Príhody a skúsenosti z tejto akcie
Už zopár dní pred akciou vážne hrozilo, že nebude dobré počasie. Deň
pred akciou sme ešte s Vincom dávali hlavy dokopy a hútali či vôbec
pôjdeme. Boli tu nesmelé náznaky, že sa počasie zlepšuje, ale stále to
nebolo ono. Sľubovali nejakých 4 – 5 mm zrážok, a dokonca iba časť
z toho spadala na tých cca 8 hodín, keď sme tam mali byť. Síce väčšia
časť z toho, ale I tak to poteší. No proste a jednoducho “Topiaci sa aj
slamky chytá”.
Hovoríme si, že neraz im predpoveď počasia nevyšla a budú sa mýliť aj
tentoraz. Aj tak bolo. To čo sme zažili malo podstatne bližšie ku 40 –
50 mm ako ku 4 – 5 mm predpovedaných zrážok. Možno sme si to aj sami
privolali, lebo ešte v aute padla reč tradične aj na počasie. Reku, keby
hlásili 20 – 30 mm nevytiahneme z domu ani päty. Ale nejakých 4 –
5mm, to môže byť omyl. To sa ľahko vstrebe! A veru aký to bol bol omyl,
úplne iný, ako sme dúfali. A vstrebanie? Ani omylom. Pôda občas
nestíhala, sem tam potôčik na turistickom chodníčku. Sme si aj vraveli, to
ešte nemôžeme byť v Slovenskom raji, až také tempo nemáme!
Auto sme nechali podľa plánu v Zliechove. Cesta autobusom to bola
zaujímavá. Kto by čakal, že uvidíme na ceste stádo ovečiek? My, občasní
cestujúci nie, ale šofér bol na to asi zvyknutý. Nepohol ani brvou a ani
nevykazoval žiadne znaky nervozity. My sme vôbec nefrfľali. Nejaká tá
minuta hore dole. Takéto stádo by sme čakali v inej krajine. Nakoniec sme sa
dočkali “u nás doma”.
Po vystúpení z autobusu v Ilave sme sa rýchlo zorientovali. Valíme si
to odhodlaným krokom, keď tu zrazu narazíme na netradičné značenie. Čo
to? Dnes nás nič nesmie zaskočiť! Preskúmame to! Narazili sme priamo na
zdroj. Čapované Svijany. Vravíme si “tak aby sme neurazili, dáme jedno a
pokračujeme ďalej.” Nie, nebola to lož. Niektorí možno poznáte ten vtip:
“Aké sú tri klamstvá Slováka? 1: Idem iba na jedno. 2: Dopijem a idem. 3:
Od zajtra už nepijem.” My sme zlyhali, dali sme si iba jedno. To je tak, keď
si človek spomenie, že má pred sebou 29 km. To jedno pivo zapasovalo. Dobre
sa nám začínalo. Neskôr sme zistili, že to je možno aj preto, že ešte
neprší.
Zrazu mi zvoní telefón. Volá Roman. Našiel si neprijatý hovor. Pýta sa
ma, čo som vlastne chdel. Už nič. Som mu volal, či s nami pôjde. Má
šťastie, nestíha to. Počas rozhovoru je zvedavý či sme vôbec šli a aké
je vlastne počasie. Vzhľadom na predpoveď máme ideálne počasie. Iba
mrholí. Ukončíme hovor a už nemrholí. Začína riadne pršať. Pohrávam sa
s myšlienkou, že si oblečiem akože nepremokavú bundu. Urkyjem sa pod strom
a vyťahujem bundu. Medzitým sa situácie tak mení, že ani nestihnem poriadne
vytiahnuť bundu a svoje rozhodnutie mením na pršiplášť.
A to nás zrovna čaká stúpanie na Sokol. Nevadí, nejako pomaly,
opatrne… Aj tak bolo. Ale nezdalo sa mi to až tak pomaly. Zrazu je pred nami
vrchol Sokola. A výhľady? Ako naposledy – zapoj svoju bohatú fantáziu a
niečo uvidíš. Čo uvidíš? To závisí od tvojej bohatej fantázie. Napriek
tomu zatiaľ nik neľutuje, že tu je.
Blížime sa k Vápeču. Proste Idilka. Už snáď aj 15 – 20 minút
neprší a preto odvážne vyzliekam pršiplášť. Vincent zrazu vyhlási, že
budú výhľady z vrcholu Vápča. On sa za to pomodlí. Pomerne rýchlo to
zabralo. Snáď 10 – 15 minút. Začína znovu liať. Tentoraz na
nezvyčajnom mieste. Kto by čakal v týchto zemepisných šírkach nejakých
200 m pod vrcholom nejaké jazierko.Dážď prichádza znovu na ideálnom
mieste. Chodník sa začína nejako prudko zdvíhať. Asi aby sa nám to viac
šmýkalo. Tu prvý krát v živote vidím, ako po kmeni stromu steká prúdom
voda dolu ku koreňom. Aj som to odfotografoval, ale nie je to ono. A to si
človek hovorí “prší, schovaj sa pod strom.” Tak to určite! Možno pri
tých meteorológmi sľubovaných 03 – 0,7 mm za hodinu. Teraz však ani
omylom.
Vincentove modlidby asi zabrali. Výhľady z vrcholu Vápča sú
v odborných kruhoch známe ako “okamihové.” Vidíme biele mlieko, ale
občas na zopár sekúnd, hlavne smerom na juh… zrazu, len tak z ničoho
nič. Veľmi prekvapivé, až tak, že sme z výhľadov toho veľa nenatočili
ani nenafotografovali. To, že konečne neprší zneužívame na “obed.”
Pri zostupe, doslova kúsok pod vrcholom znovu začína pršať. Ukrývame sa
v malej jaskyňke. Ostatní by nemuseli, ale ja som si dal optimisticky dole
pršiplášť. Preto sa rýchlo ukrývam v jej útrobách a nahadzujem na seba
pršiplášť. Dnešok je priam ideálny. Veľmi priaznivý na to, aby sa
človek naučil ako na seba a svoj ruksak na chrbte navliecť pršiplášť.
Počas druhej polovičky dňa mi to ide priam ukážkovo. Ako na vojne pri
rozkaze “Postrek”. Zbytočne by dnes na mňa ziapali “Plyn”. Masku
nemám, ak nerátam svoju vlastnú tvár.
Už je to veľmi dlhé. Skrátim to. Keby som vedel, ako dnes bude pršať,
tak sa dnešnej akcie nezúčastním. To ale automaticky neznamená, že
ľutujem svoju dnešnú účasť! Všetko zlé je na niečo dobré. Príjemným
prekvapením je, že sme síce odšľapali polovicu cesty v daždi, ale… dá
sa to prežiť. Síce nie suchou nohou, ale dnes nefúka silný studený vietor
a teplota má relatívne ďaleko od nuly. Prekvapilo ma, ako “rýchlo” sa
dokážu veci na mne vysušiť. Za vysušenie pršiplášťa ďakujem vetríku
v sile niečo medzi vánkom a vetríkom a za vysušenie nohavíc vlastnému
telu. Keby som tu dnes nebol, neveril by som, že moja telesná teplota dokáže
za taký “krátky” čas vysušiť moje mokré nohavice. Neboli síce
príliš mokré, ale miestami som tú tažobu už pri chôdzi cítili – od
kolien dole. Pri aute však boli takmer suché.
Možno niekedy nabudúce, keď sa dlhý čas nezúčastním žiadnej akcie,
budem mať dobrú náladu, plne nabitú batériu vo fotoaparáte, pôjdeme na
zaujímavé miesto a ďalších milión splnených podmienok… tak ma možno
zlomíte na akciu aj v takomto počasí. Vincent, povedal som možno!Ale musí
to byť veľmi blízko leta a nie v novembri. Až taký dobrodruh nie som.