Komentáre k turistickým akciám

Parádna, zaujímavá a netradičná túra. Banujem, že som nemohol ísť. Ale aj taký je život. Raz si dole, inokedy hore.

Deň pred akciou zvykneme dolaďovať detaily akcie. Niekedy telefonicky, ale občas aj v robote počas obeda v jedálni. Tak je tomu i dnes. Oproti sediaci Vincent sa mi snaží niečo povedať. Len to zaniká v smrkaní do vreckovky. Tak nič, to len tak dlho a intenzívne smrkal. A je to tu. Určite návrh, kto z nás dvoch pôjde autom. Zase nič. Tentoraz to bol iba kašeľ. Len trochu pridlhý a prisilný na obyčajný kašeľ. Vincent nedojedol. Dnes mu nejako nechutí. Lepšie sa mu prizriem a vidím, že má nejaký blbý výzor tváre. Nejako pomenej sa na seba podobá. Zrazu z neho vypadne, že radšej zajtra s nami nepôjde. Som rád, že na to prišiel sám. Sedieť asi hodinu v jednom aute, asi by sme to dostali všetci…

Ideme s autom od Miriam. A ako to v takýchto prípadoch býva, zakecáme sa. Automaticky odbočujem na diaľnicu. Zrazu sa zo zadného sedadla ozve Miriam „Nevadí, otočíme to v Beladiciach.“ A takto som zistil, že od Miriam ideme s Miriam. To znamená, že ideme na akciu a nie z akcie. Takže ideme zle. Na diaľnici toho veľa neurobím. Tentoraz smer na Nitru nie je správny. Miriam má pravdu. Otočíme to na najbližšej výpadovke. Ibaže by sme zmenili trasu a šli do Tribeča. Hmm, asi dnes budem robiť Vinca ja.

A sme tam, kde máme byť. Teda aspoň čo sa dediny týka. Kde by sme len zaparkovali. Skúsime pri cintoríne. Len tá cesta tam je nejaká úzka. Dúšo mi dodáva odvahu „prosím ťa, tadiaľ by som prešiel s kamiónom.“ Prejsť, prejdeme. Len či naozaj vedie k cintorínu? Nakoniec viedla a tip to bol dobrý. Parkovisko dostatočne veľké a najmä prázdne.

Dnes nás čaká trochu netypická akcia. To najlepšie je na začiatku trasy. Potom nás čaká veľká neznáma. Pravdepodobne to bude už iba o zdraví – aby sme sa dostatočne unavili a spotili. Najprv nás čaká vyhliadka pri svietiacom kríži. Ešte pred ňou nás prekvapí „Náučno poučný chodník“. K hradu nás tak priviedlo množstvo ceduliek s rôznymi múdrami. Niektoré krásne, iné asi skôr myslené ako vtip. Spomeniem len jednu z perál tohto chodníka „Sýty hladnému neverí“ a pod tým menšími písmenami niekto skúsený dopísal „Sýta hladnému nedá.“

Vyhliadka nesklamala. Len kvôli počasiu nevydala zo seba to najlepšie. Možno nabudúce. Vlastne ani hrad nesklamal. Dopredu sme mali zistené, že tu stál. Ale už nestojí. Zachovalo sa ešte menej ako z Dračieho hrádku. A to už je čo povedať. Ešte nás čaká vyhliadka Sokolia skala. Tu kedysi stál hrádok, ktorý bol súčasťou obrany hradu. Výhľady musia byť krásne. Len nám tú krásu dnes trochu zastiera hmla. No, a z toho známeho máme viac menej už všetko za sebou. Teda nejaký pekný úsek nás čaká ešte na bočnom hrebeni cestou na vrch Priesil. A potom poľovnícka chata Močiare.

Hrebeň prekvapil. Je krajší, ako som čakal. Síce výhľady takmer žiadne, ale zato pekné machom obrastené kamene a občas zaujímavý strom k tomu ako bonus. A už aj viem, prečo hrebeň prekvapil. Vravíte, že aj vy? Že som to napísal na začiatku tohto odstavca? Nie, nie. Tá krása sa nedá dobre zachytiť fotoaparátom! V skutočnosti je to krajšie. Preto ma hrebeň príjemne prekvapil. Snažil som sa, ale voľným okom je to krajšie.

Hore vládne hmla. Máme pocit, že už sú štyri hodiny poobede a za chvíľu sa bude zmrákať. A to sa ešte len blíži čas obeda! No, za poľovníckou chatou Močiare sa rozhodneme, či to radšej neskrátime. Nik z nás totiž nemá zo sebou čelovku. Tentoraz nik nie je za Vinca. Ten by totiž čelovku mal.

Chata vyzerá celkom dobre. Za ňou je jazierko a nad ním budova, v ktorej sa pravdepodobne ukrýva sauna. Teda aspoň si myslím, pretože pred budovou sa nachádza ochladzovacia kaďa a kúsok od nej sú dve drevené lehátka. Doma zisťujem, že sme boli práve navštíviť Kvietikovcov, len nik z nich nebol „doma“. Áno, rodina toho známeho slovenského herca.

Tu máme možnosť akciu skrátiť. Dušo sa ale zaťal. On sem prišiel na 19 kilometrov a zo slabého svetla si nič nerobí. Žiadne skracovanie! Prišli sme si dať do tela! Tentoraz robí Vincenta on. Kto si chce dať do tela, urobí dobre, ak pôjde ďalej. Pre ostatných, nemá to veľmi veľký význam. To najkrajšie z tejto trasy totiž už aj tak máte za sebou. Navyše, turistický chodník je tu dosť čudny. Viac nie je, ako je. Zato ho križuje dostatok neznačených lesných cestičiek a chodníčkov, ktoré vás viac pomýlia, ako pomôžu. Doslova treba pozerať po stromoch v lese, že kde je modrá značka a tak pokračovať od stromu k stromu. V tom lístí často chodník nevidieť. V hmle je to dosť blbé…

Predsa len trochu skrátime. K pomníčku nejdeme. Navštívime ho niekedy inokedy pri inej príležitosti. Už ani kešky nehľadám. Naozaj je tu hore celkom šero. A to nie je ani pol druhej poobede. Trochu sa nám to sťaží. Stočíme to k autu. Pôjdeme dolu z turistického chodníčka a prejdeme na ten neznačený. Kto ho vie, v akom stave bude, keď ten turistický takmer nie je?

Toto? Toto je oproti turistickému chodníčku tam hore hotová autostráda! Pohoda! Všetci traja sa zmestíme vedľa seba. A dokonca túto cestičku pozná aj blízka civilizácia! Sú tu totiž vyjazdené koľaje. Nič dramatické. Len je vidieť, že tadiaľto niečo prešlo, lesnú cestu to nerozbilo. Kto ho vie? Možno práve tadiaľto viedla stará obchodná cesta z Pukanca cez hory k rieke Hron, na ktorú bol z vrchu – hrádku Sokolia skala dobrý výhľad. Preto ho aj postavili, lebo z hradu Breznica ju vidieť nebolo. Hrádok zároveň bránil prístup k hradu po hrebeni.

Čím sme nižšie, tým viac svetla pribúda. Dokonca aj k autu prichádzame v celkom rozumný čas. Nie je ani pol štvrtej. Aj žalúdky sa začínajú dožadovať toho svojho. Našťastie tekovská kúria nie je ďaleko. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak aj Miriam bola dnes za Vincenta. Fotila ako divá. Ale vlastne to ona stále. Všetci sme boli dnes chvíľu za Vincenta. To ako keby bol Vincent dnes s nami…

Nedeľná prechádzka po našej obľúbenej trase. Tentoraz na „rýchlovku“, len v komornej dvojici. Jesenné počasie nesklamalo a výhľady moc neboli. Ale nikde ani živáčika, tak sme si užívali samotu a kopy lístia.

Táto dnešná akcia bola veľmi zaujímavá a netypická.

Hrad Lednica je už len zrúcanina, ktorú síce rekonštruujú, ale zachovala sa len malá časť. Zaujímavosťou je, že bol postavený na strmom brale a do najvyššej veže zvanej Straka (ktorá už neexistuje) vedie 80 do skaly vysekaných schodov.

Ďalej k rozhľadni sme síce sme išli po turistickej značke, ale chodník bol neudržiavaný, zarastený a tak sme niekoľko krát zablúdili, prípadne zle odbočili. Rázcestníkov sme napočítali spolu 1 (slovom jeden) a po ceste sme stretli 0 (slovom nula) turistov. Až na rozhľadni v altánku bola partia 4 turistiek a 1 osamelý turista.

Nakoľko sme už rýchlo stmieva, chceli sme si to skrátiť cez lesnú cestu, ktorá tam ale vôbec nebola. Zato sme našli inú, na mape neznačenú, ale o to viac strmšiu (silno sa podobala zjazdovke).

Ale prešli sme pekných 17 kilometrov s krásnym počasím a výhľadmi. Určite sa sem oplatí ísť.

Dni sa nám skracujú, teploty klesajú a príchod snehu sa pomaly, ale isto blíži. Ak nie v našich južných mestách, tak určite v našich horách. I tých nižších. Preto si už nevyberáme ďaleké miesta na turistiku a i dĺžku trás prispôsobujeme skracujúcim sa dňom. Teda, tak aspoň znie teória. V praxi to občas nevyjde. Dnes padla voľba na túto oblasť. Kopce to síce nie sú vysoké, skôr majú pahorkatinový ráz, ale je to kraj malebný. Teda, aspoň dúfame a ideme sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Parkujeme v Bošáci pri kostole a hneď už je problém. Toto sa môže stať iba v spolku Pata a Mata! To nevymyslíš. To proste musíš zažiť. Auto zaparkované, turistické topánky obuté, je ten pravý čas na štartovné. Čo také si dať v Bošáci známej slivovicou? Jednoznačne slivovicu. Lenže nie odtiaľto. Ani krajinu sme netrafili. Je zo Srbska. Ako sa k nej jej bývalý šťastný majiteľ dostal, snáď ani sám nevie. Našťastie domáci nemajú žiadne podozrenie zo znesvätenia ich posvätnej pôdy inou slivovicou. Letmý pohľad do štamperlíčka jej pôvod neprezrádza. Keby domáci pôvod našej slivovice vedeli, tak nás ženú kade ľahšie. Takých tu veru nepotrebujú!

Našťastie sa zásoby našej slivovice minuli pomerne rýchlo. A navyše, na svoju obhajobu môžeme smelo povedať, že sme sa poctivo zastavili aj pri bošáckej pálenici, ale bolo zatvorené. Síce ten plot nebol vysoký a nevyzeral nejako odstrašujúco, ale ten pes za ním už áno.

Mám šťastie. Chalani si začiatočný asfalt príliš nevšímajú. A nebude ho dnes zrovna málo. Nejaký ten kilometrík na začiatok. Niečo necháme i na stred a nevyhneme sa mu ani nakoniec. Lenže dlho sa nevideli a majú si čo povedať. Občas aj ja niečo poviem, a pritom sa slovu asfalt vyhýbam, ako sa len dá. Proste šťastie.

Znovu stojíme. Tentoraz pred pomníkom generála Štefana Jurecha. V minulosti som sa zaujímal o históriu, a preto som čo to o jeho pôsobení vedel. I keď musím priznať, že nie veľa. Som netušil, že pochádzal práve z Bošáce. Nemal to ľahké. Slúžil v troch armádach. A nakoniec musel nejako žiť medzi komunizmom a nacizmom. Velil aj Rýchlej divízii na východnom fronte. Spolu s antifašisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi na prelome rokov 1942/43 pripravoval prechod divízie na stranu Červenej armády. To sa však nakoniec nepodarilo. V novembri 1943 sa o tomto pokuse dozvedeli úrady a generál Jurech bol zatknutý. Pre nedostatok dôkazov bol neskôr prepustený. Po vypuknutí SNP bol v budove Ministerstva národnej obrany v Bratislave znovu zatknutý. Bol vypočúvaný Gestapom vo Viedni a potom väznení v Brne. Neskôr bol prevezený do koncentračného tábora Flossenburg, kde bol popravený.

Plánoval som túto akciu, plánoval, ale až k takejto dokonalosti som ju neplánoval dotiahnuť. Proste ma to nenapadlo. Dva významné stromy sa nám mali postaviť do cesty, 200 ročná hruška a 350 ročná oskoruša. Nakoniec sme najprv narazili na 120 ročnú jabloň. A nielen narazili. Okoštovali sme z jej jabĺčok. Proste sa Dúšo zohol, zdvihol a zahryzol… A my sme ho v tom nenechali samotného.

Blížime sa k hruške. Prichádzame neskoro. Už niet na nej žiadnej hrušky. Napriek tomu mľaskáme. Síce naprázdno, ale príde deň a bude to naostro! Dostali sme totiž zaujímavý typ. Párik dôchodcov sa kúsok od hrušky dal s nami do reči. Nie, fakt, Vincent za to nemôže. Tentoraz sa to zomlelo nejako samé. A oni, že reku tuto „kúsok“ na Mikulčinom vrchu mávajú na Zelený štvrtok zelené pivo. A máme plán na Zelený štvrtok! Ale to až na budúci rok…

Trochu sa nám to komplikuje. Sme dopredu varovaní, ale pre nás už je neskoro. To dopredu nebolo dostatočne dopredu. Tých 400 metrov nestačilo. Inakadiaľ to proste nejde. Občas už aj počuť streľbu. Narážame na statickú rojnicu poľovníkov. Sú čiastočne rozvinutí aj na náučnom chodníku. Väčšine z nich nevadíme. Prechádzame poza ich chrbty. Horšie to je pri konci. Posledného z nich oslovíme, či je posledný, aby sme niekomu nevbehli do rany. Za ním sú ešte ďalší dvaja. Tých už pre stromy nevidíme. Rukou nám ukáže kadiaľ máme ísť, aby sme ich bezpečne obišli.

Po zopár desiatkach metrov zisťujeme, že tadiaľto to moc nejde. A zrazu sme v húštine. Zatiaľ síce v správnej časti, ale je to naprd. Práve tu sme sa zrovna v tomto čase nechceli ocitnúť. Stále obchádzame, ale pre istotu dávame o sebe vedieť svojimi hlasmi. Poslední dvaja poľovníci nás začuli. Z našej prítomnosti moc nadšení nie sú. My z ich tiež nie. Nakoniec sa bezpečne podarilo obísť. Ocitáme sa na lúke. Pod nami je dedinka Haluzice. Už sa nesmieme toľko motať, lebo čas tlačí. Aby sme aj za svetla prišli k autu.

Preto si nevychutnávame Haluzickú tiesňavu až tak, ako by sa za iných podmienok dalo. V ruine opevneného kostolíka mi chalani ešte čo to dovolia, ale vidím, že nesmiem príliš vymýšľať. Takmer najnutnejšie zábery a ide sa na rozhľadňu na Hájnici. Ako sa vraví, „čo sa za mladi naučíš, na starosť ako keby si našiel…“ Asi mám dostatočne smutné oči, lebo zase môžem tu a tam trochu… stíham, čo sa dá. Našťastie k autu to už nie je ďaleko. Za takú pol hodinku sme pri ňom. Podstatné je, že skôr, ako zmiznú posledné lúče slnka…

Úvod

Mala to byť komorná dvojčlenná akcia. Už v pondelok po nedeľnej „masovke“ sme sa v práci s Jožom dohodli, že ďalšiu nedeľu niekam opäť vyrazíme. Ešte sme nemali jasno, ale už vtedy Jozef poznamenal, že by to mala byť tá strana pohorí, kde by mohla ísť aj Miriam. Ja som súhlasil. Na výber boli dve miesta. Prvým mal byť vrch Krivín nad obcou Psiare a druhým táto trasa. Súhlasil som s touto trasou, lebo som tu ešte nebol. Takže pôvodne z komornej akcie bola zrazu normálne obsadená akcia a zvlášť, keď sa k nám v Leopoldove na železničnej stanici pre mňa prekvapene, pridala Ľudka. Bol som nesmierne rád. Štvorka je viac ako trojka, to každí vie z prvého stupňa základnej školy 

Šliapeme

Auto sme zaparkovali presne tam, kde naši minule, keď tu boli. Úvodné stovky metrov boli síce po asfaltke, ale potom sa už cestička stočila do lesa.

Zaujímavé miesto 1

Nebolo iba jedno. Navštívili sme až tri vyhliadky (Vyhliadka na skalke, Vyhliadka na Veľkej skale, Vyhliadka na Bralách). My sme mali väčšinu cesty hmlu a viem si živo predstaviť, aké mohli byť vyhliadky za pekného počasia. No mne ani to nevadilo. Blízke okolie bolo vidieť. A aj tie strminy zo skalnatých vyhliadok boli dych berúce. Nie nadarmo sem chodia horolezci „šplhať“. Najvyššia bola posledná vyhliadka – skala. Sú to veľmi fotogenické miesta a my sme to patrične využili. Aj Miriam musela byť v tranze, keď si dovolila na tej najvyššej prísť až k ústiu zrázu. Pri tomto počine som dostal od Joža vynadané, že som to nestihol natočiť. Veď takáto udalosť sa už nemusí opakovať. Možno áno, možno nie. Dúfam, že v budúcnosti sa Miriam pri takejto príležitosti dostane ešte do tranzu. Aj Ľudka bola nadmieru nadšená. Ani ona na týchto miestach ešte nebola.

Zaujímavé miesto 2

Pred obcou Skýcov nás čakala rozhľadňa Skýcov. No než sme k nej začali stúpať, vyskúšali sme si sedenie na vééééééééééľkej stoličke. Stolička je určená asi pre obrov, ale aj maličký ľudia si ju môžu vyskúšať. Je situovaná na lúke pred obcou Skýcov v blízkosti historických vápenicových peciach. Keď sme si miesto a informačné tabule riadne obzreli vydali sme sa k rozhľadni.

Rozhľadňa je naozaj kvalitne a majstrovsky postavená. Je dostatočne vysoká, aby ponúkla nádherný výhľad do širokého okolia. Hádajte, čo sme videli my? Áno správne hádate – videli sme hmlu a v tej hmle kúsok Skýcova. Naozaj len malý kúsok, ale videli 

Pri rozhľadni je aj turistický prístrešok a tak sme ho využili na posedenie a pohostenie z vlastných zásob. A keďže výhľady nič moc, pobrali sme sa ďalej. Bolo treba prejsť celou obcou, aby sme mohli stúpať k poslednému zaujímavému bodu našej trasy.

Zaujímavé miesto 3

Po úmornej asfaltke nás cestička za dedinou zviedla do lesa. Hneď sa išlo príjemnejšie. Pod Javorským vŕškom si nás do opatery zobrala Ponitrianska magistrála (červená turistická značka). Značka vedie priamo pod našim zaujímavým miestom – pod hradom Hrušov. A tu sme pobudli hodnú chvíľu. Miriam sa zhostila role sprievodcu priestormi hradu a ja som ju ochotne nasledoval a počúval jej rozprávanie. Veľmi ma prekvapilo množstvo práce vykonanej na rekonštrukcii tohto hradu. Tak opravený hrad som ešte nevidel. Bol som priam v nemom úžase. Proste nádhera a patrí veľký obdiv všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa o to zaslúžili.

V čase, keď sme s Miriam brázdili hradom, Jožo s Ľudkou odpočívali na mieste vhodnom na odpočinok. A tento čas Jozef využil, aby riadne a hlavne z výšky zmapoval tento pekný hrad. Krásne zábery z jeho drona uvidíte v pripravovanom vi­deu.

Koniec

Po prehliadke hradu Hrušov sme už len zišli pár stoviek metrov po Ponitrianskej magistrále dolu na parkovisko k autu. Dnes nebol čas sa niekde zastaviť na pohostenie, hoci ja som bol riadne hladný. A určite aj ostatní. Museli sme stihnúť vyložiť Miriam v Zlatých Moravciach, ale hlavne Ľudku na železničnej stanici v Leopoldove do 16:56 hod. Stihli sme to a úlohu splnili.

Ľudku „gentlemani“, ako sa patrí odprevadili k vlaku a rozlúčili sa s ňou, so želaním všetkého dobrého a skorého stretnutia na ďalšej turistickej akcii spolku.

Záver

Opäť som zažil peknú akciu. Síce nie tak početnú ako minule, ale znova príjemnú v kruhu vynikajúcich priateľov.
Ďakujem za spoločnosť, atmosféru a príjemne prežitý turistický deň.

Dovidenia nabudúce.

Vincent sa na mňa akosi čudne pozerá a ešte k tomu ako bonus krúti hlavou. Toto vraj ešte nezažil. Vraj som veľmi slabo pripravený na dnešnú turistiku. Veď aj som. Stále som totiž v pyžame. A v čom je problém? V čom by som mal byť? Nezvyknem spávať v turistickom oblečení. Teda, aspoň nie doma. A takto nejako to mohlo byť pri našom stretnutí dnes ráno po odparkovaní Vincovho auta. Ale tak nebolo.

Vincent mal totiž šťastie, že ho nebudí budík, ale mobil. No a jeho mobil si prehadzuje čas sám. By sa prehodenia času v predstihu asi len tak nedožil. Aj tak ho zmena času trochu vystrašila. Keď sadal do svojho auta a podľa „palubného času“ zistil, že už mal byť pol hodinu u mňa. Stihol to. Nielen kvôli konfrontácii času z viacerých zdrojov, ale aj kvôli žeravému výfuku. Ráno niekto prefrčal našou uličkou šialenou rýchlosťou. Si vravím „Čo to za nekultúrne hovädo…“, snáď má dobré brzdy, lebo naša ulička je slepá a na konci sa musí otočiť… á Vincent to stihol. Dokonca má zopár minút k dobru. Už len naložíme Ľudku na stanici a ide sa po Miriam.

Meteorológovia sa na dnes vyhrážali hmlou, ale neskôr prisľúbili i kúsok slniečka. Taký akurátny. Ale sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. My sme sa tiež radovali, ale hlavne z jesene. Meteorologické sľuby už za tú dobu dobre poznáme. Práve v takéto dni je to tak pol na pol. Preto sme si z plášťa pani hmly toho veľa nerobili. Aspoň budú zaujímavé fotky. Síce sme trochu dúfali vo výhľady, ale jesenné hory a hmla nám stačili. A komu nestačili, bude sem musieť prísť ešte raz.

Tempo máme ležérne. Až také pohodičkové, že sa môžeme obzerať po hríboch. Ľudka to aj dostatočne zneužíva. A má aj nejaké úspechy. Aha hríbik! Prelomíme, či nie je červivý a šup s ním do pláteného vrecúška. A Vincent jej pri tom občas nechtiac pomáha. Sa ich pýtam, „Čo tam hľadáte hríby? Nie? Lebo my máme ísť práve po tejto ceste.“ Po chvíľke zaznie Vincentovo „Ahá!“

ľudka urobila hrubú chybu. Povedala, kedy jej idú vlaky domov. A už je po ležérnom tempe a po hubárčení. Ten vlak jednoducho stihneme lebo ďalší ide až o pár hodín! Lenže do cesty sa nám postavil fotogenický Hrušov. Nevadí, neobchádzame, veď máme dobrý medzičas. A navyše auto parkujeme na parkovisku kúsok pod hradom. Aj tak bolo. Všetko sme stihli. Preloziť hrad, nafotografovať sa do sýtosti…

Keď sme sa blížili k Zlatým Moravciam, niekto to skúsil dať na „nezastavujem, máme spoždení“. Miriam vysadíme na kruháči. Na tom, čo je najďalej od jej domu. Ten kto to navrhol, asi vedel o jej záľube prechádzať sa. Jediná Miriam nesúhlasila a to stačilo. Nemal som to srdce. Tentoraz. Takže ako bonus otočka pri jej novom ešte nie úplne dokončenom dome a šup šup, treba ju vysadiť tam, kde naozaj býva.

Už nám zostávajú iba dve veci, čo musíme stihnúť. Ľudka odchod vlaku a Vincentov žalúdok večeru. S vlakom by nemal byť problém, ale tá večera! Už nám tu Vincent vyratúva, čo všetko zjedol za deň. Je toho málo. Ako keby sme sa my ostatní doteraz na túre prežierali. Pohodička. Ľudka má na stanici čas na kávičku s cigaretkou… A ako dopadol Vincentov žalúdok? To veru neviem.

Jožko, tvoj komentár pod fotkou ma pobavil: Tri dámy v červenom. Iba jedna z nich je jedovatá. Kde ty na to chodíš? 

Nedeľná prechádzka spojená s návštevou Čachtického hradu. Počasie bolo ešte pekné jesenné, až na výhľady na Plešivci – čistá hmla. 

Úvod

Dovolím si utrúsiť pár viet na tému tejto akcie.
Najprv spomeniem, že som nečakal takú hojnú účasť. Keď som zbadal na štarte „hromadu“ ľudí potešilo ma to. Takáto početná akcia vždy zaručuje výbornú atmosféru. Som veľmi rád, že som sa opäť stretol s niektorými členmi nášho spolku, hlavne s tými ktorí až tak často nechodia na naše akcie. S Ľudkou a Alenkou by to bolo inak, ak by som sa zúčastnil akcie: Malý Manín, ale moje plány vtedy zhatila choroba, ktorá ma riadne skolila Ale inak nebolo.
A tak stretnutie s Marikou, Ľudkou, Alenkou, Miriam, Samom, Marošom, Aďkou a vílou Amálkou potešilo moje srdce najviac. Príjemným bonusom bolo stretnutie so Samovou manželkou Lindou a priateľom Amálky Dankom. Toť vše na úvod.

Putovanie

Keď trasu na Kostrín a Vres išli naši turisti minule, do Klatovej Novej Vsi sa viezli dotyční „špeciálom“. Aj ja som sa tešil na tento terénny dopravný špeciál. Ale. Dnes Samo zlyhal, žiadny špeciál nebol Nevadí.

Po ceste padla teória, že sme prekonali historický rekord v počte účastníkov na akcii PAT a MAT. Túto teóriu vyslovil Roman a ja som mu vtedy pritakával. Ale doma som zistil, že to bol omyl. Na Silvestrovskej akcii 2021 nás bolo štrnásť – o jedného člena viac ako teraz. Takže z rekordu nič nie je. Na prekonanie rekordu si budeme ešte musieť počkať.

Zaujímavý bod 1

V prvej štvrtine trasy sme navštívili veľmi peknú rozhľadňu na vrchu Chotenovec. Už na štarte sme tušili, že výhľady asi nebudú impozantné a to sa potvrdilo. Nám to však nevadilo. Aj tie minimálne okienka vo výhľade nám stačili, aby nás potešili. Hlavná bola nálada v teame. A verte, že bola. Romanove a Samove historky a hlavne vtipy sa o dobrú náladu dokonale postarali.

Zaujímavý bod 2

Trasu, ktorú sme teraz išli sme s Jozefom už šli v apríli 2020, a tak navštívená Skalná brána Kopanica nám nebola cudzia. Pre ostatných to bol ale evidentne zážitok, preskúmať ju. A aj sme sa pri nej chvíľu zdržali. Nebolo sa kam ponáhľať.

Zaujímavý bod 3

Pri presúvaní k bodu 3, čím bol Michalov vrch, sme sa kochali nádhernou scenériou lesa v opare. Zaujali nás hlavne početné pavučiny na konároch, ktoré boli nádherným dielom pavúčích majstrov. Proste nádhera. Fotky z tejto časti sú nádherné a aj ľudia – my sme sa v tej scenérii výborne vynímali 

Po príchode na Michalov vrch sme zistili, že je obsadený inými turistami. A tak sme sa presunuli o kúsok ďalej, kde bola situovaná nádherná vyhliadka. Počkali sme tu na vhodnú chvíľu, pre návrat na Michalov vrch. A ten prišiel.

Na Michalovom vrchu sme to rozbalili. Teda po pravde – Roman to rozbalil. On ma vždy prekvapí a nebolo tomu inak ani teraz. Už viem, prečo mal Roman taký veľký a ťažký ruksak. Okrem všakovakých vecí pre „jeho mladých“ doniesol v ňom aj dostatočné množstvo párok na opekanie a bochník chleba. Opekačka mohla pod jeho taktovkou začať. Do toho všetkého sa ako riť na šerbeľ hodili početné vtipy od neho a Sama. Rozvinula sa nádherná atmosféra v kruhu vynikajúcich ľudí – ľudí nášho úžasného spolku. A ja vám chcem poďakovať všetkým za to, že ste svojou jedinečnosťou a svojou prítomnosťou prispeli k vytvoreniu tejto úžasnej atmosféry.

Zaujímavý bod 4

Tento zaujímavý bod obstarala Zrúcanina renesančného kostola na Vrchore a prispela k tomu aj Kaplnka sv. Jána Nepomuckého, ktorá je v blízkosti kostola. Toto príjemné miesto sme si v kľude poobzerali. Na tomto mieste je možnosť aj oddychu a opekania avšak tieto služby sme nevyužili. Vyrazili sme k poslednému zaujímavému miestu.

Zaujímavý bod 5

Vrch Malá Ostrá je tým bodom. Je to naozaj vrch s príznačným názvom. Malá Ostrá nám dala skoro na konci putovania do tela. Nie je to brutálne stúpanie, ale ani rovinou sa nedá nazvať No výstup na Malú ostrú sme zvládli všetci. Odmenou sú pekné, obmedzené výhľady. Však bonusom tohto vrchu sú impozantné veľmi staré duby a borovice. Nádhera. Tie stromy už niečo z histórie zažili a bolo to z nich cítiť. Toto magické miesto nás chvíľu zdržalo, až sa nám z neho nechcelo odchádzať. No museli sme.

Koniec

Cesta dole k autám bola zážitková. Najprv sa pohrala s nami strmina z Malej Ostrej a potom naše zmysli opantal krásny starý Románsky kostolík (Kostol svätého Michala archanjela) v Klížskom Hradišti situovaný na miestnom cintoríne. Aj ten sme si s údivom poobzerali a navštívili aj jeho skromné útroby. A keď skončila prehliadka, pobrali sme sa k autám do cieľa.

Bonus

Bonusom bola návšteva rôznych reštauračných zariadení. A prečo viacerých? Lebo sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina navštívila pizzeriu v Klátovej Novej Vsi a my druhá skupina, sme počastovali svojou návštevou Pstruhový raj Topolčianky. A tak si prišli na svoje aj naše hladné brušká.

Záver

Bola to vynikajúca turistická akcia s bohatou účasťou, čo mňa osobne teší. Opäť sme sa raz niektorí stretli, čo je tiež pozitívom.

Ďakujem všetkým za účasť a za obohatenie výbornej atmosféry a nálady. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie a pevne dúfam, že to bude už minimálne tento Silvester, ktorý býva tradične veľmi obľúbený a početný.

Majte sa krásne a Dovidenia pri ďalšej našej turistickej akcii spolku PAT a MAT.

Účasť trochu prekvapila. Takáto bohatá býva jedine na Silvestra, keď dávame niečo kratšieho, ľahšieho. Je nás trinásť. Šťastné to číslo. A k tomu ideme na jeseň do Tribeča. Nádhera. Čo k tomu ešte chýba? Dobrá nálada určite nie… Je vidieť, že dávno nebola nejaká pohodová akcia. Nie Vincent, tvoje stovky, päťdesiatky a iné bonusové akcie nespadajú medzi pohodové akcie.

Má byť hmla. A nie iba ráno. Vraj celé doobedie. Tajne dúfame, že tak nebude. Ranná hmla nás preto neprekvapuje. Stále totiž môžeme dúfať, že v priebehu dňa sa jednoducho zdvihne a odíde. Prichádzame k rozhľadni Chotenovec. Toto na výhľady nevyzerá. Tá trocha výškových metrov, čo nás delí od najvyššieho poschodia rozhľadne na tom asi sotva niečo zmení. Ani nezmenilo.

Zvyčajne dávajú turisti prednosť iným pohoriam, ako zrovna Tribeču. A keď už, tak skôr by sme ich čakali na Vrchhore. Ale to dnes neplatí, a to je hmla! Stretávame oproti idúce skupinky dôchodcov. Vždy sa niekto zo skupinky nezabudne opýtať, či ide dobre na rozhľadňu Chotenovec. A niektorí z nich sú zvedaví aj na to, kadiaľ majú ísť ďalej. Zaujímavé, ani jeden z nich nemal smutnú tvár. Boli natešení ako deti.

Blíži sa čas obeda a zároveň sa blížime k Michalovmu hradu. Niečo sa deje. Vidieť dym. Horí nejaká časť hradu, alebo to znamená, že hradná kuchyňa funguje? Opatrne sa približujeme, aby sme zistili ako je to naozaj. Na mieste zisťujeme, že na hrade nemá čo horieť. Hradu niet. Teda, ak nepočítame zemné valy. Aj z hradnej kuchyne veľa nezostalo. Iba oheň. A pri ňom nejakí turisti. Odskočíme si tuto kúsok k vyhliadke a kým sa vrátime, bude voľné.

Tentoraz sme na rade my, aby sme strážili oheň. Len väčšina z nás nemá čo opekať. To si aspoň sprvoti myslíme. Z nášho omylu nás vyvedie Roman. Vyťahuje z ruksaku bochník chleba a opekacie páročky. Miesta pri ohni a pri stole sa pomaly zapĺňajú… Roman si spokojne odhrýza zo svojej páročky. Že by tak dobre chutila? Alebo sa za tajomným úsmevom ukrýva to, že bochník chleba i páročky majú svoju váhu, ktorej sa takýmto elegantným spôsobom zbavil?

Dávame dokopy vodu. Nie každý jej má dostatok a preto prispievajú iba niektorí z nás. Veľmi ju potrebujeme. Na zahasenie ohňa. Po nás sem nik neprišiel. Nech sa niečo nestane. Už len deka chýba a mohli by sme vysielať dymové signály na susedný hrad…

Do cesty sa nám postavila Malá Ostrá. No, nie celkom. Museli sme sa trochu snažiť, aby sa nám postavila do cesty. Dokonca na chvíľku aj zísť z chodníčka. Kto z nás má bohatú fantáziu, je vo výhode. Vidí chodníček aj tam, kde nie je a preto postupuje na vrchol vo väčšej psychickej pohode. Veď je to len malá Ostrá a dnes na veľkú nejdeme!

A máme to za sebou. Lenže niektorí z nás sú ešte stále vo vývoji a vďaka pohybu na čerstvom vzduchu im dostatočne vytrovilo. Aj hradné páročky sú tie tam. Kam teraz? Pôvodne sme mali ísť na salaš Kostrín. Aj by sme tam šli, ale naše dohadovanie začula okolo idúca pani. A tá nám zobrala vietor z plachiet. Vraj je zatvorený. Preto sa delíme na dve skupiny podľa smeru, odkiaľ sme sem prišli.

Naša skupinka sa zastavila v pizzerii v Klátovej Novej Vsi. Robia tri veľkosti pizze. Zvyšujem svoju opatrnosť. Tri veľkosti! Čo teraz? Budem mamonár, alebo sa ovládnem? Niečo mi našepkáva, že tu niečo nesedí. Pre istotu si objednávam najmenšiu veľkosť. Veď prinajhoršom sa dojem doma. Roman s Amálkou idú napoly. Takže najmenšia pizza neprichádza do úvahy. Stredná veľkosť im nič nehovorila a tá najväčšia veľkosť im o chvíľu vyrazila dych. Teda Romanovi nie. Ten si udržal s pokojom Angličana nemenný výraz hráča pokru… Dokonca nejaké stopy noblesy som videl aj v jeho geste, keď si dával polovicu pizze zabaliť.

JOZEF, ZOBERIEš MA Z LEOPOLDOVA? TEšííM..

AK OSTANE čas, dáme termaly Bielice?

Nik nemešká. Všetko ide ako dobre namazaný stroj. Máme vynikajúci medzičas. Ivan si je toho veľmi dobre vedomý. Preto sa rozhodol túto priaznivú situáciu zneužiť. Vlastne musel. Či s nami pôjde, sa rozhodol až večer. A to znamená, že si nestihol nič kúpiť na jedenie a pitie. A sakra. Aj ja som zabudol. Síce na turistiku mám všetko, ale pôjdeme okolo Nimnice. A ja nemám prázdne plastové fľaše, do ktorých by som nabral vodu z prameňa! To, že na prameň v Nimnici zabudol aj Ivan, mi vôbec nepomáha.

Je rozhodnuté. Stojíme v Považskej Bystrici, ktorú nepoznám. Ivan však pozná a z bohatej ponuky si vyberá Lidl. Našli sme ho. Parkujeme, a po chvíľke odchádzame. Otvárajú až o ôsmej ráno. Toľko my tu veru čakať nebudeme. Cestou ku Kauflandu volajú baby. Reku kde sme? Zisťujeme, že tam, kde oni. Aspoň čo sa mesta týka. A miesto? Bude to Kaufland.

Kauflandom sme si vôbec nepomohli. Otvárajú tiež o ôsmej. Zlou správou je tá dlhá rada, čakajúca na otvorenie. A zároveň je to dobrá správa. Množstvo ľudí znamená, že čochvíľa otvoria! Baby nás medzitým našli. Pýtajú sa na Vinca. „Kde je?“ Reku doma. Je chorý. „A čo mu je?“ A ja viem? Nie som doktor. Dostatočne kašľal do telefónu, aby som mu uveril, že niečo na neho lezie. A čo to je, nevie snáď ani on sám.

Vincentova neprítomnosť spôsobila veľký smútok vo výprave. A čo teraz? Ale rýchlo! Vincent tu nie je, takže môžeme trasu skrátiť! Smútok vystriedala veľká radosť. A pokiaľ pôjdeme? Pokiaľ sa nám bude chcieť. Ale teraz už poďme dnu, lebo už otvárajú.

Ivan vyzerá veľmi šťastne. Už dosiahol vrchol. Tesne za pokladňou Kauflandu. Zahryzol si totiž do časti vlastného nákupu. Aj ostatní sú spokojní. Dnes to vyzerá na samý vrchol. Jeden za druhým. Len aby nás tie výškové metre nedali dolu.

Nasadzujeme vražedné tempo. Pol deviatej a my sme ešte stále pri Kauflande. Baby by rád kávu. Len im to nejako trvá. Nie a nie prísť. Á, konečne. Čo ste nemohli nájsť ten správny výherný automat? Našli, hneď na prvý krát. Ale kúpili až na ktohovie koľký pokus. Jeden nebral mince. Druhý pohŕdal bankomatovou kartou. No, aspoň sa to striedalo a nebolo to o tom istom…

Blúdime. Vďaka mne. Som im vravel, že nepoznám Považskú Bystricu. Ostatní poznajú, ale ma neustrážili. Oni sa mali snažiť viac a ja menej. No, nevydalo. Aj som sa divil, čo robí v smere na Žilinu smerovník s nápisom Rajec. Reku, kde súdruhovia z NDR urobili chybu? Tentoraz boli v tom nevinne, ale len preto, že tam neboli! Pst! Vincentovi to nehovorte! Teda aspoň túto druhú časť! Správny smer mi totiž ukázala žena. Alenka.

Už stúpame na Malý Manín. Máme vražedné tempo. Bežný turista by nám nestíhal. By sme ho zničili! Posúďte sami. Po pár metroch sú z nás hubári. O chvíľu sa z niektorých stanú keškári. Ale len preto, aby sa z nich vykľuli fotografi nádhernej jesene. A pri zachycovaní detailov jesene sú z nich znovu hubári. A toto všetko za prvú hodinku! A možno sme popri tom nechtiac prešli aj zopár stovák metrov správnym smerom.

Ivan je dolu bez. Manželka by z toho nemala radosť. Veď sa aj rozhodoval na poslednú chvíľu, či pôjde. Hapruje mu koleno. Občas trochu dosť. Ešte, že to doktor nevie. Však nemusí všetko vedieť. Keď toho priveľa vie, priveľa zakazuje. A on si ide dole bez ortézy. Tá sa pohodlne nesie v ruksaku. Však mu tam niečo rupne! Ivan však uvažuje pozitívne a s touto alternatívou nepočíta.

Hore kopcom nám to celkom ide. Výhľad zo skaly pred vrcholom je pekný. Vrchol je síce zarastený, ale na druhej strane je tiež skala. A tu prišla chvíľa pre ortézu. Ivan ju nasadil v pravý čas. Čaká nás totiž klesák. A občas riadny. Paniku však nerobíme. Na mape v mobile sa na nás utešene usmieva cestička. Takže smer je jasný.

Je tu pekne. Len niečo tomu chýba. Že by cestička? Z mobilu sa na nás drzo škerí, ale v teréne nám potvora zmizla. Je ju viac tušiť, ako vidieť. Niekedy ani to. A nebolo to našou nepozornosťou. Strmák je to veru riadny.

A je to tu. Ivan rupol. Celý. Aj s kolenom. Žiadne výkriky bolesti, iba začudovaný výraz v tvári, ktorý po chvíli vystriedala spokojnosť. A tuším som tam na chvíľku zazrel aj tajomný úsmev na štýl Mony Lisy. Čo sa za ním skrýva, vzápätí prezradí Ivan sám. „Doteraz som nemohol ohnúť koleno.“ Matka príroda je hotová liečiteľka. Stačí len umne padnúť a je to. Raz darmo, majster je majster.

A sme rozhodnutí. Nabudúce, ak pôjdeme na Malý Manín, pôjdeme opačne. A nielen opačne. Niekto pri zostupe totiž spomenul, že tu bola rodinka s deťmi. Presnejšie na Veľkom i Malom Maníne. A mám nový malý sen. Raz, keď budem veľký, pôjdem na Veľký i Malý Manín v jeden deň. Len asi budem potrebovať všetku silu a kondičku, ktorú mal otec tejto rodinky a všetku trpezlivosť, ktorú mala matka. A radosti ako dieťa mávam občas dostatok. Už len tá kondička…

PS: Prameň v Nimnici sme neobišli. Kvôli tomu som kúpil najlacnejšie minerálky, aké som v Kauflande objavil. Vysolil som za dvojlitrovú fľašu 30 centov. A keďže jedna fľaša je málo, zobral som rovno štyri.. Pri prameni som zistil, že fungujú iba tri. Z jednej striekalo. Takto nepekne sa prejavila až keď som ju vytiahol z igelitu. Naozaj boli najlacnejšie…

Krásna jeseň v Chočských vrchoch.

Ojojóóóóóó. Ba veru pjekná túrka na pjekné miestéčko Danka a Peter. Aj Vám trochu závidím, že ste niekde boli. Ja som nemohol, venoval som sa s manželkou Renátkou vnúčatám.

Už aj ja pociťujem turistický absťák. Budúci výkend budem už konečne musieť niekam vyraziť.