Komentáre k turistickým akciám

Blížime sa autom k Drietome. Veď tá cesta pripomína tú nešťastnú hrboľatú cestu na Chocholnú. Ak by to bola naozaj ona, tak sme tu mohli načapovať vodu z prameňa do fľaštičiek. Aha prameň! Je to ona! Zlyhal som. Takto máme všetci iba termosky. A to je málo. Sme si mohli zobrať za taštičku fľaštičiek. To by bolo vody, ale keďže som si príjazdovú cestu poriadne nepozrel…

Pôvodne sme mali v Drietome parkovať inde. Lenže prvý tip na parkovanie zlyhal, lebo ceduľka, že vraj iba pre zamestnancov. Nevadí, máme tu ešte ďalšie miesto. Lenže sme sa k nemu nedostali. Našli sme niečo kúsok bližšie. Veď my si trasu predĺžime, lebo navštívime aj kaštieľ a pokúsime sa nájsť aj park.

Naše prvé kroky v dedinke vedú popri modrom ľudovom domčeku. Je to najstarší zachovaný ľudový dom z polovice 19. storočia. Je postavený z nepálenej hliny, ale predsa len má niečo nové. Je ňou strecha. Je v ňom múzeum ľudového bývania. Dnu sa dnes však nedostaneme.

Sneh dnes stretávame vo výške približne 350 výškových metrov. Tušíme, že výhľady nebudú. Tu dolu ešte síce sú, ale okolo 450 výškových metrov miznú. Je to aj šťastie v nešťastí, lebo práve začína stupáčik a takto aspoň nevidíme do ďaleka. Nie, že by v tom lese bolo do ďaleka vidieť, ale aj tak… No dobre, snažil som sa na tom nájsť niečo pozitívne.

Prestávka na Sokolom kameni mala byť dlhšia, ale fúkajúci vietor ju skrátil. Vlastne až tu hore po prvý krát stretáme vietor. Dnes aj malo fúkať a dosť fúkať. Dáme trochu teplého čaju z termosky, do niečoho zahryzneme a ideme ďalej.

Odbočíme si na vrchol Žľabu, len tak. Výhľady odtiaľto nie sú. Z lúky pod ním možno, ale dnes určite nie. Za vrcholom je útulňa Žľab. Ideme ju omrknúť. Nie je to také zlé. A máme ďalšiu akciu. Menej náročnú, tentoraz aj s prespaním práve v tejto útulni. Na jar snáď už budú výhľady zo Sokolieho kameňa a že by k tomu bola aj nočná obloha vyparádená?

Zostupujeme strmáčikom dolu. Občas niekomu pokĺzne noha. Pomaly sa nedá a prirýchlo sa nikomu nechce. Tak ideme tak akurát. Kĺžeme to dolu. Dodnes sa čudujem, že nik z nás netreskol. Viacerí sa síce rozcvičovali, pripravovali sa na ten tresk, chceli urobiť čo najlepší umelecký dojem, aby získali čo najviac bodov. Ale asi si to nakoniec každý rozmyslel, lebo nakoniec nik netreskol.

Znovu pri dosiahnutí asi 350 výškových metrov mizne sneh a nahrádza ho poctivé blato. Nie je to až také zlé. Väčšinu túry bolo okolo nuly, tak zem je na mnohých miestach ešte zmrznutá. Teda, ak nehovoríme o blízkych poliach a koľajach na cestičke.

V dedine ešte odbočujeme ku kaštieľu Borčických. Mal by sa nachádzať v parku. Nejaké stromy tu sú, ale je tu aj detské ihrisko a dokonca i futbalové. Stromy vraj majú stovky rokov. No neviem, videl som viacero tristoročných stromov. Ale niektoré jedince naozaj odhadom môžu mať aj 150 rokov. Možno o kúštik viac. Kaštieľ pochádza zo začiatku 19. storočia. Po znárodnení tu bola škola. Po postavení školy v dedine v roku 1977 tu zriadili obecné múzeum. Žiadnu tabuľku, či otváracie hodiny sme na budove však nenašli. Vraj tu sídlia aj niekoľkí podnikatelia. Ich ceduľky sme už na dverách našli. Z dôvodu PN zatvorené. A keďže bolo všetkého tak akurát, ideme k autu.

Úvod

Väčšinou akciu pripravuje Jozef, alebo ju pripravujeme obaja, no teraz som vymyslel túto akciu sám. To len aby história nezabudla Až teraz po akcii môžem konštatovať, že sa vydarila a preto som na ňu aj patrične hrdý Úprimne som takýto priebeh, ktorý sme zažili vôbec nečakal. A tak som sám prekvapený.

Dnes sme absolvovali aj tradičnú kávu v Zadarmovciach, aj keď pôvodne som túto zastávku nenaplánoval. Jozef však počas jazdy naliehal, argumentoval a to zavážilo. Mali sme kávu, no Dušan nelenil a využil čas aj na doplnenie svojho pojazdného baru zásobami, ktoré sa stali osudné pre Jozefa. Mňa od „pohromy“ ušetrili antibiotiká. Do budúcna by to mohla byť kvalitná výhovorka, aby som sa nemusel zúčastňovať degustácie rôznych tekutín z Dušanovho baru 

Putovanie

Než sme začali šliapať „vstříc světlým zítřkům“ museli sme najprv v Iliavke zaparkovať. No ja nebudem popisovať už popisované. Len spomeniem, že pri hľadaní miesta na parkovanie pri plánovaní akcie som sa riadne zapotil a aj tak som nič nevymyslel. O parkovacom mieste pri cintoríne som vedel, ale zdalo sa mi to ďaleko od obce. Nakoniec sme aj tak krkolomne zaparkovali pri cintoríne a na štart trasy došliapali do Iliavky.

Prvé zastavenie

V dedine to nemilosrdne začalo. Úvodnú skororovinu vystriedal rozbehový, zahrievací stúpačik. Snehu bolo na úvodnej lúke pomenej, no vstupom do lesa sa snehové pomery zmenili. A bolo to nakoniec dobre, že sa nám pod nohami objavil súvislý sneh. Išlo sa dobre a navigácia sa mi darila. Netrvalo to však dlho. Body záujmu, ktoré som do trasy nakresli, sa mi v hlave akosi pomotali Vyhliadku Sokolia, ktorú sme si mali pozrieť, som si pomýlil s jaskyňou. Bohu vďaka, že tu bol Jozef a po tomto mojom kikse si neodpustil do mňa rypnúť.

Keďže sme sa pohybovali v menšej nadmorskej výške, vyhliadka Sokolia nám nedarovala pôžitok z výhľadov. Prestávku na občerstvenie sme však absolvovali. Minimálne tekutiny bolo treba doplniť. Aj Dušan sa potešil, že mu z váhy ruksaku trochu ubudlo.

Zastavenie na Sokolej bolo krátke. Atribút „prvého zastavenia“ si ukoristila časť s názvom Brezová. Medzi tým sme úspešne obišli naplánovanú jaskyňu. Nevadí. Na tomto mieste sme zastavili, aby sme sa počkali, aby sme si vydýchli a doplnili tekutiny z Dušanovho baru. Aj jedlo niektorí vytiahli. Ľudka nás ponúkla sladkosťami. A veru aj pätnásť minút sme tu šliapali sneh a debatovali. No najväčšou devízou tohto miesta bolo to, že jeho nadmorská výška poslala hmlu „pod naše nohy“. Áno. Konečne vykuklo slniečko a my sme uvideli blankytne modrú oblohu. Spoza stromov začali vykúkať prvé výhľady.

Nasledujúce putovanie bolo ako z rozprávky. Cestička lemovaná zasneženými ihličnanmi bola dych berúca. Celá táto krása vygradovala na vyhliadke Záhumenná. Tu sme sa tiež zastavili. Bola to naša prvá nefalšovaná vyhliadka. Bola proste nádherná. Človek sa nevie nabažiť toľkej krásy. Parádna inverzia, ktorá siahala po Považský Inovec a po Biele Karpaty. Z tohto bieleho mora vykukovali iba velikáni – Inovec, Veľká Javorina, ale aj Žihľavník a Baské. Kopce ako ostrovy na mori. Zážitky z tejto krásy boli tak intenzívne, že sa nám nechcelo ani pokračovať. Toto nádherné miesto si budeme pamätať dlho. A keď nie, stačí si znova pozrieť fotky z tejto akcie.

Druhé zastavenie

Po asi 1300 metroch putovania sme zažili ďalší turistický orgazmus. Dovolím si tvrdiť, že bol ešte intenzívnejší ako ten prvý. Vyhliadka pred Hoľaznym slúži paraglidistom na štartovanie. Nám poslúžila ako odpočinkové, ale hlavne kochacie miesto. Inverzia a výhľady tu nabrali ešte väčší rozmer. Chýbalo už len obliecť si plavky a skočil do toho bieleho mora.

Vedel som, že to nie je všetko a že nás ešte čaká vrchol dňa. Ako prvý som pokračoval ďalej aj so zvedavosťou, ako vyzerá vrch Hoľazne. Prekvapenie sa nekonalo. Len s povinnosti som vystúpil na najvyššiu hromadu kameňov, na ktorej trónila tyčka nivelačného bodu. Vrch Hoľazne nie je značený a tak sa moje kroky vydali k „čerešničke na torte“. Skalnatá vyhliadka za Hoľaznym si tento atribút plne zaslúži. Ponúka parádny výhľad na majestátny Vápeč a ďalšie okolité kopce, ktoré hrdo vystupovali z inverzie. To biele more bolo tak blízko a my bez plaviek. Na tejto vyhliadke bola dlhá prestávka. Nie pre únavu ale pre tú krásu, ktorej sa nedalo dosýta nabažiť. Aj z tohto nenápadného, málo navštevovaného miesta nám bude spoločná fotografia pripomínať, ako nádherne tu bolo.

Tretie zastavenie

Nálada po návšteve „čerešničky na torte“ bola na vysokej úrovni. Pred nami bola pohodová cesta bez nepríjemných stúpaní. K ďalšiemu bodu, nášmu poslednému, nás čakalo 3.5 kilometra. S postupným približovaním sa a neustálym klesaním, sa naše postavy opäť vnorili do kráľovstva hmly. Aj teplota akosi klesla. Aj snehu bolo stále dosť a príjemne sa išlo. Aj nádherný svit slniečka spoza stromov v hmle sme zažili.

Na týchto putovaniach mám rád, že si turisti nájdu čas na debatu s každým počas celej akcie. Veď mnohí z nás sa až tak často nestretáme, ako by sme chceli. A práve toto je čas na utuženie vzájomných vzťahov. Som si istý, že aj keď je turistika pre niekoho občas náročná, možnosť prežiť spoločné zážitky to všetko vynahradí.

A tak sme v družnej atmosfére vystúpili na náš posledný vrchol na trase – na Vlčinec. Verím, že si nikto nevšimol ten stúpačik vedúci k nemu. Krátka prestávka na vrchole nám výhľady neponúkla. Aj z tohto miesta nám bude pekné strávené chvíle pripomínať spoločná fotografia. Som si istý, že následný prudký zostup z Vlčinca si bude tiež každý pamätať. Bola to zážitková časť poslednej etapy putovania do Iliavky. Vďaka Bohu, tento adrenalínový zostup každý absolvoval bez ujmi.

Na mieste, kde sa modrá turistická značka rozdeľuje, sa naše šíky zoradili a poslednú lúčnu časť trasy sme dobojovali spoločne, tak ako sa patrí. Už len úplný záver trasy viedol po asfaltke až k cintorínu, kde sme zavŕšili naše zimné, nádherné dobrodružstvo.

Záver

Chcem poďakovať všetkým, ktorí našli odvahu a zúčastnili sa tejto akcie. Prognózy počasia neboli také, aké sme na turistike zažili o to viac si musíme vážiť, čo sme dostali darom. Áno bol to nádherný zimný dar – tak to cítim ja a som rád, že som Vás opäť mohol vidieť, zažiť s Vami pekné chvíle priatelia moji. Neskutočne ma to nabíja energiou a už teraz sa teším na stretnutie s Vami na ďalšom dobrodružstve.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Nabudúce dovidenia.

Vitajte na ďalšej akcii Pata a Mata. „Tuto to bolo.“ Ak tieto slová vysloví navigátor, je o zábavu takmer isto postarané. Najmä vtedy, ak šofér stihne iba otočiť hlavou, aby aspoň kúsok z toho „tuto“ na stotinu sekundy stihol zahliadnuť. Čo keby sa mu to náhodou niekedy v budúcnosti zišlo? Teraz to skĺzne do spoločenskej hry, kde víťazia, alebo prehrávajú všetci v aute. A sme pri starej dobrej tímovej práci. Tu tých možností našťastie nie je veľa a vrátiť sme sa museli iba kúsok. Nakoniec sme zdarne zaparkovali.

Nízka oblačnosť. Postupujeme v mlieku. Dnes nás čakajú 4 vyhliadky. Snáď aspoň z jednej z nich budeme mať výhľady. A keď všetko dobre pôjde, tak zažijeme aj inverziu. Necháme sa prekvapiť! A už sa nedarí. Hľadáme jaskyňu. A už je tu prekvapenie! Na mieste, kde nemá byť. Je tu totiž prvá vyhliadka. No, teda dnes nie je. Vrchol Sokolej skaly síce má niečo cez 630 výškových metrov, ale dnes je to málo. Aj tu vládne mlieko. Pozerám sa kolmo hore. Cez hmlu vidím malé svetlé koliesko. Vyzerá to nádejne. Tým kolieskom je totiž slniečko a nás ešte čaká prekonať „zopár“ výškových metrov. Ako sa vraví, šťastie má rôzne podoby. Niekedy dosť prekvapivé. Dnes v podobe výškových metrov pred nami.

Tentoraz nič nehľadáme. A veru, mali by sme. Že by nás tak uspalo to zatiaľ všadeprítomné mlieko? Vracať sa k jaskyni už nebudeme. Väčšine sa nechce ani vrátiť sa, ani čakať na tých dvoch, čo by nedbali a šli. Možno nabudúce. Len aby toho „možno nabudúce“ moc nepribúdalo. Nechtiac sme jaskyňu mali rýchlejšie za sebou, ako sme pôvodne chceli. Kto je veľmi zvedavý, uvidí ju. V dnešnej dobe sa to už dá. Vygúgli si. Sklamanie a smútok však netrvajú dlho. A je to tu! K ďalšej vyhliadke je to síce ešte „zopár“ metrov, ale už teraz vidieť, že mlieko zmizlo! Stihneme inverziu?

Zase skala. Tentoraz sa volá Záhumenná. Dosahuje takmer osemsto metrov výškových. Kúsok pod nami je inverzia. Toto je to pravé pohladenie duše! Ak bol niekto unavený, už nie je! To je krása! Toto už ťažko dnes niečo prekoná! Zase som sa mýlil. Ďalšia vyhliadka. Umne nasmerovaná na inú svetovú stranu. Tuším o kúštik ešte krajšia. Pod nami „Biele more“. Trčia iba vrcholky kopcov ako akési ostrovy. Ešte nás čaká najvyšší bod dnešnej túry, vrchol Hoľazne. Vrchol má 901 výškových metrov. Mohlo to byť aj horšie. Našťastie je snehu tak akurát, aby potešil oko, ulahodil duši a toľko nevyčerpal nohy. A to je vlastne koľko? Asi dopoly členkov.

Vyhliadka Hoľazne zase o kúsok zdvihla latku. Ten pohľad na Vápeč! Dnes majestátne trčal z tej inverzie. Napriek tomu nás ešte čaká jedno krásne divadlo. Deje sa tak na okraji inverzie. Hmla dáva vyniknúť slniečku pokúšajucemu sa svietiť pomedzi stromy. Čo sa týka krásy, je príroda majster umelec. A teraz poďme na Vlčinec. Ja som tu osobne už tretí raz a ako na potvoru mám po tretí raz také isté výhľady. Čo iného by som mal vidieť? Veď kopce a skaly sa nezvyknú len tak presúvať. Zase mlieko. To sem budem musieť ísť štvrtý raz? To vážne?

Môžeme sa stretnúť o 7.30 pri Lidli v Ilave pri pumpe. Ideme autom. Tešíme..

Na túru, na tento tak nespočetne ospevovaný vrchol, sa vydávame autom od šumiaca. Nazbierala sa náš slušná posádka a jedno auto nestačilo . Chodníkom sa rýchlo dostávame k vyhliadke, odkiaľ sa môžem kochať pohľadom na východnú časť Horehronského podolia. Onedlho ma pohlcuje ihličnatý les, výhľady si tak musím odložiť na neskôr. Za chvíľu prechádzame okolo Chaty kde si odpočinieme. Nad chatou postupne ubúdalo lesa a terén bol stále prívetivý. Keď sa pred nami otvorili prekrásne snehové pláne svahov Kráľovej hole, aj sme trocha pozabudli na námahu. Zimný výstup je naozaj pekný a výnimočne slabší vietor nám prial . Pokračujeme na Kráľov skalu a užívame si slnečné lúče a inverziu . Je to zaujímavá skalná pyramída s kruhovým výhľadom do okolia. Na záver sa presúvame nazad k autu a sneh nižšie začína miznúť. Na záver pozerám na Kráľovu hoľu a viem, že onedlho sem prídem znovu.

Lenka,
parádna zimná túra na ikonický vrch. Parádne fotky s nádhernými výhľadmi na Vysoké Tatry Počasie Vám naozaj vyšlo. Ale čo iné čakať od Kráľovej holi? Proste je to kráľovná vrchov.

Všetko malo byť inde a úplne inak, už v sobotu, ale… Vlastne to je jedno, lebo sa to možno ešte niekedy udeje. Dušan mi dostatočne pílil uši a tak sa v sobotu navečer zrodila táto prechádzka. Keďže sme šli až v nedeľu, zvolili sme niečo odpočinkové. Ale aby to nebolo ako zadarmo, tak na Kostolec vystúpime z tej najstrmšej strany.

Na Kostolci bývajú ľudia. Dnes doobeda tu však nie je ani noha. Možno za to môže vietor. Alebo prídu až poobede a z opačnej, pre rodiny s deťmi prívetivejšej strany. Výhľady nie sú ukážkové, lebo sneží. Ako sa vraví, všetko má svoje výhody i nevýhody. Dobre je, ako je.

Odskočíme si aj na vyhliadku pri Kostolci. Odtiaľ dobre vidieť na miesta, kadiaľ sa kľukatila rieka Váh. V minulosti podstatne viac ako dnes. Aj viac ramien mala, riečne ostrovy tu boli i močariská. A na to najpodstatnejšie, prečo tu bolo osídlenie od nepamäti som skoro zabudol, aj brod cez Váh tu bol. Asi dosť dôležitý. Dnes rieku poriadne nevidieť, iba polia. Ako to bolo pred stáročiami, vidieť na obrázkoch. A pred tisícročiami? Skúste zapojiť fantáziu…

Teraz nás čaká menej záživná časť. Prechádzame cez zvlnené zasnežené polia. Zrazu z Dušana vypadne „ako dvaja jeerďáci, riaditeľ a ten druhý. Už tu chýba iba traktor za dva milióny.“ Výhľady nám trochu urobil a cestu spestril kameňolom, ktorý bol pod nami. Našťastie sneží a je okolo nuly. Tak aspoň nepostupujeme po blate. Síce na mape je cesta a sú tu dokonca aj vyjazdené koľaje od auta, ale to auto tadiaľto veru veľa krát neprešlo. Meralo cestu tadiaľto iba vďaka dvom posedom, popri ktorých prechádzame.

Mali sme ísť rovno do sedla Skalka, ale to by bolo prikrátke. Tak predlžujeme a ideme popri ďalšom kameňolome a skalách. Len drobný problém, skončil kameňolom a takmer skončila aj cestička. Skôr to pripomína zvierací chodníček. Zatiaľ to však ide. A už to ide čoraz ťažšie. Ešte že je zima a sme poriadne naobliekaní. Tak nás aspoň tŕnie toľko nedopichá. Ísť tadiaľto v kraťasoch a tričku, to by teda bolelo! Tomuto úseku sa dá našťastie vyhnúť a ísť rovno do sedla Skalka a až odtiaľ na vrchol Skalky. Je to vlastne aj kratšie. Dnes sa nám to nepodarilo, ale zase na druhej strane, niekto ten prieskum musí urobiť. A neraz sú zistenia zaujímavé. Čo všetko sa dokáže schovať za taký lesný chodníček na mape!

Ak by bolo pekné počasie, boli by zo Skalky celkom pekné výhľady. Turistov tu síce nestretáme, doteraz sme vlastne nikoho nestretli, ale zato tu už vidieť stopy v snehu. Niekto si z dediny vybehol doobeda na Skalku a nebol sám. Fučí tu riadne. Tu veru dlho nevydržíme a budeme musieť ísť dolu. Už to do dediny a k autu nemáme ďaleko…

Óóóóóóóóóóóóó.
Pekné Danka a Peťo. Tento rok ste to zobrali zhurta

Otázka? Boli ste venčiť Riu, alebo ona bola venčiť Vás?

Úvod

Silvestrovská turistická akcia spolku PAT a MAT. Je každoročnou neodmysliteľnou akciou členov spolku PAT a MAT na Silvestra. Keď sme v roku 2017 organizovali 0-tý ročník netušili sme, že sa stane tradíciou. Už vtedy sme si dali podmienku, že výstup bude vždy na iné miesto kde nikto nechodí. Ako vieme, pár krát sa nám to nepodarilo. Málo kto však vie, že Silvestrovská akcia sa nerodí na poslednú chvíľu, ale je pripravovaná ďaleko pred Silvestrom. Ani teraz tomu nebolo inak. S organizovaním tejto akcie sa zároveň stalo tradíciou, že ju vymýšľam ja spolu s Jozefom a ostatní členovia spolku to akosi akceptujú. Zatiaľ neboli nikdy námietky. A tak i táto akcia vznikla v našich hlavách a niesla sa presne v duchu zaužívaných postupov a to, že akcia je krátka, s malým prevýšením a s krátkym trvaním. Tieto mierne atribúty zaručujú bohatú účasť, čo sa do teraz vždy potvrdilo. No tento rok to bolo iné. Na akciu prišlo pätnásť kmeňových členov, čo už osamote vytvorilo rekord v účasti na Silvestrovskej akcii. Avšak tejto rok bol výnimočný, pretože počet sa zvýšil o ďalších trinásť turistov – priateľov nášho spolku. Všetkým Vám patrí pochvala a uznanie za účasť a aj za to, že ste pohodlie na gauči v obývačke pred televízorom vymenili za príjemne strávené chvíle turistikou v nádhernej prírode Malých Čachtických Karpát.

A aby som zavŕšil úvodné slovo musím pochváliť Romana za špičkové zvládnutie štartovania akcie. Jeho vynikajúce varené víno na začiatku akcie sa tiež stalo tradíciou. Viem, že každý si svoje obľúbené teplé či studené nápoje tiež niesol v ruksaku, aby nenechal nič na náhodu, ale varené vínko z termosky vždy padne dobre. Roman, ďakujeme za chutný nápoj, ktorý nás kvalitne pripravil a hlavne zahrial na správnu turistickú teplotu.

Putovanie

Prvé zastavenie

Naše prvé zastavenie bolo naplánované na Veľkom Plešivci. Avšak my sme začínali vo Višňovom a tak naše kroky viedli najprv do vedľajšej dedinky s názvom Hrachovište. Úvod bol taký nenáročný bez potrebného zahriatia tela na prevádzkovú teplotu. Viem. Spomínal som v úvode, že nás varené vínko zo štartu zahrialo na správnu turistickú teplotu, ale už po päťsto metroch putovania tá teplota z tela akosi vyprchala Čo by ste čakali od rovinky, ktorou sme zatiaľ išli? Na zahriatie nám nepomohlo ani tých pár schodíkov na most v Hrachovišti, na ktorom sme sa fotili. Tie chvíle prišli neskôr.

Priznám sa, že som pri vedení nášho turistického „konvoja“ v Hrachovišti zlyhal. Tesne po odbočke žltej značky doľava, som správne neusmernil dav k nádhernej drevenej soche Sv. Gorazda, návštevu ktorej sme mali tiež naplánovanú. Škoda. Sochu sme si pozreli iba traja ja, Jozef a Dušan. Ostatní môžu banovať. Je to veľmi stará drevená socha, ktorá má svoju históriu. Dotknutie sa a pohladenie sochy vo mne vyvolalo zvláštny pekný pocit 

Asi po dvesto metroch putovania po žltej sme prišli k turistickému altánku, po ktorom nasledovalo stúpanie na hrebeň. Teraz prišli tie chvíle, ktoré nás všetkých dokonale zahriali. Výživné stúpanie robí s telom zázračné veci. 1600 metrov v stúpaní každého preverilo a spôsobilo, že sa utvorili skupinky. Priatelia prezradím Vám, že sme vystúpali 254 výškových metrov. Klobúk dole a všetkým. Zastavili sme sa až na našom najvyššom bode túry na Veľkom Plešivci a tu sme na asi tridsať minút rozložili náš „tábor“. Na rad prišlo občerstvenie a pitie všetkých donesených nápojov. Každý podľa svojej chuti si dal. Moje obligátne tvrdenie, keď navštívime nejaký vrchol, že sa kocháme výhľadmi v tomto prípade nepripadalo do úvahy. Čo sme vlastne videli? No nič, ničovaté nič. Vlastne videli sme, videli sme mlieko – hmlu, kvalitnú hmlu aká sa často nevidí Čo už. Myslím si, že to ani nikomu nevadilo, že sme výhľady nemali. Parádna družná nálada tie pocity bez výhľadov zatienila. Príjemný pobyt na Veľkom Plešivci sme zavŕšili pred odchodom spoločnou fotografiou pod krížom.

Druhé zastavenie

Pri spoločnom putovaní s Ivanom v decembri 2020 na Čachtický hrad mi Ivan pri návrate z hradu ukázal trasu na Malý Plešivec. A tak som jeho návštevu naplánoval aj dnes. Málo kto pozná tento nenápadný výhľadový kopček. Bolo to príjemné obohatenie trasy a zároveň sme sa nemuseli vracať modrou značkou po tej istej trase. Jeho návšteva by mala o veľa väčšiu váhu, ak by boli výhľady. Ja som práve vtedy v decembri zažil nádherný výhľad z Malého Plešivca na Čachtický hrad, keď bol práve osvietený slnečnými lúčmi. Proste bola to nádhera. Dnes to bolo však iné. Ale aj taká nádherná hmla má svoju váhu 

Po asi sedemsto metroch ďalšieho putovania sme prišli opäť na modrú, ktorá nás bezpečne priviedla do bodu nášho druhého zastavenia. Kým sme však prišli na Čachtický hrad užili sme si príjemné putovanie parádnym nenáročným hrebeňom. Znova sa utvorili skupinky, ktoré boli značne roztrúsené a tak tesne pred príchodom na hrad, v mieste kde zelená turistická značka zostupuje do Višňového sme sa počkali. Chvíľa oddychu prišla každému vhod a navyše nebolo sa kam ponáhľať. Na hrad sme chceli prísť spoločne, ako sa na organizovanú skupinu patrí. Žiadne móresy PAT-a a MAT-a neboli na mieste.

Pred príchodom na hrad je kopček, z ktorého sú pekné výhľady na celý Čachtický hrad. No dnes sme tu našli osadenú novú zaujímavú priesvitnú tabuľu s podobizňou hradu z čias jeho veľkej slávy. Táto tabuľa sa stala stredobodom pozornosti. Kto si ju neodfotil, ako by tu nebol. A potom už sme spoločne vstúpili do útrob hradu. To čo sme zažili v jeho útrobách nás všetkých prekvapilo. Už davy ľudí pred hradom dali tušiť predzvesti, že hrad bude „narvaný“. Prvé predhradie bolo plné stánkov s občerstvením. Všade kopec ľudí. Miesta okolo dvoch ohnísk na opekanie boli tiež plne obsadené. No časť našej výpravy si našla kúsok miesta a využila čas na opekanie a pohostenie. Všetci sme sa roztrúsili po hrade a každý si našiel svoje miesto na oddych a pohostenie. My sme si našli to svoje až v hornom hrade, kde sa dalo pohodlne sadnúť, oddýchnuť si a trochu si zajesť a popiť. Na hrade sme strávili päťdesiat minút a pred odchodom bolo vážne ťažké dať dokopy 28 oviečok Napokon sa podarilo a spoločne sme sa vydali na zostup do Višňového.

Návrat do cieľa

Úvod zostupu po žltej – Chodník Rudolfa Drozda – bol adrenalínový. Terén bol prudký a na niektorých miestach sa šmýkal. Chvála Bohu nikomu sa nič nastalo. Pohodovým klesajúcim profilom nás chodník doviedol k rázcestníku Višňové – farma, odkiaľ nám už asfaltka robila spoločníčku až do cieľa.

Záver

Myslím si, že sa táto Silvestrovská akcia spolku PAT a MAT opäť vydarila na jednotku, možno aj na jednotku s hviezdičkou svojou bohatou účasťou. Ďakujem všetkým zúčastneným, že si našli čas na príjemne strávené chvíle v prírode a jedinečne tak obohatili ducha našej akcie.

Ešte raz ďakujem a všetkým prajem do Nového roku veľa šťastia, pevné zdravie a Božie požehnanie.
V roku 2025 na turistických akciách priatelia dovidenia.

Toto je prvý silvestrovský ročník, kedy vlastne ani neviem, koľkí budeme. Parkujeme. Maroš vraj bude meškať. Po čase zisťujeme, že dvaja Marošovia. Obaja však prišli takmer naraz. Parkovisko sa pomaly, ale isto plní. Všetko sú to naši. A to niektorí prišli pešo… Na hrade bude narvané, keď tam dorazíme.

Niektorí by radi odbočili do hory. Stupáčik sa im žiada. Lenže u nás je to ako u Pata a Mata. My pekne rovno. Rovno do Hrachovišťa. Zrazu by všetci chceli ísť rovno. Ale my nie. Najprudším stúpaním na Veľký Plešivec. Z iných strán nevyzerá ten Plešivec ako veľký. Odtiaľto však áno. Fakt je to tu ako u Pata a Mata. Konečne sme hore. Len je tu nejako zima. Ako u Mrázika. Varené vínko a nápoje značky tuhô pomáhajú iba na chíľku…

Z Malého Plešivca sú vraj krajšie výhľady. Je to možné. My však dnes vidíme iba biele mlieko. Všetko zlé je na niečo dobré. Aspoň všade navôkol vládne mrázik. Len keby už ten hrad bol na dohľad. Nejako z tej cesty neubúda…

A sme na hrade! Je tu narvané aj bez nás. A to nás sem tento rok dorazilo vraj až 28. Vincent odmieta počítať, vraj si to nafotí a nemusí si pamätať. Len aby to nedopadlo tradične ako u Pata a Mata. Aby namiesto fotenia nenatáčal. S trochou šťastia natočí nohy a keď to vydelí dvomi, možno sa k nejakému číslu dopracuje… A že to bude v rozpore s realitou? Dnes je veľa ľudí v rozpore s realitou a na úsmeve na tvári im to neuberá.

Doopekané. Najväčší hriešnici sú aj po omši v hradnej kaplnke. Tradične sme to my traja. Ostatní v spolku ako keby boli bez hriechu. Až sa mi to nechce veriť. Pre istotu som to poistil. Prijímal som dva krát… A teraz už len bez zranenia dolu k autu. Musíme opatrne, lebo to dnes obzvlášť šmýka…

Vinco, dúfam, že vymodlíš dobré počasie. Lebo keď sme tam boli naposledy, na Veľkom Plešivci bolo NIČOVATÉ NIČ.  

Ale aj tak sa už tešíme.

Silvestrovský pochod býva tradične pohodičkový. Lenže dávno som nikde nebol. Rozcvičiť sa mi treba. Z našej strany Záruby doslova svietia. Neraz sa ma Dušan pýtal, čo to tam je? Záruby, najvyšší kopec Malých Karpát. Už asi dva – tri roky mu to hovorím. A tak nejako sa stalo, že som mu neuvážene sľúbil, že ho zoberiem na Záruby. On tam ešte nebol. Nakoniec vysvitlo, že na Záruboch ešte nebolo viacero našich členov a tak sa nejeden z nich k Dušanovi pridal…

Parkujeme a platíme parkovné. V Smoleniciach sa už totiž platí. Nová doba. Nielen tu. Zatiaľ sa však za čerstvý vzduch neplatí. Kto ho vie, ako dlho to vydrží. Snáď veľmi dlho. Čakáme na ostatných. Zrazu sa z dediny pohne dav ľudí. Odhadom asi tak dva autobusy, ktoré zrazu idú peši hore. Sa nesmelo pýtam „a zostal vôbec niekto v dedine?“ Nepochopili, ale ich odpoveď ma aspoň dostala do obrazu. „My jsme z Hodonína a za nami jdou přátelé z Holíča.“ Naozaj to boli dva autobusy.

Odskakujeme si aj k zámku. Nakuknúť iba jedným očkom. Kaviareň na nádvorí asi nebude ešte otvorená. Vlastne ani zámok ešte nie je riadne otvorený. Vrátnik nás informuje, kedy je posledný vstup. To sa môže hodiť ostatným. Mne moc nie. Ja musím byť načas doma. Nakoniec aspoň tá káva pre časť výpravy po turistike dobre padla…

Bol som tu viac krát, ale aj tak sú pre mňa niektoré veci nové. Napríklad pri Havranej skale je pomníček. Kúsok od turistického chodníčka. Nie je veľký, skôr nenápadný, preto si ho takmer nik nevšimne. Osadený tu bol vraj okolo roku 2010. Malý kovový krížik a pliešok. V roku 1944 tu zahynuli dvaja nemeckí letci. Viac o okolnosti nehody sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. A možno sa ani viac nepodarí…

Havrania skala nesklamala. Výhľady síce obmedzené, ale pekné. Také veru na Zárubách nebudeme mať. Tesne pod skalou sa s nami rozlúčilo blato a vládu prevzal sneh a ľad. Nohy nám trochu poklzujú, ale ide to. Aspoň smerom hore. Dolu to bude zaujímavé. Ale kým my pôjdeme dolu… Sústreďme sa na to smerom hore…

Na rázcestí, kúsok pred Zárubami, začína byť nejako narvané. Hlava – nehlava. Čo už je Silvester? Nie je. Vlastne ani toľko ľudí tu nie je. Ale aj tak, toto je veru viac ako spomínané dva autobusy! Nevadí. Na vrchol je to iba na skok. Nakukneme hore, doplníme trochu sily prostredníctvom nejakého jedla… a pôjde sa dolu.

A ide sa dolu. Občas trochu ľadu, občas trochu blata. Niekto stihol zahlásiť „dolu do sedla je to 25 minút. Nie že sa niekto bude nechtiac ponáhľať a bude tam priskoro!“ Našťastie sa nik nechcel dobrovoľne ponáhľať a nebral to šmykom hlava nehlava. Zo začiatku to vyzeralo zaujímavo, ale nakoniec to nebolo také zlé. V poriadku sme dorazili do sedla. Na rozdiel od iných partií. V jednej si vyčítali „ty si vždy musíš vyberať tú najhoršiu stranu chodníka!“. V inej smutno sedeli, až vysvitlo, že jeden z nich stratil mobil…

Niektorých členov výpravy Čertov žľab trochu sklamal. Vraj primálo čertov. No neviem, ja som sa lepšie poobhliadal a zopár čertov by sa veru našlo! A to som sa nepozeral do zrkadla! Jedným očkom sme nakukli aj k vodopádu Hlboča, ale vodopád práve nebol doma. Ani kvapka. Tak sme to rezli cez zopár skalných vyhliadok nad dolinou Hlboča a cez Molpír rovno k autu. No rovno, ako sa v teréne dalo. Nazvime to najkratšou možnou cestou…

Úvod

Túto turistickú akciu opäť vymyslel Jozef. On síce v roku 2018 na tejto trase už putoval aj s Romanom, ale vtedy ešte nebol keškár. A tak chcel tieto zaujímavé miesta navštíviť aj práve kvôli keškám. Priznám sa, vtedy som na akciu chcel ísť aj ja, no nemohol som. A tak možnosť navštíviť Dobrolínske skaly, jaskyňu a Oselný vrch som neodmietol. Čo sa však stalo? Jozef nečakane ochorel a tak musel zostať doma a liečiť sa. Roman si svojou účasťou chcel osviežiť pamäť z roku 2018 a Dušan pôvodne chcel ísť s Jozefom, ale nakoniec som mu musel stačiť aj ja s Romanom 

Parkovali sme pri vodnej nádrži Veľké Uherce, kde je dostatok miesta pre vozidla a asfaltka, ktorá okolo parkoviska prechádza je zároveň zelená turistická značka, ktorou naša celá trasa putuje. Až na mieste som sa dozvedel, že táto zelená je zároveň aj náučným chodníkom zvaným Veľkouherecký turistický okruh, ktorý je na celej trase obohatený zaujímavými informačnými tabuľami.

Putovanie

Prvé zastavenie

Prvé kroky viedli aj okolo vodnej nádrže Veľké Uherce po asfaltke. Po nej sme prišli aj k nášmu prvému rázcestníku Poždol s informačnou tabuľou č. 3. Táto oblasť číta cca sto chatiek. Takže ľudia sem chodia rady relaxovať. Po asi päťsto metroch kráčania sa asfalt zmenil na štrkovú cestu a po ďalších päťsto metroch nám ponúkla informácie naša druhá informačná tabuľa. Tu „zelená“ zavelila prudko doprava a nemilosrdne do kopca. Okamžite nám bolo teplo Hoci „vonku“ boli 3°C mal som pocit, že som vo vykúrenom baráku. Roman nelenil a jednu vrstvu oblečenia schoval preventívne do ruksaku. Stúpanie sme si riadne užili. Určite ste si na fotkách všimli, že Dušan má novú čapicu, no a tá sa v tomto stúpaní tiež porúčala z jeho hlavy dole. Stúpanie povolilo až na vrchole s názvom Trstený vrch. Aj tu je osadená informačná tabuľa (č.5), čítanie ktorej nám poskytlo čas na oddych po stúpaní.

Od tejto chvíle to bola prechádzka po jemne zvlnenom hrebeni. Trasa vedie príjemným listnato ihličnatým lesom a všetky kopčeky na trase sú osadené betónovými značkami bez názvu. Posledné stúpanie, ktoré nám „otvorilo“ pľúca bolo na vrch Krahulec. V tejto časti hrebienka je to najvyšší kopček (594 m). Aj tu sme si spravili krátku prestávku. Informačná tabuľa tu nie je osadená. Zato miesto tesne pod Krahulcom nám ponúklo parádny výhľad na hrebeň, ktorým máme ísť. Prvý krát sa nám v diaľke ukázal aj Oselný vrch.

Druhé zastavenie

Nasledujúce kroky viedli po príjemných lúkach. Bola to masáž na naše nohy. Táto blahodarná procedúra trvala tisíc dvesto metrov a skončila pri náučnej tabuli ohlasujúcej prítomnosť Dobrolínskych skál. Od tabule ku skalám vedie príjemný chodník s peknými výhľadmi. Najkrajšie sú však pri označení s názvom Dobrolínske skaly. Z tohto miesta je zreteľne vidieť aj Oselný vrch. Pobudli sme tu iba chvíľu a ihneď sa vydali hľadať Dobrolínsku jaskyňu. Nie je to vôbec jednoduché. Pod skalami je množstvo vychodených cestičiek a neznalý nevie, ktorá je tá správna. Aj my sme sa nechali jednou nesprávnou zviesť. Ja som však tú správnu našiel a Dušana a Romana som pokrikom naviedol na správne miesto.

Ako prvé prišlo na rad objavovanie krás interiéru jaskyne. Dobrolínska jaskyňa má nádhernú výzdobu. Po stenách jaskyne je množstvo trblietajúcich sa kamienkov. Celú dĺžku jaskyne (26 m) sa nám nepodarilo preskúmať, pretože sa nikomu nechcelo plaziť do jej ďalšej časti. Roman správne poznamenal, že táto časť je tzv. plazivka a mal absolútnu pravdu. V jaskyni som pri preskúmavaní videl aj netopiera. Po obhliadke sme pred vchodom do jaskyne absolvovali krátku gastronomickú prestávku. Po prestávke sme sa vrátili na Dobrolínske skaly a tu prvý krát na trase stretli turistov, s ktorými sme prehodili pár viet a zaželali im svorne Šťastné a Veselé Vianoce.

Tretie zastavenie

Nasledujúcich cca päť kilometrov nám ponúklo príjemné a nenáročné putovanie. Než sme dorazili do Sedla pod Veľkou Ostrou naše topánky prvý krát na trase zažili blato. Bola to však krátka blatová etuda, ktorá nás nijak nerozhádzala. Presne pod Hrubým vrchom, na ktorom je aj televízny prevádzač, okolité lesy zredli a vzniknuté medzery nám ponúkli výhľady na Buchlov a Žarnou. Tieto ikonické vrchy sme tiež pred časom mnohí navštívili (2016, 2018, 2019).

Od Hrubého vrchu chodník začal klesať a zastavil sa až pri informačnej tabuli pod Oselným vrchom. Skaly Oselného vrchu zdola sú impozantné a vedie k ním prudké, ale krátke stúpanie. Netrvalo to ani desať minút, snáď päť a už sme stáli na vrchu. Na vrchole je dostatok miesta na sedenie a oddych. Pritom poskytuje nádherné kruhové výhľady do širokého okolia. Naša prestávka (gastronomická i kochacia) trvala asi tridsať minút. V pohode sa tu dalo vydržať. Svietilo parádne slniečko a na vrchole vôbec dnes nefúkal vietor. Proste idylka. Pobyt na tomto parádnom vrchole sme naplno využili. Pred odchodom z vrcholu som naše postavy ukryl do čiernej čarovnej krabičky, aby sme mali na čo spomínať.

Záver

Záverečnú časť trasy tvoril zostup k miestu s názvom Vojtechov. Od Vojtechova naše kroky sprevádzal príjemne zurčiaci potôčik Drahožica, ktorý pozitívne prispieval ku koloritu putovania Drahožickou dolinou. Netrvalo dlho, aby sme doputovali do cieľa k vodnej nádrži Veľké Uherce a pozitívne zhodnotili náš dnešný turistický skvelý počin. Priznám sa, že som očakával väčšiu účasť. No čo už, potešil ma svojou účasťou aj Roman i Dušan. Ak by sa nik neprihlásil, bol by som na akciu išiel aj sám. Na záver sme ešte navštívili neďaleký Motorest Hájnikova žena, kde sme si spoločne objednali hubovú polievku a tak dali konečnú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.

Nabudúce dovidenia moji milí turisti spolku PAT a MAT.

suprové fotečky, Dušan dobrá čiapka

Úvod

Túto trasu, teda skôr cieľ trasy vymyslel opäť Jozef. No ja som jeho „čarbanice“ v mape trochu upravil, pretože som sa nechcel z Bartošovice vracať po žltej značke späť do Omšenia.

Veľmi výrazná Omšenská baba sa nám pripomenula pri našej poslednej návšteve Strážovských vrchov, keď sme išli na Chatu Baske. Počas prestávky na vyhliadke Žihľavník sme si ju všimli. Netušil som však, že o dva týždne práve na túto babu budem liezť Druhý krát počas dvoch týždňoch sme teda museli zákonite začínať v obci Omšenie. Tentokrát sme parkovali v strede obce pri Supermarkete, kde sa pohodlne parkuje.

Putovanie

Prvé zastavenie

Prvá časť trasy, ktorú sme si zvolili, bol vlastne modrý chodník vedúci na veľmi výraznú výhľadovú skalu s názvom Starý háj. Chodník sa s nami hneď za dedinou vôbec nehral a pripravil nám na zahriatie 240 metrové prevýšenie prevažne šmykľavým terénom. Veď dalo sa to čakať po predchádzajúcich dvoch daždivých dňoch. No my sme sa s týmto terénom zdarne popasovali. A poviem Vám stálo to za to, lebo na vrchole tohto stúpania nás privítala prvá vyhliadka – Kamenné vráta. Okrem obstojných výhľadov sme tu našli aj informačnú cyklistickú tabuľu. To znamená, že na toto miesto chodia aj vyznávači jazdy po cyklotrasách. Vyhliadka poskytuje obmedzené výhľady smerom na Baské.

Druhé zastavenie

Ďalších sto metrov výškových nás priviedlo k druhej vyhliadke, ktorá je už hodnotnejšia. Tesne pred príchodom na vyhliadku ma zaujal párik zamilovaných stromov. Naozaj to tak vyzeralo, lebo sa držali spolu za ruky. K výhľadovému miestu sme museli trochu klesať po zaujímavom chodníku, ktorý skrášľovali skaly vyrastajúce zo zeme. Vyhliadka s názvom Sokolovica má v ponuke parádny výhľad. Opäť naše oči zaujal masív vrchu Baské, no v zornom uhle už bol aj náš ďalší bod návštevy.

Tretie zastavenie

Nasledujúce kroky viedli už po hrebeni, takže to bolo celkom príjemné putovanie. Asi po tristopäťdesiatich metroch lesný ráz chodníka prerušila lúka a tá nás poslala prísne doprava. Príjemný skalnatý hrebienok končí mohutnou skalou vyrastajúcou zo zeme, ktorá je na široko-ďaleko neprehliadnuteľná. A práve na nej spočinuli naše malilinké človečie postavy. Na vyhliadke Starý háj sme pobudli asi dvadsať minút. Bolo sa čím kochať a čas sme využili aj na občerstvenie. Je to parádne skalnaté miesto na oddych, z ktorého je vidieť do celej dolinky. Prvý krát sme uvideli aj našu štartovaciu obec Omšenie a samozrejme kráľovnú týčiacu sa nad ňou – Omšenskú babu. Bol to impozantný pohľad.

Štvrté zastavenie

Po návrate z vyhliadky na červený chodník, ktorý je mimochodom súčasťou Cesty hrdinov SNP, sme išli po lúke. Bola to príjemná zmena. Tu sme stretli aj nášho prvého turistu, ktorý pravdepodobne smeroval na Starý háj. Po asi dvoch kilometroch sme doputovali k rázcestníku, kde z Omšenia prichádza žltá turistická značka vedúca na Bartošovicu. Chvíľu nám „žltá“ robila spoločníčku, no náš chtíč pozrieť si vrcholný výhľad putovania bol mocnejší. A tak sme zabočili doprava a po miernom stúpaní doputovali na našu „čerešničku na torte“ – Omšenskú babu. Na skalnatom vrchole sa s hrdosťou vypína železný dvojkríž. Súčasťou je aj vrcholová kniha, v ktorej som zanechal spomienku na našu návštevu. Na vrchole je kopec miesta na oddych, občerstvenie i pastvu pre oči. Na „babe“ sme pobudli asi tridsať minút a vychutnávali si jedinečnosť tohto prekrásneho miesta. Viem si pobyt na tomto mieste predstaviť aj v lete. Dá sa tu v pohode poležať v tráve a dosýta sa kochať jedinečnými výhľadmi. Moje odporúčanie pre ostatných je – navštívte Omšenskú babu, určite neoľutujete.

Piate zastavenie

Posledným krátkym zastavením bola vyhliadka Bartošovica, ktorá je aj cieľom žltej turistickej značky začínajúcej v Omšení. Neposkytuje také kvalitné výhľady ako jej sestry na tejto trase, ale je fér venovať jej aspoň krátku pozornosť. Vyhliadka ponúka pohľad na Omšenie. Súčasťou vyhliadky je aj drevený dvojkríž, ktorý má už svoje najlepšie roky za sebou. Aby nespadol, oporu mu robí priateľ strom. Pekná symbióza. Kto by chcel zažiť trochu adrenalínu môže ešte navštíviť aj jaskyňu, ktorá je situovaná pod vyhliadkou. My sme ju návštevou nepočastovali.

Záver

Do Omšenia sme klesali po príjemnej lesnej ceste, ktorá sa neskôr zmenila na lúčnu, približne osemsto metrov pred dedinou. Posledné putovanie nám hodnú chvíľu spríjemňoval pohľad na Omšenskú babu, ktorá sa týčila priamo nad nami. Do Omšenia sme doputovali s vedomím, že dnešný deň bol strávený zmysluplne. Nevyužiť parádne sobotné, slnečné počasie v prekrásnom prostredí Strážovských vrchov by bolo trestuhodné.

Ja som si túto turistiku nesmierne užil. Je mi tak trochu záhadou a aj ľúto, že sa nikto iný nepridal. Každopádne Ti chcem Michal poďakovať, že sme spolu aspoň mi dvaja mohli stráviť pekné chvíle v prírode.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

POMOOOOC ZASE SOM SA SLUBILA INDE DUFAM, žE BUDú OPAKOVAčKY TýCHTO TúRIčIEK

Idem vám ukázať krásnu atmosféru z rozprávky, do ktorej sme mali dopriate vstúpiť a užiť si ju v plnej svojej kráse. Boli sme pozrieť Beskydy a známe miesto s názvom Pustevny. . Počasie nám prialo, bolo príjemne až do momentu kedy sme prišli na vrchol . To už bola trocha iná zima, vietor a mínusová teplota nám dali zabrať a cestou ku kaplnke a vysielaču na vrchole sme sa riadne drkotali . Tu sa ukázalo teplé funkčné oblečenie ako skvelá voľba .Na vrchole stezky je sklenená plošina, ktorá sľubuje určitý adrenalín , keďže má priehľadnú sklenenú podlahu , avšak bola komplet zamrznutá a pod nohy si si nevidela, no mne to pripadalo aj tak adrenalínové, zdalo sa mi ako keby stojím na kuse ľadu, ktorý sa môže každú chvíľu odlomiť. Veľmi pekný zážitok to bol… a my sme ako bonus dostali pohľad na zapadajúce slniečko … a úprimne, bol to najkrajší moment z celého výletu. ozaj, ochutnajte vrelú medovinu v Libušíne, zahreje vás a poteší zvnútra