Komentáre k turistickým akciám

Lenka, pekne vymyslená a náročná trasa vylepšená čerešničkami na torte. Vyliezli ste na ikonický kopec, videli ste najkrajší viadukt na Slovensku a pili najlepšiu kávu.

Gratulujem. Čo viac si priať.

Úvod

Ako vznikla táto akcia? Spontánne. No nebolo to moje dielo behania po mape. Vznikla tak, že mi o 18.30 hod. v piatok volal Lubo a poprosil ma, či mu na stránku nevložím turistickú akciu. Práve som sa s jeho rozhovoru dozvedel, že existuje turistická akcia zvaná Myjavská päťdesiatka. Ja som o nej nevedel a pritom bývam od Myjavy 19 km. Predstavte si, že tento ročník bol už 53. Tak som pre Luba spravil službičku, kým mu naživo neukážem, ako sa na stránku akcie vkladajú.

No a prečo som sa na tejto akcii ocitol aj ja? Všetko malo byť inak. V piatok mala prísť k nám dcéra s vnúčatami, no nestalo sa tak. Prídu až budúci týždeň a tak ma okamžite začali svrbieť ešte nezahojené otlaky na nohách po Pochode Praha-Prčice spred troch týždňov. Povedal som si „Čo budem sedieť doma, idem si túto akciu prvý krát odchodiť aj ja“. V ponuke boli tri vzdialenosti: 15 km, 25 km a 50 km. S Lubom a Inkou sme sa dohodli na prostrednej vzdialenosti. Ráno o 7.00 hod. som už nastupoval do ich auta „vstříc lepším zítřkům“. Ku kultúrnemu domu Samka Dudíka sme dorazili o 8.30 hod., zaregistrovali sa a vyrazili na púť Štefánikovým krajom.

Putovanie

Prvý bod – Bradlo

Úvodné kroky viedli Myjavou po červenej turistickej značke. Tá nás mala doviesť až na Bradlo. Po prejdení mesta sme mali ísť ešte chvíľu po asfalte popri cintoríne a zamieriť na Polianku. No moje hladné brucho, ktoré nikdy neraňajkuje, zbadalo benzínku Slovnaft. Aj Lubo a Inka boli tejto odbočke naklonení. Hoci si Lubo nič nedal ja som vhodil do žalúdka hot-dog a Inka sa posilnila rannou kávou. A potom sme už naozaj vyrazili na trasu.

Na vrchole plytkého stúpania sa konečne objavila lesná a potom aj lúčna cestička. Za chrbtom sme sa pozerali na vzďaľujúcu sa Myjavu, pred nami onedlho prišiel vrchol stúpania. Nesledujúca klesajúca cestička nás priviedla opäť na asfalt a nasmerovala k obecnému úradu Polianky. Presne oproti úradu je autobusová zastávka, v ktorej sa dalo posedieť. No my sme boli ešte len na začiatku putovania a tak sme jej služby nevyužili a pokračovali ďalej. Od tejto chvíle si naše nohy hoveli ako v bavlnke. Žiadny asfalt nám po Bradlo nestrpčoval pochod. Túto trasu po Bradlo si dobre pamätám z minulých mojich pochodov. Totižto neocitol som sa tu prvý krát.

Určitý vzruch parádnej idylky tunajšieho pekného kraja Myjavskej pahorkatiny nám priniesol pochod Jandovou dolinou. Videli sme idylické chatky, pasúce sa ovečky a jedného vlka. No nebol to živý vlk. Bola to maketa v podobe terča na streľbu z luku. Potom sme vstúpili do lesa zvaného Končiny. A tu sme si spoločne spomenuli, že sme na Myjave zabudli naštartovať akciu Lubo s Inkou vždy nosia niečo so sebou a tak vytiahli opäť tatranský čaj. Až po „naštartovaní“ bolo všetko na porádečku. Ani sme nezbadali a už sme stúpali záverečným úsekom k Bradlu. Chata na Bradle (Bistro Strážnica na Bradle) bola otvorená a pripravená plniť túžby smädných i hladných návštevníkov. Ako sme sa neskôr dozvedeli naša akcia nebola jedinou, ktorá na chatu zavítala. Z Košarísk tu totižto smerovali rodiny s deťmi a mali pripravené prekvapenie pre deti a pohostenie. Naša skupinka si posedela vedľa chaty pri „mŕtvom“ ohnisku a popíjala – ja pivo a Inka s Lubom radlera. Prijemne sme si tu oddýchli a porozprávali sa s dvoma účastníkmi rovnakého pochodu.

Po odchode naše kroky i predpísaná trasa smerovala k Mohyle gen. Milana Rastislava Štefánika. Tu sme chvíľu pobudli a naplno si užili výhľady podporené pekným počasím. Pofotili pár ikonických fotiek a vydali sa na ďalšiu púť po zelenej turistickej značke smerom na Dlhý vŕšok.

Druhý bod – Dlhý vŕšok

Dlhý vŕšok je taká malá osada. A čo nás k nej priviedlo? No predsa nepríjemná asfaltka. Ja sa jej asi nezbavím, nikde Až po Široké Bradlo sme opakovane stretali ďalšie a ďalšie rodiny s deťmi smerujúce na Bradlo. Každé dieťa malo na krku zavesenú kartičku, potrebnú na zbieranie pečiatok na kontrolách. A to by som nebol ja, keby som sa im neprihovoril a nepovzbudzoval ich. Konštatoval som i s mojimi spoločníkmi, že toto je tá dobrá činnosť/turistika, ku ktorej je potrebné naše deti, v mojom prípade vnúčatá, už od mala viesť.

Ani sme nezbadali, ako sa do nás „zahryzla“ ďalšia a ešte širšia a rozpálenejšia asfaltka. Vďaka Bohu za obec Dlhý vŕšok. Hneď na jej konci cestička zabočila doľava a spojila sa so žltou turistickou značkou. Mohutný orech vypínajúci sa na jej okraji s blahodarným tieňom nás pozval k oddychu. Posedeli sme si na tráve pod nim a chvíľu oddychovali. Až tu zrazu z ruksaku vyskočil ďalší tatranský čaj. Nemohol som odolať. A ani Inka neodolala. Smolu mal náš vodič motorového vozidla Lubo. Tak mu treba Samy sme mali málo. Aj „nevitamínové“ tekutiny sme popili v tomto teple. Aj čo to zajedli sme a pobrali sa ďalej.

Tretí bod – Polianka

Žltá kamarátka nás viedla príjemným terénom a smerovala do Polianky. Bola to pohodová časť trasy prevažne lesom. V Podlipovci sme boli konfrontovaní s civilizáciou. Štekot štyroch strážcov (psov) sa nedal ignorovať. Aj som prehodil pár slov s domácimi a informoval som ich, že jeden pes zo štyroch má pravé oko inej farby – modré. Aká bola prekvapivá odpoveď majiteľa? Veď mi vieme, veď to je náš pes! Aké prekvapivé. No nič. Ideme ďalej.

Z Podlipovca sme do Polianky docupitali opäť po asfaltke. Ani sa nečudujem, lebo okolie je posiate malými domčekmi a chatkami. Za Havlovou sme vkročili ešte na širší a rozpálenejší asfalt a tak ihneď po príchode pred obecný úrad v Polianke naše kroky viedli na autobusovú zastávku s altánkom. Tentoraz sme jej pohostinnosťou nepohrdli. Do žil sme vpravili posledné vitamíny zjedli horalky a po potrebnom oddychu vyrazili na poslednú časť trasy.

Do cieľa

Záverečná púť viedla klesajúcou cestičkou na Myjavu. Pozdravili sme miestny cintorín a náhlili sa mestom ku kultúrnemu domu, kde nás už čakal náš „tátoš“. Už skôr, počas tohto posledného úseku, sme spoločne spriadali plány na návštevu nejakej miestnej reštaurácie. Nakoniec vyhrala tá na Košariskách – Gurmán, kde sme si príjemné posedeli a zajedli si pizzove štangle s cesnakovým dresingom. Mňam. Boli veľmi chutné.

Záver

Vôbec som netušil, kde sa v sobotu ocitnem a že vôbec pôjdem na turistiku. Ale stalo sa a ja som rád, že som opäť mohol byť s mojim priateľmi so spolku Inkou a Lubom, niekde v prírode a načerpať nové sily, tak potrebné na zdolávanie nástrah všedného života.

Ďakujem Inka a Lubo, že ste ma zobrali so sebou. Lebo táto akcia bola vyložene Vaša a ja som rád, že som ju s Vami mohol absolvovať. Od dnes už budem vedieť, že existuje aj Myjavská päťdesiatka. Ďakujem.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

A kam to vlastne ideme? Vzdialenosť? Prevýšenie? Brnkačka. Aké počasie hlásia? Pohoda. Nastupujeme do auta. Stále pohoda. Slniečko už svieti. Dlho mu to však nevydrží. Na diaľnici sa pomerne rýchlo objavuje opar. Teplota to ešte nevzdáva. Lenže nie sme ani pri Piešťanoch. Nakoniec klesá na 14 stupňov. Niektorí členovia výpravy sa začnú škrabkať za uchom. Čo teraz? Majú kraťasy, tričko, ruksak, turistické topánky… a to je asi tak všetko. Začínajú zvažovať, či si neoblečú jednu vrstvu opaľovacieho krému. Za bežných okolností by ňou pohrdli, ale teraz? Možno tá vrstva pomôže. Parkujeme a zisťujeme, že tých 14 stupňov je celkom hrejivých. Veru hrejivých, lebo nefúka. A trochu za to asi môže aj štartovné.

Tí, čo sa báli, že by im mohla byť zima, sa teraz smejú. Smejú sa tým, čo boli obozretnejší. Majú dlhý rukáv a napriek štrnástim stupňom sa potia. Je to kúsok za dedinou a je to do kopca. Na mape to vyzerá v pohode. Nič dramatického. Aj je to v relatívnej pohode, ale človek nepripravený sa potí. Aké sú tie čísla relatívne. Každá trasa i každý deň je iný. Že by platilo, dva krát nevstúpiš do tej istej rieky? A to je iba ráno. Čo bude neskôr?

Máme neskôr. Báli sme sa, že nebudú výhľady. Niektorí dúfali v inverziu. Ale nie je zima. Inverzia nevydržala nápor ranného slnka. Výhľady sú. Nefúka. Teplo je aj tým, čo sa báli štrnástich stupňov. Už sa neboja, lebo sme na vrchole. Nakukal som im, že už pôjdeme viac menej iba dole. Do sedla je to naozaj iba dole… A ako sa vraví, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Asi to naozaj platí. Aspoň občas. Ale nie na akcii spolku Pata a Mata. Tu musíte byť pripravení na onakvejšie veci, čo veci, nástrahy!

Opeká sa. Môže za to Roman. Postaral sa o nás, ako o vlastných. Tenučké párky. Niektorí sa aj divili, ako také tenučké párky napichneme na opekacie paličky. Síce sme zohnali o niečo tenšie, ale pochybnosti to nezahnalo. Aspoň u niektorých z nás. Tí, čo sa trochu viac zaujímajú o históriu minimálne tušili. Áno, môže za to napichovanie na kôl. Brutálny a pomalý spôsob popravy. K nám do Európy sa dostal z Ázie, ale poznali ho aj v Afrike. Už v staroveku. K nám ho priniesli nájazdy Mongolov a Osmanov. Jedným z najznámejších európskych napichovačov na kôl bol aj Vlad Drakula. Okrem Balkánu tento trest poznali aj v Rusku, Poľsku a v Uhorskom kráľovstve. Dnes tento trest našťastie nie je legálny aj v menej „pokrokových“ kútoch sveta. My sme napichovanie použili iba z čisto praktických dôvodov, aby nám tenučká opekacia klobáska neráčila padnúť predčasne do ohňa.

Zostupujeme a zároveň postupujeme. Lúčky, pásy lesíkov, výhľady, kvetena, čerstvý vzduch, pohoda… Takmer samé to ide. Znovu stúpanie. Zďaleka nie také strmé ak ona Klapy, ale aj tak spôsobilo trochu problém. Musíme ísť mimo lesnej cesty. Toto naozaj moc kĺže. Mimo cestičky sa dá. Znovu nám poihráva úsmev na tvárach… Odšľapať si to musí každý sám, ale vyzerá to, že to pôjde. A tentoraz bez frfľania…

Úvod

Možno sa budem opäť opakovať, ale musím spomenúť v úvode, že na Slemä a Ohnište ísť bolo mojou povinnosťou, pretože keď tam minulý rok išiel Jozef s Romanom – ja som nemohol ísť. No a keď si spomeniem na Poznámku k akcii z mája 2018 zakladajúcej členky nášho spolku Ivanky, tiež z akcie na Slemä, musel som zabezpečiť, aby som sa motal v okolí Liptovského Jána Naplánovanie tejto akcie splnilo práve túto podmienku, že turista sa tu musí v okolí motať 

Vzhľadom na to, že v nedeľu malo byť, a aj bolo, lepšie počasie padla voľba na nedeľu. Úprimne som očakával väčšiu účasť, hlavne od zdatnejších členov spolku. Toto pekné a nezabudnuteľné dobrodružstvo napokon absolvovali traja členovia. Inak bol som pripravený, že opäť pôjdem sám Vďaka aspoň za účasť Inky a Luba.

V úvode ešte spomeniem vzhľadom na to, že cesta trvala dva a pól hodiny, tak ranná káva bola netradične na benzínke Slovnaft v Ivachnovej. No a nezostalo iba pri káve, dali sme si aj raňajky. Pre záujemcov o túto trasu ešte spomeniem, že pri Stanišovskej jaskyni sa pohodlne parkuje a dokonca zadarmo. Od nej sme napokon vyrážali na túru.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Slemä

Než sme vyrazili, etiketa spolku káže akciu riadne naštartovať. Túto činnosť si skvelý pár (Inka a Lubo) osvojili ukážkovo. Dnes priniesli štartovacie súpravičky TATRATEA v štyroch farbách a silách Začali sme tou najtuhšou. No a keď sme sa naštartovali popri Stanišovskej jaskyni sme vhupli do Stanišovskej doliny.

Úvod trasy bol taký pohodový. Cestička hore stúpala pozvoľne. Žiadna brutalita to nebola. Tá nás ešte len čakala Počas putovania do Stanišovského sedla sa nám Inka pochválila novými píšťalkami, ktoré si zakúpila na medvede. Nie, píšťalky nemajú zabíjať medvede, majú im len oznámiť, že v ich okolí sa pohybujú turisti. A teda píšťalky riadne pískali. Pískanie Inka nezabudla počas putovania opakovať každých cca 500 metrov Stanišovská dolinka je rozmanitá. Nám pri stúpaním do sedla ponúkla pekné pohľady na príjemné lúky a okolité kopce. Nezabudli sme si rovnako pozrieť za našim chrbtom ikonickú Poludnicu. Do Stanišovského sedla k oddychu nás priviedol výživný, no krátky stúpačik. V sedle v altánku sme si na chvíľu sadli a posilnili sa ďalším „tatračajom“. Na lavičke sme posedeli a ohriali na slniečku. Pozdravili sa s dvomi ultratrailistami, ktorý do sedla dobehli aj so psom dobermanom práve zo Slemä.

Po odchode asi po tristo metroch nás cestička odklonila doprava k Ubytovacej zemľanke Brtkovica. Ide sa k nej jemne do kopca a návšteva určite stojí za to. My sme ju mali v pláne a ten sme dodržali. Po návrate od zemľanky nám robila spoločníčku príjemná lesná cesta. Nohy si na tomto kúsku rovného chodníka parádne oddýchli. Stúpanie na Slemä začalo asi po štyristo metroch. Začiatok bol teda dosť prudký, ale chodník nás nechal oddýchnuť hneď ako sme dorazili k pozorovaciemu a bojovému bunkru Slemä. Je priamo na chodníku a je menší ako ten predošlý. Postáli sme tu tak päť minút a išli ďalej.

No a potom to už začalo. Ako ja hovorím, začala pravá turistika. Do kopca je správne a čím je prudší, tým to je lepšie. No tento chodník nás šetril serpentínami, čo sme s vďakou privítali. Za polovičkou trasy na Slemä sa objavila na nádhernej vyhliadke prítulná lavička. No a nesadni si na ňu a nepokochaj sa jej nádhernými výhľadmi. Ako hovoria mladí, chvíľu sme tu chilovali a ležali aj na tráve. Bolo tu parádne. Takto psychicky posilnení a samozrejme po ďalšej dávke „tatračaju“ sme po šesťsto metroch ďalšieho stúpania dorazili na Slemä. Privítali nás trosky havarovaného lietadla, pomník zahynuvších vojakom a informačná tabuľa, ktorú sme si tiež prečítali. Neďaleko tohto miesta je parádny pľac na oddych s vyhliadkou na Poludnicu a hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Oddych i výhľady sme si naplno užili. Občerstvenie bolo samozrejmosťou. Dokonca som za odmenu dostal polovicu paštekového chleba – mňam. A viete prečo? Lebo som si nič na jedlo nezobral. Poučenie vyplynulo z minulej akcie, keď som všetko jedlo opäť doniesol domov. Celý pobyt na tomto zaujímavom mieste sme zakončili ďalším „tatračajom“ Kto dobre ráta vie, že nám zostal jeden a to práve na Ohnište, kde sme po prestávke zamierili.

Druhý zaujímavý bod – Ohnište

Zostup do nasledujúceho Michalovského sedla bol pozvoľný, príjemný. Za ním nám chvíľu robili spoločnosť parádne lúky s peknými okolitými výhľadmi. Bolo to také pohladenie duše. Následne sme dorazili do Sedla Pod Ohnišťom a tu sa k nám pridali ďalší turisti – muž a žena, ktorí tiež smerovali na Ohnište. Išli však rýchlejšie a tak všetko, čo sme videli boli ich vzďaľujúce sa chrbty. Cesta zo sedla na Ohnište, to je taká pohodovka. Príjemný terén, bez zbytočných stúpaní.

Dovolím si tvrdenie, že Ohnište je ešte krajší kopec s výhľadom ako Slemä. My sme sa o tomto dôležitom atribúte kopca presvedčili ihneď po príchode naň. Chodník celým masívom Ohnišťa vedie priamo na jeho hrane zrázu. Jedno takéto miesto neďaleko vrcholového značenia sme si vybrali my. Nedalo sa vybrať lepšie miesto na sedenie a rovno s parádnym výhľadom na značnú časť hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Budem sa opakovať, ale musím. Pohladenie pre turistickú dušu ako bomba. Sedíš si, priatelia s Tebou. Konzumuješ i popíjaš tekutiny a pritom sa kocháš ikonickým výhľadom. Čo viac si priať? Ja som si tu neskutočne oddýchol. A verím, že aj moji spoločníci Inka a Lubo to tak cítili. Z Ohnišťa sme odchádzali a v žilách nám už koloval posledný „tatračaj“ 

Do cieľa

Po návrate do sedla Pod Ohnišťom naše kroky viedol rovný a príjemný terén. No a ten po osemsto metroch padol prudko dole. Keď hovorím prudko, tak naozaj prudko. Bol to zážitok až by som povedal gymnastický tréning. Svidovské sedlo nás na chvíľu uchlácholilo, ale vzápätí opäť padáčik už preveroval naše nohy i pozornosť. Definitívny koniec prišiel až na lesnej ceste pozvoľného klesania. Spoločnosť nám od teraz robili príjemné lúky. Highlitom bol však pohľad doprava na impozantný masív Ohnišťa, na ktorom sme pred chvíľou sedeli. Nadalo sa toho nabažiť. Neskôr sa k pekným okolitým scenériám počas putovania pridal aj zurčiaci potôčik Štiavnica, ktorý nás doviedol až do Jánskej doliny. Posledné kroky nádhernou Jánskou dolinou, s okolitými do výšky vystupujúcimi skalami, boli dokonalou bodkou tejto jedinečnej a nezabudnuteľnej turistickej akcie.

Záver

Cestou domov sme sa na jedlo zastavili na Salaši Krajinka a dali si niečo pod zub. Dobrým jedlom a spoločným rozprávaním pri spiatočnej ceste do Piešťan, sme s Inkou a Lubom zavŕšili toto nádherné spoločné turistické dobrodružstvo. Inka a Lubo – ďakujem Vám za účasť a za pekné spoločné prežité chvíle na tejto parádnej akcii.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Úvod

Ako som už písal, túto akciu a teda opakovanie Pochodu Praha – Prčice navrhli Marek s Radom. Ja som ich návrh prijal a Roman sa pridal z pochopiteľných dôvodov. No a piaty do partie Dúšo sa týmto pochodom tiež nechal zlákať, nakoľko nemal čo „robiť“ a mal naplánovanú dovolenku, začínajúcu už od piatku.

Tak ako minule aj tohto roku si celé menežovanie dopravy a ubytovania zobral na starosť Rado. V tomto ho musím pochváliť, lebo znovu objednal to isté ubytovanie, ktoré bolo vzdialené od hlavnej stanice v Prahe len dvesto metrov. Blízkosť ubytovania nám prišilo vhod hlavne po akcii, keď sme sa z pochodu vracali rozbití A na koniec spomeniem, že oproti minulému roku sme dopravu do stanice Praha Háje absolvovali nie metrom, ale autobusovým spojom o 3:32 hod. čo si vyžadovalo budíček o 3:00 hod. Práve z tohto dôvodu sme návštevu pivárne, ktorá bola vzdialená od ubytka asi tristo metrov skrátili do 23:00 hod. Dostatočný spánok bol v tomto prípade dôležitejší ako pivo Práve tento fakt mal za následok, že pred registráciou sme v medzitým vytvorenej dlhej šóre čakali oveľa bližšie, ako minulý rok.

Putovanie

Prvá kontrola – Týnec nad Sázavou

Tento rok sme vyrážali zo štartu ešte za tmy. A teda tempo nasadili pochodníci brutálne. Ísť krokom medzi 6 a 7 km/hod. nie je nič príjemné. Tu sa človek presvedčil, čo je davová psychóza. Len na chvíľu som zastavil a obehlo ma tak dvadsať až tridsať turistov. Ono to tempo časom opadne, ale v tomto prípade vydržalo po prvý kontrolný bod – 30 km. Počas pochodu som ustavične hľadel do hodiniek a neveril vlastným očiam. Dámy a páni prosím, za 5 a štvrť hodiny sme dorazili do Týnce nad Sázavou. Musím ešte spomenúť, že „papuľa“ mi išla o sto šesť. Žiadneho okoloidúceho som nenechal na pokoji Najintenzívnejšie rozhovory som viedol s milou dievčinou Ivkou, s ktorou som aj hodnú chvíľu išiel. Dozvedel som sa od nej, že aj ona má jedného rodiča zo Slovenska, len som zabudol ktorého, či mamu či otca 

Na prvý kontrolný bod som dorazil spoločne s Dúšom. On sa tiež „vykašľal“ na zdrvujúce tempo našich chrtov Romana, Mareka a Rada. My s Dušanom sme si išli svoj pohodový pochod a všetko si užívali. Ja som sa občerstvil tou známou socialistickou červenou limonádou a Dúšo si dal kávu a buchtu, keďže už dve hodiny pred príchodom sníval práve o káve. Prestávka trvala max desať minút.

Druhá kontrola – Neveklov

Minulý rok sme sa hneď za Týncom brodili bahnom. Dnes tomu bolo inak. Janovický potok medzičasom strhol most a tak sme ho museli prejsť cez provizórnu lávku. Dnes ale na tejto ceste žiadne bahno nebolo. Takže žiadna sranda nebola. V týchto častiach sme putovali prevažne lúkami, príjemnými lúkami. Oživenie putovania prišlo v obci Černíkovice. Tu tradične býva otvorená stodola s občerstvením. Mohli sme si dať rôzne pochutiny z domácej českej kuchyne. My s Dúšom sme nepohrdli šmaľcovým chlebom z cibuľou, ktorý sme jedli za pochodu. Keď som prechádzal po lávke nad potokom Roháč, padla mi naň cibuľa. A keď mi túto skutočnosť oznámil za mnou idúci Dúšo, len som mu odvetil, nech mi ju zoberie 

Nasledujúca časť viedla čisto po asfaltke. To ste ma mali počuť, ako som nadával. Od asfaltu ma už pálili šľapy a vôbec sa mi príjemne nešlo. Zachránila nás až odbočka k stúpačiku na Budákův kopec. Cestička trávnatá naň, mala neskutočne blahodarné účinky na nohy. No po chvíli sme už opäť hltali asfaltku, ktorá nás doviedla už do Neveklova. K nášmu druhému kontrolnému bodu, na ktorý sme sa s Dúšom neskutočne tešili. Už počas cesty som Dúšovi rozprával, ako sme sa minulý rok zastavili v Reštaurácii Heřmanka a dali si polievku. Dnes sme opäť do nej zapadli a riadne sa občerstvili. Sedeli sme ako minule na poschodí a keď sme vyšli po schodoch reštaurácie hore, Rado s Marekom práve dopíjali pivo a boli na odchode.

S Dúšom sme si dali vývar s pečeňovými knedlíkmi a k tomu kofolu. A to by nebol náš hladný Dúšo. Ten to zaklincoval s Plnenými bramborovými knedlíkmi s uzeným masem a zelím. Takto poliatí živou vodou sme odišli na ďalšiu etapu pochodu.

Tretia kontrola – Kosova hora

Chvíľu trvalo po odchode, kým sme rozchodili nohy Pred nami už nebolo žiadne „brutálne“ stúpanie. Asfalt sa striedal s príjemnými lesnými cestami. Tie som si hlavne ja veľmi pochvaľoval. Čo už. Mne asfalt odjakživa nechutí. Poviem Vám tak. Počas celého pochodu som si z minulého roku pamätal niektoré miesta. Všetky sa mi z hlavy vynorili, ako by to bolo len včera. Presne som vedel, kde aká lesná či poľná cesta pohladila moje nohy. Asfalt ten nie. Ten mi ich nehladil, ale aj tie „svine“ som si dobre pamätal.

Tešil som sa na rybník Jelito, ktorý som počas spoločného putovania stále častejšie spomínal Dúšovi. Aj dnes tu bol zriadený občerstvovací tábor. My sme ho len prešli bez zastavenia. Z minulého roku mi zostala naň nepríjemná spomienka, keď po vypití bazovej malinovky doplatilo na to Marekove hrdlo. Ja som vtedy zostal bez ujmy. Chvála Bohu. Po tejto občerstvovačke prišla na rad asfaltka. Tu mi už šľapy horeli a musel som sa prezúvať do iných ponožiek. Bolo však neskoro. Ani Dúšo nebol bez ťažkostí. Jeho už trápili pľuzgiere na ľavej nohe a musel ich niekoľkokrát „prebaľovať“. Vykúpením nám bola Kosova hora – tretia kontrola. Tu som zažil milú storku. Pečiatku do kontrolného listu mi dávala milá mladá, možno desať ročná dievčina, ktorá bola veľmi rada, keď som jej spomenul, že bude v mojom videu. Dokonca mi venovala aj milí úsmev. Z kontroly som odchádzal bez zastávky, hoci na mieste sa dalo aj občerstviť. Plánoval som si tu dať pivko na poslednú časť etapy, ale ani to sa mi nechcelo. Už som chcel len kráčať a kráčať a nikde sa nezastavovať.

Štvrtá tajná kontrola – Jesenice

Táto tajná kontrola bola toho roku tesne pred príchodom do obce Jesenice. Bolo treba prejsť sedem kilometrov prevažne asfaltkou. Opäť nič moc, no čakalo nás vyvrcholenie. Putovanie po nekonečnej asfaltke cyklochodníka, ktorý bol dnes pre cyklistov uzavretý. To sa musí nechať. Organizátori tohto pochodu dnes zvládli na jednotku aj toto, ale hlavne zabezpečenie množstva občerstvovacích bo­dov.

Do cieľa

Asi štyri kilometre pred cieľom nás privítala oblepená cyklistická značka oznamujúca uzavretý cyklochodník. Tu začalo posledné asfaltové utrpenie. Musím priznať, že som si z minula vôbec tento koniec nepamätal. Možno to bolo únavou. Ale za každou zákrutou som už očakával vytúžený pohľad na kostolnú vežu v Prčicích. Tých zákrut bolo šesť Avšak až tá šiesta mala cenu zlata. Nad obzorom sa týčila spomínaná kostolná veža a to som už vedel, že je všetko v poriadku. Len dôjsť na námestie do cieľa a povedať si – ja som to opäť zvládol. Je to parádny pocit. Hoci som prišiel rozbitý a nebol som sám, bol som na seba hrdý, že moja hlava opäť zvíťazila nad únavou, nad zničenými nohami. Pochod Praha – Prčice – ďakujem za skvelý zážitok.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Romanovi, Radovi, Marekovi, hoc sme podstatnú časť trasy spolu neputovali, za spoločne strávené chvíle počas celého pobytu v Prahe. Špeciálne poďakovanie chcem vysloviť Dúšovi, môjmu spoločníkovi, za bezprostrednú spoločnosť, za nezištnú pomoc a trpezlivosť počas spoločného putovania.

A čo na budúci rok? To sa ešte uvidí. Nechajte sa prekvapiť.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Najprv som si myslel, že to bude dlhšia trasa, tak okolo 10 km. Ale neparkujeme pre autá tak pohodlne. Asfalt končí a pokračujeme po šutoline. Zláta Majstorská cesta. Tu je to divokejšie. Väčšie výmole. Som rád, že mám vyšší podvozok. Nakoniec sme sa od mora dostali autami do výšky takmer 900 metrov.

Naše prvé kroky po krátkej lúčke vedú lesom, teda tieňom. Chodníček je zo začiatku utešený. Po chvíľke sa to však zmení. Zatiaľ to však ide. Ale čím ďalej, tým viac sme presvedčení, že už sme na ferrate. A to teda ešte nie sme. Už zostup do Veli Paklenice nás mal dostatočne varovať, že Chorváti majú trochu iný prístup k turistickým chodníčkom. Taký trochu drsnejší. Ak je skala suchá, dá sa. Ale niektorí môžu mať problém. Naozaj je to trochu dobrodružné.

Prichádzame k ferrate. Tadiaľ veru nepôjdeme. A to Ivan tvrdil, že to dali dôchodci a natočili o tom video. Nakoniec ho doma nenašiel. Ale našiel iné, na ktorom partia Chorvátskych turistov ide tadiaľ bez istenia ako nič. Možno aj my by sme prešli, keby sme boli iba chlapi. A možno nie. Ale tie kecy na internete. Fakt niektorí dokážu napísať čokoľvek. Ferratu dal môj osemročný syn. Vlastne žiadna negatívna reakcia. Je to trochu skresľujúce. Nehovorím, že by sa za sucha nedalo, to neviem, nešli sme tadiaľ.

Tesne pred vrcholom už toho máme dosť. Zvažujeme čo ďalej. Nakoniec sa rozhodneme ísť ďalej, keď už sme tak blízko. Neľutujeme. Výhľady pekné. Ak nerátam hlavný hrebeň, z ktorého sa na nás usmieva najvyšší vrchol pohoria, tak je všetko pod nami. Drsný terén, náročné, ale krásne. Možno preto to je pre mňa najkrajšia akcia tohto pobytu…

Ďalší deň a znovu zmena. Ivan to strieda, aby to nebolo jednotvárne. Po kopcoch Velebitu nás čaká Kudin most cez rieku Krupa, ktorá je prítokom Zrmanije a kúpanie sa pri kaskáde (vodopádoch) Zrmanije. Odvážnejší si berú aj plavky. Z cesty odbočíme na užšiu, potom už je to tak úzke, že si to cez sezónu neviem predstaviť. Aké šťastie, že ak sa rozhodneme, ideme pred sezónou. Cena za to je, že nie každý sa dokáže omočiť v mori.

Znovu sa platí vstupné, tentoraz 3 € na osobu. Klesáme dolu. Vyzerá to zaujímavo. Kudin most je zložený z 12 kamenných oblúkov. Vraj je to najstarší dochovaný most. Iné texty hovoria, že najstarší zachovaný na rieke Krupa. Tomu druhému by som skôr veril. Čakal by som, že bude starší, vraj bol postavený na prelome 18. a 19. storočia. S mostom sa spája milostný príbeh, keď mládenec Kude postavil most, aby sa dostal k milej na druhej strane. Na člne by ho to stálo menej síl a bolo by to lacnejšie… Možno dovtedy chodil na člne. A vlastne kto vie ako to bolo? Našiel som totiž verziu, podľa ktorej most postavilo to dievča, aby sa mohla schádzať s milým. Príbeh je to pekný, ale kameňov veľa a niektoré dosť ťažké. Asi to nestaval jeden človek.

Ďalej to bola klasika. Nevieme do čoho ideme. Začalo to romanticky. Skaly vystriedala rozkvitnutá lúčka. Čo k tej romantike chýba? Zrazu začujem zvuk „Csś“. Toto nebol had! Pivo! Dušan svoje práve otvoril. Vidieť, že je to romantická duša. Kým sme dopili a prišli na koniec lúčky, už mal Ivan brod objavený. Len tak nejak mu nikto neveril, že je to brod. Na mape bol síce nakreslený… možno sú Chorváti zvyknutí na iné veci ako my. Aj niektoré úseky turistických chodníčkov tomu nasvedčujú, že je to asi tak. Jediný Ivan mal odvahu vyskúšať brod. Takmer sa dostal na druhú stranu. Lenže my tenší a ľahší sme radšej do toho prúdu nevošli. A vraj voda je príjemne osviežujúca. Stačilo na chvíľu ponoriť ruku do vody a ani tento Ivanov argument nezabral.

Ešte sme sa stihli presunúť autami k rieke Zrmanija, objaviť Zoranov kemp, jediné miesto na okolí, kde mali pivo, lebo reštaurácia bola zatvorená. Zhovorčivý chlap, ústretový. Takýto prístup k turistom u nás je veľmi zriedkavý. Vraj stačí zavolať, Zoran ideme a on dofrčí a otvorí kemp. Požičiava aj lodičky na splav. Ceny si však už nepamätám. Je tam aj sem tam nejaký vodopádik na rieke. Niekedy sa to dá s člnom, inokedy sa posádky rozdelia, jedni idú pod vodopád a chytajú člny, ktoré tí druhú púšťajú cez vodopád. Možno niekedy v budúcnosti. Ak si to Roman prečíta. Dúfam, že nie, lebo sa tejto akcii nevyhnem.

A potom klasika. Vymenili sa role. Tentoraz Ivan nepresviedča nás, ale ja Ivana. Voda nie je osviežujúca, ale takmer ľadová. Ostatní šli pomaly, babám otočení chrbtom, aby ich nevideli a neodfotili s pokrčenými tvárami. A keďže breh je zradný, šmykla sa mi noha, keď som bol po pás vo vode a zrazu to bolo po krk. Zdalo sa mi to kúsok, zopár metrov, nejako som doplával po ostrov. Šlo to. Keď som prišiel naspäť, samozrejme s dostatočnou prestávkou na slnku na ostrove, začal som opatrne hustiť do Ivana. Takpovediac ho spracúvať. Dostal som ho. Jediného. Preplával so mnou na ostrov.

A znovu sa situácia mení. Tentoraz spracúva Ivan mňa. Preplávajme z ostrova cez Zrmaniju na druhú breh! Váham. Toto je asi tri krát dlhšie ako máme za sebou. Ostatní idú cez most. Ja už som spracovaný. Len voda je naozaj studená. Zlaté more. Tam bol aspoň teplý film. A ešte k tomu tečúca voda. Vraj sa tu cez leto kúpu. Dnes sme vo vode iba my s Ivanom. Dušan sa omočil a zhodnotil, že si radšej dá pivo. Dúfam, že uprostred rieky je plytčina, tá ma zachráni. Plytčina tam naozaj je, lenže voda mi siaha po krk. To môžem rovno plávať ďalej. Ešte v živote som si tak neprial, aby som bol na druhom brehu. Predstavoval som si, ako mi bude dobre na slniečku, ako ma zohreje. Lenže prvé minúty na slnku nič. Slnko ma nevedelo zohriať. Nakoniec som sa z toho spamätal. A to sme preplávali iba niečo tesne cez 60 metrov. A potom klasika, doplnenie zásob v obchode, povinná jazda v mori…

Na tretí deň sme vybrali trasu priamo zo Starigradu, aby si šoféri odpočinuli. Teda aspoň čo sa šoférovania týka. Pôvodný plán bol, že vystúpime na Mali i Veliki Vitrenik a vrátime sa naspäť do Starigradu. Plán vydržal až do sedla medzi oboma Vitrenikmi. Už sa škrtalo. Na výstup sme si vybrali ten veľký. Cesta naň bola taká, aká bola. Dostali sme sa mimo chodníka a tak sme uvideli naše prvé dva hady. Boli plaché. Rýchlo sa prchali niekam ukryť.

Na vrchole sme pobudli dostatočne dlho, aby sa trasa znovu zmenila. Mali Vitrenik sme nechali tam, kde je, ale rozhodli sme sa nejsť hneď naspäť do Starigradu, ale smerom k skupinke horských kamenných domčekov zvaných Tomići. Tu už jeden z hadov syčal, vidieť ho však nebolo. Až keď to vzdal a začal sa plaziť trávou, riadne trávou hýbalo. Asi to bol veľký klacek. Veď aj riadne syčal. Aspoň tak to popisovala Ľudmila, keď sa vrátila z prieskumu domčekov.

Od Tomićov sa šlo chvíľu dobre. Takmer rovinka. Do cesty sa nám postavil ďalší had, teda odplazil sa. Potom sa ale niečo pokazilo. Bolo treba zostúpiť dolu do kaňona Velika Paklenica. Značky boli pekne nakreslené, keď sa človek dostatočne obzeral videl ich. Len ten chodník, ten miestami nevidel. Ivan poctivo znášal rôzne poznámky, i keď za to úplne nemohol. Na mape to vyzeralo kúsok a v akej kondícii je chodníček, a či vôbec je, to vám tá krátka čiarka na mape nepovie. Tu som trochu vinný aj ja, priznávam. Môj nápad to bol.

V kaňone už vládla pohoda. Asfalt s parkoviskom po čase vystriedal kamenný chodníček. Bol tu aj obchod so suvenírmi. Ďalej sme šli len aby sme videli kúsok z Paklenice a vodopád. Na mape bol, len z chodníka nebol vidieť. Ja som ho však nakoniec uvidel. Len som pri tom trochu roztrhal tričko. Iba kúsok, na rukáve. Pri prechode z jednej skaly vo vode na druhú som sa držal konára, trochu zle som to vypočítal a z druhej ruky som nechcel upustiť pivo.

Zostupovali sme asfaltovou cestou. V týchto miestach natáčali film Vinnetou a Old Shatterhand v údolí smrti. Len vtedy tu ešte ten asfalt nebol. Na vstupe do národného parku stál pri závore chlapík v uniforme strážcu parku. Pekne sa na nás usmial a my sme mu cestou okolo pekne zamávali. Už vtedy som mal podozrenie, že sme vďaka brutálnemu klesaniu od Tomićov ušetrili na vstupnom. Pre zlý internet na ubytovaní som až doma na Slovensku vygúglil, že vstupné v máji stojí dospelého na jeden deň 8 €. A potom klasika, niekde sa treba najesť. Tentoraz na okraji Starigradu v reštaurácii Taverna – Kanaba Marasović. A potom pre chlapov takmer povinné osvieženie v mori…

Presúvame sa z Plitvíc do Starigradu, kde tento rok budeme mať náš chorvátsky základný tábor. Nepôjdeme tam však po len takej ledajakej ceste, ale po Majstorskej ceste. V našom jazyku to znamená Majstrovská cesta. Začali ju budovať v roku 1825 ešte pred vynájdením dynamitu. Bol to počin nevídaný a cesta tak predbehla svoju dobu. Zadar a Viedeň spájala príliš dlhá cesta, preto sa rozhodlo, že nová cesta povedie cez pohorie Velebit. Cestu stavali 7 rokov. Stavitelia postavili jeden centimeter cesty za hodinu, 488 metrov za mesiac a 5,8 km za rok. Ďalších asi sto rokov dobre slúžila. Postupne sa na ňu začalo zabúdať vďaka vybudovaniu jadranskej magistrály a neskoršej diaľnice.

Kúsok za sedlom Mali Alan parkujeme. Ešte síce nie je sezóna, ale je pekné počasie a nedeľa. Máme trochu problém zaparkovať. Ľudí je tu dosť. V týchto miestach natáčali nejednu scénu zo série filmov Vinetou. Čaká nás krátky výstup na Tulove grede. Zo začiatku sa čudujeme, ako sa hore dostaneme. Vôbec to nevyzerá tak, že by tam šiel z nejakej strany chodník. A predsa ide. Len občas treba do toho zapojiť aj ruky. Hlavne pri konci. Tam už je aj lano, na ktoré ráčil padnúť veľký šuter. Práve na tomto najhoršom úseku to vzdávame a rozhodujeme sa nepokračovať ďalej.

Majstorská ďalej vedie popri dvoch kaplnkách. K novšej, bielej sme prišli peši, lebo sa nám nechcelo čakať na oneskorencov pri autách. Je venovaná plukovníkovi Damirovi Tomljanovićovi prezývanému Gavran. V týchto miestach ho postrelil srbský odstreľovač. Na následky zranení zomrel pri snahe zniesť ho dolu a previezť vrtuľníkom do nemocnice. Tomljanović bol legendou bojov o chorvátsku nezávislosť. Všade šiel prvý, vzbudzoval dôveru a vedel dostať z obyčajného vojaka to najlepšie. Pritom ani nemal vojenské vzdelanie. Viedol stovky operácií a prieskumov, nikdy však nepadol do pasce. Známy bol aj tým, že vojakov zbytočne nevystavoval nebezpečenstvu. Vojaci ho nevolali veliteľ, ale šéf. Generál Bobetko pred jeho príchodom nezačínal bojové porady velenia. Keď vojaci zažívali ťažké chvíle na bojisku, dodával im odvahu slovami „Už idem priateľ môj.“ A vždy aj prišiel. A prišli aj naši oneskorenci. Ale to už pokračujeme autami ďalej a preto je to iný príbeh…

Už minule Ivan pokúšal Plitvickými jazerami. Síce sme Wellness team, ale nie až taký, aby sme to dali cestou domov. Teda aspoň ja ako šofér si na to netrúfam. Ivan sa však tentoraz nenechal odradiť a dobre sa na moje hroziace námietky pripravil. Urobil prieskum, zamyslel sa a bolo. Tentoraz nepôjdeme na noc do Chorvátska, ale vyrazíme okolo šiestej ráno. Je sobota, nemal by byť problém. Dorazíme do Plitvíc okolo štrnástej. A slniečko tu zapadá okolo pol deviatej. Ubytujeme sa a poobede absolvujeme Plitvické jazerá.

Realita sa moc od plánu nakoniec nelíšila. Vyrazili sme o zopár minút neskôr a prekvapivo dorazili o čosi skôr. Niečo pred druhou sme už boli na mieste. My sme tam boli, naše autá, i ubytovanie. Len ubytovateľ chýbal. Nejaké osoby sa tam pohybovali, ale to boli iní hostia. Nakoniec sme na domáceho museli trochu čakať. Aj nám dal radu, aby sme neplatili parkovné, nech ideme tam a tam a necháme auto pred obchodom. K jazerám vraj zídeme aj odtiaľ. Zísť by sme zišli, ale stálo by nás to viac času a síl. Nakoniec sme sa rozhodli, že zaplatíme to euro a päťdesiat centov na hodinu. Veď tam nebudeme dlhšie ako nejaké štyri hodiny. Veď je nás v aute dosť, to bude 1,5 € na osobu.

Lístok mimo sezónu nás stál 23 éčiek na osobu. Na vstupe sme čelili otázke, aký vlastne okruh chceme absolvovať. Chlapík ukazoval na mape a hovoril, koľko hodín nám to zaberie. Vybrali sme si trojhodinový okruh – trasu E po horných jazerách. Chvíľu sme si počkali na lodičku, aby nás tých 150 metrov prepravila. Na druhej strane už čakala pekná šóra ľudí. Ešte že ideme opačným smerom. Kto ho vie, aký okruh absolvovali oni?

Cez leto tu býva veľa ľudí, idú jeden za druhým ako indiáni na bojovom chodníku. Tisíce indiánov. My tento problém nemáme. Kde chceme, tam sa zastavíme, pokocháme, pofotíme. Nik nás nenaháňa, nik do nás nedrgá, aby sme šli ďalej. Ak treba, chvíľu počkáme, nech sa tých zopár ľudí odfotí. Na fotkách nás však pokope moc neuvidíte, lebo takej fotky niet. Stalo sa to jednoducho. My sme s Dušanom zaostali vzadu. Ostatní si mysleli, že sme vpredu, tak šli, aby nás dobehli. Nakoniec sme dobehli my ich, ale nie na práve fotogenickom mieste. Ku stanici vláčika sme už šli spoločne. Keďže vláčik pred zopár minútami ufujazdil a ďalší ide asi za pol hodinu, ideme pozrieť aj najvyššie jazero. Predposledný vláčik už stíhame. Posledný ide o 18:30. A čo sa stane, ak niekto nestihne posledný vláčik? Ostatným nič, on si to však odšľape po vlastných…