Detail akcie Cesta hrdinov SNP na východe #1 / Štós kúpele - Chata Erika

Úvod

Po pravde. Aj keď som túto trojdňovú akciu vložil ja, naplánoval ju Mišo. Ja som od neho dostal emailom trasy a tak som sa podujal povybavovať všetko okolo toho t.j. dopravu a ubytovanie. Všetko bolo v poriadku okrem penziónu Baránok, ktorý je situovaný v Košiciach na Čermeli v tesnej blízkosti SNP-éčky, kde by sme mohli spať po druhom dni putovania. Keď som sa informoval o možnosti ubytovania bolo mi odpovedané, že neubytovávajú. Ako náhradu nám odporučili sesterský hotel Rokoko v centre Košíc. Myslím si, že s odstupom času nebanujeme, že sme v hoteli Rokoko boli ubytovaní. Ale o tom neskôr…

Doprava

Príchod na východ do Košíc sme si naplánovali už deň pred štartom. Po skúsenostiach musím povedať, že je to najlepšie, čo sme mohli spraviť. Začať šliapať SNP-éčku po päť hodinovom cestovaní je nemožné. Ak sa rady trýznite, tak to spravte.
My sme čas od príchodu do večierky využili návštevou historického centra Košíc a vôbec nebanujeme. Bola to dobrá voľba.

Je ráno

Vstávame skoro o 5.30 hod. Musíme, lebo na autobusovú stanicu ideme pešo a musíme stihnúť o 7.00 hod autobus do Štósu – kúpele. Ani len raňajky sme si nemohli v hoteli objednať, lebo tak skoro by nám ich nenachystali. A preto sme večernú vychádzku využili aj na nákup jedla, aby sme mali čo ráno zjesť. Po ranných povinných ceremóniách sme pešo vyrazili na stanicu. Dorazili sme včas aj s rezervou.
O autobuse, ktorým sme sa viezli do Štósu už písal Jozef, ale ja napíšem iný postreh. Zhodou okolností sme trafili posledný školský deň, keď všetci študenti idú do školy pre vysvedčenie. V Jasove nastúpilo do autobusu asi šesť cigánov, z toho jedna študentka – matka s dieťaťom v kočiari. Čo tu chcem povedať a čo ma prekvapilo, že boli veľmi slušne oblečení, voňali a veľmi slušne sa v autobuse správali. Ja som sa s týmto ešte nikdy nestretol ani u nás. A preto im patrí moje uznanie.

Začiatok 1. dňa

Začiatok putovania bol dôstojný. Keď sme dorazili k rázcestníku, odkiaľ sme mali vyraziť nepanikárili sme. Aký blbec by do toho hneď dupal. Mišove a Jožove odporučenie popozerať si pred odchodom kúpele padlo na úrodnú pôdu. A dobre sme zrobili. Pri exkurzii kúpeľnými cestičkami sme naďabili na „Caffé Komporday“ v kúpeľnom dome Komporday nazvanom po zakladateľovi kúpeľov. Espresso a kofola boli neskutočné štartovacie nápoje. Príjemne sme si posedeli a popili a až potom vyrazili. Lepší začiatok si ani neviem predstaviť.

Už ideme

Začiatok je hneď do kopca, veď nejak treba vyliezť na hrebeň. Asi po troch kilometroch sme naďabili na odbočku, ktorá viedla k pietnemu miestu s tabuľou o povojnových udalostiach v roku 1919, tak sme miesto navštívili. V časti Kramarske lúky sme stretli prvú SNP-éčkarku. Bola to milá slečna od susedov z Moravy a volala sa Žanetka. Prehodili sme s ňou pár viet, spolu sme sa odfotili a pokračovali ďalej. Tesne pred Jedľovcom sme opäť stretli SNP-éčkarov. Teraz boli traja a boli to parťáci Žanetky. Anetka, Vlado a Matúš tiež s nami čo to pokecali. Dokonca nepohrdli ani spoločnou fotografiou. Od tejto chvíle sa po SNP-éčkoroch zľahla zem 

Prvá zaujímavá zastávka

Bola ňou impozantná ZBOJNÍCKA SKALA. Síce boli pred vystúpením na ňu výhľady, ale tie boli slabý odvar toho, čo ponúkala ona. Chvíľu sme sa tu zdržali. Bolo treba nafotiť a natočiť dokumentačný materiál. Jozef si tu stihol odloviť kešku. Je to pekné miesto, no pri takom „úpeku“, ktorý na tomto otvorenom mieste pôsobil je prílišné zdržanie sa zdraviu neprospešné. A tak sme ešte doplnili tekutiny a šliapali ďalej.

Druhá zaujímavá zastávka

Tá už bola o inom. Tu nehrozil kolaps z tepla a slnka. Vystúpili sme na najvyšší bod trasy prvého dňa na vrch KLOPTAŇ. Je to často navštevovaný vrch a právom. Na jeho vrchole je postavená malá rozhľadňa s útulňou v jej základni. Poskytuje dokonalý úkryt pred dažďom a spaľujúcim slnkom. Dá sa tu v núdzi aj prespať. Samotná rozhľadňa ponúka nádherný kruhový výhľad do širokého okolia. Treba vidieť.
Aj tu sme stretli turistov, neboli to však SNP-éčkari. Bol to taký milý, mladý párik. Lucia a Braňo s nami, teda so mnou ochotne viedli rozhovor, vôbec sa nebránili mojím otázkam
Za dobu, ktorú sme tu pobudli nám uschli mokré veci, najedli sme sa, niečo pofotili ale hlavne pokochali sa nádhernými výhľadmi. Ja som nezabudol zapísať návštevu do vrcholovej knihy a nalepiť klubovú nálepku na trubku rázcestníka. Veď kedy sa sem v budúcnosti dostaneme? Len ma mrzí, že som si z tohto miesta neodniesol kamienok 

Tretia zaujímavá zastávka

Chvíľu sme pobudli na Trohánke. Je to veľmi navštevované miesto SNP-éčkarov. Dá sa tu prespať, posedieť, najesť, proste pobudnúť koľko sa vám len ráči. Neďaleko je prameň, ale ten netiekol, jeho služby chcel využiť Jozef no nepochodil.
Pre vodu treba ísť ešte o kus ďalej asi tristo metrom po červenej. V časti, ktorá sa vola „Tri studne“ je studnička a tá je veľmi štedrá na vodu. Jej služby sme s vďakou využili. Osviežili sme sa a napili sa. O potom – šup ďalej.

Štvrtá zaujímavá zastávka

Ani by nebola ale bola. S Mišom sme opäť čakali Joža. Sadli sme si na slnko a opekali sa, pretože to bolo otvorené miesto. Našťastie to Jozefovi netrvalo dlho. My sme na neho čakali preto, že sme už cítili cieľ a predsa prísť do cieľa spolu je fér. Pri rázcestníku Biely kameň kde sme ho čakali Jozef odlovil aj kešku. „Kvalitne upečení“ pokračujeme.

Posledná zastávka

Prichádzame k asfaltke v časti Trochánka. Je tu taký malý pamätník SNP, prezeráme si ho a Joža opäť nikde. „Nechodí, nechodí, čo je s ním, je nám biedne“. Už Joža nečakáme, lebo nechodí a chata Erika je čo by kameňom dohodil a tak s Mišom pokračujeme až prichádzame do cieľa prvého dňa. Keď prišiel aj Jozef až potom sme sa dozvedeli, čo sa stalo. Ale to vám Jozef už prezradil vo svojom komentári.

Záver

Úspešne sme prišli na chatu Erika. Najedli sa, napili sa a ubytovali sa. Je neskutočne príjemné, keď sa môže človek po namáhavom dni, celý spotený osprchovať a ľahnúť si len tak do postele. Viem že pre turistov, ktorí chcú ísť na divoko a spať pod holým nebom, to nie je to pravé orechové, nejaká chata. Ale my sme si mohli vybrať a nebolo to práve také jednoduché. Ale boli sme rady, že to tak môže byť. A bolo to pre nás dobre.

Zajtra pokračujeme.

Dnes som za pacienta z pľúcneho

Potrebujeme sa dostať autobusom do kúpeľov Štós. To zas bude vyhodených rýchlostí… poplazíme sa celé kilometre. Tak nie. Motor buráca. Náš autobusár nič takého nepozná. Ba práve naopak. Je to náš autobus čo sa lepí a tlačí na pomalých vodičov osobných áut. Slimák konečne odbočil. Autobusár spokojne pridáva… jeho šťastie však dlho netrvá. Ďalší pojazdný spomaľovač. Znovu sa na neho lepíme. A znovu je cesta voľná. Autobus takmer letí ako vták… až do chvíle… no ale toto je iná výzva! Bager! A za ním už dve osobné autá. Navyše cesta je samá zákruta. Prvé auto ho predbehne len tak tak. Druhému sa to tiež podarí s odretými ušami. No a my sme nahratí. Hrubo som podcenil schopnosti nášho autobusára a výkon autobusu. Bager za nami beznádejne zaostáva…

Kúpele Štós. Odtiaľto je to do kopca. Tak nie, najprv mimo programu trochu dolu kopcom. Kávička s kofolou nepustia. Áno, musí byť aj kofola. Slniečko totižto páli čoraz viac. Pri tejto príležitosti sa dozvedáme čo to o kúpeľoch. Nevznikli na žiadnom liečivom prameni. Nie, ani blízko nie je žiaden. Tu sa nemáča v liečivej vode, ale inhaluje. Kúpele sú zamerané na pľúciarov. Takže som tu dobre. Len sa tu tak dlho nezdržím, aby mi to aj pomohlo. Možno niekedy nabudúce.

Prvé stovky metrov do kopca. Našťastie v tieni, takže to ešte ide. Lenže ako dlho? Občas tieň na chvíľku zmizne a hneď je to cítiť. Obdivujem oproti idúcich SNP-čkarov. Sú na ceste už asi siedmy deň a vyzerajú v podstatne lepšom stave ako ja. A to som možno pred hodinkou, možno dvomi, vystúpil z autobusu. Spomenul som si na Radove slová, aby sme všetko natáčali. Asi si na ne spomenul aj Vinco, ale pochopil ich po svojom. Natáča naozaj všetko. Zaznamenáva si aj mená SNP-čkárov. Niektorí s trochu prekvapeným výzorom tváre diktujú svoje meno do kamery. Obávam sa však, že Rado to trochu inak myslel…

Držím sa, ako tak… ale pomaly a isto začínam zaostávať. Chalani ma už čakajú v sedle Jedľovec. K čakaniu si vytiahli aj niečo pod zub. Upijem si solidárne trochu vody a radšej vyrážam ďalej. Odtiaľto je to znovu do kopca. Je mi jasné, že ich budem zase zdržovať. Takto chcem skrátiť ich čas čakania.

Vincent sa rozhodol. Tradične nesprávne. Dal si v sedle pivo. Pred stúpaním do kopca. Dosiahol tým len to, že dorovnal môj handicap. Už som sa do kopca neplazil sám. Lenže na rozdiel odo mňa sa z toho Vincent vylízal behom nasledujúcej hodiny. Ja som sa z toho vylízal až na stanici v Kysaku. Mimochodom, v prvý deň som ani nedúfal, že sa do Kysaku dostanem.

Zase stúpanie. Zase beznádejne zaostávam. Zase pomaly postupujem. Je to ešte postup, alebo už sa plazím? Najhoršie na tom je, že až na jednu – dve výnimky, to nie sú žiadne brutálne stúpania. Neviem čo to so mnou je. Asi by som lepšie urobil, keby som sa rovno ubytoval v kúpeľoch Štós a do piatka inhaloval.

Chalani sa ma snažia prebudiť k životu. Vraj chata Erika už nie je ďaleko. Aha pomníček. Cvak. A kde sú chalani? Už asi išli. Tak idem aj ja. Počkať. Niečo tu nesedí. Asfalt je nejako moc kvalitný. Žiadna diera. A voľajako moc to ide dolu kopcom. A sakra. Idem zle. Naspäť na hrebeň. Fakt platí porekadlo „chudobnému aj z hrnca vykypí.“ Ale veď ja sa z toho vyspím, možno…