Komentáre k turistickým akciám

Úvod

V úvode spomeniem a prezradím, že viac menej o účastníkoch som vedel. Sám som ich obtelefonoval. Trocha ma svojim prihlasovaním na akciu potrápil Dúšo, ale všetko sme si vysvetlili v Piešťanoch pri Tescu.

Ľudka ma svojim prihlásením prekvapila. No keď som si prečítal, že je po výrone členka čudoval som sa, že chce podstúpiť aj keď len výstup na Strážov a späť. Výstup na Strážov nie je ľahký. Samy sme sa o tom počas našej túry presvedčili. Ľudka, na Strážov určite ešte niekedy v budúcnosti pôjdeme a pevne verím, že Ty a teda Tvoj členok bude fit a budeš sa v plnej sile môcť zúčastniť. Na to zober jed 

Dopravu na štart dnes zabezpečil Lubo, za čo mu chcem veľmi pekne poďakovať. Kým nás bezpečne dopravil do Zliechova absolvovali sme tradičnú rannú kávu v Zadarmovciach. Ešte spomeniem že parkovanie, teda hľadanie parkovacieho miesta, prebehlo presne v duchu PATa a MATa. Do Zliechova sme vchádzali dva krát, nakoľko naša trasa smerovala omylom do Čičmian. A tak sme tabuľu začiatku obce Zliechov videli dva krát Aspoň som príchod mohol natočiť, pretože prvý krát to akosi nevyšlo Štartovanie tejto akcie prebehlo presne podľa štandardov Spolku PAT a MAT. Môžeme ísť na to.

Putovanie

Už na parkovisku sme boli zoznámení s blatom. Každí bol však s týmto vysporiadaní. Tenisky zostali v aute a na nohy sa porúčala odolnejšia turistická obuv.

Začiatok putovania viedol cez Podhradský potok. Blatko nás ešte chvíľu sprevádzalo, ale vstupom do naozajstného lesa nám dalo pokoj. Pod nohami nám väčšinou šušťalo lístie. A bolo ho hodne. Náš vstup do lesa nám vzápätí hodil pod nohy výživné stúpanie, ktoré tesne pred príchodom na Lúku pod Strážovom vygradovalo do serpentín. Z minulosti si pamätám Lúku pod Strážovom, ale hlavne nenáročný a pohodový výstup na samotný Strážov. Po príchode na Strážov nás privítal asi päť minútový výhľad. Vzápätí prišla na vrchol hmla a my sme už hov.. videli Kým som hľadal miesto na vyhotovenie timelapsu bolo „vymaľované“. Dobrá správa pre Ľudku. Dnes nám výhľady zo Strážova neboli dopriate a tak sa výstup naň bude v budúcnosti opakovať. Budeš mať šancu sa zúčastniť. Spoločnú fotku s „majestátnou hmlou“ sme absolvovali iba dvaja – ja a Lubo. Inka s Dúšom odišli do sedla hľadať závetrie pre oddych. Pohodlie bez vetra nám poskytli husté stromy hneď vedľa rázcestníka. V mojom ruksaku „čupel“ obložený chlebík, ktorý som za žiadnych okolností nechcel doniesť domov. Tak ako sa stalo niekoľkokrát predtým Poviem Vám, čo mal Dúšo na jedenie. Z ruksaku vytiahol „polystyrénový guľatý chlebík“ a naň si vytláčal šunkovú penu. A čo Inka s Lubom? V miske pekne narezaná slaninka, horčica a chlebík. Aj mne sa ušlo A potom sme sa pohli ďalej. Čakali nás vymaľované Čičmany.

Úvod zostupu po prejdení lúkou bol prudký, ale vzápätí nám mierne klesavý terén nechal oddýchnuť nohám. Navôkol popri chodníku sa objavili pekné skaly a neskôr nižšie nám nádherný strom obrastený machom ponúkol spoločnú fotku, ktorú sme s vďakou prijali. Vzápätí sme už vychádzali na asfaltku, ktorá nás priviedla do jedinečnej a veľmi navštevovanej obce. Vymaľovanými Čičmanmi sa išlo parádne. V popise k akcii som sľuboval gastronomickú prestávku. A tá aj bola. Pod „svoje krídla/strechu“ nás privinul Penzión Javorina. Bolo príjemné tu zložiť svoje kosti, oddýchnuť si a najesť sa. Takže. Ja a Lubo sme mali cesnakovú polievku, Dúšo si dal kapustovú a Inka si vystačila s čajíkom. Asi nebola hladná po tej slaninke na Luke pod Strážovom. A aby som nezabudol. Bola aj kofolka a bylinkové pivo. To Vám neprezradím, kto čo mal. Na to musíte prísť samy Príjemne sme si tu posedeli, oddýchli a pojedli a potom pobrali sa ďalej.

Prvé kroky Čičmanmi boli pekné. Obdivovali sme pekne namaľované drevené domy. Bolo sa na čo pozerať. Veď viete. Mnohí tu už boli aj s rodinami na nejakom výlete či dovolenke. Proste Čičmany sú nádherné. Za dedinou nás chvíľu trápila asfaltka, no tá nás po žltej kopla doľava a viedla nás jemným stúpaním do Sedla Samostrel. Nostalgicky sme si zaspomínali na február tohto roku, keď sme sa tu ocitli a vzápätí stúpali po zelenej na Hrubú Kečku. Dnes nás odtiaľto ťahal zostup po žltej až na dno. V duchu som tušil, čo nás čaká. V Sedle Samostrel bola krátka prestávka aj so spoločnou fotografiou. Priatelia, pamätáte sa ako sme touto cestou išli hore do sedla a kamene na ceste nám masírovali členky? Tak dnes sme to zažili znova, avšak cestou dole. No zvládli sme to a ocitli sa na sútoku dvoch potokov – Pod Hrádkom. Ten mohutnejší, Strážovský potok, nám príjemne zurčal do uší pri putovaní na Červíkovu Chatu.

Od Červíkovej Chaty na 1.5 kilometri tristo metrov výškových sme vystúpali do sedla. Neviem či je to mnoho, ale mňa na konci už pálili lýtka. A mnohí z Vás už tiež toto stúpanie podstúpili, tak môžu hodnotiť. Ale na našu obranu spomeniem, že my sme to absolvovali prakticky na konci túry. Nespomínam to, pretože by som chcel nejaký metál, či medailu Len aby sa nezabudlo, že sme tadeto išli. Konkrétne toto sedlo nemá názov. Na mieste je síce tabuľa s nápisom Sokolie, podľa rovnomenného vrchu, ktorý sa vypína hen opodiaľ. Ale my sme mu dali náš názov Ľudovo sedlo. Zainteresovaní vedia o čom hovorím Inak s myšlienkou výstupu na Sokolie sa pohrával Dúšo, no my ostatní sme mu jeho myšlienku okamžite „rozprášili“ do vzduchoprázdna 

Záver

Záver klesavého putovania do Zliechova bol idylický, oddychový, debatujúci, premietajúci zážitky práve prežité na túre. Posledné kroky viedli po ceste už bez stromov lúkami s výhľadom na stále zahalený Strážov. A tak moje reči o ustavičnom chcení návratu po odchode zo zahmleného Strážova neboli na mieste. Odhalenia majestátneho Strážova by sme sa dnes nedočkali. O tom niet pochyb. Dnes nám Strážov výhľady neposkytol. Určite mal na to svoje dôvody. Tie dôvody možno predstavujú pozvánku na návrat. Nechajme sa prekvapiť, čo bude na budúce. Dnes, aj napriek týmto skutočnostiam, bola túra nádherná, jedinečná, neopakovateľná. A ja som rád, že som opäť mohol byť s mojimi priateľmi zo spolku – INKOU, LUBOM a DÚŠOM. Ďakujem Vám priatelia za možnosť byť s Vami a prežiť s Vami pekný deň.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Zdravím, Pôjdeme len na Strážov, vlastným autom, Som po výrone členku, ale teším, hurá

A možno sa nám rodí nová tradícia. Čo by to tak mohlo byť? Ak sa v budúcnosti tento typ akcií osvedčí, tak nám možno vznikne niečo ako krátka nedeľná vychádzka. Aj na zimu to bude ideálne. Dnes to bolo na tému malý hrad s malým okruhom. Napriek tomu to bola náročná akcia. Dĺžkou niečo tesne cez 5 kilometrov to nemohlo byť. Ani prevýšením v podobe asi 300 výškových metrov. Tak čím? Dušan si našiel svoje obete. My šoféri sme boli tentoraz v bezpečí, ale ženy to trochu schytali. To je tak, keď ten, čo môže, zrazu nemôže a Dušanovi jeho spoločnosť veľmi chýba.

Lednica je naozaj malý hrad. Je síce malý, ale napriek tomu má niečo, čo iné, i keď väčšie hrady nemajú. Hrad je rozdelený skalným bralom na dve časti. Do druhej časti hradu sa dostanete cez do skaly vysekaný tunel. Toto bol len začiatok. Teraz k čerešničke. Je tu rebrík, niečo tesne cez 20 metrov vysoký. Trochu pripomína naklonený požiarny rebrík. Ním sa k čerešničke priblížite. A tou čerešničkou je… alebo skôr sú schody vysekané na vrchole skalného brala. Kedysi boli zakryté a viedli k pozorovacej vežičke zvanej Straka. Fakt to stojí za to.

Hrad otvárajú od 10-tej. My sme k nemu vystúpali zopár minút po desiatej. Dnes sme boli prví návštevníci. Chlapík nám všetko povysvetľoval, ako keby sa dalo v takom malom hrade stratiť. Aj na rebrík a kamenné schody nás upozornil. Však kvôli tomu sme tu! A trošku aj kvôli jeseni, ktorá už riadne farbí naše lesy. Lenže požiarny rebrík má obruče. Ruksaky dolu! Chlapík nám ich postráži. Sám sa ponúkol. Vedľa má na to miestnosť. Podľa toho, ako pri odchode z hradu ostatní kupovali magnetky a pohľadnice súdim, že sa im asi páčilo. Ale Dušan je iný, ten si kúpil knihu. A hneď druhý diel. A prvý nemá. Nevadí. Len sa obávam, že keď sem pôjdeme o 2 – 3 roky, bude už tretí diel a zase si tú jednotku nekúpi.

Čakajú nás Lednické skalky. Naozaj sú to len skalky. A výhľady z nich sú akurát na hrad. Len sa musíme pozerať trochu dole, lebo hrad už je pod nami. Pekne vidieť schodíky v skalnom brale, vedúce k „veži“ Straka. Vlastne takmer po celú dobu vidieť skalné bralo i hrad. Aj z obrej lavičky. Tuším tu som začul slová „veď ja vás napojím.“ Veru, ten čo môže, chýba. Nielen Dušanovi, ale už aj ženám. Vidieť odtiaľto aj Vápeč. Niektorí na ňom ešte neboli, že by nabudúce?

Jesenná turistika musí byť. Súľovské skaly sme už mali prejdené, ešte nám chýbal Budzogáň. Inšpirovali sme sa trasou z Patamata a vyšlo to na parádu. Počasie bolo úúúúúplne ideálne, tak sme si to silno užili. Aj tie stúpania samozrejme, pretože žiadny výhľad nie je zadarmo.

Úvod

Na jesenný Pochod HP som sa rozhodol ísť kvôli vynechanej jarnej edícii pochodu. Vtedy na jar som dal prednosť návšteve Súľovských vrchov. Poviem tak ako to je. Jesenné pochody mi chutia viac. Na jeseň býva v Považskom Inovci stálejšie a príjemnejšie počasie. Otázkou bolo, či opäť zo spolku pôjdem sám. To by bolo už tretí krát po sebe, čo by som dlhšiu verziu pochodu na jeseň absolvoval sám. Chvála Bohu nestalo sa tak. Pridala sa Inka s Lubom. Lubo už na HP-ečku bol, no Inka bola nováčikom. Bola plná očakávaní 

Chcem ešte poznamenať, že sa mi do uší donieslo, že na HP-ečko mali ísť aj ďalší členovia spolku. Jožo s Milkou – tí neprišli a neviem ani dôvod. A účasť ešte v Telgárte potvrdil Dúšo. No a ten dal prednosť sobotnému derby vo futbale medzi Spartakom Trnava a Slovanom Bratislava. Mimochodom Spartak prehral doma 0:2.

Už tradične som ako dopravu zvolil – vozidlom do Piešťan a do Hlohovca autobusom. A potom k autu ako inak – peši Pred registráciou som si ešte nakúpil potrebné potraviny v blízkej COOP Jednote a potom sa už zvítal s mojimi spoločníkmi Inkou a Lubom. Pri registrácii ma potešil akt, že všetci organizátori tohto legendárneho a excelentného pochodu stáli spoločne na štarte a nechali sa fotografovať a natáčať, čo som okamžite využil. Týmto pozdravujem a chválim všetkých, čo sa starajú o hladký priebeh pochodu a dovoľte mi obzvlášť pozdraviť matadorov pochodu Ferka Mikloviča a Petra Miljkoviča.

Dnes sme si vybrali opäť 28 kilometrovú trasu až do Piešťan. Tak poďme na to.

Putovanie

Dnes idem trasu na Havran štvrtý krát a pomaly si začínam pamätať každé miesto, každý kút na trase. Úvod je taký nezáživný, kým sa z Hlohovca nevymotáme a nevstúpime do lesa. Ale potom to už je skvelá a pohodová turistika. Aj asfalt naše nohy na začiatku zhltli ako nič. Vstupom do Studenej doliny sme mu dali Zbohom. Týmto sa nám otvoril nádherný jesenný svet Považského Inovca a ja som si ho užíval všetkými zmyslami.

Počas trasy na Ovčiu skalu som mal pocit, že na tohtoročný pochod prišlo menej turistov. Možno hralo rolu aj to, že sme vyrážali už o siedmej hodine hneď po otvorení registrácie. Ale i tých pár turistov, ktorých sme stretali som stihol „pootravovať“ smelou konverzáciou. Veď ma poznáte. Ja sa prihovorím každému. Asi za hodinu a štyridsať minút sme už stáli pri stole organizátorov na Ovčej skale a dostávali pečiatku do Preukazu účastníka. Potom sme sa hneď oddali odpočinku a občerstveniu. Do popisu k akcii som vyzval všetkých zúčastnených, aby si nezabudli špekáčiky, že na Ovčej skale si budeme opekať. No a čo sa stalo? Asi sme doplatili na skorý štart, pretože ohnisko na opekanie pochutín sa ešte len „rodilo“. Nám sa nechcelo čakať a tak sme zhltli to, čo nebolo treba opekať. Inka nás ponúkla chutnými koláčikmi a tiež „koláčikmi“ v tekutej podobe Inak som zabudol spomenúť, že k štartovacej procedúre nedošlo na štarte HP-ečka, ale až Nad Sorošom. Bez prílišného zdržiavania sme sa z Ovčej skaly pobrali ďalej.

Nasledujúca trasa bola pohodová a okolo nás sa stále pohybovali nejakí turisti. Dokonca aj štvornohí. Pamätám si pekného sivého bradáča. S jeho majiteľmi som si totižto prehodil pár slov. Naše zmysli (prevažne oči) dostali krásny darček v podobe nádherných a jediných výhľadov na trase, ihneď po vystúpení z lesa na Svrbickú lúku. Je to nádherné miesto pre odpočinok, občerstvenie a kochanie sa. My sme možnosť sadnúť si na turistickom odpočinkovom mieste využili. Opäť sme požili „tekuté vitamíny“. Pred odchodom sa podarila jedna spoločná pamätná fotografia aj s kamarátom Marhátom v pozadí. A opäť sme vhupli do jesenného lesa.

Na túto časť putovania som sa obzvlášť tešil. Ak je Svrbická lúka najkrajšie výhľadové miesto, tak potom táto časť pod Humniskami so svojimi „zárezmi“ je najkrajšia časť trasy. Posledný stúpak nás priviedol na lúčno-poľnú cestu, ktorou sme doputovali k rázcestníku Humništia. A opäť asfaltka, ale krátka. Iba šesťsto metrov nás trápila a potom nás kopla znova do lesa. Chvála Bohu. Onedlho doslova Bohu – Ježišovi Kristovi som sa klaňal pri kríži. Nikdy si na tomto mieste neodpustím vzdať úctu a pokľaknúť. Je to tak správne. Amen.

Odteraz sme išli takú pohodovú nenáročnú časť trasy. Je to prevažne po rovine až také nudné. Žiadny kopec, len rovina. Ani nevieme ako a zjavil sa nám rázcestník – Havran, rázcestie. To už som vedel, že Sedlo Havran je na dosah. Do sedla sme dorazili s vedomím, že tunajší Hostinec Havran je opäť mimo prevádzky. Majiteľ, ktorý ho pred časom obnovil to vzdal. Škoda. My sme si po prevzatí diplomov za účasť sadli na chvíľu a zjedli Hod-dogy a živánsku, ktoré „zatiahla“ Inka v pojazdnom bufete. Ďakujem Inka. Čo som dlžný? 

Nesledujúcich približne osem a pól kilometra sme zažili parádny výhľad na Piešťany a v diaľke na Záruby v Malých Karpatoch od obory u Furmana pri oddychu na lavičke. Putovaním za Vilou Bakchus sme sa zase kochali parádnym pohľadom z výšky na celú Sĺňavu. V diaľke „dymili“ chladiace veže môjho chlebodarcu. Počasie, ktoré panovalo v tomto čase bolo ukážkové. Najviac sa mi páčili nádherné barančeky na oblohe. Boli také biele a utešené. Až ma to zvádzalo k prestávke a natočeniu timelapsu. No nebol čas. Do Piešťan sme zostúpili po schodoch od Červenej veže a ocitli sa priamo v Benátkach. Tých Piešťanských. Z dôvodu uzávery Kolonádového mosta sme boli nútení k Barlolámačovi doputovať po Krajinskom moste. Nasledovala spoločná fotografia priamo pod zlomenou barlou a potom posledné kroky naprieč Piešťanmi až na železničnú stanicu.

Záver

Úspešne sme s Inkou a Lubom zvládli tohtoročný Jesenný Pochod HP. Opäť som zažil nádherný príbeh na pochode, doplna nabil batérie a zažil pekné chvíle s mojimi priateľmi Inkou a Lubom. Ďakujem Vám za účasť. Išlo sa mi s Vami parádne a som rád, že som nešiel sám.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Úvod

Prečo dnes Vršatské bradlá? Lebo medveď! Ale nie. Teraz vážne. Myslím si, že päť rokov a osem mesiacov od poslednej návštevy tohto prekrásneho miesta je dostatočná doba, na zopakovanie návštevy. Prispeli k tomu aj mnohé predchádzajúce turistiky, ktoré počas dopravy na ich štart viedli okolo tohto miesta a dvíhali nám prst ukazujúci práve na Vršatské bradlá. Napokon spomeniem ešte jedno moje tvrdenie ohľadne opakujúcich sa návštev zaujímavých miest. Ja zvyknem tvrdiť, že sú miesta alebo vrchy, ktoré sa oplatí navštíviť opakovane, alebo aj viac krát. Toto je práve to zaujímavé miesto. A preto dnes Vršatské bradlá.

O tomto zámere som informoval aj Jozefa. Bola nádej, že pri naplánovaní turistiky na nedeľu môže ísť aj on. Pôvodne mala byť v sobotu, ale počasie zaúradovalo a tak nedeľa zvíťazila. Oproti identickej trase z roku 2020 som urobil zmenu podľa odporúčania Jozefa. Z trasy som vyhodil, čo sa týka ne-výhľadov vrch Chotúč a zaradil som Jozefom ponúknutý Biely vrch. Bola to napokon dobrá voľba.

Putovanie

Po zaparkovaní auta na platenom parkovisku Chaty Vršatec sme zahájili prípravné a štartovacie práce. Ako obuv sme zvolili ľahkú do sucha. Chyba. Ale o tom neskôr. Akciu sme štartovali súpravičkou Tatra Tea v malom balení. Ideálne na takéto akcie. Čo ma však mrzí, že celú „štartovaciu procedúru“ som točil na kameru a doma som zistil, že som ju vôbec netočil Ja som nemal kameru zapnutú. Natáčať som začal, až keď som kameru „vypol“ a hodil dočasne do kufra. Čo už. Lebo Vinco? Alebo. Lebo PAT a MAT?

Naše prvé kroky viedli okolo nového Wellness Hotela Jason. Potom sme sa už vnorili do lesa prevažne po zablatenej ceste. Okamžite sme zhodnotili zlý výber obuvi. Dobrá správa. Pred výstupom na Chmeľovú sa vrátime späť na parkovisko k autu a budeme sa môcť prezuť. Asi po kilometri šliapania zelená značka odbočila doľava a viedla nás konečne po príjemnej trávnatej ploche. Objavili sa nám aj prvé pekné výhľady. Víťazila v nich síce hmla, ale nám to nevadilo. Našu nič netušiacu kolónu som „potiahol“ až k „Babičkinej lavičke“. Bola trochu mimo našej trasy, ale stála za návštevu. Nasledujúce krátke nenáročné stúpanie nás priviedlo na Biely vrch. Návšteva si vyžiadala krátku asi päť minútovú prestávku. Vrch dokonca obsahuje aj vrcholovú knihu a tak do nej pribudol zápis a spomienka na Turistický spolok PAT a MAT.

Z vrchu sme odchádzali opäť po parádnej lúke, ktorá nám poskytovala parádne výhľady. Hrad Vršatec bol zreteľný. No Chmeľová sa stále schovávala v hmlovom závoji. Nie a nie sa ukázať. Tajne sme dúfali a ja som prianie vyslovil aj nahlas, že po našom výstupe a príchode nech je Chmeľová „vyzlečená“ a bez závoja. Putovanie netrvalo dlho a boli sme pri aute. Rýchle prezutie a na rad prišiel REŠTART štartovacej procedúry Opätovné zlyhanie som nepripustil a všetko som bezpečne natočil. Tak ako sa patrí a sluší. Mohli sme začať stúpať.

Od poslednej našej návštevy sa toho veľa zmenilo. Chodník prudko stúpajúci k Rázcestiu Chmeľová lemuje z oboch strán elektrický ohradník. Priestor je vyčlenený pre pasúce sa ovce. My sme ich stretli až hore pri rázcestníku. Z predchádzajúcej akcie si pamätám, že chodníkom tiekla voda. Dnes tieklo chodníkom šmykľavé bahno. Dobre že sme sa prezuli. K samotnému výstupu na Chmeľovú sme opäť museli rebríčkom ponad elektrický ohradník. A potom to začalo. Bolo to dobrodružstvo. Taký hard-core výstup. Dúšovi by sa páčilo To som si istý.

Na Chmeľovú sme dorazili Chvála Bohu bez ujmy na zdraví. Na vrchole nás bolo viac. Ani tu nefúkalo ako minule, tak sme si doprali dlhšiu prestávku. Jedli sme, pili sme, tatranským čajíkom oslavovali sme a kochali sme sa parádnym výhľadom z Chmeľovej. Veď je to druhý najvyšší kopec Bielych Karpát, tak by sa patrilo mať pekné výhľady. Vrcholová kniha na tomto kopci neexistuje. Škoda. Ale naša spoločná fotografia na kopci áno. A potom už hajde dole.

Aj zostup do sedla bol zaujímavý. Ešte úsmevnejší ako výstup. Šmyk sem, šmyk tam bolo. Ale v zdraví sme prišli aj dole. No a bez otáľania šup hore na Javorník. Ten som síce nemal nakreslený v trase, ale návštevu som mal naplánovanú. Inka s Lubom neprotestovali ani pod hrozbou, že zostup z Javorníka bude opäť zážitkový, tzv. hard-core. Vrchol sme chvíľu hľadali, ale napokon našli a venovali mu krátku prestávku. Parádne výhľady boli, až neskutočné. Pod nami cesta – asfaltka, ktorou sa budeme vracať do Vršatského Podhradia. Oproti nám spomínaný Chotúč sa vypínal a volal na nás. A my? Dnes nie! Milý Chotúč. Dnes Ťa v pláne nemáme. A basta.

Spoločná fotka na Javorníku odštartovala hard-core zostup k Náučnému chodníku – Okolo Vršatca – koruny Bielych Karpát. Cesta dole bola naozaj zaujímavá. Totižto nešli sme rovnakou cestou ako minule. Keď som sa dole kĺzal po kameňoch nebolo mi všetko jedno. Ale dali sme to. Potom už len príjemná cesta nás doviedla k jedinému turistickému prístrešku na náučnom chodníku. Aspoň, že je na lúke a ponúkal krásne výhľady smerom na Červený Kameň. Prestávka trvala tak desať minút.

Nasledujúce putovanie po lúke bolo príjemné. Radosť nám pokazila následná asfaltová cesta prudko stúpajúca do Sedla Chotúč. Nie. Nebolo to stúpaním, ale tým nepríjemným asfaltom. Od Sedla Chotúč nám všetky asfaltové útrapy vynahradili nádherné scenérie na celý masív Vršatských Bradiel. Rozlohou sú malé, ale krásou veľké. Korunou tejto krásy je však Hrad Vršatec.

Hrad sme navštívili hneď po tom, čo sme po prudkej asfaltke doputovali k odbočke k nemu. Asi po dvesto metroch nás hlinený chodník priviedol k vstupu do „Paláca“. Žiadne zákutie hradu nebolo pred nami bezpečne schované. Všetko sme si prešli, všetko prekutali. A na „legendárnom mieste“ aj spoločnú fotografiu vyhotovili sme. A potom spokojní a plní zážitkov odišli sme – do cieľa.

Záver

Záver fantastickej turistickej akcie sme absolvovali v Hoteli Vršatec. Návštevu sme mu venovali preto, lebo je ďalej od parkoviska ako Hotel Jason. Skonštatovali sme, že Hotel Jason berie „starému a dlhšie existujúcemu“ hotelu zákazníkov, tak preto Vršatec. Chutné polievky – kapustová a cesnaková nám naplnili hladné brušká. Kofola a čaj zas zahnali smäd. S dobrým pocitom a parádnymi zážitkami sme zavŕšili plodne strávenú októbrovú nedeľu. Ja ďakujem INKE a LUBOVI za skvelú spoločnosť a pekné spoločne strávené chvíle.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Do základného tábora sme sa vyviezli salamader zubačkou , ktorá ti prístaví na krátku pauzu na stanici Baumgartner, kde si kúpiš voňavé, teplé a nadychané schneebergbuchteln Potom už vystúpiš pri kaplnke a môžeš sa vybrať na najvyšší vrch Dolného Rakúska – Klosterwappen, najvyššie položenú chatu v Dolnom Rakúsku Fischerhuttea kúsok za ňou vybehneš na druhý najvyšší vrch Kaiserstein, odkiaľ nevieš odísť , lebo na rozdiel od toho prvého vrcholu, tu nefučí ten šialený vetrisko . Výhľady neskutočné dookola . Potom sa už len spustíš menej divokou cestičkou dolu a ak stíhaš, vyjdeš ešte na kopček Waxriegel(1888) , odkiaľ už len zbehneš do stanice zubačky .

Úvod

Moje zbožné prianie sa stalo skutočnosťou. Návštevu Veľkého Choča a k tomu ešte aj Malého Choča so mnou zdieľali ďalší odvážlivci. Proste nenechali ma v tom samého. Prekvapil ma svojou účasťou aj Jozef, ktorý od Cesty hrdinov SNP pokračuje v testovaní kolien. Z pomyselného prachu povstal aj Dušan a nenechal si utiecť tento výnimočný zážitok. O Inke a Lubovi som ani na chvíľu nezapochyboval. Ony sa pustia do každej somariny, ktorú ja vymyslím. Výškové metre a ani kilometre im nič nehovoria. Idú do všetkého po hlave. Presne ako ja 

Cesta na štart bola dlhá, lebo Lúčky sú až nad Ružomberkom. No prebiehala plynulo bez väčších zdržaní. Aj Strečno bolo pekne prejazdné. Dokonca sme si dovolili aj rannú kávu v Žiline na známej benzínke. Nestáli sme tu prvý krát. A ako už písal Jozef aj parkovanie v Lúčkach nám vyšlo na jednotku. Parkovali sme priamo pri štartovacom rázcestníku. Ak by sa niekto pýtal, či sme dôstojne naštartovali akciu, tak vedzte že áno Takže poďme na to.

Putovanie

Úvodný permanentne stúpajúci asfalt nám z výškových metrov čo to ukrojil. Išlo to ako po masle. Doslova maslo pod nohy nám priniesli po odbočke z asfaltky až nasledujúce chodníky už v lese. No nebolo to nič strašné. Išli sme výlučne lesom až tu zrazu lúčna čistinka. Volá sa Žimerová – vrchol lúk. A práve ona nám zlepšila náladu a povzbudila do ďalšieho stúpania. Teraz už ozajstného, najprudšieho. Tak ako spomínal Jozef. A čím nám zlepšila náladu čistinka? Nádherným výhľadom na masív Choča. Malého i Veľkého. Vypínali sa priamo nad nami a ani neboli až tak ďaleko. Ideálne miesto na fotografovanie oboch Chočov zdola.

Po tomto vzkriesení nálady prišlo to pravé, prečo chodíme na hory. Chodíme sem pre výšľapy na kopce a tento bol teda výživný. Stúpanie nám pripravilo päť zákrut. Neboli to čistokrvné serpentíny, ale trocha síl nám ušetrili. Tesne pod Sedlom Vráca sme sa na chvíľu zastavili pre trochu oddychu, ale hlavne pre prvé naozajstné výhľady do okolia. Až doma na mape som zistil, že na mieste bola ja Lúčanská štôlňa a bývala baňa. Tie sme nepreskúmali. Po príchode do Sedla Vráca nik neprotestoval nad návštevou Malého Choča, ktorú som tiež naprogramoval.

Chodník na Malý Choč bol zaujímavý. Bolo ho trochu potrebné hľadať a viedol aj cez hustú kosodrevinu, ale nakoniec nás spoľahlivo priviedol na vrchol. Návštevu tohto malého brata Choča Veľkého Vám vrelo odporúčam. Som si istý, že neoľutujete, tak ako my. Na vrchole síce fúkal svieži vetrík, ale my sme ho zabili oblečením, čapicami a rukavicami. Občerstvili sme sa tu, vypili povinný vrcholový kalíšok, no hlavne vychutnali si parádny kruhový výhľad do širokého okolia. Našej pozornosti neušlo aj to, aký stúpak nás čaká na Choč Veľký. Bol priamo nad našimi hlavami a volal „hor sa hore, už na Vás čakám“. A my sme šli.

Šesťsto metrov chôdze nám pomaly odsýpalo. Je to naozaj najprudšia strana výstupu. A nielen ja som potreboval počas neho pár zastavení. Pardon. Boli to kochacie prestávky. Veď už počas stúpania vidí turista, to čo chce vidieť a prečo sa driape až hen na Choč. V druhej polovici sme zažili aj retiazky a strmé výstupy po kolmých skalách. Príchod na vrchol je pozvoľný a dá turistovi čas na vydýchanie sa a dôstojný nezadýchaný príchod na samotný najvyšší bod ikonického Veľkého Choča.

Na vrchole sme neboli samy. Dnešný priaznivý deň využili mnohí turisti. My sme na Veľkom Choči strávili nádherných štyridsať minút. Jedli SME, pili SME, vrcholovým prípitkom oslavovali SME, výhľady „nasávali“ SME, debatovali SME, oddychovali SME. Proste všetko SME. Aj nálepku Spolku PAT a MAT SME. Pri oficiálnom značení vrcholu robili spoločnú fotku SME. A nakoniec odchádzali SME.

K zostupu na Strednú Poľanu padol výber na zimnú cestu – červená značená značka. Na výber je aj letná cesta – na zeleno značená. Zimná vedie viac menej po hrebeni zostupu a striedajú sa tu les a lúky s výhľadmi. Po príchode na Strednú Poľanu naše kroky zamierili ihneď k drevenému Hotelu Choč. Jozef tu mal ukrytú kešku, ktorú aj našiel. A keďže na tomto mieste je aj sedenie, využili sme ho na oddych.

Po odchode do Sedla Spuštiak nám robili spoločnosť občasné výhľady. Ich dominantou bol najprv Zadný Choč a neskôr tesne pred príchodom do sedla aj Predný Choč. A práve tento posledný spomínaný z rodiny Chočov, bude predmetom niektorej z ďalších návštev Chočských vrchov a bude vylepšený o prehliadku Hradu Likava. Už teraz sa na túto trasu teším.

Naše posledné kroky viedli po príjemnej neznačenej štrkovej lesnej ceste, ktorá sa na Žimerovej stretla s asfaltovou cyklotrasou. No a tou sme prakticky doputovali za asistencie zurčiaceho Žimerovho potoka do cieľa k prozreteľne zaparkovanému autu.

Záver

Dnes nám na tejto excelentnej turistickej akcii vyšlo všetko. Umné parkovanie, skvelé počasie, ikonické výhľady, nezabudnuteľná atmosféra, skvelé zážitky a upevnené priateľstvo. Bodku za jedinečnou akciou spolku PAT a MAT dala aj večera na Salaši Krajinka. Ja si túto akciu budem navždy pamätať už len preto, že mi bude pripomínať oslavu mojich 61. narodenín. Ďakujem za želania, ďakujem za darček, ďakujem vodičovi za obetavú dopravu a ďakujem Inka, Jozef, Lubo a Dušan za účasť a že ste ma v tom nenechali samého.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Rozhodli sme sa znovu pre Veľký Choč. Teda presnejšie, Vincent sa rozhodol a my sme sa pridali. Tentoraz ale nepôjdeme hore z najľahšej strany, z Valaskej Dubovej, ale z tej najstrmšej strany, čiže z Lúčok. Satelitný záber z „google maps“ či „google streetview“ sú dobrí pomocníci pri hľadaní budúceho parkoviska pred akciou. Lenže nie vždy je to tak, ako to vyzerá na monitore počítača. Preto nakoniec parkujeme inde. Pre mňa je podstatné, že podstatne bližšie k štartu dnešnej akcie. Proste rovno na štarte. Začínam v duchu chváliť Vinca, ako dobre vybral miesto na parkovanie, aj keď nevybral. Proste na mieste to takto vyšlo.

Vstávať sme museli skoro ráno, veľmi skoro. Ešte skôr ako do roboty! Žiadne o zopár minút. Desiatky minút? Nie. To už sa teoreticky dá merať v hodinách! Aby som toľko nepreháňal, jedna hodina a nejaké drobné. A to je víkend! Toľká obeť! Väčšina výpravy sú ženatý/vydatá, takže slovo obeť poznajú. Čo poznajú, majú to rovno zažité! A je tu aj motivácia navyše. Veľký Choč za to proste stojí. A keďže stojí, tých výškových metrov asi bude dostatok. Len takúto obeť odo mňa nežiadajte každý druhý víkend. Inak bude hroziť vzbura posádky! Našlo sa viac obetavcov, ochotných si privstať. Raz za čas, prečo nie?

A keďže sme si privstali, bude sa musieť nájsť aj trochu času na kávu. To aby sme celú akciu neprespali… To by bola škoda! A aby to bolo v nejakom rozumnom čase ráno, proste to vyšlo na pumpu takmer za Žilinou. A teraz, aby vám bolo ľúto, že ste na akcii neboli, kávu platil oslávenec Vincent. Dobre, s väčšinou z vás to nehlo, na kávu máte. Ale toto bola iná káva! Kto pozná babičkin kryštál, proste káva sa len tak nedá piť z babičkinho kryštálu. To by vám babička dala! Respektíve nedala ten kryštál. Dobre, pokračujme radšej plynulo ďalej.

Napriek tomu, že parkujeme na štarte, prvé kroky vedú po asfalte. Si vravíte, asfalt, pohodička. Lenže toto je naozaj najstrmšia strana Veľkého Choča. A je to vidieť už aj na tom nepodarenom asfalte už od štartu. Asfalt je dlhý asi kilometer a hneď na ňom ukrojíme 100 výškových metrov. Potom asfalt končí a niektorým z nás začína chýbať. Po najbližší turistický rázcestník je to 1,7 kilometra, ale zato ďalších 350 metrov výškových. Naozaj najprudšia strana.

Čaká nás stúpanie do sedla Vráca. Tu začne tá pravá zábava! Keďže som bol zbytočne moc zvedavý, tak som si to doma pozrel. Veru tie čísla! Nadmorská výška verus vzdialenosť! Čo to? V teréne to nie je až také zlé, ako hovoria čísla. Ako je to možné? Už som si zvykol? Nechtiac? Alebo iba mozog vypol niektoré zbytočné funkcie a senzory? A je to tu, mozog nič nevypol. Posledné výškové metre do sedla sú fakt zážitkové.

Vincent v sedle splieta niečo o Malom Choči. Začínam v sebe živiť nádeje. Možno mu bude stačiť iba Malý Choč. Malý? Jasne, ideme! Že váhaš! Na to sme tu! Na Malom Choči fúka. Obliekame sa. Dušan vyťahuje dobré Rulanské biele. Fakt dobré! Zaujalo skoro tak isto, ako výhľady. Paráda. To premaže potrebné časti tela. Vincent na drzovku začína zneužívať situáciu s Rulandským bielym. Vraj je tu ešte nejaký Veľký Choč. Jak veľký? Henten? To fakt? Máme ešte to Rulandské biele? Pomóc! Kto má vlastne kľúče od auta? Tak nič, budem si to musieť odšľapať sám.

Dobré to bolo. Proste paráda. V hrudníku človeku hrkoce, zbytočne dúfa vo väčšiu kapacitu pľúc, nevadí, aspoň plašíme medvede, lebo takto fučať môže už iba dinosaurus. Leje z nás ako z krhly, ale kvôli dažďu to nie je. A zrazu vrchol. Ako sa vraví, človek musí občas urobiť aj niečo pre vlastné zdravie. Len keby to toľko nebolelo! Čo? Ako? Zopakuj to! Ešte máme trochu z Rulandského bieleho od Hlohovca? Proste krásne výhľady. Fakt sa oplatí navštíviť Veľký Choč.

Celkovo sme sa zhodli, že toto bola asi posledná akcia, kedy sme v tento rok šli relatívne tak ďaleko. Predsa len, dni sú čoraz kratšie. Je lepšie, ak sa za svetla zíde dolu k autu. Dá sa aj na čelovke, ale ak je to pričasto… tak si na to tak zvyknete, že vám to až bude chýbať. A my nechceme, aby nám niečo chýbalo! Aj pre šoféra to nie je dobre, šoférovať v tme po takejto náročnej akcii. No, predsa len nie sme najmladší, ale ani najstarší, proste ten zlatý stred…

A ešte pre tých neľutujúcich. Aj na večeru sme sa stavili… Platil oslávenec Vincent. Vraj ste sa túto informáciu dozvedeli neskoro? Aj ja. A to som tam bol! Vraj žiadne Rulandské modré ročník ako Vincent už nemajú. Takéto archívne, aspoň čo sa vína týka, proste bar bol už zatvorený. Na túto príležitosť už zabudnite. Tá už nie je. Predsa len je tu však iné lákadlo. Prezradili mi to zostupujúci z Veľkého Choča. V Kelemenoch postavili vraj novú prírodnú saunu. A oni ju majú už objednanú. Žeby nejaká budúca zimná akcia? Aby aj sneh okolo bol? Predsa len, na tom Prednom Choči sme ešte neboli… No ale to musí byť podstatne menej namáhavá i kratšia akcia!

Táto akcia vznikla za podpory… vlastne to ani nemôžem uviesť, lebo by to bola reklama. Neplatená reklama. Proste som volal na poslednú chvíľu prostredníctvom nemenovaných operátorov. Fakt na poslednú chvíľu. Zajtra ráno? Kedy? Tak to aby som už išiel spať! Asi v takomto duchu sa to udialo… A veci šité rýchlou ihlou, vraj nie sú dobré. Aspoň ľudová múdrosť tak vraví. V tomto prípade to nebolo až tak zle, aspoň čo sa miesta akcie týka, ale v tej rýchlosti sa mohlo stať, že som niekomu z vás, o kom som tušil, že by mohol a chcel ísť, v tej rýchlosti nezavolal.

A sme na lúke nad dedinou. K hrebeňu to ešte máme nejaký ten kúsok. Vravím Dušanovi, odfotím ťa s babou. A zrazu sa ten chlap tlačí k Aďke. Nestihol to. Ja som medzitým cvakol. Predsa len, uzávierka fotoaparátu môže byť aj v stotinách, či desatinách sekundy. Ale pri tých desatinách sekundy opatrne, lebo môže byť rozostrený záber! Druhá zmienka o babe a zasa sa Dušan tlačí k Aďke. Až keď sa to všetko zopakovalo tretí krát, všetko sa vysvetlilo. Dušan chápal pod pojmom baba dvojnohú bytosť a ja vrchol Omšenskej Baby, ktorá sa zrovna týčila blízko Dušana…

Kde som to vlastne? Nezvyknem sa takto strácať v teréne, ale teraz som na chvíľu zmätený. Predo mnou Porshe a za mnou Audi. Čo som na autosalóne? Tu a teraz? Počkať, voľačo tu nesedí. Ahá, len zhoda náhod, ako sa vraví. Predo mnou prameň. Na prvý pohľad normálna drevená konštrukcia. Až keď sa človek prizrie na nápis, zistí, že z prístrešku prameňa vyteká „Porsche Werkzeugbau ročník 2017“. Keby len ročník, to bol dátum 21.10.2017. Veru chutný. Aspoň taký nápis na studničke bol. Osviežil. Predo mnou Porsche a za mnou Audi. Za mnou stál samotný Audi Maroš. Autosalón jak vyšitý!

Tento okruh už členovia spolku absolvovali. Či sa však dostali aj k pamätníku amerických letcov, to už nie som si istý. Asi nie. Tak v krátkosti. V jednoduchosti je krása. A tu sa to podarilo. Žiaden zložitý a prečačkaný pamätník. Kúsok vrtule, plechu a mramorová ceduľka. Celkom pekné a zároveň jednoduché. Pripomína udalosť z druhej svetovej vojny. 17.12.1944 sa tu zrútil americký štvormotorový bombardér Liberator –24. Skupina bombardérov sa snažila dosiahnuť rafinériu v Odertale, dnes poľské Zdieszowice. Jeden z bombardérov mal poruchu motora a preto sa oddelil od formácie. Pokúsil sa dosiahnuť líniu sovietsko-nemeckého frontu. Prepadli ho však nemecké stíhačky. Z lietadla vyskákala celá posádka, až na jedného zo strelcov z guľometu, desiatnika Morina. Ten na tomto mieste zahynul. Bol to jeho prvý, a zároveň posledný bojový let.

Nasledovala vyhliadka za vyhliadkou. Štyri boli, až za nimi nasledovala Omšenská Baba, ako čerešnička. Výhľady boli. Netreba otáľať. Výhľady sú hlavne južným smerom, tak to nenechávajte až na zimu. Slnko bude vtedy svietiť práve z tej strany, navyše bude nízko a bude svietiť relatívne krátko. Fakt fúkalo. Keby som vedel, že to bude až takéto, tak nepokúšam. Neskoro, už sme tu. A nie je to až také zlé. Občas zlomená haluz, ale nestalo sa to pri nás. Tá zlomená haluz tu môže byť aj mesiac…

Prichádzame dolu do Omšenia. Aďka nás pozýva na zmrzlinu. Ako šofér s toľkými chybami v slove pivo nemám problém. Ale dvojitú! Aj tak bolo. A teraz tá smutnejšia časť. Sadli sme si so zmrzlinou v ruke na schody a pozeráme pred seba. Na čo sme sa trepali tam hore, keď od zmrzliny je všetko vidieť?

Úvod

Sobotňajšie turistické akcie rôznych obťažností nás rozdelili na dve skupiny. Zmoknutá nedeľa nás síce dala dokopy, ale nie na turistických chodníčkoch. Po výdatnom daždi prišiel v pondelok úplne iný deň. Stal sa zázrak. Počasie sa zmenilo, ako keby niekto šťukol vypínačom. A práve pondelok nás všetkých pätnástich dal dokopy, aby sme si naplno mohli vychutnať parádnu trasu v Slovenskom raji. Ja som Zejmarskú roklinu nikdy nešiel a tak som sa veľmi tešil na zážitok z nej. Aj na Geravy som sa tešil a to už nehovorím o neprebádanej Gačovskej skale. Pôvodný plán dopraviť sa do Dediniek na stanicu vlakom cez Telgártsku slučku a Chmarošský viadukt zlyhal. Do Dediniek sme sa napokon dopravili vozidlami priamo na železničnú stanicu. Parkovanie sa nezaobišlo bez komplikácií, ale nakoniec sa všetko vyriešilo 

Putovanie

Úvodné kroky viedli najprv po hrádzi vodnej nádrže Palcmanská Maša a potom po asfalte. Asi v polovici asfaltky som našu kolónu presmeroval na príjemnejší turistický chodník zelenej farby. Ten nás schodnejšou cestou priviedol okolo Hostinca u Pelleho priamo pod dolnú stanicu lanovky smerujúcej na Geravy. Ej veru niektorí aj pomýšľali na využitie jej služieb, ale ich turistická hrdosť im to napokon nedovolila A tak ihneď po príchode pod stanicu lanovky naše nohy „hltali“ prvý zahrievací kopček smerujúci po červenej na Biele vody. Netrvalo to dlho a už sme sa pripravovali v ústi Zejmarskej rokliny na nasledujúce dobrodružstvo. Bol som plný očakávaní. Vstup do rokliny je platený. Najprv som nadával na to, že na Slovensku si každý privatizuje spoločnú prírodu, ale keď som si prečítal informácie zo zakúpeného lístka pochopil som, za čo sa platí vstup do tejto rokliny. Vzhľadom na to, že lístky som si nechal u seba, pripájam lístok ako prílohu kde sa dozviete, za čo sa poplatok platí.

Prirodzene sa naše rady pri putovaní roklinou natiahli. Každý vnímal krásy Zejmarskej rokliny inak – po svojom. To je prirodzené. Po jej prejdení musím povedať, že je nádherná. Je síce relatívne krátka v porovnaní s roklinami na opačnej strane Slovenského raja, ale svojou krásou si nezadá s tými na severe. Bol som ohromený rozmanitosťou a krásou. Tečúca voda, rebríky, skaly navôkol a vyhliadka na vrchole nádherných skál ma neskutočne ohromila. Nálada v našom spolku pri vnímaní tejto krásy bola na vysokej úrovni. Údiv sršal z každého z nás, to sa schovať nedá. Svedčia o tom aj mobily v rukách každého, ktoré boli v permanentnom uchovávaní týchto nádherných chvíľ. Ak sa mýlim opravte ma priatelia.

K hornej stanici lanovky Geravy sme doputovali postupne. Privítalo nás príjemné prostredie Horského hotela Geravy. Na jeho terase sme strávili slnečné oddychové chvíle s občerstvením. Každý podľa svojej chuti. Ja som si dal blahodarné pivko, ktoré mi daroval Jozef. Ďakujem Jozef. Ale všimol som si, že naše kvetinky boli tiež Inkou obdarované „tuhšou“ tekutinou. Ani sa nečudujem, že neskorší krok v putovaní našich dám bol akýsi rezkejší a odhodlanejší. Na terase hotela sme prestávke darovali 45 minút. Myslím si, že túto prestávku si každý užil a dobre si oddýchol. Čakala nás ďalšia príjemná cesta.

Okrem toho, že trasu Zejmarskou roklinou sme absolvovali po „Náučnom chodníku Slovenský raj – juh“ naše kroky od ústia strážila aj modrá turistická značka. Je to vlastne „zbrusu“ nová trasa, ktorá nás priviedla k nášmu ďalšiemu cieľu – Gačovskej skale. Prevažná časť trasy vedie po nádherných a príjemných lúkach. My sme putovanie mali ešte vylepšené o hrejivé slnečné lúče. Proste bola to idylka. Takéto pasáže sa mi veľmi páčia. Ísť po hrebení a slnkom zaliatych lúkach. Bola to neskutočne pekná časť trasy a ani nevieme, ako sme sa ocitli na prvej vyhliadke Gačovskej skaly. Zriadili sme si tu odpočinkový a kochací tábor. Ten výhľad dole na Palcmanskú Mašu a jej okolie je impozantný. Vôbec som to nečakal. Ale keď sa mi Roman osobne poďakoval za výber tohto prekrásneho miesta uveril som, že voľba návštevy Gačovskej skaly bola správna. Roman ďakujem. Neskutočne si to vážim a som rád a potešený, že aj ostatní mali rovnaké pocity.

Ale prišlo ešte ďalšie moje ohromenie, po príchode k druhej vyhliadke patriacej tiež Gačovskej skale. Možno bol výhľad ešte krajší ako na prvej, ale to by som urazil tu prvú a tak beriem späť a dodávam, že svojim spôsobom sú obidve vyhliadky nádherné i keď iné, jedinečné. Pre tých, ktorí by chceli zavítať na tieto miesta spomeniem, že druhá vyhliadka ponúka parádny pohľad na Vysoké Tatry a predovšetkým na Kráľovu hoľu – kráľovnú Nízkych Tatier. Takže môj verdikt. Určite sa sem vyberte priatelia turisti.

No a aby som nebol opäť príliš ukecaný v komentári dokončím, že následné klesanie do Dediniek je pohodové, idúce po serpentínach a ústi pri miestnom cintoríne. No a odtiaľ je to na skok k železničnej stanici. Pritom si môžete pozrieť z blízka vody Palcmanskej Maše, alebo sa občerstviť v miestnych reštauráciách. My sme svojho času, pri našej poslednej návšteve tohto jedinečného miesta jedli v úvode spomínanom Hostinci u Pelleho. Nebojte sa, varia tu chutne.

Posledné, čo sme si vychutnali boli pohľady z hrádze na Palcmanskú Mašu a ryby v nej, Gačovskú skalu vypínajúcu sa priamo nad ňou a lanovku miznúcu na vrchole Geravy.

Záver

Čo napísať na záver? Ja som si tento predĺžený víkend nášho spolku neskutočne užil. Kvalitne som si oddýchol a nabil baterky. Obrovskú radosť mi prinieslo stretnutie a pobyt s Vami na turistických akciách i spoločný prežitý čas na ubytku Zubrovica. Rád som s Vami strávil nezabudnuteľné chvíle a už teraz sa teším na ďalšie pripravované akcie, ktoré mi už teraz kolujú v hlave. Nechajte sa prekvapiť na budúci rok.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

pekné fotečky

Prikladám k nahliadnutiu vlakový spoj z Telgártu – penzión do Dediniek a z Dediniek do Telgártu – penzión.

Úvod

Na Malý a hlavne na Veľký Radzim som veľmi chcel vystúpiť. Hlavným dôvodom bol fakt, že sú to dva najvyššie kopce Revúckej vrchoviny. Ja mám rád najvyššie kopce pohorí Túto trasu som pôvodne chcel obohatiť o legendárny čerešňový sad v katastrálnom území obce Brdárka. Viem, čerešňový sad je najkrajší, nie keď sú na stromoch čerešne, ale keď kvitne. No do trasy som ho práve pre tento dôvod nedal, že by bolo vhodnejšie sad navštíviť práve na jar. A tak sa Pán Boh postaral o to, že v nedeľu prezieravo pokazil počasie a zoslal nám dážď. Verím tomu, že to tak malo byť a ja sa môžem tešiť na opakovanú návštevu tohto prekrásneho miesta, kraja v budúcnosti. Ja sem určite zavítam. A Vy, keď budete chcieť tiež.

Nedeľný dážď nám teda zabezpečil náhradný plán a to návštevu dvoch nádherných jaskýň – Ochtinskú aragonitovú a Gombaseckú. A tak teraz aj k tejto neuskutočnenej pôvodnej akcii teraz píšem skromný a krátky komentár.

Putovanie

Nebolo to putovanie v tom pravom slova zmysle. K obidvom jaskyniam sme cestovali nie po vlastných ale vozidlami. Náš náhradný plán nepokazil ani dážď, pršiplášte a dáždniky to istili zhora. Krátke presuny z parkoviska po vchod sme v pohode zvládli.

Ochtinská aragonitová jaskyňa? Na túto jaskyňu som sa obzvlášť tešil. Jaskyňa je od našich domovov príliš vzdialená. A tak som všetkými desiatimi privítal jej návštevu. Jej krása ma ohúrila. Všade po internete som videl obrázky z jej útrob, ale osobnú prehliadku a zážitok z nej nič nenahradí. Na svete podobných jaskýň je málo o to väčšiu hodnotu má tento náš Slovenský skvost medzi jaskyňami. Jej návštevu mi vždy pripomenie magnetka doma na chladničke, ktorú som si na pamiatku zakúpil.

Gombasecká jaskyňa? Rád som si ju pozrel a obdivoval jej jedinečnú výzdobu v podobe „brčiek“. Je obdivuhodné, čo všetko sa nachádza pod povrchom. Čo všetko vznikne pomaly, veľmi pomaly. Koľko nádherných priestorov existuje milióny rokov. Čo je voči tomu človek, jeho existencia? Nič, je malilinký – ničotný. Všetko toto okolo nás tu bude, kým my už tu nebudeme. Vážme si preto tieto krásy. Krásy, ktoré máme doma na Slovensku a chráňme si ich. Prepáčte trochu nostalgie.

AMÁLKA. Pätnásť rokov za sebou máš a mnoho ďalších rokov pred sebou máš. Je pekné, že oslava Tvojho jubilea vyšla práve na túto spoločnú turistickú akciu. Často sa takéto udalosti nedejú. Preto som bol rád súčasťou tejto výnimočnej chvíle a chcem Ti tu na tomto mieste ešte raz zaželať, všetko dobré aby sa Ti udialo v živote, aby si vždy bola zdravá, aby si bola šťastná v spoločnosti Tvojej skvelej rodiny, ktorá Ťa nadovšetko miluje. A na koniec Ti prajem, aby sa Ti v nasledujúcom živote splnili všetky sny a ciele. Som rád, že Ťa poznám a svojim spôsobom Ťa mám rád. Toľko som chcel napísať mojimi skromnými prstami tancujúcimi po klávesnici – Víla Amálka.

Záver

Opäť parádny spoločný deň sme zažili. Oslava Amálkiných pätnástich narodenín v priestoroch ubytovania pozdvihli hodnotu zážitkov ešte na vyššiu úroveň. Potvrdilo sa, že náš spolok je skvelá partia a akcie ako sú tieto nás navzájom ešte viac spájajú. Ja si to veľmi vážim, vážim si Vašu prítomnosť a budem robiť všetko preto, aby sa to zachovalo.