubytovaniu šľapal z úplne inej svetovej strany ako zastávka, na ktorej som nastupoval? Aspoň že je to približne rovnaká vzdialenosť. Ale zase na druhej strane, pred búrkou sme sa ešte v MHDčke neschovávali.

Sprchu máme za sebou. Teraz nás čaká večera. Objednávame si. Podľahol som. Skúšam slimáčikov. Chalani sa mi smejú, že mi všetky slimáky stihnú zdrhnúť z taniera. Asi tým naznačujú, že na nejednom mieste už skoro zapustili korene a ja stále nikde… Vincent dodržal tradíciu a dal si zemiaky. Tentoraz na sladko. Ako dezert. Vincent a zemiaky, to je láska na prvý pohľad…

Je večer. Čakajú nás karty. Vincent sa dostáva do švungu. Už dáva do pľacu rôzne gestá. Mišo ho začína gestami napodobovať. A ja začínam prehrávať. A sakra. Na tejto výprave sa trápim už aj v kartách…