Dnes je: piatok - 25.6.2021, Meniny má: Tadeáš, Olívia

Úvod

Aktualizované: 25.06.2021

Návštevy: 56038

Fotografie z roku 2012



Počet odkazov: 497 Počet komentárov: 991

Login:

Heslo:

On-line: 4

zobraziť graf

1 2 3 4

Turistická akcia: Na Panskú Javorinu - Považský Inovec - nedeľa - 13.06.2021
Danka Danka
 
1

Inšpiráciu na tento výlet sme čerpali tu, v dávnejšej histórii. Táto akcia tu bola spomínaná 4 krát a naozaj to stálo za to. Topoľčiansky hrad, ktorý sme do nášho výletu zahrnuli, bol v nedeľu doobeda úplne bez turistov. Aj po ceste hore sme stretli len 2 bežcov, 2 srnky a 5 cyklistov. Korona pominula, ľudia sa vrátili do hypermarketov a my si znovu môžeme užívať turistiku bez „šlapkových“ turistov so psami v ruksakoch.

komentár: 1007 pridaný: 13.06.2021 - 21:16
 

Reakcie na komentár 1007

Vinco Vinco
 
1

Pekná túrka Danka palec hore
A musím povedať, že s tými šlapkovými turistami si to presne vystihla. Bohu vďaka, že sa vrátili späť do supermarketov, aspoň nebudú robiť bordel v našich pohoriach. Lebo máloktorí sa vedia správať k prírode tak, ako si príroda zaslúži.

komentár: 1008 pridaný: 13.06.2021 - 23:27
 
Turistická akcia: Z firemnej akcie potme domov - Malé Karpaty - piatok - 11.06.2021
Vinco Vinco
 
1

Úvod

O tejto akcii iba telegraficky

Prečo vznikla? Nuž pre to, lebo…
Pracujem na Atómke a na takom oddelení, kde si ctíme dobré medziľudské vzťahy. A preto, aby sme ich za každú cenu udržali usporadúvame spoločenské akcie. Jednou z nich je aj guláš partia, ktorá sa posledné roky usporadúva v Chtelnici na priehrade. V Chtelnici na priehrade preto, lebo náš bývalý kolega Peter tu vykonáva funkciu hrázneho a máme tým pádom k dispozícii nádherné miesto pri vode a chatke hospodára. Avšak mohli sme tak učiniť iba vďaka tomu, že sa kovidové opatrenia uvoľnili. Každí sa na guláš akciu tešil už aj preto, lebo v roku 2020 sa spoločenská akcia nekonala. Porozprávať sa vidieť aj bývalých kolegov, ktorí sú mnohí aj desiatky rokov na dôchodku je jedinečná udalosť. Čo dodať. Guláš bol vynikajúci, pripravoval ho guláš-majster Julko a všetkým chutil. A ku gulášu patrí dobré pitivo. O pivečko Svijany 11° sa postaral Dano a na správnu teplotu zachladil zase Marek. Neviem ako dopadol 50 litrový súdok, lebo ja som o 20.20 hod. musel vyraziť na moju púť cez Malé Karpaty domov. Spoločenskej akcie sa zúčastnili aj moji turistický kolegovia Jozef, Rado a Marek, ale ani jeden ma nechcel nasledovať na mojej ceste domov grin

Cesta domov

Viedla po mne už známych chodníkoch v Malých Karpatoch. Iba časť od priehrady po Výtek chata Dolina som ešte nikdy nešiel. Túto časť som prakticky šiel ešte za svetla zapadajúceho slniečka. Keď som míňal spomínanú chatu Dolina na Výteku zistil som, že je tu rušno. Videl a počul som tu mládež, ktorá tu zrejme mala tráviť weekendový čas. Spoza ohrady sa aj valil dym z ohniska a preto som usúdil, že večera je v príprave. Ja som na večeru nemal čas a navyše som bol úplne plný od gulášu. Povedal som si, že mňa od tohto plného stavu zachráni iba intenzívny pohyb a tak som kopol do vrtule.

Od tejto chvíle som už naozaj vstúpil do lesa pod stromy a viditeľne sa zotmelo. Kráčam si tak náučným chodníkom Jána Holého a prichádzam k Drieňovému vrchu keď tu zrazu výstrel. Buuum, až ma zamrazilo. Hovorím si, tu môže ísť o život a tak nasadzujem na hlavu čelovku, nech ma je jasne vidieť a zapínam intenzitu na tú najväčšiu aká ide.

Dnes som chcel túto cca 19 kilometrovú trasu prejsť rýchlo a tak som kopal do vrtule čo to dalo. Miestami som aj pobehol, ale príliš som to nepreháňal. Aj preto, že som stále cítil šľapy z prejdenej Trnavskej stovky. Nohy tie boli fit, tie išli ako besné, až som sa čudoval. Keď som nad tým tak porozmýšľal prišiel som nato, že je to asi tou nadobudnutou kondičkou grin

Počas celej trasy som videl veľa zvery, alebo skôr ich svetielkujúce oči medzi stromami. Nočný les sa ozýva zvukmi lesnej zveri a človek ťažko rozozná, či je to neškodná myš, väčšia líška, diviak, srnka alebo jeleň či laň. V hlave som mal na pamäti aj medveďa, ale počul som, že v týchto končinách sa ešte nevyskytol a tak som bol kľudný. Nechcený stret so zverou som eliminoval jemným spevom a občasným ťapkaním.

Keď som dorazil na notoricky známe miesta náučného chodníka a zbadal tabuľku Orlie skaly okamžite som bol v obraze a vedel, že domov to nemám ďaleko. Postupne som prešiel okolo tabúľ náučného chodníka Barónov hrob, Veľkej a Malej Peci a potom poslednej tabule pri odbočke na Tlstú horu. Vyšiel som z lesa a uvidel svetlá civilizácie. Bola to moja posledná časť dobrodružného putovania a domov som dorazil 10 minút po pól dvanástej.

Záver

Táto krátka nočná túrka bola pre mňa nezvyčajne zážitková a príjemná. Vyskúšal som si nočné putovanie sám so sebou a zistil, že sa to dá. Nehovoriac o tom, že som si zopakoval texty a melódie mnohých ľudových pesničiek grin wink

komentár: 1006 pridaný: 13.06.2021 - 10:35
 

Reakcie na komentár 1006

Jozef Jozef
 
1

Obdivujem tvoj kľud. Medveďa videli prednedávnom pri Galante. A tá je na rovine, uprostred polí. občas nejaký malý lesík naokolo…

komentár: 1009 pridaný: 14.06.2021 - 09:31
 
Turistická akcia: Kalište a možno aj Špania Dolina - Starohorské vrchy - nedeľa - 06.06.2021
Jozef Jozef
 
1

Môže za to Miriam. Slovkom sa zmienila o Kališti a Španej Doline. A Ivan tiež. Mal zrovna voľný čas a zapamätal si, čo počul. A že my chlapi nepočúvame ženy na slovo! No dobre, keď sa nám to hodí. Ale občas aj inokedy! Možno. A vlastne môžu za to aj naši. Naši hokejisti. Nepostúpili. Zato som im obzvlášť vďačný. Na začiatku hrali pekne, bojovali. Pri konci sa už trápili a my s nimi. Síce dnes hrajú iní, ale to nie sú naši! Nech si hrajú. My tu máme pekné počasie. Škoda by bola niekam neísť.

Parkujeme trochu bokom. Budeme musieť prejsť cez lyžiarsky svah. Je to trochu dokopca, to nám však nevadí. O trochu väčší problém predstavuje rosa. Nemáme totiž naimpregnované topánky. Vlastne práve teraz ich impregnujeme… rosou. Zase nevadí, to uschne. Veď svieti slniečko.

Zrazu prekvapenie. Bully. Ale veď som povedal, že ma dnes hokej nezaujíma, tak aké buly? Foneticky to síce znie podobne, ale toto naše, donovalské Bully je trochu iné. Má veľké „B“ a dve „l“ v názve. Je to totiž miestna časť Donovál. Malebná dedinka v tichom prostredí. Nie vždy to tak bolo. Koncom II. Svetovej vojny v jej okolí prebiehali ťažké boje medzi partizánmi a Nemcami. Toto smutné obdobie zachytáva aj Československý film „Operácia Raketa“ z roku 1974. Bol natočený podľa knihy Leonida Obuchova, v ktorej sa spomína aj obec Bully. Kniha i film opisujú osudy sovietskej osemčlennej operačnej skupiny „Raketa“ vysadenej nad Slovenskom v auguste 1944. Film však tak ľahko neuvidíte. Lebo autorské práva a prach. Veľa prachu. V archíve RTVS.

Lúčka. Tu kvietok, tam mäkučká trávička… Ako v rozprávke. Aj oblaky sa zdajú byť akosi blízko. Lesík. Ihličnatý. Voňavý. Tu čučoriedka, tam borievka… Čarovné. Zrazu parkovisko. Trochu zarazene pozeráme na Miriam. Vôbec nevyzerá byť prekvapená. Ona chcela ísť do Kališťa peši. Peši z Donovál. Proste prechádzka za pekného počasia na čerstvom vzduchu. To predsa nemôže uškodiť.

Kalište. Presnejšie to, čo z neho zostalo. Počas vojny bolo na Slovensku vypálených viac ako 100 dedín. Kalište je však výnimočné. Ako jediná vypálená dedina nebolo obnovené. Na začiatku vojny mala obec 209 obyvateľov. Už svojou polohou bola dosť neprístupná. Nachádzala sa totiž dosť vysoko v horách. Možno aj to dedinku predurčilo k tomu, že sa stala jedným z centier „Partizánskej republiky.“ Sídlil tu partizánsky štáb a bola tu i partizánska nemocnica. Lenže partizáni tu neboli večne. Prišiel deň, kedy odišli, aby sa spojili s postupujúcou Červenou armádou. Dedina zostala nechránená.

Chlapi z dediny boli preto zbalení a prichystaní každú chvíľu ujsť do hôr. K obci sa nenápadne priblížila ľudská pomstichtivosť a nenávisť. Prišla nadránom 18.03.1945. Nemci nezabudli, odkiaľ dostávali partizáni pomoc. Bez nej by veru zimu v horách ťažko prežili. Aj s touto pomocou to nebolo med lízať. Ako prvá si blížiace sa nebezpečenstvo všimla mladá žena. Ledva stihla svojim krikom ohlásiť nebezpečenstvo a šla nemilosrdne k zemi. Zastrelená. Nacisti povyháňali ľudí z domov. Kto nemohol pre chorobu vyjsť von, zhorel vo vlastnom dome. Rovnaký osud postihol aj ťažko ranených partizánov, ktorí neboli schopní pohybu a zostali v partizánskej nemocnici.

Odkiaľ sa zobrali chorí dedinčania? Keď žije veľa ľudí na jednom mieste, prídu aj choroby. V tomto prípade sem týfus priniesli partizáni. Niektorých chlapov z dediny hneď zastrelili. Vojtecha Vyšného však nie. Chceli ho prinútiť, aby ich zaviedol za partizánmi. Nezradil. Zaplatil za to však krutou smrťou. Zaživa ho rozrezali na píle ako guľatinu. Otca piatich detí… Poučili sme sa z toho? Pamätajme, kto si nepamätá svoju históriu, bude ju musieť zažiť znovu!

komentár: 996 pridaný: 07.06.2021 - 21:29
 

Reakcie na komentár 996

Vinco Vinco
 
1

Klobúk dole Jozef.
Pekne a poučne napísané. Ďakujem. Získal som informácie o dianí na akcii a aj v tom roku 1944 o zverstvách nacistov. Dúfam, že sa tí čo vraždili, dočkali „odmeny“, tak ako zákon praví.

komentár: 997 pridaný: 08.06.2021 - 07:15
 

Reakcie na komentár 997

Jozef Jozef
 
1

Ľudský zákon raz hovorí tak, potom onak… Niektorým sa ho nielen dnes, ale aj vtedy podarilo obísť. Poprípade iným spôsobom sa vyhnúť trestu. A zverstiev sa nedopúšťali iba Nemci. Napríklad Ladislav Nižňanský, veliteľ slovenského oddielu Abwehrgruppe 218 (známejšia pod názvom Edelweiss). Bol spoluzodpovedný za vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň (okrem iného). Zahynulo tu 147 ľudí vrátane detí, žien a starcov. Dožil sa 93 rokov, od roku 1996 ako nemecký občan. Zomrel v Mníchove v roku 2011.

Alebo Josef Nemsila, veliteľ 5. roty POHG (pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy). Zúčastnil sa masakru v Kremničke. Popravy začali 5. novembra 1944 a posledná sa uskutočnila 17. marca 1945. Po vojne tu exhumovali 747 obetí. Kremnička je považovaná za najväčší vojnový zločin na našom území. Dospelí väčšinou zomreli na následky strelných rán, ale deti väčšinou udusením. Mŕtve telá ich rodičov ich priľahli. Nemsila sa dožil 83 rokov. Podarilo sa mu ujsť do Kanady.

Mnohí ich podriadení sa však pred súd dostali. Niektorí boli popravení, iní dostali 25 rokov, alebo nižšie tresty. Časť z nich neľutovala svoje činy ani potom. Takú moc má propaganda. Až tak dokáže človeku vymyť mozog. A propaganda nebola špecialitou iba tej doby. Je tu aj dnes. Je jedno, z ktorej strany prichádza. Ak bude dostatočne dlho pôsobiť, môže mať po čase znovu veľmi smutné následky… Niektorí odsúdení sa spamätali ešte pred svojim zatknutím. Boli vzornými otcami rodín. Ich okolie netušilo, čoho sa dopustili počas vojny. Nakoniec ich vlastná minulosť dobehla. A odsedením si trestu sa to neskončilo. Mali to stále pred očami. Nejeden z nich sa pričasto pozeral na dno pohárika. Zničili život sebe i iným. Mali by sme byť opatrnejší a viac sa zamýšľať nad tým, čo nám chcú rôzne zdroje i ľudia nahovoriť… aby sme aj my nezničili životy sebe aj iným.

komentár: 1002 pridaný: 12.06.2021 - 09:27
 

Reakcie na komentár 1002

Vinco Vinco
 
1

Svätá pravda Jozef. Majme vždy na pamäti, že žiadny čin zlý či dobrý nezostane bez povšimnutia. Za každý čin príde „vyúčtovanie“. Preto konajme tak, aby sme robili iba také, ktoré sú dobré a sú ľuďom na prospech a pomáhajú.

komentár: 1005 pridaný: 12.06.2021 - 10:20
 
Peter Peter
 
2

Krásne video palec hore

komentár: 1001 pridaný: 11.06.2021 - 19:50
 

Reakcie na komentár 1001

Jozef Jozef
 
1

Ďakujem Peter. Do Španej Doliny sa ešte niekedy vrátime. Možno pôjdeme po partizánskom chodníku…

komentár: 1003 pridaný: 12.06.2021 - 09:30
 
Vinco Vinco
 
2

Aj ja sa pripájam k Petrovi.
Jozef, zostrihali si naozaj pekné a poučné video palec hore

komentár: 1004 pridaný: 12.06.2021 - 10:12
 
Turistická akcia: Trnavská 100 - 48. ročník - Malé Karpaty - sobota - 05.06.2021
Vinco Vinco
 
2

Úvod

Dva krát a dosť! Toto som si povedal v roku 2019, keď som s opuchnutým členkom dorazil na Dobrú Vodu a skončil svoju púť na Trnavskej stovke. V 2018 roku som skončil na Bukovej s pľuzgiermi, čo mi doteraz nikto neverí grin Škoda, že som si ich zabudol odfotiť, aby mi všetci uverili.

Avšak. Keď som tento rok vďaka Korona vírusovým opatreniam (lebo okres) od januára „najazdil“ v Malých Karpatoch 200 kilometrov povedal som si, že by bola škoda nevyužiť nadobudnutú kondičku a pokúsiť sa znova toto moje prekliatie na Trnavskej stovke prelomiť. Veľmi som ju túžil prejsť.

Po iné roky by ma Roman lámal, aby som s ním na stovku išiel, ale tento rok nebolo treba. Ba naopak, sám som bol iniciátorom a pobádal som Romana, či skôr vehementne som mu oznamoval, že ja na stovečku aj cez mŕtvoly pôjdem. A poznáte Romana, jemu netreba viac krát hovoriť, on to rok čo rok berie ako samozrejmosť. A ja som bol len rád.

Často ma v noci budili zlé sny spojené so spomínanou poslednou stovkou. Strhávam sa a kričím zo sna:

„Roman! Tu som. Som iba na záchode. Počkaj ma! Nepredbiehaj ma!“

A pritom mám pred očami rázcestník s názvom MON REPOS. Na ten nikdy nezabudnem grin Totiž Roman začínal s hodinovým mankom a v Bukovej nadelil to hodinové manko mne. Proste hanba. Teraz sa to ale nestalo. S Romanom sme vyrážali spolu.

V Piešťanoch nastupujem do rýchlika. Otočím sa a vidím staršiu pani ako sa pri nastupovaní „trápi“ s taškou na kolieskach. Mňa vždy rodičia učili, aby som starším ľudom pomáhal. Je to zakódované v mojej hlave a vždy tak činím, a tak som milej pani okamžite pomohol, za čo som si od nej vyslúžil nádherné slová „ďakujem“ a „toto sa mi často nestáva, aby mi niekto pomáhal“. Neviete si ani predstaviť ako ma tie slová potešili. Bola to milá staršia pani asi vo veku mojej mami a tak som ju poprosil, či by som si nemohol k nej sadnúť. Súhlasila, a tak sme celú cestu až do Bratislavy prebrali rôzne témy od turistiky cez povinnú vojenskú službu až po politiku. Už dávno som sa tak dobre neporozprával so starším človekom.

Začíname

S Romanom sme vystúpili na hlavnej. Mňa na stanici čakal môj zať David, ktorý mi už dávno sľúbil, že pôjde kúsok stovky so mnou. Slovo dodržal. On chcel ísť pôvodne len po Spariská, ale počas cesty som ho ukecal a tak potiahol až na Biely kríž. Odtiaľ sa spustil dole do Rače, kde ho už čakala moja dcéra Peťka s vnúčikom Davidkom. S Romanom sme pokračovali neochvějne dál a dál. Začiatok bol ale v skutočnosti na Kamzíku, kde prebehla aj registrácia stovkárov. Túto procedúru sme absolvovali aj my a pokračovali bez prílišného zdržania sa ďalej. Na tomto mieste sa zároveň k nám pridal aj parťák Laco, ktorý to s nami vydržal približne polovicu cesty po Sološnícku dolinu.

Prvá zastávka

Bola na Bielom kríži. Dlho sme tu nepobudli. Len sme „schytali“ pečiatku do Záznamníka a vystáli si krátku radu na nezištnú kofolu. Ako som spomínal vyššie, tu som sa rozlúčil s Davidom a nohy nás už niesli ďalej.

Druhá zastávka

Povinnú zastávku sme si odbili na Pezinskej Babe. Bolo treba aj dlhšie vystáť radu na polievočku a kofolku. Moje bruško už hlasno kričalo „som hladnéééééééé“ a tak s vďakou prijalo kapustnicu. Ja som síce predtým zjedol taký malý rožtek ale to nič nebolo. Kofola bola príjemným bonusom hlavne s dôvodu potreby cukrov. Roman a ja budeme potrebovať poriadnu nálož energie.

Tretia zastávka

Zastávok bolo v skutočnosti viac. Ja tu však spomínam iba tie významnejšie. Veď na každom kontrolnom bode sa bolo treba na chvíľu zastaviť. Nie sme predsa s Romanom žiadne roboty, aj keď to niekedy tak vyzerá grin

A táto tretia zastávka bola v Sološníckej doline, kde sme sa riadne posilnili. Nápoje s obsahom cukrov hrali prím. Tiež aj spomeniem, že podľa rady parťáka Laca som niekoľko-krát doplnil aj soľ. Laco niesol so sebou aj soľničku a tak mi občas na ruku nadávkoval primerané množstvo. Musím povedať, že to má skvelý účinok. Cukor a soľ sa skvelo dopĺňali počas celej stovky.

Nesmiem zabudnúť, že s Romanom sme tu stretli aj legendárneho stovkára Ivana Kadlečíka. Prekvapilo ma, že si na mňa spomenul v súvislosti s mojim neúspešným stovkárskym rokom 2019. Nepohrdol ani spoločnou fotografiou, čo ma nesmierne potešilo. A potom sme už museli pokračovať. Čakal nás vrchol trasy Vápenná.

Štvrtá zastávka

Neskutočne dobre a ľahko sa nám išlo na Vápennú. Vyliezli sme ju na dve zastavenia. Dobrý pocit zo stúpania potvrdil aj Roman. Odmena v podobe výhľadov a zaslúženého oddychu bola na mieste. Na Vápennej bolo veľa ľudí. Boli tu stovkári ale aj rekreační turisti. Cítil som sa tu ako na „Václaváku“. Znova sme dopĺňali energiu a potom už šup šup ďalej. Buková nepočká grin Čo keď sa nám neujdú cigánske a kofola?

Piata zastávka

Prichádzame do Bukovej. Nie je ešte úplná tma. Ja i Roman sa cítime skvelo, nohy nás doteraz niesli ochotne. Skladáme sa a idem prijímať potravu a pitie. Avšak najprv sa vítame s Marekom – nočným vtákom grin On má tie nočné trasy na trnavskej stovke rád. Bol s ním aj syn Ondrej, lenže ten s nami na Brezovú nešiel, išiel so svojimi známymi.

Začíname prijímať. Kofola bola základ a potom to už začalo. Nie je nič lepšie ako veľká cigánska v obrovskej žemli. Už dávno som si tak nepochutil na tomto jedle a vôbec to nebolo hladom. Po prijímaní prišla na rad technická časť. Potrebovali sme sa „prebaliť“ hore i dole. Suché ponožky i trenírky (u mňa) prišli neskutočne vhod. A potom sme už vyrazili na nočnú časť trasy.

Šiesta zastávka

Na Hornej Rákovej to opäť žilo. Ľudí jak maku a burácajúca hudba. Disdžokej to na tomto kontrolnom bode ťahá už asi ôsmy rok a stále je dobrý. Opäť som ho natočil a pospomínal, ako sme sa minule spolu rozprávali. Samozrejme sme sa aj posilnili. Tentoraz to bola cesnačka a nejaké to pivečkom. Museli sme sa posilniť a riadne, lebo nás čakali posledné dve významné stúpania. Mihalinová pred a Slopy za Dobrou Vodou. Bez prílišného zdržania sme pokračovali.

Posledná zastávka pred cieľom

S nesmiernou radosťou som za Mihalinovou pri drevenom kríži uvidel svetielka obce Dobrá Voda. Ten zostup do obce je nekonečný a zastávka bola takým malým vykúpením. Nohy už neťahali, tak ako pred Bukovou ale stále išli a bez problémov. Prestávka na terase miestnej krčmi nám veľmi pomohla. Kofola a v prípade Mareka pivko nám do žíl vlialo nové sily. Pred sebou sme mali poslednú časť Trnavskej stovky. Išli sme.

Cieľ

Ten si treba zaslúžiť. Posledná skúška. Dlhé predlhé stúpanie okolo odbočky na Dobrovodský hrad a potom na vrchol časti s názvom Slopy. Len vydržať, vyliezť. Podarilo sa. Pomyslel som si „teraz to už dobojujem aj s hrdzavým drôtom v oku“. A áno. K chate na Ostrej Úboči – kde je posledný kontrolný bod sme prišli v pohode. Iba krátke zdržanie a poďme dole po tých minuloročných legendárnych kameňoch. Roman ich pred tým, než sme sem dorazili často spomínal. No musím povedať, že to nebolo ani také strašné. Roman nešiel na spiatočku, takže bolo dobre. Keď sa objavila rovinka a potom už prvé striešky domov tušili sme, že sme na konci, na konci putovania.

Záver

Do cieľa – chatky Matejková sme prišli svorne, síce ja už s čiastočne vratkou chôdzou, ale prišli. A boli sme veľmi radi a šťastní. Mal som obrovskú radosť, že som to dokázal. Pomohol mi k tomu aj intenzívny tohtoročný tréning. Neviem, ako by to vyzeralo bez neho. So skvelými parťákmi, nočným Marekom a stovkárom Romanom to išlo ako po masle.

Ďakujem Marekovi, ale hlavne Romanovi za skvelú atmosféru, zážitky a nezištnú prítomnosť, ktorá posúva človeka ďalej a ďalej a ani na chvíľu nedovolí možným pochybnostiam zasiahnuť do priebehu putovania. Veď hovorí sa, že prejdenie Trnavskej stovky je o hlave a ani nie tak o kondičke. Je na tom niečo pravdy.
Len treba chcieť, zaprieť sa a ísť – len ísť!

komentár: 999 pridaný: 09.06.2021 - 12:29
 
Miriam Miriam
 
1

Vinco a Roman gratulujem. Úžasný výkon.

komentár: 995 pridaný: 07.06.2021 - 19:00
 

Reakcie na komentár 995

Vinco Vinco
 
1

Ďakujeme Miriam.
Nič nie je zadarmo. Stálo to dosť námahy, ale neľutujem. Nakoniec, bol to môj sen a ten sa mi splnil a som rád, že som ten sen mohol snívať so skvelým Romanom a potom na nočnej trase aj s Marekom.

komentár: 998 pridaný: 08.06.2021 - 07:19
 
Turistická akcia: Hrušov, 3 skaly a rozhľadňa - Tribeč - nedeľa - 30.05.2021
Jozef Jozef
 
4

Osudy obce Skýcov počas vojny

Po vyhlásení SNP na konci augusta sa v požiarnej zbrojnici obce Skýcov zišla skupina občanov a založili tu 1. partizánsku skupinu „Skýcov“. Začiatkom septembra roku 1944 sa v Skýcove objavili vojaci slovenskej armády a zanechali tu zbrane. Tými sa vyzbrojilo 40 – 50 mužov z obce, patriacich do partizánskeho oddielu. Zarúbali a strážili prístupové cesty do obce z Bošian, Veľkých Uheriec i Zlatých Moraviec.

Do Skýcova sa postupne začali sťahovať aj sovietske partizánskej skupiny vysadené nad pohoriami Tribeč a Vtáčnik. V decembri sa z obce Skýcov stala jedna z hlavných partizánskych základní v Tribeči. Pôsobili tu partizánske oddiely:

  • "Národný mstiteľ (Pomstiteľ), pod velením kapitána Viktora Maximova
  • „Zarubežnij“, pod velením majora Alexandra P. Sviatogorova – Zoriča
  • „Plameň“, pod velením kapitána N. S. Lavrika – Putilova

V obci, ktorá mala v tej dobe 1 500 obyvateľov, sa zhromaždilo až 1 100 partizánov. Oddiel majora Sviatogorova – Zoriča bol špeciálnym prieskumným oddielom. Pripravoval podklady pre oslobodenie Bratislavy Červenou armádou. Jeho partizáni sa v rámci prieskumných akcií dostali až k Nitre a Bratislave. Skýcovskí partizáni spolupracovali s Nitrianskou partizánskou brigádou. Partizánom ochotne pomáhali miestni lesníci, ktorí poznali všetky zákutia okolitých lesov.

Nemci podnikli na Skýcov viacero útokov, ale partizánom sa ich podarilo odraziť napriek tomu, že boli vyzbrojení iba puškami a ľahkými guľometmi. Ťažká technika Nemcov sa cez partizánske záseky nedokázala dostať ďalej. V tejto dobe Nemci útočili na Skýcov iba zo smeru Zlaté Moravce. O bojoch v Skýcove, Zlatne, Hostí, Obyciach a v Jedľových Kostoľanoch sa môžete dozvedieť viac v Pamätnej izbe obce Skýcov a v Oblastnom nitrianskom múzeu.

Časť partizánov sa na prelome februára a marca presunula k Hronu, kde už duneli sovietske delá. Jednotlivé oddiely prechádzali front samostatne a pridávali sa k jednotkám II. ukrajinského frontu. 10. marca odošli zo Skýcova do hôr poslední partizáni. Keď sa front priblížil ku Skýcovu, potrebovala Nemecká armáda ustúpiť cez Skýcov na hornú Nitru. Preto nemecké jednotky 15. marca 1945 zaútočili na Skýcov zo všetkých strán tankami a obrnenými vozidlami. Záseky to boli stále, ale Skýcov už nik nebránil. Nemci dedinu obsadili bez boja.

Nemci nariadili, aby sa všetci obyvatelia zhromaždili pred kostolom. Prišli len starci, ženy a deti. Ostatní muži boli v horách, alebo medzi partizánmi. Medzitým prišla do Skýcova motospojka z Veľkých Uheriec s rozkazom, aby ľudí nepostrieľali a dedinu vypálili. Všetkým obyvateľom dali hodinu na to, aby si zbalili najnutnejšie veci a viedli ich cez Bošany a Prázdnovce do Topoľčian. Na druhý deň (16. marca) Nemci obec podpálili ako pomstu za pomoc partizánom. Z 232 domov zhorelo 226. Zostal len kostol, škola, fara a ďalšie dva domy.

V Topoľčanoch prevzali zástup ľudí zo Skýcova slovenskí žandári. Tí Skýcovčanom umožnili, aby sa ubytovali po domoch a po známych. Nemci medzitým v horách narazili na skupinu 9 mužov zo Skýcova, ktorí sa ukrývali v bunkroch. Zajali ich a odviedli do Novák. Odtiaľ putovali do koncentračného tábora v Kremzi a neskôr do Mauthauzenu.

komentár: 1010 pridaný: 16.06.2021 - 17:12
 
Jozef Jozef
 
3

Parkujeme kúsok pod hradom. Bez problémov, pretože sme sem dorazili ako prví. Na hrad sme však ako prví nedorazili. To preto, že sme šli úplne opačným smerom. Nie, nejedná sa o omyl. Vincent s nami nebol a ja som sa tentoraz tiež nepomýlil, zatiaľ. Ani „fenomén“ Tribeča sa neprejavil. Proste sme šli podľa plánu. A plán bol jasný… najprv partizánska studnička.

Veselo si vykračujeme po lesnej cestičke. Toto by sme si na rozhraní rokov 1944 – 45 nemohli dovoliť. Veď preto je tu aj tá partizánska studnička. Zrazu Ivan zahlási „40 metrov naľavo!“. „Zamaskované guľometné hniezdo? Partizánsky prepad?“ v tej rýchlosti nie som si istý. Aha, tak iba keška. Ale zato rovno pri partizánskej studničke. A ja som si naivne myslel, že studnička bude hneď vedľa cesty. A kde asi tak môže byť partizánska studnička? Áno, správne, v tej najväčšej húštine. Veď je predsa partizánska!

Po občerstvení sa vodou z partizánskej studničky nás čakajú tri skalné vyhliadky. Nie sú ďaleko od seba. Kruhové výhľady nečakáme, napriek tomu sme plní očakávaní. Čo by sme tak mohli očakávať. Začnem tak zľahka „trafíme tam vôbec?“ Bude niečo vidieť? Zmokneme?… Naše očakávania boli čiastočne naplnené. Totiž nezmokli sme. Zato tu boli upokojujúca zeleň, krásne stromy, partizánska chajdička, čerstvý vzduch, pekné výhľady… a my.

Sme za polovicou trasy a nič. Presnejšie, nič, čo by stálo za reč. Žiaden stupák. Niekto položartom vyhlásil „Dnes ideme iba dolu kopcom.“ Ako to, že ideme iba dolu kopcom? Veď nejdeme z bodu A do bodu B", kde by to bolo teoreticky možné. Robíme okruh. A už to bolo. Uviazli sme v astrofyzike. Ivan sa tentoraz vytiahol a dal do pľacu zaujímavú teóriu ako je to možné. Proste Zem je guľatá a otáča sa. No a my máme šťastie, že sme dnes ráno vyrazili práve týmto smerom. Neuveriteľné, proste dnes sa šťastie usmialo priamo na nás!

Asi sme to zakríkli. Už stúpame. Zle sme totiž odbočili. Vďaka mne. Pre ostatných členov výpravy mám dve správy. Dobrú a zlú. Dobrou je, že cestička, po ktorej sme pôvodne mali ísť je tuto kúsok vedľa nás. A tou zlou, že je vyššie od nás. A nie je to 1:1. Tentoraz vyhrávajú výškové metre. A to pred turistikou Miriam jemne naznačovala, že má trochu rešpekt pred strminami. Klasická ženská chyba. Začína to symbolikou, pokračuje jemnými náznakmi, nasledujú hrubé náznaky… a chlap stále nič. Ani ťuk. Viem to pomerne presne. Tiež som chlap. Miriam si tentoraz vystúpa jednou krátkou strminou hore. Proste osud tak chcel. Musí ísť za nami. Teda nemusí, ale zostala by dolu sama. Dala to. Aj ľavou zadnou. Tú tiež používala. Ako my všetci. A k tomu ďalšie tri údy. Tentoraz nebolo nutné používať aj zuby. Takže stredne ťažký terén.

A sme tu. Rozhľadňa. Klasická konštrukcia. Táto rozhľadňa je však pevná. Trochu fúka, ale ani sa nehne. Na takej Veľkej Homoli by mal návštevník v takýchto podmienkach pocit, že je na lodi. Ďalší bonus, poskytuje kruhové výhľady. Možno niektorí neveriacky krútite hlavou, ale ja už som zopár rozhľadní bez kruhového výhľadu navštívil. Stačí, aby rozhľadňa bola nižšia ako časť stromov. Škoda by bolo obísť zrovna túto rozhľadňu. A ešte väčšia nevyliezť hore. Bolo vidieť aj hrad Hrušov a Mochovce. No neviem. Na tom 3. a 4. bloku moc robotníkov teda vidieť nebolo. Jáj, však je nedeľa. Tak pardon.

Dušan je otrasený. Mapu dnešnej akcie nevidel. Spomínal som mu len hrad Hrušov. Kadiaľ pôjdeme netušil. No a už šľapeme snáď piatu hodinu a hrad nikde. Ako to, že mu doteraz ten hrad nechýbal? Snáď za to môžu dnešné čerešničky – skalné vyhliadky a rozhľadňa. Alebo, že by sa pri bádaní na tému „ako to, že je to dnes iba dolu kopcom“ tak zapálil pre vedu, že nepostrehol ako letí čas? A letí vôbec čas? No, túto otázku si radšej necháme na ďalšiu turistickú akciu. Teraz späť k hradu. Už aj mne sa zdá, že šľapeme dlho. Preto som do pléna položil nevinne znejúcu otázku „Koľko je to ešte k hradu“? Dostal som dve odpovede, Ivanovu hodinu a Miriaminích 5 minút. Ja som si vybral 5 minút. Prepáč Ivan, tých 5 minút znelo krajšie. No a nebude to iba tým, že Miriam má krajší hlas. Dušan už neveril ani na 5 minút ani na hodinu a proste už ani na žiaden hrad Hrušov.

Dušan je znovu otrasený. Dorazili sme totiž k hradu. Nezmohol sa ani na slovo. Pivo však otvoriť dokázal. Asi oslavuje jeho existenciu. Pridávam sa k nemu. Ale len preto, aby nemal taký ťažký ruksak od piva. Nakrátko navštevujeme hrad, pretože obloha má miestami temnú farbu. A my nechceme zmoknúť.

Čaká nás to najťažšie. Nie, auto nemáme ďaleko. Len tuto, kúsok, pod hradom. Ale nejdeme rovnou cestou domov. Na chvíľu sa totiž zastavíme v Raji. Musíme. Ivan sa akcie zúčastnil hlavne kvôli tomu. A prehlasoval nás. Je totiž šofér. A ako sa u nás v rodnom kraji vraví „Neser hladného šoféra!“ Najprv musíme vyriešiť otázku „grilovaný alebo údeno-pečený pstruh“? Je to ťažká otázka. Ale iba pre ostatných. My s Ivanom v tom máme jasno. Ja kúpim údeno-pečeného a on grilovaného. A polovičky si medzi sebou vymeníme. Aký problém? No, jeden by tu bol. Celé to treba zjesť…

komentár: 993 pridaný: 31.05.2021 - 20:24
 
Vinco Vinco
 
2

Keď som si pozrel fotky aj mi je ľúto, že som nemohol ísť.
Ale aj tak som rád, že som nešiel, lebo som opäť videl dcéru, zaťa a hlavne môjho milovaného vnúčika.
Veď ja sa zatiaľ do hrobu nechystám a určite bude čas to isté vidieť a zažiť niekedy neskôr. A ten pstruh? Toho určite z itinerára, keď tam pôjdem nevypustím grin

Inak pekný deň a pekná túrka palec hore

komentár: 992 pridaný: 31.05.2021 - 16:17
 
Ivan Ivan
 
1

…a bude aj pstruh na večeru?

komentár: 990 pridaný: 28.05.2021 - 14:40
 

Reakcie na komentár 990

Miriam Miriam
 
1

Ivan je možné že bude aj pstruh na večeru. Pstruhový raj je otvorený.

komentár: 991 pridaný: 28.05.2021 - 15:12
 
Turistická akcia: Veľko-Fatranská magistrála - 3. deň - Veľká Fatra - sobota - 22.05.2021
Vinco Vinco
 
1

…znova dobré ráno

Vstávam

Keďže včera večer pri večeri som si dohadoval / objednával raňajky, musel som vstávanie prispôsobiť práve tomuto. Pôvodne som sa dozvedel, že sa podávajú najskôr o 8.00 hod. Ihneď som v hlave „šrotoval“, či pri tak neskorých raňajkách vôbec stihnem na druhý deň dôjsť načas do Vyšnej Revúcej k autobusu, ktorý odchádza o 13.10 hod. Nasadil som smutné psie oči a vyšlo to. Chatárov som ukecal na 7.30 hod. Povedal som si, že každá minútka navyše príde vhod a tak som bol veľmi rád. Keď ráno o 6.30 hod. prvý krát zakikiríkal mobilný kohút vystrelil som z postele ako struna. Nesmiem stratiť ani minútu.
Presne päť minút pred pól ôsmou už sedím za stolom a čakám na párky, chlebík a teplý čaj. Chvíľu som sa s raňajkami trápil, ale nakoniec som ich do svojich útrob nejako dostal. Nakoniec som pani chatárku poprosil o naplnenie fľaše vodou a druhú fľašu kofolou. Vyrazil som na poslednú časť trasy.

Vyrážam

Za dverami chaty vyberám GoPročku, aby som natočil svoj odchod. Keď tu zrazu uvidel som včerajšiu priateľku Peťku, ktorá sa práve vrátila z vrcholu Borišova. Prehodil som s ňou ešte pár slov. Ona mi vysvetľovala, že zmenila trasu, kvôli zhoršenému počasiu nad Suchým a tak som jej poprial veľa šťastia na jej ďalšej ceste a pritom som ju zvečnil v práve natáčanom videu. Potom som sa už vydal na cestu.

Prvé zastavenie

Už po pár stovkách metroch som sa zastavil „Nad Studeným“, kde sa križuje červená s modrou značkou. Odbočil som na modrú, ktorá vedie traverzou popod Ploskú a to z dôvodu šetrenia času. Pamätáte? Chcem stihnúť autobus. Na Chyžky, kde sa opäť značky stretajú to trvá 45 min. Mne to trvá 35 a tak som rád, že skracujem potrebný čas.

Druhé zastavenie

Po tridsiatich minútach prichádzam na Koniarky a lovím v pamäti. Nebojte sa! Rozpamätal som sa. To miesto, presnejšie to, čo bolo za kopčekom mi z hlavy nikdy nevyfúka. Pre pamätníkov. Tým miesto bol salaš pod Suchým. Ihneď, ako som ho uvidel mal som živé spomienky na časy, keď sme v ňom prvý krát spali na našej výprave vo Veľkej Fatre v septembri roku 2013. To sa nedá nikdy zabudnúť. Idem ďalej.

Tretie zastavenie

Ale len krátke som absolvoval v traverze Suchého. Tu som stretol mladý pár trailistov. On v kraťasoch, ona v tenkých legínach a na sebe mali tenké nepremokavé bundičky. Inak v tom a od toho času bola celá trasa pod hmlou, výdatne pršalo a o prudkom vetre ani nehovorím. Chvíľu som sa s nimi rozprával, no po chvíli lamentovali, že im je veľmi zima a že musia pokračovať ďalej. Mali nasmerované na chatu pod Borišovom a tak som ich neotravoval a išiel som aj ja ďalej.

Štvrté zastavenie

Bolo až na Krížnej. No dovtedy som si riadne užil silný vietor a výdatný dážď. Kým som prišiel na Ostredok fúkal vietor zľava a za ním zas fúkal sprava. No každopádne oba riadne pichali. Dážď bol zmrznutý a tak pôsobil na tvári ako akupunktúra. Tento hrebeň ma riadne vyfúkal.
Keď som prichádzal ku Krížnej, zrazu sa z hmly vynoril ďalší mladý pár. A znova to isté. On kraťasy a ona tenké legíny, no na sebe mali navyše aj pršiplášte. Týchto som zdržal o niečo dlhšie ako prvý pár. Vydržali sa so mnou rozprávať až 15 minút. Pred odchodom mi venovali spoločnú fotografiu. Ja som im zaželal šťastnú cestu a pobral sa na Krížnu.
A tu som na chvíľu zastavil a nechal odpočinúť pleciam. Zjedol som keksík a napil sa vody. A tu zrazu. Z hmly sa noria nejakí ďalší ľudia. Teraz boli štyria. Traja páni a jedna žena s dieťaťom na prsiach. Pýtam sa ich. A čo Vy tu v takom počasí robíte? A ony, že zle odhadli počasie a nechceli sa už vracať do Starých hôr. Po chvíli pokračovali ďalej na hotel Kráľova studňa. Vôbec som im nezávidel, lebo ich oblečenie nebolo vôbec vhodné do aktuálneho počasia. Ja som nahodil batoh a začal klesať do cieľa.

Záver cesty

Nasledujúce dobrodružstvo začalo prudkým klesaním z Krížnej do Rybovského sedla. Chvalabohu, že terén nebol príliš rozmočený a dalo sa ísť vedľa chodníka po tráve. Do sedla som to zobral zhurta behom. Div sa svete, ani raz som nepadol. V sedle som opustil červenú SNP-éčku a ďalšia moja púť viedla zeleným chodníkom. Po pár stovkách metroch som narazil na prvý vodný prameň a vtedy to začalo. Chodník sa zmenil na jednoliatu šmykľavku. Mal som čo robiť, aby som každú chvíľu nepadol. Ešte som Vám nespomenul, že som mal tentoraz aj paličky. Áno mal a práve na tejto poslednej ceste mi veľmi pomohli. Mnohokrát ma zachránili, aby som „nehodil“ držku.
Keď som neskôr vstúpil do lesa, chodník bol ešte náročnejší. Nielenže bol šmykľavý, ale aj veľakrát zatarasený stromami. Aj tu bol polom značný. Na dno doliny som prišiel mokrý do nitky, dosť unavený, ale neskutočne šťastný, že ma čaká už iba 2.5 kilometrová rovná cesta do dediny.

Príchod do cieľa

Keď som prišiel do Vyšnej Revúcej, ihneď som sa prezliekol do suchých vecí. Počas celej trasy som v ruksaku nosil náhradné tenisky a nikdy som ich nepoužil. Ale teraz mali cenu zlata a len kvôli tomuto sa ich oplatilo nosiť. V čase, keď som sa prezliekal som si všimol, že z toho istého smeru ako ja, prišiel ešte jeden turista. A zamieril rovno do pohostinstva. A tak som nelenil, zobral caky-paky a zamieril do pohostinstva tiež. Príjemný výčapný ma bez problémov prichýlil. Vo vnútri bolo teplučko od krbu a tak krb poslúžil, aby mi uschla moja do nitky premočená bunda. Kým sa sušila otočil som dva piva a spomínanému turistovi, teraz už viem, že sa volá Martin, som ponúkol Horca. Martin vitamínmi nepohrdol a na oplátku zobral druhú rundu. Do odchodu autobusu sme sa svorne s výčapným a Martinom rozprávali o turistike. Zistil som, že sú to neskutočne dobrí ľudia. S Martinom sme potom spoločne cestovali do Ružomberka. On bol totižto Ružomberčan. Rozlúčili sme sa a ja som pokračoval na železničnú stanicu, odkiaľ mal odchod rýchlik Tatran.

Záver

Veľko-Fatranská magistrála je nádherná, nezabudnuteľná trasa. Počas troch dní putovania som zažil nezabudnuteľné zážitky a mal som len tie najlepšie pocity. Stretol som sa s veľmi milými ľuďmi, ktorí tak ako ja, aj ony majú rady Slovenskú prírodu a hory. Pre tých, ktorí nad jej prejdením uvažujú, môžem len vrelo odporučiť. Nebojte sa toho a choďte do toho. Neobanujete.

Ďakujem pánu Bohu, že držal nado mnou strážnu ruku, a že som v zdraví absolvoval túto mnohými vysnívanú časť Veľkej Fatry.

Ďakujem za všetko Veľká Fatra. Ďakujem všetkým dobrým ľudom, ktorých som mohol stretnúť. Ďakujem za všetko moje nádherné Slovensko.

komentár: 987 pridaný: 25.05.2021 - 21:03
 
Turistická akcia: Veľko-Fatranská magistrála - 2. deň - Veľká Fatra - piatok - 21.05.2021
Vinco Vinco
 
1

…dobré ráno

Je ráno

Noc bola v kolibe kľudná a celkom dobre som sa vyspal. Chvalabohu ani tie hraboše ma v noci neotravovali grin. Kvalitný spánok bol nevyhnutný, veď ma zajtra čakal náročný deň. Budík som si nastavil na 6.30 hod., ale vstávať sa mi hneď nechcelo. A tak som si natiahol polihovanie do ôsmej, lebo na doputovanie k cieľu druhého dňa som mal celý deň.

Na raňajky opäť prišlo na rad Adventúre menu. Tentoraz to bol ryžový nákyp, ktorý mi poskytol dostatok cukrov na prísun tak potrebnej energie. Po raňajkách a zbalení sa, si svoju prácu ešte vykonala zubná kefka. Veď ranná hygiena je dôležitá. A keď som kolibke pod Príslopom poďakoval za to, že ma prichýlila, vydal som sa na druhý deň putovania s cieľom na chate pod Borišovom.

Prvá zastávka

Bola na vrchu Kľak. No lež som naň dorazil stalo sa toto:

Keď som vyrazil, tak asi po kilometri sa príjemná lesná cestička zmenila vo výživné stúpanie. Červená značka odbočila doľava do „kopčeka“ a v tom momente začala naozajstná turistika. Ja som to prijal s radosťou, veď prečo sa hneď v úvode nezahriať na prevádzkovú teplotu? No neskôr som zistil, že to zahrievanie bude také časté, že budem až horieť grin Pre tých, ktorí tiež pôjdu Veľkofatranskú magistrálu odkazujem, že táto druhá časť je stále hore-dole bez pardonu. V tejto časti trasy som zažil iba jednu traverzu. Všetky „kopčeky“ na trase si je treba poctivo vyšliapať a po krátkom klesaní repete a potom ďalšie repete a potom ďalšie repete a potom…

Inak musím spomenúť aj značenie magistrály. Neviem ako z opačného smeru, ale zo smeru z Ľubochne sa mi ani raz za celé tri dni nestalo, že by ma červená nechala zablúdiť. Bolo len treba vždy hľadať ten správny strom, ktorý bol červenou značkou vyzdobený.

Na vrcholoch som zastavoval iba na krátku chvíľu. Žal som iba odmenu za vynaloženú námahu. A tou odmenou boli prekrásne oku lahodiace výhľady, ktoré umocňovalo v ten deň nádherné počasie. Tých sa človek nikdy nenabaží. Ale treba si ich zaslúžiť.
Prvé boli na vrchu Chládkové a potom už prišiel klenot výhľadov na vrchu Kľak. A tu som si spravil dlhšiu prestávku. Aj plecia som nechal oddýchnuť.
Vrch ponúka prenádherný kruhový výhľad. Vidieť z neho hrebeň Veľkej Fatry od Ploskej na Rakytov, Malú Fatru, Chočské vrchy, Západné Tatry, Nízke Tatry a dokonca aj Babiu horu v Oravských Beskydách. Proste neskutočná nádhera.
Po chvíli, v čase mojej prestávky na Kľaku, dobehli na vrchol dvaja ultra trailisti. Prehodili sme spolu pár viet, podozvedali zaujímavé veci a na koniec som si „vydupal“ grin aj spoločnú fotografiu. Keď mi po chvíli zmizli z dohľadu pokračoval som aj ja ďalej.

Druhá zastávka

Asi o 14.30 hod. som dorazil do Sedla pod Kopou. A keďže moje bruško už riadne „kričalo“ doprial som mu gastronomický pôžitok. Suchá saláma, syr Bambino a ľanový chlebík „mu“ veľmi chutil. Nezabudol som ani na riadnu dávku cukrov v podobe hroznového cukru a samozrejme zalial som to pramenitou vodou, ktorú som dostal do daru pri kolibe Príslop. Hneď po chvíli som ucítil nadobudnutú silu smile Po prestávke som pokračoval ďalej.

Posledná zastávka

Pred poslednou zastávkou ma čakalo ešte pár kopčekov. No jeden bol taký, na ktorom som pocítil zvláštnu radosť. A tým kopčekom bol Šoproň. Z neho som už priamo pred sebou mal cieľ – chatu pod Borišovom ako na dlani. Bolo to už len dole kopcom k rázcestníku a potom jemne hore k chate. Úspešne a v zdraví som pred siedmou večer dorazil na chatu.

Keď som vstúpil do chaty bolo v nej rušno. Vo vnútri sedelo sedem mladých žien – turistiek a neskôr sa pridali ešte tri. Mužské pokolenie v podobe mňa dostalo jednoznačne na frak. Ja som s nimi prehodil len pár viet, lebo viac ma zaujímalo, čo môžem na chate zjesť a vypiť.
Najprv som sa prihlásil na ubytovanie a potom sa už pustil do hustej a vynikajúcej kapustnice a do čapovaného pivečka. Keď som zažehnal hlad a počiatočný smäd, išiel som sa zložiť na izbu. Po návrate späť dole som pivo zopakoval ešte dva krát a ku každému prikúpil kamarátky v malých, fakt v úplne malých, malilinkých, drobnučkých pohárikoch grin grin bieleho Horca.

Ešte nakoniec spomeniem aj to, že som sa tu už pri príchode zoznámil a veľmi príjemne porozprával s mladou dievčinou Peťkou, ktorá tak ako ja, i ona putovala Veľkou Fatrou sama. Na druhý deň včasne ráno pred odchodom ešte vybehla na Borišov a mala potom pokračovať rovnakým smerom ako ja, teda na Suchý a ďalej na Krížnu. No ráno, keď bolo treba pokračovať ďalej uvidela kopiace sa tmavé mraky nad Suchým a tak zmenila svoj plán / trasu. Ja ale nie. Potreboval som ísť práve tým smerom do Vyšnej Revúcej.

Ale o tom až zajtra. Dobrú noc.

pokračovanie…

komentár: 986 pridaný: 24.05.2021 - 21:07
 
Turistická akcia: Veľko-Fatranská magistrála - 1. deň - Veľká Fatra - štvrtok - 20.05.2021
Dúšo Dúšo
 
6

Talony su super!

komentár: 994 pridaný: 06.06.2021 - 12:24
 
Vinco Vinco
 
5

Úvod

Zdravím vás milí turisti. Dovoľte, aby som vás v mojich komentároch počas troch dní previedol časťou Veľko-Fatranskej magistrály, ktorú som sa rozhodol prejsť sám. Bol som plný očakávaní, a môžem po jej absolvovaní povedať, že splnila aj moje najtajnejšie sny. Všetkým, ktorí o nej snívajú, môžem vrelo odporučiť jej prejdenie. V človeku zanechá nezmazateľné stopy na celý nadchádzajúci život.
Poďme na to.

Doprava

Tentoraz som nevolil dopravu autom, ale autobusmi a vlakmi. Na vlakovú stanicu do Piešťan som z Vrbového odchádzal o 6.15 hod. s dostatočnou rezervou, aby som o 7.07 stihol rýchlik Tatran do Kraľovian.
Cesta vlakom bola príjemná, pohodová vo vozni 1. triedy s miestenkou. Mínusom bolo iba to, že človek musel mať na ksichte celý čas respirátor. Mohol si ho dať dole iba vtedy, keď sa chcel napiť vody, ktorú v tejto triede dostanete grátis.
Už keď som si sadal na sedadlo s označením 85 som si všimol, že šikmo naproti sedí mladá dáma s odloženým ruksakom nad sebou. Hovorím si, asi tiež turistka ako ja. A keďže som taký, že sa dám s každým do reči, tak som milú, mladú dámu oslovil. Volala sa Zuzka. A čuduj sa svete nejavil som sa pre ňu ako dotieravý chlap. Veľmi zaujímavo sme sa spolu počas cesty sporadicky rozprávali o turistike. Ona mierila z Bratislavy do Košíc za svojim priateľom, s ktorým vyrážala na turistiku. Bola to príjemná žena a vôbec neprotestoval, keď som sa s ňou chcel odfotiť pred vystúpením v Kraľovanoch. Týmto ju pozdravujem, keď bude môj komentár náhodou čítať a dúfam, že tak ako mne, tak aj jej turistika vyšla nad očakávania.
Do štartu – Ľubochňe som sa potom z Kraľovian dostal miestnym osobáčikom za pár minút. Po príchode som nelenil a hneď bez zdržovania vyrazil na cesty.

Prvý cieľ

Bol ním ospevovaný vrch KOPA. Prvé stovky metrov vedú celou obcou. Keď som prechádzal okolo Coop Jednoty napadlo ma, že by sa na vrchole hodilo nejaké to pivečko. A tak som vstúpil do predajne a kúpil si dve piva (Krušovice a Zlatý Bažant 73). Prečo dva piva, keď vrchol je iba jeden? No ale potom ma napadlo, že či budem v kolibe Príslop „o smäde“, no nie teda, a preto dva piva.
Stúpanie hore. Začína sa to za obcou idylicky jemne hore. Ale nenechajte sa oklamať. Ono sa to zmení. A to teda dosť drasticky.
Ešte než napíšem o naklonenej rovinke musím spomenúť lesnú zver. Za celú dobu som videl iba jedného jeleňa a to hneď na začiatku v prvom stúpaní. To bola asi jediná zver, ktorú by som aj vidieť chcel. Na pamäti som mal stále medvede. Za celé tri dni to bola jediná štvornohá lesná bytosť, ktorú som videl a možno aj vďaka tomu, že som ustavične preventívne búchal paličkami o seba vždy, keď som si myslel, že by sa „medvedík“ mohol zjaviť.

A teraz pokračovanie. Naklonená rovinka sa čoraz bližšie k vrcholu viac nakláňala a postup bol namáhavejší. Asi od polovice cesty na vrchol mi pribudlo pod nohy množstvo stromov. Polom je v tejto časti značný. Riadne som si potrénoval podliezanie i preliezanie cez menšie i väčšie stromy a to všetko v prudkom kopci. Proste paráda – labúžo. Až v poslednej tretine stromy zmizli a objavila sa príjemná trávnatá cestička, ktorá viedla až na predvrchol kopca Kopa. Samotný vrchol Kopa, nie je výhľadový a preto miestny Dobrovoľný Hasičský Zbor Rojkov zorganizoval inštalovanie dreveného kríža na tomto predvrchole. Z predvrcholu je impozantný výhľad do okolia. Ja som si jeho výhľady do sýta užil, až sa mi ani nechcelo odtiaľ odchádzať. Ale musel som ísť ďalej.

Druhý cieľ

Bol na naozajstnom vrchole Kopa. Je to neznačený kopec s nivelačným kameňom. Turistický rázcestník s jeho označením i vrcholová kniha je nižšie od vrcholu asi 280 m od neho. Samotný vrchol neposkytuje výhľady a preto som sa na ňom ani dlho nezdržal. Ponáhľal som sa k spomínanému rázcestníku, kde som absolvoval gastronomickú prestávku. Bola kratučká aj preto, lebo začalo mierne popŕchať a ja som chcel pokračovať čo najskôr. Za zmienku stojí iba to, že na tomto mieste slávnostne padlo pivečko Krušovice, že som nalepil nálepku na domček vrcholovej knihy, do ktorej som sa aj zapísal. Pokračoval som ďalej.

Tretie zastavenie

Od rázcestníka Kopy sa cesta zmenila v príjemný povrch. Hlina, trávička, lístie. Už žiadne popadané stromy nehrozili a ani sa neobjavili. Išiel som po niekoľkých príjemných lúčkach, ktoré poskytovali aj občasne výhľady. A verte mi všetky boli nádherné. Na srdci som pookrial a častejšie pripomínal, aké je to naše Slovensko nádherné. Jediné zastavenie do konca dnešnej trasy som absolvoval na vrchu Vyšné Rudno.
Predtým som ale stretol počas pochodu Ľubochnianskym sedlom troch ľudí, ktorí do sedla dorazili na terénnom vozidle s ŠPZ BL a robili tam kto vie čo.
Na Vyšnom Rudne som zložil aj ruksak z pliec, aby som im nechal chvíľu oddychu. Doplnil som cukry, vypil pár glgov vody a predovšetkým pokochal sa ponúknutými výhľadmi. Dominantou tohto výhľadu boli Martinské hole a z tohto miesta bola vidieť aj Kľak, ktorý sa stal mojim cieľom v druhý deň putovania. Potom ma čakala už iba 3 kilometrová príjemná cesta k cieľu môjho prvého dňa.

Cieľ dňa

Po ôsmych hodinách som dorazil ku kolibe Príslop v rovnomennom sedle. Bol som tu sám a tak využil celý priestor koliby len pre seba. Do večierky bolo ešte ďaleko a tak som len pokorne sedel na lavičke a kochal sa prírodou a spevom lesných vtáčikov. Za povšimnutie stálo to, že v okolí koliby bol rušný pohyb hrabošov. Boli taký krotký, že sa ma skoro vôbec nebáli. V tej chvíli som si pomyslel. To bude noc, keď budú v noci „živý“.
Než padla noc na moje viečka bolo treba naplniť hladné bruško. Prednedávnom som si kúpil na internete sterilizované jedlo s názvom Adventure menu od jednej českej firmy. Dnes nastal čas okoštovať toto chválené jedlo pre turistov. Na večeru zvíťazil výber – guláš so zemiakmi. Zohrieva sa to v takom Zipper-bagu (samoohreve), v ktorom sa na ohrev jedla využíva samoohrevná kapsula a 60 ml vody. Za 12 minút sa jedlo ohreje a môže sa jesť. Musím povedať, že gulášik bol celkom chutný a celkom ma zasýtil.
Po jedle až do večierky som ešte sedel vonku pozoroval oblohu a čakal na tmu. A keď tma zvíťazila nad svetlom, zavrel som dvere koliby, dobrú noc a…
…dovidenia zajtra ráno

pokračovanie…

komentár: 985 pridaný: 23.05.2021 - 18:18
 

Reakcie na komentár 985

Jozef Jozef
 
1

Zabudol si na podstatnú informáciu. Ktoré pivo bolo lepšie?

komentár: 988 pridaný: 26.05.2021 - 09:42
 

Reakcie na komentár 988

Vinco Vinco
 
1

Keďže sa jednalo o dva piva v plechovke a nie v skle, tak musím priznať, že v tomto prípade a po tuhom boji hodnotiteľa zvíťazil Zlatý Bažant 73.

Piva v skle sa hodnotia úplne inou metódou grin

komentár: 989 pridaný: 26.05.2021 - 10:31
 
Vinco Vinco
 
4
zobraziť foto

Správy z 1. dňa

Práve som nastúpil do rýchlika a vystúpim až v Kraľovanoch. Počítal som s tým, že sa v reštauračnom vozni naraňajkujem, ale zistil som, že ho vôbec do súpravy nepripojili. Čo už. Budem musieť vydržať.

komentár: 984 pridaný: 20.05.2021 - 07:21
 
Vinco Vinco
 
3

Som zabalený. Zajtra o 7.07 hod. vyrážam z Piešťanskej železničnej stanice.
Môj ruksak Osprey Talon 44 má konečnú váhu 13 kg. S jedlom, náhradnými teniskami a so 4. litrami vody.

Držte mi palce. Ďakujem.

zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto
komentár: 982 pridaný: 19.05.2021 - 22:08
 
Ivan Ivan
 
2

Priatelia, je mi to nesmierne ľúto, ale budem musieť moju účasť na tejto, mnou dlho vysnívanej, akcii zrušiť z pracovných dôvodov.
Vypadol nám kolega a tak som bol nasadený do prvej línie frontu za bezpečné odstavenie do GO.
Určite budem na Vás počas lietania po schodoch v horúcom boxe intenzívne myslieť a ticho Vám prajne závidieť výhľady a čerstvý vzduch.
A keďže nejdem, tak Vám Murphyho zákony určite zabezpečia aj ideálne počasie a prázdnu útuľňu grin.
Horám zdar!

komentár: 980 pridaný: 19.05.2021 - 07:35
 

Reakcie na komentár 980

Jozef Jozef
 
1

Nie si sám. Tak sa mi tam chcelo ísť a zároveň som sa toho aj obával, až sa mi to splnilo a nemôžem ísť. Namiesto jednej prekážky sa mi do cesty tentoraz postavili hneď tri. Jednu prekážku by som snáď obišiel/ukecal/ig­noroval, ale tri? Snáď nabudúce s tými, ktorí tentoraz nemôžu ísť…

komentár: 981 pridaný: 19.05.2021 - 08:13
 
Vinco Vinco
 
2

Nakoniec idem Ivan sám. Lebo aj posledný mohykán Michal si to rozmyslel. Škoda.

Ale musím povedať to, čo som raz čítal na Hikingu, kde písal o svojich túrach jeden nemenovaný turista. Život je krátky a času je málo na to, aby som zaháľal a strácal čas vysedávaním doma. A preto tento nemenovaný turista chodí vždy, keď sa mu na turistiku naskytne čas, bez ohľadu na to, aké je počasie.

Aj keď musím povedať, že počasie, na teraz už môžem povedať moju akciu, nie je ideálne. Piatok začnem v nejakom kvapkaní, v sobotu nemá vôbec pršať a v nedeľu bude tiež trochu „kvapkať“. Kto ma pozná vie, že mi to vôbec nevadí. A preto sa nesmierne teším na túto akciu. Ide o to, čo človek chce zažiť, čo chce tomu obetovať a ako je ochotný vyjsť zo svojej komfortnej zóny.

V tomto je môj vzor ROMAN. Obdivujem ho a chcem sa mu aspoň trocha priblížiť. Zažiť to čo on, keď ide sám. Ale ak si myslí niekto, že si chcem niečo dokázať, tak je na veľkom omyle. Pocity a zážitky s takýchto akcií sa nedajú dehonestovať týmto tvrdením.

Dúfam, že to niekto pochopí, čo som práve v tomto komentári napísal a čo som tým chcel povedať smile

Howgh!

komentár: 983 pridaný: 19.05.2021 - 23:22
 
Jozef Jozef
 
1

Škoda, že nejdeš Peter. Si bol moja inšpirácia. Kvôli tebe som si trúfol prihlásiť sa na túto akciu. V poslednej dobe nie som v ideálnej kondícii. By sme spolu uzatvárali kolónu. Michal s Vincom nech si bežia s vetrom o preteky. Už to vyzeralo zle – nedobre, našťastie sa neskôr prihlásil Ivan. Ivan, nesmieš zlyhať… Sú do teba vkladané veľké nádeje! Ani si nevieš predstaviť.

PS: beriem aj masť na kĺby

komentár: 972 pridaný: 13.05.2021 - 17:19
 

Reakcie na komentár 972

Peter Peter
 
1

Nuž mrzí ma to, ale idem na firemný teambuilding na Kráľovu hoľu. Nabudúce sa pridám a budeme uzatvárať :0)

komentár: 975 pridaný: 14.05.2021 - 22:30
 

Reakcie na komentár 975

Jozef Jozef
 
1

Nič to. Nie vždy to vyjde. Ale raz príde deň a potom… uzatvárame.

komentár: 977 pridaný: 15.05.2021 - 15:05
 
Vinco Vinco
 
2

Dovoľ mi Jozef, aby som sa pridal k uzatváračom. Rád nahradím Petra v teame. Mojím cieľom na tejto akcii bude maximálna možná miera kochania sa a užívania si. V žiadnom prípade nejdem na preteky. Preteky som si odbil na svojich akciách v Malých Karpatoch wink Tam to bolo možné, pretože som bol sám.

komentár: 978 pridaný: 15.05.2021 - 15:14
 
Turistická akcia: Počúvadlianska vodohospodárska sústava - Štiavnické vrchy - nedeľa - 09.05.2021
Danka Danka
 
2

Toto bol vlastne dvojdňový výlet po histórii Banskej Štiavnice. V prvý deň sme sa zahrali na permoníkov a navštívili sme dedičnú štôlňu Glanzenberg, ktorá vedie popod centrum Banskej Štiavnice. Náučným chodníkom sme vyšli na vrch Glanzenberg, kde sú ruiny hradu z 13. storočia, čo je pekne zdokumentované na náučných tabuliach. Okolo Starého zámku, cez Piarsku bránu sme ešte vybehli k tajchu Klinger. Tu sa kedysi hrávali zápasy celoštátnej ligy vo vodnom póle. Na druhý deň sme sa zapojili do akcie „Sprevádzania podľa knihy Banskoštiavnická vodohospodárska sústava“ s tajchom Počúvadlo. Tu sme dostali zaujímavé informácie o tajchoch, prečo vznikli a na čo slúžili. Prešli sme si 4 zberné jarky ktoré do tajchu privádzali vodu a nakukli do vodných štôlní, ktorými sa voda prepravovala popod kopec medzi zbernými jarkami. Dostali sme veľmi zaujímavé informácie o tom, akí boli ľudia v minulosti múdri a šikovní. Táto naša turistická akcia bola spojená skôr s históriou ako na dosiahnutie nejakého cieľa, konkrétne kopca Sitno. Tam sa vyberieme určite nabudúce. smile

komentár: 973 pridaný: 14.05.2021 - 21:33
 

Reakcie na komentár 973

Vinco Vinco
 
1

Danka a Peter.
Áno sú akcie, kde sa dosahuje nejaký cieľ. Je to podľa momentálnej „chuti“ a nálady a ďalších milión vecí. Ale…
…sú aj takéto akcie, kde nejde o ciele, ale o spoznávanie histórie.
Ja mám rád aj takéto akcie. Rád sa dozviem niečo nové. My sme boli tiež v týchto miestach. Ja, Mišo a Jožo sme si už vtedy povedali, že sa sem vrátime práve za týmto účelom, nedosahovať ciele, ale nasať zaujímavé informácie. Vtedy bol s nami aj Miro a on vtedy práve dal prednosť nasávaniu informácií o baníctve, o tajchoch a pod. My ostatní sme tam boli preto, aby sme prešli nádhernú trasu, ktorú sme si vtedy naplánovali a nechceli sme ju už meniť. Miro sa vtedy od nás odpojil. No ale to je už o niečom inom. Proste to je nevyspytateľný Miro grin grin grin

P.S.: musím povedať, že váš výber pre turistiku a spoznávanie histórie bol výborný nápad palec hore palec hore. Banská Štiavnica je naozaj výnimočné a nádherné mesto.

komentár: 976 pridaný: 14.05.2021 - 23:59
 
Jozef Jozef
 
1

Takýto okruh sme tam ešte nerobili. Škoda, že ste neskúsili aj Sitno. Určite by ste ho zvládli. Kúsok od vrcholu je aj občerstvovací bod. Ten sme zase nezvládli my. Nezastavili sme sa tam…

komentár: 971 pridaný: 13.05.2021 - 17:11
 

Reakcie na komentár 971

Turistická akcia: Okolo pevnosti Dobrošov - CZ - Orlické hory - nedeľa - 09.05.2021
Lenka Lenka
 
1

Postupne pridávame na kilometroch, aby sme sa celkom nezničili. Poctivo sme začali trénovať aj počas týždňa a to so susedovým psom. Takže nás zmiery vyvedie už iba kopa snehu v krkonošiach. Tak sa Snežným jámam, ktoré chceme visieť už niekoľko mesiacov poctivo vyhýbame. Samozrejme, že sme tam chceli ísť dnes. Ale kto by chcel po tak dlhej zime vidieť ešte sneh? NIKTO. Preto sme zvolili túto príjemnú a veľmi slnečnú variantu a vyrazili. Vincent, musíš nám obom prepáčiť. Klasicky, nemáme ani jednu fotku. Sme tak pohružený do krás lesa, že nás ani nenapadne vytiahnúť telefón, aby sme niečo odfotili. Bolo krásne a nabudúce snáď pridáme ďalšie kilometre.

komentár: 970 pridaný: 09.05.2021 - 16:33
 

1 2 3 4