Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Ako som sa dostal k tejto akcii? Celkom náhodne. Pôvodne som chcel ísť do hôr v sobotu 25.9. na moje narodeniny. Síce som ešte nemal nič vybraté, ale niečo by sa našlo.
A čo sa vlastne stalo, že som sa na Tesláckej stovke ocitol? Proste otvoril som si môj email a medzi spamom som si našiel oznam o tejto akcii. Hovorím si. Čo to tu robí. Veď ja mám naše hory a turistiku rád a „niekto“ mi ho hádže do spamu? A tak sa spam pakoval do bežnej pošty. A keď som si ešte pozorne prečítal obsah správy, nemohol som odolať Oslovila ma hlavne zaujímavá trasa, ktorá bola iná ako tá na Trnavskej stovke. No ale spomenul som si ešte na Romana a tak mu volám, či nemá záujem ísť so mnou. Nakoniec to dopadlo tak, že idem sám 

V sobotu ráno 4:30 vyrážam z domu do Piešťan k vlaku. Prichádzam na stanicu a tu badám, že rýchlik už stojí na peróne a je pripravený na odjazd. Neskutočné. Ja som si zle vyrátal čas na dopravu a tak nelením a bežím k nemu. Nastúpil som doň v poslednej chvíli. Uf, uf. Vo vlaku si hľadám vhodné miesto. Idem, idem a tu zrazu nejaký chlap sedí sám v štvorke a vedľa seba položený ruksak. Zdvorilo sa ho pýtam, či má voľné miesto a on, že áno. Po pár minútach nachádzame spoločnú reč a zisťujeme, že obidvaja mierime na Teslácku stovku. Takto vzniklo jednorazové partnerstvo na spoločnej ceste Tesláckou stovkou. Môj turistický parťák sa volá Tibor (mimochodom je od Púchova) a dnes môžem povedať, že som rád za jeho spoločnosť na akcii.

Putovanie

Začíname na hlavnej železničnej stanici. Približne za hodinku sa ocitáme na Kamzíku, kde je registrácia účastníkov. Tu zrazu stretám legendárneho Ivana Kadlečíka. A tak, skôr než vyrazíme na trasu, absolvujeme traja (ja, Tibor a Ivan) spoločnú fotografiu. A potom už horsa do dobrodružstva.

Na túto prvú časť som sa veľmi tešil. Nikdy som nešiel na Pajštún z Borinky. Než sme však dorazili na Borinku stala sa nám taká nepríjemná udalosť. V horlivom rozhovore s Tiborom sme zabudli odbočiť k druhému kontrolnému bodu k bufetu Lesanka za Kačínom. Keď sme si to všimli vracať sa nám už neoplatilo. Prvé kontrolné body ešte neboli otvorené a bolo treba spraviť selfie fotografie. My sme selfie robili až na Marianke pri hostinci u Zeleného stromu. Prvej živej kontroly sme sa dožili až na Košarisku v reštaurácii Zapadnutý kút, kde sme si dopriali aj oddych a kofolu.

Za Kozím chrbátom sa nám pritrafila udalosť, ktorú je treba spomenúť. Stretli sme tri príjemné ženy, ktoré nám venovali pár hrejivých viet a samozrejme spoločnú fotografiu. Tiež išli Teslácku stovku a padla dohoda, že ak sa ešte stretneme tak platím na ďalšej občerstvovačke pivo S prianím všetkého dobrého na trase sme sa rozlúčili.

Na kontrolnom bode Zumberg sa k nám pridali dvaja súpútnici. Mladý chalan Kubo a ďalší legendárny stovkár Peter Kováč. Tí s nami putovali až na Pezinskú Babu, kde sme sa rozdelili. Zumberg bol zvláštny aj tým, že sa tu ponúkali ako občerstvenie džemové palacinky, ktoré nám dodali sily pred výstupom na Veľkú homoľu.

Veľká homoľa bol kontrolný bod s príjemnou pani. Tá sa nebránila mojej prosbe opečiatkovať mi aj čelo. Doložiť dôkaz však nemôžem, lebo som udalosť nezdokumentoval fotografiou a pečiatka sa mi vplyvom potenia z čela vytratila
Pobyt na Veľkej homole sme využili aj na návštevu rozhľadne a kochaním sa jej nádhernými výhľadmi.

Guláš a kofola bola predmetom oddychového času na ďalšom kontrolnom bode. A tým bola Chata pod Lesom na Zoške. Aj tu sa stala milá udalosť. Niekoľko minút po nás sem dorazil Jiří Hofman z Prahy, ktorý absolvoval už 924. stovku. Neodpustil som si s ním spoločnú fotografiu. Človek sa často nestretá s takýmito aktívnymi turistami. Pre mňa to bola neskutočná česť. Už len vysloviť to číslo je namáhavé, že „deväťstodvad­saťštyri“ , nie to aj odchodiť. Všetci štyria sme potom pokračovali ďalej.

Trasu k ďalšiemu kontrolnému bodu na Hubalovej nám neúnavne spríjemňoval svojím zaujímavým rozprávaním Peter. Je neuveriteľné, ako má Peter prechodené Karpaty a čo všetko pozná v tomto pohorí. O niektorých veciach som ani len nepočul. Bolo zaujímavé ho počúvať. Po príjemnej kontrole na Hubalovej nás čakali stupáčiky na Skalnatú a na Čmeľok. Po 60. kilometroch sme si ich s „radosťou“ vychutnali. No zaťali sme zuby, lebo nás čakal vytúžený oddych aj s občerstvením na Pezinskej Babe.

Chata Korenný vrch sa stala na chvíľu bezpečným útočiskom. O povznesenie nálady sa postarali okrem oddychu aj párky a kofola. Navyše bolo tu aj príjemné obsadenie kontroly. Mladý chlapec (člen kontroly) nám už z diaľky pri príchode ukazoval smer „k pečiatke“, ktorú sme potrebovali do záznamníka Ja som si s ním a typujem s jeho mamou spravil spoločnú fotografiu. Po oddychu sme sa vydali na poslednú časť trasy.

Táto trasa bola pre mňa rozhodujúca. Pravá noha už štrajkovala (pľuzgier), no povedal som si, že to musím dobojovať. Čakali nás už len dva kontrolné body. Prvý na Bielom kríži, kde bolo treba odpísať nadmorskú výšku zo smerovníka a druhý na Kamzíku, kde bolo treba odpísať názov bufetu na ľavej strane. Takže žiadna živá kontrola, ale mŕtva kontrola
Od tejto chvíle to bolo čisté utrpenie. Monotónne prekladanie nôh. Za tmy sa mi zdal chodník všade rovnaký, to bol ďalší demotivujúci článok. Vôbec som nevedel identifikovať kde som. Za svetla je to úplne iné. Čo je však pozitívne, že hlava fungovala. Tá neúnavne vravela nohám „choď ďalej, len choď“ a ja som odhodlane išiel 

Poznáte ten prípad, keď vám hádžu polená pod nohy? Tak presne som vnímal poslednú trasu, ktorou nás organizátori tohto pochodu poslali až do ústredia KST po asfaltkách mesta Bratislava. Toto asfaltové utrpenie trvalo presne tri kilometre. Vykúpením bol konečný rázcestník modrej turistickej značky, ktorý je osadený priamo pred budovou ústredia KST. Hurááááááááááááá. My sme to dokázali, povedal som si v duchu za mňa aj za Tibora, môjho turistického parťáka. Vo vnútri nás všetci privítali úprimným potleskom a vtedy mi došlo, čo sa mi podarilo uskutočniť. Na prvý krát prejsť trasu Tesláckej stovky. Bol to pre mňa úžasný pocit. Tí, čo chodia pravidelne stovky vedia o čom hovorím.

Záver

Opäť to bol nezabudnuteľný zážitok. Počas poslednej časti trasy sa mi honili hlavou rôzne myšlienky. Dokonca aj také, že už nikdy stovku nepôjdem. Ale ja viem, že to dlho nevydržím a príde čas, keď si poviem „nikdy nehovor nikdy“ 

Na koniec chcem poďakovať môjmu „Tesláckemu“ parťákovi Tiborovi, že som ho mohol spoznať a že sme spolu prežili nezabudnuteľné chvíle na tejto trase.

Milí turisti – dovidenia nabudúce.

Veľká gratulácia!!! Prajem Ti nech rovnako osláviš aj svoje sté narodeniny

Waau Vinco si borec!!! Uži si to v zdraví !!

Táto akcia vznikla ako doplnok k hlavnej atrakcii dňa – Via ferrata Dve veže.

Táto akcia vznikla na predchádzajúcej akcii. Aj to sa stáva. Aďka začala nenápadne. Čo vraj robíme v stredu, cez sviatok. Mohli by sme ísť na Veľký Rozsutec. Ešte tam totiž nebola. Asi sme ju v Slovenskom raji dostatočne nezničili. Úprimne, tie krátke trasy nezničili ani Hanku. Trampolína pri chate vie o tom svoje. Ale tá dlhšia, Suchá Belá – Kláštorisko – Letanovský mlyn – polovica prielomu Hornádu už mohla. Mohla, ale Aďku nezničila. A tak sme si na minulej akcii dohodli nasledujúcu…

Vstávame skoro. Naozaj skoro. Ako niektorí do práce. Sviatok, nesviatok. Budík začína byť dotieravý o 05:15 hod. Okolo šiestej chceme totiž už vyraziť. Vtedy by malo byť už dostatok svetla. Kontrolný pohľad z okna nám tento predpoklad potvrdzuje. Síce nebolo nutné až takto skoro stávať, ale my sme chceli. Chceli sme sa vyhnúť návalu turistov pri šľapaní hore a … aby sme sa aj na ten vrchol zmestili.

Kúsok za dedinou to začalo byť trochu dobrodružné. Medveďa bolo počuť. Našťastie iba počuť a nie aj vidieť. Chvíľu sme váhali, „Je to medveď? Nie je to medveď?“ Padla aj teória o jeleňovi. Veď pokiaľ nevidíme zvuky vydávajúceho, tak to môže byť aj jeleň. Radšej jeleň. Tejto teórii ale nik z nás úprimne neverí Preto pre istotu búchame turistickými paličkami o seba.

Neviem, ako sa to stalo, ale prišla reč aj na to, čo urobíme, keď medveďa uvidíme. Sme to my ale partička. Nik z nás by nepobehol. Toto rozhodnutie však nemá s odvahou nič spoločné. Kĺby a kríže by naše odhodlanie utekať asi dlho nezdieľali. Toto konštatovanie spúšťa ďalšie kolo klepania paličiek o seba…

Do sedla to už nie je ďaleko. Znovu počuť nejakú zver. Úplne iný zvuk. Takže to dole bol predsa len medveď. Toto hore je totiž jeleň. Nech bolo, ako bolo, my sme už v sedle. Pohľad doľava nám však hovorí, že sme iba v sedle. Týči sa tam k nebu Veľký Rozsutec. Naozaj veľký.

Na vrchol prichádzame okolo deviatej. Už sú tu nejakí ľudia, ale nie je to zatiaľ až také dramatické. Pofotíme, ponatáčame, pojeme, popijeme, nájdeme čo treba… Keď ľudí začína povážlivo pribúdať, rozhodneme sa pohnúť ďalej. Dnes sa tak stalo okolo 09:30 hod…

Rozhodli sme sa správne. Čím nižšie klesáme, tým viac ľudí ide hore na vrchol Rozsutca. Dnes tu bude narvané. Pod tanečnicou je viac poľného kvietia ako ľudí. Zatiaľ. Ľudia ale stále prichádzajú. Nečakáme na to, aby sme zistili, koho tu bude viac… Dnes musia byť Jánošíkove diery beznádejne zaplnené!

Aj sú. Chceli sme sa im vyhnúť, ale podarilo sa nám to iba čiastočne. Reku tuto kúsok pôjdeme po modrej a potom od „pod Pálenicou“ to stočíme na zelenú smerom na sedlo Vrchpodžiar… Plán to bol dobrý, len sme si niektoré úseky trochu zle zapamätali. V hornej časti modrej značky je totiž vodopád i zopár rebríkov a reťazí. No nič, aspoň sme si trochu zaspomínali na Slovenský raj. Len ľudí veľa. Prví čakajú dolu na druhých zmiešaných s tretími niekde v strede vodopádu. Tí spolu čakajú na štvrtých hore, kým sa pohnú. Tí by sa aj hli, ale hore sú reťaze, po ktorých zostupujú piati opačným smerom. A kto vie, či za nimi nejdú šiesti? Idú, a tými šiestimi sme my. Nakoniec sme sa tadiaľ nejako preštrikovali a bez ujmy sme dorazili k autu…

Cestou domov sa chceme niekde zastaviť. Ja som dosiaľ nebol na Spišskom hrade. Ostatní tam už síce boli, ale nič nevedeli o skalnom meste a Dreveníku v blízkosti hradu. A je to jasné. Ideme na Spišský hrad a budeme sa motať aj v jeho blízkom okolí…

Prichádzame na parkovisko. Práve otvárajú hrad. Chvíľu rozmýšľame, kam skôr. Či na hrad, alebo radšej do skalného mesta? Parkovisko zaplnené asi do jednej tretiny nám nakoniec našepkáva, aby sme radšej šli najprv na hrad…

Rozhodli sme sa správne. Na hrade pribúda ľudí. Navyše, spodná časť hradu je verejnosti prístupná iba do 12-tej. Potom tam má byť nejaký koncert. Ľudia, čo prídu poobede, však nebudú až takí ukrátení. Ako kompenzáciu za neprístupnú spodnú časť hradu im je ponúknutá návšteva veže zadarmo. Tí doobeda si za návštevu veže museli priplatiť.

Zostupujeme z hradu na parkovisko. Zisťujeme, že je už komplet plné a návštevníci hradu už parkujú na prístupovej ceste k parkovisku. My plynulo pokračujeme ďalej. Čaká nás totiž skalné mesto. Nie je to ďaleko. Nie sme tu sami. Pred nami sem dorazili lezci. Na nejdenu skalu sa bez výstroje a skúseností bežný človek nedostane. My sme však predsa len jednu trochu viac prívetivejšiu skalu nakoniec našli.

Zostáva vyšľapať na vrch Dreveník. Kedysi tu bývalo slovanské hradisko. Dreveník má tú smolu, že je v tieni Spišského hradu. Po hradisku tu toho veľa nezostalo. Vlastne pre bežného smrteľníka nič. Ten pri návšteve tohto miesta o bývalom hradisku ani len netuší. Jedine, že by si o tom niekde prečítal.

A keďže dnešná akcia mala byť krátka, tak žiadne zdržovanie a čo najkratšou cestou k autu…

Pôvodne som sa chcel opýtať čo tam čapovali. Len teraz je to problém, lebo pivá som videl na 4 – 5 fotkách. Hmm, takže náročnosť trasy bola tentoraz ukrytá niekde inde, ako vo vzdialenosti či v prevýšení…

Tentoraz chceme ísť niekam všetci spolu. Preto padla voľba na Tomášovský výhľad. Hanka má však iba dva roky. Preto vyrážame od blízkeho rekreačného strediska Ďurkovec. Odtiaľ je to iba necelé dva kilometre. Hanke sa chce aj nechce. Ako maličké dieťa. Treba ju vedieť zaujať. Po ceste stíhame nájsť aj zopár hríbov.

Kúsok pred Tomášovským výhľadom vidíme zaparkované vozidlo záchranárov. Tipujeme, že je tu kvôli lezcom. Aj tak je. Stačí na to jediný pohľad. Zvedavý pohľad, čo je dolu pod skalou. Je tam všeličo a jeden pán v modrom tričku. Na tvári sa mu zračí pokoj. Musí. Keby panikáril, je už asi dávno dolu. Ale rýchlejšie, ako by chcel…

Je sobota. Niečo medzi desiatou a jedenástou hodinou. A je to aj vidieť. Zďaleka tu nie sme sami. Aspoň sme si potvrdili zistenia zo včerajšku. Papá sa. To mi dáva šancu odloviť blízku kešku. A šancami sa nemá len tak pohŕdať…

Vraciame sa tou istou cestou. Inú možnosť nemáme. Nevadí nám to však. Nepotrvá to dlho a sme znovu na Ďurkovci. V minulosti sme túto schátralú oblasť považovali za bývalý pioniersky tábor. Ide o rekreačnú oblasť, ktorá vznikla niekedy v 60-tych rokov minulého storočia a vraj fungovala do roku 2009! Dnes sme tu videli aj niekoľko nových stavieb. Niekto sa rozhodol oprášiť zašlú slávu tohto strediska.

Pri parkovisku sme uvideli drevenú sochu hvezdára. Trochu ma to prekvapilo. Hvezdár a zrovna tu? A vraj tu nebol jediný. Občas sa tu vyskytnú aj hvezdári z mäsa a kostí, pretože Ďurkovec je v určitých kruhoch známy ako prírodná hvezdáreň. V tejto oblasti je totiž veľmi nízky svetelný smog.

September. Piatok. Niečo pred ôsmou. Splnenie týchto podmienok stačí na to, aby bola Suchá Belá celá naša! Okrem nás ani živáčika. Takže nabudúce, ak sa tu nechceme tlačiť ako pred pokladňou niekde v Tescu… stačí prísť mimo sezóny, cez pracovný deň a začať turistikovať pred ôsmou…

Začína to nevinne, takmer romanticky… tuto kúsok popri potôčiku, občas prechod po kamienkoch na druhú stranu, zopár krokov po koryte… Ale pozvoľne sa to mení, občas nejaká stupačka, či vodorovne umiestnený drevený rebrík umožňujúci prechod ponad koryto suchou nohou. Tu už mnohí zbystria a čakajú, aké to bude mať rozuzlenie…

Rozuzlenie niektorým vyrazí dych. Niektorým dokonca od nadšenia z toľkej krásy. Nečudujme sa im. Misové vodopády sú proste očarujúce. Len sa treba popri nich dostať nejako ďalej… A práve na to sú tam tie rebríky. Tentoraz vedúce správnym smerom. Rovno hore. Chodníček vedúci Suchou Belou má pre návštevníkov pripravených takýchto rozuzlení niekoľko. A my sme to všetko mali v toto ráno sami pre seba. Prvých ľudí sme stretli až kúsok pred záverom Suchej Belej. A to táto roklina patrí medzi najnavštevovanejšie v Slovenskom raji. Cez sezónu tu býva doslova narvané…

Času a síl máme dostatok, preto voľným tempom pokračujeme na Kláštorisko, veľmi dôležitý bod. Bod občerstvenia. Občerstvením sme však neminuli všetky ponúkané možnosti Kláštoriska. Boli aj takí, čo miestnu pohostinnosť zneužili až tak, že si spokojne ľahli do slnkom vyhriatej trávy…

Znovu čelíme otázke „Čo teraz?“ Znovu sú všetci plní síl a nikomu sa na chatu ešte nechce. Preto sme si prielom Hornádu trochu predĺžili a zostupujeme k Letanovskému mlynu. Tradične si posedíme pri starom známom turistickom prístrešku. Niečo pojeme, trochu si odpočinieme. Nie všetci však odpočívajú. Neuveriteľné, čo tam jeden chlapík stváral s dronom. Skoro dva krát oň prišiel…

Postupujeme prielomom Hornádu smerom k ústiu Kláštorskej rokliny. Zrazu ide oproti nám skupinka veselých dôchodcov. Veľmi veselých. Nestihneme ich ani poriadne pozdraviť a už čelíme otázke „Neviete kam ideme?“ Veľmi netradičná forma otázky. No, nevadí. Tvorivosti sa medze nekladú.

Veľmi chceli ísť smerom na Podlesok. Len im úplne všetko nevyšlo podľa predstáv. Farba turistickej značky sedela, ale smer mali úplne opačný. A dokázali to úplne sami. Nepotrebovali na to ani Vincentovu čarovnú skrinku. Chvíľu na nás nedôverčivo pozerali. Mapa v mobile ich nakoniec presvedčila o tvrdej realite. Realita možno bola tvrdá, ale nemala dostatok síl, aby im ubrala z dobrej nálady. Nakoniec sa otočili a šli s nami. Našťastie ich omyl stál iba zopár stovák metrov navyše.

Nebolo to už ďaleko k hrdlu Hornádu. Práve tu nás chytila kríza. Občas nás aj niekto obehne. Len tak zo zvedavosti zisťujeme, čo stvárajú dôchodcovia. Dostávame rovnakú odpoveď „Tí? Veľmi veselá partička…“ Smer majú zatiaľ správny. Majú veľkú šancu dnes pred západom slnka doraziť do Podlesku. My však na nich nečakáme, ideme o kúsok ďalej, do Betlanoviec. Máme ešte totiž povinnosti. Zjesť všetko ugrilované…

Obrázok: Za plotom nám tečie Hornád. Našu dreveničku spoznáte tak, že je pri nej tranpolína

Sú tri hodiny poobede. Sme ubytovaní. Nákup v Jednote máme za sebou. Čo teraz? Do večera ďaleko. Dáme si niečo krátke, nenáročné. Niečo na rozhýbanie… a ja k tomu urobím malý test. Test konopnej masti a jej účinnosti. Totiž v utorok mi trochu ruplo v kolene…

Trasa je síce krátka, ale na tom malom kúsku zažívame rôznorodu krajinu. Začína to najprv drsne. Nie, žiadne prevýšenie, ale asfalt a s ním nerozlučne spojená premávka. A niektorí naozaj jazdia drsne. Ten neskôr vystrieda nespevnená cestička vedúca cez nižné lúky pri Hornáde. Jedným okom len tak na zopár sekúnd nakukneme do hrdla Hornádu. Lepšie ako keby sme pozerali do hrdla medveďovi… Zažijeme i kúsok lúky a potom rovno do lesa, v ktorom nás čaká trochu stúpania na Zelenú horu.

A sme hore. Výhľady? Musíme hľadať. A keď nájdeme, musíme mať aj bohatú fantáziu. Veľmi bohatú. Marcelov hrad? Musíme hľadať a znovu by k tomu bodla aj bohatá fantázia. Kešku? Znovu hľadať, to už je taká tradícia. Čo sme mohli nájsť, sme našli. Čo sme mohli vidieť, sme videli. Je načase, ísť naspäť…

Od poslednej túry som pozorne sledoval predpoveď počasia a ajhľa shmu, yr.no a hzs sa zhodli. Rozhodil som siete, avšak sólo kapry Vinco a Samo H. sa zasa vyvliekli. Domčo nesklamal a dokonca zabezpečil aj ďalších účastníkov na vyvažovanie auta v zákrutách. Na pozícií hosť nastúpili Natálka a Marek. Účasť Domča ma dosť vystrašila po zhodnotení jeho kondičky na predchádzajúcej túre. Ešte viac ma vydesil basketbalista Marek. Cestou pre Natálku som sa utešoval, že aspoň ona nebude mať ambíciu ma uštvať na prvom kopci. Krvi by sa vo mne nikto nedorezal, keď z nej vyšlo, že je niekoľkonásobná majsterka Slovenska vo viacboji!!! O piatej ráno sme vyrazili od auta, tempo, ktoré nasadil Domčo, mi pripomínalo preteky áut do vrchu na Pezinskej Babe. Veľa si z cesty na Predný Salatín nepamätám, iba to, že sme to vyšli za polovičný čas. Ak by sme ešte o niečo zrýchlil, tak by som hore vypľúval smrekové ihličie, ktoré by som nasával ako vysávač pri hlbokých nádychoch. Stihli sme aj východ slnka na Prednom Salatíne, s ktorým vôbec nerátal v mojich časových plánoch. Dnes už s časovým odstupom vravím: " Vďaka Domčo! ". Prvých ľudí sme zahliadli až počas stúpania na Brestovú. Cesta hrebeňom bola parádna, suchá a nebo bez obláčika. Nebol by som to ja, keby som si nestrihol skratku!!! Spod Pachoľa som zakufroval hlboko pod Baníkovské sedlo, čo nám pridalo v klesaní a následnom stúpaní + 200 metrov. A ako si všimnete v galérii, chýbam na vrcholovej fotke na Baníkove, pretože v tom čase som ešte zomieral o 50 metrov nižšie. Pri mojom zostupe z Baníkova v roku 2012 som zažil hrozné poníženie. Keď som štvornožky liezol po skalách, tak ma prekročil mladý Poliak. Myslel som, že to už nič neprekoná, kým ma na tejto túre nepreskočil chlapčisko aj so psom na vodítku!!! Pod Hrubou kopou sme si povedali, že nebudeme to hrotiť a rozhodneme sa ako ďalej až v Studenej doline. V Studenej doline partia bola ochotná dať to ďalej, podľa ich slov, aby sa sem už nikdy nemuseli vrátiť. To som nehodlal dopustiť a zavelil som na odchod z hrebeňa. Verím tomu, že na Volovec by sme to stihli ešte za svetla, ale mňa by to zničilo a na druhý deň som mal program. Žiaľ, mám aj smutnú správu, chceli sme večerať v Ružomberku v mexickej reštaurácii, ale dnes je z nej sushi reštaurácia s pizzeriou. Akciu hodnotím ako vydarenú, hory a počasie robili čo sa dalo k našej spokojnosti. Ďakujem mojim súputníkom za skvelú spoločnosť a túru vrelo odporúčam aj ďalším.

Lovím si tak v pamäti a vo fotkách dávnominulých a musím ešte raz zacitovať sám seba z už napísaného komentára: „A práve na tomto mieste som si spomenul na onú turistickú akciu z júna 2017. V mysli sa mi dokonca vybavili tváre zúčastnených, keď sme po oddychu na tomto mieste zbadali, aký kopček nás ďalej čaká.“

A teraz to, čo som chcem ukázať, teda tie tváre zúčastnených. Ja si myslím, že je to krásna spomienka a mnohým sa vybavia v hlave mnohé spomienky 

Už si spomínate?

Úvod

Na túto akciu som vlastne nemal ísť. No na kávičke začal Jozef jazdiť počítačovou myšou po mape.cz. Klik sem, klik tam a zrazu bola z toho veľmi atraktívna trasa v Malej Fatre s veľmi zaujímavými miestami. Neodolal som. Kto by aj odolal.

Je to už dávno, čo som naposledy bol v Malej Fatre. Štartovací bod je mi veľmi známi. Čuduj sa svete, ale ja som sa rozpamätal, keď sme štyria dobrodruhovia v júni 2017 začínali práve spod hradu Strečno dvojdňovú púť Malou Fatrou. Nostalgia ma opila a preto som išiel na túto akciu.

Prvý zaujímavý bod

Keď sme vyrazili chvíľu naše kroky viedla asfaltka. Za posledným domom zrazu – Vpravo bok! Prvý stupáčik nás privítal nepripravených. Myslel si „veď vy sa po pár metroch do toho dostanete“ a mal pravdu, dostali sme sa do prevádzkovej teploty. Krátky výdych na vrchole stúpania pri informačnej tabuli a poď ho do ďalšieho Ten prvý nás nechal len chvíľu oddýchnuť a ponúkol nám prvé výhľady. A potom kričí pomééééééééééé. A my ideme, lebo chceme vidieť ďalšie výhľady a krásy tejto prírody.

Po námahe sa nám dostala prekrásna odmena v podobe rozhľadne Špicák. Chvíľu sme tu aj pobudli, lebo kto by chcel ihneď opustiť také pekné miesto? Čas sme riadne využili. Ja som ho využil na konzumáciu jedla, iný na kochanie sa z rozhľadne a iný sa kochal cez oči drona. Proste každý po svojom. Ale keď nadišiel čas pokračovali sme.

Druhý zaujímavý bod

Takým miernym stúpaním sme prešli vrcholom vrchu Havran a bolo to také mierne až do sedla pod Kojšovou. A tu zrazu výzva. Chceš dosiahnuť Kojšovu? Tak sa posnaž tíško šeptal strmý kopček a my chceš nechceš, ale skôr chceš, stúpame na vrch Kojšová. Kto by nechcel byť odmenený pekným výhľadom. Veď to sú také diamanty turistiky. Turistika nie je o rovinkách, ale o kopčekoch a niekedy aj o poriadnych kopcoch ba až štítoch. A členovia nášho spolku kopčeky zbožňujú a preto svorne stúpajú. Prezradím, dosiahli sme vrchol Síce Kojšová neponúka kruhový výhľad, ale ten čo ponúka je príťažlivý. Nás potešilo aj to. Tu sme zistili, ako sme vystúpili hore. Ivan spomenul elektrické vedenie, pod ktorým sme pred chvíľou išli. Až tu si človek uvedomí, čoho je schopný.

Pri zostupe do sedla pod Kojšovou sme ešte navštívili Kojšovský budzogáň. Na jednom krásnom mieste sú sústredené skaly vyrastajúce zo zeme rôznych tvarom. Je to nádherné miesto, ktorého klenotom je práve Kojšovský budzogáň. Na dve väčšie skaly sa dalo aj vyliezť, ale my sme riskovať úraz nechceli a tak sme sa uspokojili aj s pohľadmi zo zeme.

Tretí a štvrtý zaujímavý bod

Boli to body naplánované. V žiadnom prípade sme ich nechceli obísť. Síce netušili sme aké budú, ale aj tak, naši členovia sa nevzdávajú. Bolo treba najprv dosiahnuť sedlo Javorina a bola to teda riadna výzva. Hlavne posledný stupáčik bol „výživný“, ako s obľubou hovoria niektorí členovia nášho spolku. Samozrejme, že sme ho nevyliezli na jeden krát. Pár krátkych zastávok bolo treba, ale dali sme to.

Asfaltka nás priviedla na malú križovatku. Ako prvé nás zlákali výhľady na okraji kameňolomu pod vrchom Polom. Okraj je holý bez stromov a tak je na čo sa vynadívať. Dominantou je Žilinská kotlina, v pozadí ktorej trčia Súľovské vrchy a Kysucká vrchovina. Je to fotogenické miesto, až na ten kameňolom. Aj napriek tomu sme si to užili. Čas bol využitý na oddych, jedlo i dronovanie. Kúpanie v miestnom jazierku sme zavrhli, lebo v poznámke k akcii nikto nenapísal, že plavky sú nutnou výbavou na túto akciu 

Po tejto vyhliadke nás rovnako zaujal aj štvrtý bod. Na vrchu Polom dominuje Pamätník I. Československého armádneho zboru. A tu sme sa zdržali dlhšie. Je to príjemné pietne miesto s hodnotným odkazom pre všetkých, ktorý by chceli zabudnúť, ako to bolo v druhej svetovej vojne. Myslím, že je potrebné neustále si pripomínať udalosti, ktoré sa v tej dobe udiali a mať stále na pamäti odkaz, ktorý nám takéto miesta zanechávajú. My sme si miesto a činy ľudí tej doby uctili päťcípou hviezdou z ľudských tiel na zemi pred stĺpom pamätníka. Takto som to cítil ja a myslím, že aj ostatní. Stačilo sa len pozrieť na sochu matky s deťmi po ľavej strane, ktorú už spomenul Jozef.

Piaty zaujímavý bod

Bol to zaujímavý bod len pre keškárov. Kto by čakal nejaké výhľady z Grúňa mýlil by sa. Hoci medzi stromami vykúkali Vrútky a Martin, ale do výhľadového miesta to malo ďaleko. Aj preto sme sa tu dlho nezdržali a vrátili sa „kalupom“ späť do sedla Javorina.

Šiesty zaujímavý bod

Sedlom Javorina vedie hrebeňovka Malej Fatry. A práve na tomto mieste som si spomenul na onú turistickú akciu z júna 2017. V mysli sa mi dokonca vybavili tváre zúčastnených, keď sme po oddychu na tomto mieste zbadali, aký kopček nás ďalej čaká. Dnes sme jeho výzve odolali Nepatril do našej trasy a myslím, že mnohí boli aj rady. Nás čakal zostup po červenej, po tej červenej, ktorou sme onoho dňa stúpali hore. Je to proste zážitok. Z hlavy mi „vyplávali“ zážitky, ako keby to bolo teraz. To sa musí zažiť.

Trvalo nám to chvíľu do sedla Rakytie. V pláne bol aj vrch Rakytie, ktorý je čoby kameňom dohodil. No jednoznačne sme všetci konštatovali, že na dnes je toho dosť a vynechaním tohto vŕšku máme dôvod tieto nádherné miesta navštíviť niekedy nabudúce.

A teraz k tomu šiestemu bodu. Nebol to vŕšok, nebolo to sedlo, ba ani nejaké výhľadové miesto, ale bolo to Bistro Špicák pod hradom Strečno. Vypiť kofolu, či pivo po túrke je ako dostať energiu do žíl, do tela. No nebolo to všetko. Smäd sme uhasili ale čo hlad? Nebojte, aj ten sme zahnali. Po príchode k autu a prezlečení sa do voňavejších oblečení prišiel na rad Penzión Irenka V príjemnom prostredí na terase s výhľadom na rieku Váh a kompu, chutila cesnačka so syrom a šunkou oveľa viac. Smäd sa ozval aj druhý krát a tak prišla na rad znovu kofola, pivečko i kávička.

Záver

Nechcel som ísť, ale išiel som. A som šťastný, že som išiel. Pôvodné prognózy boli, že pôjdeme dvaja – ja a Jožo. Niekoho neodradilo ani, lebo cez týždeň, ale…
…atraktivita a zaujímavé miesta pritiahli aj ostatných, ďalších, tak ako mňa. A musím povedať, že som bol rád. Práve takto vznikajú neopakovateľné zážitky a spomienky, ktoré mám tak rád.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto turistickej akcie.

Pauzička, káva a zapnutý počítač. Nik odo mňa nič nechce. Zrazu čumím na online turistickú mapu. Síce ma to zo začiatku ťahalo do iných kútov Slovenska… Nakoniec som pri blúdení nad turistickou mapou zablúdil práve sem. Možno za to môže to, že sme tu raz boli. Vtedy sme šli hrebeňom Malej Fatry zo Strečna do Fačkovského sedla. Lenže práve v tejto časti sú kúsok od hrebeňa rôzne zaujímavé miesta. Tak som ich jednoducho pospájal. A takto vznikla táto trasa…

Parkujeme kúsok od výjazdu z kompy. K hradu, vypínajúcom sa na skale to nie je ďaleko. A týmto dobré správy končia. Teda nekončia, ale začína stupáčik. A ten nekončí. Lezieme totiž na rozhľadňu Špicák. Priliehavý názov. Už sme na hrebeni, na ktorom rozhľadňa stojí. Lenže ten hrebeň je naklonený. Neustále. Večne to snáď tak nebude. Nebolo. Sme hore pri rozhľadni. Čaká nás zaslúžená pauzička. Koľká v poradí? To je jedno. Táto je zatiaľ najdlhšia. Kochať sa treba. Veď je aj čím…

Vzácny to okamih. Chvíľu rovinka. Občas dokonca klesáme. Ale len preto, aby sme znovu mohli stúpať. Kam? Tentoraz na Kojšovú a k budzogáňu. Z vrcholu, kam vedie neznačkovaný chodníček, je obmedzený výhľad. Síce obmedzený, ale potešil…

Znovu stúpame. Tentoraz na Polom. Znovu priliehavý názov. Chodníček totiž občas vedie miestami, kde už stromy nie sú. Len asi vietor za to v tomto prípade nemôže. Stačí sa obzrieť cez plece. Hrad? Keď sme parkovali, vyzeralo to tak, ako keby stál na skale… Odtiaľto to vyzerá tak, ako keby bol tesne nad dnom jamy. Rozhľadňa? Hlboko pod nami. Kojšová? Pomaly, ale isto sa prepadáva do hlbiny…

A sme tu. Polom. Konečne hore. A to sme si už pri rozhľadni mysleli, ako sme už vysoko. Omyl. Nikam nechoď vrchol. My totiž ideme ešte kúsok tuto ďalej… k vyhliadke nad kameňolomom. Veru, škoda by bolo nenavštíviť toto miesto. Sú odtiaľto totiž obmedzené výhľady. Z vrcholu, na ktorom stojí pomník 1. ČS armádneho zboru, totiž moc výhľadov nie je. Zato toto miesto núti k zamysleniu. Síce nie každého…

Prvé, čo mi padne do oka je súsošie. Matka a dve ženy s deťmi v náručí… Snáď od pradávna tak bolo. Muži čelili nebezpečenstvu. Tentoraz šli do vojny. Najstrašnejšej, akú ľudstvo doteraz zažilo. Medzi nami mužmi je mnoho dobrodružných pováh. Naši predkovia neraz túžili byť hrdinami. Snáď odpradávna. Veď aj Homér ospevuje hrdinov Trójskej vojny… A odpradávna to Ženy a matky vnímali úplne inak. Plakali. Na rozdiel od mužov si totiž uvedomovali, že nejeden z mužov, synov, otcov… sa už nevráti.

Nestačilo. Ešte sa musíme vytrepať na Grúň. Teda nemusíme, ale chceme. Vraj sú aj tam obmedzené výhľady. Jediné, čo sme našli, bol vrchol. Síce medzi stromami, na jednom kúsku, bolo niečo… ale iba pre človeka s bohatou fantáziou…

Zostupujeme. Veď by sa už aj patrilo. Čas tlačí. Teda netlačí. To skôr ten kamienok v topánke… V sedle zisťujem, že ten kamienok bol podstatne menší, ako sa tváril byť. Teda, taký malý a tak veľmi dokáže tlačiť! Ako dieťa. Čím menšie, tým výraznejší a výskavejší hlások má…

Parádička. Autá! No počkať! Veď ani jedno nie je naše. Tak nič. Ale aj tak tu chvíľu pobudneme. Čapujú tu totiž kofolu… Po kofole je svet hneď krajší. Môžno za to môže ten rafinovaný cukor, ukrytý v tomto nápoji. Rafinovane nám urobil svet krajším.

Ďalšie parkovisko. Tentoraz správne. Auto tu máme. Už len nájsť kľúče od auta…

Pekná túra, ale ja už hore len takto: