Komentáre k turistickým akciám

Čaká nás presun autom do Bardejova. Potom by sme mali ísť autobusom do Andrejovej, ale ten ide na môj vkus neskoro. To by sme začali šľapať niečo tesne pred jedenástou hodinou. Na zase niečo cez 20 kilometrovú trasu je to neskoro. A do Bardejova by sme prišli možno až okolo siedmej večer. Ak by nás nečakala niečo cez štyri hodiny trvajúca cesta autom domov, nebol by to až taký problém. Ak k tomu prirátam zastávku niekde na večeru a tankovanie, to vyzerá na príchod domov okolo polnoci. A na druhý deň ráno do roboty. Dalo by sa, ale takto hrotiť sa mi to už na staré kolená nechce. Najmä, ak to nie je nevyhnutné.

Som ochotný sa obetovať. Zaveziem chalanov o dve hodinky skôr autom do Andrejovej a ja už sa nejako do tej 17-tej premotám. Mišo ako keby cítil moje zajačie úmysly a vymyslel protiplán. Áno, vyrazíme o minimálne dve hodinky skôr, ale z Bardejova pôjdeme taxíkom. Odtiaľ je to do Andrejovej ledva 8 kilometrov. Tak aj skončíme turistiku o dve hodiny skôr, teda v rozumnom čase, odhadom asi o 17-tej, s predpokladaným príchodom domov okolo desiatej večer. Čo k tomu dodať? Došli mi výhovorky.

Nakoniec sme prišli takxíkom na štart takmer o dve a pol hodiny skôr, ako keby sme šli autobusom. A ani to nebolo drahé. Za 8 kilometrov sme platili 9 €. Zo začiatku to bolo iba mierne stúpanie. Na prvom turistickom rázcestníku chalani začali nahlas uvažovať o návšteve hradu Zborov. Nie je až tak ďaleko, iba 30 minútová odbočka. Keď si pohnú, tak im to zaberie aj s návštevou hradu niečo cez hodinku. Ja na hrad plánujem ísť niekedy inokedy, keď si urobím predĺžený víkend na Východe. Vraj si mám dať v Zborove kofolu a počkať tam. Alebo na Stebníckej Magure.

Klesám do Zborova. Je to trochu divočina. Nielen húšťinou, ktorá nepripomína, že by tadiaľto šla zrovna medzinárodná turistická trasa. Na okraji Zborova nechtiac vyplaším psa, ležiaceho pod autom. O chvíľu sa k nemu pridávajú ďalšie psy. Agresívne štekajú. Nejako sa im začínajú páčiť moje lýtka. Navyše zisťujem, že práve prechádzam cez cigánsku kolóniu. Na jedného z najväčších a najagresívnejších psov sa pozriem a v duchu mu hovorím, „ani to neskúšaj kámo.“ Nezrýchľujem, ani nespomaľujem, aby som im nezadal príčinu na útok. Idem ďalej, ako keby nič.

Blížim sa do stredu obce. Som dosť znechutený. Už nemám chuť ani na tú kofolu. Vlastne zatiaľ som si ju ani nemal kde dať. Zrazu vidím slnečníky a pod nimi dva ruksaky. Chalani začali slušne. Kávička, kofolka. Ráno je, toto vyzerá, že je otvorené. Zneužívam situáciu a objednávam si pivo. Dosť to chlapíkovi penilo. Kým mi ho načapoval, to trvalo. Už som rozmýšľal, že mu poviem, nech mi dá to tretinkové nedočapované pivo. Objednané som mal ale veľké. Nakoniec sa však zadarilo. Turisti od vedľajšieho stola dostali rozum, a tiež si šli po pivo. Keď im čapoval, už toľko nepenilo.

V kľude si popíjam svoje pivo. Pozerám na veľkosť ruksakov. Tí vedľa sú SNPčkari. Evidentne. Oni obzerajú môj ruksak i mňa. Zrazu jeden z nich povie, „Pri stúpaní na Stebnícku Maguru si to užiješ.“ Ja ich zase informujem o kolónii a psoch. Ten vyšší s kľudom Angličana hovorí, „to mi nevadí, ja som z Bratislavského Pentagonu. Žiaden problém.“ Naozaj šľapú, ale nie z Devína, teda z Devína, ale na etapy. Keď majú zopár dní na špapanie, tak idú. Vlastne ako my. Dnes majú v pláne doraziť do Svidníka. Z Bardejovských kúpeľov je to cca 40 kilometrov. Už vedia, že zajtra má pršať. Vravím im, že posledná časť je dosť asfaltová. Ten druhý vraví „dážď a asfalt, to by nemuselo byť až také zlé!“

V Zborove popri ceste skončil chodník. Toto bude trochu problém. Autá tu doslova lietajú. No, nejako to budem musieť odtrpieť, kým sa mi podarí znovu odbočiť do hory. A je to tu, už mám pokoj od áut. Približovanie sa k Stebníckej Magure trochu trvá. Je to niečo cez tri kilometre. Pozvoľné stúpanie. Človek si ani nevšimne, že na tomto kúsku prekonal niečo cez 200 výškových metrov. A začína sranda. Turistické serpentíny na Stebnícku Maguru. Keďže som bol dopredu varovaný, bol som viac menej psychicky pripravený. Horšie to bolo s kondičkou, ale aj to sa nejako poddalo.

Hore ledva stíham navštíviť rozhľadňu, sadnúť si za stôl pred ňou a trochu sa napiť. Už dorazil Mišo. Pekne valili. Som tu ani nie desať minút. Aspoň som ich nezdržoval a najväčší stupák na dnešnej trase máme za sebou. To, že do Bardejova prídeme okolo 17-tej je veľmi reálne. Nakoniec sme tam dorazili ešte skôr a mali tak čas na návštevu krásneho stredovekého námestíčka v meste. A cesta autom? Cesty boli fajné, aj Ružomberok, aj Strečno nám ukázali svoju prívetivú tvár. Čašník s večerou nebol pomalý. To ako ďalší bonus. S poslednými zvyškami svetla sme autom dorazili do Žiliny. My budeme naozaj doma okolo tej desiatej!

Dnes ráno sme si mohli pospať trochu dlhšie, pretože autobus nám tentoraz ide až o 09:15 hod. Nevýhodou je, že kvôli tomu začneme turistiku až okolo desiatej. Nevadí, máme na to celý deň. Dnes nás čaká asi 24 kilometrový úsek. Kým včera sme prechádzali cez viacero dedín (Medvedie, Vyšná Písaná, Nižná Písaná, Kapišová a Nižná Jedľová) kým sme sa dostali do Svidníka, dnes budeme prechádzať iba cez jednu dedinu zvanú Kurimka. A buď tam bude šenk, alebo nebude. Čo to bude? Hop alebo trop?

Turistický chodníček sa teší rôznej kondícii ako moje kolená. Raz je pohodový, široký. Inokedy úzky. A práve tam na nás číha žihľava a ďalšie bonusy. Neskôr sa k tomu pridajú popadané stromy. Niečo ide preliezť, väčšie a košatejšie stromy sa dajú iba obísť. Na chvíľku sme uvideli Bardejov, náš zajtrajší cieľ. S výhľadmi sa to zlepšuje až za Kohútovom. A to vďaka lúčke. Definitívne vystupujeme z lesa. Už vidieť dedinku Kurimku. Vincent práve natáča Miša. A záber mu pokazila laň. Stihol to, malo by to byť na videu…

Kurimka je asi v strede dnešnej túry. Žiaden šenk. A je to trop. Hop dnes nebude. Našťastie sa nespolieham na takéto veci a spokojne vyťahujem v Altánku Kurimka pivo z ruksaku. Pomohlo. Už nemám zajačie úmysly. Som sa totiž pohrával s myšlienkou, že ďalej do Svidníka budem pokračovať autobusom. No dobre, trochu tomu napomohol aj pohľad do mapy, kde je vlastne Kurimka a ako je spojená cestami so Svidníkom. To tam pri dnešných spojoch naozaj budem skôr peši ako autobusom.

Niekde pred Lazovou lúkou stretávame starých známych. Manželský pár, ktorý s nami šiel včera autobusom na štátnu hranicu na Dukliansky priesmyk. Nemajú pre nás dobré správy. Vraj smerom na Makovicu je to samý popadaný strom. Vraj katastrofa. My ich upokojujeme, že na druhej strane za Kurimkou katastrofa plynulo pokračuje ďalej…

Aj my pokračujeme ďalej. Už sme zo dva tri stromy prekročili. Toto nazývali tou katastrofou? Veď to je zatiaľ pohoda. Dopadlo to ako s tým šenkom v Kurimke. Už pred Makovickým sedlom sme trochu frfľali, ale čo nás čakalo za ním, no bolo to zaujímavé. Ani neviem, ako som sa dostal na Čiernu horu. Ale už som mal toho dosť a žiadna posila v ruksaku už nebola. Už keď som tu, aspoň vyleziem na tú netradičnú rozhľadňu.

Netradičná veru je. Začína drevenou konštrukciou a hore pokračuje konštrukciou pripomínajúcou lešenie. Pri lezení hore človek pochopí. Drevená časť je príliš nízka na to, aby človek videl ponad stromy. A tá lešenárska? Človek má pocit, že je na stožiari hojdajúcej sa lode. Našťastie iba mierne sa hojdajúcej. A to ani vietor nefúka. No, nebolo to až také drsné. Ja už mám všetky zážitky čo som potreboval. Chalani chcú ešte vybehnúť na rozhľadňu. Lúčim sa s nimi, a pomaly pokračujem. Čaká ma totiž najťažšia časť, klesanie. By som ich príliš zdržoval.

Pomaly klesám. Chalani ma už dobehli. Do Svidníka je to už iba necelé 3 kilometre. Už sa teším na svidnícky kruháč. Doteraz som ešte takú radosť z kruháča nemal. Tam to všetko končí. Na dnes. A zajtra uvidíme. Nepáči sa mi totiž zajtrajší odchod autobusu.

Nevedel som do čoho idem. Občas sa mi to stáva. Vlastne som bol oklamaný. Vraj iba 24 kilometrov. Ale iba prvý deň. Potom menej. Vlastne chalani až tak nekecali. Dĺžka trasy naozaj prvý deň mala v dvojcifernom čísle na prvom mieste dvojku. Bolo to 29 kilometrov. A na druhý deň to bolo naozaj menej. Iba 26! Keby to moje kolená čo i len tušili. Ale pekne po poriadku.

Je ráno. Budík ziape. Vstávame z postelí. Stíhame rannú hygienu. Raňajky plánujeme absolvovať až v teréne, niekde na trase. Kde? To sa uvidí podľa škŕkania žalúdka, počasia, ,momentálnej nálady, zaujímavosti daného miesta, možností výhľadov a ďalších tisíc dôvodov… A teraz šup na zastávku, lebo autobus nám ide o 06:08 hod. Trochu predbehnem dej a napoviem, že nakoniec raňajkujeme v tieni. Pod lietadlom Lisunov Li-2, ktoré bolo sovietskou verziou amerického lietadla Douglas DC-3. DC-3 patrilo medzi najlepšie stroje v dopravnom letectve 30. a 40. rokov minulého storočia.

Na zastávke sme trochu skôr, ako treba. Má to svoje výhody i nevýhody. Blízko je pravoslávny chrám, ten stíhame aspoň odfotiť. Nevýhodou je, že je zima a my sme v krátkych rukávoch. Nakoniec slnko prichádza skôr, ako autobus. Trochu to pomohlo, ale zatiaľ je slniečko nejaké zubaté. Veľa nás na autobus nečaká. Vedľa nás stojí manželský pár. Nakoniec s nami vystupujú na štátnej hranici.

Chalani ma znovu ukecali. Chcú navštíviť rozhľadňu Dukla. Vraj, keď už sme tu. Vraj to nie je ďaleko, niečo tesne cez kilometer. Nevyzerá to až tak do kopca, tak sa podvoľujem. Prechádzame popri pamätníku, ktorý je venovaný československej hliadke, ktorá ako prvá dňa 6.10.1944 vstúpila do vlasti a vztýčila na tomto mieste vlajku. Rozhľadňa je však zatvorená. V pondelok nemajú otvorené. Aj keby bol utorok, moc nám to nepomôže. Sme tu priskoro. Otvárali by až asi o hodinu neskôr…

Zostupujeme po „asfaltovom“ chodníku popri medzinárodnej ceste E3371 vedúcej z poľského Radomu do nášho Prešova. Asfalt pomaly pohlcuje vegetácia. Našinec by povedal zelina. Po ceste sa valí nejeden kamión. Šoféri nás s ruksakmi na chrbtoch vnímajú. Občas niektorý z nich zatrúbi. Napríklad aj teraz. Pardon, toto nebol klaksón. Asi by s tým kamiónom mal ísť radšej do servisu.

Ideme popri ďalšom pamätníku. Neznalý človek by povedal puknutý veľký kameň. A asi ani meno Jaroslav Vedral – Sázavský by mu veľa nehovorilo. Pritom to bol jediný československý generál, ktorý padol priamo v boji. Bol veliteľom 1. čs. samostatnej brigády. Osudnou sa mu stala protitanková mína, ktorú nezistil predbežný ženijný prieskum. Bola pravdepodobne zakopaná hlboko v zemi a iniciovaná nástražným dreveným kolíkom. Viezol sa na nákladnom vozidle. Dostal sa ledva zopár metrov za Dukliansky priesmyk. Zomrel tak vo svojej vtedajšej vlasti.

Už keď sme pri ženistoch, majú tu tiež svoj pomník. Priamo v Duklianskom priesmyku. A zaslúžene. Tento priestor bol tak zamínovaný, že ho nestihli odmínovať počas vojny a tak ženisti museli riskovať svoje životy aj po vojne. Pamätníci zhodnotili boje počas Karpatsko-duklianskej operácie slovami „krv, zima, blato a smrť“. Nemci dôkladne zamínovali priestor od Dukly až po rieku Ondavu. Ženisti do konca roku 1945 zneškodnili na východnom Slovensku 100 000 proti­tankových mín, 70 000 protipechot­ných mín, 120 000 delos­treleckých granátov a 500 leteckých bômb. Napriek tomu ešte v roku 1948 neboli v tlači zriedkavé tragické správy o zranení či zabití civilistov výbuchom míny.

Útočiacim jednotkám Červenej armády a 2. čs. armádneho zboru sa nedarí prelomiť obranu nemeckých jednotiek južne od Duklianskeho priesmyku a ovládnuť cestu k mestu Svidník. Preto veliteľ 38. armády generál Moskalenko rozhodol o zmene smeru hlavného úderu armády. Vybral si budúce údolie smrti. Práve tu sa nachádzame. Dnes je tu ako pamätník rozostavená tanková rota v útoku. Tento pomník vznikol ale až v roku 1969.

Vtedy to však tak ľahko nešlo. Terén údolia bol silnými dažďami rozbahnený. Znemožnil postup tankov, ktoré preto pechotu podporovali paľbou z miesta. Aby mohli tanky ďalej postupovať, museli ženisti pod paľbou nepriateľského delostrelectva spevniť cestu provizórnymi drevenými mostnicami. Na ďalší deň, 22.10.1944 obnovujú Sovieti útok a dosahujú okraj Nižnej Písanej. Tu ale narazili na mínové pole. Ženisti v ňom počas noci vytvárajú priechody.

V nasledujúci deň útočiace jednotky dosahujú stred Nižnej Písanej, kde zaujali obranu a počas 24.10. odrážajú protiútoky nemeckých jednotiek. Nakoniec po intenzívnej delostreleckej príprave dňa 25.10. 12. gardová tanková brigáda spolu s 305. streleckou divíziou dokončila oslobodenie obce. K oslobodeniu ďalšej nasledujúcej obce Kapišová však došlo nakoniec až 26.11.1945. 12. gardová tanková brigáda v bojoch stratila 32 zo 42 tankov. Padlo tu 2 700 vojakov 305. a 70. gardovej streleckej divízie. Traduje sa príhoda, že po ukončení bojov sa načas voda potoka Kapišovka sfarbila dočervena krvou padlých vojakov. Podľa toho dostalo údolie svoj dnešný názov. (viac tu: https://www.vhu.sk/udolie-smrti/ )

V Kapišovej čapujú už od 12-tej. Vitajte na východe. My sme sa túto nečakanú pohostinnosť rozhodli využiť. A už to pred nami pení v pohároch. Zrazu si vedľa sadne miestna „celebrita“. Zrazu sa s nami, bežnými smrteľníkmi baví. Neviem ako k tomu došlo, asi Vincent takéto typy priťahuje. Dozvedáme sa, že posledný kilometer je najťažší a čo všetko sa môže stať. Z toho usudzujem, že nešťastník býva asi kilometer od šenku a tých posledných kilometrov cestou domov zažil až až. Ešte nikdy som nevidel Miša tak rýchlo vypiť pivo. Zdvihli sme sa a šli ďalej. Vincent sa tam ešte chvíľu motal. Veď on nás dobehne. Celebrita dostala prezývku bezpečák. Aj sme sa potom Vincenta pýtali, či má podpísané školenie o BOZP a dovolili sme si vysloviť pochybnosť, či mu to v robote uznajú.

Na záver len toľko, že som veľmi túžil uvidieť Svidník a ešte viac túžil po tom, aby som už sedel a nehýbal sa… A to je ešte len prvý deň!

Úvod

Po vynechaní minuloročnej edície tejto parádnej akcie Doľanského KST, som sa na tento ročník mimoriadne tešil. Už dávno pred začiatkom akcie som priateľov zo spolku „otravoval“ touto informáciou, že si mienim opäť prejsť štyridsať kilometrovú trasu Turistiky pre všetkých. A div sa svete. Niektorí nič netušiaci turisti nášho spolku sa nechali nahovoriť. Mrzí ma len, že po prílete Inky a Luba v sobotu z dovolenky to musela Inka po žalúdočných ťažkostiach „zabaliť“. Vedel som teda, že minimálne nebudem sám a Lubo mi bude robiť dôstojnú spoločnosť na tomto náročnejšom turistickom podujatí. O to náročnejšom, že v deň uskutočnenia akcie nám Slovenské „rosničky“ nahlásili neznesiteľných 34°C tepla. Zdravý rozum nám teda radil, zobrať si dostatočné množstvo tekutín a my sme ho poslúchli.

Na koniec úvodu už len spomeniem, že tesne pred príchodom do obce Doľany mi do hodín cinkla správa o prihlásení turistu na akciu. Lubo okamžite kontroloval našu webovú stránku a zistil, že to koťuha Dúšo je tým, ktorý tak ako my chce potrápiť svoje telo turistickou akciou. Boli sme traja. Pokiaľ ma nemýli matematika, traja je viac ako dvaja To sa hneď pôjde lepšie.

Po príchode na štart sme sa povinne zaregistrovali, prispeli symbolickým poplatkom 2€, prevzali popis trasy aj s Kontrolným lístkom a mohli sme spoločne vyraziť na túto parádnu oslavu turistiky.

Putovanie

Lúka pod Jasenky – kontrola 1

Po prvých krokoch dedinou sme vzápätí vstúpili do lesa pod stromy. Vyrazili sme cca o 7.00 hod., to ešte „Oskar“ tak prudko nehrial. Jeho chvíle prišli až neskôr

Už na začiatku putovania sa na nás „zavesil“ neznámi mladý muž. Asi nechcel ísť celú trasu sám a tak sa rozumne pridal k nám. Ja som sa po pár krokoch s ním zoznámil a tak Vám dnes už môžem napísať, že sa volá Matúš. A musím povedať, že Matúš je skvelý chlapík, dokonca z mojej IT brandže a počas celého putovania sa ochotne zapájal do komunikácie. Občas bol tichý, ale to nám vôbec nevadilo. Hlavne vo chvíľach, keď sme zdolávali nejaký kopček. Komu by sa vtedy chcelo rozprávať?

No a kým sme dorazili k nášmu prvému kontrolnému bodu, milí Matúš už bol plno etablovaný do našej partie. Kontrolu na Lúke pod Jasenky si veľmi dobre pamätám spred dvoch rokov. Tento kontrolný bod vedú sympatické tri dámy všetkých vekových kategórií Od tej najviac skúsenej po najmladšiu, ktorá tieto cenné skúsenosti postupne a ochotne nadobúda. Ja som tu vlastne absolvoval raňajky, lebo milé dámy ma ponúkli koláčikmi, ktorými som samozrejme nepohrdol. Mňam. Boli vynikajúce a týmto sa im chcem poďakovať za vynikajúce a nezištné pohostenie.

Kolovrátok – kontrola 2

Po lúke sme pokračovali ďalej a z dosahu páliaceho slnka sme vhupli opäť do príjemného lesa. Náš smer nabral trasu k druhému kontrolnému bodu. Onedlho sme už stáli pri rázcestníku Sklená Huta. Chodník sa tu križuje s asfaltkou, ktorá zároveň tvorí Štefánikovú cyklomagistrálu. My sme vhupli do lesa a vybrali si stúpanie do kopčeka. Asfalt by nám aj tak nechutil Už hodnú chvíľu nám robil spoločnosť príjemný zelený turistický chodník. Zbohom nám dal až tesne pod skalným masívom Vápennej, kde nás dal do opatery vlastnému značeniu. Od teraz až po kontrolný bod nás viedli žlté reflexné značky. A doviedli nás správne. K parádne obsadenej Kontrole 2 Kolovrátok.

Na tejto kontrole bola cca desať minútová prestávka. Nepohrdli sme občerstvením a príjemnou konverzáciou s osadenstvom. Dovolil som si aj spoločnú fotografiu s Pani Kráľovnou so žezlom v rukách. Na tomto mieste sedelo na oddychových miestach viac turistov. Ponúkal sa aj „skorý“ burčiak. Možno bol aj z hrozna My sme si dali kofolu, čokoládky a pred odchodom si spravili spoločnú fotografiu.

Čierna skala – samokontrola

Modrá turistická značka nám skočila pod nohy a viedla nás do Sedla Uhliská. Majestátna červená Cesta hrdinov SNP nám prikázala ďalší smer. Asi po kilometri putovania sme už stáli a potom sedeli pri oddychu na vrchu Klokoč. Klokoč je všetkým známy svojim starým dreveným krížom plným nabitých klincov a šróbov a ešte neviem čoho všetkého, čo mal okoloidúci turista po ruke. Avšak starý kríž je už fuč a s ním „milióny klincov“. Nebojte sa. Jeho miesto zaujal nový drevený kríž. A už aj z neho trčí pár klincov Takže veselo na Klokoč páni turisti a turistky a nezabudnite si klince.

Po prestávke na Klokoči sme pokračovali ako hrdinovia SNP cez Ámonovu lúku, Kubašovú až k Mon Reposu. Tu som si opäť spomenul a všetkým vyrozprával môj príbeh z Trnavskej stovky, ako som tu „onéééééééé“ a Roman ma práve na tomto mieste obehol a predbehol. Na Bukovú som potom prišiel dve hodiny po ňom 

Rázcestník Pod Čiernou skalou nás kopol z červenej na žltú a po výživnom 900 metrov dlhom stúpaní nás privítala majestátna výhľadom – Čierna skala. V minulosti sme tu odpočívali, no dnes bola iba povinná pečiatka do Kontrolného listu, krátke kochanie sa parádnym výhľadom a povinná spoločná fotografia. A potom už šup, šup dole po žltej na Jahodník.

Jahodník – kontrola 5

Žltá nás chvíľu viedla veľmi zaujímavým skalnatým hrebienkom a potom chodník spadol prudko dole. Už onedlho sme cupitali na okraji lesa a po lesnej ceste smerovali ku kontrole. Keď sa chodník úplne narovnal zakričal som na parťákov, aby sa obzreli za seba. Nepozrieť sa na nádherný skalnatý hrebeň Čiernej skaly za nami by bol hriech.

Pri Horárni Polámané naše nohy vstúpili na územie asfaltovej cesty. Na chvíľu nám ešte odišla spod nôh, ale ku Kontrole 5 Jahodník nás doviedol nepríjemný asfalt. Pri kontrole sme sa zastavili iba pre pečiatku a potom rovno trielili plnou parou do Reštaurácie Koniareň k občerstveniu a oddychu. V tomto čase už slnko riadne pálilo a tak tieň ponúknutý reštauráciou nám prišiel nanajvýš vhod. Avšak na túto reštauráciu nebude mať Dúšo pekné spomienky. Dali sme si všetci štyria kofolu, dvaja kapustovú polievku, no Dúšo si vymyslel palacinky. A v čom spočíva tá zlá spomienka / skúsenosť? Kým sme my zjedli polievku a vypili kofolu milí Dúšo sa palaciniek nedočkal A ani po intervencii. Z reštaurácie sme teda odchádzali bez Dúšových palaciniek.

Do cieľa – Doľany kameňolom

Nasledujúca trasa do Lošonca a na Majdán bola prevažne po asfalte pod spaľujúcim slnkom. Našťastie naše tekuté zásoby boli dostačujúce. Na Jahodníku sme si ich preventívne doplnili.

Záverečné namáhavé stúpanie do Orešanskeho sedla naše rady trochu roztiahlo a odčerpalo trochu síl. Po príchode do sedla sa naše šíky zomkli, energia doplnila a veselo a v pohodičke sme spoločne putovali do vytúženého cieľa. Bola to už len taká príjemná rovná cestička, ktorá nám príjemne hladila chodidlá. Túto vetu o príjemnosti cestičky možno vyvráti Lubo. On jediný schytal pár pľuzgierov, ktoré si ošetril na Jahodníku počas prestávky. No statočne doputoval aj s týmto handicapom ku kameňolomu. Posledná klesavá cesta po vlastnom značení, po kameňoch a konároch ešte preverila silu jeho vôľových vlastností a vykonala test prahu bolesti. No i tak Lubo statočne a úspešne doputoval na koniec našej parádnej cesty.

Záver

Všetci štyria sme s vďakou prijali uznanie v podobe Diplomov a zaslúžený oddych počas občerstvenia za vynaloženú námahu. Vám patrí uznanie a vďaka moji súpútnici. Poďakovanie za to, že sme boli skvelý team, že sme sa držali a spoločne zažili výnimočné chvíle na tejto parádnej turistickej akcii. Ďakujem Dúšo, Lubo a Matúš, že som mohol byť súčasťou skvelej partie. O rok dovidenia na tejto výnimočnej turistickej akcii. Predsa sme to sľúbili v cieli!

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Vinco mi mame prílet v sobotu na večer, keď sa nič neposere v nedeľu ideme.Ked budeme na SK zavolám ti dohodneme sa.

Sľúbil som to pred 2 – 3 týždňami a vtedy nebolo jasné, aké bude počasie. Takúto páľavu som však nečakal. Najmä nie po tých, na leto relatívne studenších dňoch. Nuž, ale sľuby sa majú plniť, teda ak je to aspoň trochu možné. Preto sme dnes niekam šli. Sľúbil som akciu, ale nie jej dĺžku a miesto, kde to bude. Skúsime sever. Možno to trochu pomôže. Aspoň o zopár stupníkov menej… možno.

Ráno je príjemne. Nasadám do auta a s naštartovaním si uvedomujem, ktorým ľuďom som zabudol zavolať, reku či by nešli. Teraz už je neskoro. Dušanovi zvoní telefón. Jeho kamarát sa pýta, koľkí sme. Vraj by s nami rád šiel. Mne sa ale nechce čakať pol hodinu, kým sa pripraví na akciu. Navečer musím byť doma, to potrebujem stihnúť. Dal som síce dostatočnú rezervu, ale ešte ani na štarte nie sme a už by bola pol hodinová strata!

Dušanov kamarát neuspel. Lenže Dušanovi cinkajú SMS-ky. Už píše aj jeho družka. Tá sa ho chce nejako zbaviť! Zabralo to. Akurát som si mal vybrať či odbočím smerom doprava k diaľnici, alebo doľava na Hlohovec. Vravím Dušanovi, zavolaj mu, nech ho nečakáme dlhšie, ako desať minút. Čakali sme asi 2 minúty. Možno ani toľko nie. Naozaj sa vie rýchlo zbaliť. Do ruksaku peniaze, doklady, vodu a to je asi všetko. Na nohy turistické topánky a je pripravený. Naozaj rýchla príprava.

Parkujeme v Dohňanoch. Pohrávame sa, že by sme to ešte skrátili. Je niečo tesne po deviatej hodine a auto hlási, že je vonku zatiaľ príjemných 23 °C. Zo začiatku to máme po asfalte a otvorenom teréne. Lenže už vidieť aj záverečnú časť našej trasy. Ej, tam to bude veselé. Našťastie už iba dolu kopcom, ale keď sa slnko do nás oprie celou svojou silou, to bude! Na dnes hlásili v Púchove 30 °C. To je tak na kúpalisko, nie na hory.

Na Lazovskej skale zisťujeme, prečo sa obec volá Dohňany. V krátkosti, lebo preto. Proste voľajako sa volať musí. Povesť vraví, že vojny a choroby preriedili počet ľudí v krajine. A tak na poliach a v lesoch miestneho Pána nemal kto pracovať. Preto sa rozhodol ísť až do Valachie a nakoniec až do Rusínska a prehováral ľudí, aby s ním šli na jeho pozemky. Veľa pastierskych rodín sa mu podarilo prehovoriť. Keď to pán Lednice videl, vraj sa ho pýtal „odkiaľ si ich toľkých dohnal?“ Netrvalo dlho a už sa nevravelo „U Očkajov“, ako sa rytier, ktorý ich priviedol volal, ale „U dohnaných“. Po pár storočiach sú z toho dnešné Dohňany.

Konečne prichádzame do tieňa a rýchlo si naň zvykáme. Kratučké úseky bez tieňa stromov nám dávajú tušiť, čo nás na záver čaká. Doteraz sme nikoho nestretli. Už si náš návštevník myslí, že už ani nestretneme. Ale to sa mýli, pretože pri rozhľadni na nás čaká nával. Dve skupinky s deťmi. Každá má svoj kútik i oheň. A to sme ešte neobjavili skupinku hore, na rozhľadni. Celkom dobrá viditeľnosť, ale nie ideálna. Na obzore tušiť oba Rozsutce, Martinské hole i Vápeč. Tuším kde je aj Strážov, ale tamto sa mi na Kľak nepodobá.

Zostupujeme. Občas trochu s problémami a s typovaním. Značenie je všelijaké a ciest v teréne viac, ako na mape. Celkom sa nám darí. Iba raz sme boli trochu bokom. Aspoň sme videli aj trochu niečo iné. A cestička, ktorá znovu nie je na mape, nás nakoniec stočila správnym smerom. Na poslednú skalu už ani nejdeme. Nie je odtiaľ takmer žiaden výhľad. Aj slniečko sa do nás začína opierať. Radšej poďme takmer rovnou čiarou dolu.

No, ja vlastne ešte kúsok hore. Ostatní budú dolu pod vysielačom popíjať v tieni zvyšky vody. A ja ako starý somár hore po rebríku, lebo musím. Dal som to hore so 4 – 5 prestávkami. Už som mal toho dosť. Veru tých 30 °C na priamom slnku je dosť. Nie Vincent, nenašiel som. Bolo to zbytočné. A to pri aute zisťujem, že je tu v skutočnosti 32 °C. A u nás dolu na juhu krásnych hrejivých 34!

Vodu nemáme, ale smädní sme. Dušan navrhuje, reku máme ešte čas, poďme do Nimnice na vodu. Veru, moja rezerva bola úctyhodne dlhá. Priestor na to je. Večer všetko stíham. Pri prameni síce málo ľudí, ale zato s veľa fľaštičkami. A prameň ledva čurká. Ach jaj. Bude rezerva stačiť? Musí. Dosýta sme sa napili a všetky fľaštičky, čo sme mali, už nie sú prázdne. Zrazu sa Dušan dožaduje aj nožičky omočiť. Tak tie nohy trochu resetnime! Aspoň budú v aute menej smrdieť.

No konečne. Parááááááda Danka a Peter. Už som si myslel, že ste na turistiku tu na našej stránke zanevreli 

A naozaj ste si vybrali excelentnú trasu a dá sa povedať aj povinnú jazdu vo Veľkej Fatre. Kto nebol na Ostrej a Tlstej, ako by ani nebol turistom 

Úvod

Dobré ráno. Je nedeľa a my sme si kohúta natočili na siedmu hodinu. No ten ani nestihol zakikiríkať a my sme už boli hore. Bolo treba sa pripraviť na dnešnú túru. Chystanie „elektrocitov“ a jedla na túru bolo veľmi potrebné. O raňajkách ani nehovorím. Tieto ranné procedúry sme strávili spoločne v kuchynke ubytovania. Tradičnú rannú kávu dnes pripravila Inka a nebola na žiadnej benzínke ako zvyčajne A potom sme už autom vyrazili do miesta zrazu, na parkovisko pod zjazdovku Opalisko. Tu už na nás čakal Roman s Vílou Amálkou a nový nádejný člen – turista čakateľ Pinko, občianskym menom Lukáš. Po slávnostnom zoznámení a zvítaní sme spoločne mohli vyraziť v ústrety dnešnému dobrodružstvu.

Putovanie

Prvá zastávka – Predná Poludnica (1471 m)

Úvodné kroky putovania viedli okolo Chaty Opalisko, kde sme z krátkeho asfaltu vstúpili na mäkkú trávnatú cestičku. Štartovací žltý rázcestník pri chate nás poslal rovno do lesa. Sprvu sme išli zahrievacím jemným stúpaním a družne sa rozprávali bez známok dýchavičnosti Naozajstná turistika prišla až za Čertovou skalou, kde sa terén náhle zodvihol a dá sa povedať až po prvú zastávku nepovolil.

Išli sme prevažne lesom chránení od slnečných lúčov. Hrejivé slnečné „tykadlá“ sa nás dotkli až po príchode na Rakytovicu, kde sme na chvíľu zastavili. Zastávok spoločných a aj individuálnych bolo počas putovania hore neúrekom. Každý si ich ordinoval podľa vlastnej chuti. Posledný som samozrejme išiel ja. Nie preto žeby som bol unavený a nestíhal, ale preto, že ma zamestnávala moja kamera Chcel som riadne zdokumentovať túto výnimočnú túru.

Terén od Rakytovice ešte viac rozpálil naše lýtka a stehná a nafúkol pľúca. Aj prestávky boli častejšie. Pridali sa občasné výhľady. Relatívne dlhší pobyt na jednom mieste nám zabezpečila notoricky známa Jaskyňa Kamenné mlieko, kde sme na chvíľu odložili svoje ruksaky, vytiahli čelovky a vstúpili do jej útrob, aby sme si ju detailne prezreli. Ja som sa tu ocitol už tretí krát, ale pre iných to bola prvá návšteva tejto historicky zaujímavej jaskyne.

Po návšteve jaskyne sme ďalej hltali prudké výškové metre až sme prišli do bodu, kde sa Roman pristavil a ukazoval nám miesto od jeho poslednej návštevy, kde zažil stretnutie s malým „plyšákom“. Vtedy to pre neho a jeho brata bola stopka v putovaní na Prednú Poludnicu. Nechceli riskovať stret s matkou medvedíka. A ani sa mu nečudujem. Kto by sa chcel za daných okolnosti rozprávať s medvedicou? Ja teda nie!

Zhodou okolností práve toto miesto ponúka ešte pred príchodom na vrchol parádne výhľadové scenérie na Západné Tatry a blízke okolie. My sme si tu zhotovili pár povinných fotografií. Potom sme už cupitali na slnkom vyhriatu Prednú Poludnicu a zriadili na nej oddychový tábor. Mäkučká tráva na vrchole bola ako posteľ pripravená pre návštevníkov. A my sme túto ponuku patrične využili.

A teraz zlatý klinec programu.
Ja som Vám nespomenul, že dole na štarte sa neuskutočnila tradičná štartovacia procedúra. Sám som sa tomu čudoval. Veď Roman tieto zaužívané aktivity nikdy neopomenie. No keď z ruksaku Roman vytiahol štyri a pól kilogramový chladený melón, ihneď som pochopil, prečo sme dole neštartovali akciu. Podávanie chladeného melóna na Prednej Poludnici je viac ako nejaké štartovanie na začiatku túry. Nikdy sa neprestanem čudovať, čo ešte vymyslí Roman na turistických akciách nášho spolku. Roman, ďakujeme za parádne osvieženie a podanie tak potrebných cukrov a vitamínov. Na vrchole sme pobudli tak cca tridsať minút a pobrali sa ďalej.

Druhá zastávka – Poludnica (1549 m)

Rázcestník na Prednej Poludnici nám oznámil desať minút putovania na náš vrchol blaha. Po krátkom rovnom teréne sme si vyskúšali lezenie po skalách. Nie sú tu síce reťaze a ani brutálne prevýšenia, ale lýtka a stehná výstup po skalách určite cítia. Mňa pri zdolávaní posledného stúpania dokonca povzbudzovali oproti idúci turisti. Poďme, poďme chýbajú už len štyri kroky Zvládol som to 

Po krátkych lezeckých aktivitách nás na vrchol Poludnice doviedol rovný lesný chodník a ten nás posadil na pekné oddychové miesto s ikonickým výhľadom na veľkú časť Nízkych Tatier. Poslušne sme tu zasadli, oddychovali a prijímali dary prírody. Ten výhľad z Poludnice je neskutočný. Ja som tu stál už tretí krát a stále sa nestačím čudovať nad krásou tohto výnimočného miesta.

Výnimočnosť tohto miesta si budú určite veľmi dobre pamätať aj naši dvaja členovia spolku. A to Inka a Lubo. Ony práve na tomto ikonickom vrchole z rúk našej Víly Amálky obdŕžali svoje prvé Certifikáty za 272 odchodených kilometrov celkovo. Inka a Lubo, prijmite prosím gratulácie a želanie nech Vás naďalej baví turistika v spoločnosti členov nášho spolku.

Okrem toho, že sme na vrchole Poludnice strávili príjemné oddychové chvíle, nezabudli sme si vyhotoviť pár fotografií. Stredobodom pozornosti sa stala ikonická skala, ktorá sa tu nachádza. Na čas strávený na nej si bolo treba počkať. Pri takom množstve turistov, ktorí boli na Poludnici a chceli si vyhotoviť jedinečné fotografie na tejto skale si bolo treba odstáť pár minút. Zo žartu som spomenul a niektorí tu prítomní turisti tomu skoro uverili, že dole v turistickom informačnom centre sa na čas strávený na skale vydávajú časenky Pred odchodom z tohto jedinečného miesta, na ktorý sa oplatí ísť aj niekoľko krát, sme jednu zúčastnenú slečnu poprosili o zhotovenie pamätnej spoločnej fotografie. Po tomto povinnom akte sme sa mohli vydať na spiatočnú cestu do Závažnej Poruby.

Trasa do – Závažnej Poruby

Naša nasledujúca trasa viedla do sedla Pod Kúpeľom. Čo je však zaujímavé, táto trasa vedie pod neskutočne nádhernými skalnými útvarmi. Mohli sme si oči vyočiť toľkou krásou a ak by som mal starý foťák s tridsať šesť obrázkovým filmom rázom by bolo po ňom. Proste odfotené. A šmitec. Ešte že máme hen tie digitálne onééééééé.

Pozreli sme si aj dve skalné okná a pár menších jaskýň, tie sú povinnosťou. A hneď po prehliadke tejto krásy naše kroky dorazili Pod Kúpeľom. Nie, na programe nebolo kúpanie. Kúpanie vo vlastnom „šťave“ sme už mali za sebou Od tejto chvíle nás už sprevádzal len príjemne a pozvoľne klesajúci zelený chodník. Naše šíky sa roztiahli na značnú dĺžku. Každý si išiel dole svojím tempom. No jedno miesto nás opäť spojilo. Tým miestom bola osviežujúca pramenitá voda vytekajúca zo studničky Tri Žliebky.

Po odchode od studničky sme ešte vystúpali posledný jemný kopček a vzápätí dorazili dnes druhý krát do Rakytovice. Nasledujúcu cestu dole k Opalisku sme už dôverne poznali. Spaľujúce slnko nás privítalo hneď len čo sme vyšli z tieňa lesa. No nám to už nevadilo, lebo naše kroky už odmeriavali posledné metre po asfalte na parkovisko, kde poslušne oddychovali naše autá. Úspešne sme zavŕšili víkendové nádherné dobrodružstvo v prekrásnom prostredí Nízkych Tatier.

Záver

Na záver chcem poďakovať všetkým zúčastneným: Inke, Víle Amálke, Romanovi, Dúšovi, Lubovi a Pinkovi za to, že neváhali a pohodlné sedenie doma na gauči vymenili za spoločné strávené chvíle v nádhernej časti nášho Slovenska. Táto túra, hoc je krátka, no trochu náročnejšia, si vyžadujem kus odvahy a zapierania. No Vy ste ani na chvíľu nezaváhali a Svojou osobnosťou prispeli k peknému spoločnému príbehu, ktorý zoceľuje vzájomné kamarátske vzťahy. A za to Vám patrí môj veľký obdiv a poklona. Ďakujem, že som aj ja mohol byť súčasťou tohto spoločného pekného príbehu.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Ahoj, v nedeľu máme okno v kalendári na túto peknú túru. Ráno vyrazíme a večer sme späť doma. S potešením sa pridáme k hlavnej skupine. Za ich ochotu s nami putovať im porozprávam o svojom nedávnom zážitku s medveďom na Poludnici. Ak má niekto záujem, radi mu ponúkneme dopravu.

Úvod

Ako vznikol tento ďalší turistický víkend? Vo štvrtok 10.7. mi volá Lubo, či na víkend niečo nepripravujem. Ja že áno. Avšak Lubo mi ihneď do hlavy narval brouka, že by som mohol zbúchať opäť víkend, po vzore Zuberca. A tak som zasadol za počítač a „nakreslil“ ďalšie dve zaujímavé túry. Prezradím, že Siná ma už dávno lákala. Je to jeden z ďalších výhľadových kopcov na bočnom hrebeni Nízkych Tatier, ktorý mi chýbal. No a Poludnicu som si vybral z nostalgie a aj kvôli tomu, že sa dá na ňu vyraziť priamo z ubytovania. Štart výstupu som zvolil zo Závažnej Poruby, z ktorej som na Poludnicu ešte nešiel a bol som zvedavý aká to je trasa.

Ubytovanie v Závažnej Porube som najprv skúšal rezervovať ja a to na Chate Opalisko, ktorá je situovaná priamo v známom lyžiarskom stredisku Opalisko. No čo čert nechcel, voľná bola iba jedna dvojposteľová izba a ja som potreboval minimálne dve. A tak som zabezpečenie ubytovania prenechal Inke, ktorá sa tejto úlohy zhostila na jednotku Ubytovanie zabezpečila v Apartmánoch – Pěkná Vyhlídka v Závažnej Porube, päť minút od lyžiarskeho strediska čo bolo fajn. Navyše Filip (domáci) nám v piatok a v sobotu prichystal večeru a my sme tak nemuseli zbytočne „lietať“ po Závažnej Porube a zháňať reštauráciu, aby sme sa najedli.

Do Závažnej Poruby nás bezpečne dopravil Dúšo, za čo mu chcem veľmi pekne poďakovať a zaplatiť Vatikánskou menou „Pán Boh zaplať“. A to doslova, lebo Dúšo od nás nechcel zaplatiť za dovoz a odvoz na turistický víkend. My sa v budúcich dňoch určite vyrovnáme tak, že sa vystriedame v doprave na budúcich akciách.

Putovanie

Prvá zastávka – Siná (1560 m)

Ráno po raňajkách sme sa autom dopravili na parkovisko pri Demänovskej jaskyni Slobody a odtiaľ vyrazili na túru. Len pre zaujímavosť – celodenné parkovanie tu stojí 15€. Na Slovensku to s parkovaním je tak. Ľudia už nevedia, čo si majú za to zapýtať. Hnus.

Prvé kroky viedli cez cestu a potom popri potôčiku Demänovka sme pricupitali k prvému „žltému“ rázcestníku, ktorý nám jasne ukázal smer na Sinú. Žltý chodník nás poslal doprava okamžite hore. Najprv bol mierne naklonený a príjemný, lebo nám prihral zurčiaceho spoločníka – Radovský potok. Celých tisíc dvesto metrov putovania nám hladil uši príjemným zvukom. A k tomu nádherná okolitá scenéria zamestnávala naše zvedavé oči. Nad hlavami poriadne vysoko sa objavili zaujímavé skaly. Ani sme pri toľkej kráse nezbadali, ako sa postupne chodník začal prudko nakláňať. Pred príchodom do Sedla Sinej nás zamestnala veľmi zaujímavá skala, len tak pohodená priamo na chodníku. To by sme neboli my, keby sme na ňu nevyliezli a nespravili pár fotografií.

Nad Sedlom Sinej sme mali prvú krátku prestávku. Doplnili sme „elektrocity“, oddychovali a kochali sa zatiaľ iba z diaľky z krásnej skalnatej scenérie vrchu Repiská, vypínajúceho sa poriadne vysoko nad našimi hlavami. Fúúúúúú. Tade pôjdeme, povedali sme si. A teda bol to riadny zážitok a k tomu riadne stúpavý. Ale oplatilo sa. Vrch Repiská disponuje nádhernou vyhliadkou na protiľahlý hrebeň. My sme si ju poriadne užili.

To čo sme uvideli po odchode z tejto vyhliadky bolo ohromujúce. Už sme si mysleli ako vysoko sme, no pohľad na Sinú nad nami nám zobral všetky ilúzie. Bol to výživný výstup na vrchol. Pľúca mi fučali ako kompresor ale nakoniec to dali. Siná je nádherný kopec s impozantným výhľadom. Je hôľneho charakteru a poskytuje 360° výhľad. Na vrchole je samozrejme dvojkríž ten musí byť, veď sme na Slovensku. My sme na vrchole pobudli asi tridsať minút a neboli sme tu samy. Medzitým na vrchol dorazili ďalší turisti.

Pobyt na Sinej bol pre Dúša slávnostný, bol ocenený ďalším certifikátom za celkovo odchodených 1458 km. Spoločná fotografia pred odchodom bola samozrejmosťou.

Druhá zastávka – Zákľuky (1915 m)

Prudký klesák naspäť do Sedla Sinej nám premasíroval kolienka a stehná. Zároveň nás pripravil na nasledujúce stúpavé dobrodružstvo. Sprvu sme išli lesom a terén bol doslova medveďoidný. Inka si našťastie veselo vypiskoval na svojej novej píšťalke medveďoplašičke. Tesne za vrchom Havrany sme vystúpili z lesa a až na Zákľuky išli otvoreným terénom s nádhernou okolitou scenériou. Pred očami sme mali značnú časť hrebeňa Nízkych Tatier. Stredobodom našej pozornosti bol „De je tu ten Hopok“ 

Pôvodne sme chceli pauzovať na vrchu Bôr. No po príchode naň sme zistili, že vrch nie je označený a neposkytuje pohodlné miesto na oddych a tak sa naše kroky vydali ďalej na Zákľuky. Bol to najvyšší bod našej trasy a poskytoval príjemné miesto v závetrí. Dúšo si tu našiel svoju „posteľ“ a my traja zase iné závetrie. Najedli sme sa a poriadne si oddýchli. Počas celej doby pobytu na nás čumel nádherný hrebeň Nízkych Tatier s Chopkom a Ďumbierom. Už tu sa Inka pohrávala s myšlienkou ísť na Chopok a dole sa zviesť lanovkou. Jej návrh medzi nami mužmi neprešiel. Boli sme neoblomní. Keď raz Vinco trasu nakreslí musí sa dodržať Veď viete.

Po gastronomickej prestávke nás čakal posledný kopček na trase. Príchodom na Poľanu sme zavŕšili stúpavú časť trasy. Od teraz budeme iba klesať. Na Poľane sme neopomenuli spoločnú fotografiu. Ale tá nemusela vôbec byť, len vďaka Lubovi bola. Ja som totižto už bol na odchode, keď v tom Lubo kričí „A čo spoločná fotografia?“. Bolo to odo mňa zlyhanie. A tak na koniec prišlo k fotografovaniu. Fotografiu nám ochotne zhotovil okoloidúci pán.

Trasa k – Demänovskej jaskyni Slobody

Po príchode do Sedla Poľany prišli pri zostupe na rad serpentíny. Tie nám asi kilometer spríjemňovali zostup. Po serpentínach sme vhupli do lesa a išli popri potoku Zadná voda. Bolo to veľmi príjemné a záživné putovanie. Len ten chodník nie a nie sa vyrovnať. Stále bol akosi prudko naklonený dole. Gymnastickú vložku nám zabezpečovali mnohé kamenné schody, ktoré nie a nie skončiť. Vegetácia pribudla a už ani slnko toľko nepálilo ako hore na hrebeni. A to bolo dobré.

Keď sme minuli Tri vody privítali nás vodné nádrže Zadnej vody. Voda z nádrží sa používa v zime na zasnežovanie zjazdoviek v Jasnej. Tesne pred Hotelom SOREA Marmot sme stretli mestského policajta, s ktorým sme prehodili pár viet na turistickú tému. Potom sme už za Mikulášskou chatou vhupli do civilizácie. Ľudí pribudlo a aj hluk. Už nebolo putovanie také pekné. Za Vrbickým plesom sa to však zmenilo. Civilizácia zmizla a nám robil príjemnú spoločnosť opäť les. Objavil sa iba sem tam nejaký turista.

Posledná časť trasy viedla už po asfalte za prísneho dozoru Sinej. Z našich úst pritom vychádzali slová „Tam sme boli, to je neskutočné“. Cez Repiská sme doputovali k Demänovskej jaskyni Slobody. Ponad Demänovku viedli naše posledné kroky a po príchode na parkovisko sme svorne dvíhali palec hore na znak ďalšej vynikajúcej akcie, ktorú sme práve spolu zažili priatelia – Inka, Lubo a Dúšo.

Záver

Príchod na ubytko, vybalenie, sprcha, chvíľa oddychu a potom už len parádna večera pripravená Filipom dala dokonalú bodku za príjemne stráveným dňom v Nízkych Tatrách. Dobrú noc. Zajtra vyrazíme opäť priatelia za ďalším dobrodružstvom v Nízkych Tatrách.

Narýchlo zbúchaná akcia. Relatívne krátka, ale čiastočne dobrodružná. Miestami mizol chodník. Ani lupou by ste ho nenašli. Vegetácia občas šteglila na ušiach. Síce krátka, ale nie vhodná pre pohodlnejších ľudí. Dušanovi to však bolo jedno. Na hrade sme boli v sobotu doobeda prví turisti. Predbehli nás iba paraglajdisti, ale tentoraz nelietali. kosili si svah pred hradom. Vraj odtiaľ vzlietajú. To nám povedal jeden chlapík v lese. Tiež kosil, ale za iným účelom.

Prameň nesklamal. Veselo tiekol. Umyla sa erárna šálka a už to šlo. Ako to povedal Dušan? Aha, vraj pijeme prehistorický rizling. Voda osviežujúca. Napili sme sa dosýta a ja som si doplnil malú fľaštičku vodou. Vydržala mi po auto. Dušan si nezobral zo sebou, lebo mu bolo ľúto vyliať minerálku.

Kláštor prekvapil. Nemalo tam byť dokopy nič, iba občas spodná časť múru. Aj tak bolo, ale tých múrov bolo trochu viac. Nie veľa, ale trochu viac, ako som čakal. Čo to bolo za kláštor, netušíme. Vraj zo 14. storočia. Prečo zanikol? Ani to netušíme. Vraj tam bola kedysi zabudnutá stredoveká dedina. Kto ho vie. Aj zosuv pôdy, ale až v 20. storočí a tak asi za zánik kláštora nemohol.

Stúpame na Pohanskú. Je to výdatné stúpanie, našťastie nie príliš dlhé. Okolité duby lahodia oku. Na vrchole v teréne z keltského osídlenia nič nevidieť. Aj tak som príjemne prekvapený obmedzenými výhľadmi z vrcholu. To som nečakal. Podľa tyčky som spoznal Veľký Petrklín a žeby to tam vedľa bola Vysoká?

Klesáme cestou necestou cez lesy i lúčky a skalnaté vyhliadky do dediny. Kolienka to schytávajú. Pod nami vidieť náš dnešný posledný cieľ, ktorým je kameňolom. Odtiaľ uvidíme „masív“ Pohanskej i vyhliadky. No dobre, je tam keška. Aj tak som ju nenašiel…

PS: Dušan vraví, že som ho svojou krátkou trasou zničil tak, ako keby bol na Vincentovej.

Úvod

Mnohí z nášho spolku si možno kladú otázku, kde ten Vinco chodí na takéto nápady na túry. Tak ja Vám to teda prezradím Mnohé a nielen táto vznikne tak, že si na YouTube pozriem turistické video so zaujímavou trasou a buď ju celú „ukradnem“ , alebo si ju väčšinou upravím. Je tam toho neúrekom a kto chce, ten si tú správnu pre neho vždy nájde. Druhý spôsob je taký, že si proste sadnem k mape.cz a kreslím trasy až sa mi nejaká zapáči. Ale u Sidorova to bolo inak. Sú totižto kopce, či miesta pri ktorých som už v minulosti bol, ale nenavštívil. A tak sa stalo aj so Sidorovom. My (ja, Jozef, Marián a Miro) sme už v minulosti – v septembri 2012 – práve prechádzali cez Sedlo pod Sidorovom počas nášho dvojdňového putovania Veľkou Fatrou z Ružomberka na Smrekovicu s prespaním pod holým nebom. Vtedy nebol čas a ani chuť štverať sa hore na Sidorovo. A tak stačila iba malá pripomienka tohto nádherného kopca v nejakom videu a akcia bola na svete.

Túto akciu obohatenú o atraktívny Vlkolínec a Malinô Brdo som vložil už v pondelok, aby som záujemcom poskytol čas na premýšľanie, čo s voľným víkendom. Akcie s Vincom bývajú vždy nezabudnuteľné, na to treba vždy pamätať To nehovorím ja, ale iní členovia spolku Napokon som bol veľmi rád, že sa prihlásili ďalší záujemcovia. I keď som zvyknutý chodiť aj sám, prítomnosť ďalších je lepšia voľba.

Nakoniec chcem poďakovať Inke a Lubovi, že si vzali na starosť bezpečne nás dopraviť na i z akcie. Vo Sverepci sme tradične stáli na rannú kávu. Áno. Benzínka vo Sverepci sa stáva tradičnou zastávkou, keď cestujeme na turistiku dve a viac hodín týmto smerom. Pre tých, ktorí by chceli túto akciu absolvovať spomeniem, že parkovanie pri Vodnej nádrži Hrabovo je pohodlné a bezplatné.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Sidorovo (1099 m)

Prvých 1500 metrov putovania bolo príjemných a trasa viedla okolo pekných drevených chatiek. Pred pripojením na červenú značku sme si ako prvé vychutnali Vyhliadku na Kalvárii. Vstup do ozajstného a chladného lesa viedol okolo kontrolného stanovišťa s mladými usporiadateľmi behu. My sme totižto dnes vbehli do bežeckej edície Behaj lesmi. Tým, že sme vstúpili na červenú turistickú značku a išli na hrebeň sme sa tomuto podujatiu dočasne vyhli. Ale o tom ešte neskôr.

Viete prečo máme červené turistické značky? No aby nás ich profil dobre vyžmýkal. Táto červená na hrebeň nás nemilosrdne viedla prudko hore. Po sedemsto metroch nám nechala vydýchnuť prvá vyhliadka. Je situovaná na vhodnom mieste bez stromov a ponúkla nám pohľad na celý areál Vodnej nádrže Hrabovo.

Ďalšiu stopku nám nevystavila nesledujúca Veľká skala, ale opodiaľ vypínajúci sa Vlčí zub. Je to parádne výhľadové skalnaté miesto. Strávili sme tu pár minút aj vďaka mne Všetky naše nasledujúce ciele boli ako na dlani. Nemohli sme si nevšimnúť, aký stúpačik nás čaká na Sidorovo Návštevu Vlčieho zubu Vám priatelia vrelo odporúčam. Ak si to spojíte so Sidorovom, bez Vlkolínca a Malinného, budete spokojní.

Na Sidorovo nás viedla 1500 metrov dlhá cestička. No ani náhodou nebola rovná, ba naopak. Hore-dole, hore-dole to je jej profil. Ale musím povedať, že po jej absolvovaní prišla sladká odmena. Na Sidorove bolo pár návštevníkov. A boli tu aj rodičia s malými deťmi. Takže ak si myslíte, že výstup na Sidorovo nezvládnete, ste na veľkom omyle 

Highlitom Sidorova je jeho vyhliadka, ktorá je vyhlásená ako 8. chránený výhľad UNESCO. A teda výhľad ponúka impozantný. Navyše na tomto kopci bolo v staršej dobe kamennej opevnenie. Takže Sidorovo dýcha zaujímavou minulosťou. My sme si tu nezabudli oddýchnuť, najesť sa a pokochať sa nádhernou vyhliadkou, mimochodom aj na Vlkolínec čupiaci pod týmto vrcholom. Samozrejmosťou bola pred odchodom spoločná fotografia.

Druhý zaujímavý bod – obec Vlkolínec

Zostup zo Sidorova dolu do Sedla pod Sidorovom je teda riadne prudký. A miestami tu ide doslova o hubu. Som zvedavý, ako išli dole tí spomínaní rodičia s deťmi. Dúfam, že zišli dole v poriadku. My sme si dávali maximálny pozor. Chodník bol miestami prašný a hodne sa „šmýkal“. Asi na pól ceste dole netreba minúť ďalšiu nádhernú vyhliadku s názvom Skala Hodiny. Aj toto je impozantné miesto na trase. Ak sem pôjdete, neopovážte sa ju vynechať A napokon asi 100 metrov pred výstupom z lesa je posledná vyhliadka s názvom Gerecká skala. Aj ona ponúka pekný výhľad.

K rázcestníku Sedlo pod Sidorovom nás priviedla lúčna cestička a slnko sa na nej do nás riadne oprelo. Na tomto mieste spoločne putujú dve značky – zelená a žltá. My sme si vybrali sympatickú zelenú, lebo len ona nás mohla priviesť k ďalšiemu zaujímavému bodu a to ku Krkavej skale. Putovanie k nej je pohodové, rovné až mi to bolo divnô. Ale aspoň si naše nohy na chvíľu oddýchli. Tu na tejto zelenej nás iné postihlo. Medzičasom na Malinom Brde odštartovali spomínané preteky Behaj lesmi a tak tesne pred príchodom ku spomínanej skale sme sa už uhýbali davu bežcov. Z pretlaku na cestičke nás oslobodil až zostup na širokú štrkovú cestu vedúcu do Vlkolínca, po ktorej sme pokračovali.

Už pred príchodom do Vlkolínca sme ustavične čelili nájazdom bežcov, ale vďaka širokej ceste to nebol problém. Vlkolínec dnes „trpel“ pretlakom ľudí. My sme nelenili a zapadli ihneď do Reštaurácie Vlkolínec. Pivko a kofola sa stala našim blahodarným nápojom a k tomu tak potrebný oddych v jedinečnom prostredí. Sedeli sme v tieni a hoveli si. Čo ja viem tak asi 15–20 minút sme tu pobudli. Stala sa aj nepríjemné udalosť, Inka niekde počas putovania stratila zlatý náramok Po prestávke sme sa vrátili znova do Sedla pod Sidorovom a počas stúpania sme práve míňali posledných bežcov s poradovým číslom už 21000 a viac.

Tretí zaujímavý bod – Malinné (1209 m)

Od sedla nás viedla 3000 metrov dlhá a 340 metrov vysoká zelená kamarátka a priviedla nás po širokej ceste tesne pod Malinné. Výšľap naň už bol hračkou. Psychológia posledného kopca na trase a potom iba klesanie dole má magické schopnosti. V hornej stanici sedačkovej lanovky, ktorá je práve na spomínanom kopci, sme uskutočnili poslednú regulárnu oddychovú prestávku. Pohodlné sedenie na terase si priam pýtalo naše zadky. Stôl sme zapratali poživňou, pitím a kto mohol, ja a Inka, dorazil posledné „vitamíny“ K tomu pekné výhľady prispeli k parádnemu zážitku počas prestávky. Hoci nám pred odchodom nad hlavami premávali sedačky, nik našťastie nepodľahol tomuto pokušeniu. Dole do Malinô Brda sme išli pekne po svojich mäkučkou lúčnou cestičkou. A nevadilo nám ani to, že sa občas akosi prudšie cestička naklonila dole. Počas putovania sme počúvali z reproduktorov hlasné vyhlasovanie výsledkov práve skončenej bežeckej súťaže. Pri znejúcej muzike som si počas zostupu aj rezko zatancoval a to celkom zadarmo.

Do cieľa

Od lyžiarskeho strediska Malinô Brdo viedli naše kroky ešte zaujímavou Medveďou cestou. A na úplnom konci sme putovali popri Vodnej nádrži Hrabovo a pozorovali množstvo kúpajúcich sa a oddychujúcich ľudí. Až sa núkalo obliecť si plavky a skočiť do vody. Príjemne unavení, ale plní nezabudnuteľných zážitkov (s Vincom ich vždy zažijete) sme doputovali do cieľa k autu.

Záver

Cestou späť do Piešťan naše hladné brušká odbočili na Salaš Krajinka. Dnes nám stačila na zasýtenie iba fazuľová a kapustová polievka a k tomu pivko a limonáda. Pre Vás iba súťažná otázka: Kto akú polievku mal? Skúste uhádnuť.

Priatelia Inka, Lubo a Mišo na záver Vám ďakujem, že ste sa ku mne pridali a podstúpili so mnou túto terapiu prírodou a nádherným prostredím Veľkej Fatry. Za chvíle strávené s Vami a spoločné pekné zážitky – VEĽKÉ ĎAKUJEM. Mám opäť naplno nabité baterky.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Zajtra som zase obsadená na inú turistiku, ale sledujem poctivo akonáhle budem sa môcť pridať sa budem poslušne hlásiť . 

Samé výborné akcie, chlapci, aj táto, rada by som sa pridala, možno sa mi podarí … Kratšia verzia… Že by..