Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Ako som už písal, túto akciu a teda opakovanie Pochodu Praha – Prčice navrhli Marek s Radom. Ja som ich návrh prijal a Roman sa pridal z pochopiteľných dôvodov. No a piaty do partie Dúšo sa týmto pochodom tiež nechal zlákať, nakoľko nemal čo „robiť“ a mal naplánovanú dovolenku, začínajúcu už od piatku.

Tak ako minule aj tohto roku si celé menežovanie dopravy a ubytovania zobral na starosť Rado. V tomto ho musím pochváliť, lebo znovu objednal to isté ubytovanie, ktoré bolo vzdialené od hlavnej stanice v Prahe len dvesto metrov. Blízkosť ubytovania nám prišilo vhod hlavne po akcii, keď sme sa z pochodu vracali rozbití A na koniec spomeniem, že oproti minulému roku sme dopravu do stanice Praha Háje absolvovali nie metrom, ale autobusovým spojom o 3:32 hod. čo si vyžadovalo budíček o 3:00 hod. Práve z tohto dôvodu sme návštevu pivárne, ktorá bola vzdialená od ubytka asi tristo metrov skrátili do 23:00 hod. Dostatočný spánok bol v tomto prípade dôležitejší ako pivo Práve tento fakt mal za následok, že pred registráciou sme v medzitým vytvorenej dlhej šóre čakali oveľa bližšie, ako minulý rok.

Putovanie

Prvá kontrola – Týnec nad Sázavou

Tento rok sme vyrážali zo štartu ešte za tmy. A teda tempo nasadili pochodníci brutálne. Ísť krokom medzi 6 a 7 km/hod. nie je nič príjemné. Tu sa človek presvedčil, čo je davová psychóza. Len na chvíľu som zastavil a obehlo ma tak dvadsať až tridsať turistov. Ono to tempo časom opadne, ale v tomto prípade vydržalo po prvý kontrolný bod – 30 km. Počas pochodu som ustavične hľadel do hodiniek a neveril vlastným očiam. Dámy a páni prosím, za 5 a štvrť hodiny sme dorazili do Týnce nad Sázavou. Musím ešte spomenúť, že „papuľa“ mi išla o sto šesť. Žiadneho okoloidúceho som nenechal na pokoji Najintenzívnejšie rozhovory som viedol s milou dievčinou Ivkou, s ktorou som aj hodnú chvíľu išiel. Dozvedel som sa od nej, že aj ona má jedného rodiča zo Slovenska, len som zabudol ktorého, či mamu či otca 

Na prvý kontrolný bod som dorazil spoločne s Dúšom. On sa tiež „vykašľal“ na zdrvujúce tempo našich chrtov Romana, Mareka a Rada. My s Dušanom sme si išli svoj pohodový pochod a všetko si užívali. Ja som sa občerstvil tou známou socialistickou červenou limonádou a Dúšo si dal kávu a buchtu, keďže už dve hodiny pred príchodom sníval práve o káve. Prestávka trvala max desať minút.

Druhá kontrola – Neveklov

Minulý rok sme sa hneď za Týncom brodili bahnom. Dnes tomu bolo inak. Janovický potok medzičasom strhol most a tak sme ho museli prejsť cez provizórnu lávku. Dnes ale na tejto ceste žiadne bahno nebolo. Takže žiadna sranda nebola. V týchto častiach sme putovali prevažne lúkami, príjemnými lúkami. Oživenie putovania prišlo v obci Černíkovice. Tu tradične býva otvorená stodola s občerstvením. Mohli sme si dať rôzne pochutiny z domácej českej kuchyne. My s Dúšom sme nepohrdli šmaľcovým chlebom z cibuľou, ktorý sme jedli za pochodu. Keď som prechádzal po lávke nad potokom Roháč, padla mi naň cibuľa. A keď mi túto skutočnosť oznámil za mnou idúci Dúšo, len som mu odvetil, nech mi ju zoberie 

Nasledujúca časť viedla čisto po asfaltke. To ste ma mali počuť, ako som nadával. Od asfaltu ma už pálili šľapy a vôbec sa mi príjemne nešlo. Zachránila nás až odbočka k stúpačiku na Budákův kopec. Cestička trávnatá naň, mala neskutočne blahodarné účinky na nohy. No po chvíli sme už opäť hltali asfaltku, ktorá nás doviedla už do Neveklova. K nášmu druhému kontrolnému bodu, na ktorý sme sa s Dúšom neskutočne tešili. Už počas cesty som Dúšovi rozprával, ako sme sa minulý rok zastavili v Reštaurácii Heřmanka a dali si polievku. Dnes sme opäť do nej zapadli a riadne sa občerstvili. Sedeli sme ako minule na poschodí a keď sme vyšli po schodoch reštaurácie hore, Rado s Marekom práve dopíjali pivo a boli na odchode.

S Dúšom sme si dali vývar s pečeňovými knedlíkmi a k tomu kofolu. A to by nebol náš hladný Dúšo. Ten to zaklincoval s Plnenými bramborovými knedlíkmi s uzeným masem a zelím. Takto poliatí živou vodou sme odišli na ďalšiu etapu pochodu.

Tretia kontrola – Kosova hora

Chvíľu trvalo po odchode, kým sme rozchodili nohy Pred nami už nebolo žiadne „brutálne“ stúpanie. Asfalt sa striedal s príjemnými lesnými cestami. Tie som si hlavne ja veľmi pochvaľoval. Čo už. Mne asfalt odjakživa nechutí. Poviem Vám tak. Počas celého pochodu som si z minulého roku pamätal niektoré miesta. Všetky sa mi z hlavy vynorili, ako by to bolo len včera. Presne som vedel, kde aká lesná či poľná cesta pohladila moje nohy. Asfalt ten nie. Ten mi ich nehladil, ale aj tie „svine“ som si dobre pamätal.

Tešil som sa na rybník Jelito, ktorý som počas spoločného putovania stále častejšie spomínal Dúšovi. Aj dnes tu bol zriadený občerstvovací tábor. My sme ho len prešli bez zastavenia. Z minulého roku mi zostala naň nepríjemná spomienka, keď po vypití bazovej malinovky doplatilo na to Marekove hrdlo. Ja som vtedy zostal bez ujmy. Chvála Bohu. Po tejto občerstvovačke prišla na rad asfaltka. Tu mi už šľapy horeli a musel som sa prezúvať do iných ponožiek. Bolo však neskoro. Ani Dúšo nebol bez ťažkostí. Jeho už trápili pľuzgiere na ľavej nohe a musel ich niekoľkokrát „prebaľovať“. Vykúpením nám bola Kosova hora – tretia kontrola. Tu som zažil milú storku. Pečiatku do kontrolného listu mi dávala milá mladá, možno desať ročná dievčina, ktorá bola veľmi rada, keď som jej spomenul, že bude v mojom videu. Dokonca mi venovala aj milí úsmev. Z kontroly som odchádzal bez zastávky, hoci na mieste sa dalo aj občerstviť. Plánoval som si tu dať pivko na poslednú časť etapy, ale ani to sa mi nechcelo. Už som chcel len kráčať a kráčať a nikde sa nezastavovať.

Štvrtá tajná kontrola – Jesenice

Táto tajná kontrola bola toho roku tesne pred príchodom do obce Jesenice. Bolo treba prejsť sedem kilometrov prevažne asfaltkou. Opäť nič moc, no čakalo nás vyvrcholenie. Putovanie po nekonečnej asfaltke cyklochodníka, ktorý bol dnes pre cyklistov uzavretý. To sa musí nechať. Organizátori tohto pochodu dnes zvládli na jednotku aj toto, ale hlavne zabezpečenie množstva občerstvovacích bo­dov.

Do cieľa

Asi štyri kilometre pred cieľom nás privítala oblepená cyklistická značka oznamujúca uzavretý cyklochodník. Tu začalo posledné asfaltové utrpenie. Musím priznať, že som si z minula vôbec tento koniec nepamätal. Možno to bolo únavou. Ale za každou zákrutou som už očakával vytúžený pohľad na kostolnú vežu v Prčicích. Tých zákrut bolo šesť Avšak až tá šiesta mala cenu zlata. Nad obzorom sa týčila spomínaná kostolná veža a to som už vedel, že je všetko v poriadku. Len dôjsť na námestie do cieľa a povedať si – ja som to opäť zvládol. Je to parádny pocit. Hoci som prišiel rozbitý a nebol som sám, bol som na seba hrdý, že moja hlava opäť zvíťazila nad únavou, nad zničenými nohami. Pochod Praha – Prčice – ďakujem za skvelý zážitok.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Romanovi, Radovi, Marekovi, hoc sme podstatnú časť trasy spolu neputovali, za spoločne strávené chvíle počas celého pobytu v Prahe. Špeciálne poďakovanie chcem vysloviť Dúšovi, môjmu spoločníkovi, za bezprostrednú spoločnosť, za nezištnú pomoc a trpezlivosť počas spoločného putovania.

A čo na budúci rok? To sa ešte uvidí. Nechajte sa prekvapiť.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Najprv som si myslel, že to bude dlhšia trasa, tak okolo 10 km. Ale neparkujeme pre autá tak pohodlne. Asfalt končí a pokračujeme po šutoline. Zláta Majstorská cesta. Tu je to divokejšie. Väčšie výmole. Som rád, že mám vyšší podvozok. Nakoniec sme sa od mora dostali autami do výšky takmer 900 metrov.

Naše prvé kroky po krátkej lúčke vedú lesom, teda tieňom. Chodníček je zo začiatku utešený. Po chvíľke sa to však zmení. Zatiaľ to však ide. Ale čím ďalej, tým viac sme presvedčení, že už sme na ferrate. A to teda ešte nie sme. Už zostup do Veli Paklenice nás mal dostatočne varovať, že Chorváti majú trochu iný prístup k turistickým chodníčkom. Taký trochu drsnejší. Ak je skala suchá, dá sa. Ale niektorí môžu mať problém. Naozaj je to trochu dobrodružné.

Prichádzame k ferrate. Tadiaľ veru nepôjdeme. A to Ivan tvrdil, že to dali dôchodci a natočili o tom video. Nakoniec ho doma nenašiel. Ale našiel iné, na ktorom partia Chorvátskych turistov ide tadiaľ bez istenia ako nič. Možno aj my by sme prešli, keby sme boli iba chlapi. A možno nie. Ale tie kecy na internete. Fakt niektorí dokážu napísať čokoľvek. Ferratu dal môj osemročný syn. Vlastne žiadna negatívna reakcia. Je to trochu skresľujúce. Nehovorím, že by sa za sucha nedalo, to neviem, nešli sme tadiaľ.

Tesne pred vrcholom už toho máme dosť. Zvažujeme čo ďalej. Nakoniec sa rozhodneme ísť ďalej, keď už sme tak blízko. Neľutujeme. Výhľady pekné. Ak nerátam hlavný hrebeň, z ktorého sa na nás usmieva najvyšší vrchol pohoria, tak je všetko pod nami. Drsný terén, náročné, ale krásne. Možno preto to je pre mňa najkrajšia akcia tohto pobytu…

Ďalší deň a znovu zmena. Ivan to strieda, aby to nebolo jednotvárne. Po kopcoch Velebitu nás čaká Kudin most cez rieku Krupa, ktorá je prítokom Zrmanije a kúpanie sa pri kaskáde (vodopádoch) Zrmanije. Odvážnejší si berú aj plavky. Z cesty odbočíme na užšiu, potom už je to tak úzke, že si to cez sezónu neviem predstaviť. Aké šťastie, že ak sa rozhodneme, ideme pred sezónou. Cena za to je, že nie každý sa dokáže omočiť v mori.

Znovu sa platí vstupné, tentoraz 3 € na osobu. Klesáme dolu. Vyzerá to zaujímavo. Kudin most je zložený z 12 kamenných oblúkov. Vraj je to najstarší dochovaný most. Iné texty hovoria, že najstarší zachovaný na rieke Krupa. Tomu druhému by som skôr veril. Čakal by som, že bude starší, vraj bol postavený na prelome 18. a 19. storočia. S mostom sa spája milostný príbeh, keď mládenec Kude postavil most, aby sa dostal k milej na druhej strane. Na člne by ho to stálo menej síl a bolo by to lacnejšie… Možno dovtedy chodil na člne. A vlastne kto vie ako to bolo? Našiel som totiž verziu, podľa ktorej most postavilo to dievča, aby sa mohla schádzať s milým. Príbeh je to pekný, ale kameňov veľa a niektoré dosť ťažké. Asi to nestaval jeden človek.

Ďalej to bola klasika. Nevieme do čoho ideme. Začalo to romanticky. Skaly vystriedala rozkvitnutá lúčka. Čo k tej romantike chýba? Zrazu začujem zvuk „Csś“. Toto nebol had! Pivo! Dušan svoje práve otvoril. Vidieť, že je to romantická duša. Kým sme dopili a prišli na koniec lúčky, už mal Ivan brod objavený. Len tak nejak mu nikto neveril, že je to brod. Na mape bol síce nakreslený… možno sú Chorváti zvyknutí na iné veci ako my. Aj niektoré úseky turistických chodníčkov tomu nasvedčujú, že je to asi tak. Jediný Ivan mal odvahu vyskúšať brod. Takmer sa dostal na druhú stranu. Lenže my tenší a ľahší sme radšej do toho prúdu nevošli. A vraj voda je príjemne osviežujúca. Stačilo na chvíľu ponoriť ruku do vody a ani tento Ivanov argument nezabral.

Ešte sme sa stihli presunúť autami k rieke Zrmanija, objaviť Zoranov kemp, jediné miesto na okolí, kde mali pivo, lebo reštaurácia bola zatvorená. Zhovorčivý chlap, ústretový. Takýto prístup k turistom u nás je veľmi zriedkavý. Vraj stačí zavolať, Zoran ideme a on dofrčí a otvorí kemp. Požičiava aj lodičky na splav. Ceny si však už nepamätám. Je tam aj sem tam nejaký vodopádik na rieke. Niekedy sa to dá s člnom, inokedy sa posádky rozdelia, jedni idú pod vodopád a chytajú člny, ktoré tí druhú púšťajú cez vodopád. Možno niekedy v budúcnosti. Ak si to Roman prečíta. Dúfam, že nie, lebo sa tejto akcii nevyhnem.

A potom klasika. Vymenili sa role. Tentoraz Ivan nepresviedča nás, ale ja Ivana. Voda nie je osviežujúca, ale takmer ľadová. Ostatní šli pomaly, babám otočení chrbtom, aby ich nevideli a neodfotili s pokrčenými tvárami. A keďže breh je zradný, šmykla sa mi noha, keď som bol po pás vo vode a zrazu to bolo po krk. Zdalo sa mi to kúsok, zopár metrov, nejako som doplával po ostrov. Šlo to. Keď som prišiel naspäť, samozrejme s dostatočnou prestávkou na slnku na ostrove, začal som opatrne hustiť do Ivana. Takpovediac ho spracúvať. Dostal som ho. Jediného. Preplával so mnou na ostrov.

A znovu sa situácia mení. Tentoraz spracúva Ivan mňa. Preplávajme z ostrova cez Zrmaniju na druhú breh! Váham. Toto je asi tri krát dlhšie ako máme za sebou. Ostatní idú cez most. Ja už som spracovaný. Len voda je naozaj studená. Zlaté more. Tam bol aspoň teplý film. A ešte k tomu tečúca voda. Vraj sa tu cez leto kúpu. Dnes sme vo vode iba my s Ivanom. Dušan sa omočil a zhodnotil, že si radšej dá pivo. Dúfam, že uprostred rieky je plytčina, tá ma zachráni. Plytčina tam naozaj je, lenže voda mi siaha po krk. To môžem rovno plávať ďalej. Ešte v živote som si tak neprial, aby som bol na druhom brehu. Predstavoval som si, ako mi bude dobre na slniečku, ako ma zohreje. Lenže prvé minúty na slnku nič. Slnko ma nevedelo zohriať. Nakoniec som sa z toho spamätal. A to sme preplávali iba niečo tesne cez 60 metrov. A potom klasika, doplnenie zásob v obchode, povinná jazda v mori…

Na tretí deň sme vybrali trasu priamo zo Starigradu, aby si šoféri odpočinuli. Teda aspoň čo sa šoférovania týka. Pôvodný plán bol, že vystúpime na Mali i Veliki Vitrenik a vrátime sa naspäť do Starigradu. Plán vydržal až do sedla medzi oboma Vitrenikmi. Už sa škrtalo. Na výstup sme si vybrali ten veľký. Cesta naň bola taká, aká bola. Dostali sme sa mimo chodníka a tak sme uvideli naše prvé dva hady. Boli plaché. Rýchlo sa prchali niekam ukryť.

Na vrchole sme pobudli dostatočne dlho, aby sa trasa znovu zmenila. Mali Vitrenik sme nechali tam, kde je, ale rozhodli sme sa nejsť hneď naspäť do Starigradu, ale smerom k skupinke horských kamenných domčekov zvaných Tomići. Tu už jeden z hadov syčal, vidieť ho však nebolo. Až keď to vzdal a začal sa plaziť trávou, riadne trávou hýbalo. Asi to bol veľký klacek. Veď aj riadne syčal. Aspoň tak to popisovala Ľudmila, keď sa vrátila z prieskumu domčekov.

Od Tomićov sa šlo chvíľu dobre. Takmer rovinka. Do cesty sa nám postavil ďalší had, teda odplazil sa. Potom sa ale niečo pokazilo. Bolo treba zostúpiť dolu do kaňona Velika Paklenica. Značky boli pekne nakreslené, keď sa človek dostatočne obzeral videl ich. Len ten chodník, ten miestami nevidel. Ivan poctivo znášal rôzne poznámky, i keď za to úplne nemohol. Na mape to vyzeralo kúsok a v akej kondícii je chodníček, a či vôbec je, to vám tá krátka čiarka na mape nepovie. Tu som trochu vinný aj ja, priznávam. Môj nápad to bol.

V kaňone už vládla pohoda. Asfalt s parkoviskom po čase vystriedal kamenný chodníček. Bol tu aj obchod so suvenírmi. Ďalej sme šli len aby sme videli kúsok z Paklenice a vodopád. Na mape bol, len z chodníka nebol vidieť. Ja som ho však nakoniec uvidel. Len som pri tom trochu roztrhal tričko. Iba kúsok, na rukáve. Pri prechode z jednej skaly vo vode na druhú som sa držal konára, trochu zle som to vypočítal a z druhej ruky som nechcel upustiť pivo.

Zostupovali sme asfaltovou cestou. V týchto miestach natáčali film Vinnetou a Old Shatterhand v údolí smrti. Len vtedy tu ešte ten asfalt nebol. Na vstupe do národného parku stál pri závore chlapík v uniforme strážcu parku. Pekne sa na nás usmial a my sme mu cestou okolo pekne zamávali. Už vtedy som mal podozrenie, že sme vďaka brutálnemu klesaniu od Tomićov ušetrili na vstupnom. Pre zlý internet na ubytovaní som až doma na Slovensku vygúglil, že vstupné v máji stojí dospelého na jeden deň 8 €. A potom klasika, niekde sa treba najesť. Tentoraz na okraji Starigradu v reštaurácii Taverna – Kanaba Marasović. A potom pre chlapov takmer povinné osvieženie v mori…

Presúvame sa z Plitvíc do Starigradu, kde tento rok budeme mať náš chorvátsky základný tábor. Nepôjdeme tam však po len takej ledajakej ceste, ale po Majstorskej ceste. V našom jazyku to znamená Majstrovská cesta. Začali ju budovať v roku 1825 ešte pred vynájdením dynamitu. Bol to počin nevídaný a cesta tak predbehla svoju dobu. Zadar a Viedeň spájala príliš dlhá cesta, preto sa rozhodlo, že nová cesta povedie cez pohorie Velebit. Cestu stavali 7 rokov. Stavitelia postavili jeden centimeter cesty za hodinu, 488 metrov za mesiac a 5,8 km za rok. Ďalších asi sto rokov dobre slúžila. Postupne sa na ňu začalo zabúdať vďaka vybudovaniu jadranskej magistrály a neskoršej diaľnice.

Kúsok za sedlom Mali Alan parkujeme. Ešte síce nie je sezóna, ale je pekné počasie a nedeľa. Máme trochu problém zaparkovať. Ľudí je tu dosť. V týchto miestach natáčali nejednu scénu zo série filmov Vinetou. Čaká nás krátky výstup na Tulove grede. Zo začiatku sa čudujeme, ako sa hore dostaneme. Vôbec to nevyzerá tak, že by tam šiel z nejakej strany chodník. A predsa ide. Len občas treba do toho zapojiť aj ruky. Hlavne pri konci. Tam už je aj lano, na ktoré ráčil padnúť veľký šuter. Práve na tomto najhoršom úseku to vzdávame a rozhodujeme sa nepokračovať ďalej.

Majstorská ďalej vedie popri dvoch kaplnkách. K novšej, bielej sme prišli peši, lebo sa nám nechcelo čakať na oneskorencov pri autách. Je venovaná plukovníkovi Damirovi Tomljanovićovi prezývanému Gavran. V týchto miestach ho postrelil srbský odstreľovač. Na následky zranení zomrel pri snahe zniesť ho dolu a previezť vrtuľníkom do nemocnice. Tomljanović bol legendou bojov o chorvátsku nezávislosť. Všade šiel prvý, vzbudzoval dôveru a vedel dostať z obyčajného vojaka to najlepšie. Pritom ani nemal vojenské vzdelanie. Viedol stovky operácií a prieskumov, nikdy však nepadol do pasce. Známy bol aj tým, že vojakov zbytočne nevystavoval nebezpečenstvu. Vojaci ho nevolali veliteľ, ale šéf. Generál Bobetko pred jeho príchodom nezačínal bojové porady velenia. Keď vojaci zažívali ťažké chvíle na bojisku, dodával im odvahu slovami „Už idem priateľ môj.“ A vždy aj prišiel. A prišli aj naši oneskorenci. Ale to už pokračujeme autami ďalej a preto je to iný príbeh…

Už minule Ivan pokúšal Plitvickými jazerami. Síce sme Wellness team, ale nie až taký, aby sme to dali cestou domov. Teda aspoň ja ako šofér si na to netrúfam. Ivan sa však tentoraz nenechal odradiť a dobre sa na moje hroziace námietky pripravil. Urobil prieskum, zamyslel sa a bolo. Tentoraz nepôjdeme na noc do Chorvátska, ale vyrazíme okolo šiestej ráno. Je sobota, nemal by byť problém. Dorazíme do Plitvíc okolo štrnástej. A slniečko tu zapadá okolo pol deviatej. Ubytujeme sa a poobede absolvujeme Plitvické jazerá.

Realita sa moc od plánu nakoniec nelíšila. Vyrazili sme o zopár minút neskôr a prekvapivo dorazili o čosi skôr. Niečo pred druhou sme už boli na mieste. My sme tam boli, naše autá, i ubytovanie. Len ubytovateľ chýbal. Nejaké osoby sa tam pohybovali, ale to boli iní hostia. Nakoniec sme na domáceho museli trochu čakať. Aj nám dal radu, aby sme neplatili parkovné, nech ideme tam a tam a necháme auto pred obchodom. K jazerám vraj zídeme aj odtiaľ. Zísť by sme zišli, ale stálo by nás to viac času a síl. Nakoniec sme sa rozhodli, že zaplatíme to euro a päťdesiat centov na hodinu. Veď tam nebudeme dlhšie ako nejaké štyri hodiny. Veď je nás v aute dosť, to bude 1,5 € na osobu.

Lístok mimo sezónu nás stál 23 éčiek na osobu. Na vstupe sme čelili otázke, aký vlastne okruh chceme absolvovať. Chlapík ukazoval na mape a hovoril, koľko hodín nám to zaberie. Vybrali sme si trojhodinový okruh – trasu E po horných jazerách. Chvíľu sme si počkali na lodičku, aby nás tých 150 metrov prepravila. Na druhej strane už čakala pekná šóra ľudí. Ešte že ideme opačným smerom. Kto ho vie, aký okruh absolvovali oni?

Cez leto tu býva veľa ľudí, idú jeden za druhým ako indiáni na bojovom chodníku. Tisíce indiánov. My tento problém nemáme. Kde chceme, tam sa zastavíme, pokocháme, pofotíme. Nik nás nenaháňa, nik do nás nedrgá, aby sme šli ďalej. Ak treba, chvíľu počkáme, nech sa tých zopár ľudí odfotí. Na fotkách nás však pokope moc neuvidíte, lebo takej fotky niet. Stalo sa to jednoducho. My sme s Dušanom zaostali vzadu. Ostatní si mysleli, že sme vpredu, tak šli, aby nás dobehli. Nakoniec sme dobehli my ich, ale nie na práve fotogenickom mieste. Ku stanici vláčika sme už šli spoločne. Keďže vláčik pred zopár minútami ufujazdil a ďalší ide asi za pol hodinu, ideme pozrieť aj najvyššie jazero. Predposledný vláčik už stíhame. Posledný ide o 18:30. A čo sa stane, ak niekto nestihne posledný vláčik? Ostatným nič, on si to však odšľape po vlastných…

Úvod

Táto akcia popravde vznikla na podnet Petra a Danky už v nedeľu. Teda nie destinácia akcie, ale dátum uskutočnenia. Nakoniec to bola pre mňa lepšia voľba, pretože na víkend som očakával návštevu – vnúčence. Návšteva sa však neuskutoční, nevadí bude nabudúce. Aby som ukojil turistické chúťky Petra a Danky a možno aj ďalších, vymyslel som cca sedemnásť kilometrový okruh v okolí banského mestečka Vyhne. Do trasy som zasadil tri výhľadové vrcholy, jeden krajší od druhého. A čo sa stalo nasledujúce dni? Iba to, že sľúbená / „betónová“ dvojica sa pre chorobu jedného člena SMS-kovo ospravedlnila a ja som márne čakal, že sa na toto dobrodružstvo prihlási ešte niekto ďalší.

Ja som mal však pripravený ešte plán B. O 6.00 hod. som vyrazil autom do Vyhní na turistickú akciu, ale už to nebola pôvodne naplánovaná trasa. Tú som vzhľadom na to, že som išiel sám predĺžil cca o sedem kilometrov a zaradil som do trasy aj návštevu Hradu Marcus. Než som dorazil na štart som splnil procedúru turistickej akcie a to konkrétne rannú kávu, ktorá sa v mojom prípade uskutočnila na nemenovanej benzínke v Partizánskom. Po príchode do Vyhní som pohodlne zaparkoval vozidlo pri Hoteli Sitno, kde je dostatok miesta a parkovanie je bezplatné. A aby som bol úplný, trasu som vylepšil o Vyhniansky travertín Mamut, ktorého návštevu mi poradil Jozef. Poďme teda nato.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Vyhniansky travertín Mamut

Už po pár stovkách metroch putovania, ešte v mestečku, som mohol obdivovať Kúpeľnú kaplnku Panny Márie Kráľovnej. Aj moje kolená si budú toto miesto pamätať, lebo pri kaplnke sa nachádza drevený kríž s Ježišom Kristom. Veď ma poznáte No a aj Vyhniansky travertín Mamut nie je ďaleko. Jeho termálne vody z termálneho kúpaliska nad ním vytekajú rovno cez ustavične rastúci travertín do nádrže pod nim. Kaplnka aj travertín je prakticky ešte vo Vyhniach. Potom ma už zelená turistická značka šikovala ďalej – do kopcov.

Druhý zaujímavý bod – Kamenné more a Kamenná

Dnes už od rána bolo teplo a mne prišlo vhod, že som sa po opustení mestečka ihneď ponoril do tieňa lesa. Išlo sa parádne. Asi po osemsto metroch som prišiel k prvému Kamennému moru. Bol to pre mňa úžasný zážitok, ktorý až tak často nezažívam a nevidím a preto som obhliadku nepodcenil. V mori som sa jemne ovlažil a pokračoval tak, ako mi prikázala zelená značka. No a už o chvíľu prišlo ďalšie Kamenné more. V tom prvom som si iba ovlažil nohy, no týmto druhým vedie naprieč zelená značka a tak som vhupol do plaviek a poďho naprieč morom. More som úspešne a bez ujmy preplával a začal stúpať na vrchol. Vrchol Kamennej ma privítal s „otvorenou výhľadom“. Je to krásny výhľad, no nie kruhový ale aj za ten Bohu vďaka.

Tretí zaujímavý bod – Hrad Marcus

Pred sebou som mal 6.5 kilometra pohodového putovania prevažne lúkami. Túto časť trasy som si pridal aby som navštívil aj pekný hrad. Na tejto trase sa striedali slnečné s tienistými pasážami a dosť často som pil vodu. Od poslednej nepríjemnej akcie, kedy som doplatil na nedostatok tekutín som dnes nič nepodcenil. Už nikdy nezažiť nedostatok tekutín, lebo to má nedozerné následky. Ja som sa poučil. I to je príklad, že sa človek učí aj na vlastných chybách a veľmi dobre si zapamätá nepríjemnosti.

Čo bolo zaujímavé na tejto pasáži, že napriek prítomností mnohých chatiek, domčekov a príbytkov nestretol som žiadneho miestneho človeka ani turistu. Asi v polovici trasy som išiel prevažne lesom, čo bolo vzhľadom na panujúce teplo dobré, ale objavili sa aj husté lesné porasty. No a tie vyzerali ako ja hovorím na „medveďoidné“ a tak som si po každých cca sto metroch zrezka zapískal na píšťalke – pre istotu 

Ku Hradu Marcus ma priviedla so žltou zároveň aj Barborská cesta, ktorá zhodou okolností prechádza okolo hradu. Prichádza z Banskej Štiavnice a smeruje na Repište. Keď som vstúpil na lúku v blízkosti hradu, okamžite som si všimol mohutný strom a pod ním dve lavičky. Tie si priam pýtali návštevníka a dočkali sa ho. Moja maličkosť využila ich pohostinnosť a tieň mohutného stromu nad nimi bol ako bonus. Ďakujem Vám lavičky a strom za skvelú spoločnosť, som si povedal. Pred odchodom od hradu som konečne uvidel nejakých turistov. Zrejme z neďalekého Repišťa prišiel pán s dvoma deťmi a psíkom, tak sme sa spolu pozdravili a ja som pokračoval ďalej.

Štvrtý zaujímavý bod – Jelenia skala

Čo bolo dobré na tejto trase ku skale? Skúste uhádnuť. Kto sa pozrie do mapy, ten si odpovie. Aby si mohol stúpať, musíš klesnúť až na dno. A to doslova Ja som nasledujúcim chodníkom klesol až na cestu, ktorá vedie do Vyhní na mieste zvanom Vindišlajtňa a odtiaľ šup ho hore na protiľahlý hrebeň. Proste paráda. Roman sa nemôže ani hnevať, lebo jeho pravidlo som do bodky splnil. Stačilo si dole pri ceste povedať „Hore je správne“ 

Ale zas aby som len nestrašil. Nasledujúca cesta viedla po cyklotrase. Takže stúpačik pod Jeleniu skalu bol znesiteľný. Cyklotrasu som si zvolil zámerne. Cesta stúpala tak, aby to cyklista zvládol, nie to že turista. Ja som si pri stúpaní skôr oddýchol, ako sa spotil. Spotenie prišlo až neskôr. Záverečná žltá na skalu už nie je pre cyklistov. Mne sa tu pľúca nafúkli ako balón, ale vydržali to. Ku skale z vrcholu žltej vedie päťdesiat metrové klesanie. Návšteva skaly stojí naozaj za všetko. Bolo to moje hlavné a najdlhšie oddychové miesto.

Občerstvenie, pitie tekutín a predovšetkým kochanie sa toľkými krásami jej výhľadov sa nedalo nabažiť. Celá dolina je ako na dlani. Dnes som mal parádne výhľady doďaleka. Na videu uvidíte. Jedno mi však vadilo, že skala s mohutným dvojkrížom nie je chránená tieňom aspoň pár stromov. Je to holé, ničím nechránené miesto a tak v tento slnečný deň moja plešina a krk dostali zabrať. Aj ruky a nohy som mal na konci túry opálené. Nie však spálené. Bohu vďaka. Po príjemne strávenom oddychu som sa pohol ďalej.

Piaty zaujímavý bod – Hajska skala

Po 1600 metroch putovania som vstúpil na modrý Chodník Andreja Kmeťa. Ten ma po chvíli doviedol do miesta s názvom Kešnerovská a tu som mu dal Zbohom. Od tejto chvíle bola mojou kamarátkou zelená značka. Tá prišla z Hodruša-Hámrov a smerovala práve cez Hajsku skalu do Vyhní – do môjho cieľa. Čo bolo príjemné, že celá trasa bola pod stromami. Slniečko si na mňa neprišlo. A to bolo fajn. Dnes ma už dostatočne opálilo. Toľko D-éčka som už dávno nenachytal. Asi v polovici tejto trasy sa objavil akýsi Pivovarský okruh, ktorý prišiel okľukou z Vyhní. Bol to cyklochodník. No nestál za nič, lebo prišiel bez piva. A ako by sa hodilo také aspoň jedno orosené v tomto slnečnom počasí.

Na Hajsku skalu som doputoval spolu so zelenou a cyklochodníkom avšak po svojich, bicykel nebol k dispozícii. Pre tých, čo by chceli na Hajsku skalu na bicykli z Vyhní, nech sa páči majú tu návod. Už len pre ten nádherný výhľad, ktorý som zažil na Hajskej skale sa to oplatí. Či po svojich, či na bicykli, len treba vyraziť. Napokon som na vrchole nechal „jednu fotografiu“ a vybral sa na záverečnú časť trasy dole.

Do cieľa

Je to také pohodové, nie moc prudké klesanie. Od vysielača Na Tysovej už boli počuť zvuky civilizácie a ja som vedel, že dnešná nádherná túra je na konci. Na parkovisku pri hoteli Sitno bolo ukrutné teplo. Len som sa prezul a vhupol do naštartovaného a vychladeného auta a vydal sa smerom domov.

Záver

Parádnu akciu som zakončil jedlom v neďalekej Furmanskej kolibe v Bzenici. Pochutil som si na vynikajúcom baranom guláši s haluškami. Na pitie bolo bezdušové pivo a na doplnenie energie kofola. To bol môj gastronomický program, ktorý navyše bol vylepšený o skvelý pocit z obsluhy, ktorá tu v kolibe pôsobí. Ďakujem za kvalitnú pohostinnosť kolibka.

Na záver chcem povedať, že som očakával väčšiu účasť. Bol ideálny čas na turistiku. Možno by my stačil aj jeden nadšenec. A možno mal každý svoj program. No i tak, ja som rád za každú chvíľu v prírode a nevadí mi, ak idem na akciu aj sám. Možno je to niekedy aj výhoda, človek vtedy podstúpi určitú samoočistu. No a práve to sa dnes stalo v prípade mňa. Ďakujem Pánu Bohu, že mi to bolo umožnené. A s Vami priatelia sa uvidím nabudúce. Dovtedy čau.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Skvelé, že ste nezostali doma, ale vyrazili do hôr.

Ja by som spomenul pár highlightov, ktoré som si všimol na fotografiách ja:

• selfie s neoholeným Jožom
• rozhľadňa v srdiečku
• naši pod rozhľadňou
• štyria krásavci na papierových táckach, mňam

Škoda ze som to našiel aš dnes boli by sme sa k vám pridali

Čas nie je dôležitý. Dôležité sú nadšenie vo výprave a zážitky jednotlivých členov výpravy. Lenže tentoraz je aj ten čas trochu dôležitý. Proste treba byť v správny čas na správnom mieste. V našom prípade k tomu musí ešte aj slnko svietiť pod správnym uhlom. Mali sme šťastie a tak sa nám podarilo uvidieť pekne orosené a nasvietené pavučinky pod hradom.

Do hradu vchádzame ako prví dnešní návštevníci. Skoro sme zbrojnošov pri vchode nachytali nebdejúcich a nepripravených. Väčšina z nich možno, ale stačil iba jeden, ktorý sa pomerne rýchlo spamätal a stálo nás to vstupné. Vraj sprievodca ešte nie je k dispozícii. Snažíme sa s Ivanom vystrúhať najdôveryhodnejšie tváre, akých sme schopní a presvedčiť zbrojnoša, že nám to nevadí, my sa odprevadíme aj sami. Zabralo to. Ivanove presvedčovacie schopnosti sú proste úžasné. Možno je to tým, že je dostatočne dlho ženatý.

Od hradu zostupujeme po žltej. Vždy keď tadiaľto ideme, jeden z nás treskne. Aj naposledy, na Silvestra sa niekto obetoval. Sme dvaja a mne sa nechce práve teraz obetovať sa. Á, čo to? Už sa nemusím obetovať. Ivan, ešte raz, ja som to totiž nestihol natočiť! Juj, ten pohľad. Že by som radšej pridal do kroku? A to som chcel len zachovať pre budúce generácie… Niektorým ľuďom sa proste nezavďačíš.

Som zachránený. Vďačím za to potôčiku Jablonka. Po včerajšom daždi má toľko vody, že aj riečkou by som Jablonku mohol nazvať. Ivan zabudol na moju provokáciu. Ani sa nečudujem. Takto veselo si žblnkotať! A ten jarný chodníček popri Jablonke? Nádhera. Dobre, že sme niekam šli, že sme sa nenechali odradiť. Včera totiž pršalo a viacerí sa obávali, že bude veľa blata. Veď aj trochu je, ale zatiaľ je to dobré. Najviac sme sa zablatili práve v jaskyni Hladový prameň. Jaskyňa nie je síce verejnosti prístupná, ale dnes tam boli jaskyniari, ktorí ju čistia. Mohli sme nakuknúť. Aj to stačilo, aby sme už neboli blatom nedotknutí.

Stúpame. Toto je dnešný najstrmší stupáčik. Pekne to podklzuje. Ešte že ideme hore a nie dolu. Len blázon by šiel dolu. Čo to? Kto to? A smerom dolu? Stoja. Žena sa trochu zasekla. Ani hore, ani dole. Chytila sa stromu a dočiahla aj na manžela. Možno druha. My chlapi to naozaj trochu inak vnímame. On úplne v pohode. Trpezlivo čakal. A nevidel, že polovička je už naozaj zaseknutá. Ivan je gavalier. Pomohol. Chytil sa stromu namiesto nej a trochu ju poposúval k manželovi. No, vlastne sa tam kontrolovane z oboch strán došmýkala. Snáď im to ďalej pôjde dolu lepšie. Aj tak sa dostali ďaleko. My to máme našťastie ľahšie, my ideme totižto hore.

Drapliak ma príjemne potešil. Teda najprv trochu nepríjemne. Občas počujeme šajbu. Toto na vzduchovku nevyzerá. A to občas je častejšie, akoby sme si želali. Občas dávkami. Kúsok od nás je strelnica. Dôležitejšie je, koľko výškových metrov je pod nami. Dostatočne pod nami a to je hlavné. Ivan tu už bol. Vraj je tu lúčka. Zo začiatku nič tomu nenasvedčuje. Ale potom, potom to pripomína tými skalkami trochu chorvátske kopce. Krása. Aj výhľady sú. Toto by som veru na Drapliak nepovedal.

No, a už som sa rozpísal, už je to dlhé. Len v krátkosti. Myslíme si, že nás čakajú dve vyhliadky. V skutočnosti boli štyri. Dolu vo Višňovom Ivan stretáva známeho. Pripravujú registračno-občerstvovací bod na Lazovú stovku. Teda aspoň ja som to tak pochopil. Padli slová „stovka“. Rýchlo preč, lebo keď to moje kolená začujú…

Úvod

Moja potreba opakovane navštíviť Žibrid vznikla už dávno. Keď som spolu s Dúšom „krúžil“ veľkým Súľovským okruhom v septembri 2019, pridali sme si ešte Zbyňovský budzogáň a práve vrch Žibrid. No, ale vtedy sme na jeho vyhliadku vôbec nevyšli. Prešli sme len okolo vrcholovej tabuľky s nápisom a pokračovali do Sedla Patúch. Ja som vtedy vôbec netušil, že na vrchole je nádherná vyhliadka. A tak prišla teraz na rad táto trasa. A keďže som okolie na mape riadne preskúmal, vymyslel som tento parádny okruh s rozhľadňou Dubová a so Zbyňovskou skalnou ihlou.

Dopravu opäť zabezpečil Lubo s Inkou, za čom im veľmi pekne ďakujem. No a aby som bol úplný, tak štart nášho okruhu som naplánoval na parkovisku pri termálnom kúpalisku Veronika v Rajci, kde sa pohodlne parkuje. Navyše, stáli sme priamo na Náučnom chodníku Okolím Rajeckého hradu, ktorým sme zahájili naše putovanie.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Rozhľadňa Dubová

Už úvodné kroky nás vyhnali mimo mesta a to bolo dobre. Nikomu sa nechce ísť zbytočne asfaltom, keď nemusí. Cesta viedla peknou jarnou stromovou alejou a tá nás priviedla k oddychovému miestu, kde sme nepohrdli prestávkou. Bol odtiaľto parádny výhľad na Rajec a už sme videli aj kopec, na ktorom trónila rozhľadňa Dubová. V týchto miestach naše telá vhupli do blahodarne voňajúceho borovicového lesa. Počasie bolo nádherné, slnečné a tak bol náš zážitok ešte intenzívnejší. V miestach kde kopcom prechádza vysokonapäťové vedenie nám obohatila znalosti prvá informačná tabuľa spomínaného náučného chodníka. Informačné tabule nás potom sprevádzali dlhú dobu.

Pred výstupom na samotnú rozhľadňu je zriadené sedenie / oddychové miesto s pekným výhľadom a po krátkej pitnej chvíľke na nej už naše turistické topánky stúpali po kovových schodoch na samotný vrchol Rozhľadne Dubová. Výhľadom a oddychu sme venovali chvíľu a pred odchodom sme ochotne zapózovali mojej kamere.

Druhý zaujímavý bod – Žibrid

Nebolo ľahké sa k tomuto bodu „prehrýzť“. Keďže sme stále išli po náučnom chodníku nemohli sme minúť miesto, kde kedysi veľmi dávno stál Rajecký hrad. Najprv sme sa oboznámili s jeho históriou z informačnej tabule a potom sme povinne vyliezli na dominantný kopec tohto miesta, na ktorom zrejme trónil spomínaný hrad.

Od tohto bodu už naše nohy nešliapali po onom náučnom chodníku. Vybral som adrenalínovejší zostup. Celé nasledujúce klesanie nám pripravilo bahno, kamene a k tomu priamo chodníkom tečúcu vodu. Už sme si mysleli, že po predchádzajúcich dažďoch nezažijeme v Súľovských vrchoch bahnový terén. Mýlili sme sa. Vykúpením a zároveň odmenou nám bolo parádne oddychové miesto zvané Biele brehy. Slnkom zaliata „oáza ticha“ bola ideálna na oddych a občerstvenie. Ak by sme mali špekáčiky, aj opiecť si ich bolo možné. Nabudúce musím preskúmať podobné miesta ešte dôkladnejšie a nariadim do výbavy aj špekáčiky, že Inka  

Pravá turistika prišla okamžite po odchode z Bielych brehov. Zelený chodník sa čoraz viac nakláňal do nepriaznivejšieho uhla. Ani na chvíľu nám nedal vydýchnuť. Bolo treba šliapať stále hore a hore. V tento deň sa mi vôbec nešlo dobre. Bol som úplne bez energie, pretože na Veľký Piatok som podstúpil poctivý pôst iba o vode. A to bolo príčinou mojej „prázdnoty“. No i tak som si túru užíval.

Pred tým než sme dorazili do pomyselného sedla pred vrcholom, si náš kamzík Mišo ešte odskočil na vyhliadku, ktorú som nezaradil do itinerára trasy. Mišo je proste rebel a vymkol sa mi z pod kontroly Na vrchol to odtiaľto bolo šesťsto metrov Chvála Bohu. Moje bezduché telo vystúpilo na Žibrid ako posledné. Parťáci sa už opekali na vrcholovej skale. Tentoraz som sa tabuľkou s nápisom Žibrid nenechal obalamutiť a vyliezol som za asistencie reťazí za mojimi členmi výpravy. Oplatilo sa. Žibrid ponúka nádherný výhľad, avšak iba jedným smerom. Pozorovacie uhly sú tu tak 180°, ale sú nádherné. Dnes ich aj parádne počasie excelentne vylepšilo. Vrcholu sme venovali asi tridsať minút a nezabudli sme ani na spoločnú fotografiu. Bude to klenot v mojej galérii.

Tretí zaujímavý bod – Zbyňovský budzogáň

Žibrid je koncom ďalšieho náučného chodníka. Volá sa Náučný Chodník Stratený Budzogáň a ústi v neďalekých Rajeckých Tepliciach. A tak sme išli hľadať toho budzogáňa. Cesta k nemu, k tomu zázraku prírody, bola nadmieru pohodová. Išlo sa prevažne dole. Na týchto miestach sa už začali objavovať turisti, ktorí pribúdali s približujúcim sa budzogáňom. Netrvalo to dlho a po 1100 metroch putovania sme už „čupeli“ pod impozantným pánom Zbyňovským budzogáňom. Päť minút trvala naša prestávka. Toľko bolo treba na dôkladné zadokumentovanie tohto nádherného skalného skvostu, ktorý je veľmi často navštevovaný. Aj teraz tu bolo veľa návštevníkov a mnoho sme ich stretali aj pri nasledujúcej ceste dole.

Štvrtý zaujímavý bod – Zbyňovská skalná ihla

Po asi kilometri sa stretol náučný chodník so žltou turistickou značkou. Išlo sa po nej parádne. No dopriala nám iba pár sto metrov. Ešte že som sledoval odbočku. Tá nás poslala do ďalšieho kopca. Nebolo to príjemné, ale každý ochotne načrel do zásob a poslušne šliapal k tomuto zaujímavému bodu. Úprimne. Ja som sa o „ihle“ dozvedel iba z mapy.cz a považoval som jej návštevu za dobrý nápad. A ono to naozaj bol dobrý, priam vynikajúci nápad. To potvrdil, po návšteve prekrásnej vyhliadky nad Zbyňovskou skalnou ihlou, každý člen výpravy. Mišo dokonca poznamenal, že skalná ihla a jej vyhliadka má krajší výhľad ako Žibrid. A má absolútnu pravdu. Priam neskutočné počasie nám zážitok z tohto miesta niekoľkonásobne vylepšilo. Kto chce zažiť jedinečnosť tohto miesta musí ho navštíviť. Vrelo Vám to odporúčam.

Do cieľa

Z ihly najprv po žltej, naše kroky viedli k rázcestníku Pod Kamenným dielom. A nasledujúce putovanie hlavne príjemnými lúkami, bolo ako balzam na nohy a výhľady z týchto lúk zas pastva pre oči. V diaľke nám pózovali končiare Krivánskej a Lúčanskej časti Malej Fatry. Nemohli sme si nevšimnúť náš minulotýždňový navštívený kopec Čipčie. Barančeky na oblohe tomu všetkému dali punc kvality. Tento obraz, ktorý sme mali nasledujúce putovanie do cieľa pred očami, sa mi intenzívne vypálil do hlavy. Na túto akciu si naozaj budem dlho pamätať, lebo bola výnimočná trasou, počasím, ale hlavne mojimi skvelými spoločníkmi – Inkou, Lenkou, Lubom a Mišom.

Záver

Ďakujem Vám priatelia za účasť. Že ste nezaváhali ani na chvíľu a išli so mnou, do tento peknej časti Súľovských vrchov a zažili spoločné a miestami aj úsmevné chvíle.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.