Komentáre k turistickým akciám

Prikladám k nahliadnutiu vlakový spoj z Telgártu – penzión do Dediniek a z Dediniek do Telgártu – penzión.

Rozdelili sme sa na dve skupinky. Všetci by sme nejako vyšli na Kráľovu hoľu. A nejako by sme aj zišli dole. Ale niektorí z nás tam už boli a preto sa šetríme na akcie ďalších dní. Aby sme sa potom zbytočne moc netrápili. Kráľovohorská skupinka už nastupuje na autobus. My sa v tomto čase začíname schádzať na dvore.

Prechádzame cez Telgárt. Kríž na vrchole Ždiaru vidieť už odtiaľto. Je sobota ráno. Prechádzame popri Jednote. Posledná šanca niečo kúpiť! Zrazu ďalšia ceduľka, vraj je Jednota 200 metrov pred nami. A naozaj je! Ďalšia! A táto má otvorené aj v nedeľu. My jej služby však nevyužijeme. Ešte nevieme, že sa v nedeľu poobede ocitneme v Rožňave pri Kauflande. Lebo v nedeľu prší a namiesto turistiky absolvujeme suchšiu variantu – dve jaskyne.

A Telgárt máme za sebou. Tu by mal začať problém, hlavne pre tých, čo šľapú po červenej na Kráľovu hoľu. Tu sa im tá rovinka riadne nakloní. My až taký problém nemáme. Ždiar je síce vrch, ale o stovky metrov nižší a stúpanie naň je relatívne pozvoľné. Napriek tomu máme hore pauzičku rovnako dlhú, ako keby sme vyšľapali na Kráľovu hoľu.

A dosahujeme ďalší vrchol. Ako to? Nemal byť na trase iba jeden? Mal a aj je. Tým druhým vrcholom je vrchol železničnej infraštruktúry u nás. Teda aspoň jednu z najpozoruhod­nejších železničných stavieb u nás – telgársky tunel a viadukty. Návrh na postavenie telgárskej slučky vznikol už v roku 1920. Stavať sa však začala až v roku 1931 v čase krízy. Nakoniec toto dômyselné dielo prepojilo Červenú skalu s Margecanmi.

Telgársky viadukt je vysoký 22 metrov a dlhý 86 metrov. Bol prvou členenou oblúkovou konštrukciou zo železobetónu na tratiach Československých dráh. Chmarošský viadukt pozostáva z deviatich kamenných oblúkov so svetlou výškou do 18 metrov. Trať pokračuje Besníckym tunelom, kde dosahuje výšku 957 metrov nad morom, čo je najvyšší bod železničnej trate s normálnym rozchodom na Slovensku.

Sedem dní po vypuknutí SNP už povstalci bojujú o Telgárt. Podarí sa im zaskočiť nemeckú posádku a mesto aj za pomoci ľahkých tankov dobiť. Nemcom sa podarilo útok zastaviť až v priestore železničného viaduktu. Napriek tomu sa Nemci stiahnu až na Pusté Pole, kde naši turisti vystupovali z autobusu. Počas bojov drevený Telgárt zhorel. Zostali iba komíny.

Povstalecké jednotky výpadmi nakoniec ohrozujú až Kežmarok. Nemci však odrážajú povstalecký útok a rýchlo prenikajú do Popradu. Povstalci ustupujú na Vernár a Hranovnicu a zriaďujú prvú obranu. Tá však nevydržala a veľká časť povstalcov ustúpila až na Červenú skalu. Jedna skupina však zostala v sedle Besník pri prameni rieky Hron a jediným delom a guľometmi zadržiavala postup Nemcov. Nemci nakoniec 3. septembra dobíjajú Telgárt.

V tejto dobe na miesto prichádza budúci železný kapitán Stanek. O dva dni sa mu podarí dobiť Telgárt späť. Po delostreleckej príprave zaútočí povstalecký prápor čelne. Nebude však útočiť sám, ale z kóty Kozovec na Pusté pole z tylu zaútočia partizáni a znemožnia Nemcom ústup. Nemci sa nakoniec sťahujú až k Popradu. Na Telgárskom úseku je do 19. októbra relatívne pokoj.

Počas bojov zohral tunel dôležitú úlohu. Ukrýval sa v ňom pancierový vlak Hurban, ktorý odtiaľ vyrážal do bojov proti Nemcom. Zo začiatku sa Nemcov darí zadržať. Povstalci nakoniec musia ustúpiť, pretože 1. SS divízia Horst Wessel postupuje z Maďarska z nedostatočne stráženej južnej strany. Nemci sa dostanú až k Červenej skale. Povstalci nakoniec ustúpia po južných svahoch Nízkych Tatier a zaujmú obranné pozície pred Heľpou. Ťažké zbrane však museli zanechať na mieste…

Hosťka Dáša.. bola s nami v Chorvátsku 2×

Prikladám k nahliadnutiu autobusový spoj z Telgárt – OcÚ do Vernár – Pusté Pole

Pekný výkon Danka a Peter

Robíte dobre, stále a urputne trénujete. Len čo tak zavítať na nejakú akciu Spolku PAT a MAT? 

A fotky ako vždy parádne a ešte lepší popis k fotkám.

Pekná, nie moc náročná turistická akcia v krásnom prostredí Malých Karpát. Na výber boli 3 trasy – 6, 16 a 22 km. Samozrejme sme si vybrali tú najkrajšiu, ktorá viedla okolo Bukovskej priehrady cez Bukovské kopanice.

Čaká nás presun autom do Bardejova. Potom by sme mali ísť autobusom do Andrejovej, ale ten ide na môj vkus neskoro. To by sme začali šľapať niečo tesne pred jedenástou hodinou. Na zase niečo cez 20 kilometrovú trasu je to neskoro. A do Bardejova by sme prišli možno až okolo siedmej večer. Ak by nás nečakala niečo cez štyri hodiny trvajúca cesta autom domov, nebol by to až taký problém. Ak k tomu prirátam zastávku niekde na večeru a tankovanie, to vyzerá na príchod domov okolo polnoci. A na druhý deň ráno do roboty. Dalo by sa, ale takto hrotiť sa mi to už na staré kolená nechce. Najmä, ak to nie je nevyhnutné.

Som ochotný sa obetovať. Zaveziem chalanov o dve hodinky skôr autom do Andrejovej a ja už sa nejako do tej 17-tej premotám. Mišo ako keby cítil moje zajačie úmysly a vymyslel protiplán. Áno, vyrazíme o minimálne dve hodinky skôr, ale z Bardejova pôjdeme taxíkom. Odtiaľ je to do Andrejovej ledva 8 kilometrov. Tak aj skončíme turistiku o dve hodiny skôr, teda v rozumnom čase, odhadom asi o 17-tej, s predpokladaným príchodom domov okolo desiatej večer. Čo k tomu dodať? Došli mi výhovorky.

Nakoniec sme prišli takxíkom na štart takmer o dve a pol hodiny skôr, ako keby sme šli autobusom. A ani to nebolo drahé. Za 8 kilometrov sme platili 9 €. Zo začiatku to bolo iba mierne stúpanie. Na prvom turistickom rázcestníku chalani začali nahlas uvažovať o návšteve hradu Zborov. Nie je až tak ďaleko, iba 30 minútová odbočka. Keď si pohnú, tak im to zaberie aj s návštevou hradu niečo cez hodinku. Ja na hrad plánujem ísť niekedy inokedy, keď si urobím predĺžený víkend na Východe. Vraj si mám dať v Zborove kofolu a počkať tam. Alebo na Stebníckej Magure.

Klesám do Zborova. Je to trochu divočina. Nielen húšťinou, ktorá nepripomína, že by tadiaľto šla zrovna medzinárodná turistická trasa. Na okraji Zborova nechtiac vyplaším psa, ležiaceho pod autom. O chvíľu sa k nemu pridávajú ďalšie psy. Agresívne štekajú. Nejako sa im začínajú páčiť moje lýtka. Navyše zisťujem, že práve prechádzam cez cigánsku kolóniu. Na jedného z najväčších a najagresívnejších psov sa pozriem a v duchu mu hovorím, „ani to neskúšaj kámo.“ Nezrýchľujem, ani nespomaľujem, aby som im nezadal príčinu na útok. Idem ďalej, ako keby nič.

Blížim sa do stredu obce. Som dosť znechutený. Už nemám chuť ani na tú kofolu. Vlastne zatiaľ som si ju ani nemal kde dať. Zrazu vidím slnečníky a pod nimi dva ruksaky. Chalani začali slušne. Kávička, kofolka. Ráno je, toto vyzerá, že je otvorené. Zneužívam situáciu a objednávam si pivo. Dosť to chlapíkovi penilo. Kým mi ho načapoval, to trvalo. Už som rozmýšľal, že mu poviem, nech mi dá to tretinkové nedočapované pivo. Objednané som mal ale veľké. Nakoniec sa však zadarilo. Turisti od vedľajšieho stola dostali rozum, a tiež si šli po pivo. Keď im čapoval, už toľko nepenilo.

V kľude si popíjam svoje pivo. Pozerám na veľkosť ruksakov. Tí vedľa sú SNPčkari. Evidentne. Oni obzerajú môj ruksak i mňa. Zrazu jeden z nich povie, „Pri stúpaní na Stebnícku Maguru si to užiješ.“ Ja ich zase informujem o kolónii a psoch. Ten vyšší s kľudom Angličana hovorí, „to mi nevadí, ja som z Bratislavského Pentagonu. Žiaden problém.“ Naozaj šľapú, ale nie z Devína, teda z Devína, ale na etapy. Keď majú zopár dní na špapanie, tak idú. Vlastne ako my. Dnes majú v pláne doraziť do Svidníka. Z Bardejovských kúpeľov je to cca 40 kilometrov. Už vedia, že zajtra má pršať. Vravím im, že posledná časť je dosť asfaltová. Ten druhý vraví „dážď a asfalt, to by nemuselo byť až také zlé!“

V Zborove popri ceste skončil chodník. Toto bude trochu problém. Autá tu doslova lietajú. No, nejako to budem musieť odtrpieť, kým sa mi podarí znovu odbočiť do hory. A je to tu, už mám pokoj od áut. Približovanie sa k Stebníckej Magure trochu trvá. Je to niečo cez tri kilometre. Pozvoľné stúpanie. Človek si ani nevšimne, že na tomto kúsku prekonal niečo cez 200 výškových metrov. A začína sranda. Turistické serpentíny na Stebnícku Maguru. Keďže som bol dopredu varovaný, bol som viac menej psychicky pripravený. Horšie to bolo s kondičkou, ale aj to sa nejako poddalo.

Hore ledva stíham navštíviť rozhľadňu, sadnúť si za stôl pred ňou a trochu sa napiť. Už dorazil Mišo. Pekne valili. Som tu ani nie desať minút. Aspoň som ich nezdržoval a najväčší stupák na dnešnej trase máme za sebou. To, že do Bardejova prídeme okolo 17-tej je veľmi reálne. Nakoniec sme tam dorazili ešte skôr a mali tak čas na návštevu krásneho stredovekého námestíčka v meste. A cesta autom? Cesty boli fajné, aj Ružomberok, aj Strečno nám ukázali svoju prívetivú tvár. Čašník s večerou nebol pomalý. To ako ďalší bonus. S poslednými zvyškami svetla sme autom dorazili do Žiliny. My budeme naozaj doma okolo tej desiatej!

Úvod

Je ráno. Narodil sa posledný deň na našej SNP-éčke. Aj dnes to s dopravou na štart vymyslel Mišo parádne. Možno sa táto dobrá myšlienka zrodila už večer pri pohodovom hraní kariet a popíjaní parádneho rumu Definitívne tak zabil Jožove zajačie úmysly, nezúčastniť sa poslednej túry na Ceste hrdinov SNP. Do Bardejova sme pricestovali Jožovým autom a zaparkovali pri malom cintoríne. Odtiaľ nás na štart do Andrejovej dopravil taxík, ktorý privolal náš organizátor celého tripu Michal. Ja mu musím dať a plne si to zaslúži za celé organizovanie nášho výjazdu na východ krajiny.

Putovanie

K štartovaciemu rázcestníku Andrejová sme opäť, ako včera, museli pricupitať od školy v obci Andrejová. Tu nás totižto vysadil taxík. My sme sa proste potrebovali rozcvičiť 

Naše prvé oficiálne kroky po červenej viedli cez Andrejov potok. Následne sme už otvárali elektrický ohradník a vstupovali tak do kráľovstva kráv. Parádne sa išlo po trávnatých pasienkoch. Na konci lúky naše telá pohltil tienistý les.

Dilema nastala po príchode k rázcestníku Sedlo pod Hradským. Na tomto mieste Jozef umne zhodnotil svoje kolenné možnosti a tak návštevu hradu Zborov oželel. Ako písal vo svojom komentári, on na hrad pôjde niekedy v budúcnosti. My s Mišom sme kopli do vrtule, aby sme po prehliadke hradu nemuseli dlho naháňať Jozefa. Na hrad Zborov sme dorazili za dvadsať minút a detailne si ho pozreli. Musím spomenúť, že hrad je v peknom stave. Je vidieť, že sa ustavične pracuje na jeho obnove. Aj pri našej návšteve tu bolo cca desať pracovníkov. Návšteva a prehliadka hradu by zabrala aj dve, možno tri hodiny. No my sme toľko času nemali a tak sme po prehliadke išli „naháňať“ Jozefa.

Malé dobrodružstvo nás čakalo po príchode do obce Zborov. Prvé naše kroky viedli osadou cigáňov s príznačným názvom Zákutie. Hneď po vstupe do osady po nás vyštartovali voľne pobehujúce psy. Mišo bol ale na túto skutočnosť pripravený a tak po prvom útoku psa sa z pošvy porúčal jeho parádny nôž. Mal úspech, pretože ihneď po tasení noža útoky skončili. Nasledujúce putovanie po obci i mimo nej viedlo ako inak, po asfaltke. Než sme prišli po odbočku Zborov, podhradie nahlas sme s Mišom rozmýšľali, prečo SNP-éčka z hradu Zborov nevedie po žltej značke, mimo túto nezáživnú obec. Nad týmto by sa organizátori/znač­kári Cesty hrdinov SNP mali zamyslieť. Kto by sa chcel v obci „posilniť“, alebo si nakúpiť, tak tých pár sto metrov by sa vrátil. Sú to len dva kilometre, čo je to proti dĺžke SNP-éčky?

Od rázcestníka Zborov, podhradie nás čakal výstup na náš najvyšší bod trasy. Stebnícka Magura je vidno naďaleko, tá sa nedá prehliadnuť navyše, keď na jej vrchole sa tyčí televízny stožiar. Tu sú parametre výstupu: 5.2 km a 580 m výškových. Prvé štyri kilometre sú pohodové, postupné a zhltnú 360 metrov výškových. My s Mišom sme si spravili krátku (jednu) prestávku pri rázcestníku Pod Magurou. Posledných 1200 metrov vedie po serpentínach a dajú sa v pohode a dokonca aj bez zastavenia zvládnuť. Pri putovaní je treba myslieť na dobré veci, ktoré turistu čakajú na vrchole stúpania. A poviem Vám, že stoja za tú námahu.

Na vrchole po našom príchode bolo pár turistov i cyklistov. A bol tu aj náš Jozef. Sedel pri piknikovom stole, čakal na nás a sušil upotené tričko. Na Stebníckej Magure je okrem televízneho stožiaru postavená aj parádna Berzewiczová vyhliadková veža. Informácie o výstavbe sú tu: vyhliadková veža. Prvá, pôvodná vyhliadková veža bola postavená v roku 1905. Počas prvej svetovej vojny v roku 1918 bola zničená. Táto moderná vyhliadková veža (jej výška je 30 metrov) bola postavená presne podľa vzoru pôvodnej veže. Na to, aby ste sa pokochali jej nádhernými 360° výhľadmi do širokého okolia, musíte vyšliapať 104 schodov. Ísť hore na vyhliadku sa naozaj oplatí, je to naozaj pekný zážitok.

Parádne oddychové miesto sme opúšťali posilnení a dostatočne oddýchnutí. Charakter prudko klesajúceho terénu nám na chvíľu narušila Kamenná hora. Ale veď vieme, že na „horu“ sa musí šliapať hore a nie dole No a to bol posledný úsek po Bardejovské kúpele, ktorý bolo treba stúpať hore. Následný prudší klesák povolil až s príchodom do Sedla Čerešňa. Tu už išiel Jozef prevažne na konci našej kolóny. Ale i tak mu patrí poklona, že zvládol aj túto tretiu časť SNP-éčky. Môžem to už tu na tomto mieste vysloviť, lebo nasledujúce putovanie malo jemne klesajúci charakter. Onedlho už naše nohy hltali asfalt Bardejovských kúpeľov. Kávu, ktorú sme si vychutnali v jednej z otvorených kaviarní Grand Coffee, bola povinnosťou pri návšteve kúpeľov. Robia to tak všetci návštevníci. A my sme neboli výnimkou.

Po odchode z kúpeľov nás na poslednej trase do Bardejova najprv privinul pod svoje krídla príjemný chladivý les, ktorý nás priviedol na Hrebeň kamennej hory. Vyšli sme na lúku a uvideli Bardejov ako na dlani. Za našimi chrbtami sa týčila nevysoká rozhľadňa Kamenná hora. Musela sa obísť bez našej návštevy. Nič už nemohlo narušiť pohodový zostup s parádnym výhľadom na približujúci sa Bardejov. Putovanie po uliciach Bardejova bola také nezáživné, povinné k parkovisku so zaparkovaným autom. Len pri prechode po moste nad riekou Topľa naše zmysli na chvíľu ožili. Počas celého putovania až z Dukly sme sa presviedčali o fakte, že Slovensko vysychá. Všetky vodné toky sú s vodou na tom biedne a to je alarmujúci stav. To len taká malá vsuvka.

Záver

Je podstatné, že sme ako partia JA, JOŽO a MIŠO v zdraví prešli naše ďalšie trasy na Ceste hrdinov SNP. Ja som si tieto tri dni na východe našej krajiny naplno užil, uvidel som nové miesta, načerpal nové informácie a získal nové skúsenosti. Myslím si, že aj Jozef a Mišo mali podobné ak nie rovnaké pocity a zážitky a navyše, čo ja nikdy nebudem mať, zažili nezabudnuteľné chvíle s Vincom  

Už teraz sa teším na našu poslednú trojdňovú edíciu na Ceste hrdinov SNP na východe našej krajiny, ktorá nám chýba na dokončenie celej trasy SNP. Ďakujem Jozefovi a Mišovi za prežité skvelé tri dni vo Svidníku. Mišovi zvlášť ďakujem za excelentné zorganizovanie tripu a Jozefovi zvlášť ďakujem za nezištnú a pri ceste domov obetavú dopravu.

Ďakujem a uvidíme sa pri poslednej edícii na trase SNP.

Úvod

Dnes sme nemuseli tak skoro vstávať ako včera. Michal to dobre vymyslel. Znova sme na štart išli autobusom. Na červenú sme si však museli dôjsť z obce Andrejová. Nevadil nám ani fakt, že šliapať po červenej sme začali až o 10.00 hod.

Putovanie

Naše prvé kroky viedli ešte po asfalte. Po tom istom, po ktorom sme doputovali na štart z obce Andrejová. No už pri rázcestníku Lipníky nás pozvala lúčna cesta priamo do kopca. Od teraz sme výhradne išli lesom a lúkami. Prvý bod, ktorý nám priniesol vrchol blaha bol Spálený vrch a hneď nato sme vystúpali na Kohútov. Lúka, ktorá hneď prišla na rad nás už viedla klesaním okolo vysielacej veže do Kurimky. Bolo to príjemné putovanie okrajom lesa po mäkkej lúčnej cestičke. Tesne pred príchodom k prvému dedinskému rázcestníku nám chodník skrížila v dosť blízkej vzdialenosti mohutná laň. Mysleli sme, že nebude sama a ona napokon bola. Potom sme už cupitali Kurimkou do stredu dediny. Hlavná cesta nás stočila doprava a doviedla nás k novej parádnej turistickej útulni. Útulňa bola čiastočne obsadená dvomi slečnami, ale tie nám uvoľnili miesto na oddych. Prestávka a občerstvenie nám prišlo vhod a hlavne tieň útulne, pretože už hodnú chvíľu nám pálilo slnko priamo na plešiny.

Po odchode nám ešte chvíľu strpčoval putovanie asfalt no onedlho trápenie skončilo pri rázcestníku, ktorý nás šikoval kopcom do lesa. Po asi 1500 metroch sme už sedeli pri Studni pod Makovicou. Voda z nej sa však k pitiu nedá použiť. K použitiu je tu len stojaca voda. Ešte na jednom mieste sme z červenej odbočili. Tým miestom je rázcestník Makovica. Priamo pod vrchom Makovica je miesto zasvätené sv. Floriánovi, patrónovi hasičov. Okolie je „posiate“ altánkami a prístreškami na sedenie. Ústredným miestom je zasklená socha sv. Floriána. Určite sa na tomto mieste konajú mecheche.

Keď sme zostúpili z Makovice privítalo nás Sedlo Makovica. Čo sme zažili za sedlom už Jozef opísal. Proste na dnes sme mali naordinované gymnastické cvičenie stupňa päť. Určité časti popadaných stromov sa dali aj preliezť ale boli také, ktoré sme museli naďaleko obchádzať. Polom skončil až s príchodom na Čiernu horu. Bolo to parádne miesto na oddych, ktoré sme s vďakou prijali. Na vrchole je postavená aj svojská rozhľadňa. Časom vyrastené stromy bolo treba „poraziť“ nadstavbou pôvodnej rozhľadne. A práve túto nadstavbu, ktorá sa aj v slabom vetre trochu kývala, sme využili na hltanie pekných výhľadov. Aj v tento deň a práve na tomto mieste som použil na lepšie zmapovanie okolia drona. Výsledok tiež uvidíte vo videu.

Po asi tridsať minútovej prestávke sme klesali na Ostrý vrch. Jeho rázcestník je situovaný na lúke a tak sme po dlhej dobe uvideli výhľady. Ak opomeniem tie z rozhľadne. Za nasledujúcou horou Hora už chodník definitívne začal padať dole do Svidníka. Asfaltka, na ktorú sme následne stúpili turistickou nohou nás už bezpečne viedla do nášho cieľa. Príchod na hlavnú ulicu už dal tušiť, že sa približuje náš cieľ na kruhovom objazde, kde končila naša včerajšia púť na Ceste hrdinov SNP. Posledné, čo zaujímavé naše oči na trase dnešného dňa uvideli bola rieka Ondava, počas pochodu po moste nad ňou.

Záver

Aj dnes sme ukončili SNP-éčkarský deň večerou v Reštaurácii Vermex Lokal parádnym jedlom a tak dali bodku za druhým dňom na SNP-éčke.

Dnes ráno sme si mohli pospať trochu dlhšie, pretože autobus nám tentoraz ide až o 09:15 hod. Nevýhodou je, že kvôli tomu začneme turistiku až okolo desiatej. Nevadí, máme na to celý deň. Dnes nás čaká asi 24 kilometrový úsek. Kým včera sme prechádzali cez viacero dedín (Medvedie, Vyšná Písaná, Nižná Písaná, Kapišová a Nižná Jedľová) kým sme sa dostali do Svidníka, dnes budeme prechádzať iba cez jednu dedinu zvanú Kurimka. A buď tam bude šenk, alebo nebude. Čo to bude? Hop alebo trop?

Turistický chodníček sa teší rôznej kondícii ako moje kolená. Raz je pohodový, široký. Inokedy úzky. A práve tam na nás číha žihľava a ďalšie bonusy. Neskôr sa k tomu pridajú popadané stromy. Niečo ide preliezť, väčšie a košatejšie stromy sa dajú iba obísť. Na chvíľku sme uvideli Bardejov, náš zajtrajší cieľ. S výhľadmi sa to zlepšuje až za Kohútovom. A to vďaka lúčke. Definitívne vystupujeme z lesa. Už vidieť dedinku Kurimku. Vincent práve natáča Miša. A záber mu pokazila laň. Stihol to, malo by to byť na videu…

Kurimka je asi v strede dnešnej túry. Žiaden šenk. A je to trop. Hop dnes nebude. Našťastie sa nespolieham na takéto veci a spokojne vyťahujem v Altánku Kurimka pivo z ruksaku. Pomohlo. Už nemám zajačie úmysly. Som sa totiž pohrával s myšlienkou, že ďalej do Svidníka budem pokračovať autobusom. No dobre, trochu tomu napomohol aj pohľad do mapy, kde je vlastne Kurimka a ako je spojená cestami so Svidníkom. To tam pri dnešných spojoch naozaj budem skôr peši ako autobusom.

Niekde pred Lazovou lúkou stretávame starých známych. Manželský pár, ktorý s nami šiel včera autobusom na štátnu hranicu na Dukliansky priesmyk. Nemajú pre nás dobré správy. Vraj smerom na Makovicu je to samý popadaný strom. Vraj katastrofa. My ich upokojujeme, že na druhej strane za Kurimkou katastrofa plynulo pokračuje ďalej…

Aj my pokračujeme ďalej. Už sme zo dva tri stromy prekročili. Toto nazývali tou katastrofou? Veď to je zatiaľ pohoda. Dopadlo to ako s tým šenkom v Kurimke. Už pred Makovickým sedlom sme trochu frfľali, ale čo nás čakalo za ním, no bolo to zaujímavé. Ani neviem, ako som sa dostal na Čiernu horu. Ale už som mal toho dosť a žiadna posila v ruksaku už nebola. Už keď som tu, aspoň vyleziem na tú netradičnú rozhľadňu.

Netradičná veru je. Začína drevenou konštrukciou a hore pokračuje konštrukciou pripomínajúcou lešenie. Pri lezení hore človek pochopí. Drevená časť je príliš nízka na to, aby človek videl ponad stromy. A tá lešenárska? Človek má pocit, že je na stožiari hojdajúcej sa lode. Našťastie iba mierne sa hojdajúcej. A to ani vietor nefúka. No, nebolo to až také drsné. Ja už mám všetky zážitky čo som potreboval. Chalani chcú ešte vybehnúť na rozhľadňu. Lúčim sa s nimi, a pomaly pokračujem. Čaká ma totiž najťažšia časť, klesanie. By som ich príliš zdržoval.

Pomaly klesám. Chalani ma už dobehli. Do Svidníka je to už iba necelé 3 kilometre. Už sa teším na svidnícky kruháč. Doteraz som ešte takú radosť z kruháča nemal. Tam to všetko končí. Na dnes. A zajtra uvidíme. Nepáči sa mi totiž zajtrajší odchod autobusu.

Úvod

Táto edícia SNP-éčky na východe našej krajiny, ako pokračovanie spred dvoch rokov, sa vôbec tento rok nemala uskutočniť. Dopomohla tomu skutočnosť, že Rado odriekol našu spoločnú púť na Východokarpatskej magistrále, ktorú sme mali v pláne spolu absolvovať. Zišlo z nej a tak som ako náhradný plán navrhol najprv Mišovi, že si dokončíme celú časť (6 dní) chýbajúcej SNP-éčky. Poprosil som ho, či by nevymyslel celý plán putovania aj s ubytovaním. A on sa toho napokon zhostil na jednotku. Vymyslel to vynikajúco, za čo mu patrí veľká vďaka. Jeho návrh šesť dní skrátiť na tri dni, aby sme si niečo nechali aj na budúci rok, zapôsobil lákavo aj na Joža až tak, že napokon sme do Svidníka cestovali traja statoční. Dvaja pevne odhodlaní a jeden hľadajúci svoje limity práve zrekonštruovaných kolien. Jozef to s nami nakoniec celé absolvoval a za to mu patrí veľké uznanie. Pre neho to znamená rezultát, čo si do budúcna môže voči svojim kolenám dovoliť.

Putovanie

Keď sme sa ráno po návšteve parádneho kostola vo Svidníku dopravili na Duklu, išli sme si najprv pozrieť vysokánsku rozhľadňu priamo na hraniciach s Poľskom. Smola však bola, že v pondelok zrovna nie je v prevádzke. A tak sme sa museli uspokojiť iba s obhliadkou okolitého miesta aj s vojenskou technikou. Ja som videl prvý krát len tak kde tu pohodené tanky a delá a aj mínomet. Vôbec som nevedel, že každá dedina tu na východe, v trase oslobodzovania a prieniku cez Dukelský priesmyk, bude mať svoj tank, svoje delo a pod. Stretli sme sa aj s lietadlom. Poslúžilo nám ako tieň pri absolvovaní prestávky. No ako prvé, ihneď po oficiálnom štarte, sme venovali asi pól hodinku návšteve rozsiahleho Duklianského pamätníku SNP. Prešli sme si všetky jeho miesta a prečítali si pár informácii z tabúľ či pomníkov padlých hrdinov. Vždy som túžil navštíviť toto dôležité miesto s pohľadu oslobodzovania našej krajiny. Pri prechádzaní sa po tomto historicky dôležitom mieste som mal zvláštne pocity a som rád, že som aspoň raz v mojom živote mohol toto miesto navštíviť. Môj sen sa mi splnil.

Za Vyšnou Pisanou sme sa tiež na chvíľu zastavili pri útulni a prameni pod Ščobom. Už v dedine sme nastúpili na úmornú cestu po asfalte. Tu na východe sa tomu nedá vyhnúť. Bolo treba to pretrpieť. Úľava prišla za Nižnou Pisanou, kde sme odbočili si pozrieť vojenskú techniku a rozhľadňu v Údolí smrti. Na toto legendárne miesto som sa veľmi tešil. Dočkali sme sa asi najväčšej koncentrácie tankov na kilometer štvorcový. Ešte pred tým sme zasadli do blízkeho altánku v tieni a posilnili sa. Ja s Jožom sme si tu kúpili aj magnetky. K rozhľadni sa šliape do kopca, avšak moji parťáci si zvolili inú trasu. Išli si obzrieť tanky aj do lesa. Spoločné chvíle sme absolvovali pri rozhľadni a kochali sa výhľadmi a obzerali si tanky T-34. Ja som miesto zmapoval aj dronom, takže zábery uvidíte v pripravovanom vi­deu.

Asfaltu sme sa zbavili až za Kapišovou. No najprv sme zapadli do miestnej, na šťastie otvorenej pivárne zvanej U Duba. Svorne nám na stôl pristála orosená Plzeň. Mne ako osvieženie padla Plzeň dobre, no o BOZP školení miestneho štamgasta o tom, aký náročný je posledný kilometer putovania, sa to povedať nedá. Pivo sme dopili akosi rýchlejšie a radšej sme opustili toto školiace stredisko.

Za dedinou sa asfalt zmenil na betón. No to nebolo to najhoršie. Horšie bolo, že slniečko v tomto čase už riadne pripekalo. Našťastie za Nižnou Jedľovou naše telá vhupli do miestneho Lesoparku DUKLA, ktorý sa tyčí priamo nad Svidníkom. V ňom sme obdivovali velikánske mraveniská Mravca lesného, ktorých tu bolo neúrekom. Po obhliadke lesoparku prišla obhliadka vonkajšej expozície vojenskej techniky už priamo vo Svidníku.

Záver

Náš prvý deň na Ceste hrdinov SNP na východe krajiny sme ukončili večerou v Reštaurácii Vermex Lokal parádnym jedlom a tak dali bodku za prvým dňom na SNP-éčke.

Nevedel som do čoho idem. Občas sa mi to stáva. Vlastne som bol oklamaný. Vraj iba 24 kilometrov. Ale iba prvý deň. Potom menej. Vlastne chalani až tak nekecali. Dĺžka trasy naozaj prvý deň mala v dvojcifernom čísle na prvom mieste dvojku. Bolo to 29 kilometrov. A na druhý deň to bolo naozaj menej. Iba 26! Keby to moje kolená čo i len tušili. Ale pekne po poriadku.

Je ráno. Budík ziape. Vstávame z postelí. Stíhame rannú hygienu. Raňajky plánujeme absolvovať až v teréne, niekde na trase. Kde? To sa uvidí podľa škŕkania žalúdka, počasia, ,momentálnej nálady, zaujímavosti daného miesta, možností výhľadov a ďalších tisíc dôvodov… A teraz šup na zastávku, lebo autobus nám ide o 06:08 hod. Trochu predbehnem dej a napoviem, že nakoniec raňajkujeme v tieni. Pod lietadlom Lisunov Li-2, ktoré bolo sovietskou verziou amerického lietadla Douglas DC-3. DC-3 patrilo medzi najlepšie stroje v dopravnom letectve 30. a 40. rokov minulého storočia.

Na zastávke sme trochu skôr, ako treba. Má to svoje výhody i nevýhody. Blízko je pravoslávny chrám, ten stíhame aspoň odfotiť. Nevýhodou je, že je zima a my sme v krátkych rukávoch. Nakoniec slnko prichádza skôr, ako autobus. Trochu to pomohlo, ale zatiaľ je slniečko nejaké zubaté. Veľa nás na autobus nečaká. Vedľa nás stojí manželský pár. Nakoniec s nami vystupujú na štátnej hranici.

Chalani ma znovu ukecali. Chcú navštíviť rozhľadňu Dukla. Vraj, keď už sme tu. Vraj to nie je ďaleko, niečo tesne cez kilometer. Nevyzerá to až tak do kopca, tak sa podvoľujem. Prechádzame popri pamätníku, ktorý je venovaný československej hliadke, ktorá ako prvá dňa 6.10.1944 vstúpila do vlasti a vztýčila na tomto mieste vlajku. Rozhľadňa je však zatvorená. V pondelok nemajú otvorené. Aj keby bol utorok, moc nám to nepomôže. Sme tu priskoro. Otvárali by až asi o hodinu neskôr…

Zostupujeme po „asfaltovom“ chodníku popri medzinárodnej ceste E3371 vedúcej z poľského Radomu do nášho Prešova. Asfalt pomaly pohlcuje vegetácia. Našinec by povedal zelina. Po ceste sa valí nejeden kamión. Šoféri nás s ruksakmi na chrbtoch vnímajú. Občas niektorý z nich zatrúbi. Napríklad aj teraz. Pardon, toto nebol klaksón. Asi by s tým kamiónom mal ísť radšej do servisu.

Ideme popri ďalšom pamätníku. Neznalý človek by povedal puknutý veľký kameň. A asi ani meno Jaroslav Vedral – Sázavský by mu veľa nehovorilo. Pritom to bol jediný československý generál, ktorý padol priamo v boji. Bol veliteľom 1. čs. samostatnej brigády. Osudnou sa mu stala protitanková mína, ktorú nezistil predbežný ženijný prieskum. Bola pravdepodobne zakopaná hlboko v zemi a iniciovaná nástražným dreveným kolíkom. Viezol sa na nákladnom vozidle. Dostal sa ledva zopár metrov za Dukliansky priesmyk. Zomrel tak vo svojej vtedajšej vlasti.

Už keď sme pri ženistoch, majú tu tiež svoj pomník. Priamo v Duklianskom priesmyku. A zaslúžene. Tento priestor bol tak zamínovaný, že ho nestihli odmínovať počas vojny a tak ženisti museli riskovať svoje životy aj po vojne. Pamätníci zhodnotili boje počas Karpatsko-duklianskej operácie slovami „krv, zima, blato a smrť“. Nemci dôkladne zamínovali priestor od Dukly až po rieku Ondavu. Ženisti do konca roku 1945 zneškodnili na východnom Slovensku 100 000 proti­tankových mín, 70 000 protipechot­ných mín, 120 000 delos­treleckých granátov a 500 leteckých bômb. Napriek tomu ešte v roku 1948 neboli v tlači zriedkavé tragické správy o zranení či zabití civilistov výbuchom míny.

Útočiacim jednotkám Červenej armády a 2. čs. armádneho zboru sa nedarí prelomiť obranu nemeckých jednotiek južne od Duklianskeho priesmyku a ovládnuť cestu k mestu Svidník. Preto veliteľ 38. armády generál Moskalenko rozhodol o zmene smeru hlavného úderu armády. Vybral si budúce údolie smrti. Práve tu sa nachádzame. Dnes je tu ako pamätník rozostavená tanková rota v útoku. Tento pomník vznikol ale až v roku 1969.

Vtedy to však tak ľahko nešlo. Terén údolia bol silnými dažďami rozbahnený. Znemožnil postup tankov, ktoré preto pechotu podporovali paľbou z miesta. Aby mohli tanky ďalej postupovať, museli ženisti pod paľbou nepriateľského delostrelectva spevniť cestu provizórnymi drevenými mostnicami. Na ďalší deň, 22.10.1944 obnovujú Sovieti útok a dosahujú okraj Nižnej Písanej. Tu ale narazili na mínové pole. Ženisti v ňom počas noci vytvárajú priechody.

V nasledujúci deň útočiace jednotky dosahujú stred Nižnej Písanej, kde zaujali obranu a počas 24.10. odrážajú protiútoky nemeckých jednotiek. Nakoniec po intenzívnej delostreleckej príprave dňa 25.10. 12. gardová tanková brigáda spolu s 305. streleckou divíziou dokončila oslobodenie obce. K oslobodeniu ďalšej nasledujúcej obce Kapišová však došlo nakoniec až 26.11.1945. 12. gardová tanková brigáda v bojoch stratila 32 zo 42 tankov. Padlo tu 2 700 vojakov 305. a 70. gardovej streleckej divízie. Traduje sa príhoda, že po ukončení bojov sa načas voda potoka Kapišovka sfarbila dočervena krvou padlých vojakov. Podľa toho dostalo údolie svoj dnešný názov. (viac tu: https://www.vhu.sk/udolie-smrti/ )

V Kapišovej čapujú už od 12-tej. Vitajte na východe. My sme sa túto nečakanú pohostinnosť rozhodli využiť. A už to pred nami pení v pohároch. Zrazu si vedľa sadne miestna „celebrita“. Zrazu sa s nami, bežnými smrteľníkmi baví. Neviem ako k tomu došlo, asi Vincent takéto typy priťahuje. Dozvedáme sa, že posledný kilometer je najťažší a čo všetko sa môže stať. Z toho usudzujem, že nešťastník býva asi kilometer od šenku a tých posledných kilometrov cestou domov zažil až až. Ešte nikdy som nevidel Miša tak rýchlo vypiť pivo. Zdvihli sme sa a šli ďalej. Vincent sa tam ešte chvíľu motal. Veď on nás dobehne. Celebrita dostala prezývku bezpečák. Aj sme sa potom Vincenta pýtali, či má podpísané školenie o BOZP a dovolili sme si vysloviť pochybnosť, či mu to v robote uznajú.

Na záver len toľko, že som veľmi túžil uvidieť Svidník a ešte viac túžil po tom, aby som už sedel a nehýbal sa… A to je ešte len prvý deň!

Úvod

Po vynechaní minuloročnej edície tejto parádnej akcie Doľanského KST, som sa na tento ročník mimoriadne tešil. Už dávno pred začiatkom akcie som priateľov zo spolku „otravoval“ touto informáciou, že si mienim opäť prejsť štyridsať kilometrovú trasu Turistiky pre všetkých. A div sa svete. Niektorí nič netušiaci turisti nášho spolku sa nechali nahovoriť. Mrzí ma len, že po prílete Inky a Luba v sobotu z dovolenky to musela Inka po žalúdočných ťažkostiach „zabaliť“. Vedel som teda, že minimálne nebudem sám a Lubo mi bude robiť dôstojnú spoločnosť na tomto náročnejšom turistickom podujatí. O to náročnejšom, že v deň uskutočnenia akcie nám Slovenské „rosničky“ nahlásili neznesiteľných 34°C tepla. Zdravý rozum nám teda radil, zobrať si dostatočné množstvo tekutín a my sme ho poslúchli.

Na koniec úvodu už len spomeniem, že tesne pred príchodom do obce Doľany mi do hodín cinkla správa o prihlásení turistu na akciu. Lubo okamžite kontroloval našu webovú stránku a zistil, že to koťuha Dúšo je tým, ktorý tak ako my chce potrápiť svoje telo turistickou akciou. Boli sme traja. Pokiaľ ma nemýli matematika, traja je viac ako dvaja To sa hneď pôjde lepšie.

Po príchode na štart sme sa povinne zaregistrovali, prispeli symbolickým poplatkom 2€, prevzali popis trasy aj s Kontrolným lístkom a mohli sme spoločne vyraziť na túto parádnu oslavu turistiky.

Putovanie

Lúka pod Jasenky – kontrola 1

Po prvých krokoch dedinou sme vzápätí vstúpili do lesa pod stromy. Vyrazili sme cca o 7.00 hod., to ešte „Oskar“ tak prudko nehrial. Jeho chvíle prišli až neskôr

Už na začiatku putovania sa na nás „zavesil“ neznámi mladý muž. Asi nechcel ísť celú trasu sám a tak sa rozumne pridal k nám. Ja som sa po pár krokoch s ním zoznámil a tak Vám dnes už môžem napísať, že sa volá Matúš. A musím povedať, že Matúš je skvelý chlapík, dokonca z mojej IT brandže a počas celého putovania sa ochotne zapájal do komunikácie. Občas bol tichý, ale to nám vôbec nevadilo. Hlavne vo chvíľach, keď sme zdolávali nejaký kopček. Komu by sa vtedy chcelo rozprávať?

No a kým sme dorazili k nášmu prvému kontrolnému bodu, milí Matúš už bol plno etablovaný do našej partie. Kontrolu na Lúke pod Jasenky si veľmi dobre pamätám spred dvoch rokov. Tento kontrolný bod vedú sympatické tri dámy všetkých vekových kategórií Od tej najviac skúsenej po najmladšiu, ktorá tieto cenné skúsenosti postupne a ochotne nadobúda. Ja som tu vlastne absolvoval raňajky, lebo milé dámy ma ponúkli koláčikmi, ktorými som samozrejme nepohrdol. Mňam. Boli vynikajúce a týmto sa im chcem poďakovať za vynikajúce a nezištné pohostenie.

Kolovrátok – kontrola 2

Po lúke sme pokračovali ďalej a z dosahu páliaceho slnka sme vhupli opäť do príjemného lesa. Náš smer nabral trasu k druhému kontrolnému bodu. Onedlho sme už stáli pri rázcestníku Sklená Huta. Chodník sa tu križuje s asfaltkou, ktorá zároveň tvorí Štefánikovú cyklomagistrálu. My sme vhupli do lesa a vybrali si stúpanie do kopčeka. Asfalt by nám aj tak nechutil Už hodnú chvíľu nám robil spoločnosť príjemný zelený turistický chodník. Zbohom nám dal až tesne pod skalným masívom Vápennej, kde nás dal do opatery vlastnému značeniu. Od teraz až po kontrolný bod nás viedli žlté reflexné značky. A doviedli nás správne. K parádne obsadenej Kontrole 2 Kolovrátok.

Na tejto kontrole bola cca desať minútová prestávka. Nepohrdli sme občerstvením a príjemnou konverzáciou s osadenstvom. Dovolil som si aj spoločnú fotografiu s Pani Kráľovnou so žezlom v rukách. Na tomto mieste sedelo na oddychových miestach viac turistov. Ponúkal sa aj „skorý“ burčiak. Možno bol aj z hrozna My sme si dali kofolu, čokoládky a pred odchodom si spravili spoločnú fotografiu.

Čierna skala – samokontrola

Modrá turistická značka nám skočila pod nohy a viedla nás do Sedla Uhliská. Majestátna červená Cesta hrdinov SNP nám prikázala ďalší smer. Asi po kilometri putovania sme už stáli a potom sedeli pri oddychu na vrchu Klokoč. Klokoč je všetkým známy svojim starým dreveným krížom plným nabitých klincov a šróbov a ešte neviem čoho všetkého, čo mal okoloidúci turista po ruke. Avšak starý kríž je už fuč a s ním „milióny klincov“. Nebojte sa. Jeho miesto zaujal nový drevený kríž. A už aj z neho trčí pár klincov Takže veselo na Klokoč páni turisti a turistky a nezabudnite si klince.

Po prestávke na Klokoči sme pokračovali ako hrdinovia SNP cez Ámonovu lúku, Kubašovú až k Mon Reposu. Tu som si opäť spomenul a všetkým vyrozprával môj príbeh z Trnavskej stovky, ako som tu „onéééééééé“ a Roman ma práve na tomto mieste obehol a predbehol. Na Bukovú som potom prišiel dve hodiny po ňom 

Rázcestník Pod Čiernou skalou nás kopol z červenej na žltú a po výživnom 900 metrov dlhom stúpaní nás privítala majestátna výhľadom – Čierna skala. V minulosti sme tu odpočívali, no dnes bola iba povinná pečiatka do Kontrolného listu, krátke kochanie sa parádnym výhľadom a povinná spoločná fotografia. A potom už šup, šup dole po žltej na Jahodník.

Jahodník – kontrola 5

Žltá nás chvíľu viedla veľmi zaujímavým skalnatým hrebienkom a potom chodník spadol prudko dole. Už onedlho sme cupitali na okraji lesa a po lesnej ceste smerovali ku kontrole. Keď sa chodník úplne narovnal zakričal som na parťákov, aby sa obzreli za seba. Nepozrieť sa na nádherný skalnatý hrebeň Čiernej skaly za nami by bol hriech.

Pri Horárni Polámané naše nohy vstúpili na územie asfaltovej cesty. Na chvíľu nám ešte odišla spod nôh, ale ku Kontrole 5 Jahodník nás doviedol nepríjemný asfalt. Pri kontrole sme sa zastavili iba pre pečiatku a potom rovno trielili plnou parou do Reštaurácie Koniareň k občerstveniu a oddychu. V tomto čase už slnko riadne pálilo a tak tieň ponúknutý reštauráciou nám prišiel nanajvýš vhod. Avšak na túto reštauráciu nebude mať Dúšo pekné spomienky. Dali sme si všetci štyria kofolu, dvaja kapustovú polievku, no Dúšo si vymyslel palacinky. A v čom spočíva tá zlá spomienka / skúsenosť? Kým sme my zjedli polievku a vypili kofolu milí Dúšo sa palaciniek nedočkal A ani po intervencii. Z reštaurácie sme teda odchádzali bez Dúšových palaciniek.

Do cieľa – Doľany kameňolom

Nasledujúca trasa do Lošonca a na Majdán bola prevažne po asfalte pod spaľujúcim slnkom. Našťastie naše tekuté zásoby boli dostačujúce. Na Jahodníku sme si ich preventívne doplnili.

Záverečné namáhavé stúpanie do Orešanskeho sedla naše rady trochu roztiahlo a odčerpalo trochu síl. Po príchode do sedla sa naše šíky zomkli, energia doplnila a veselo a v pohodičke sme spoločne putovali do vytúženého cieľa. Bola to už len taká príjemná rovná cestička, ktorá nám príjemne hladila chodidlá. Túto vetu o príjemnosti cestičky možno vyvráti Lubo. On jediný schytal pár pľuzgierov, ktoré si ošetril na Jahodníku počas prestávky. No statočne doputoval aj s týmto handicapom ku kameňolomu. Posledná klesavá cesta po vlastnom značení, po kameňoch a konároch ešte preverila silu jeho vôľových vlastností a vykonala test prahu bolesti. No i tak Lubo statočne a úspešne doputoval na koniec našej parádnej cesty.

Záver

Všetci štyria sme s vďakou prijali uznanie v podobe Diplomov a zaslúžený oddych počas občerstvenia za vynaloženú námahu. Vám patrí uznanie a vďaka moji súpútnici. Poďakovanie za to, že sme boli skvelý team, že sme sa držali a spoločne zažili výnimočné chvíle na tejto parádnej turistickej akcii. Ďakujem Dúšo, Lubo a Matúš, že som mohol byť súčasťou skvelej partie. O rok dovidenia na tejto výnimočnej turistickej akcii. Predsa sme to sľúbili v cieli!

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Vinco mi mame prílet v sobotu na večer, keď sa nič neposere v nedeľu ideme.Ked budeme na SK zavolám ti dohodneme sa.

Sľúbil som to pred 2 – 3 týždňami a vtedy nebolo jasné, aké bude počasie. Takúto páľavu som však nečakal. Najmä nie po tých, na leto relatívne studenších dňoch. Nuž, ale sľuby sa majú plniť, teda ak je to aspoň trochu možné. Preto sme dnes niekam šli. Sľúbil som akciu, ale nie jej dĺžku a miesto, kde to bude. Skúsime sever. Možno to trochu pomôže. Aspoň o zopár stupníkov menej… možno.

Ráno je príjemne. Nasadám do auta a s naštartovaním si uvedomujem, ktorým ľuďom som zabudol zavolať, reku či by nešli. Teraz už je neskoro. Dušanovi zvoní telefón. Jeho kamarát sa pýta, koľkí sme. Vraj by s nami rád šiel. Mne sa ale nechce čakať pol hodinu, kým sa pripraví na akciu. Navečer musím byť doma, to potrebujem stihnúť. Dal som síce dostatočnú rezervu, ale ešte ani na štarte nie sme a už by bola pol hodinová strata!

Dušanov kamarát neuspel. Lenže Dušanovi cinkajú SMS-ky. Už píše aj jeho družka. Tá sa ho chce nejako zbaviť! Zabralo to. Akurát som si mal vybrať či odbočím smerom doprava k diaľnici, alebo doľava na Hlohovec. Vravím Dušanovi, zavolaj mu, nech ho nečakáme dlhšie, ako desať minút. Čakali sme asi 2 minúty. Možno ani toľko nie. Naozaj sa vie rýchlo zbaliť. Do ruksaku peniaze, doklady, vodu a to je asi všetko. Na nohy turistické topánky a je pripravený. Naozaj rýchla príprava.

Parkujeme v Dohňanoch. Pohrávame sa, že by sme to ešte skrátili. Je niečo tesne po deviatej hodine a auto hlási, že je vonku zatiaľ príjemných 23 °C. Zo začiatku to máme po asfalte a otvorenom teréne. Lenže už vidieť aj záverečnú časť našej trasy. Ej, tam to bude veselé. Našťastie už iba dolu kopcom, ale keď sa slnko do nás oprie celou svojou silou, to bude! Na dnes hlásili v Púchove 30 °C. To je tak na kúpalisko, nie na hory.

Na Lazovskej skale zisťujeme, prečo sa obec volá Dohňany. V krátkosti, lebo preto. Proste voľajako sa volať musí. Povesť vraví, že vojny a choroby preriedili počet ľudí v krajine. A tak na poliach a v lesoch miestneho Pána nemal kto pracovať. Preto sa rozhodol ísť až do Valachie a nakoniec až do Rusínska a prehováral ľudí, aby s ním šli na jeho pozemky. Veľa pastierskych rodín sa mu podarilo prehovoriť. Keď to pán Lednice videl, vraj sa ho pýtal „odkiaľ si ich toľkých dohnal?“ Netrvalo dlho a už sa nevravelo „U Očkajov“, ako sa rytier, ktorý ich priviedol volal, ale „U dohnaných“. Po pár storočiach sú z toho dnešné Dohňany.

Konečne prichádzame do tieňa a rýchlo si naň zvykáme. Kratučké úseky bez tieňa stromov nám dávajú tušiť, čo nás na záver čaká. Doteraz sme nikoho nestretli. Už si náš návštevník myslí, že už ani nestretneme. Ale to sa mýli, pretože pri rozhľadni na nás čaká nával. Dve skupinky s deťmi. Každá má svoj kútik i oheň. A to sme ešte neobjavili skupinku hore, na rozhľadni. Celkom dobrá viditeľnosť, ale nie ideálna. Na obzore tušiť oba Rozsutce, Martinské hole i Vápeč. Tuším kde je aj Strážov, ale tamto sa mi na Kľak nepodobá.

Zostupujeme. Občas trochu s problémami a s typovaním. Značenie je všelijaké a ciest v teréne viac, ako na mape. Celkom sa nám darí. Iba raz sme boli trochu bokom. Aspoň sme videli aj trochu niečo iné. A cestička, ktorá znovu nie je na mape, nás nakoniec stočila správnym smerom. Na poslednú skalu už ani nejdeme. Nie je odtiaľ takmer žiaden výhľad. Aj slniečko sa do nás začína opierať. Radšej poďme takmer rovnou čiarou dolu.

No, ja vlastne ešte kúsok hore. Ostatní budú dolu pod vysielačom popíjať v tieni zvyšky vody. A ja ako starý somár hore po rebríku, lebo musím. Dal som to hore so 4 – 5 prestávkami. Už som mal toho dosť. Veru tých 30 °C na priamom slnku je dosť. Nie Vincent, nenašiel som. Bolo to zbytočné. A to pri aute zisťujem, že je tu v skutočnosti 32 °C. A u nás dolu na juhu krásnych hrejivých 34!

Vodu nemáme, ale smädní sme. Dušan navrhuje, reku máme ešte čas, poďme do Nimnice na vodu. Veru, moja rezerva bola úctyhodne dlhá. Priestor na to je. Večer všetko stíham. Pri prameni síce málo ľudí, ale zato s veľa fľaštičkami. A prameň ledva čurká. Ach jaj. Bude rezerva stačiť? Musí. Dosýta sme sa napili a všetky fľaštičky, čo sme mali, už nie sú prázdne. Zrazu sa Dušan dožaduje aj nožičky omočiť. Tak tie nohy trochu resetnime! Aspoň budú v aute menej smrdieť.