Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Túto akciu som naplánoval vyložene na prianie Luba. Počas cesty autom v nedeľu pred dvoma týždňami do Hornej Poruby o nej sníval. A priania sa majú čo? Predsa plniť. A tak vznikla táto ďalšia zimná turistika, tentoraz do Súľovských vrchov na najvyšší kopec pohoria. Ja som síce na Veľkom Maníne v zime už dva krát bol, ale opakovanie je matka múdrosti. Keďže mám rád výzvy, obohatil som trasu o parádnu Skalu Bosmany a aby sme sa nenudili pridal som aj exkluzívny výšľap na Vyhliadku Malý Manín.

Dopravu na akciu som zabezpečil ja a tradičná ranná káva sa uskutočnila ako inak v Zadarmovciach. Auto sme parkovali presne na mieste, ako v zime 22.1.2022. Štartovacia procedúra prebehla tradične. Štartovacím palivom bol tentoraz Tatranský čaj. Mohli sme tak naštartovaní vyraziť „do kopcov“.

Putovanie

Trasa na Manínec a Veľký Manín

Pri poslednej zimnej návšteve masívu Veľkého Manína sa mi nepodarilo trafiť na Manínec. Vtedy sme išli trochu inou trasou. Viem, Jozef môže namietať a právom, lebo on vtedy na Manínci bol. No ja nie. A tak som túto trasu upravil tak, aby omyl opäť nenastal. To som si ale dal. Výšľap hore na Manínec je naozaj prudký. No oplatilo sa fučať do kopca. Odmenou nám boli nádherné výhľady najprv pod Maníncom a potom z Manínca na obec Podmanín a Považskú Bystricu. Kto si chce pri kochaní sa výhľadom niečo priať, sadne si na lavičku osadenú priamo na vrchole. Tá sa totižto volá Lavička prianí Manínec. My sme si na lavičku nesadali, pretože bola zasnežená a v snehu bol rukou napísaný dnešný dátum (31.1.2026) aj so srdiečkom.

Pri nasledujúcom prudkom stúpaní „hrebeňom“ hore na Veľký Manín, že Inka , sme sa poriadne zapotili. Tento výstup nám poriadne zakúril pod kotlom. A hore na vrchole muselo byť naozaj riadne teplo, keď sme stretli dvoch pánov idúcich smerom dole v strohom oblečení. Jeden mal krátke nohavice a ten druhý, tomu bolo asi ešte teplejšie, keď bol navyše aj hore bez. S tým som si aj podal ruku na znak obdivu. Krásnou zasneženou krajinou s inovaťou na konárikoch sme doputovali na Veľký Manín. Asi päť minút sme tu boli samy. Z druhej strany začali prichádzať ďalší turisti – dôchodci. Bolo ich asi desať a ďalší ešte prichádzali. Boli z Púchova. Naša prestávka trvala cca desať minút. Stihli sme niečo zajesť, osláviť vrchol dôstojne tatranský čajíkom a Inke odovzdať ďalší získaný certifikát. Návštevu Veľkého Manína ukončila spoločná fotografia s dôchodcami.

Trasa na Skalu Bosmany

Nasledoval príjemný zostup zasneženou krajinou. Onedlho sme už stáli na nádhernej Puknutej skale a kochali sa výhľadom na Malý Manín a Manínsku tiesňavu. Aj tu bola krátka prestávka s občerstvením a fotením peknej scenérie. Po odchode sme za pár chvíľ pricupitali k našej druhej vyhliadke. Vyhliadka nám ukázala náš nasledujúci cieľ – Skalu Bosmany. Ani Kostolecký dóm sa neukryl pred našimi očami. Potvrdenie, že prejsť túto časť hrebeňa sa oplatí dala v poradí už tretia vyhliadka. Zlatým klincom putovania touto trasou je Manínske Skalné okno a prehliadka Partizánskej jaskyne, do ktorej sme tiež vliezli. Najkrajšiu časť trasy tohto miesta sme mali za sebou. Tisíc dvesto metrový zostup dole nás okolo rázcestníka Pod Veľkým Manínom doviedol ku krížu pod Drieňovkou. Ako inak – pokľakol som a vzdal úctu Ježišovi Kristovi. Od tejto chvíle sa sneh zmenil na blato, pri putovaní do obce Kostolec. Z diaľky na nás civela „oná skala“ a pripravovala sa na našu návštevu. Podstatné stúpanie na skalu „zhltne“ pozvoľné stúpanie k nej. Iba záver výstupu je trochu exponovaný. No návšteva sa určite oplatí a vrelo Vám ju odporúčam. Excelentný výhľad na oba Maníny a obe tiesňavy – Kostoleckú a Manínsku sa vám do pamäte určite „vypáli“. A ten zimný zvlášť. Nám bude pripomínať túto návštevu spoločná fotografia. Tak neváhajte a šup-šup na Skalu Bosmany, kým je zima.

Trasa na Vyhliadku Malý Manín

Zostup zo skaly je rovnaký ako výstup. Absolvovali sme povinný presun cez obec Kostolec. Bolo to také nezáživné putovanie ale to sa zmenilo, len čo sme vstúpili do Kostoleckej tiesňavy. Okolité týčiace sa skaly, nám svojou krásou a majestátnosťou potešili turistickú dušičku. Do kroku nám vyhrával Manínsky potok a putovanie strážil zhora Kostolecký dóm. Návštevu sme mu dnes nevenovali Bo bolo málo času. Čakal na nás drsný výstup.

Asfaltové utrpenie ukončila odbočka v obci Záskalie. Tesne pred vstupom do Manínskej tiesňavy nás cesta stočila doprava hore nad obec. To, čo sme zažili počas nasledujúceho putovania ešte obcou bol hnus. Všade „porozhadzované“ vraky áut, osobných i nákladných a tiež rôzne motory, sudy od oleja. Je neskutočné, ako vie človek znehodnotiť ráz peknej krajiny. Všetko v susedstve Stupňa ochrany 4 a 5. Je to na zamyslenie!

Asi po štyristo metroch stúpania sme sa ocitli na lúke pod masívom Malého Manína a dívali sa na našu výzvu. Tak a poďme na to. Vyklepať nohy a nafúknuť pľúca bolo treba. Ej veru. Musím opäť zopakovať moje slová z úvodu – to som si ale dal. No nič ideme na to. My sme to napokon zvládli. Pomohli nám pri stúpaní krátke prestávky na vydýchanie. S potešením nás vítala informačná tabuľa „Malý Manín – hradisko z doby bronzovej, železnej a rímskej“. Toto miesto som si pamätal z februára minulého roku, keď som tu bol z našimi severankami. Odtiaľto je na Vyhliadku Malý Manín čo by kameňom dohodil. Aj Inka s Lubom potvrdili oprávnenosť návštevy tohto nádherného výhľadového miesta. Klapy a Považský hrad sú dominantou tohto výhľadu. Vám priatelia, ktorí ste tu ešte neboli návštevu vrelo odporúčam. My sme si z tohto miesta odniesli pekné spomienky a spoločnú fotografiu.

Trasa do cieľa

Pri príležitosti nasledujúceho zostupu do kempu Manínskej tiesňavy Vám musím prezradiť, že pokľaknutie pri spomínanom kríži Ježiša Krista pod Drieňovkou malo význam. On bol strážca a mojím záchrancom pri nehode, ktorá sa mi stala na šmykľavom a zľadovatenom chodníku počas môjho krkolomného pádu. Chvála Bohu sa mi nič nestalo a spolu s mojimi spoločníkmi Inkou a Lubom som mohol zdravý doputovať do cieľa. A šťastie sme mali aj pri prekonávaní ohrady, kde na konci na nás civela tabuľa so zákazom vstupu a informáciou, že v ohrade sa pohybujú plemenné býky

Záver

V zdraví, plní nezabudnuteľných zážitkov a pocitov sme si užili túto parádnu trasu. Inka s Lubom si splnili sen a ja som len rád, že som mohol byť pri tom. Ďakujem Inka a Lubo za spoločnosť a spoločne strávené pekné chvíle.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Úvod

Túto trasu som zvolil na podnet Jozefa. V práci hovoril, že na sobotu pripravil trasu na Vápeč a mne sa tento ikonický vrch zapáčil. Návšteva Vápča bola dobrá voľba. V zime som ešte na ňom nebol, tak nebolo o čom. Nedeľu som vybral kvôli Polákovcom, pretože tí sa až v sobotu vracali z lyžovačky. No a ja som ich nechcel nechať ísť do lesa samých A keďže sme v poslednom čase absolvovaním predchádzajúcich akcií nabrali trochu kondičky, trasu na Vápeč som predĺžil o Vlčinec. Posledné čo v úvode spomeniem je fakt, že sa mi podarilo opäť vymáknuť Dúša. Koťuha Dúšo chcel na akciu prísť neprihlásený a prekvapiť nás až v Piešťanoch na parkovisku pri Tescu. Ešte, že ma v sobotu večer napadlo mu zavolať a práve tým som ho vymákol 

Dopravu na túto akciu zabezpečil Lubo, za čo mu pekne ďakujeme. Tradičnú rannú kávu sme tentoraz absolvovali v Zadarmovciach. V Hornej Porube sme parkovali na tom istom mieste, ako naši sobotní predchodcovia. Akciu sme riadne naštartovali dnes podľa štandardu – bielym vareným vínkom. Dovolil som si priniesť vzorku z mojej záhradky.

Putovanie

Trasa na Vlčinec

Dnes to bolo Chvála Bohu znova o snehu. Prvé kroky za rázcestníkom Horná Poruba – hradská nás priviedli pod vrch Jedľovina. Tu pod horou sme našim hlukom vyrušili stádo jeleníc, ktoré nás pozorne sledovali a pomaly sa presúvali do zákrytu lesa. Stihli sme pár fotografií a ja aj natočiť na kameru. Uvidím čo z toho bude, keď budem strihať video.

V túto dobu a v tejto nadmorskej výške nás sprevádzala ešte hmla – inverzia. Pri studničke U Smrčkov sme vhupli do lesa a začali stúpať na Vlčinec. Netrvalo dlho a už sme stáli na ňom. Základný tábor sme zriadili na lúčnej vyhliadke neďaleko značeného vrcholu. Nefúkalo tu a slniečko parádne hrialo. Ja som vytiahol vtáka (lietajúceho) a trochu s ním okolo Vlčinca polietal, aby ste vo videu mohli obdivovať tento parádny kopec. Zábery kamery a fotečky vylepšila neskutočná inverzia rozlievajúca sa navôkol. Až sa núkalo obliecť si plavky a skočiť do toho bieleho mora inverzie. Stredobodom našej pozornosti sa stal náš nasledujúci cieľ, ktorý bol ako poznamenala Inka strááááááááááášne ďaleko. Bol to Vápeč – taký utešený kopček. Trčal majestátne nad inverziou a volal na nás. Návštevu Vlčinca ukončil prípitok a spoločná fotografia. Naša nálepka na Vlčinci stále žije. To len aby ste vedeli.

Trasa na Vápeč

Dolu z Vlčinca sme zažili výživný klesáčik. Niektorý si ho určite pamätajú z tejto akcie. Moji parťáci boli stále bez mačiek, no ja som ich prezieravo nazul už na začiatku stúpania na Vlčinec. Ej veru bolo to srandy pri zostupe. Nebola núdza o gymnastické figúry. Najkrajšie „lúskal“ Lubo. Má proste talent. A nepomohla ani moja intervencia, aby si ostatní mačky obuli. Kašlali na mňa, kašľali na moje rady.

Nádherné putovanie s parádnymi zimnými scenériami sme zažili po tom, čo sme minuli rázcestník Iliavka – chaty. Trasa po lúke pod Vlčincom nám pripravila nádherné vizuálne divadlo. Po našom odchode sa vrchol zahalil do hmly a slnko presvitajúce spoza Vlčinca pripravilo krásnu scenériu na fotenie i natáčanie.

Po príchode na Štyri lipy som zažil útrapy. Parťáci stále bez mačiek a ja s mačkami. No nedalo sa po asfalte, tak som cupital po kraji asfaltky po snehu. Bolo to namáhavé a zažil som aj pád. Potkol som sa, padol do snehu a samozrejme Lubo to pohotovo odfotil. Body za kvalitný pád som však žiadne nedostal Moje útrapy pominuli po príchode do osady Háj. Lavička pri rázcestníku nás s láskou privinula a poskytla oddych. Dačo sme popili, pojedli a moji parťáci konečne nazuli mačky.

Žltá turistická značka, ktorá prichádza z Ilavy nás po hrebeni cez vrch Osikoviny priviedla až k jazierku pod Vápčom. Turistickému prístrešku a prehliadke jazierka sme venovali pár minút a potom sa vydali do výživného stúpania na Vápeč. Ej veru, riadne sa nám roztiahli pľúca. A spľasli nám až po prejdení nepríjemných schodov pri studničke, ktorá nám ponúkla sedenie a oddych. Chodník do sedla Palúch bol riadne zľadovatený a mačky veľmi pomohli. Pod skalným masívom Vápča sme obdivovali výhľad s lavičkou. Stúpanie ukončilo Sedlo Palúch. Odtiaľ na samotný Vápeč je na skok.

Na Vápči dnes bolo narváno. Vrchol neponúka veľa miesta, ale výhľad ponúka parádny. A dnes bol teda excelentný. Nie ako minule, keď som tu naposledy bol s Jozefom. Proste nádhera. Jedinou chybou bolo, že tu fúkalo. Vydržali sme tu tak 15–20 minút. Zajedli i zapili i oslávili sme výstup na tento pekný kopec. Fotka z neho sa bude nádherne vynímať v mojej galérii pamäti. Odtiaľ určite nezmizne, som si úplne istý. Pár minút sme ešte strávili pod Vápčom na záveternej vyhliadke, kde je aj nápis s menom vrcholu a vrcholová kniha. Návštevu ukončila spoločná fotografia.

Trasa do cieľa

Z Vápča sme si vyskúšali putovanie po červenej turistickej značke Cesty hrdinov SNP, ktorá vedie cez Hornú Porubu do Trenčianskych Teplíc popod vrch Hoľazne. Aj tu sme mimochodom boli. Dole do Hornej Poruby je to taká pohodová oddychová cesta. Sprevádzal nás príjemný zvuk zurčiaceho potoka a keď sme vyšli z lesa civel na nás zvrchu majestátny Vápeč a mával nám na rozlúčku. My sme mu poďakovali za skvelé chvíle strávené na ňom a dali mu prísľub, že v budúcnosti sa naň ešte vrátime.

Záver

Spoločne s Inkou, Lubom a koťuhom Dúšom sme strávili krásne chvíle v zimných Strážovských vrchoch. Bola to taká nenáročná pohodová turistika a ja ďakujem mojim parťákom za účasť a za pekné spoločne strávené turistické chvíle.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Niečo tu zvoní. Aha mobil. Danka s Petrom mi volajú. Vraj v sobotu by to šlo a mal by to byť nejaký krásny zimný vrch. Mňa pri týchto slovách napadol ako prvý Vápeč. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď z Danky vypadlo, že aj ona ho mala na mysli. Nie je to autom ďaleko a viacerí z nás na ňom ešte neboli. Navyše má veľmi dobré meno. Turisti ho pokladajú za jeden z najkrajších vrchov v Strážovských vrchoch. Už to len nejako naplánovať. Málokto si na mape všimne jazierko pod Vápčom. Ani ja som o ňom nevedel a až pri asi tretej návšteve Vápča som ho nechtiac objavil. Sa mi nejako priplietlo rovno pod nohy. Preto trasu naplánujem aj tadiaľ, nech ho vidia aj ostatní. Len či ho tentoraz uvidia? Či nebude prikryté snehom?

Postupne sa na akciu prihlasujú ďalší. Akcia asi zaujala nielen povestnou krásou vrchu, ale asi aj priaznivými parametrami. Aj mi Dušan hovoril, čo je to za detskú trasu? Ledva sedem kilometrov? Prevýšenie si nevšímal a darilo sa mu ho nevšímať si až po koniec dediny. Zmizli domy i rovinka. Nič dramatické, ale v zimných mesiacoch občas šmykľavé. Výprava zrazu zastala a všetci niečo usilovne hľadajú v ruksakoch. Na ich nohách sa postupne začínajú objavovať nešmeky. Aj Dušana asi inšpirovali, lebo tiež niečo usilovne hľadá v ruksaku. Aj vytiahol a nalial sebe i mne tekuté nešmeky. To je tak, keď stojím najbližšie k nemu. Nabudúce musím byť opatrnejší. A ešte lepšie nech pri tom je aj Vinco.

Ale poďme pekne po poriadku. Prihlásila sa aj Ľudka. Príde spojom o 08:19 hod. do Ilavy. To by sme už mohli mať v ten čas aj kávu objednanú. Len nie v Ilave, ale v Zamarovciach. Tradície sa totiž nemôžu len tak meniť. Dáme to na gentlemanov a bude musieť trochu počkať. Počkať?! Špekáčiky máte? My nemáme. A oheň máte? Nemáme. Dobre, tak na pumpe kúpime. Ľudka sa medzitým presunula k Lidlu. Tam sme ju vyzdvihli a tí čo nemali, si pri tejto príležitosti kúpili špekáčiky. Takto pekne za chodu sa nám podarilo naplánovať opekačku.

Lenže máloktorý plán vychádza presne na chlp. Všetko máme, špekáčiky, chuť opekať, vytipované miesta na trase, kde by to šlo… len zapaľovač zostal dolu v aute. To ale zisťujeme až tesne pod vrcholom. Nevadí, ako sa hovorí, tradície sa nesmú len tak meniť. Znovu sme to dali na Pata a Mata a aby to nebolo jednotvárne, tentoraz sme zabudli zapaľovač. Veď keby všetko šlo ako po masle, bolo by to nudné!

Na samotnom vrchole fúka. Dušan už stepuje, ale nie od zimy. Rád by už niečo hľadal v ruksaku. Tu nie. Rýchlo urobíme zopár fotiek a zostúpime kúsok nižšie na tú vyhliadku pod nami. Tam sa už zgrupujú ľudia, čo sa dnes rozhodli vystúpiť na Vápeč. Nemajú problém tam vydržať, tam proste musí byť závetrie. To závetrie tam naozaj je. Tam sa dá kochať bez toho, aby človek pripomínal indiána tancujúceho tanec duchov. Vrcholové bude musieť chvíľu počkať, kým zídeme kúsok pod vrchol.

Zostup je trochu dobrodružný. Dušan zisťuje, že nešmeky nie sú všetko. Šmyklo ho a dávaj dole svahom. Aj by Danku dole dal, ale tá bdelo uskočila a o ostatné sa postaral strom. Ten hrdinsky neuhol a zastavil ho. A ja som to nestihol natočiť. Ešte raz a tentoraz to natočím! Neviem prečo, ale moja výzva sa nestretla s porozumením. Z Dušana vypadlo, že on vlastne nie je turista. To fakt? Nie je? A to s nami prešiel už toľko kilometrov? Počkať, veď ja som mu na vrchole Vápča zabudol odovzdať certifikát za prejdenú vzdialenosť! Dušan, počkaj a už sa ďalej nešmýkaj, lebo ti musím niečo odovzdať! Akcia to bola vydarená. Zišli sme sa v netradičnom zložení, ale sadli sme si. Vládla dobrá nálada.

Priatelia turisti, užite si naplno zimný Vápeč

P.S.: budeme potrebovať od Vás na nedeľu spätnú väzbu, či je na Vápči sneh 

8.19 h prídem do Ilavy Teším saaaa hurá

Potreboval by som už fakt umyť auto. Je celé od soli. Solíme tie naše cesty teda statočne. Na jednej strane máme viac bezpečnosti na cestách, na druhej viac soli na autách. Trochu sa neopatrne pomotám pri aute a už to mám aj na šatách. Kvôli tomu som včera v mraze a v rukaviciach dával dole nosič na lyže i strešný nosič. Inak by auto nemohlo ísť pod kefy. Hovorím si, nepôjdem ja len kvôli tomu do Piešťan. Preto volám Dušanovi, reku čo hovorí na piešťanské bahno v kúpeľoch. Nechytil sa a na otázku odpovedal protiotázkou, či sa to nedá posunúť o týždeň. Všetko sa dá, keď sa chce. Posúvam, ale asi až o 2 – 3 týždne. Lebo už teraz cítim, že mi to skôr nevyjde. To ale Dušan ešte netuší.

Čo teraz? Krátka turistika, to by šlo. Počasie síce hlásia všelijaké, ani výhľady asi nebudú. Nevadí, vytvorím si nový osobný rekord. Žiadne prevýšenie, ani vzdialenosť, ani super „zabehnutý“ čas. Ale však vy ma poznáte… Rekord to bude síce malý, pre zapálených keškárov asi aj smiešny, ale u mňa by to osobný rekord bol. Pokúsim sa odloviť aspoň 25 kešiek za deň. V blízkosti turistického chodníčka ich bude 29, tak teoretická nádej je. A aby som nehľadal sám, zavolám si ďalšieho kešera. Ivan reaguje úplne inak ako Dušan. Vraj mi už mi chcel volať, či niečo nepodnikneme. Teší sa. A máme to.

Počasie sa neumúdrilo. Už plašia ľudí aj vo večerných správach o počasí. Aj im verím, ale iba čiastočne. Naozaj má fúkať. Ale Piešťany sú v našom okolí jeden z mála okresov, na ktorý tá výstraha neplatí. Vlastne žiadna výstraha. Na hrebeni to ale asi trochu schytáme, lebo v Topoľčanoch bude trochu iná situácia. A tam okrem vetra sa vyhrážajú aj snehom, snehovými jazykmi a závejmi a ako bonus aj nízkou teplotou do mínus 15 °C. Podľa týchto výstrah by dnešný moderný človek – neturista možno začal pochybovať, či tie dva okresy so sebou vôbec susedia. Nuž, takto sa občas prejavujú hory. Na jednej strane hrebeňa relatívna pohoda, na druhej hotové dopustenie.

Doma do mňa hustia, reku či to neodložím, lebo v správach… To naozaj musíš ísť, nemôžete ísť inokedy? A podobné argumenty, asi päť minút to trvalo. Váham, viem, že Ivan má nejaké povinnosti a ak by ochorel, dosť by mu to nabúralo plány do blízkej budúcnosti. Čo teraz? Vyriešim to chlapsky. Pôjdem spať a hotovo. Dobre, tak ešte nejdem a vybavím tento telefonát. Volá Ivan. Hádže spiatočku. Ani sa mu nečudujem a chápem ho. Nevadí, akciu odložíme a môj osobný rekord vylepšíme inokedy. A zase mám problém. Mne sa naozaj nechce ísť do Piešťan iba kvôli tomu, aby som umyl auto. Odložiť to? Ale to auto už fakt potrebuje umyť.

Je ráno, ako sa hovorí, ráno múdrejšie večera. Tak pôjdem sám do bahna a s Dušanom pôjdem až vo februári. Aj to by šlo. Alebo skočím aspoň do obchodu. Kúpim nealko šampanské a jahôdky k tomu. Malá bude mať meniny. A už nie je až taká malá. S detským šampanským by ma asi niekam už tento rok poslala. Aj chlapcom sa začína páčiť. Svoje červené čiary si však vie ustrážiť. Už aj dve facky rozdala. Z toho súdim, že žiaden z nich sa jej nepáčil. Tak, a už mám plán. Umyjem auto, nechám pôsobiť liečivé bahno a niečo nakúpim.

Nuž, počasie občas býva prelietavé a všelijaké. Dnes som mal šancu trafiť povestné oko hurikánu, aspoň čo sa výstrah SHMÚ týka. Nevadí, oká sa vytvoria aj nabudúce. A jedno z nich bude moje. Teda presnejšie, nezastihne ma doma na gauči. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, nie je to pridlhý komentár k akcii, ktorá sa ani neuskutočnila?

Úvod

Cieľom tejto akcie bolo zažiť pravú zimnú a vysokohorskú turistiku. Opäť som vybral Malú Fatru. Trasou som popravde bol inšpirovaný týmto videom na Youtube kanáli, ktoré pravidelne sledujem. Sympatický párik však túru absolvoval v októbri. Ja som vybral adrenalínovejšie ročné obdobie a to riadne zasnežený január

Pred tým, než sme dorazili na štart do ústia Doliny Kúr, sme sa tradične zastavili na rannú kávu ako inak vo Sverepci. Cesta po rannej káve bola príjemná a aj parkovanie v ústi doliny bolo bezproblémové. V blízkosti domov bolo veľké miesto a pán domáci, ktorý sa tu práve objavil nám dovolil na jeho parkovisku parkovať. Možno zavážila aj moja žilinská ŠPZ-ka. Veď bol som ako domáci Dokonca mám dojem, že sme domácemu boli až tak sympatickí, že nám zhŕnačom pred pripravil cestu nášho putovania dolinou hore než sme vyrazili.

Príprava na putovanie bola príkladná. Dnes boli potrebné návleky i mačky „oblečené“ už od začiatku. Všade bolo kopec snehu a dalo sa tušiť, že hore ho bude neúrekom Náhradné rukavice a nákrčník bol samozrejmosťou. Dnes som si prvý krát po dlhej dobe dal vysoké turistické topánky. A dobre som zrobil. Akciu sme naštartovali opäť vareným ružovým vínkom. Sorry Roman, biele nebolo po ruke. A tak sme vyrazili na toto naozaj výnimočné dobrodružstvo.

Putovanie

Trasa na Malý Kriváň

Prvých 2300 metrov viedlo odhrnutou cestou. Bolo to príjemné putovanie vedľa zurčiaceho potoka Kúr. Asi v polovici tejto trasy sme vo svahu zbadali tri lane a mladého jeleňa. Príjemne to oživilo putovanie. Na konci tejto úvodne 2600-metrovej trasy nás obehlo auto a v ňom traja ľudia. Na konci sa modrý chodníček stočil do kopca a začala pravá turistika. Hore je správne by povedal Roman. Asi po päťsto metroch putovania sa objavili pred nami traja turisti. No keď sme ich dobehli z turistov sa vykľuli zrazu poľovníci. Boli to tí z toho auta. V batohu mal jeden z nich cca 50 kg soli pre lesnú zver, ktorú niesol hore do kŕmidla. Okamžite vypukla vzájomná konverzácia a vyústila pri lavičke počas oddychu. No nezostalo len pri konverzácii. My sme prezradili kam ideme a milí poľovníci zatiaľ vytiahli fľaštičku s blahodarnými vitamínmi Týmto sme spečatili momentálne priateľstvo. Nakoniec sme si vyslúžili uznanie, na čo sme sa to vlastne dali. Pán poľovník so soľou presne vedel o čom je tá naša naplánovaná trasa

Po rozlúčke a želení všetkého dobrého do Nového roku stúpanie pokračovalo. Vďaka mačkám sa dali zdolávať aj prudké stúpania hodené nám po nohy. A bolo ich dosť. Na mieste zvanom Príslopok sa terén na chvíľu vyrovnal a lúky bez stromov nám ponúkli prvé nádherné pohľady. Smerom na sever bolo vidieť obec Belá a videli sme aj Krasňani, odkiaľ sme štartovali. Juh a juhovýchod nám prvý krát ukázal hlavný fatranský hrebeň. Končiare boli v hmle, no vrch Suchý bol „vyzlečený“. Bol tak blízko a zároveň tak ďaleko. Otočka doprava za Prislopkom nás previedla nádhernou zimnou a značne zasneženou krajinou. Mohutné smreky sa len tak prehýbali pod náporom snehu. Bola to neskutočná krása. Prechod snehovými tunelmi bol očarujúci. Moja kamera i mobily Inky a Luba boli v permanencii. To treba zažiť a vidieť. Toľká krása sa slovami nedá opísať. Na vrchole tohto stúpania nás privítalo veterné Sedlo Priehyb.

V sedle bola len fotka a hneď sme pokračovali už po červenej hrebeňovke. Pred nami len hmla bez vizuálneho oporného bodu. Cieľ v nedohľadne. Kopec snehu, ťažký terén a k tomu fúkalo. Tento „kúsok“ trasy na náš najvyšší bod bol pre mňa nekonečný. Po šesťsto metroch stúpania sa nad nami Pán Božko zľutoval a tesne pred príchodom na Malý Kriváň odohnal hmlu. Z vrcholu odchádzalo asi sedem Poliakov dole smerom k Snilovskému sedlu. My sme úspešne prišli na Kriváň a pobudli tu tak max cca päť minút. Kvôli mrazu a silnému vetru sa tu dlhšie nedalo vydržať. Stihli som len krátky video záber a spoločnú fotografiu. Zmrznuté nohy a hlavne ruky nám velili na odchod. A my sme poslúchli. Bolo treba urýchlene odísť z dosahu nepríjemného mrazivého vetra.

Trasa na Chatu pod Suchým

Dole z Kriváňa sme „trielili“ späť do Sedla Priehyb. Trvalo mi až po sedlo kým som rozmrazil prsty na rukách a nohách. No hlavné bolo, že pri zostupe nám už silný vietor nefúkal na chodník. Asi v polovici cesty sme absolvovali občerstvenie na záveternom mieste. Hlad už bol značný a energia už chýbala. Chlebík a hlavne mastná klobáska od Polákovcov bola ako palivo do motora. Teplý čaj to zaklincoval a mohlo sa pokračovať. V sedle sme boli o chvíľu.

Nasledujúci značne zasnežený a málo prešliapaný hrebeň bol pre nás výzvou. Bolo to hore-dole. Mačky a návleky na nohách veľmi poslúžili. Inka s Lubom mali aj palice, ktoré som ja neskôr oľutoval. No nevadí, aspoň ma toto putovanie náročným hrebeňom ešte viac zocelilo Stratenec, na ktorom naše nohy spočinuli ako prvé nám ponúkol nádherné výhľady. Nehovorím že doteraz neboli, ale na vrchole majú výhľady iný rozmer. Po spoločnej fotografii sa išlo ďalej.

Pred príchodom na Biele skaly som do natáčaného videa hlásil príchod na Suchý. Aký omyl. Normálne sa hanbím. Nepoznám tunajšie vrcholy, to sa musím doučiť. Ospravedlnením mi môže byť fakt, že som týmto hrebeňom išiel naposledy v októbri 2012. A ujo Alzheimer na tom má tiež svoj podiel Pred odchodom tiež bola spoločná.

Takže ten nasledujúci kopec, ktorý sme z Bielych skál videli, to bol ten Suchý. Zostávalo len k nemu prísť. A bolo to teda zaujímavé putovanie k nemu. Hore-dole, hore-dole. Na tomto hrebeni bolo moje miesto vždy na konci „krúžku“. Aká radosť prepukla na Suchom. Tento vrch je značne navštevovaný. Turisti chodia iba k nemu od Chaty pod Suchým a potom sa vracajú späť. Vrchol je teda celý prešliapaný, ako na Václaváku. My sme si tu spravili pred zostupom krátku prestávku i slávnostnú spoločnú fotografiu.

Dole k chate každý zažije výživné klesanie. Zvlášť v zime. Bol to dnes teda brutál. Šmykľavý prudký chodník bol adrenalínový – až na zabitie. Zlaté mačky na nohách, tie nám pomáhali a k tomu pomohli k bezpečnému zostupu aj konáriky kosodreviny a okolité skaly, ktorých sa dalo pridŕžať. Bohu vďaka za mačky, skaly a konáriky Len tak sme bezpečne doputovali ku Chate pod Suchým ešte za svetla. Pri chate bola len krátka prestávka. Do vnútra nebola odvaha vojsť. To by sme tam rovno mohli zostať a prespať. Inka iba kúpila teplý čaj, ktorý putoval do našich termosiek na nasledujúcu záverečnú cestu. Posledná spoločná pri chate a hor sa do cieľa.

Trasa do cieľa

Posledné putovanie najprv po žltej a potom zo Sedla Brestov po zelenej bolo už za tmy. Jasný svit čeloviek nám dobre poslúžil. Išlo sa parádne rovno po zvážnici. Zo Sedla Brestov chodník začal padať dole. To sa dalo čakať pri potrebe klesnúť 470 metrov. Mal som mierne obavy ako bude vyzerať chodník, ktorý som nakreslil do trasy po opustení zelenej. No príjemne ma prekvapil. Bol prešliapaný. Asi sme neboli prví, ktorí tento skrátený zostup do Doliny Kúr zvolili. Paráááááááááda. Na konci zostupu nám potok Kúr prefrčal pod nohami a my sme už len pohodlne dokráčali dolinou za príjemného „spevu“ potoka a pod svetlom čeloviek do cieľa k autu.

Záver

Bola to brutálna zimná turistika, ktorá značne preverila naše fyzické i mentálno-vôľové vlastnosti. Nepamätám si, kedy som išiel takúto trasu. Určite to bola doteraz moja najnáročnejšia zimná turistika. Snímam klobúk a vyslovujem uznanie pred LUBOM, ale hlavne pred INKOU, že spoločne so mnou zvládli túto nie jednoduchú trasu v podmienkach aké panovali. Aj som rozmýšľal nahlas, či som to neprehnal s náročnosťou. A Inka s Lubom môj hlas počuli a spoločne sme sa na tom zhodli, že za tie zážitky, pocity a nadobudnuté skúsenosti, pri dobrej príprave a dodržaní bezpečnosti sme „zrobili“ dobre a do nádhernej zimnej Malej Fatry dnes išli.

INKA a LUBO, ďakujem Vám za spoločné prežité chvíle na tejto neopakovateľnej turistickej akcii.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Úvod

Ako každý rok aj tento sa naša tradičná Silvestrovská turistická akcia uskutočnila. I keď s Jozefom trasy na Silvestra „dávame dokopy“ spolu, tento rok ju vymyslel Jozef. Posunul ju trochu na sever, aby sme my dolniaci mohli zažiť kúsok snehu. A podarilo sa. Príroda bola k nám prívetivá a darovala nám sneh. Čo sa však nestretlo s pochopením u niektorých zúčastnených bol profil trasy. Vyskytlo sa u nej pár príkrejších stúpaní. Na obranu však musím povedať, že trochu väčšiu náročnosť spôsobil práve ten vymodlený sneh 

Dovolím si napísať, že Strážovské vrchy bola dobrá voľba a zvolená trasa nemala chybu. Aj parkovanie pri cintoríne v Malom Kolačíne bolo excelentné. Bolo tu dostatok miesta na parkovanie toľkých tátošov. Roman opäť dodržal svoju Silvestrovskú tradíciu a ponúkol nám parádne varené víno na dôstojné naštartovanie akcie. Nevyrazili sme na trasu skôr, kým sme obsah mohutnej termosky nevyprázdnili No a potom už začalo naše Silvestrovské dobrodružstvo.

Putovanie

Prvé kroky až k rázcestníku Jama viedli po rovnej ceste, no vzápätí nás trasa poslala do kopčeka. Mnohí túto prvú výzvu neakceptovali a pokračovali po nesprávnej trase. Ani nevedia o čo prišli. A vlastne vedia, vďaka mojej fotografii z prvej ponúknutej vyhliadky. A obišli aj mohutný vrch Pliešky, ktorý bol prípravou pred naozajstným stúpaním k vrchu Markovica. Preto sa im potom ťažko stúpalo na Markovicu, lebo nemali potrebnú prípravu 

Ej veru šmykľavé bolo stúpanie ku Krížu pod Markovicou, kde bola naša prvá zastávka. Kolóna sa riadne natiahla a k vyhliadke sme prichádzali postupne. Miestečko ponúklo parádny výhľad do okolia a pod krížom stôl s posedením zas miesto na naše pochutiny a tekutiny. Družne sme podebatovali, niečo pojedli či popili a pred odchodom spoločnú fotografiu namaľovali.

Pokračovali sme zaujímavým šmykľavým úsekom dole po modrej značke k rázcestníku, kde sme sa vzájomne počkali. Tu k nám prišla aj modrá značka náučného chodníka a tá nám ukázala cestu na vytúženú Markovicu – náš vrcholný cieľ. Na trase k nej bolo zaujímavé pozorovať jednotlivých členov, ako zdolávajú skaly hodené pod nohy. Nik sa vďaka Bohu na skalách „nezasekol“. Na Markovici bola krátka prestávka. Našu pozornosť budila hlavne hojdačka a tak sa našlo pár odvážlivcov na hojdanie. Vrchol ponúkol aj obmedzený výhľad a pri ďalšom zaujímavom, šmykľavom zostupe z Markovice zaujal ešte ďalší výhľad. Pri tomto zostupe bolo opäť zaujímavé pozorovať turistické majstrovstvo jednotlivých súťažiacich o čo najlepšie body za umelecký dojem. Aj teraz sa to vďaka Bohu zaobišlo bez pádu či zranenia. To je naozaj dobrá vizitka našich členov, že svoje remeslo – turistiku – ovládajú dostatočne Po zostupe sme sa ocitli na príjemnej rovnej lesnej ceste. Myslím si, že táto cesta bola pre niektorých vykúpením. Odteraz nás čakalo iba príjemné putovanie bez kopčekov.

Žltá turistická značka, na ktorú sme po zostupe nabehli, nás doviedla na Kýšky. A odtiaľ bolo už len na skok k príjemnému oddychovému miestu s ohniskom a turistickým prístreškom. Nastal čas opekania špekáčikov a slaninky. Ohnisko nebolo treba „vyrábať“, lebo miesto už využívali iní turisti, ktorí pred nami túto prácu zrobili za nás Áno. Slušne som po príchode pozdravil a slušne poprosil o miesto pri ohníčku na opekanie. Ja viem, že niektorí budú namietať po skúsenosti z roku 2023 ale to naozaj bolo nenásilné. Tak isto ako vtedy. Na to zoberte jed.

Bola to naša najdlhšia a najpríjemnejšia prestávka. Naše brušká už kričali po jedle a bolo ho teda dosť. A bolo aj rozmanité. Spoločne sme sa oň podelili, ako sa patrí na dobrý kolektív. Všetkým ďakujem za prinesené pochutiny a vyslovujem za dobrý skutok Pán Boh zaplať. Okrem toho prebiehali aj družné debaty a nielen medzi nami ale aj s kolegami turistami. Pred odchodom sme „dali“ jednu pamätnú spoločnú, tak ako sa patrí.

Posledné putovanie viedlo zelenou značkou. Bolo nenáročné a pred Kolačínom nás doviedlo k miestnemu kameňolomu, ktorý nám ponúkol aj výhľad na navštívenú Markovicu a na druhej strane aj na mesto Dubnica nad Váhom. Lom sme si pozreli a ten nás sprevádzal ešte ďalších tristo metrov. Následná lúka s výhľadom na Kolačín nás doviedla do dediny a do cieľa k cintorínu.

Záver

Bola to naozaj zaujímavá a pravá zimná Silvestrovská turistika ako sa patrí. Som rád, že sa nás opäť zišlo viac a že prišli aj tí členovia, ktorí bežne na Silvestra nechodia. Jozef, dobrá voľba destinácie k tomu prispela Myslím si, že každý si Silvestrovskú turistiku užil i keď pre niektorých nebola z tých najľahších. Hovorí sa ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. A preto. Dámy a páni turisti spolku PAT a MAT – treba chodiť na akcie. Toto majte na pamäti. Nabudúce to o to bude ľahšie.

Ja sa Vám chcem poďakovať, že ste sa v takom hojnom počte zúčastnili a vyslovujem prianie, aby sme sa v roku 2026 stretávali častejšie ako v predchádzajú­com roku.

Do Nového roku 2026 Vám všetkým i Vašim rodinám prajem veľa šťastia, pevné zdravie a mnoho úspechov v každej činnosti, ktorú robíte. Dovidenia v roku 2026!

Podľa fotiek to bola skvelá silvestrovská akcia. Dúfam, že sa nabudúce aj ja k vám pripojím 

Žial zajtra musím nečakane do práce nestíham silvestrovskú turistiku. 

Viacerí ste sa pýtali, čo so Silvestrom. Dávam to sem namiesto Vincenta…

Blížime sa k parkovisku pri mlyne. Dve tri autá tu už sú. V jednom z nich sedí posádka a nejako zvláštne sa nám prizerajú. To vyzeráme tak podozrivo? Ale veď… to sú naši! Tak nakoniec sa k nám pridali aj Aďka s Marošom. Roman rýchlo parkuje a Dušan rýchlo štartuje. Nalieva a máme hádať. Práve som si minul tretí pokus a Dušan konečne prezrádza, že to je broskyňovica.

Dnešná trasa je krátka, ale aj tak sa tu nájdu miesta, kde sa človek trochu zapotí. Čo to? Nejako ťažko nám to ide do kopca. Veľa hojnosti počas sviatkov sa nám teraz mstí. Riadne mstí. Ale predsa len sa menej zapotíme, ako ľudia, čo tu stáročia ťažili kameň. Presnejšie vyrábali tu mlynské kamene. Preto bol Hliník nad Hronom kedysi bohatou obcou a mlynské kamene sa odtiaľto vozili do celého kráľovstva povozmi i po rieke Hron a Dunaj až do Budapešti, Segedínu a Temešváru v dnešnom Rumunsku. Výroba mlynských kameňov postupne upadala a vďaka modernejším oceľovým valcom v roku 1929 zaniká. Niekoľko mlynských kameňov tu zostalo dodnes.

Stalo sa to v malej skalnej bráne. Historický okamih. Dušan bol povýšený z Mongola na Tatára. K povýšeniu došlo tradične omylom. Niekto namiesto Mongol povedal Tatar a ono sa to, ako to často býva, ujalo. Brmbolce na Dušanovej čapici sa chvíľu knísali spokojnosťou. Tak nie, to iba zase stúpame na samotnú Kečku…

A sme pri skalnej ihle. Pôsobí magickým dojmom. Muselo to byť tým magickým pôsobením. Proste je tu jedmosmerka a chlapík si ide v protismere, ako keby sa nechumelilo. Ešte na nás aj drzo zazerá. To sú mi ľudia. Počkať, toto mi je nejako povedomé. Už aj Maroš strihá ušami. Ideme zle. V tom mikrokanoníku sme museli nejako zle odbočiť a ideme naspäť. Takže chlapík šiel správne. Vidieť, že sme hrdými členmi turistického spolku PAT a MAT. Ako sa hovorí, tradície sa musia dodržiavať. A dokázali sme to aj bez Vincenta a jeho drahých chytrých hodiniek… Aspoň sme ušetrili.

Po turistike náš program nekončí. Navštevujeme Lukavický termálny prameň. V roku 1980 tu robili prieskumný vrt a trafili termálnu vodu v podzemí. A ona vyteká dodnes. Teplotu má cez 30°C, preto nemáme problém do vody vliezť. Sme tu prví, mikrojazierko umelého pôvodu je celé naše. O chvíľu sa to ale zmení. Príde chlapík a pýta sa, či je tu vedúca. Krčíme ramenami. Za chvíľu príde aj ona a ďalší. Vydržali sme vo vode asi hodinu. Potom prišli ďalší, tak sme im urobili miesto. Náš program stále nekončí. Boli sme pozvaní k Miriam. Tak sme šli. Nový domček okukali, chlebíčky pojedli… Náročný program. A to trasa mala iba ledva 6 kilometrov…

Naozaj skvelá akcia. Najviac sa mi páčil záver 

Parkujeme niečo pred desiatou hodinou. Sme tu prví. Že by toto miesto nevyužívali turisti na parkovanie? Nestihli sme sa ani prezuť a už je vedľa nás druhé auto. Tiež idú na Jeleniu Horu, ale naspäť idú cez Kršlenicu. Zmizli nám z dohľadu. Doštartujeme a vyrážame aj my. Nakoniec ich dobiehame práve keď stúpajú na Jeleniu Horu. Tu sa vidíme naposledy. Oni pokračujú, my zostávame. Treba sa nám aj kochať. Nie sme na pretekoch. Dnes nebudeme hltať kilometre, ani výškové metre…

Pokračujeme na Javorinku. Dolu schádza mladý pár. My s Dušanom asi vyzeráme veľmi biedne, lebo nás utešujú, že už je to len kúsok. Veď aj je. Okolo Exxupéryho lavičky len tak preletíme. Je totiž obsadená. Hrebeň má Javorinka čiastočne odlesnený, tak sú z neho aj výhľady. Teraz však musím dávať dobrý pozor, aby sme vôbec na ten Starý Plášť aj vystúpili. Nevedie sem totiž značený chodník.

A sme hore. Nie sme tu sami. Dvojica v stredných rokoch tu však dlho nepobudla. A Starý Plášť je celý náš! A už nie je, dorazila skupinka. Po nej ďalšia. No teda, že je Starý Plášť tak navštevovaný, to som netušil. Nie je tu súce nátresk ako napríklad na Vápennej, ale na kopec mimo turistickej značky je to dosť. Dokonca ľudia prichádzajú aj z druhej strany. No, lepšie ako stále sedieť v obývačke na gauči. Z gauča by sme toto veru neuvideli.

Nastáva degustačná časť dnešného výletu. Postaral sa o to Dušan. Tentoraz nevyťahuje nič z ruksaku, ale z každej studničky, popri ktorej ideme okolo, ráči si upiť, okoštovať. Pridávam sa k nemu. Voda studená ako v zime, ale dá sa. Dobrá je. Takto sme sa napili najprv z Račí studénky a potom zo Studénky pri obrázku.

Neobišli sme ani jaskyňu Deravá skala. Húpačka tam už nie je. Zato tu horí ohník a je tu plno ľudí. Opekajú si. Zvedavejší nakúkajú do každej diery. Deti asi hľadajú poklady. Nezdržíme sa tu preto dlho a vyrážame ďalej. K autu to už aj tak nemáme ďaleko…

Úvod

Túto akciu sme mali už dohodnutú. Iba o destinácii moji parťáci nevedeli. Zalovil som v pamäti a prerátal čas od poslednej návštevy a vybral som oba Rozsutce. Jednak v zime som hore na týchto majestátnych kopcoch nebol a je to naozaj už veľmi dávno, čo moje telo spočinulo na nich. Voľbe dopomohla aj posledná túra na Veľký Kriváň a putovanie po Fatranskom hrebeni cez Veľký Kriváň na Poludňový Grúň. Také utešené sa tie dva kopce vtedy zdali pri pohľade tým smerom. Preto Rozsutce. Moji parťáci tiež už na nich boli, ale moju výzvu neodmietli. Ešte spomeniem názor jedného nášho nemenovaného člena spolku k výberu Rozsutcov „Vám musí asi je…píííííííp. Bude tam zamrznuté a bude sa šmýkať.“ Nakoniec bolo všetko inak. Prezradím. Bolo nááááááádherne. Chybu spravil skôr ten, kto nešiel.

Na úvod ešte spomeniem, že aj teraz bola ranná káva vo Sverepci. Autom išiel Dúšo, za čo mu vyslovujem Pán BOH zaplať Ďakujeme Dúšo za bezpečnú a profesionálnu dopravu. Auto sme parkovali na platenom parkovisku v Štefanovej a vedzte, že sme tu neboli samy. Na parkovisku bolo veľa áut. Aj iní turisti vycítili, že dnešný deň bude nádherný a veľmi vhodný na turistiku a tak si vyšli do hôr, tak ako my. Cestou hore na Veľký Rozsutec sme stretali dosť ľudí.

Putovanie

Trasa na Veľký Rozsutec

Náš prvý cieľ bol vidieť už na parkovisku, po tom čo sme po riadnom naštartovaní akcie vyrazili. Dnes bolo opäť varené vínko, ktoré som si dovolil priniesť. Tento raz to bolo ružové. Viem, nie je to podľa Romanových štandardov, ale čo už. Doma som nemal vhodné biele na túto výnimočnú akciu. Nebojte, aj biele kvalitné marhuľové vitamíny boli. Polákovci sa nezaprú 

Naše prvé kroky po Štefanovej lemovali pekné dreveničky, no potom sme už vhupli do lesa. Vietor nefúkal a aj teplota bola príjemná. Bolo príjemných cca 6–8°C. Len čo sme spravili pár krokov do kopčeka, bundy sa porúčali do ruksaku. Dole bol terén miestami zamrznutý, ale i tak prevládalo jemné blatko. No ako sme postupovali vyššie blato zmizlo a po suchej zemi sa išlo parádne. Asi po dvoch kilometroch sa nám ukázali prvé výhľady na hlavný Fatranský hrebeň. Jasne sme spoznávali trasu, ktorou sme išli pre dvoma týždňami. Poludňový Grúň bol ako päsť na oko. Spomienky naň a nielen naň mi hlavou ihneď lietali. Aj partia – Mikuláš, čerti a anjelik, ktorých sme stretli pred Chatou pod Chlebom mi vymodelovali na tvári úsmev. Boli to pekné chvíle, ktoré sa len tak na horách neudejú. A my sme vtedy mali veľké šťastie. Bola to naozaj parádna partia.

Počas stúpania do sedla sme sa míňali s párikmi turistov. Samozrejme, že sme spoločne konverzovali. Veď mali sme rovnaké záujmy a to – vyliezť na majestátny Rozsutec. Všetko to boli skvelí ľudia. Poslednú časť trasy do sedla nás sprevádzal neprehliadnuteľný Stoh. Ej veru, ja som na ňom už dlho nebol. Mal by som to v nasledujúcom roku zmeniť. Aj Osnica sa nám vystavovala na obdiv pred príchodom do Sedla Medziholie. V sedle sme si dali krátku prestávku. Ja som stihol natočil krátky time-laps. Občerstvili sme sa a kochali sa nádherným výhľadom na Veľký Rozsutec, ktorý bol zdola ako namaľovaný. Jeho stúpanie však až také „namaľované“ nebolo Posilnili sme sa vitamínmi, vyhotovili pamätnú svojku a vyrazili na vrchol blaha.

Ja si túto trasu pamätám len smerom dole. Hore som išiel prvý krát a tak som si ju naplno užíval. Informácia pre Rada – chodník nebol vôbec zamrznutý, nešmýkalo sa, len bolo treba mať naplno „otvorené pľúca“ Občasné kochacie pauzičky to zachránili. A teda bolo sa čím kochať. Čím vyššie sme boli, tým krajšie výhľady sme mali. A keď bolo Sedlo Medziholie už naozaj malilinké, vedel som že vrchol nie je ďaleko. Z minulosti som si pamätal záverečné lezenie po skalách za pomoci reťazí. Ono to tam naozaj bolo, nik ich a ani skaly neukradol a my sme si lezenie po nich mohli naplno užiť. Hore už bola nádherná scenéria a tak pauzičky boli častejšie. Nie preto, že by sme nevládali, ale pre ich krásu, ktorou sa nedá nikdy nabažiť. A čo bolo na kopci?

Od rázcestníka pod „kopcom“ je to dvesto metrov na Veľký Rozsutec. Prišli sme sem zdraví a šťastní a dali sa do oddychovania, občerstvovania a kochania sa. Na Rozsutci nás bolo asi dvadsať. Proste tu bolo dnes „narváno“. Atmosféra vynikajúca a počasie neskutočné a o výhľadoch ani netreba hovoriť. Proste tie sú impozantné. Ešte sa mi nestalo, aby na takomto vysokom kopci bolo bezvetrie. To sa hneď lepšie vnímajú krásy prírody a človek nemusí hneď z kopca trieliť dole. Aj sme si podebatovali so skupinkami rovnako „postihnutých“ turistov. Neodpustil som si poznamenať „či by nebolo lepšie sedieť doma na gauči, ako sa štverať na kopec“ Dostával som odpovede, že veru nie.

Okrem toho, že sme ukrývali krásne výhľady do elektronických krabičiek aj prípitky so skupinkami sme absolvovali. Prebiehalo vymieňanie rôznych „vitamínov“ počas degustácii, ale hlavne želania Šťastných Vianoc a Nového roka lietali vzduchom a srdcami. Bola pekná a sviatočná atmosféra hore na tomto kopci a práve preto sme sem išli a aj vďaka nej si budeme tieto strávené chvíle pamätať. A aby sme si ich dlho pamätali, pred odchodom spoločnú fotku sme vyhotovili.

Trasa na Malý Rozsutec

Ja som výstup na Veľký naplánoval prudšou trasou. To som si myslel. No bol to omyl. I zostup je zážitkový a vedie po prudkých skalách. Avšak výhľady pri zostupe tu námahu dokonale kompenzujú. Bohu vďaka, že kopec nebol pod snehom. Neviem si predstaviť, čo by to bolo. Asi by bola kuca-paca. Sem tam niekto z nás vystrúhal nejaký gymnastický kúsok. No nič, čo by stálo za bodové hodnotenie. Mne sa podarilo si naraziť koleno a pospomínať všetkých svätých. Do Sedla Medzirozsutce sme doputovali v zdraví. Inka, ktorá trielila dole rýchlejšie, nás musela asi pätnásť minút čakať. Veď viete, my muži bývame rozvážnejší V sedle sme pobudli iba chvíľu, lebo „Malý“ už na nás kričal a ukazoval sa na obdiv. Nám nebolo treba viac hovoriť.

O chvíľu, po úvodnej trase v lese, sme už stúpali kolmo hore po skalách Rozsutca za pomoci lán, reťazí a stúpačiek. Je to krátky výstup a odmenou je parádny výhľad z Malého Rozsutca. Aj na tomto kopci nás bolo zopár. Opäť bola oddychová a kochacia prestávka. Veď tento ikonický kopec si to zaslúži a aj naše uchodené nohy. I tu bolo bezvetrie a príjemne sa tu oddychovalo, jedlo a samozrejme pilo. Kamery a telefóny boli žeravé. Ten pohľad odtiaľto na „Veľkého Brata“ bol impozantný a vôbec nebanujem, že som naplánoval takúto netradičnú, zimnú turistiku práve na Rozsutce. Naša spoločná fotografia pred odchodom nám bude tieto pekne strávené chvíle stopercentne pripomínať.

Trasa do Štefanovej

Od poslednej mojej návštevy zostupovej trasy po zelenej sa toho veľa zmenilo. Pamätám si tu šotolinu, „tečúce kamene“ pod nohami. No dnes je trasa zabezpečená ukážkovo. Všade laná, reťaze a stúpačky. I keď je zostup prudký, ide sa po ňom bezpečne. Neskôr sme už vstúpili do lesa a v pohode prišli do Osady Podrozsutec.

Nasledujúce naše kroky strážila žltá značka a bezpečne nás priviedla k hornej časti Nových dier. Od tejto chvíle nám už robil spoločnosť aj Náučný chodník Diery. Ponúkol nám aj dve vyhliadky, ktorými sme nepohrdli a pozreli si ich výhľady. Okolité skaly mi pripomínali Prielom Hornádu v Slovenskom raji. Bola to naozaj krása a potvrdil to aj Dúšo. No a táto krása nás doviedla do nášho posledného bodu a to Podžiar. My sme tu dorazili v čase, keď už slnko odchádzalo spať a tak tu nik nebol. Ešte sme stretli jeden párik, ktorý z Veľkého Rozsutca schádzal inou trasou ako my. Potom prišiel výšľap na Vrchpodžiar a informačná tabuľa, ktorá je tu osadená, nás už poslala poslednou klesavou trasou do cieľa.

Záver

Na parkovisko sme doputovali za šera a stačili sa prezuť a očistiť. Spoločne sme sa rozhodli absolvovať večeru v neďalekej Kolibe Syrex Zázrivá Dali sme si parádne bryndzové halušky, zemiakové šúľance trikolóra a klasiku bravčový rezeň. Pred odchodom sme vhupli do predajne a odniesli si syrové nite, ovčí syr, domáce jogurty a iné pochutiny.

Chcem poďakovať INKE, LUBOVI a DÚŠOVI za účasť, za ochotu vymeniť pohodlie domova na gauči, za príjemne strávené chvíle v našom nádhernom pohorí Malá Fatra, za návštevu dvoch ikonických kopcov – bratov Rozsutcov. Myslím si a tak to cítim ja, že sme si turistický deň plodne užili a opäť ešte viac upevnili vzájomné priateľstvo. Veľké ďakujem za to, že som mohol byť súčasťou tohto pekného spoločného príbehu.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Pome si vyvetrat gebule

Chceli sme niečo bližšie, kratšie a menej náročné. Aj to máme a preto si môžeme dovoliť to, čo bežne nemôžeme. A to je štart o desiatej hodine doobeda. Slovo ráno sa pri takomto čase bojím napísať. Áno o desiatej, áno teraz, v deň zimného slnovratu a teda najkratšieho dňa v tomto roku. Aby som nezavádzal, tak priznám, že to automaticky neznamená, že slnko dnes zapadá najskôr. To už sa udialo pred zopár dňami, ale ako sa vraví, minúta hore – dole. Trasa je relatívne tak krátka, že máme ešte aj rezervu na flákanie sa… A trochu som mal aj bočné úmysly. Reku hmla bude mať viac času na to, aby sa rozplynula.

Parkujeme neďaleko kostola. Dalo by sa aj bližšie k nášmu cieľu, ale nechce sa nám nakoniec ísť hore kopcom s plnými žalúdkami. Plánujeme totiž navštíviť šenček a dať si pizzu. A akurát už ideme okolo parkoviska. Je tu zaparkovaných už relatívne dosť áut, ale možno práve kvôli počasiu by sa tu dalo dnes zaparkovať aj po desiatej hodine. A už aj niekto ide. Bežci sa vracajú späť. To kedy vstávali? Čo ich medveď naháňal?

Kúsok nad dedinou sú lúčky. Ledva dolu niečo vidieť. Hore panuje hmla. Tu mi začína dochádzať, že dnes výhľady nebudú. Proste nebudú. Nevadí nám to. Čerstvý vzduch je tu stále a príroda v hmle má tiež svoje čaro. Veď sa sem môžeme vrátiť kedykoľvek inokedy, ale hlavne v čase lepšieho počasia. Kúsok pod Malou Vápennou je pramienok. Pre mňa trochu netypický. Z drevenej sochy vyteká cez rúrku voda. Voda je studená, ale keď už sme tu, tak z nej trochu ochutnáme…

Zatiaľ stretáme turistov. Bodaj by aj nie, veď tadiaľto sa ide na Vápennú. Turistov stretáme až po Sološnícku dolinu. Dnes všetci z nich šli na Vápennú. Výhľady však nemali. Jedine my sme šli na Veľký Petrklin. Nevadí, aspoň si užijeme ticho a pokoj… a stúpanie. Ale ešte predtým objavujeme kríž. Tu sa najeme, lebo hore môže aj fúkať a potom by sa tam zle jedlo. Kúsok od kríža vidím chajdičku. Až doma zistím, že je to vlastne turistická útulňa a už ma mrzí, že som neprešiel zopár krokov k nej, aby som to omrkol.

Čaká nás 300 metrové stúpanie na vrchol Veľkého Petrklina. Dušan si pri pauzičkách neváha aj ľahnúť, dokonca v sebe objavuje zápal pre fotografiu. Alebo že by iba vypozoroval, že keď nevládzem, tak fotím, aby bol dôvod na pauzičku? Aký som len rád, že som nešiel s druhou partiou. Už tu na Petrkline mám čo robiť. Čo by som tak robil na Rozsutci? Darmo, keď nebol človek nikde vyše mesiaca, tak to cítiť. Veru cítiť a hlavne keď to je do kopca…

Dostali sme sa hore. Fúka. Ešte že sme sa najedli dolu. Čakal som viac blata, ale dá sa. Hmla je stále s nami. Z „rozhľadne“ vidieť iba Dušana, ako tam dolu v tom vetre mrzne a zase niečo hľadá v ruksaku. Tu veru dlho nevydržíme. Poďme radšej dolu. Tentoraz ideme po novom turistickom chodníčku. Je o niečo menej strmý, ako staršia časť, ale iba o niečo. Je tu mokro, musíme preto dávať pozor na každý svoj krok. Ale to je vlastne štandard, a nielen tu. Nik netreskol. Navštívili sme aj vyhliadku pod Petrklinom. Bol by odtiaľto pekný pohľad na Vápennú, ale dnes nie. Poďme my radšej dolu do dediny na tú pizzu…