Komentáre k turistickým akciám

Juráňová dolina je parádna a oddychová voľba. Ja som tam ešte nebol
Verím, že ste si to poriadne užili. A teším sa, keď znova niekde pôjdeme spolu Aďka a Maroš. Dovtedy sa majte dobre a hlavne v zdraví.

Paráda Aďka a Maroš. Konečne aspoň kúsok z tretieho Boháčskeho okruhu.

Madeira je ostrov, ktorý meria približne 60 km od západu na východ a približne 30 km od severu na juh. Vystúpili sme na najvyšší vrch Pico Ruivo, odkiaľ je pri dobrej oblačnosti krásny výhľad na všetky svetové strany. Je tam neskutočné množstvo turistických trás, ktoré sú aj dobre značené. Naprieč celým ostrovom vedie krásna hrebeňovka (ale nič pre patomatových turistov, pretože tí by na druhý deň nemali čo robiť). Príroda je tu veľmi pekná, od jari do jesene je takmer stále ideálnych 25 °C. Takže na Madeiru sa nechodí ležať a kúpať, ale obdivovať krásy ostrova a turistikovať.

P.S. Vinco, pridaj krajinu Portugalsko, lebo takto to vyzerá že sme boli iba v Karpatoch.

Super zostava, super počasie. Nuž, nemôžem mať všetko

Mali sme niekoľkonásobné šťastie. To treba. Ak ho nemáte, tak ani na akciu turistického spolku PAT a MAT radšej nechoďte. Inak so zdravou kožou nevyviaznete. Vravíte, že viete, kde sme mali šťastie? Jednoznačne počasie? Áno, aj. V túto ročnú dobu to mal byť iný teplotný záhul. Nebol. Oblaky, vietor a kto vie, čo ešte, sa o to postarali. Nie, že by sme sa nepotili, ale to bolo spôsobené skôr naklonenou rovinou. Na prvom dosiahnutom vrchole niektorým členom spolku chýbali rukavice. Nie, nebolo pod nulou, po snehu ani medveďovi ani stopy, ani vietor nevyvracal stromy. Ale na Humenciach naozaj bolo po 15 minútach zima na prsty na rukách. Žeby zlyhal pojazdný bar? Nie nezlyhal. Ale pekne po poriadku.

Začalo to nevinne. Takmer ako vždy. Prechádzame chatovou oblasťou. Nie každý chatár má plnokrvného tereňáka, či V3Sku. Preto za sucha a mimo zimy sem vyjde aj šťastný majiteľ felície. To znamená, že je to naozaj iba jemne naklonená rovinka. Zatiaľ. Lenže to zatiaľ nikdy nebýva večné. Zo začiatku si môžete myslieť, že žiaľ nie je večné, ale po dosiahnutí výhľadového vrcholu ste napriek vynaloženej sile a potu vďační, že tam bol aj stupáčik. Vďaka nemu ste tam, kde ste a vidíte to, čo vidíte. Aj tu sme mali šťastie. Väčšina stúpania, hlavne toho drsnejšieho, sa ráčila uskutočniť v lese. Čiže v tieni.

Aké šťastie nasleduje teraz? Len tak, pre štatistické účely, je to tretie šťastie v poradí. Tentokrát sa netýka všetkých, ale iba organizátorov akcie. Naozaj to bol záhul. A to riadny. Na papieri i na mape to vyzerá dobre. Čo to je necelých 1 000 výškových metrov? Veď sme zažili kopu onakvejších akcií! Veď áno, ale nebolo to náhodou v minulom desaťročí? A veru na nejednej tvári bolo vidieť, čo ich to stojí, aby vystúpili na prvý vrchol. Stovky metrov pred vrcholom bolo našťastie vidieť aj to, prečo sa sem teperíme. A keďže máme času dosť, tak tu aj minimálne 30 minút pobudneme. Naši členovia občas majú aj zmysel pre krásu, preto nečelíme žiadnym vyčítavým pohľadom alebo slovným zhodnoteniam celkovej situácie…

A teraz niečo k pojazdnému baru. Ja fakt neviem. Toto som ešte nezažil. Aspoň nie na turistickej akcii spolku PAT a MAT. Štartovné má na mňa zvyčajne pozitívny vplyv. Ale teraz? Všetkého moc škodí. Všetci zúčastnení sme vo veku, že tento výrok poznáme. Niektorí aj z vlastných skúseností. Preto to nik nezneužíva. Možno tam bola trochu aj škodoradosť. Len nech si ten ruksak s chľastom Dušan pekne vynesie hore sám. Čo to ten chlap nalieval? Ako keby som mal dve tehly na prsiach. Aspoň tak sa mi dýcha, ako keby som ich tam mal. Ešte tak dostať do rúk toho, kto mi točí bradavkami! Keď ho dostanem, ten to schytá! No počkať. Tu ale niečo nesedí! Ja som prvý! Historický okamih, veď ja môžem mať zábery ostatných spredu! Väčšina z nich totiž ako keby mala nie dve, ale hneď tri tehly na hrudi. A je po šanci, práve ma predbehli. Kým foťák zaostril…

Martinský pivovar a ferrata

A teraz po premrhanej šanci odfotografovať niekoho aj spredu, aj niečo k budúcnosti. My sme ich videli. Keď sme šli po modrej naspäť do Bystričky. Boli to absolventi pivovarskej ferraty. Pivovarský potok dlhé roky zásoboval vodou pivovar v Martine. Možno kvôli ochrane čistoty vody nebol verejnosti prístupný. Pivovar sa sprivatizoval, neskôr skrachoval. Koľko podnikov v tej dobe postihol tento osud? Ale to je o minulosti a ja spomínam budúcnosť. Nech je ako chce, možno tomuto smutnému osudu pivovaru vďačíme, že ferrata uzrela svetlo sveta. No, toho svetla si asi až tak neužíva, predsa len je to roklina… Proste sa niektorí z nás pohrávajú s myšlienkou, nie, neobnoviť pivovar, ale absolvovať túto ferratu. S priechodom cez roklinu by predsa len mohlo byť o trochu menej práce, ako s obnovovaním pivovaru…

Prvé pivo v Martine navarili v roku 1894. Sládok mal skúsenosti z pivovaru v Plzni. Za Rakúsko-Uhorska mal pivovar problém s predajom piva. Chodili sem totiž rôzni národovci. Preto sa pivo predávalo skôr za hranicami, v Poľsku. V roku 1948 pivovar znárodnili. Po čase sa tu varilo 3 x viac piva, ale vraj to bolo cítiť na kvalite. Po revolúcii kúpil pivovar Karol Konárik, pivo sa vyvážalo za hranice a pribudla aj linka na plnenie do plechoviek. V roku 1999 odkúpila martinský pivovar spoločnosť Heineken. Pivo v pivovare sa varilo z miestnych surovín do roku 2003. Heineken v tomto roku presunul výrobu piva do Nitry. Dôvodom bol pokles predaja piva kvôli zvyšovaniu spotrebných daní na pivo. Heineken preto škrtal a presúval výrobu. Nakoniec Heineken zavrel pivovary aj v Rimavskej Sobote a v Nitre. Roky nevyužívaný areál pivovaru v Martine majú nahradiť domy a bytová výstavba. Pivovar si boli pozrieť pamiatkári, ale nenašli tu nič, čo by stálo za záchranu. Niektoré budovy pritom majú 125 rokov… Vidím to tak, že keď už sa ten pivovar obetoval, pri návšteve tejto ferraty by sme na jeho počesť mohli mať v ruksaku na osvieženie práve pivo Martiner…

Úvod

Tradične aj táto akcia sa rodila už na začiatku týždňa. Jozef mi ju ukázal „nakreslenú“ na mape.cz, ale pre mňa nebola nová. My dvaja sme túto trasu chceli absolvovať už niekedy vo februári či na začiatku marca, kedy je v týchto nadmorských výškach Malej Fatry ešte sneh. Chceli sme na konci odchádzajúcej „Pani zimy“ ešte naposledy zažiť sneh. A čo nás, teda Joža odradilo od jej absolvovania? V tomto období sa prebúdzajú medvede a práve v okolí Martina ich nebolo málo. Ja som chcel ísť aj napriek tomu. Bolo mi jedno, či má hnedý brumko zje alebo nezje. Istotu v tom, že ma nezje som mal vo výroku jedného nemenovaného ministra, že medveď je bylinožravec A tak prišlo na túto trasu akcie teraz.

Akciu som po vzájomnom dohovore s Jozefom tiež tradične vložil až v stredu. Do aktu vloženia teraz vstúpila predpoveď počasia. Je zaužívane v našom spolku a aj z praktických skúseností sme dospeli k tomu, že predpovedi nórskych či slovenských rosničiek sa dá veriť až dva či tri dni pred akciou. Preto streda, ak sa niekto pýta na dôvod.

V závere úvodu ešte spomeniem postupne prihlasovanie na akciu. Počet istých účastníkov na akciu bol päť kusof. Predovšetkým Ľudka skočila na návnadu ako hladná rybka. Takú skorú reakciu na vloženú akciu som ešte nezažil. A to neviete, že vôbec nemusela na akciu ísť. Do plánov jej vošli rodinné povinnosti, ktoré sa nakoniec vyriešili a ona bola súčasťou nášho nádherného turistického príbehu. Veľmi ma potešili „spiaci“ účastníci: Aďka, Miriam, Alenka (hosťka) a Maroš. I Marika to nemala s rozhodovaním ísť či neísť ľahké, po prekonanej chorobe. Všetkým spomínaným slúži ku cti a uznaniu , že si na účasť po dlhej dobe vybrali túto neľahkú trasu, ktorú ale napokon v pohodičke zvládli.

Putovanie

Trasa k Vrchstudienke

Na štarte v Bystričke – Lázky sme sa chvíľu čakali. Do miesta začiatku túry sme prišli tromi autami z dvoch smerov. Keď dorazil posledný konvoj vyrazili sme. Táto časť trasy si nás nežne a postupne pripravovala na príkrejšie stúpania. Začalo to rovinkou, no tá sa pozvoľna začala akosi nakláňať a dosiahla už onedlho polovičný striptíz v podobe vyzliekania odevov. Našťastie to skončilo pri krátkych tričkách I keď prehliadka podprseniek v početnom ženskom zastúpení by bola príjemnejšia a nám mužom by sa oveľa ľahšie stúpalo prudko hore V tejto časti, ešte mierneho stúpania sme išli po skupinkách a aj vzájomné rozhovory boli intenzívne. A bolo to dobré, lebo nik si nevšimol, že výškové metre pribúdajú ako po masle. Vrchstudienka a hlavne jej oddychové miesto pri chate prišlo v pravú chvíľu. Dvadsať minút oddychu nám prišlo nanajvýš vhod. V príjemnom a tienistom prostredí sme posedeli, pojedli i čo to popili. Vzájomné fany konverzácie mali vysokú úroveň a okamžite dali zabudnúť na nadmorskú výšku, ktorú sme práve absolvovali. Okolitý les, prostredie a vzduch nás nabil neskutočnou energiou. Plní entuziazmu sme odchádzali v ústrety prudším prevýšeniam, ktoré nás s radosťou očakávali.

Trasa na vrch Humience

Bola to pre mnohých výzva. Pravá turistika je, keď na cca dvoch kilometroch vyšliapete štyristo výškových metrov. A práve toto nám táto časť trasy hodila pod nohy. Náš konvoj turistov sa postupne roztiahol. Vzájomné rozhovory akosi stíchli No vidina dosiahnutia vrcholu bola pre každého silná. V našich radoch sú iba silní turisti, ktorí sa vždy popasujú s každou výzvou a nikdy sa nevzdávajú. A preto som na Vás moji milí turisti veľmi hrdý a rád s Vami chodím na tieto výnimočné turistické akcie.

Ako sme postupne stúpali i okolitá príroda sa menila v krajšiu v hornatejšiu. Vo vyšších polohách nás privítala kosodrevina i vzduch je tu iný, lepší – dýchanejší. A tie výhľady z výšky. Tie sú na nezaplatenie. Zažívam krásne chvíle v takýchto situáciách, keď sa môžem kochať parádnymi výhľadmi z tejto výšky. A dovolím si napísať že každý z Vás, keď sme sa ocitli na vrchu Humience si v duchu povedal „dobre že som tu, že som išiel na túto akciu a že som súčasťou tejto našej skvelej partie“.

Tridsať minút oddychu na Humiencoch, bol ako balzam na naše ľudské zmysli. Telá si oddýchli, brušká sa najedli a oči sa dosýta napásli nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany. Pri pohľadoch sme spoznali mnohé ikonické i menej známe vrchy či pohoria. Poležali sme si v mäkučkej tráve v príjemnom slnečnom počasí. Len ten vietor mohol byť trochu miernejší. Ale nič. On je tu pánom a my len musíme tíško znášať jeho pôsobenie, lebo sme tu na návšteve. Našťastie máme aj na tento prírodný úkaz „liek“ a to oblečenie. Kto mal, ten sa doobliekal a ten kto nemal, musel znášať jeho pôsobenie. Každopádne sme si chvíle oddychu naplno užili a čiastočne zregenerovali. Odchádzali sme oveľa spokojnejší, lebo nás čakalo príjemné putovanie po otvorenom hrebeni na „Martinky“.

Trasa na Chatu Javorina

Bola to najpríjemnejšia časť trasy. Bolo doslova vidno, ako každému žiari tvár od šťastia pri vnímaní toľkej krásy počas tohto putovania. To sa schovať nedá. Radosť bola umocnená aj vidinou ďalšieho oddych na Chate Javorina, ktorú sme mali v ďalšom pláne. Jemne zvlnený mäkučký terén, ktorý naše nohy hltali mal blahodarné účinky. Určite sme si týmto putovaním oddýchli a v ustavičnej permanencii boli teraz naše oči. Tie sa nevedeli nabažiť toľkej okolitej krásy. Problém bol udržať pozornosť pri chôdzi vyšliapaným úzkym chodníkom v tráve. Mal som pocit, že tadeto šliapavajú jednonohí turisti.

Ani nevieme, ako sme prešli cez vrch Podkova, ale Vidlicu každý zaregistroval, lebo to bola spojnica našej žltej s červenou hrebeňovou turistickou značkou. A navyše tu sa naše rozlezené rady spojili. Od tejto chvíle sme všetci išli spolu pri sebe. Atraktívnosť putovania znásobila úzka cestička lemovaná peknou voňavou kosodrevinou a bonusom boli uhľovo čierne mláky, ktoré bolo treba obchádzať. Vysielacia veža na obzore Martinských holí postupne rástla. A keď sme prekonali posledný kopček Veľkú lúku otvorila sa pred nami dolinka s čupiacou Chatou Javorina. Tam viedli naše kroky. Opozdilci Jozef s Dušanom boli poslední, ktorí zapadli do tento útulnej chaty.

Na chate sme obsadili celý stôl a pustili sa do občerstvenia a oddychu. V ponuke, ktorú sme využili boli šošovicová a kapustová polievka. Pilo sa pivečko Martiner, to nám dodalo do žíl tak potrebné vitamíny. Kto pohrdol pivom dal si kofolu. Každopádne štyridsať minút panovala pri našom stole parádna nálada. Výnimočný punc dobrej nálade dalo odovzdávanie certifikátu Ľudke, za celkovo odchodených 541 km. Úprimné gratulácie Ľudke potvrdili všetci spoločným potleskom. Ľudka, do ďalších kilometrov Ti prajeme pevné zdravie a mnoho pekných zážitkov na turistických akciách nášho spolku.

Interiér chaty je zdobený vtipnými drevenými tabuľkami s mnohými úsmevnými múdrosťami zo života. Návštevu tejto malej až nenápadnej chaty vrelo každému odporúčam. Bol to pre mňa pekný zážitok a určite naň dlho nezabudnem. Vždy, keď sa povie Malá Fatra, vynorí sa mi z mojich útrob obmedzenej pamäte táto krásna spomienka na pekné chvíle strávené s mojimi milými priateľmi z nášho spolku.

Trasa do Bystričky

Začiatky zostupu sme absolvovali po asfalte. Pri rázcestníku Martinské hole – chaty vznikla vzbura v radoch niektorých členov výpravy. Kofeín v ich krvi padol na život ohrozujúce minimum a tak sme museli navštíviť i druhú chatu a to Chatu Martinské hole. Tentoraz sa popíjala káva ale aj pivko, podľa chuti každého. Sedeli sme vonku tiež v peknom prostredí a strávili tak dvadsať minút príjemným oddychom.

Aj ďalšia trasa viedla po asfalte v prostredí mnohých chatiek, ktoré sú posiate po Martinských holiach ako huby po daždi. Tu som bol jediný krát za dnes pri odlovení kešky Jozefom. Modrý hydrant na zemi v tráve bol dokonalou skrýšou pre ňu. Len čo sme prešli okolo Ráztoky, čo je ústie po zdolaní miestnych Via Ferrata výstupov, asfaltová cesta zmizla a naše nohy hladil príjemnejší lesný chodník modrej turistickej značky.

Zostup dole bol síce dlhý a miestami aj prudký, ale v našom putujúcom spoločenstve stále panovala výborná nálada. I na zostupe sa utvorili skupinky. Vďaka únave každého to bolo prirodzené. Valaská dolina, ale najmä príjemne spievajúci Valaský potôčik nás bezpečne doviedol do cieľa. Prichádzali sme postupne, po skupinkách a určite unavení, ale dovolím si vyriecť slová, že každý bol spokojný a hlavne plný pekných zážitkov, ktoré sú na nezaplatenie. Ten, kto ráno pred akciou váhal s účasťou, v cieli a vo svojej hlave vyriekol tieto slová „som rád, že som tu dnes mohol/mohla byť“. To som si na betón istý. Amen.

Záver

Z celého srdca a úprimne ďakujem Vám všetkým zúčastneným. Som rád, že som opäť mohol byť s mojimi milými priateľmi a že som spolu s Vami mohol zažiť nádherné chvíle v prekrásnej Malej Fatre.

Ďakujem a nabudúce pri ďalšom putovaní dovidenia!

Keď som to plánovala, netušila som, že tu už pred nami niekto bol . Ale keďže Hviezda nebola súčasťou našej trasy, nekopírovali sme ju úplne. Niekoľkokrát sme aj trošku poblúdili, ale to sú tie bežné odchýlky. . Nakoniec sme sa ešte zastavili načerpať z prameňa Nimnickú minerálku, ale bolo tam toľko ľudí, že som nemala odvahu sa tam vyzuť, nie to ešte fotiť. Ale musím povedať, táto voda nám vôbec nechutila . Chuť sme si napravili kofolou v bufete pri hrádzi a pivom v Púchove. Jediné čo nás mrzelo, že bol zatvorený salaš Nimnica. Mohli sme si kúpiť iba korbáčiky a syr na cestu.

Úvod

Táto turistická akcia nie je až taká mladá ako sa zdá. Síce sme ju s Jožom začali „kresliť“ už v pondelok, ale akcia vznikla už dávnejšie cca tak pred rokom. A prezradím aj, že Jozef ju chcel prilepiť na stránku až v stredu. Prečo v stredu? No predsa kvôli počasiu. Áno. Jožo má pravdu v tom, že predpoveď počasia má zmysel sledovať tak tri, štyri dni pred akciou. No a musím poznamenať, že nórske a ani tie slovenské rosničky sa nemýlili. V sobotu mál byť dážď, a aj bol, a v nedeľu malo byť pekné počasie a bolo 

Dopravu sme si tentoraz s Jožom (nie s Jozefom) rozdelili. On bral leopoldovčanov a ja som tradične išiel do Lednických Rovni pre severanky. Biely Seat ma ofúkol na diaľnici už pred Ilavou a tak naša posádka nestihla na štarte v Papradne úvodné fľaškové pivo. Zato Jozef, čo sa týka štartovacej medicíny, sa dnes blysol. Ústrednou liečivou tekutinou boli „jahodovica“ a „lipovica“. Musím povedať, že obe boli výborné a hodné štartovacej procedúry spolku PAT a MAT. Turistika v nádhernom počasí, v prekrásnom pohorí Javorníky, mohla v počte siedmich nadšencov začať.

Putovanie

Po štarte a po pár úvodných stovkách metrov sme prácne hľadali žltú turistickú značku, ktorá nás mala doviesť do Sedla Chrcholinec. Neviem čo sa deje s mojim mobilom, ale vždy keď ideme na túru a chcem sledovať trasu, tak mi nefunguje GPS navigácia. Stalo sa mi to už minule a mal som sto chutí rozbiť mobil o zem. A tak sa stalo, že v spleti vzájomných rozhovorom sme minuli odbočku. Na správny smer nás naviedol Jozef. Ani za toho frasa som nemohol kontrolovať trasu na mobile. Nakoniec pomohol klasický reštart a GPS-ka sa chytila.

„Krátku“ prestávku sme si spravili práve v spomínanom sedle Chrcholinec. No krátku ako krátku. Ako sa to vezme, ale dnes bola tridsať minútová prestávka klasifikovaná našim osadenstvom ako krátka. Jožo K je zárukou, že vždy vytiahne hodnotné liečivé tekutiny Do žil nám vnikol Beton. Kto chce vedieť čo je to Beton, nech sa spýta Joža. Ja som to nevedel, ale teraz už viem.

Od tej chvíle, čo sme sa pohli ďalej zo sedla začala pravá turistika. Šťavnaté a prudké stúpačiky je to, prečo chodíme na turistiku Naše dámy si pochvaľovali až pišťali šťastím. Dočasný koniec naklonenej rovine spravila až Tisová. Je to taký nenápadný kopček, ale označený peknou drevenou štýlovou tabuľkou. Nemohli sme pohrdnúť fotením sa pod ňou. A ako už písal Jozef, tak práve tu sme uvideli rysa – našu veľmi plachú mačkovitú šelmu.

Po chvíli pokračovania sme už šliapali po príjemnom hrebienku a kochali sa okolitou rozmanitou prírodou. Na chvíľu naše kroky zastavili malé mláky, ktoré boli plné žubrienok. Vážne si už nepamätám, kedy som ich naposledy videl. Snáď, keď som bol ešte mladý. Každodenný či každotýždenný zhon a stereotyp nás od takýchto maličkostí odpútava. A nie sú to len malé žubrienky v mláke, ale mnohé iné samozrejmé veci. A tak som rád že my, členovia spolku PAT a MAT, sa z času na čas od týchto civilizovaných nezmyslov odpútame a vyrazíme do oveľa príjemnejších a zaujímavejších prostredí.

Napokon nás posledné vážne stúpanie doviedlo na hrebienok, ktorý vyvrcholil pri vytúženej rozhľadni na Orgoňovej Kýčere. Pri rozhľadni dobrí ľudia postavili aj turistický prístrešok a „prikryli“ ho konármi okolitých stromov. Je to ideálne miesto na oddych v príjemnom tieni. Súčasťou je aj ohnisko. Takže pri budúcej návšteve milí turisti si nezabudnúť zobrať aj špekáčiky či slaninku 

Výhľad z rozhľadne je síce obmedzený ale to nám nevadilo i tak sme si ho užili. A aj pobyt na tomto parádnom oddychovom mieste. A neboli sme na rozhľadni sami. Po chvíli prišli piati Česi a jeden vitálny dôchodca, s ktorým sme viedli družný a zaujímavý rozhovor. Napokon sme sa s Jankom, tak sa volal, zoznámili. Medzitým Jozef pri Orgoňovi odlovil svoju druhú kešku a napr. ja som odmenil každého člena vrcholovou medailou. Netreba ešte zabúdať, že Jožo, Dušan či Alenka tiež prispeli do nadobúdania, pre zostup tak potrebných síl, svojou tekutou formou 

Neviem či sme všetko zjedli, či vypili, ale ďalej sme pokračovali v plnej sile. K odbočke z modrej turistickej značky nás doviedol Janko. Tu prišla na rad vzájomná a úprimná rozlúčka s Jankom. Od tejto chvíle naše nohy poriadne vycvičilo nepríjemné a kamenisté klesanie. Vďaka Bohu že nebolo mokro, inak si neviem predstaviť zostup šmykľavým terénom a ešte plným kameňov, ktorý sme mi absolvovali za relatívneho sucha. Úľava sa dostavila po 1300 metroch náročného zostupu. To miesto úľavy sa nazýva U Odrazvo. Bezmenný potôčik, ktorý sa stal našim spoločníkom na ďalšej trase nás zaujal. Jeho žblnkotajúci zvuk pôsobil ako balzam pre uši i zmysli. Po nasledujúcej dolinke sa išlo parádne. Postupne sme si pozreli tri kaplnky. Jedna z nich je v príznačne pomenovanej časti Modľatín a volá sa sv. Jozef. Samozrejme, že som pri každej pokľakol. Niekto o tom pochyboval?

Na poslednú časť trasy, tú menej príjemnejšiu asfaltovú sme nastúpili hneď, ako sa náš potôčik spoločník vlial do väčšej sestry Papradnianky. Nebola to vôbec príjemná časť trasy. Najprv nás na asfalte opieklo slniečko, a keď sme sa na chvíľu schovali pod krídla lesnej trávnatej cesty, nás kvalitne „vyštípala“ pŕhľava. Záchranca mostík cez potok nás priviedol späť na asfalt. Poslednou zastávkou bola Papradnianska stavnica. V pláne bolo kúpanie sa v potoku, no prístup k vode nám zhatil plány. A tak sa stalo ústrednou činnosťou, len čo sme dorazili do cieľa, lízanie zmrzliny za odmenu. Bola to najlepšia bodka za touto vydarenou turistickou akciou. Myslím, že to bolo prvý krát v histórii spolku, čo sme akciu zakončili zmrzlinou.

Záver

Čo na záver? Veľmi ma prekvapila hojná účasť. Dlho, dlho to vyzeralo, že pôjdeme iba traja – ja, Jozef a Ľudka, ale napokon sa stalo všetko inak a preto som rád. Ďakujem všetkým za účasť a opäť za nezabudnuteľnú atmosféru počas celého putovania. Práve toto mám na turistike nášho spolku rád. Vždy je to iné a vždy také nezabudnuteľné, lebo každý svojou účasťou na akcii prinesie svojho jedinečného ducha a dá tomu všetkému pekný zmysel.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

Kde je Dušan? Už tu dávno mal byť. Volám mu. Tuším, čo sa stalo. Moje podozrenie potvrdzuje ospalý hlas na druhej strane „drátu“. Pýta sa, čo teraz? Teraz už nič, ale máš 10 minút na to, aby si sa zbalil. Ideme k tebe domov. Dušan to stihol. Schmatol klobásku a dve pivá z chladničky, našpliechal si trochu vody do ksichtu, glgol trochu ústnej vody a kto ho vie, čo ešte za tých 10 minút stihol, proste to stihol.

Trochu meškáme, tak šofér jemne viac stupil na plyn, aby na nás posádka druhého auta nemusela toľko čakať. A veru, dlho nemuseli čakať. Pretože druhé auto je už naozaj druhé. Práve sme Vincenta obehli na diaľnici. Volám mu. Ako to jazdíš? Dušuje sa, že jazdí slušne. Už nemusíme ponáhľať, pretože Vincent ešte odbočuje pre Severanky.

Moje najhoršie obavy sa napĺňajú. Parkujeme totiž pred Jednotou. Je otvorené. To je Dušanova chvíľa, určite sa pokúsi dobehnúť zameškané. A zase budeme čeliť obsahu jeho naprataného ruksaku. Kým dorazil Vincent na parkovisko, už sme boli naštartovaní.

Jedna zo Severaniek mi prezradila dôvod ich účasti. Papradno od nich totiž nie je až tak ďaleko. Poznajú túto dedinku. Vraj pri Papradne nie je nič takého, čo spomínal a sľúbil Vincent v popise tejto akcie. Tak musela ísť, aby sa na vlastné oči presvedčila. A veru aj bolo všetko, čo Vincent sľúbil. Všetko ako má byť. Aj zablúdenie hneď kúsok za dedinou. Tentoraz sme stratili iba asi pol hodinku. Čo to je proti nekonečnosti Vesmíru?

Na vrchole Tisovej som uvidel svojho prvého Rysa. Bol to vzácny okamih, pretože uvidieť rysa nie je také jednoduché. Je to ostražité zviera. A je to naozaj ostrovid! Takého zajaca vidí na vzdialenosť 300 metrov vo dne a 125 metrov v noci, aspoň počas splnu. Navyše má aj dobrý čuch! Zacíti pach uhynutej zveri až na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov. Vonku je krásnych 25 – 26 °C a predsa len to bolo trochu do kopca. Ten nás určite zacíti! Žiadne schopnosti tomuto rysovi nepomohli. Uvideli sme ho. Ale len preto, že je drevený.

A teraz k našej dnešnej čerešničke na torte. Orgoňova Kýčera kedysi naozaj bola Orgoňova. Žil dávno. V dobách, kedy sa zrútila Veľkomoravská ríša. O tieto územia bojovali tri okolité novovznikajúce kráľovstvá, České, Poľské a Uhorské. Nakoniec geografia rozhodla v prospech Uhorského kráľovstva. Ale nepredbiehajme. Na niektorých miestach bolo krátky čas bezvládie. To využil Vladyka Orgoň a jeho ľudia. Zostával pri viere svojich otcov. Tlak novej viery bol však silný. Preto si Orgoň našiel odľahlé a neobývané miesto. V starej viere tu mohol žiť nejeden rok. Kráľovi vyberači daní a katolícki misionári však raz dorazia aj k Orgoňovi. A poplatky zaplatiť musí. V beznádeji sám vystúpi na temeno vrchu, na obetné miesto Perúnovi, kde počas búrlivej noci zmizol. Viac sa dozviete na: http://www.hradiska.sk/…arikov%C3%A1

Posledné kilometre vedú po asfalte. Tomu sme sa chceli vyhnúť. Na mape tá cesta je. Aj v teréne je, aspoň na začiatku. Znovu si zažívame, že ak je cesta na mape veľmi prerušovaná, tak je v teréne veľmi zarastená. Áno, aj žihľava bola. Vraj je to zdravé. Preto sa pri prvej príležitosti radšej vraciame k nášmu starému dobrému asfaltu. Aj kúpanie sme plánovali. Pri stavnici. Len ten prístup k vode. No, nič moc. Ako to tu zvládajú tie ľadové medvede? Do vody by to ešte šlo, ale von? Asi toho nešťastníka ostatní vytiahnu, až uplynie požadovaný čas. Sem musia chodiť najotužilejšie ľadové medvede. Radšej to vzdávame a ideme k autám.

Ahojte, my sme mali na dnes naplánovanú túto trasu: https://sk.mapy.cz/s/kutahavumu, ale kvôli počasiu sme to preložili na nedeľu. Ak by sa vám páčila, môžete sa pridať. 

Nechcem do toho veľmi kecať organizátorovi. Práve sa mi podarilo zistiť, že sem chodia ľadové medvede. Teplotu vody v tomto ročnom období radšej nehodnotím, aby som nikoho pri balení plaviek nevyplašil, ale tie ľadové medvede potvrdzujú, že je tam prístup k vode. Vyzerá to tak, že pod „stavidlom“. Ako dôkaz prístupu k vode dokladám jednu internetovú fotku…

PS. Telo zimného plavca by som už mal… životne dôležité orgány obalené tukom už mám.

hurááá tešííím

Úvod

Vitajte priatelia turistiky pri ďalšom mojom putovaní. Moja účasť na populárnej Trnavskej stovke je každý rok už pravidlom. Ale…
…tento rok tak tomu vôbec nemuselo byť. Aby som to objasnil, musím sa vrátiť o dva týždne pred tento pochod.
Spoločne som s mojimi spoločníkmi z nášho spolku Radom a Marekom práve dokončoval náš prvý legendárny Pochod Praha – Prčice. No a práve na konci pochodu v slabej chvíľke a pod tiažou enormnej únavy som vtedy vyriekol pár spontánnych a nepremyslených vyhlásení, „že už na žiadnu Trnavskú stovku, či na žiadny diaľkový pochod ma už nikto nedostaneeeeeee “ Rado ma veľmi dobre pozná a už vtedy sa tomu smial a nechcel tomu veriť. A mal pravdu – absolútnu. Postupom času, ako moje telo regenerovalo, aj ja som menil vyhlásenia ohľadne Trnavskej stovky. Najprv bolo – však po Bukovú, neskôr – pokúsim sa aj na Brezovú A tak sa stalo. Bol som to ja, kto túto akciu s dostatočným predstihom vložil na našu stránku a ako prvý sa aj prihlásil.

Tento rok sme štart posunuli ešte o hodinu skôr. A čo tomu predchádzalo? Proste v piatok ísť skôr spať a v sobotu ráno vstávať o 3.00 hod. Cestou do Bratislavy vo vlaku bola dobrá nálada. Keď som prvý krát vytiahol moju kameru a vyrobil prvý záber, bola moja prvá otázka na spoločníkov „chlapi tešíte sa?“. A viete akú som dostal odpoveď? Nie! a ešte bojím, bojím. A to mi povedali tí, čo neskôr celú trasu dokončili a ešte s prehľadom. To by bolo všetko, poďme už na moje zážitky z putovania Trnavskou stovkou.

Putovanie

Registrácia – Kamzík (3 km)

Putovanie ako vždy začína samo-štartom na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Tam každý po príjazde bez otáľania hneď vyrazí na Kamzík po zelenej. Cesta najprv vedie po asfaltkách mesta, ale aj tie sú do kopca. Je to dokonalý začiatok na zahriatie celého tela. Niektorý ma už dobre poznajú, že som „papuľa“ a že sa dám s každým do reči. Dnes tomu nebolo inak Prvú „obeť“ som si vyhliadol ešte pred príchodom na Kamzík. A vlastne to ani nebola obeť. Dievčina vo svižnom tempe v zelenom žiariacom tričku (bude aj na mojom pripravovanom videu) ochotne so mnou prehodila pár viet. Andrejka sa sama pripomenula, že na Youtube mi písala komentár k videu pod prezývkou @user-jn3yp7pw6r. Potešila ma rozprávaním o tom, ako pozerá moje videa z turistických akcií na Youtube a ako sa jej páčia. Nie je väčšej odmeny pre mňa, ako takéto pochvalné slová. Ja ďakujem každému a s pokorou prijímam pochvalu. Je to pre mňa signál, že moja vynaložená energia má zmysel a moje skromné diela niekoho potešia alebo inšpirujú. Priaznivci moji – ďakujem Vám, veľmi si to vážim 

Registrácia na Kamzíku prebiehala dvoma spôsobmi. Napravo boli tí, ktorí sa nestihli alebo nechceli registrovať elektronicky. A tí, čo vykonali elektronickú registráciu putovali doľava. Po registrácii a neodmysliteľnej spoločnej fotografii sme vyrazili vstříc světlejším zítřkům.

Putovanie na Biely kríž (13 km)

Na túto časť trasy sme vyrazili ešte spolu. Moji spoločníci „chrti“ kopli hneď od začiatku koňom do slabín. To už som vedel, že ja im stíhať nebudem. A ani som nechcel. Je jedno nepísané pravidlo na týchto dlhých pochodoch, že každý si ide svojim tempom. Veľmi sa nevypláca na začiatku prepáliť tempo. To vždy nedopadne dobre! A tak Kamzík bolo jediné miesto, kde sme boli spolu. Mne to ale absolútne nevadilo. Počas mojej trasy som si vždy našiel niekoho, na koho som sa „zavesil“. A o tom postupne.

Na Bielom Kríži som absolvoval krátku prestávku so sójovou tyčinkou a vlastnou kofolou. Bufet na Bielom Kríži bol trestuhodne zavretý. A posledné, čo som pred odchodom spravil bolo to, že som si prezul ponožky. To robí každý pragmatický turista na takýchto dlhých pochodoch, keď ho „tlačí topánka“.

Putovanie na Pezinskú Babu (26 km)

Táto časť trasy sa nesie konečne puncom tej pravej turistiky. Postupné výstupy na kopčeky sú tým pravým lákadlom pre turistov. Práve pre tieto zážitky z namáhavých výstupov chodíme na Trnavskú stovku. Mňa a verím že každého potešilo stúpanie na Kozí chrbát, výstup na Somára či výstup na Konské hlavy.

Ešte pred príchodom k druhému kontrolnému bodu musím spomenúť svojho parťáka Tibora z Púchova, s ktorým som v roku 2021 spoločne absolvoval Teslácku stovku Veľmi príjemne ma potešilo chvíľkové spoločné putovanie, pri ktorom sme si zaspomínali na spoločné prežité chvíle a zážitky zo spomínanej akcie. Tibor, ďakujem že si sa mi pripomenul a že sme mohli chvíľu podebatovať.

Pred príchodom na Tri kamenné kopce som stretol dvoch vynikajúcich a veľmi sympatických turistov Ivanku a Petra. Vtedy som ešte netušil, pri náhodnom rozprávaní počas putovania, že ony budú mojim osudom, že budú mojimi najdlhšími spoločníkmi na tento Trnavskej stovke. Sám Pán Boh mi ich zoslal, aby som s nimi putoval a spoločne zažíval veľmi príjemné chvíle na tejto ceste.

Po výšľape na Konské hlavy som so svojimi novými parťákmi zostúpil prudkým klesaním na Pezinskú Babu. Tu nastalo chvíľkové rozdelenie. Rozumiem, že každý má svoje potreby a inak rieši prestávku. A my sme ju všetci riešili po svojom. Moja prestávka spočívala v občerstvení. Moje hladné brucho priam kvičalo a domáhalo sa nejakej poživne. Tak voľba padla na šošovicovú polievku a kofola nemohla chýbať. Ani si neviete prestaviť, ako ma to jedlo a pitie nakoplo. Po asi dvadsať minútovej povinnej prestávke, som neviem ani ako ale vyrazil ďalej sám, bez mojich verných parťákov .

Putovanie na Čermákovú lúku (37 km)

Okamžite od asfaltky a vstupom na turistický chodník mi pod nohy skočili výstupy na kopce. Cibuľková, podotýkam nie naša bývalá slovenská tenistka, ale prvý kopček je iba tak na zahriatie. Avšak výstup na Čmeľok, ktorý som práve absolvoval, je už prvá a pravá previerka morálno-vôľových vlastností každého turistu. Mňa vždy poteší a teraz nebolo tomu inak, keď sa spoza listov stromov vynorí vojenský radar inštalovaný priamo na vrchole Čmeľku. Po výstupe prišla úľava pre nohy, ale iba na chvíľu. Výstup na Jágrovú tu chvíľu pokazil, ale celý dojem z krásnej prírody som si plnými dúškami užíval pri prechode popod Čertov kopec. Toto je časť, na ktorú si rád spomeniem z minulých putovaní a vždy sa na toto miesto veľmi teším. Aj teraz mi moja turistická dušička zaplesala a nepokazila to ani biela hmla zahaľujúca výhľady z tohto miesta.

Onedlho už moje nohy prichádzali na ikonickú Skalnatú a tešili sa na brutálne prudký zostup dole. Samozrejme, že najprv bolo kochanie sa zo Skalnatej. Toho výhľadu sa nedá nabažiť. Dnes bol zostup zo Skalnatej o niečo horší, bol šmykľavý po daždi. Každý zostupujúci turista, a teda i ja, si dával veľký pozor a bolo to vidieť pri pozorovaní okoloidúcich turistov. Toto netreba podceniť. Na to myslíte turisti!

Na „Čermák“, ako sa prezíva Čermáková lúka som doputoval ešte sám bez parťákov. Na kontrole mi pečiatka pristála do Kontrolného listu a dlho ma nezdržala. Zakričala – ide sa ďalej! A išlo sa.

Putovanie do Sološnickej doliny (45 km)

Onedlho po odchode z „Čermáčky“ som si našiel ďalšie dve obete Milá dievčina v žltom a milý chlapec v oranžovom tričku (opäť budú na videu) museli znášať moje otázky a rozprávanie Nemyslím si, že som bol dotieravý či nepríjemný, pretože sa ochotne zapájali do rozpravy. Práve na takýchto akciách sú si ľudia akosi bližšie a vedia sa spoločne baviť a užívať si skvelé chvíle v prírode. Je to môj názor a kto chce, nech mi ho vyvráti. Alebo nech mlčí naveky Takže boli to pre mňa pekné spoločné chvíle počas putovania. A verím, že aj pre spomínanú dievčinu a chalana.

Tesne za Hubalovou sa „naša spoločná partia“ znova dala dokopy. Cez Pánske Uhliská a cez Taricové skaly sme už putovali spolu. Opäť boli parádne rozhovory obohatené kochaním sa na Vysokú. V spoločných rozhovoroch som im spomenul, ako som minulý rok práve cez Pánske Uhliská putoval s legendou – Jirkom Hofmanom z Prahy – absolventom tisícich stoviek.

A pri týchto zaujímavých rozhovoroch sme ani nezaregistrovali, že klesáme k asfaltke do Sološnickej doliny. Rovná asfaltová cesta ku kontrolnému bodu nechala príjemne oddýchnuť našim uchodeným nohám. Na kontrole bol dostatok turistov a príjemný personál. Obzvlášť ma potešil Slavo Glesk, ktorého dôverne poznám z diaľkových pochodov. Hlavne z našej domácej vrbovskej Lazovej stovky, ktorú práve Slavo vynikajúco organizuje.

Na tomto kontrolnom bode je aj parádne občerstvenie. Nechýbajú tekutiny a ani poživeň. Ja som možnosť doplniť vodu či energetický nápoj využil a na ďalšiu cestu som si kúpil dva Radlery. Určite mi prišli vhod. Veď čakal nás najnáročnejší výstup na trase – Vápenná. Pred odchodom som Slava Gleska zabalil do spoločnej fotografie s nami. Je to pre mňa veľká česť, mať Slava na fotografii. Slavo – ďakujem.

Putovanie na Ámonovu lúku (53 km)

Hádajte. Čo Vám môže znepríjemniť pohodový pochod na Ámonovu lúku? No predsa výstup na Vápennú A presne taký bol pre mňa tento výstup. Ani tento rok ma tento troj-kilometrový úsek nezastihol vo skvelej kondícii. Asi starnem Presne hodinu a pól mi to trvalo hore. A som rád, že spoločníka na tomto výstupe mi robil práve Peťo. Pýtate sa kde je Ivanka? No tá nám dvom starším pánom už pri rázcestníku ukázala chrbát. Nohy jej do kopca frčali neuveriteľne. Až musím a chcem vysloviť „klobúk dole“ Ivanka. Modrý ruksak na chrbte je to posledné, čo sme z Ivanky videli. Naša „pánska jazda“ asi po hodine a pól unavená doputovala na Vápennú. Na vrchole sme nepobudli dlho. Čas, kým som vypil Radlera a Peťovi na oddych nám stačil.

Zostup po Mesačnú lúku po nepríjemných skalách sme si naplno užili Unavené nohy už neposlúchali, ako na začiatku a práve preto bolo treba si dávať o to väčší pozor. My sme však skúsene exponovaný terén zvládli a o malú chvíľu už cupitali popod uklincovaný kríž na Klokoči. Záverečný zostup k Ámonovej lúke už príjemne hladil naše chodidlá.

Príchod k šiestemu kontrolnému bodu sa nám skomplikoval. Vzájomné rozhovory nám otupili obozretnosť a len vďaka milej dievčine sme túto kontrolu neobišli. Navigačná chyba nás stála tristo metrov navyše. Na kontrole sme si doplnili vodu a vyfasovali pečiatku do kontrolných listov. Aj tu som spoznal známeho – Igora, ktorý na tejto kontrole pravidelne vypomáha.

Putovanie na Bukovú (65 km)

Bola to pre nás s Peťom posledná časť trasy. Obaja sme trpeli kŕčmi. Síce nám bolesť na chvíľu zmiernil Voltaren, ale na absolvovanie celej trasy až na Brezovú to nevyzeralo. Približne pred Mon Reposom sme utvorili (nie koridor ), ale dve dvojice. Ja som išiel zo začiatku spomínanou dievčinou „v žltom“ a Peťo išiel so spomínaných chalanom „v oranžovom“ tričku. Prepáčte prosím dáma a pán, že som si nezapamätal Vaše mená. Moja pamäť je obmedzená Celkom dobre sa nám išlo pri vzájomných debatách a cesta ubiehala lepšie, ako keď ide človek sám a je zahľadený do zeme. To každý pozná, keď je už unavený. Na chvíľu som ožil, keď som pri míňaní Mon Reposu dievčine rozprával môj legendárny zážitok s Romanom. Tá udalosť aj mne na tvári vykúzlila úsmev Proste na to nikdy nezabudnem. A aj ona sa tomu úprimne smiala 

Poslednú časť od Breziniek po asfalte sme s Peťom absolvovali zotrvačnosťou. To už som si ja i Peťo medzitým telefonicky zabezpečil odvoz domov z Bukovej. Na Bukovú sme spoločne s Peťom dorazili šťastní a hrdí aj za tých pár kilometrov, ktoré sme zvládli. Kto to raz skúsil vie, že prejsť čo i len po Bukovú dá riadnu námahu a nie každý má tu silu a vôľu uvedené kilometre zvládnuť. Nedá mi na záver nepovedať, že Trnavská stovka tu bude aj na budúci rok. A možno aj motyka vystrelí…

Záver

Záverom chcem vysloviť dúfanie, že to „naša stovkárska“ Ivanka v zdraví zvládla až na Brezovú. Peťovi chcem veľmi pekne poďakovať za vytvorenie skvelého priateľstva, ktoré bude mať dúfam pokračovanie. Za parádnu atmosféru a hodnotné spoločné zážitky vymodelované Trnavskou stovkou, touto nádhernou oslavou turistiky. Ďakujem.

Všetkým, ktorých som svojim pôsobením na tejto Trnavskej stovke ovplyvnil ďakujem a pri ďalšej turistickej akcii nášho spolku dovidenia.

Vitajte vo welness teame. U nás nie je nič isté. Väčšinou je to tak, že sa vyberie nejaký kút ostrova a tam sa ide. Niekedy sa s trochou šťastia podarí zaparkovať tam, kde sme plánovali. Niekedy je to jediná časť plánu, ktorá nám vyjde. Plánovali sme počas nášho výletu na Pagu navštíviť aj Metajnu. Aká bude dlhá trasa, to my z welness teamu nikdy dopredu nevieme. Závisí to od množstva premenlivých faktorov ako sú chuť, sily, čas, počasie, množstvo pláží, modrosť mora a oblohy, výskyt dvojnohých tvorov… Dnes má navyše podľa predpovedí počasia pršať. Podľa jedných až poobede, iní spomínajú už od obeda… Takže dnes to bude niečo kratšie.

A plán nám už aj čiastočne vychádza. Počasie je zatiaľ dobré. Sme kúsok za Metajnou. Aj parkovacie miesto už vidieť. Dívame sa naň z opačnej strany. Zaparkovať sa dá aj tu. Viac menej je to v tomto prípade zajedno. Aspoň, že to počasie drží. A máme prvý problém. Teda prvé pokušenie. Je vzdialené asi 200 metrov od parkoviska. Niekto zahlásil, že toto je určite dnešná najkrajšia pláž. Čo teraz? Hrozí, že sa odtiaľto nedostaneme! Rýchlo niečo vymyslieť! Keď pôjdeme späť, môžeme sa tu okúpať! Ak by začalo pršať, máme to na skok do auta! Zabralo to. Uff, to bolo tesné!

Asi o kilometer sa situácia opakuje. Že by sme zažili dve najkrajšie pláže? Na tejto pláži časť ľudí zostáva, dáva sa do plaviek a zlyháva, teda vlastne ide do mora. Nie je to zlé, v máji veľmi osviežujúce. Ale takto sa potom nikam nedostaneme. Vlastne dostaneme. To nestihli zlyhať naši členovia výpravy. Čo teraz? Uvideli zlý príklad? Spomenul som si, že tuto kúsok je miesto, kde stál koncentračný tábor Slana. Ivan ožíva, toto miesto chcel tiež navštíviť. Karavána sa našťastie pohla ďalej…

Ďalšia pláž. Tá predchádzajúca bola veru krajšia. Táto má zase ako bonus svoju ferratu. Tu už sa ničomu nedá zabrániť. Preto sa delíme. Časť zostupuje k pláži. Sú nezastaviteľní. Druhá časť, vedomá si toho, že im kúpanie sa neujde, pokračuje ďalej. Kríž už vidieť. Aj zvyšky kamenných múrov tábora. Tento tábor neexistoval dlho, iba niekoľko mesiacov počas roka 1941. Aj to však stačilo, aby tu zahynuli tisíce ľudí. Nechcel som sa na tomto mieste ani napiť vody, ale nakoniec ma smäd donútil.

Zostupujeme k ostatným na pláž. Netrvá nám to dlho, lebo je to len kúsok. Skúsime si aj ferratu. Zo začiatku to ide, ale potom zrazu prevys a šteblíky nikde. Nejako zmizli. Istenie žiadne. Je načase sa otočiť naspäť na pláž, dať do plaviek a pozrieť sa na ferratu z vody. Ale ešte predtým odovzdám certifikát Dušanovi…

Cesta späť išla rýchlo. Počasie stále držalo. V suchu sme stihli aj pivo na zahasenie smädu. Pri vychádzaní z reštaurácie na nás však už dopadajú prvé kvapky. Sú dve hodiny poobede. Takže sa to trochu posunulo. Tentoraz v náš prospech. Našťastie to k autu nemáme ďaleko. Kúsok na Metajnou už majú stierače čo robiť, aby stíhali nápor dažďových kvapiek. Niektorí odstavujú autá na okrajoch ciest. My pokračujeme ďalej. Štyridsiatkou, občas päťdesiatkou to ešte ide. Nad mestečkom Pag to už vyzerá trochu lepšie. Je tu vyhliadka. Odbočím z cesty na ňu, aby Maroš mohol urobiť fotografiu. Otvoril dvere a hneď ich zatvoril. Žeby mal taký rýchly fotoaparát? Alebo sa nám len zdá, že prší o trochu menej? Máme vôbec na izbách zatvorené aj vetračky na oknách?

Kam dnes pôjdeme? Na druhú stranu mesiaca! Ale veď to je veľmi ďaleko! Nie je! Len sa už konečne musíme vymotať z mestečka Pag. A hneď kúsok za ním… aspoň tak domáci hovoria tomuto miestu, ktorým budú viesť naše najbližšie kroky. Majú aj na takýto názov dôvod. Ostrov Pag vznikol z miliárd schránok a kostier rôznych mŕtvych a skamenených morských živočíchov a prevažne pozostáva z vápenca.

Mohli sme ísť aj opačne, ale nakoniec sme sa rozhodli, že bude lepšie, keď budeme stúpať na najvyšší bod dnešnej trasy už ráno, keď ešte nebude až taká páľava. Síce ani potom nebude až taká páľava, veď nie je júl alebo august… proste sme šli takto. Veli Brig má 263 metrov výškových a je piatym najvyšším vrcholom ostrova Pag. Z mestečka Pag sme museli prekonať 260 výškových metrov, lebo sme začínali takmer od hladiny mora. Na vrchole sú dve lavičky so stolíkom i stojan na bicykle. Vedie tadiaľto totiž cyklochodník. My sme zaparkovali samých seba na lavičky a dobre sme sa občerstvili.

Chodník pod nohami sa nám mení. Kým na vrchol Veli Brigu vedie relatívne pohodlná betónová cestička, ďalej po modrej je to už celkom…, no proste potrebujete poriadnu obuv. Samá ostrá skala. Viac menej chodník ani nevidieť. Nevyzerá to vyšľapané. Členky si užívajú naplno. Treba dávať pozor na každý krok. Nie, že by sme sa báli, že môžeme stupiť na 30 miliónov staré fosílie, ale sú tu aj hady. Preto nám pohľad striedavo blúdi pod nohy a zároveň aj na krásne modré more nádherné…

Sme znovu na vrchole. Tentoraz je to Sveti Jure. Názov má asi podľa kostolíka, ktorý tu kedysi stál. Veľa z neho sa však nezachovalo. A z ostatných stavieb ešte menej. V 6. storočí tu stálo veľké byzantské opevnenie, ktorého súčasťou bol aj kostol sv. Juraja. Dodnes sú vidieť malé zvyšky kostola a časť vodnej cisterny… a okrem toho aj Pag, Pagský záliv i okolité kopce.

A sme na ďalšom kopci. Tentoraz Ledenik. Tu je vraj najviac tých fosílií vidieť. Nás však zaujalo niečo iné. Zase sú tu zvyšky nejakých stavieb. Tentoraz pozostatky pozorovacieho stanoviska z II. Svetovej vojny. Pozorovateľňa patrila do komplexu opevnení vybudovaných na obranu Pagu. Nemci odtiaľto kontrolovali Velebitský kanál a vstup do Pagského zálivu.

Čaká nás klesanie. A riadne. Z Ledeniku sme totiž videli pláž. Takže znovu k úrovni mora. Je máj, bude tam kľud. Pláž iba pre nás… A tá voda! Dostatočne studená, aby nás poriadne osviežila a nakopla na ďalšiu časť trasy. Už je ju vidieť! Je celá nahá. Tu niečo nesedí, veď malo byť vidieť iba pláž! No nič. Nech je čiernovláska na svojej časti pláže, my keď už sme tu, ideme tuto za skaly na našu časť. Rýchlo do plaviek a do vody. A už je to úplne v… práve prišla loď plná hlučných ľudí. Ešte že aspoň tá májová voda zostala. Aspoň tá nás nakopne na ďalšie kroky…

Čaká nás posledná čerešnička. Je ňou mys sv. Mikuláša. Pagská zátoka poskytovala bezpečný prístav pre lode. Keď fúkal mohutný vietor, bóra, ktorý sa v týchto miestach dokáže zmeniť na nárazy víchrice, námorníci boli radi, keď sa tu mohli ukryť. Preto tomuto mysu hovorievali aj Punta spasa (mys spásy). V blízkosti mysu bol v 14. storočí postavený malý kostol na počesť sv. Mikuláša, patróna námorníkov. Asi to malo svoj význam, lebo v mori pri kostole sa nachádza viacero potopených lodí. Kedysi tu býval aj terminál na vykládku hospodárskych zvierat. Blízke ohrady sa používali na karanténu zvierat a bolo tu aj karanténne zariadenie pre ľudí, kde sa museli zdržiavať námorníci cestujúci na Pag. Je na čase, aby sme sa do mestečka Pag vrátili aj my. Inak nestihneme večerné kúpanie!

Autom zo Slovenska vyrážame v noci. Máme to vypočítané tak, aby sme sa k moru dostali s prvým svetlom. Keďže treba aj občas zastaviť, prídeme k moru o trochu neskôr ako prvé svetlo. Tentoraz to máme k prvému kontaktu s morom takmer 600 km a asi 6 a pol hodiny čistej jazdy. Kríza na šoférov prichádza tradične nadránom. Práve keď človek tuší, že už sa blíži svitanie. Čierna pomaly ustupuje, ale ešte toho veľa nie je vidieť. A práve teraz treba dávať dvojnásobne veľký pozor! Preto sa navzájom strážime. No nič, zastavíme, dáme energeťák, popreťahujeme údy a pôjde sa ďalej…

Neviem, či za to môže energeťák, alebo to, že je toho už konečne vidieť podstatne viac. Stromy sú už naozaj zelené, žiadna čierna, kríza je tá tam. Možno nás osviežil aj samotný pohľad na more. Darmo, sme suchozemci. Ešte nejakých 40 minút a sme pri našom dnešnom prvom cieli. Je ním zátoka Zavratnica. Úzka zátoka lemovaná vysokými skalami. Známa je však hlavne svojou farbou vody. Je ráno. Nikde ani nohy. Sme tu iba my. Zrazu vodu mora rozráža čln. Nech si ide, kde chce, my ideme svojou cestou. Chlapík pri nás vystupuje na breh a niečo sa pýta. Aj som mu nechtiac niečo rozumel, tak mu odpovedám, že sa vrátime asi za pol hodinu. Veľa mu to nehovorí, tak pre istotu spomínam 30 minút. To sa asi trochu načaká, lebo my skôr, ako o hodinu veru späť nepôjdeme. Nejaká tá fotografická pauzička, poctivé kochanie sa i pokus o kúpanie sa, to si proste vyžaduje čas.

V zátoke je aj Siebelfähre. Čo robí toto nemecké slovo pri pobreží Chorvátska? Potopilo sa tu. Stihlo to ešte v roku 1944. Siebelfähre je malá loď s dvojitým trupom. Niekto spojil plošinou dva pontóny a namontoval na to letecké motory. Loď patrila 771 ženijnému práporu a bola potopená 25. augusta 1944. Určená bola na prepravu vojakov a materiálu a dala sa použiť aj ako vyloďovací čln. Na Jadrane sa takéto člny používali asi do roku 1960 ako trajekty.

A ako sa vyloďovací čln Siebelfähre ocitol v zátoke Zavratnica? V roku 1944 juhoslovanskí partizáni paralyzovali pozemnú dopravu. Preto Nemci tieto člny používali na pobrežnú dopravu. Lenže problém. V roku 1944 už mali Spojenci jednoznačnú vzdušnú nadvládu. Preto sa Nemci nemohli plaviť cez deň, ale v skrytých zátokách čakali pod prístreškami na večer. Ideálne boli hlboké a skryté zátoky. Zavratnica bola navyše veľmi úzka a lemovaná vysokými skalnatými brehmi.

Nemeckej obrane sa vďaka úzkemu zálivu a vysokým skalným svahom okolitých kopcov lemujúcich Zavratnicu podarilo zostreliť dve útočiace britské lietadlá. Nebolo to však zadarmo. Spojenci len v samotnej Zavratnici bombardovaním potopili 10 rôznych malých lodí a člnov. Tento Siebelfähre je jedným z nich.

Pri výstupe zo zátoky nás čaká chlapík. Vykľul sa z neho vyberač vstupného do zátoky. Pýta sa, odkiaľ sme. Dokonca pozná naše hlavné mesto. Vraj v ňom bol. Dostávame zľavu asi 10 € na vstupnom. Možno za to, že sme tam neboli až tak dlho. Možno toto je tá chvíľa, keď niektorí členovia výpravy začínajú ľutovať, že sa neokúpali v zátoke. Ale asi to stihli už skôr, pri pohľade na tú krásnu modrú! Nech je to pre nich poučenie do budúcna. My s Dušanom neľutujeme. Do vody sme sa dostali bez použitia násilia. Preventívny tréning u nás na Slovensku na jazere bol predsa len k niečomu…

Aby to nebolo len kúsok od hladiny mora, navštevujeme aj jednu vyhliadku. Nezdržíme sa tu však dlho. Predsa len, naše ubytovanie je od nás ešte asi 150 km. A keďže to nebude po diaľnici, zaberie nám to asi 2 a pol hodiny. A aby toho nebolo málo, odbočujeme ešte k Vinetuovmu pueblu… (viac na https://winnetou-filmplace.com/…manja-pueblo ).