Dnes je: streda - 13.11.2019, Meniny má: Stanislav

Úvod

Aktualizované: 12.11.2019

Návštevy: 33561

Fotografie z rokov 2014

Login:

Heslo:

On-line: 3

Počet odkazov: 286 Počet komentárov: 597

Komentáre k turistickým akciám - strana 1

dole zobraziť graf

1234

Turistická akcia: sobota - 09.11.2019 - USA - NP Grand Canyon
Jozef Jozef 2

Hmm, pekne, slušné, proste veľmi dobre. Vidieť rieku Colorado bol môj sen. Keďže mám tých snov neúrekom, proste veľa – ja za to nemôžem, že každý deň má aj časť, ktorú tradične zvykneme nazývať noc… Jednoducho mi je jasné, že sa mi mnohé sny nesplnia.

To ale neznamená, že sa niektoré nesplnia sprostredkovane. Síce to má ďaleko od skutočného navštívenia, meral by som to vo svetelných rokoch, ale aj tak… Krásne fotky, nádherná príroda, neopakovateľná atmosféra a tým nemyslím iba tú modrú oblohu…

Som v stave, že si viem predstaviť ako ideme trebárs do Chorvátska. Rodinných príslušníkov necháme povaľovať sa kade – tade po pláži a my ostatní… niekde na zaujímavé miesto. Nesmie to však byť čistokrvná rovina. No, asi tie fotky mali na mňa priveľký vplyv a nechal som sa príliš uniesť.

komentár 608 pridaný: 12.11.2019 - 16:39
Vinco Vinco 1

Rado, fotky nádhernej a jedinečnej prírody. Dá sa na ne pozerať donekonečna. Je neuveriteľné, čo za milióny rokov dokázala vytvoriť voda rieky Colorado.

Tak trocha Ti závidím, že si sa mohol prechádzať Grand Canyonom a chytiť rukou vody Colorada. Ale je to pozitívna závisť. Bola by škoda od Teba, keby si NP Grand Canyon nenavštívil, keď už si bol tak blízko. Za mňa palec hore.

Zhodou okolností som včera pozeral info o NP Grand Canyon a pozeral som si aj možné trasy a aj tie, ktoré si išiel Ty.

komentár 607 pridaný: 12.11.2019 - 13:15
Turistická akcia: nedeľa - 03.11.2019 - CZ - Krkonošské podhůří
Lenka Lenka 1

Malá náhrada za nerealizované Poľsko. Kto neskoro vstáva a chce niekam ísť musí trocha improvizovať cool hmm tak snáď na budúce exclaim

komentár 606 pridaný: 03.11.2019 - 17:23
Turistická akcia: nedeľa - 03.11.2019 - PL - NP Stolové hory
Turistická akcia: nedeľa - 27.10.2019 - Vysoké Tatry
Jozef Jozef 5

Pri písaní komentára k tejto akcii som na jednu z najdôležitejších vecí takmer zabudol. A to som si viac krát hovoril „Jožo, pri písaní komentáru na toto nezabudni!“ A podarilo sa. Síce až pri písaní komentára ku Coloradu o nejaký ten týždeň neskôr. Proste beriem to tak, že pamäť nezlyhala. Už som sa zľakol, že si budem musieť písať poznámky ako iní bežní zábudlivci. Uff, ale bolo to tesné!

Takže okrem Romanovych nočných tu máme aj Vincentovu nočnú kávu. Je niečo po polnoci. Nachádzame sa niekde na diaľnici kúsok za Liptovským Mikulášom. Hútame, ako sa nám bude dariť vydržať tak dlho hore. Sme síce plní síl a nikto zatiaľ okato nezíva, ale spať pôjdeme až niekedy… nevieme kedy. Možno to bude mať blízko k polnoci, ale nie tej, ktorú máme už teraz úspešne za sebou.

Ani neviem kto zrazu povedal čarovné slovo „Káva.“ Síce sme si neboli istí, či to bol návrh, ale aj tak sme ho jednohlasne schválili, pre istotu. Behom chvíľky Roman odbočoval na pumpu. Ale čo to? Vyjdeme z auta a… proste teplo som si predstavoval trochu inak.

Vstupujeme na pumpu a postavíme sa k pultu. Tu však nie je o nič teplejšie ako vonku. Súdim aspoň podľa prístupu obsluhy. Mali za chrbtom síce kávostroj, ale nasmerovali nás k automatu. No nič, tentoraz bude dobrá káva aj z automatu.

Prvý sa k automatu dostal Vincent. Však viete aký je, aktívny. Displej prívetivo svietil, obrázky pekné, písmenká by mohli byť väčšie. A k tomu Vincent nemal okuliare…

Nemáme drobné. Vincenta to však nezaskočilo a každému členovi výpravy podáva 2 € mincu. Optimisticky si vyberá z troch veľkostí pohárikov strednú veľkosť. V dobrej viere tam niečo stláča a čaká a čaká, stále čaká… až pochopí, že bol príliš veľkým optimistom a tá trocha kávy na dne pohárika je všetko, čo za svoje 2 eurá dostane. Na Vincentovu obranu len toľko, sme fakt nevedeli, či mu stroj ráčil naliať kávu, alebo ešte len iba umýva pohárik.

Tentoraz som na rade ja. Optimisticky si tiež vyberám strednú veľkosť pohárika. Keďže si našťastie pamätám, čo Vincent postláčal, radšej stlačím niečo iné. Ide to dobre. Pohárik sa rýchlo napĺňa. Ale zrazu problém. Rýchlo upozorňujem Vinca nech tam podsunie svoj pohárik, lebo môj je už takmer plný.

Vincenta to potešilo. Bez zaváhania vkladá svoj pohárik namiesto môjho. Množstvo kávy v jeho poháriku neúmerne stúplo. Teraz už má pohárik plný až do tretiny. Môj pokus dopadol lepšie.

Na rade je Roman. Ten si tiež vyberá pohárik strednej veľkosti a asi jeho šiesty zmysel zaúradoval, pretože ako jediný tam postláčal niečo, čo mu dodalo aj správne množstvo kávy.

Všetkým nám káva chutila a aj sme sa tvárili, že nám zaberá. Len Vincent tuším ešte v peňaženke hľadal ďalšie 2 eurá.

komentár 609 pridaný: 12.11.2019 - 17:21
Miso Miso 4

Pekná akcia páni. Len ma mrzí, že bohužiaľ doslova zorganizovaná bleskovo a tí čo sme boli sobotu, nedeľu v práci sme boli bez šance sa tak narýchlo zúčastniť…

komentár 604 pridaný: 30.10.2019 - 20:13
Maros Maros 3

Chvilkami som sa pohrával s myšlienkou, že sa tejto akcie zúčastním, kedže mi v zozname Kôprovský stále chýba. Ale po zhodnotení mojej tohtoročnej kondičky, toho že som bol celkom nevyspatý a mal som pocit že na mna nieco lezie som zo toho bohužial upustil. grin Snád nabudúce. Ak by som nastúpil k Romanovi do auta pravdepodobne by ste ma zobudili až telefonátom že prídi po nás na tri studničky. grin

komentár 602 pridaný: 30.10.2019 - 06:36

Reakcie na komentár 602

Vinco Vinco 1

To je v poriadku Maroš. Každý robí to, na čo sa dobre cíti. Už aj mne sa stalo, že by som nevyšiel ani doma po schodoch. Je nežiaduce preceňovať svoje momentálne sily. Čo si cením ja, je že bola u Teba pozitívna snaha. A čo sa týka Kôprovského štítu, myslím si, že neutečie.

komentár 603 pridaný: 30.10.2019 - 15:07
Jozef Jozef 2

Táto akcia naozaj mala byť v nedeľu, ale mali sme ísť úplne niekam inam. V piatok volám Romanovi a lámem ho. Odpovedá mi dosť vyhýbavo. Vôbec to nevyzerá dobre, pretože v podobnom duchu odpovedajú aj ďalší. V sobotu ráno mi z ničoho nič zvoní telefón. Na druhej strane sa ozve Romanov hlas „Si ma nasral. Stále mi pred víkendom vyvolávaš, či niekam nepôjdem! Od skorého rána gúglim a vymyslel som túto akciu, aby som ťa riadne unavil. Snáď sa tak aspoň na chvíľu zbavím tvojich telefonátov!“ Proste som nemohol Romana sklamať.To si len tak kamaráti nerobia. Musel som mu dať šancu zbaviť sa aspoň na chvíľu mojich telefonátov. Veď čo by som to bol za kamaráta.

Netušil som, do čoho idem. Jasnejšie mi to bolo až po absolvovaní akcie, keď som si prečítal Radovú výhovorku. Zúčastnil som sa „Romanovej nočnej.“ Za posledné roky sa nám nejako podarilo zbaviť sa „Romanovych skratiek“. Keď tu zrazu na dvere klopú „Romanove nočné.“ Obávam sa, že v budúcnosti o tento typ akcií bude záujem. Dopredu upozorňujem, že je to ale veľký zaberák, pretože v noci sa nespí, ale šľape. A aby toho nebolo málo, tak cez deň tiež! Následná cesta autom domov vysaje posledné zvyšky síl.

Auto odstavujeme okolo 01:00 hod. v noci na zastávke Popradské pleso. Zapíname čelovky a hoj sa hej sa… do tmy. Aby to nebolo veľmi dlhé, tak to skrátim. Môj skrátený text sa rovná normálnemu dlhému textu ostatných ľudí. Vyjadrím sa iba k tomu z môjho pohľadu najdôležitejšiemu.

Na vrchol Kôprovského štítu sme dorazili približne o hodinu a „niečo“ skôr, ako vychádzalo slnko. To sme však nevedeli. Minúta za minútou ubiehala a stále nič. Čo budeme okrem mrznutia a čakania robiť? Tak som sa rozhodol získať čo najviac bodov. Nádej som mal veľkú, pretože v môj prospech hovoril i blížiaci sa východ slnka. Chcel som využiť okamih na rozhraní svetla a tmy pre celkový efekt. Celkom slušne tresknem. Dva prsty ma bolia ako čert a Vincent si natáča východ slnka! No verili by ste tomu? A taká veľká nádej to bola. Hodnotiaca komisia si však ráči čumieť na východ slnka!

Achilovou pätou tejto akcie bolo to, že štart a cieľ boli od seba nejaký ten kilometer (Zastávka Popradské pleso vs. Tri studničky). Roman bol síce optimista ohľadom stopovania, ale mne sa to nezdalo. Popravde, nebolo to až také zlé. Až tak dlho sme nestopovali. Možno nejakých 10 – 15 minút. Na zvýšenie šance pri stopovaní sme sa rozdelili na dve skupiny. Roman bol jedna skupina a my s Vincom druhá. Na tri skupiny sme sa nemohli deliť, pretože sme mali iba dva kľúče od auta. Vyhlásenú súťaž o najkrajšieho fešáka vyhral Vincent. Väčšina áut išla opačným smerom. A tých zopár áut idúcich našim smerom sa ani neunúvalo. Keď tu zrazu vychádzalo z parkoviska auto s poľskou ŠPZ. Som si pomyslel „Poliak mu nezastaví.“ Vincent si to však nemyslel a uspel!

O Poliakoch som si doteraz myslel svoje, ale teraz som mal príležitosť zažiť na vlastnej koži, že v každom národe sú dobrí i zlí ľudia. Nič nie je čiernobiele. Však viete, aký je Vincent. Prihovorí sa každému. Nič si z toho nerobil, že vedľa neho sedí Poliak. Vytiahol z neho, že bol na Kriváni. Poliak medzi rečou povedal, aby sme si strážili odbočku, kde nás má vyhodiť, lebo on nevie, kde to je. Padla aj reč o počasí. Poliak ho vystihol slovami „Ani chmurki.“

Po opisnej časti akcie prechádzam k ďakovnej časti. Ďakujem Vincovi:

  • že nás s Romanom v tom nenechal samotných
  • že na ceste domov sa občas chytil aj volantu
  • že sa mu podarilo aj niečo natočiť

Romanovi ďakujem za to:

  • že sa ma pokúsil zničiť
  • že je autorom „Romanových nočných“
  • že mi požičal čelovku, lebo ja som svoju zabudol doma
  • že zo mňa urobil živánsku
  • že je nezmar a vydrží šoférovať aj po takomto zaberáku

Romanovi sa to podarilo. Na chvíľu sa zbavil mojich telefonátov. Ale iba na chvíľu, pretože tento rok ešte určite zavolám! Domov som prišiel „grogy“ ale zato plný dojmov. Takže v budúcnosti úplne nezavrhujem „Romanove nočné.“ Viem si predstaviť tak 1 – 2 takéto akcie za rok.

komentár 601 pridaný: 29.10.2019 - 19:45
Vinco Vinco 1

V sobotu doobeda mi volá Jožo, že pôvodné plány na túru, ktoré spriadal sa menia. Kto ich zmenil, kto si ich dovolil zmeniť pýtam sa? No predsa dobrodruh Roman. No keď mi Jožo vylíčil, k akej zmene došlo iba nemo som závidel, lebo som vôbec nedúfal, že pôjdem aj ja. V sobotu doobeda bola u nás asi priaznivá klíma. Keď som o tejto akcii povedal Renátke (mojej najkrajšej polovičke), a že by som na túto jedinečnú akciu chcel ísť, povedala áno. A tak som večer o 21.15 hod. v Piešťanoch pred Tescom nastupoval do auta k Romanovi a Jožovi. Cesta k zastávke na Popradskom Plese trvala približne tri a pol hodiny. Na parkovisku sme neboli sami. Už tu stálo pár aut, čo dalo tušiť, že dnes nebudeme na horách sami.

Pred odchodom sme absolvovali povinný a zaužívaný rituál. Neviem ako to Roman robí, ale vždy ma prekvapí niečím novým. Tentoraz naštartovala našu túžbu a nebojácnosť popasovať sa s tmou – broskyňovica. Priznám sa pil som ju prvý krát a chutila výborne.

Keď odbila prvá hodina nového dňa vyrazili sme. Čakal nás tri a štvrť hodinový výstup na Kôprovský štít po tme. Už som zažil pochod v tme, ale tento prekonal všetky moje predchádzajúce zážitky. Iba my, svetlo z našich čeloviek a černo-černá tma. A tá krása oblohy s hviezdami sa nedá opísať. To treba zažiť. Bolo to niečo podobné, ako pred časom sledovanie perzeidov našimi členmi v Nízkych Tatrách grin Po dvoch hodinách sme dorazili k Hincovmu plesu. Zistili sme, že naše tempo, vzhľadom na čas východu slnka je zdrvujúce cool grin a tak sme citeľne spomalili. Vliekli sme sa kamenistým chodníčkom vyššie a vyššie slimačím tempom. Robili sme všetko preto, aby sme nedorazili na štít príliš skoro. Priebežné oddychové zastávky nám v tom výdatne pomáhali. Až napokon sme vo svetle čeloviek zazreli na jednom kameni červený kruh. Bolo jasné, že sme dorazili na vrchol.

Na vrchole sme strávili asi hodinu dvadsať, než sme sa dočkali východu slnka. Dlhú chvíľu sme si krátili rôznymi činnosťami. Ako prvé prišlo na rad Romanove prekvápko. Vytiahol termosku s vareným vínkom. Neviete si predstaviť, ako nám v tomto trochu veternom a chladnejšom počasí prišlo vhod. Ďalšie nasledovali vrcholové medaily. V odmeňovaní sme pokračovali. Odovzdávanie certifikátov za dosiahnutú vzdialenosť Jožovi a Romanovi na tomto exkluzívnom mieste bude v mojej mysli dlho rezonovať. Čo si budem dlho pamätať je aj balenie Joža do hliníkovej termofólie. Bola mu zima a Roman ju mal prezieravo po ruke. Než sme sa dočkali „oskara“ natočili sme pár videí a vyfotili pár fotiek. Prepásť tieto výnimočné a jedinečné chvíle by bolo nerozumné. Výsledok môžete vidieť vo fotogalérii a onedlho aj vo videu.

Keď sme si všetko vychutnali do sýta, vydali sme sa na cestu k Trom studničkám, najprv Hlinskou a potom Kôprovou dolinou. A čo sme zažili počas tohto zostupu? Videli sme početné stádo kamzíkov. Išli sme väčšinou v tieni, a tak nebola núdza o úseky s námrazou na tráve i stromoch. Boli úseky, na ktorých sa aj slušne šmýkalo. Bola to celkom iná krajina ako tam hore. Povedľa nás zurčal často potôčik. Slniečko sa do nás oprelo a zohrialo až v ústi Hlinskej doliny. Tu sme využili čas na oddych, sušenie vecí a jedlo. Od tohto miesta sme začali stretať ľudí, ktorí sa vydali na turistiku pravdepodobne z Podbanského a smerovali buď späť, alebo na Temnosmrečinské plesá. Aj my sme pôvodne mali ísť k nim, no vzhľadom na únavný zostup sme si to rozmysleli. Poslednou zastávkou tejto časti bol Kmeťov vodopád. Musím konštatovať, že návšteva vodopádu sa oplatila. Než sme dorazili do cieľa, postavil sa nám do cesty ešte jeden výšľap, ktorý nám odčerpal aj posledné sily.

Keď sme dorazili na Tri studničky, čakala nás avizovaná súťaž o „najlepšieho fešáka“. Spočívala v tom, komu sa prvému podarí chytiť stopa na Popradské pleso k autu a doviesť auto na Tri studničky. Boli vytvorené dve skupiny. Prvá skupina – Roman a druhá ja s Jožom. Roman zostal na Troch studničkách a pokúšal šťastie pri stopovaní tam. My sme sa peši presunuli až na parkovisko a tu sme skúšali svoje šťastie. Napokon sa mne „najlepšiemu fešákovi“ grin grin grin podarilo odchytiť jedného poliaka, ktorý bol ochotný zobrať nás až k odbočke na Popradské pleso. Posledný trip k autu som už absolvoval ja sám a Joža a Romana som postupne naložil do auta. Bolo dobojované.

Vydarenú a nezabudnuteľnú akciu sme obohatili o občerstvenie v Krajinke, kde sme si svorne objednali fazuľovú polievku a kofolku. Čo dodať nakoniec? Pre mňa to bol zatiaľ najsilnejší zážitok počas pôsobenia v našom spolku. Nočné pochody na Lazovke a Trnavskej stovke boli iba slabým odvarom toho, čo som zažil na tejto akcii. Preto sa chcem poďakovať najprv mojej Renátke, že povedala „áno“. A takisto Romanovi a Jožovi za vymyslenie bláznivej túry a spoločnosť na tejto akcii.

Ďakujem.

komentár 600 pridaný: 29.10.2019 - 19:38
Turistická akcia: pondelok - 21.10.2019 - Javorníky
Vinco Vinco 1

Čo napísať k tejto akcii?

Na Podjavorníku sme sa ocitli v rámci výjazdového školenia z práce. Už pri plánovani sa rozhodlo, že prvý deň sa pôjde na túru. V pôvodnom pláne bolo za cieľ navštíviť Malý Javorník a s Javoričia ísť neznačeným chodníkom a po zjazdovke naspäť do hotela. Ale plány sa zmenili a zvíťazila alternatíva vybehnúť na najvyšší vrch pohoria – Veľký Javorník. Akcie sa zúčastnilo trinásť osôb, z toho štyria členovia nášho spolku. Nasadené tempo nebolo vôbec vražedné, ako na niektorých našich akciách. Naopak bolo pohodové, prispôsobené členom, ktorí až tak často nechodia do hôr ako my. Česť ženskému pokoleniu zachránila naša kolegyňa Ľudka.

Prvá časť túry bola náročnejšia, stúpavá. No potom, čo sme sa vyšplhali do sedla Stratenec a dostali sa na hrebeň už to išlo samo. Pekné počasie a príjemná teplota na toto ročné obdobie iba umocňovalo zážitky. Na prvom nižšom vrchole trasy Stratenci sme sa zdržali dlhšie. Každý využil ideálne výhľadové podmienky na fotografovanie a kochanie sa. Niektorí si vyliezli aj na rozhľadňu, ktorá je súčasťou vrcholu a pokochali sa ešte vylepšenými výhľadmi. Tradične sme absolvovali skupinové fotografovanie. A potom sme sa už vydali k hlavnému cieľu našej trasy.

Keď sme dorazili do sedla Gežov postupne sme počkali všetkých opozdencov. Padol návrh na zostup dole, s čím som sa ja nestotožnil. Predsa byť tak blízko vrcholu Veľký Javorník a nenavštíviť ho, to by bol priam hriech grin To je tak blízko, zahlásil som, a dodal, že na vrchol sa dá aj vybehnúť. A to som nemal hovoriť. Rado ma hneď podpichol, že to nevybehnem. A čo spraví Vinco, keď ho niekto podpichne? To je otázka na vás. Predsa pokúsi sa na vrchol vybehnúť. Ale prezradím všetkým nezúčastneným, že som to na koniec o chlp nezvládol. Došiel my dych a tak som posledných 50 metrov dokončil krokom. Čo ma prekvapilo a zároveň potešilo bolo, že som v tom nebol sám. Postupne to behom vyskúšalo a aj úspešne absolvovalo niekoľko zúčastnených členov. Najvyšší vrchol pohoria bohužiaľ nieje výhľadový. Má iba obmedzené výhľady, takže pobyt na ňom nebol tak dlhý ako na Stratenci. Aj tu sme absolvovali povinnú spoločnú fotografiu. Vykonali sme zápis do vrcholovej knihy a nalepili nálepku spolku. Potom sme sa vydali na cestu späť do hotela. Ja som navrhoval neznačenú trasu medzi vrcholom a sedlom Gežov, ale bol som prehlasovaný a zostup sa uskutočnil tiež po neznačenom chodníku, ale zo sedla Gežov. Ja som tým pádom absolvoval obidva zostupy. Prvý ešte v júni tohto roku a musím poznamenať, že ten v júni bol príjemnejší. Zo sedla Gežov je to až dole prudké a zostup vedie dosť kamenistou cestou. Čo je hlavné, aj napriek náročným podmienkam, sa k hotelu dostali všetci zdraví a bez újmy. A to bolo cieľom tejto akcie.

Čo na záver?
Bola to príjemná a početná akcia v ideálnom slnečnom a teplom počasí. Ja som si to užil a dúfam, že aj ostatní zúčastnení členovia.

komentár 598 pridaný: 24.10.2019 - 02:37
Turistická akcia: nedeľa - 20.10.2019 - Vtáčnik
Jozef Jozef 1

Navečer, deň pred odchodom si dohadujeme čas stretnutia na štarte. Voľba padá na 09:30 hod.. Dni sa skracujú a my takto neskoro, po pansky? Môžeme si to dovoliť, pretože nás čaká krátka trasa, iba 12 kilometrov. To asi zabralo a úspešne pomýlilo viacerých, pretože sme sa zišli v hojnom počte – až 6 členov spolku. Trasa bola síce krátka, ale zato veľmi výživná. Kto by čakal stupáčik iba na začiatku, bol by príjemne prekvapený!

Obe posádky vozidiel pristupujú k celej akcii zodpovedne. Dorážame na štart niečo tesne pred 09:15 hod. Navzájom si voláme. Aj Maroš je už na štarte, takže môžeme vyraziť skôr. Len ho nejako nevidíme a nie je to kvôli hmle. Nie je ani hmla, ani Maroš. Pri mládežníckom tábore sme boli sami. Padne doplňujúca otázka „Kde ste?“ Bodaj by sme ich aj videli, keď posádka druhého auta bola síce tiež na štarte, ale v obci Rudica. Ako to vyriešiť? Jedno auto bude musieť prísť k druhému, ale ktoré? Začali preteky v opisovaní oboch štartov. „My máme krajšie parkovisko, aj autobus sa tu otočí…“ Nakoniec to Maroš vzdal a i keď netušil, kde je mládežnícky tábor, odhodlane vyrazil a… trafil k nám! Vyrážame podľa plánu okolo 09:30 hod..

Počas našej dnešnej akcie pôjdeme chodníčkami od výmyslu sveta. Začneme zľahka asfaltkou. Voľba je to dobrá, pretože sa jej zbavíme hneď na začiatku. Potom zvoľna pokračujeme po lesnej ceste, ktorá ďalej pokračuje ako lúčna cesta. Zvažujeme, že si to skrátime, a nepôjdeme dole až do dediny Rudica, ale elektrický ohradník je proti. Pozostáva z dvoch „drôtov“ akurát tak blbo umiestnených, že to človek ani nepodlezie ani neprekročí. To je ale doba! Žiaden dobrovoľník, aby zistil, či je tam naozaj elektrina. Bližšie k dedine je nad elektrickým ohradníkom umiestnený už aj ostnatý drôt. Na chvíľku sa vráti asfalt. No nič, aspoň máme príležitosť pozrieť si, kde to vlastne Maroš parkoval. Môžem skonštatovať, že pri opise parkovacieho miesta vôbec nepreháňal. Otočiť by sa tam zvládol aj opitý autobusár, a to bez nehody!

Asfalt znovu strieda lúčna cestička. Tú za chvíľku nahradí lesná cesta, z ktorej sa neskôr vykľuje turistický chodník. A tu to začína. Zisťujeme, že Žarnov je naozaj hore. Fučíme a šľapeme do kopca. Šľapeme do kopca a fučíme. A takto sa to pekne u nás strieda. Občas medzi šľapanie a fučanie dáme aj prestávku, aby to nebolo také jednotvárne. Očakávame všelijaké skaly, pretože Vtáčnik je sopečného pôvodu a zrovna táto časť pohoria je známa svojou krásou. Zo začiatku som si myslel, že nie je známa, ale podľa počtu ľudí a vzhľadom na to, že sa bavíme o pohorí Vtáčnik…

Žarnov nesklamal, len keby tak nefučalo. Aj oblakov vraj malo byť menej. Maroš to stihol ešte ráno zhodnotiť slovami „Jediný oblak je nad republikou a aj to zrovna tu.“ Zo začiatku to tak aj vyzeralo. Neskôr, asi aby nám nebolo ľúto, už boli oblaky všade. Postupne však oblačnosti ubúdalo a na oblohe začala víťaziť modrá farba. Len vietor to stále nevzdával.

Pokračujeme bočným hrebeňom na Sladnú skalu a Buchlov. Turistický chodník miestami viac pripomína prť (chodníček vyšľapaný zverou) ako riadny turistický chodník. Neskôr zistíme, že sme sa mýlili a tu na hrebeni sme postupovali pohodlnou širokou turistickou autostrádou. Povinnú zastávku, ktorá sa zvrhla na štandardnú prestávku, sme absolvovali pri chránenom strome. Môžete si vygúgliť „Jaseň pod Buchlovom“. Podľa blízkej tabuľky má 250 rokov.

Buchlov nesklamal, pretože Buchlov jednoducho nemôže sklamať. Proste nádhera. Aj tu fučalo, ale my sme sa po povinnom fotografovaní ukryli kúsok pod vrchol. Práve tu sme odovzdali dva certifikáty udelené za prejdenú vzdialenosť. Odstránili sme tým resty, ktoré sme mali. Obaja šťastní majitelia certifikátov ich mali dostať už pred pár mesiacmi. Jednému z ocenených dokonca vznikol nárok na certifikát už v roku 2018. Vincent, dohovor prosím PATovi a MATovi, poprípade pre istotu aj generálnemu sekretárovi a pokladníkovi v jednej osobe.

Zostup z Buchlova touto stranou je jednoznačne zážitkový! Zo začiatku mali niektorí členovia výpravy obavy, ale keď zistili, že tie rebríky nie sú upevnené, ale sú tam iba položené… Na obavy proste nezostal čas. Jediné, čo sa dá vytýkať tomuto úseku cesty je to, že bol príliš krátky.

Na Zadnej lúke opúšťame žltú turistickú značku a zahajujeme zostup po zelenej. Teda, aspoň by sme chceli, len ju akosi nemôžeme nájsť. Dolu smeruje i pohodlná lesná cesta, len nie je taká krátka ako turistická. Po asi 200 – 300 metroch máme tú smolu, že objavujeme zelenú turistickú značku. Stalo sa to takto: Pozeráme, oči si ideme vyočiť keď tu zrazu na okraji lesnej cesty vidíme stĺpik a na ňom zelenú turistickú značku! Lenže, čo to? Za ňou je ďalšia zelená! Riadne zelená hradba vegetácie! Mačetu z nás nemal nik. Lepšie sa prizrieme a všimneme si v zelenej hradbe štrbinku. Kto nemá predstavivosť, nech sa tam ide pozrieť a uvidí ako vyzerá prť (chodníček vyšľapaný zverou).

Na záver klasika: „Jéj, my tu stále máme auto! Nespoznávame náš rodný kraj.“ „Dobrý deň, čo si dáte?“ „Akú máte polievku?“ „Fazuľová sa už minula…“

komentár 596 pridaný: 21.10.2019 - 09:38

Reakcie na komentár 596

Miso Miso 1
detail foto

Jozef veľmi pekné fotky a rovnako aj veľmi vtipné komenty, palec hore, aj od ľudí mimo sekty wink

komentár 597 pridaný: 23.10.2019 - 07:25
Jozef Jozef 2

Ďakujem Michal. Tradične sa snažím. Nikdy neviem, ako moje snaženie dopadne a preto som občas rovnako prekvapený, ako ostatní:

  • Ku komentárom a popisu akcie: na každú akciu sa mi nepodarí zobrať si zo sebou kondičku. To isté sa týka inšpirácie pri písaní komentov a popisov akcie. Múza sa neráči dostaviť každý deň
  • K fotografiám: mnoho fotiek nevyjde. Odhadom je to v pomere 4 – 5 zlých ku 1 dobrej. Občas horší pomer. Ale to je môj pohľad, pretože každému sa páči niečo iné. Niekedy nestíham fotografovať (veľmi rýchle tempo), inokedy zistím, že oko to vníma podstatne lepšie ako fotoaparát (radšej necvaknem, ak cvaknem, výsledkom je des a hrôza), občas sa stáva, že nie som schopný vnímať okolie (napr. nestačím s dychom a som rád že som neodpadol, alebo sa sústredím na vlastné kolená, aby som sa vôbec dostal k cieľu)…
komentár 599 pridaný: 25.10.2019 - 18:20
Turistická akcia: sobota - 19.10.2019 - Považský Inovec
Jozef Jozef 1

Je ráno okolo 08:30 hod. Prichádzam na železničnú stanicu v Hlohovci. Dá sa tu očakávať viac ľudí ako zvyčajne. Práve tu je štart 41. ročníka jesenného HP-čka. U nás na okolí dobre známa turistická masovka. Nájdem si vhodné miesto na pozorovanie okolia a čakám. Roman má prísť s dvomi deťmi. Načas nemá šancu prísť. Mohol by sa však zmesiť do tzv. „akademickej štvrťhodinky“. Čakanie si krátim pozorovaním okolia. Kúsok od registračného miesta stojí verklíkar a vyhráva. Je aj dobovo oblečený. Má na hlave klobúk. Občas ním nejakej skupinke vydávajúcej sa na cestu aj zamáva. Najmä deťom.

Zrazu si všimnem chlapíka s na dnešnú dobu veľkou kamerou na pleci. Okamžite spozorniem. Za chvíľku je pri ňom blondínka s mikrofónom. To nevyzerá dobre. Teda, ona vyzerá dobre, ale celková situácia nie. Snažím sa tváriť nenápadne i keď mám na sebe „oblečenú“ červenú farbu. Darí sa mi. Kameraman i reportérka ma míňajú. Zamieria si to rovno k početnejšej skupinke stojacej neďaleko mňa. Behom okamihu zo skupinky zostal na mieste jeden jediný. Ten, čo stál najbližšie k mikrofónu. Ostatní sa rozleteli do okolia ako vrabce. Nie však ďaleko. Z bezpečnej vzdialenosti sledujú, ako si ich kamarát poradí s otázkami. Zvládol to celkom dobre. Pôsobil prirodzene a podarilo sa mu i zavtipkovať.

Ako nečakane rozhovor začal, tak nečakane i skončil. Ja sa našťastie stále tvárim nenápadne a som prehliadaný. Iní v okolí toľko šťastia nemajú. Zrazu sa rozhodnem poobzerať sa okolo, či už nejde Romanova skupinka. Takmer okamžite sa mi to stáva osudným. Zrazu mám pred ústami mikrofón. Pohyb ma prezradil. Netuším, ako zvládam rozhovor. Možno celkom v pohode, pretože reportérka sa netvári pohoršene. Rozhovor je našťastie krátky. Aspoň to mám už za sebou a nemusím sa už tváriť nenápadne.

Roman dorazil chvíľku po vypršaní akademickej štvrťhodinky. Ledva zaparkoval a už skupinka uteká. Majú na to dobrý dôvod. Autobus už stojí na zastávke. Rýchla registrácia a šup dnu. Ušli sa nám štartovné čísla od 483 po 487. Pri Ifkovej chate sme vystúpili a už to šlo. Na nudenie sa nám proste nezostal čas. Nálada nám vydržala až … proste celý deň a nezabudli sme si ju zobrať aj do auta, keď sme už šli domov.

Z Paťka sa nám vykľul celom schopný zved. Kúsok pred Svrbickou plešinou šiel zrazu k zemi. Nevedeli sme či zapracovala iba zemská príťažlivosť, alebo išiel sám dole, dobrovoľne. Ak sám, tak mal veľmi dobrý medzičas. I celkový čas bol neuveriteľný, takmer sa rovnajúci rýchlosti gravitácie. Zo zvedavosti sa ho pýtam či počuje toho koňa, čo sme videli na Ovčej skale. Ucho mal pritlačené k zemi. A o chvíľu prišiel aj kôň. Chalanisko má neskutočne vyvinutý inštinkt. Nevrhá sa len tak bárskedy na zem a nenačúva každú chvíľku. Tentoraz mu to vyšlo ukážkovo (Právo na bodovanie si ponecháme my dospelí).

Skrátim to, medaile za absolvovanie pochodu sme podrobili náročnej skúške overujúcej ich pravosť. Žiadna z nich sa neukázala ako falošná. Amálke bol udelený certifikát za prejdenie vzdialenosti 272 km – čo sa rovná vzdialenosti medzi našou najjužnejšou a najsevernejšou obcou. A keďže sme turistický spolok, tak žiadnou imaginárnou vzdušnou čiarou! To si leťte lietadlom! Ale pekne peši! O chvíľku mnohí ľudia z okolia vedeli, že dostala certifikát aj o existencii nášho spolku. Zopár krát som si všimol ako Amálka na mňa ukazuje a hovorí „Aj on patrí do toho spolku.“ Dnes mi to s tou nenápadnosťou veľmi nevychádza.

Keďže sa jednalo o hromadnú akciu, tak sa proste stane, že sa niektorí trochu pripijú. Pri nastupovaní do autobusu v sedle Havran z jednej trochu viac veselšej skupinky zrazu niekto zakričal „Najprv ženy a deti!“ Zaujímavé myšlienkové pochody…

komentár 595 pridaný: 19.10.2019 - 21:33
Turistická akcia: pondelok - 07.10.2019 - Javorníky
Jozef Jozef 1
detail foto detail foto

Všetko malo byť inak

Jak inak? No inak. Úplne inak. Napríklad táto akcia sa mala uskutočniť vo štvrtok a nie v pondelok. Prečo vo štvrtok? Lebo mi to viac vyhovovalo. Vincent bol za pondelok. Zvíťazil, pretože sa na jeho stranu priklonilo počasie. Tak sa aspoň tvárilo, keď sme sa rozhodovali medzi pondelkom a štvrtkom. Jedni mohli v pondelok, druhí vo štvrtok a najšťastnejší v oba dni. Áno, v tomto prípade patrím spolu s Vincentom k tým šťastnejším, I keď ten štvrtok… je už pasé.

Máme rezervu, žiadna panika. Dokedy nám naša rezerva vydržala? Veľmi dlho. Až do samotnej Považskej Bystrice. Čo sa tam takého svetoborného udialo? Dokopy nič a zároveň všetko. Rezervu máme dobrú. Dvadsať minút. To musí stačiť. Aj stačilo. Našťastie. Ale tá prerábka cesty a prenosné semafóry na križovatke nám dali zabrať. Sme sa spotili ešte pred tým, než sme vystúpili z auta.

Tak, a teraz si sa vyčerpal. Už bolo všetko ako má byť. Ani omylom! Plynulo pokračujeme ďalej. Len taká maličkosť – parkovanie. Mali sme v pohode zaparkovať, pretože v blízkosti železničnej stanice v Považskej Bystrici sa nachádzajú až štyri parkoviská. Pre tých, čo majú problém s pojmom “blízko” upresním, že sa bavíme o vzdialenosti do 100 metrov od vchodu do stanice. Cez google maps a spol. To vyzerá veľmi nádejne. Lenže realita je trochu iná. Asi taký rozdiel ako medzi teóriou a praxou kdekoľvek inde. Čiže, úplne iné svety.

Prvé parkovisko je najbližšie a dokonca je neplatené. Proste ideálne miesto, len keby tam bolo voľné čo I len jedno miesto na zaparkovanie. Druhé parkovisko má závoru. Nie takú hocijakú, obyčajnú. Táto funguje! Raz je hore, raz je dole. Nevadí, pohoda, ešte máme dve parkoviská. Tretie stojí na súkromnom pozemku, na čo upozorňuje aj tabuľka. Druhá v poradí dáva na známosť “na vlastné nebezpečie.” Odtiahnu nás? Neodtiahnu? Nakoniec parkujeme na štvrtom parkovisku. Si vravíte “Tak nakoniec ste to zvládli.” To sme však dopredu nemohli vedieť, pretože toto parkovisko síce nemalo závoru, zato bolo platené. A automat na lístky? V nedohľadne. Proste ho tu niet. Po zdržaní na semafóroch v zápche sme už ďalej nevymýšľali a aby sme stihli vlak, tak sme to proste riskli.

Takže všetko v poriadku. Vlak ste stihli. No stihli. Ale na stanici sme mrzli o 5 minút dlhšie, pretože ráčil meškať. Päť minút hore dole, to nič nie je. No nie je. Ale vlak sa nejako zo stanice nehýbal. O koľko minút neskôr vyrazil? Netuším, radšej som sa v mene svojho psychického zdravia na hodinky nepozeral. Našťastie to nebolo dôležité. Malo to však aj neželaný vedľajší účinok. Vincent vďaka tomu celkom v pohode zjedol bagetu.

Dnes sme takmer nedodržali jednu z občasných tradícií. Tou je káva niekde po ceste. Začalo to optimisticky. Načo by sme posúvali čas odchodu na skôr? To stíhame! Už v Piešťanoch sme zistili, že asi nestíhame. Tak sme valili, ale slušne! Aby sme príliš nedráždili! Trochu sa to zlepšilo a vyzeralo to natesno. Možno stihneme kávu v Zadarmovciach. Odbáčame z diaľnice na pumpu. Nádej žije. Naozaj žila. Síce mala krátky život, v sekundách, ale žila. Našu dilemu či ísť na kávu, alebo nie, vyriešila kaviarnička, ktorá je súčasťou pumpy. Bola tam tma a bolo zamknuté.

Nevadí, máme ďalší pokus. Naša cesta vedie cez kúpele Nimnica. To by bol v tom čert aby nebola káva. Asi aj bol, ale iba zo začiatku. Druhý pokus. Zase tma a zamknuté. Chalani už v kúpeľoch raz boli, tak zahlásili “Ideme rovno do hotela Salvator. Káva bude." Aj bola, ale nie v hoteli Salvator, pretože tam otvárali kaviarničku až o 10-tej. Už sme to vzdávali a lúčili sa s kávou, keď tu zrazu, posledné želiezko v ohni… Samotná budova kúpeľov v Nimnici. A teraz buď alebo… A tak sme vyslali prieskumníka. Dobrovoľne sa prihlásil Vinco. No, možno nie až tak dobrovoľne, ale stál najbližšie a sršal aktivitou. Škoda to bolo nezneužiť… A tentoraz káva bola.

A teraz sa dostávam k Pivu. Išli sme cez 5 obcí alebo miest a celkovo sme mali až 6 príležitostí. Vravíte si „to je dosť príležitostí“. Možno je, možno nie je. Prvým miestom je Považská Bystrica. Keďže potrebujeme stihnúť vlak ani nevymýšľame. Proste máme svoje priority. Ďalší vlak ide až o asi dve hodiny. Druhým miestom sú Nosice. Zatiaľ nepotrebujeme dopĺňať žiadne tekutiny. Tretím miestom sú kúpele Nimnica. Toto miesto sme zneužili na kávu. Štvrtým miestom je obec Upohlav. Vraj také nič neexistuje? Aj my sme si to mysleli. Nájdite si to na mape. Pivo sme si nedali, nie preto, že by tam nemali krčmu. My sme tam boli okolo 9-tej a otvárali až o 10-tej. Nám sa nechcelo čakať. Mohli sme si to dovoliť. Na ceste máme ešte jednu obec. Do Udiče sme dorazili po 10-tej hodine. Už len nájsť nejaké výčapné miesto. Aj sme našli, ale ako na potvoru ho otvárali až o 11-tej. Takže sme si dali to isté, čo v Upohlave. Poslednou možnosťou bola opäť Považská Bystrica. Slávnostne sme dorazili k autu, ale už nik akosi nemal chuť. No dobre, aby sme si zachovali svoje chlapské tváre – nechceli sme dráždiť šoféra!

Už sa radšej odmlčím, aby sa mohli prejaviť aj iní účastníci úspešného zájazdu a napísať zopár slov… Takže Vincent, ideš… Minimálne aspoň ty niečo napíšeš… Svedomie ti nedá.

komentár 594 pridaný: 07.10.2019 - 19:58
Turistická akcia: nedeľa - 29.09.2019 - Biele Karpaty
Jozef Jozef 2

Občas sa to stáva. Všetko je naplánované, ale jednoducho sa to neuskutoční, alebo ak, tak sa to zrealizuje úplne inak. Raz za to môže počasie, inokedy prekvapivo veľa síl, energie a chuti zúčastnených. Tentoraz za to takmer mohol jeden člen výpravy. To je tak, keď sa neubráni inšpirujúcej myšlienke. Popravde, Mišo sa ani moc nesnažil brániť, podľahol rád. Nielen to, na celé auto zaznelo, že z jedného hradu by sme mohli dnes absolvovať dva a k tomu ako bonus Vršatecké bralá. Znie to lákavo, lenže… viacerí budete chcieť navštíviť hrad Vršatec, Vršatecké bralá a Chmeľovú. Chmeľová nie je žiaden pivovar, ani názov piva a ani tam pivo nečapujú. Je to vrch a áno, pivo si tam vyniesť môžeme. Romanovou túžbou je k tomu pridať aj vrch Chotúč. Preto sme si nakoniec povedali, že tieto dva hrady možno spojíme v rámci inej akcie.

To ale neznamená, že dnes dva hrady neboli. Mišovi sa jeho túžba splnila. Síce inak, ako by chcel, ale splnila. Ráno zaparkujeme auto v dedine a poďho hore ku skale nad dedinou, na ktorej sa týči zrúcanina hradu Lednica. Prídeme tam a… nič. Teda nie úplne. Hrad tam naozaj bol, aj vchod sme našli, ale vo vchode sme našli aj zamknutú mrežu. Mreža pevná, zámok pekný, nový. Čo to? Kde je problém? Nemajú kľúč pod rohožkou? Nemajú, pretože ani rohožka tu nie je. Ale zato sú tu otváracie hodiny. Hrad zaujal a preto sa rozhodujeme ho navštíviť po absolvovaní našej dnešnej trasy. Tentoraz proti nie sú ani otváracie hodiny, pretože hrad je v nedeľu otvorený od 13-tej do 18-tej hodiny. Už teraz sa teším, bude to naša dnešná čerešnička na torte.

Postupujeme krásnou krajinou. Vrchy síce nepatria k najvyšším, to ale neznamená, že by sme si nezafučali pri šľapaní do kopca. Nie je tu len les, často sa strieda s lúkami a preto nemáme núdzu o výhľady. Lúky sú plné kvetov, najmä neobyčajných Jesienok Obyčajných. Áno, vygúglil som si to a s trochou šťastia si názov tohto pekného kvietku zapamätám. Nie je to však jediná vec, ktorú sa budem snažiť zapamätať si. Chcem si totiž rozšíriť turistickú výbavu o sieťovku. Nie, nie som žiadny radikálny hurá Eko. Dôvod je jednoduchý. Dnes som celú cestu rozmýšľal, či sme na turistike, alebo na hríboch. Boli doslova všade. Áno aj na lúke boli. A veru dosť ich tam bolo, kvietkov však bolo predsa len o niečo viac. Ak by sme dnes nenazbierali štyri plné košíky, tak potom možno preto, že by ich bolo päť. Nemali sme však so sebou žiaden košík. A to sme sa pohybovali iba po turistickom chodníku, náučnom chodníku a krátke úseky po lesnej ceste. Čo by nás čakalo, keby sme šli kúsok ďalej do lesa? Asi to, čo hubárov, ktorých sme stretli. Prekvapivé pre mňa bolo, že nikto z nich nezbieral Bedle. Zato za Dubákmi boli ako diví. Dnes tu bolo viac hubárov ako turistov. Pravdepodobne preto, že je hubárska sezóna, počasíčko ako má byť a pre turistov je tento kút Bielych Karpát celkom neznámy.

Tomu miestami zodpovedal aj turistický chodník. Najmä modrá turistická značka bola celkom zábavná. Veľkú časť trasy sa po modrej ani nedalo ísť. Museli sme ísť povedľa. To preto, že nikto z nás nemal so sebou mačetu. Naše putovanie týmto chodníčkom prebiehalo asi takto: „Aha zase modrá! Toľko šťastia! Už piaty raz sme znovu na modrej!“ Bolo že to radosti z opätovného stretnutia. Som trochu v rozpakoch, buď značkár toho veľa požil, alebo zabudol požiť? Možno si ani cestu dolu do dediny nepamätá. Ešte že si ju značil na stromy…

Cesta nám veselo ubiehala. Pivo nebolo žiadne. Nebolo kde. Až na hrade predávali plechovkové. Chuť ale bola na čapované, takže nič. Neľutujeme, že sme druhý krát vystúpili k hradu. Je to síce malý hrad, ale zato má svoje čaro. Tam niekde vo vnútri… dobre ukryté. Vstupné je dobrovoľné. Dôležitá vec, hrad býva verejnosti neprístupný aj v prípade zlého počasia. Naozaj na to majú dôvod. Ten kovový rebrík by bol ešte v pohode. To kamenné schodisko vysekané do skaly už nie. Niektorí ľudia, najmä ženy, mali trochu problém s tým schodiskom. Nie že by nešli hore, ale museli zhlboka dýchať. My sme si tiež povedali, že za mokra to musí byť iný záhul. Krásne schody, doslova do neba. Keď som vnímal iba tie schody a oblohu, cítil som sa ako niekde v Inkskej ríši. To Machu Picchu nemohlo byť už ďaleko!

Cestou späť z Miša vypadlo, že sa pôjde zajtra doraziť a pôjde na tréning. No, čo k tomu dodať? Len toľko, že my šikovnejší sme to stihli už dnes! Zároveň sme si znovu, tradične neskoro, spomenuli na prameň Chocholnej. Ani tentoraz nemáme žiadne nádoby, do ktorých by sme túto veľmi chutnú vodu nabrali. Takže si musím zapamätať dve veci, nabudúce do auta malú bandasku a cestou späť stojíme v Chocholnej. A na tú prvú vec som už zabudol. Veď ja si spomeniem. Teda, aspoň nádej žije…

PS: Vincent, počasie naozaj vyšlo. Neviem či Nórom, ale nám určite!

komentár 593 pridaný: 30.09.2019 - 08:43
Vinco Vinco 1

Pekná trasa Jozef. Dúfam, že Ti/vám víde počasie. Nóri nepredpovedajú dáž­ď.

komentár 592 pridaný: 28.09.2019 - 12:36
Turistická akcia: nedeľa - 22.09.2019 - Súľovské vrchy
Vinco Vinco 1

Ako sa rodila táto akcia

Predovšetkým sa rodila na základe pracovného voľna a priaznivého počasia. Dažďu sme si užili dosť minule. Voľba padla na nedeľu, kedy malo byť nádherné počasie.
Keď som v piatok vkladal akciu dúmal som, do ktorého pohoria ísť. Vtedy som si spomenul, že pred dvoma rokmi navštívili niektorí z nás Budzogáň v Súľovských vrchoch. Onoho dňa som ja nemohol ísť a tak padla táto voľba.
Otázkou bolo, kto sa na akciu prihlási. Od piatka som intenzívne navštevoval našu stránku a čakal, kto ma doplní do zoznamu prihlásených. V poslednej chvíli ma od samostatnej účasti zachránil Dušo. Bol som rád, že nepôjdem sám. Poviem pravdu mal som v hre ešte dve horúce želiezka: Rada a Miša. No tie rázom vychladli.

O priebehu akcie

Štart bol tradične v Piešťanoch pred Tescom. Tentoraz išiel autom Dušo a to mi prišlo vhod. Totižto chcel som natočiť aj kúsok z cesty do Súľova.
Keď sme dorazili na štart a obúvali sa Dušan sa ma opýtal čo si obuť. Vysoké turistické alebo tenisky. Jednoznačne padla voľba na tenisky. Povedal som mu, že dnes nebude pršať a pochopil to na prvý krát – nie ako ja grin Na úvod až po koniec prvého výživného stupáčiku sme si dali aj bundičky. No keď sme dorazili na prvú vyhliadku milé bundičky sa porúčali do ruksačiku. Kto išiel touto trasou na Súľovský hrad musí uznať, že je to nádherná trasa s ešte krajšími výhľadmi. Celú cestu som z úsť Duša nepočul nič iné ako „wau“. Bol tu prvý krát, tak sa niet čomu čudovať, že jeho reakcie boli takéto. Keď sme vystúpili na najvyšší bod hradu a kochali sa výhľadmi nádherné počasie všetko umocňovalo. Proste nádhera. A neboli sme sami, kto sa touto nádherou kochal. Celú cestu až do Roháčskeho sedla sme stretali turistov. Už dávno som na túre nestretol toľko „rovnako postihnutých“ ako sme my. Samozrejme prevažovali turisti českej národnosti. Kto by čakal iné že. Dokonca sme stretli dve slovenky, ktoré sa zaujímali z akého turistického spolku sme a či sa dá na akcie prihlásiť. Tvrdili, že tiež ako pred časom Dušo, nemajú s kým chodiť do hôr. Poskytol som im adresu našej stránky, tak som zvedavý, či sa ozvú. Tento deň to neboli jediné osoby nežného pohlavia, ktoré sme stretali. Jozef môže banovať, že nebol. Musím vysloviť tvrdenie hraničiace s istotou, že by si Jožo našiel medzi nimi aj partnerku. Ale pozor. Nepovedal som manželku, aby nebol niekto na omyle. To by záležalo na ňom, ako by prvotné stretnutie zveľaďoval grin Posledných ľudí sme stretli v Roháčskom sedle. Potom sa už po nich zľahla zem. Zostali sme sami grin Nechápem, prečo to bolo na tejto strane okruhu také prázdne. Trasa a výhľady boli rovnaké, nádherne ako v prvej polovici. Najkrajšiu zastávku sme absolvovali na Kečke, kde sme si dali aj krátku prestávku. Aj z tohto miesta je rozhľad do celej doliny. Je vidieť aj takzvaná zraková pyramída, ku ktorej sa trúsili početné skupiny „mravcov“. Je to miesto hodne navštevované ľudmi. My sme na návštevu čas nemali. Možno nabudúce.
Poslednú časť okruhu sme absolvovali od sedla Patúch. Po sedlo to bola celkom príjemná rovinka. Bola taká upokojujúca. No vzápetí sa cestička akosi naklonila a zostala naklonená až po Budzogáň. Musím ale poznamenať, cesta k nemu sa oplatila. Bolo to ďalšie čarovné miesto, pri ktorom som počul z Dušových úst „wau“. Jednoznačne návšteva tohto kamienka stála za námahu. Neboli sme tu sami. I na tejto trase býva dosť ľudí, čo ma vôbec neprekvapuje. Posledným cieľom nášho dobrovoľného trýznenia bol vŕšok Žibrid. Tu sme sa dlho nezdržali. A kedže som bol na čele našej „skupinky“ a chuť doviesť trýznenie do krajnosti bolo enormné, dal som sa dolu svahom do sedla Patúch do behu. Celú trasu sme s Dušom svorne zbehli. Odmenou potom nám bola príjemná rovinka, ktorá končila až v cieli, v dedine.
Posledným zážitkom na tejto akcii bolo občerstvenie v miestnom penzióne Na kopečku kde sme si dali kofolku a večeru.

Na koniec chcem povedať, že je mi tak trocha ľúto, že sa k nám nepridal niekto ďalší. Áno uznávam, že niektorí mali objektívne príčiny. No tí, ktorí mohli ísť a nešli, premarnili príležitosť využiť ideálne počasie a navštíviť skvelé a jedinečné miesto, ktorým bezpochyby Súľovské vrchy sú. Škoda. Možno nabudúce nás bude viac.

komentár 588 pridaný: 26.09.2019 - 17:55

Reakcie na komentár 588

Jozef Jozef 1

Chalanisko si na konci túry beží dole kopcom a mojim kolenám odkazuje, že môžu banovať? Aj jaj jaj! Vincent! Kto by z nás utekal na konci túry bez toho, že by ho naháňal medveď? Teda okrem vás troch, na utekanie vám tam chýbal už iba Roman.

PS: to sa tie turistky nahľadajú, kým nájdu kontakt na našej stránke. Nie každý má toľko šťastia, trpezlivosti a síl… Minimálne od dvoch ľudí – nečlenov som počul, že s tým mali problém.

komentár 589 pridaný: 26.09.2019 - 21:25
Vinco Vinco 2

Tak to pŕŕŕŕŕŕŕŕ Jozef. Keby si bol na akcii aj Ty, tak by ma nenapadlo bežať dole zo Žibridu. Mám obrovskú úctu k Tebe i Tvojim kolenám.
Kedže je kondička Dušana lepšia ako Tvoja i moja, ale ja som sa v tej chvíli cítil celkom dobre, tak som to vyskúšal dole behom. A navyše, vedel som, že zo sedla do Súľova nás čaká už len pozvoľné klesanie.

A čo sa týka kontaktu na náš turistický spolok budeme s tým musieť niečo urobiť. Keď budeme spolu hodíme o tom reč a poradíme sa aj s ostatnými skalnými, zakladajúcimi členmi nášho spolku.

komentár 590 pridaný: 27.09.2019 - 13:04
Miso Miso 3

Horúce želiezka musia bohužiaľ chodiť ooooobčas aj do práce… Ale keby sa niečo zaujímavé podarí ďalšie tri víkendy, respektíve dva týždne, bol by som rád.

komentár 591 pridaný: 27.09.2019 - 14:09

1234