Vinco
…znova dobré ráno
Vstávam
Keďže včera večer pri večeri som si dohadoval / objednával raňajky,
musel som vstávanie prispôsobiť práve tomuto. Pôvodne som sa dozvedel, že
sa podávajú najskôr o 8.00 hod. Ihneď som v hlave „šrotoval“, či
pri tak neskorých raňajkách vôbec stihnem na druhý deň dôjsť načas do
Vyšnej Revúcej k autobusu, ktorý odchádza o 13.10 hod. Nasadil som
smutné psie oči a vyšlo to. Chatárov som ukecal na 7.30 hod. Povedal som
si, že každá minútka navyše príde vhod a tak som bol veľmi rád. Keď
ráno o 6.30 hod. prvý krát zakikiríkal mobilný kohút, vystrelil som
z postele ako struna. Nesmiem stratiť ani minútu.
Presne päť minút pred pól ôsmou už sedím za stolom a čakám na párky,
chlebík a teplý čaj. Chvíľu som sa s raňajkami trápil, ale nakoniec som
ich do svojich útrob nejako dostal. Nakoniec som pani chatárku poprosil
o naplnenie fľaše vodou a druhú fľašu kofolou. Vyrazil som na poslednú
časť trasy.
Vyrážam
Za dverami chaty vyberám GoPročku, aby som natočil svoj odchod. Keď tu zrazu uvidel som včerajšiu priateľku Peťku, ktorá sa práve vrátila z vrcholu Borišova. Prehodil som s ňou ešte pár slov. Ona mi vysvetľovala, že zmenila trasu, kvôli zhoršenému počasiu nad Suchým a tak som jej poprial veľa šťastia na jej ďalšej ceste a pritom som ju zvečnil v práve natáčanom videu. Potom som sa už vydal na cestu.
Prvé zastavenie
Už po pár stovkách metroch som sa zastavil „Nad Studeným“, kde sa križuje červená s modrou značkou. Odbočil som na modrú, ktorá vedie traverzou popod Ploskú a to z dôvodu šetrenia času. Pamätáte? Chcem stihnúť autobus. Na Chyžky, kde sa opäť značky stretajú to trvá 45 min. Mne to trvá 35 a tak som rád, že skracujem potrebný čas.
Druhé zastavenie
Po tridsiatich minútach prichádzam na Koniarky a lovím v pamäti. Nebojte sa! Rozpamätal som sa. To miesto, presnejšie to, čo bolo za kopčekom mi z hlavy nikdy nevyfúka. Pre pamätníkov. Tým miesto bol salaš pod Suchým. Ihneď, ako som ho uvidel mal som živé spomienky na časy, keď sme v ňom prvý krát spali na našej výprave vo Veľkej Fatre v septembri roku 2013. To sa nedá nikdy zabudnúť. Idem ďalej.
Tretie zastavenie
Ale len krátke som absolvoval v traverze Suchého. Tu som stretol mladý pár trailistov. On v kraťasoch, ona v tenkých legínach a na sebe mali tenké nepremokavé bundičky. Inak v tom a od toho času bola celá trasa pod hmlou, výdatne pršalo a o prudkom vetre ani nehovorím. Chvíľu som sa s nimi rozprával, no po chvíli lamentovali, že im je veľmi zima a že musia pokračovať ďalej. Mali nasmerované na chatu pod Borišovom a tak som ich neotravoval a išiel som aj ja ďalej.
Štvrté zastavenie
Bolo až na Krížnej. No dovtedy som si riadne užil silný
vietor a výdatný dážď. Kým som prišiel na Ostredok
fúkal vietor zľava a za ním zas fúkal sprava. No každopádne oba riadne
pichali. Dážď bol zmrznutý a tak pôsobil na tvári ako akupunktúra. Tento
hrebeň ma riadne vyfúkal.
Keď som prichádzal ku Krížnej, zrazu sa z hmly vynoril ďalší mladý
pár. A znova to isté. On kraťasy a ona tenké legíny, no na sebe mali
navyše aj pršiplášte. Týchto som zdržal o niečo dlhšie ako prvý pár.
Vydržali sa so mnou rozprávať až 15 minút. Pred odchodom mi venovali
spoločnú fotografiu. Ja som im zaželal šťastnú cestu a pobral sa na
Krížnu.
A tu som na chvíľu zastavil a nechal odpočinúť pleciam. Zjedol som keksík
a napil sa vody. A tu zrazu. Z hmly sa noria nejakí ďalší ľudia. Teraz
boli štyria. Traja páni a jedna žena s dieťaťom na prsiach. Pýtam sa ich.
A čo Vy tu v takom počasí robíte? A ony, že zle odhadli počasie a
nechceli sa už vracať do Starých hôr. Po chvíli pokračovali ďalej na
hotel Kráľova studňa. Vôbec som im nezávidel, lebo ich oblečenie nebolo
vôbec vhodné do aktuálneho počasia. Ja som nahodil batoh a začal klesať
do cieľa.
Záver cesty
Nasledujúce dobrodružstvo začalo prudkým klesaním z Krížnej do
Rybovského sedla. Chvalabohu, že terén nebol príliš rozmočený a dalo sa
ísť vedľa chodníka po tráve. Do sedla som to zobral zhurta behom. Div sa
svete, ani raz som nepadol. V sedle som opustil červenú SNP-éčku a ďalšia
moja púť viedla zeleným chodníkom. Po pár stovkách metroch som narazil na
prvý vodný prameň a vtedy to začalo. Chodník sa zmenil na jednoliatu
šmykľavku. Mal som čo robiť, aby som každú chvíľu nepadol. Ešte som
Vám nespomenul, že som mal tentoraz aj paličky. Áno mal a práve na tejto
poslednej ceste mi veľmi pomohli. Mnohokrát ma zachránili, aby som
„nehodil“ držku.
Keď som neskôr vstúpil do lesa, chodník bol ešte náročnejší. Nielenže
bol šmykľavý, ale aj veľakrát zatarasený stromami. Aj tu bol polom
značný. Na dno doliny som prišiel mokrý do nitky, dosť unavený, ale
neskutočne šťastný, že ma čaká už iba 2.5 kilometrová rovná cesta do
dediny.
Príchod do cieľa
Keď som prišiel do Vyšnej Revúcej, ihneď som sa prezliekol do suchých vecí. Počas celej trasy som v ruksaku nosil náhradné tenisky a nikdy som ich nepoužil. Ale teraz mali cenu zlata a len kvôli tomuto sa ich oplatilo nosiť. V čase, keď som sa prezliekal som si všimol, že z toho istého smeru ako ja, prišiel ešte jeden turista. A zamieril rovno do pohostinstva. A tak som nelenil, zobral caky-paky a zamieril do pohostinstva tiež. Príjemný výčapný ma bez problémov prichýlil. Vo vnútri bolo teplučko od krbu a tak krb poslúžil, aby mi uschla moja do nitky premočená bunda. Kým sa sušila otočil som dva piva a spomínanému turistovi, teraz už viem, že sa volá Martin, som ponúkol Horca. Martin vitamínmi nepohrdol a na oplátku zobral druhú rundu. Do odchodu autobusu sme sa svorne s výčapným a Martinom rozprávali o turistike. Zistil som, že sú to neskutočne dobrí ľudia. S Martinom sme potom spoločne cestovali do Ružomberka. On bol totižto Ružomberčan. Rozlúčili sme sa a ja som pokračoval na železničnú stanicu, odkiaľ mal odchod rýchlik Tatran.
Záver
Veľko-Fatranská magistrála je nádherná, nezabudnuteľná trasa. Počas troch dní putovania som zažil nezabudnuteľné zážitky a mal som len tie najlepšie pocity. Stretol som sa s veľmi milými ľuďmi, ktorí tak ako ja, aj ony majú rady Slovenskú prírodu a hory. Pre tých, ktorí nad jej prejdením uvažujú, môžem len vrelo odporučiť. Nebojte sa toho a choďte do toho. Neobanujete.
Ďakujem pánu Bohu, že držal nado mnou strážnu ruku, a že som v zdraví absolvoval túto mnohými vysnívanú časť Veľkej Fatry.
Ďakujem za všetko Veľká Fatra. Ďakujem všetkým dobrým ľudom, ktorých som mohol stretnúť. Ďakujem za všetko moje nádherné Slovensko.