Vinco
Úvod
Trasa tejto akcie nie je úplne môj nápad. Je to vlastne nápad Ivana, len
štartovací bod určil z obce Šterusy. Mne sa to zdalo krátke, a tak som
štartovací bod posunul o jednu obec ďalej od Vrbového.
Pôvodne mal ísť aj Ivan. Ale to len v prípade, že by nešiel aj s pani
manželkou pôvodnú trasu. Naposledy som s Ivanom volal vo štvrtok
o 20.00 hod. Odvtedy sa mi neozval, či ide alebo nejde. Nechal som to na
náhodu a rozhodol som sa, že účasť nechám na neho. A keďže sa mi do
soboty neozval išiel som sám.
Doprava
Na začiatok trasy som sa dostal ráno autobusom. Ešte za tmy som vyrážal
na samostatnú púť do miesta bydliska hrebeňom Malých Karpát. Už teraz po
absolvovaní tohto putovania musím povedať, že aj sólo akcia má svoje
čaro. Nie že by som nemal rád spoločnosť, práve naopak, ale raz za čas je
dobré byť sám so sebou 
Samota má niekedy neskutočnú silu. Ale opakujem
iba niekedy a toto bol ten prípad.
Putovanie
Vôbec to nie je náročná túra, je to taká pohodovka. Pár krátkych zahrievacích stúpaní na celej trase. Je to neobyčajne pekná trasa s prekrásnou prírodou, striedajúcimi sa typmi drevín.
Počas trasy som si dal záväzok, že budem maximálne ticho a skúsim pozorovať nejakú lesnú zver. Hocijakú aj tú, ktorá by sa mi chcela zahryznúť do lýtka. Dnes som bol v takom rozpoložení, že by som dovolil každému všetko a zniesol by som všetko. Samozrejme okrem narážok od kolegov turistov, ktorí si niekedy zo mňa dosť uťahujú. Na to odpoviem iba „Karma je zdarma“.
Takže plody mojej tichej práce a putovania som zožal v podobe mnohých pozorovaní / spozorovaní zvery, hlavne laní. Nevadilo ani vtákmi ustavičné ohlasovanie mojej prítomnosti. Aj ten štebot i rôzne ďalšie vtáčie zvuky boli veľmi príjemné. Čo ma najviac mrzí je to, že sa mi zvieratká ani raz nepodarilo natočiť. Nuž malo to tak byť. Všetky zábery i obrázky mali zostať v mojej mysli.
Načnem tému blato a sneh.
Keď som bol pred Silvestrom aj s Ivanom na Čachtickom hrade užili sme si
blata až až. No na tejto trase to bolo o dosť lepšie. Okrem asfaltky na
začiatku, keď som opúšťal Lopašov som blato dá sa povedať neokúsil, ak
nepočítam záver trasy. Najhoršie to bolo, keď som po Tlstej hore vyliezol
z lesa a po poľných cestám prichádzal k Vrbovému. Tento posledný kus
cesty mi dal jasne najavo, kto je pánom poľných ciest. Áno pánom tu bolo
kvalitné blato. A tak, ako som bol počas dlhej cesty skoro čistý, nakoniec
som domov prišiel po kolená od blata.
A čo sneh? Ten bol skoro všade, kde nadmorská výška vystúpila nad hranicu
aspoň 400 m n.m. Sneh, zamrznuté blato a primrznuté lístie príjemne
vŕzgali. Kde tu sa objavila aj zamrznutá mláčka či mláka. Proste
idylka.
Zaujímavé body trasy
Prvým bodom boli Orlie skaly. Dnes som už druhý krát vystúpil na tieto skaly v zimnom období. Je čas navštíviť ich ešte raz, ale v lete. Tajne som čakal, že zažijem výhľady. No už počas putovania k nim a pribúdajúcej hmly som tušil, že z toho nič nebude. Na ich vrchole som nebol sám. Ešte pred vystúpením na vrchol som obiehal malú asi šesť člennú rodinku, ktorá sa počas môjho pobytu na vrchole na ňom zjavila. Aj som s nimi prehodil pár hrejivých slov, počas môjho neskorého raňajkovania.
Druhým bodom bol hrob baróna Wattenwyla, ktorý je súčasťou náučného chodníka začínajúceho na Prašníku. Pri hrobe som sa dlho nezdržal. Totiž neodpustil som si jednu svojku a potom som už išiel ďalej.
Tretí bod bola Veľká pec. Išiel som trasou, kde pred vylezením na jej vrchol sa vám postaví do cesty jaskyňa (skalný previs). Špekáčiky som pri sebe nemal, a tak som nevyužil opekanie na ohnisku v jej útrobách. Pobral som sa na vrchol. Pri zostupe z Veľkej pece som stretol ďalších dvoch starších turistov. Bol to starší párik, ktorým spoločnosť robil psík. Tých som stihol iba slušne pozdraviť a prehodiť pár slov.
Pri rázcestníku na Malú a Veľkú pec som stretol tlupu šiestich chlapcov, ktorí si to šibovali na Malú pec. O pár stovák metrov ďalej zas dve dámy. Mladú a starú. S tými som sa dal do dlhšieho rozhovoru. Z rozprávaní som sa dozvedel, že mladá často chodí na túry a aj to, že pred nedávnom bola na Veľkom Choči a zažila tiež krajinu Mrázika, tak ako my na Mojtíne.
Predposledným bodom na trase bola Tlstá hora. Z odbočky a tabule náučného chodníka je to iba akoby si kameňom dohodil. Na Tlstej som sa dlho neohrial. Pôvodne som chcel vyliezť aj na stožiar kvôli výhľadom, ale radšej som si to rozmyslel. Bol som sám a nechcel som riskovať niečo zlé, nebodaj úraz. Pád zo stožiara by som asi nerozchodil. Ja chcem po slovenských horách chodiť ešte dlho a toto mi za to nestálo. Nemal by mi kto pomôcť. Zvíťazil zdravý rozum. A tak som sa vydal na poslednú časť putovania.
Posledný bod? To je predsa môj milovaný domov. Tu sa rád vraciam po turistických akciách, kde ma doma čaká moja milujúca manželka. Ale zároveň je to miesto, kde ma po určitej dobe znova svrbia nohy a opäť musím niekam vyraziť, aby som nabral ďalšiu energiu. Tak ako to bolo aj v tomto prípade.