Dnes je: piatok - 5.6.2020, Meniny má: Laura

Úvod

Aktualizované: 05.06.2020

Návštevy: 39624

Fotografie z rokov 2013

Login:

Heslo:

On-line: 3

Počet odkazov: 403 Počet komentárov: 736

dole zobraziť graf

1234

Turistická akcia: sobota - 30.05.2020 - Strážovské vrchy
Jozef Jozef 2

Včerajšie večerné chladenie šliap o podlahu v izbe pomohlo. Neriskujem a obúvam si topánky z predchádzajúceho dňa. Svalovica zostáva, pálenie šliap je o niečo miernejšie, kolená držia. Proste ideálne podmienky na pokračovanie v šľapaní i na štvrtý deň. Zisťujem, že sa dá. Dokonca si v nestráženom okamihu uvedomujem, že by to možno šlo i piaty deň. Čo piaty!? Aj šiesty! Našťastie tentoraz nie. Také pokusy zatiaľ prenechávam budúcnosti. No, ale siedmy deň nič nebude! Teda bude, ale deň odpočinku. Veď by ma nohy zabili…

Ide to aj dnes a celkom dobre. No dobre, ešte sme nevyšli z dediny. Ale ide to. Zrazu vleky a zjazdovky. To je neklamný signál, že hrozí kopec. Našťastie šľapeme iba do sedla. Potom už síce nie, ale pôjdeme na ten nižší kopec. Aspoň niečo. Čakal som, že tu bude terén viac pripomínajúci rovinku. Mýlil som sa. A ako bonus sú tu i medvede. Nielen sú, jeden z nich tu pred rokom – dvomi zabil jedného turistu. Pri turistickom chodníčku má i kríž. Tu sa to však nestalo. Chodieval i mimo turistický chodník. Mal v pláne vystúpiť na všetky vrchy Strážovských vrchov. Chýbali mu už iba tri posledné, keď narazil na medveďa. Bolo to v húštine…

Dnes prejdeme iba 11 kilometrov. Pôvodný plán mal 14 kilometrov a bol v ňom zahrnutý i prameň rieky Nitra. To sme však stihli už včera. Aspoň ten pravý prameň. K murovanému sa už nikomu nechce. Som tomu rád, lebo posledný klesáčik po zjazdovke dal mojim kolenám zabrať. Štyri dni. Zvládli sme šľapať štyri dni. Na začiatok to nie je vôbec zlé. Vlastne už je koniec. Tak niekedy inokedy…

komentár 752 pridaný: 02.06.2020 - 13:04
Duso Duso 1

super, teším sa!

komentár 693 pridaný: 05.03.2020 - 11:51
Turistická akcia: piatok - 29.05.2020 - Žiar
Jozef Jozef 1

Dnes nás čaká tretí deň šľapania. Čakáme čo bude, ale nie s vyloženými nohami. Trochu sa pri tom budeme hýbať. Pred nami je tretia dvadsiatka v poradí. Dobrou správou je, že to aspoň klesá. Prvý deň vyše 27 kilometrov, druhý deň 25 kilometrov a dnes niečo kúsok cez 22 kilometrov. Na lýtkach mám svalovicu a pália ma šľapy. Nemal som si včera obúvať tie mokré ponožky. Urobím nevyhnutné opatrenia. Dám si nové ponožky a obúvam si druhé topánky. Len nohy zostávajú tie isté. Nevadí, to rozchodím, lebo musím. Chalani, nezabudnite si pršiplášte. Vyrážame!

Vonku je citeľne chladnejšie ako predchádzajúce dni. Oblaky hrozia, že nám spadnú na hlavu. Neočakávame výhľady, napriek tomu ich budeme mať. Očakávame, že zmokneme, napriek tomu na nás nepadne ani kvapka. Teda padne, ale iba zopár. Nebolo to však žiadne mrholenie ani mierny dážď. Nechceme ísť k prameňu rieky Nitry, napriek tomu ho navštívime. Medzi nami a prameňom rieky Nitra malo byť 200 výškových metrov. Tým sme sa však chceli vyhnúť. Aj sa nám to podarilo. Ako? Ľahko. Totiž prameň rieky Nitra je trošku inde, ako sa traduje a je zobrazované na mapách.

Spomenuli sme si na slová Rada. Prečo iba spomenuli? Lebo dnes s nami Rado nie je, dnešný úsek trasy pôjdeme oproti sebe. A mal pravdu. Kúsok pod červenou značkou na okraji lesa zrazu rovnú lúčku narúšajú drny. A medzi nimi kvapôčky… jedna sa pridáva k druhej… malé sú, a napriek tomu to ťahajú spolu jedným smerom a vytvárajú najprv jarček, potom potôčik… až je z toho naša 4. najdlhšia rieka s tokom dlhým 196,7 kilometra. A to v minulosti bola ešte dlhšia. Jej tok dosahoval 243 kilometrov. Ale v roku 1950 sa niekto rozhodol vybudovať kanál z Nových Zámkov do Váhu. Mohli by sme si z týchto kvapôčiek zobrať príklad. Najmä my Slováci, málo sme súdržní, rozhádaní… Oficiálny prameň je nižšie, je murovaný a je v ňom podstatne viac kvapôčiek. Navyše, je dostupnejší aj pre tých jedincov, ktorí z nejakého dôvodu nie sú schopní vzdialiť sa od vlastného zaparkovaného auta na viac, ako na 50 metrov.

Návšteva pravého prameňa nám mnoho síl neubrala. Náš dnešný cieľ je od nás ďaleko. Čo s ním? Dnes žiadne hry. Budem vedecky bádať a pracovať. Budem overovať hypotézu, ktorou sa na mňa vytasil už ani neviem kto. Bol to nejaký diaľkár. Chodil celé týždne, alebo mesiace? Stovky alebo tisíce kilometrov? Neviem, už si nespomínam. Spomínam si však na jeho vetičku. Keď sa ho niekto s obdivom pýtal, ako to dokáže, odpovedal „Jednoducho kladiem jednu nohu pred druhú a ono to ide“. Skrátim to, dospel som k tomu istému záveru.

Niečo tu je. Tam, medzi stromami. Je to oranžové a čumí to na nás! Jéj, Rado, čau! Varuje nás. Vraj nás čaká zaujímavý úsek. Dal mu zabrať, ale je rád, že to šiel hore, lebo keby šiel dole, asi by bol podstatne rýchlejšie dolu, ako by chcel. Dali sme mu kľúče od izby, aby sa mohol trochu s tou civilizáciou vžiť, kým sa vrátime autom z Jasenova. Po ceste vidíme posed, kde Rado strávil predchádzajúcu noc.

Posledný úsek bol najnáročnejší. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ten posledný úsek býva tradične najnáročnejší. Možno preto, že to je priama úmera. Je totiž zároveň najďalej od štartu. Zato zase najbližšie k cieľu. Ak je to dolu kopcom a držia kolená, pohoda. Aj tu to bolo dolu kopcom, ale najprv poctivo hore. Našťastie nejdeme úplne na vrchol, pretože sme to stihli už včera. Rýchlo vymýšľam dostatok dôvodov na pauzičky. Presnejšie fotografické. To ostatné, čo prinášajú je bonus. Fotím zvieratká. Nie, medveď tam nebol. Blízko je farma, takže koníky, niečo rohaté… Mám už plno záberov, mnohé sa opakujú. Aj by stačilo, ale nestačí. Dych nejako nestačí. Preto každú chvíľku poctivo zastavím a fotografujem znovu. Tentoraz som to zobral na seba ja a kvôli mne sa stojí. Aspoň my slabšie kusy vo výprave máme dôvod zastaviť… Keďže nič nemôže trvať večne, ani to zlé, ale ani to dobré…, aspoň čo sa hmotných vecí týka, ani ten stupáčik nevydržal. Teda vydržal, stále je tam, ale my sme ho zvládli. Tak a teraz pohodovým tempom dolu… Zdá sa mi, že Mišo po nás pokukuje a myslí si, že aj do kopca sme mali pohodové tempo… Nuž a krásny turistický deň je za nami… Alebo, dáme ešte karty?

komentár 751 pridaný: 02.06.2020 - 11:56
Turistická akcia: štvrtok - 28.05.2020 - Žiar
Jozef Jozef 1

Včera večer Rado zostal v horách. My sme z hrebeňa zišli dolu, mali teplé jedlo, čapované pivo, sprchu a pohodlnú posteľ. A zabralo to. Dobre sme sa vyspali a najedli. Moje kolená z toho boli také nadšené, že pôsobili ako nové. Cenou za to bolo to, že na druhý deň ráno musíme znovu vystúpiť na hrebeň a dostať sa tam, kde sme skončili včera. To Rado nemusel. Neľutujeme však. Stálo nám to za to. Aspoň budeme po dosiahnutí hrebeňa zahriati na prevádzkovú teplotu.

Vincent si to možno nevšimol, vlastne možno si to nik nevšimol…, ale Vincent je dieťa šťasteny. Prečo? Lebo on je vo štvrtok ráno na Remate a jeho bunda je od neho vzdialená asi 25 kilometrov pešej chôdze cez hory, v aute zaparkovanom v obci Jasenovo. Proste smola, ale zároveň i šťastie v nešťastí, pretože znovu úraduje počasie. Na ráno je celkom teplo a zo začiatku ideme do kopca. Síce do kopca, ale mierneho, pretože postupujeme po cyklotrase. Len tú bundu už druhý krát nesmie zabudnúť, inak mu bude všelijako a najmä zima. Zajtra sa totiž má zhoršiť počasie. Má fúkať a najmä už by sme mali aj trochu zmoknúť.

Dnes nás nečaká hore na hrebeni iba Rado, ale i dlhý úsek. Cesta pomaly ubieha. Terén je voči nám mierny. Občas rovinka, a keď nie ona, tak iba mierne hore alebo dole, skrátene hore dole. Výhľady iba občas. Máme ležérne tempo. Všetky tieto faktory spôsobili, že sa Michal začal trochu nudiť. Preto vymyslel hru a nie len takú hocijakú. Nekráčal iba po medvedích šľapajach, ale doslova po vychodenom chodníku. Šiel po stopách doktora Coopera. Áno, hrali sme jeho obľúbenú hru s prvkami. Áno, dopadlo to podobne ako vo Veľkom tresku. Michal šiel prvý. Povedal prvok z periodickej tabuľky a ďalší z nás mal povedať iný prvok začínajúci na písmeno predchádzajúceho prvku. O chvíľu sme mali problém. Nedalo sa mu vyhnúť. Viacero prvkov končí koncovkou „ium“. Podstatne pomenej prvkov však začína na písmenko „M“. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak nie som si istý, či sa iba nudil, alebo to bral ako prevenciu voči medveďom. Predsa len hovorené slovo je hlučnejšie ako fučanie pri chôdzi do kopca…

O chvíľku sme hrali ďalšiu hru. Tentoraz boli prvky vystriedané štátmi. Museli byť, lebo naša pamäť zlyhávala. Zo zúfalstva sme uznávali i latinské názvy prvkov. Tie nás však ďaleko neposunuli. A my sme potrebovali ísť ďalej. Veď auto máme až hen, v Jasenove. So štátmi to šlo lepšie, ale tiež to nemohlo ísť večne. Mnoho z nich v slovenčine končí na „ko“ – Nórsko, Portugalsko, Rusko, Grécko… len tak na ukážku z každého rožku Európy, keď už sme boli včera v jednom zo symbolických stredov Európy na Slovensku. Mimochodom názov nášho štátu tiež končí na „ko“. Lenže tých štátov začínajúcich na „O“ je nejako pomenej. Dobre, Omán, a čo ďalej? Oklahoma, Oregon, Južné Osetsko? Zabudnite. Nie sú to samostatné štáty. To síce už ani my, ale oficiálne, na papieri sme… V globalizačnom svete nik nie je úplne nezávislý a mnohí vo viacerých oblastiach nerozhodujú samostatne…

My sme si však poradili. Keď to už nejde cez posledné písmenko, pôjde to cez predposledné. V našom prípade je to veľmi často „K“. Na toto písmenko už začína viac štátov. Po čase máme znovu problém nájsť štát, ktorý ešte nik nespomenul. Čím viac sa namáhame spomenúť si, tým častejšie nám na rozum chodia slová klobása, kapustnica, kaša, kura, koláč… Je to síce na „K“, ale štáty to nie sú. Začíname si uvedomovať, že by bolo vhodná pauzička na obed. Chvíľu to potrvá, ale nakoniec na vhodné miesto na obed natrafíme. Sú nimi Štyri chotáre. Aj my sme štyria. Aká náhoda. To ešte netušíme, že s číslom štyri budeme mať ešte dočinenia.

Odvážne sa pustíme do obeda, keď k nám dorazia dvaja cyklisti. Dlho nepotrvá a vykľujú sa z nich zhovorčiví cyklisti. Vraj majú iba pauzičku na obed a idú iba tuto kúsok po horách, lebo majú robotu. Zaujímavé, len tak si odskočiť v rámci obednej prestávky na chvíľočku… Ale ako sa hovorí, všetko je raz po prvý raz. Zrazu jeden z nich vytiahol mobil, aby nám ukázal miesto, na ktorom práve sme a obedujeme. Na čo nám ukazuje to, čo môžeme vidieť na vlastné oči a ešte k tomu v reálnom čase? To čo vidíme však stojí za to. Ukazuje nám štyri medvede. A zase je tu to číslo štyri. Vykľuli sa z nich aj veselí cyklisti. Posúďte sami podľa jedného z ich príbehov, ktorý sa pokúsim prerozprávať vlastnými slovami: Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi dolinami bola na lesnej ceste jedna zákruta. Jeden z nich do nej šiel trochu rýchlejšie a nevyšlo mu to. Zrazil medveďa, lebo ho trochu vynieslo. Praskol mu s kolesom priamo do chrbta. Keby chcel, tak ho takto netrafí. Medveď okamžite prestal jesť lesné plody a tak sa vyľakal, že zabudol zaútočiť. Zato nezabudol okamžite zdrhať. Tentoraz to dopadlo dobre, ale neberme medvede na ľahkú váhu, predsa len patria do trochu inej váhovej kategórie.

Stojíme! Je tu odbočka! Ale veď tam nevedie turistická značka! Ale tu je na ceduľke napísané „Bunkre“. Ideme. Ja nejdem. A takto nejako sme sa rozdelili na dve skupinky – na Vincenta a na nás ostatných. Sme si povedali, veď je to len tuto, kúsok… Vincent ako keby tušil. Doteraz som ho vôbec neupodozrieval z toho, že má šiesty zmysel. Z toho kúska sa vykľul nakoniec snáď kilometer. Ale po tom kilometri! To ste mali vidieť. Tá bravúrna práca z drevom! Len škoda, že sa to vôbec nepodobalo na bunker. Ten sa totiž nezachoval. Zostala tam len akási jama. Prístrešok sme vyhodnotili ako vhodný na prespanie. Dnes plánujeme spať, nie však tu. Trochu sklamane si hovoríme „kilometer sem, kilometer tam.“ V tomto prípade „kilometer tam“ znamená kilometer naspäť.

Vincenta niet! Aha, tak ty si ho poslal pomaly napred, nech na nás nečaká. Veď by aj dlho čakal. Kým prídeme k turistickej križovatke „Pod stĺpom“, určite ho dobehneme. Tak nie, stále platí, že Vincenta niet. Voláme mu či je pred stĺpom, alebo za stĺpom, lebo my sme pod stĺpom. Zaskočila nás jeho odpoveď „ja som pod stĺpmi.“ No, ale kde si, keď my sme Pod stĺpom a ty pod stĺpmi? Vincent neklamal, nezvykne klamať. Naozaj bol pod stĺpmi, ale elektrického vedenia. Rýchlo pozeráme do mapy a hľadáme stĺpy elektrického vedenia. Už je to jasné, je pred nami. Stačilo zopár zhôd okolností – bunker ďalej, ako sme očakávali, stĺp v názve, elektrické vedenie a už bol zmätok. Tentoraz z toho bola veselá príhoda, žiaľ, nie vždy to tak býva. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ten bunker nebol ďaleko, ten tam vlastne vôbec nebol, teda už nebol…

Už o niečo menej veselšou príhodou bolo, keď Vincentovi zazvonil mobil a dozvedeli sme sa, že sa ubytovať na Fačkovskom sedle musíme do 18-tej. Sú však ochotní na nás v prípade nutnosti počkať do 19-tej. Dlhšie nie. My uprostred hôr. Veľa s tým nedokážeme urobiť, jedine to, že sa nebudeme flákať a pokúsime sa pridať do kroku. Síce čas máme dobrý a autom z Jasenova to do Fačkovského sedla nie je ďaleko, ale my máme druhé auto na Skalke a musíme ísť preň. Nakoniec sme to stihli pred 18-tou a vďaka tomu sme mali aj teplú večeru. Do 18-tej totiž varia. Aspoň v tejto Koronadobe. Poučenie do budúcna pre plánovača akcií znie – vždy sa treba opýtať, do kedy sa môžeme ubytovať…

komentár 750 pridaný: 02.06.2020 - 10:28
Turistická akcia: streda - 27.05.2020 - Kremnické vrchy
Jozef Jozef 6

Chalani mi vyčistili žalúdok. Vraj som si to celé veľmi zľahčil. Pri komentári k prvému dňu akcie som väčšinou čerpal z histórie. Síce je to zaujímavé, ale oni očakávali v komentári viac našich zážitkov. Popravde, spoliehal som sa na Vinca, že zaberie aj on. Táto výhovorka však nezabrala a časť zúčastnených stále trvala na svojom. Preto skúsim znovu zaloviť v pamäti…

V Jasenove prekladáme veci z jedného auta do druhého, pretože jedno auto tu zostáva. Druhým sa presúvame na Skalku. Prekladanie vecí z auta do auta nemáme v krvi. Kto bude zodpovedný a zoberie to na seba? Dobrovoľne niečo zabudne v aute, ktoré nechávame v Jasenove? Šancu byť najzodpovednejším členom tejto výpravy máme všetci štyria, ale Vincent nám ostatným nedal šancu. Chlapsky to celé zobral na seba a zabudol si v aute bundu Aby nič nenechal na náhodu, tak všetky veci má v kufri auta, až na bundu. Tú si položil na zadné sedadlá. Keďže v aute cestovali dvaja, nemal mu to kto pripomenúť. Pri kontrolnom pohľade do kufra, či má všetko preložené proste nemal šancu zistiť skutočný stav.

Že bunda je niekoľko desiatok kilometrov vzdialená od neho zisťuje až kúsok pred Skalkou. Otočiť to už nemôžeme, pretože čas neúprosne plynie… a my sa potrebujeme ubytovať v rozumnom čase. O desiatej večer by nás asi neubytovali. Presuny áut nám ráno zabrali nejaký čas a preto sme začali šľapať až po desiatej ráno. No nič, Vincent si na vlastnej koži zažije „Čo si pri ceste do hôr zabudneš, to nepotrebuješ.“ Má šťastie a v prvý deň bundu naozaj nepotrebuje. Zatiaľ je počasie na jeho strane. Úplne však ešte nemá vyhraté, lebo k autu v Jasenove dorazíme až zajtra večer. A medzitým ho čaká zajtrajšie ráno, možno studené ráno.

Polievka a pivo na Skalke a v jej blízkom okolí nie sú. Napriek tomu si po turistickom chodníčku spokojne vykračujeme. Máme na to viacero dôvodov: konečne na nejakej akcii, zatiaľ plní síl a najmä, je to dolu kopcom. Pomáha nám i heslo „Nádej zomiera posledná.“ Ohľadom piva máme ešte dve veľké želiezka v ohni. Menšie želiezka nebudem spomínať. Prvým veľkým želiezkom ohľadom čapovaného piva bola obec Kunešov. Lenže pri šenku žiaden pohyb a vo vnútri tma. Nevyzerá to dobre. Ešte že vďaka mobilom rýchlo spriadame náhradný plán. Keď nebude čapované, bude dobré i to plechovkové. Na internete zisťujeme, či tam je Jednota. Je tu! Aspoň na mape. Nádej prudko ožíva a na tvárach zúčastnených sa znovu objavuje úsmev.

Teplo je, smädní sme. Jedno pivko by bodlo, teda dobre padlo. Kúsok od nás ide staršia pani s taškou v ruke. Niekoho z nás napadlo, že by sme sa jej mohli opýtať, či je otvorená, aby sme zbytočne nešli na koniec dediny pre nič. Veď už máme nejaký ten kilometer za sebou a nejeden ešte dnes pred sebou. A to nehovorím o ďalších dňoch, čo nás čakajú. Iného z nás zase napadlo, kto sa jej opýta. Padlo jednohlasné rozhodnutie a Vincent sa nebráni. Nezvykne sa brániť. Je to dobrá duša. Po chvíľke je už želiezko vychladnuté. Aspoň to Kunešovské. Jednota tam je, aj je dnes otvorená, teda presnejšie bola otvorená. Deň sme síce trafili, lebo nebýva každý deň otvorená, ale hodinu už nie. Prešvihli sme to o hodinu. Chvíľu odmietame informáciu prijať a pochybujeme o nej. Doslova sa chytáme slamky ako topiaci sa. Keď však Vincent vyhlásil, že mala prázdnu tašku, už sa nemáme čoho chytiť. No nič. Ide sa ďalej. Smädnému je i voda dobrá. Najmä, keď má pred sebou ďalšie želiezko v ohni.

Nevyjdeme však poriadne z dediny a už sa nesmelo ozýva malé želiezko v ohni. Má však iba izbovú teplotu. To preto, že ohník vyhasína. Môžu za to dvere. Poviete si, „Je tam toho, obyčajné dvere.“ Lenže tieto nie sú obyčajné. Vedú z domu priamo na ulicu a najmä je na nich nádej oživujúci nápis „Kuchyňa.“ Nuž, ale niečo tu nesedí. Nápis dodáva nádej, ale nič iné nesvedčí o tom, že by to bola reštaurácia. Ústne poverujeme Vincenta dôležitou misiou. Vincent ani nehne brvou, a už klope na dvere. Ledva sa nadýchne a začne vysokú diplomatickú hru: „Dobrý deň, máte pekné dvere.“ Nám už viac treba nebolo a okamžite sme radšej zahájili rýchly taktický ústup napriek tomu, že to bolo trochu do kopca. Chvíľu načúvame. Nie je počuť žiadnu streľbu ani nadávky.

Čiastočne sklamanému Vincentovi dlho netrvalo, aby nás dobehol. Jeho tvár hovorí jasnou rečou. Netreba slová. Napriek tomu nás slovne informuje o svojom neúspechu. Vraj je to súkromný dom. Diplomatické jednanie nezačal úplne ideálne, ale obávam sa, že nik iný z nás by nedopadol lepšie. Dokonca by to mohlo byť i horšie a tá streľba by sa naozaj ozvala. Predsa len, dedinka síce pôsobí utešene, ale tá partizánska minulosť…

Nie sme až takí zúfalí. Zatiaľ sa tým potokom iba prizeráme. Pivo to síce nie je, ale na vodu to dosť pení. Vôbec nás to neláka. Zrazu sa Rado lepšie prizrie a hovorí. Možno práve tu prebiehajú majstrovstvá Európy v ryžovaní zlata. Netušil som, že u nás na Slovensku máme i takú súťaž. Kto vie, či si to, čo naryžujem, môžem zobrať domov. Presné miesto nám však nevedel povedať. Nespomenul si. Nechtiac tým spôsobil to, že celá výprava sa skúmavo prizerala každému potoku. Možno by sme aj šťastie skúsili, ani pivo by nám nechýbalo, lenže… nemáme nástroje. Nikoho nenapadlo si zo sebou zobrať sito. Nejako slabo sme sa pripravili na túto štvordňovku. Možno nabudúce a počas naozajstných pretekov European Gold Panning Championchip v Hodruši – Hámroch. Kto nestíha, má možnosť zúčastniť sa Majstrovstiev sveta v ryžovaní zlata v obci Revišťské Podzámčie.

Za dedinou lúka. Dlhá lúka. Musíme sa dobre obzerať, aby sme uvideli tenučké stĺpiky s turistickou značkou. Na obzore kopčeky majúce bližšie k rovine, ako ku vrcholom. Zaujímavé, lebo podľa mapy sa medzi nimi ukrýva vrch s názvom Vysoká. Nejako tú Vysokú nevidíme, ale smer máme dobrý. Možno sme na tú Vysokú vystúpili s tej miernejšej strany. Za Bralovou skalou sa lúčime s Radom a zahajujeme zostup. Je večer a je na čase, aby veľké želiezko v ohni zabralo, ako má. Aj zabralo, ale trochu na inom mieste, ako by sme čakali. Remata. Je tam, kde má byť. Ale čašník s pivom tam akosi nie je. Aj by sme mu odpustili, keby si trochu dával načas. Žiaľ, nemá si kto dávať načas. No nič, ideme sa aspoň ubytovať.

Prichádzame do penziónu Mladosť. Chlapík nás informuje, že nevaria. V celom penzióne sme sami. Za jeho plecami sa však ukrýva zlato. Nie, žiadne majstrovstvá sveta či Európy. Neryžuje. Má tam však plechovkové pivo. Chalani sú však hladní a dožadujú sa teplého jedla. Moje koleno sa zase dožaduje odpočinku. Chvíľu zvažujem „za a proti“, ale nepomáha mi to. Chalani už totiž vyrazili. Na ceste ku penziónu Poniklec, kde aj v týchto pohnutých časoch varia, som bol krivo obvinený z toho, že frflem a nadávam. Si to predstavte, žiadne dôkazy v podobe zvukových nahrávok… Proste to bolo dolu kopcom a to nerobilo dobre mojim kolenám. V penzióne Poniklec sme boli bohato odmenení. Pivo mi premazalo kolená a polievka zasýtila. Opäť som bol v takmer nepošramotenom stave. Nálada vo výprave nebola taká dobrá ani na začiatku. Doslova dosahovala nebotyčných výšav…

komentár 749 pridaný: 01.06.2020 - 12:43
Jozef Jozef 5

Začíname netradičnú akciu. Sme štyria a ideme na dvoch autách. Nie, nejdeme každé auto na inú akciu, ani nie sme pohádaní, len popri šľapaní sa aj trochu povozíme na aute. Vincentovo auto nechávame v Jasenove. Stačilo zaparkovať, prehodiť veci do môjho auta a ísť, lenže… Vincent špekuluje, húta a aj tak z toho nič nie je. Teda je. Ako jediný nestihne vykonať malú potrebu. Iné tým nedosiahol. Zbytočne chodil od domu k domu a chcel u nich zaparkovať. Nakoniec je nútený prijať na parkovanie miesto, ktoré sme mu už na začiatku ukazovali. Napoly nespokojný prestupuje do môjho auta.

Cestou na Skalku vymyslíme grandiózny plán. Zaparkujeme, zoberieme si veci, objednáme si polievku a pivo, popasujeme sa s nimi a až potom vyrazíme! Plán to bol dobrý, len škoda, že väčšina plánov dopadne trochu inak, ako si plánovači želajú. Tento plán nebol výnimkou. Síce sa z neho časť vyplnila… Niektoré časti dokonca viac krát, pretože sme parkovali viac krát. Zato iné časti úplne vybuchli. Z polievky a piva nebolo nič, pretože nemal kto načapovať. Budovy síce stáli, ale mreža proste nepustila ďalej.

Rado to tu pozná, a preto hneď nepanikári. „Nevadí“, vraví, „dáme si inde. Kúsok odtiaľto je penzión. Dokonca naň narazíme na našom turistickom chodníčku. Ak tam nebude otvorené, nebude nič otvorené na Skalke.“ Zopár minut sme v napätí, pretože presne toľko minut chôdze je od nás. Prichádzame s nádejou a vidíme pohyb. Nebola to ani srnka, ani medveď. Ožívame, ako keby sme už mali pivo za sebou. Pomerne rýchlo zisťujeme, že pivo máme naozaj za sebou a to dokonca bez platenia. Chlapík nečapuje, ale iba kosí. A mieni v tom pokračovať. Vraj otvárajú až cez víkend. Je to jasné. V okolí Skalky nič nebude a preto sa už viac nezdržujeme.

Neobchádzame skalný vrch Trnovníka a sme za to odmenení krásnymi výhľadmi. Nemuseli sme kvôli tomu ani ďaleko odbočiť. Je málo známym vrchom, ale neprávom. Posúďte sami – je z neho vidieť tak ďaleko, že uvidíte dokonca i stred Európy. Fakt! Máme ho doslova pod nosom, aspoň ten Slovenský. Totiž o stred Európy súťaží viacero štátov. Ako je to v dnešnej dobe satelitov vôbec možné? Ľahko. Významné univerzity a zemepisné ústavy sa nevedia zhodnúť na presných hraniciach kontinentu Európa. Neurčuje ich snáď more? Určuje, ale sú tu i takzvané priľahlé ostrovy.

Spor o geografický stred Európy vďaka tomu trvá celé desaťročia. Európa má tých stredov až 37. Ak by sme ich všetky chceli navštíviť, najazdili by sme tisíce kilometrov, ak nie aj viac. Tieto „stredy“ sú totiž od seba vzdialené stovky kilometrov. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak mi nie je jasné, ako sme sa dostali z jaskýň, postavili si domy a vymysleli kopu technických vymožeností navôkol…

Ale späť k stredu Európy. Najznámejšie stredy Európy sa nachádzajú:

  • Suchowola v Poľsku. Mestečko leží na severovýchode krajiny. Poľský astronóm v roku 1775 ignoroval ostrovy a vypočítal, že z tohto miesta je rovnako ďaleko do všetkych štyroch okrajových bodov európskej pevniny
  • Dilova pri Rachive v Rakúsko – Uhorsku. Presnejšie na západe Ukrajiny neďaleko hraníc s Rumunskom. Takto stred Európy určili rakúsko – uhorskí geografi v roku 1887 pomocou špeciálneho prístroja vyrobeného v Rakúsko – Uhorsku.
  • Drážďany v Nemecku. Nemecí geografi v tom majú tiež jasno a už v roku 1900 určili za stred Európy Drážďany. Nacisti to neskôr zneužili, pokladali tretiu ríšu za "Srdce Európy"a cítili sa za predurčených vládnuť Európe.
  • Dilova pri Rachive v Sovietskom Zväze. Presnejšie na západe Ukrajine neďaleko hraníc s Rumunskom. Sovietski vedci dospeli k výsledku, ku ktorému predtým rakúsko – uhorskí geografi, keď toto miesto ovládali.
  • Hildweinsreuth v Nemecku. V roku 1981 určovali Nemci stred Európy znovu. Geografickému inštitútu Mníchovskej univerzity sa podarilo za jediný správny stred určiť Hildweinsreuth. Bolo to však tesné, pretože sa už pohybovali v blízkosti hraníc s Českom.
  • Vrch Dyleň (Tillenberg) v Česku. Vrch sa nachádza iba 15 kilometrov od Bavorskej hranice. K tomuto výsledku dospeli Rakúski odborníci. Konečne niekto našiel stred Európy mimo vlastného územia.
  • Bernotai neďaleko Vilniusu v Litve. K tomuto výsledku dospel francúzsky národný geografický inštitút. Vzniklo tu prírodné múzeum s umeleckou expozíciou.
  • Česká republika má stredov niekoľko. Jedným z nich je Havlíčkuv Brod. Za stred Európy ho vraj určil samotný Jára Cimrman, pretože tu mal známosť. Pravdou je, že o stred Európy v Česku súperia až 4 miesta. Jakubovice, Vilémov a Golčuv Jeníkov sú dokonca od seba iba zopár kilometrov a ležia pri Havlíčkovom Brode. V Jakuboviciach sa koná obľúbený pochod okolo „pupíka Evropy.“
  • Kostol sv. Jána pri Kremnických Baniach na Slovensku. Toto miesto, žiaľ, chátra. Pritom v minulosti boli plány, ale nenašli sa peniaze. Mal tu vzniknúť aj park zahraničných Slovákov. Tvoriž ho mali políčka štátov, v ktorých žijú Slováci, veľká plastika zemegule a symbolické dreviny z týchto krajín. Mal tu stáť aj chrám Európa. Cirkvi sa však nepáčila blízkosť pohanských mýtov tak blízko vzácneho gotického kostolíka. Za pohanský mýtus asi považovali Európu na bielom býkovi z gréckej mytológie.
  • Ostrov Saaremaa v Baltskom mori patriaci Estónsku.
  • Bielorusko má stredov Európy viacero. Sú nimi Vitebsk, Ives na severovýchode krajiny a Babrujsk na východe krajiny.

Pri „našom“ strede Európy je aj prameň Európa. V minulosti ttu stála studňa s drevenou strechou. Dnu boli fľaše, konáre, a voda zelená od rias. Pán Filanda šiel za farárom z blízkeho kostola, aby mu povolil stavbu murovaného prameňa, nakúpil materiál za svoje a postavil svoj 18-ty murovaný prameň. Žiaľ, počas suchého leta prameň vysýcha. V čase našej návštevy klapkal. S trochou trpezlivosti naklapkalo za odhadom 2 minúty na dno pohára snáď aj 1 centimeter vody.

Už sa vyjadrím iba k obci Kunešov. Pri vstupe do dediny bol pod slovenským názvom aj nemecký názov obce – Kuneschhau. Do konca II. Svetovej vojny tu žili karpatskí Nemci. Ako prvý ich pozval kráľ Belo IV. po mongolskom vpáde. Ľudia zomierali aj po odchode Mongolov, pretože roľníci počas ich prítomnosti neobrábali pôdu a vypukol hladomor. Nemci žili v troch oblastiach – Bratislave a jej blízkom okolí, vo viacerých enklávach na strednom Slovensku a na Spiši. Oblasť na strednom Slovensku dostala názov „Hauerland“ podľa častej koncovky nemeckých obcí „hau“. Medzi nemecké obce s touto koncovkou patrí i Kunešov „Kuneschhau.“ „Hau“ v nemčine znamená stínať a opisne sa prekladá ako „čistina vzniknutá vyrúbaním lesa.“

Obce nemeckých kolonistov vznikali na opustených a zalesnených územiach. Názvy získavali pravdepodobne podľa mien richtárov, ktorí ich zakladali. Miesto museli vyklčovať, aby získali poľnohospodársku pôdu. Kamene z pôdy nosievali na jedno miesto a tak vznikali kopy kamenia. Tieto kopy sme mali možnosť vidieť. Nie však na lúke či poli, ale v lese. Kedysi dávno tu však nebol les, ale obrábaná pôda. Dnes je tam však znovu les.

Počas I. Československej republiky boli mnohí Slováci nútení pracovať za hranicami. Karpatskí Nemci neboli výnimkou. Mnohí z nich pracovali v nacistickom Nemecku. A tu videli veľký rozdiel v životnej úrovni medzi Nemeckom a Slovenskom. Tento rozdiel pripisovali Hitlerovi, najmä mladí. Neuvedomovali si, že tento rozdiel tu bol už pred Hitlerom. Na Slovensku dokonca založili polovojenskú organizáciu Freiwillige Schutzstaffel – FS. Poznajúc odpor Slovákov voči vojne proti Sovietskemu zväzu začali politicky, materiálne i psychicky vplývať na zmýšľanie Slovákov. Dosiahli však opak.

Vojna sa preťahovala a straty na východnom fronte bolo treba nahradiť. A tak sa začal robiť nábor do SS. Mnohí Nemci, ktorí dovtedy hrdo nosili uniformu FS, začali hľadať výhovorky, aby nemuseli položiť život za vodcu. Najzúrivejším verbovačom do SS bol učiteľ Roth z blízkeho mesta, ktorý za Nemcov považoval aj ľudí s nemeckým priezvyskom. Vstupoval do domácností, kde podľa neho žili „Nemci“ do 35 rokov a verboval do SS. Kde neuspel, hľadal rôzne spôsoby nátlaku cez zamestnávateľa alebo iný orgán. Mnohí jednotlivci v snahe vyhnúť sa smrti na fronte radšej vstúpili dobrovoľne do Hlinkovej gardy.

Keď sa blížila Červená armáda a vypuklo Slovenské národné povstanie prišlo k viacerým zločinom partizánov voči Nemeckým obyvateľom. Často boli strieľaní bez súdu. Niektoré vraždy spáchané partizánmi vyšli najavo. Keď nemecké vojsko potlačilo SNP, postupovalo v duchu hesla „Oko za oko, zub za zub.“ Po vojne boli objavené štyri masové hroby Slovákov, ktoré postrieľalo Gestapo.

V Kunešove žila skupina nemeckých antifašistov. Počas SNP vytvorili partizánsky oddiel pod vedením Gejzu Lacka. Za pomoc partizánom bola obec 2. apríla 1945 vypálená. Zhorelo 198 domov a hospodárskych stavieb. Počas vojny zahynulo 72 obyvateľov obce. Niektorí nemeckí obyvatelia sa vďaka svojim zásluhám v boji proti nacizmu dokonca vyhli deportácii. Väčšina z nich však bola z obce deportovaná. A tak vojna pred 600 rokmi spôsobila príchod Nemcov, aby po 600 rokoch iná vojna bola príčinou ich odchodu…

komentár 748 pridaný: 31.05.2020 - 22:01
Vinco Vinco 4

Krátka správa z prvého dňa:

  • Dva krát sme dosiahli Skalku – stav 0 pív.
  • Krahule – stav pretrvávajúci hladina padnecaja.
  • Kremnické Bane – stav šmolkovia na ceste pivo naďalej nula a prameň Europa kvapka
  • Kunešov (Kuneschhau) – stav Kuchyňa – pekné dvere pivo nula.
  • Remata – stav pivo nula

    Poniklec stav – Káďo pivo nula, ostatní dobiehajú zameškané – pivo osem

  • Chata Mladosť stav – pivo tri
  • Neznáme miesto v horách – stav plechovková Plzeň jedna, medvede?
komentár 744 pridaný: 27.05.2020 - 21:00

Reakcie na komentár 744

Rado Rado 1
zobraziť foto

Medvedov zatial nula, pivo 1

komentár 745 pridaný: 27.05.2020 - 21:05
Vinco Vinco 2

Sprcha + splachovací záchod, toľko vody nemáš.

komentár 746 pridaný: 27.05.2020 - 21:27
Rado Rado 3
zobraziť foto

Tak a som zbalený. Základná váha 6,8 kg big surprise

Jedlo 5,5 kg shock

Elektronika vyše kila cool grin

Budem to mať ťažké dokým nevypijem to pivo cool smirk

https://lighterpack.com/r/iqibar

komentár 743 pridaný: 26.05.2020 - 18:02
Duso Duso 2

Nakolko Igor Pentovic, este stale neotvoril hranice, musím nadalej zostat trcat v Reichu, takze na turu íst nemozem! Mozno je to tym padom aj pre vas lepsie…

komentár 742 pridaný: 24.05.2020 - 09:48
Jozef Jozef 1

Hneď vedľa turistického chodníčka máme tieto lákadlá:

  • Trnovník (989 m), výhľadový bod, ktorého návšteva nám trasu predĺži o 1 kilometer a 40 výškových metrov (kúsok za Krahuľami)
  • Symbolický stred Európy a prameň Európa (počas suchého leta vysychá)
  • Medvedí prameň, nazývaný aj Medvedia studnička (Murovaný prameň), ktorý spolu s ďalšími 55 prameňmi obmuroval aktivista Ján Filanda
  • Bralský železničný viadukt pri Remate. Viadukt má dĺžku 90 m, 27 m nad hladinou potoka, oceľová konštrukcia váži 246 767 kg.
komentár 741 pridaný: 22.05.2020 - 09:23
Turistická akcia: pondelok - 18.05.2020 - Nízke Tatry
Roman Roman 1

S blížiacim sa životným jubileom som premýšľal aký si len dať pamätný darček. Dal so si niekoľko podmienok:

  1. Vybrať si zaujímavú trasu.
  2. Počet km musí prevýšiť moje výročie dožitia.
  3. Jednodňová akcia nie je dostatočne dôstojná môjmu jubileu.
  4. V priebehu túry musím vidieť aspoň raz východ alebo západ slnka.
  5. Nespôsobiť niekomu telesnú alebo duchovnú ujmu.

Dopadlo to nad očakávanie!

V pondelok som zaparkoval auto na Donovaloch a autobusmi som sa prepravil do Podbrezovej. Dal som si dvojkilometrovú prechádzku po Podbrezovej k odbočke na Čertovicu. Hodinku som neúspešne kýval na autá. Napokon som zavolal taxi, poklebetil s taxikárom a už bol pri motoreste na Čertovici. Vyše hodiny som stepoval okolo motorestu, aby som nevyrazil príliš skoro. Po desiatej som vyrazil veľmi pomalým tempom. Vychutnával som si nočnú oblohu plnú hviezd. Počas celej noci som videl iba dve lietadlá na oblohe. Prvé prekvapenie bolo pri Kumštovom sedle, súvislý pruh snehu pod ktorým zmizol chodník. Našťastie po chvíli rozpakov a križovania snehového poľa som opäť objavil chodník. Štefánikovú chatu som tíško obišiel. Ďalej pod Ďumbierom som osvetlil 15 – 20 metrov pod sebou dve oči, ktoré ma pozorne sledovali. Čelovku som mal už dosť vyšťavenú, tak som videl iba siluetu rysa!!! Pozeral na mňa vyšponovaný na skale. Keď sa prikrčil, radšej som smerom k nemu hodil skalku. Ušiel a dva – tri krát naštvane zaškriekal. V Krupovom sedle som bol napriek pomalej chôdzi už o pol štvrtej. Smerom na Ďumbier som som si našiel závetrie za veľkým skaliskom. Dal som si pauzu, keďže nemalo zmysel podupávať potme vo vetre a mraze hore na Ďumbieri. Najedol, napil a prezliekol som sa a posedel si v relatívnom pohodlí. Aby som nemusel stále čumieť na mobil, nastavil som si budík na pol piatu. Ale už o štvrť na päť sa začalo rozvidnievať, tak som expresne vybehol na vrchol. Hore bolo jasné, že slnko sa objaví za Vysokými Tatrami, výhľady boli široko – ďaleko. Hore som stretol dvoch fotografov v akcii. Užil som si krásny východ slnka, porozprával sa so sympatickými fotografmi a po čase pokračoval v túre. Na Kamennej chate som si dal skoré raňajky z vlastných zásob a po ôsmej vyrazil ďalej. Pred šiestimi rokmi som šiel tú istú trasu a kamenný chodník bol pod ľadovou škrupinou a moje tempo tu bolo max 1 km/hod. Teraz chodník bol na malých úsekoch pod snehom, ale zvyšok bol po suchom povrchu. Cesta ubiehala rýchlo a bezpečne. V batohu som mal pripravené turistické mačky ale nedostali sa do akcie. Na Chabenci som trošku poblúdil, ale po chvíli mi to docvaklo a vrátil som sa spod kopca. Nad útulňou Ďurková som si dal presne na poludnie obed. Veľká Chochuľa predo mnou budila rešpekt. Vycupkal som na ňu a dal si veľkú pauzu. Na Prašivej som odfúkol pri pohľade na Donovaly v hĺbke. Zostup bol prekvapivo pohodový. Na Kečke som si vychutnal slnko nízko nad Veľkou Fatrou a vyfarbené zore. Zvyšok už bola iba taká prechádzka lesom a po asfaltke. Na Donovaly som to stihol k autu ešte za svetla, ale kým som sa prezliekol, uložil veci a naštartoval auto už bola tma. Za Novou Baňou som zistil, že moja pozornosť prudko klesá, tak som zaparkoval na pumpe Tekovské Nemce, že si chvíľku hodinku – dve zdriemnem. O pol piatej ma zobudil budík, čo som si nastavil deň skôr a zabudol ho zrušiť. Dorazil som domov, osprchoval som sa, prezliekol, spravil sebe a rodine raňajky a pred siedmou som bol už v Nitre.

Akciu hodnotím ako veľmi úspešnú. Do budúcnosti, ak mi to zdravie dovolí, by som chcel každoročne poriadať takúto oslavu. Veď nad 50 už každé narodeniny možno pokladať za jubileum. Malo to svoje čaro vkročiť do hôr ako štyridsiatnik a zliezť ako pädesiatnik.

komentár 747 pridaný: 27.05.2020 - 22:17
Turistická akcia: sobota - 16.05.2020 - Veľká Fatra
Duso Duso 5

Závidím vám chalani! Tento víkend som nebol nikde, aj preto,že Matej nemohol…Mám rád akcie, kde si človek dáva do rypákagrin

komentár 740 pridaný: 19.05.2020 - 02:21
Miso Miso 4

Neviem, nebolo to také hrozné. Ale polievka bola ozaj dobrá palec hore

komentár 737 pridaný: 17.05.2020 - 16:57

Reakcie na komentár 737

Jozef Jozef 1

Áno, pre človeka, ktorý je zvyklý na takúto námahu a zároveň ho nič nebolí, nemá problém. Pre takého táto akcia naozaj nebola taká hrozná. Horšie je to ak niečo pichne, zabolí, proste ozýva sa… Ja som aspoň podľa fotiek zistil, kde asi robím chybu a už sa nečudujem, že som cítil kolená.

komentár 738 pridaný: 17.05.2020 - 20:59
Jozef Jozef 3

Majerova skala. Výdať ju z cesty, keď autom prechádzate od Banskej Bystrice smerom na Donovaly. Takto som si ju všimol i ja a nenechalo ma to chladným. Rozhodol som sa ju niekedy navštíviť. Príležitosť sa naskytla keď sme pred pár rokmi schádzali z Krížnej do Starých Hôr. Príležitosť bola ale síl už akosi nebolo. Preto padlo rozhodnutie, že to stočíme na Tureckú a tam pre nás príde šofér autom. Roky plynuli a my sme navštevovali iné zákutia Slovenska. Večne to však tak ísť ďalej nemohlo. A ani nešlo.

Hlavnými čerešničkami dnešnej akcie boli Majerova skala, Krížna a zatiaľ pre nás neznámy bočný hrebeň vychádzajúci z Krížnej. Ležali na ňom dva vrcholy – Úplaz a Japeň. Mali by sme z nich vidieť Krížnu i Majerovu skalu. Proste taký pekný okruh. Toľko teória. Prax však býva trochu iná. Aj v nej bolo ukryté slovo pekný, len v trochu inom význame. Totižto okruh niektorým z nás dal pekne zabrať.

Začalo to ihneď zhurta. Ani sme poriadne nevyšli z dediny a už stupák. Vincenta stupáčik evidentne zaujal, keď si dal námahu zistiť si presné čísla. Tento stupáčik veru preverí každého. Aj preveril a zároveň nás zatriedil do jednotlivých výkonnostných kategórií. Neprišlo k žiadnym prekvapeniam. V I. Výkonnostnej kategórii sa umiestnili Mišo a Miro. V II. výkonnostnej kategórii nikto a v III-ke my ostatní. Vo IV-ke zase nikto, lebo sme trasu dokázali všetci prejsť.

Drobný problém s Majerovou skalou sme nemali iba my z III. Výkonnostnej kategórie, ale i chalani z I-tky. My sme fučali a potrebovali na to nejednu prestávku. Mišo z Mirom nás preto museli neraz čakať. Podarilo sa mi Miša pristihnúť, ako počas čakania na nás niečo číta z mobilu. Krátil si dlhú chvíľu. A veruže bola dlhá. Snáď to, čo čítal malo veľa stránok. Bude ich totiž potrebovať. Miro k tomu pristupoval inak. Raz sa zakecal s jedným, potom s iným a keď sme mu už nestačili my, kecal s kýmkoľvek, koho sme stretli. V bezpečí pred ním neboli ani zvieratá, ktoré stretol. Ak sa mu ho podarilo chytiť, ráčil ho hladkať. Niektorým zvieratám sa to aj páčilo. Keď tak nad tým uvažujem, som rád, že sme nestretli medveďa. V puklinách Majerovej skaly totiž brložia medvede.

Sme na Majerovej skale. Konečne. Mnohí si vydýchnu. Teda, aspoň sa o to pokúsia, keď sa im podarí chytiť dych. Medzitým sa k nám blíži bežecká výprava. Chcú si urobiť iba zopár fotiek a znovu pokračovať. Lenže tu na nich číha Miro. Dá sa s nimi do reči a už je po iba zopár záberoch. Stretli sme sa tu z rôznych kútov Slovenska. Je to počuť podľa nárečia. Mirovi sa podarilo z jednej bežkyne dostať, že je z Klenovca. Pre istotu sa znovu pýta „Ty si z Klenovca?“ Ona mu odpovedá: „Ja nie som z Klenovca ale z Kľenovca. Ach tá vaša Trnavčina.“ Až tu si uvedomujem, že naša Trnavčina môže Slovákom z iných kútov našej nádhernej krajiny píliť uši.

Na Majerovej skale sme si dostatočne odpočinuli, takých osviežujúcich 15 – 20 minutiek. Mišo si tam mohol aj pospať, dorazil tam prvý a možno tam bol aj hodinu. Stihlo mu tam aj tričko uschnúť. Takže si myslím, že sme netrpeli iba my, ale i on. Síce trochu inak, ale trpel. Tak, a teraz, keď už máme to najhoršie za sebou, môžeme bez obáv vykročiť ďalej. Lenže znovu sa niektorí trápime a na vrchol Krížnej ako prví dorazia Mišo a Miro. My na svoje trápenie máme znovu svoj dôvod – je to do kopca. Preto na vrchol prichádzame po skupinkách a objavujeme Mira uprostred skupiny turistov. Zase sa stihol zakecať.

Čaká nás prívetivejšia časť trasy. Pohodičkové prevýšenie, ktoré sa trochu pokazí až pred posledným našim dnešným vrcholom – Japeň, ale iba necelých 150 výškových metrov. Zrazu má každý plno síl. Na niektorých tvárach sa po dlhej dobe objaví i nesmelý úsmev. Nepočítam Mirovu tvár, tá je jeden veľký nepretržitý úsmev. Ako bonus objavujeme prameň riečky Bystrica. Svoju púť začína v nadmorskej výške 1 260 m (pod Kráľovou studňou) a končí ju spojením sa s riekou Hron v nadmorskej výške 349 m. Na svojom 22,9 kilometrovom toku zklesá viac ako 900 výškových metrov. Riečka dala meno aj mestu Banská BYSTRICA.

Čaká nás posledné prevýšenie. Na viacerých je vidieť, že už majú toho dosť. Občas vidíme aj toho, kto za to môže – Majerovu skalu a Krížnu. Počas tohto posledného stúpania na Japeň sa mi zazdalo, že niekto zašomral „Vydrxxxá skala“. No, nebudem mu radšej vylepšovať náladu informáciou, že nás čaká už iba klesanie. Bude to totiž drsné klesanie – na 3,5 kilometra pripadá 670 výškových metrov. No, kĺby a kolená, je to na vás. Odneste ma nejako dole. Nakoniec to nebolo až také dramatické. Môže za to Ivan. Dolu kopcom začal spomínať rôzne príbehy zo života. Už sme sa blížili aj k tým cenzúrovaným. Žiaľ, skôr sa objavila dedina, takže tentoraz to nestihol. No nič, nabudúce budeme musieť nájsť brutálnejšiu trasu, aby to stihol.

Tak, a teraz rovnou čiarou domov. Aspoň sa o to pokúsime. Tentoraz som šofér, tak by to mohlo vyjsť. Lenže spolujazdcom je Miro. A začína vymýšľať už v Banskej Bystrici. „Tu odboč k McDonaldu! Majú tam najlepšiu zmrzlinu.“ Ja som však neoblomný. Miro sa však nevzdáva a snaží sa ma presvedčiť. Medzitým úspešne prebehneme odbočku. Zvíťazil som. Lenže, ako sa neskôr ukázalo, to bolo iba prvé kolo. Druhé kolo prišlo na rad niekde pred Nitrou. Znovu odbočka, znovu McDonald, znovu zmrzlina. Tentoraz však Miro vytiahol svoju najmocnejšiu zbraň – smutné oči. Vravíte, že ste u Mira ešte nevideli smutné oči? Ja hej. A podľahol som. A verte tomu, že by ste podľahli aj vy! Kto by čakal u Mira smutné oči? A pri tom som mal víťazstvo na dosah ruky. Veď Miro dlho nevydrží mať smutné oči a ani ich hrať. To ma však napadlo až keď som tú zmrzlinu lízal pri aute…

komentár 736 pridaný: 17.05.2020 - 13:11
Vinco Vinco 2

Prológ
Minulú stredu sme boli na akcii v Pohronskom Inovci. Bola to náhradná akcia za túto. Vtedy sme nešli pre zlé počasie. Nám to však nedalo a pokus sme si zopakovali. Ale pointa prečo píšem prológ? Lebo vám chcem prezradiť, že na konci túry v Pohronskom Inovci som povedal, že ak by sme išli na pôvodne naplánovanú akciu, tak by som ju v duchu momentálnej indispozície asi nedal, alebo by to bolo prinajmenej veľmi ťažké. Po absolvovaní tejto akcie si dovolím napísať, že moje obavy boli oprávnené.

Príchod na miesto štartu
Proste klasika. Vincova klasika. Išli sme dvomi autami. Ja a Jožo na novom tátošovi. Vchádzame do Starých hôr. Vo mne zmätok. Zle som odbočil. Vraciam sa na hlavnú po úzkych bočných cestičkách. Parkujeme pri kostole. Pozor, ale mali sme parkovať pri kaplnke. Hop, niekde je chyba. Volá Jožo, že kde sme. Sadáme do auta, štartujem a presúvame sa ku kaplnke. Konečne sme spolu a tam kde sme mali dôjsť obidvaja. Ešte raz – Vincova klasika grin

Teraz vylíčim moje dojmy z akcie.

Majerova skala
Na začiatku v Starých horách sa ide chvíľu po ceste a potom vľavo bok a rovno do kopca. Bez milosti a prípravy nemilosrdná naklonená rovina. Parametre nášho prvého cieľa: na 4.5 kilometroch rovno 800 metrov výškových. Je to 22 % z celkovej dĺžky trasy a väčšia polovica z výškových metrov. Myslím si, že týmto som povedal všetko, aby každí pochopil o čo išlo. Proste pre mňa uff, uff. Tento rok nieje pre moje pľúca priaznivý. Nohy však stíhali a to bolo to hlavné. Majerova skala ponúka nádherný výhľad. No vychutnávanie tohto zážitku si treba riadne zaslúžiť.
Majerova skala bola v tento deň hodne navštevovaná. Okrem nás bolo na vrchole ďalších šesť ľudí. No po chvíli čo sme tam boli sa miesto začalo ešte viac zapĺňať. Na vrchol postupne „pribehlo“, a to naozaj pribehlo, šesť-sedem žien a dvaja chlapi v rovnakých dresoch. Bola to skupina, ktorá beháva Spartan race. Prehodili sme s nimi pár slov. Zhotovili pár unikátnych fotografií a šli sme ďalej.

Vrch Krížna
Najprv parametre: dĺžka 3.2 km a 419 metrov výškových. Táto časť bola príjemnejšia. Každí si to vie predstaviť, keď má cieľ stále pred očami. Na psychiku to má pozitívny vplyv. A nevadí ani stúpanie hlavne, že je cieľ stále na dohľad. Hoci pri mojom stúpaní k nemu som mal pocit, že sa akosi nepribližuje. Každopádne to bolo iné, ako stúpať k Majerovej skale. Tú počas celej cesty vôbec nevidíte. Hrozné! Naopak výborné je, že stúpanie na Krížnu je mierne a vedie po príjemnom trávnatom chodníčku.
Počas stúpania na Krížnu sa vytvorili výkonnostné dvojice. Chrti Mišo + Miro, normál Jožo + Dušan a ČTTZ Ja + Ivan. Otázka? Kto bol na chvoste? Áno ja a moje „protestujúce pľúca“ a Ivan a jeho kŕče v stehne. Nakoniec sme to ale dobojovali a slávnostne prišli na vrchol. Vrchol bol posiaty turistami a cyklistami.
Odmenou za námahu sú nádherné výhľady na podstatnú časť hrebeňa a zaujímavé kopce, ktoré sme už aj v minulosti navštívili. Nostalgicky som si zaspomínal na akcie z minulosti.

Kráľova studňa prameň
Časť trasy k nemu je „padajúca“. Je to príjemný oddychový kus cesty. Počas približovania k tomuto bodu nás Miro prehováral, aby sme navštívili aj hotel Kráľova studňa za účelom občerstvenia. Nakoniec v tom Miro zostal sám. My sme pokračovali ďalej.

Vrch Japeň
Bol to posledný významný vrchol našej trasy. Keď sme sa odlepili od prameňa Kráľova studňa hneď sme narazili na prameň rieky Bystrica. Toto miesto nám pri plánovaní trasy „ušlo“. Pár fotografii a pokračujeme. Za mňa musím povedať, že nasledujúci úsek až po Úplaz bol najpríjemnejší. Bola to čistá rovina po traverze. Príjemným bonusom tejto časti bol výhľad do Bystrickej doliny a na hotel Kráľová studňa, kde v tom čase Miro plnil svoje hladné bruško grin On nás aj tak onedlho dobehol predsa je to chrt.
Za túto dobu som načerpal mnoho síl. A bolo ich veru treba, lebo na konci tejto časti sa nám do cesty postavil Japeň. Keď sme naň dorazili bol už čiastočne zaplnený turistami. Chvíľu sme tu pobudli. Ja som z Japeňa odchádzal o čosi skôr.

Cieľ Staré hory
Keď som opustil Japeň chvíľu som klesal chôdzou. No potom ma prepadol akýsi amok a dal som sa do behu. Prečo? Lebo mám rád, keď nemusím do prudkého klesania vynakladať toľko síl. Behom je to menej namáhavé. Bonusom celého toho je, že si v cieli skôr. Po nejakých dvesto tristo metroch som sa obzrel za seba. A čo vidím. Za sebou mám Miša. Chrt za mnou a rovnako behom. Tak sme to dobojovali spolu. Pred úplným záverom na začiatku dediny sme „stretli draka“. Nadalo nám to a museli sme vyfotiť pár zaujímavých fotografií. Potom sme už naozaj dorazili k autu. Pri pohľade na hodiny rozhodujeme, že navštívime reštauráciu pri parkovisku. Svorne s Mišom sa občerstvujeme fazuľovou polievkou podotýkam, že bola vynikajúca, a pivom a kofolkou. Zostávajúci čas si vypĺňame čakaním na ostatných členov akcie. Po príchode aj oni absolvujú tú istú činnosť, ktorú my. Nakoniec odchádzame domov.

Záver
Áno. Bola to síce namáhavá trasa, ale tie pocity a zážitky stály za to. Počasie nám prialo a splnilo, čo deň pred akciou sľubovalo. Veď aj preto sme sem dnes išli. Jedinečná trasa, nádherné výhľady a príjemne strávený deň bol pre mňa neskutočnou odmenou.
Ďakujem všetkým zúčastneným za príjemnú spoločnosť na tejto vydarenej akcii.

P.S.: hurááááááááááááááá. Som rád, že som sa po dlhej dobe stretol na akcii s Mirom. Už som si myslel, že zanevrel na členov spolku PAT a MAT.

komentár 735 pridaný: 17.05.2020 - 11:53
Duso Duso 1

Ivan, ber palice, budes ich potrebovat!

komentár 729 pridaný: 14.05.2020 - 20:30

Reakcie na komentár 729

Vinco Vinco 1

To si píš Dúšo, že ich bude potrebovať. A myslím, že nebude sám, kto využije službu turistických palíc grin grin

komentár 731 pridaný: 14.05.2020 - 22:02
Duso Duso 2

Bude sa vam pariť z kečky hošani

komentár 732 pridaný: 14.05.2020 - 22:54
Vinco Vinco 3

Veď ale preto sa chodí na túry, aby sa Ti parilo z kečky. Inak by to zmysel nemalo grin grin Čo by niekto dal za to, aby sa mu mohlo pariť z kečky grin

komentár 733 pridaný: 14.05.2020 - 23:08
Ivan Ivan 4

Opaľovací krém si tuším nespomínal, lebo so zhoretý jak …

komentár 734 pridaný: 17.05.2020 - 11:50
Turistická akcia: streda - 13.05.2020 - CZ - Jičínská pahorkatina
Vinco Vinco 1

Pekné, pekné Lenka.
Poznámka k akcii je pekne napísaná. No hoci mám akú takú predstavivosť, pár fotografií by mi moju predstavivosť ešte znásobilo grin LOL grin Dostalo by to aj iný, hodnotnejší rozmer grin

komentár 730 pridaný: 14.05.2020 - 21:59
Turistická akcia: streda - 06.05.2020 - Pohronský Inovec
Jozef Jozef 1
zobraziť foto

Tak teda dobre, pôjdeme v utorok. Po pár dňoch zisťujem, že nemôžem. S Vincentom znovu hľadáme spoločný voľný deň. Nachádzame nedeľu. Cez víkend sme nechceli nikam ísť, lebo korona, ale tak dlho sme nikde neboli, že aj nedeľa zrazu vyhovuje. Dlho nám to nevydržalo a nevyhovovala už ani nedeľa. Tentoraz Vincovi. Nakoniec sme mali šťastie v podobe stredy. Tak, deň máme jasný, už len trasa. Teraz to pôjde ako po masle. Aj šlo. Krížna. Lenže ako sa blížila streda, blížili sa i dažďové mraky.

Spustilo sa ďalšie kolo telefonátov. Už aj Miro bol viac ako iba nalomený, zrazu chcel ísť. Lenže v stredu ráno mal vykládku v Žiline. Nevadí, pri Krížnej má pršať, ale pri Žiline možno nie. Ako sa ukázalo, vadí, lebo aj tam má pršať. No nič, boli sme tak blízko… Tentoraz neškrtá Miro nás a našu akciu, ale my jeho. Proste smola. Na Severe, strede i východe Slovenska dážď. To nám zúžilo náš manévrovací priestor na juhozápad. Automaticky škrtáme roviny a miesta, kde sme už boli. Okruh možností navyše radikálne zmenšujeme podmienkou – musí to byť jedna z akcií z chlievika „Naše túžby“. Niektorí sa totiž nevedia ovládať a tak sa roztúžia, že tam potom svieti množstvo akcií… Mnohé z nich potom dlho – predlho čakajú na svoj deň. A my s nimi. Takto nejako sme dospeli k dnešnej akcii – dlho a kľukato, ako tok rieky Žitava, ktorej prameň chceme vrámci tejto akcie navštíviť.

Síce nás nemalo byť veľa, ale stalo sa. Máme dvoch hostí. Obaja majú mobily s fotoaparátmi a patrične to zneužívajú. Po dlhej dobe som ja za svoje fotografovanie i Vincent za svoje natáčanie neboli tŕňom v oku. Tentoraz sme nezdržovali. Nie že by sme nefotili či nenatáčali, ale naši hostia neboli o nič lepší. Takže sme veľmi pripomínali Japonskú expedíciu. Áno, občas vzduchom letel i blesk. Našťastie iba z fotoaparátu.

Ale celkovo to s tým zdržovaním asi neukecám. Údaje z čarovnej Vincovej skrinky proste nepustia. Síce ju má podľa mňa jemne pošahanú, lebo mu zakaždým ukazuje o 2 – 3 kilometre viac ako v skutočnosti prejdeme… Lenže keď ide so mnou, tak má priemernú rýchlosť 3 kilometre za hodinu ale keď ide s Borisom a bezo mňa, tak má priemernú rýchlosť 4,5 km. Nie, nešli na bicykli. V oboch prípadoch poctivo peši. Môže mu to síce ukazovať skreslené údaje, ale ten trend je jednoznačný. Tu proste ťahám za kratší koniec lana. Na svoju obhajobu poviem, že na tejto akcii som sa zlepšil. Na konci akcie čarovná skrinka Vincentovi ukazovala priemernú rýchlosť 3,3 kilometra za hodinu.

Už dávnejšie som plánoval navštíviť prameň nejakej z našich riek. A chcel by som v tom sem – tam pokračovať. Dnes sa nám podarilo navštíviť prameň Žitavy. Pred rokom 1992 by sme ani nevedeli kde presne máme ísť, pretože za prameň rieky Žitava sa považovalo viacero miest. Sám Slovenský vodohospodársky podnik v tom nemal jasno a rozhodol sa jednoznačne určiť prameň. Nakoniec za prameň Žitavy určil kúsok zeme na okraji obce Veľká Lehota. Tento pozemok je trvale zamokrený a plný výmoľov a studničiek. Tieto studničky vytvárajú jarčeky, ktoré sa v nižšej časti sústreďujú do jedného prúdu. Žitava je s tokom dlhým 99,3 km naša 16-ta najdlhšia rieka. Popravde, prameň rieky som si predstavoval trochu inak. Vlastne, úplne inak. Tak ako my ľudia, ani pramene nie sú rovnaké. Možno nabudúce navštívime prameň, ktorý bude bližšie mojim predstavám o prameni.

Lepšie sa cítim za fotoaparátom, ako pred fotoaparátom. Nie je to až také zriedkavé medzi fotografmi. Je jedno, či sú to profesionáli, alebo amatéri. Tentoraz však bola s nami po prvý krát Miriam, ako jeden z hostí. Fotí často, a je to aj na tých fotkách vidieť. Preto sa stalo, že pred objektívom som bol častejšie, ako zvyčajne. Podarilo sa mi však pomstiť sa, a na nejednej fotke je zachytená i Miriam.

Našim druhým hosťom bol Dušan. Nebol ideálne obutý, oblečený a ani na turistike dávno nebol. Všetko bolo proti tomu aby šiel, ale on proste išiel. Zvládol to napriek všetkým okolnostiam a v cieli si pri aute ešte zatancoval. Za ten tanec môže obecný rozhlas, lebo zrovna spustil nejakú ľúbivú melódiu…

komentár 728 pridaný: 07.05.2020 - 22:02
Turistická akcia: sobota - 02.05.2020 - AT - Viedenský les
Duso Duso 1

Taký výbeh s manželkou…

komentár 726 pridaný: 04.05.2020 - 12:59
Turistická akcia: sobota - 02.05.2020 - Tribeč
Vinco Vinco 1

palec hore palec hore každá aktivita v týchto pohnutých časoch sa ráta. Dúfam, že to nebude trvať príliš dlho. Držte sa Aďka a Maroš.

komentár 724 pridaný: 02.05.2020 - 21:26

1234