Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Po absolvovaní minuloročného Jesenného Pochodu HP som bol rozhodnutý, že ďalší a teda Jarný pochod HP nevynechám. A verte mi, že neboli potrebné ani Romanove intervencie Vtedy jesenná parádna turistická akcia rozhodla okamžite, že pribudne na môj každoročný „turistický list akcií“. Rozhodla o tom aj parádna až rodinná atmosféra na tomto pochode, rozhodli proste skvelí ľudia a rozhodli aj ohlasy na moje video z jesenného pochodu, ktoré som účastníkom ponúkol na našom YouTube kanáli k pozretiu.

S Romanom som si volal deň pred podujatím a oznámil mu, že na pochod idem, štartujem o 7.00 hod. a že nejdem sám. Pridal sa ku mne dobrodruh Rado. A to mu stačilo k tomu aby pochopil, že jeho plánovaný štart o 8.00 hod. nekorešponduje s našim štartom a my čas štartu nebudeme meniť. Zaželal mi veľa šťastia na pochode 

Na koniec úvodu ešte spomeniem, že ma milo prekvapilo privítanie usporiadateľov na štarte pri registrácii. Hlavne ma potešil predseda KST Hlohovec Ferko Miklovič, ktorý ma po mojom príchode priateľsky a vrúcne osobne privítal. Ferko, ďakujem a veľmi si to vážim a ver mi, že to pohladilo moju turistickú dušičku. Je to pre mňa obrovská pocta a aj najmä preto, čo som zažil v sedle Havran po mojom príchode. Ale o tom potom. Poďme putovať.

Putovanie

Prvá časť trasy – po Ovčiu skalu

Dnes sa dalo tušiť, že trasa nebude taká príjemná, ako minulý rok na jeseň. Ešte cestou autobusom z Piešťan do Hlohovca pršalo. Dalo sa tušiť, že dnes to bude totálny mokrý deň.

Na štarte sa k nám s Radom pripojil Radek. Radek je Poliak a toho času od roku 2008 žije u nás na Slovensku. Konkrétne v Hubine. A musím povedať po tom, čo prešiel s nami trasu do sedla Havran, že je to pohodový a skvelý chlapík, s ktorým sa parádne rozprávalo a zážitky s ním si budem dlho pamätať. Radek, ďakujem za Tvoju prítomnosť v našej skupine, ktorú si určite a pozitívne ovplyvnil.

Táto časť trasy bola hotová idylka. Počasie bolo obstojné a hlavne na začiatku nepršalo. Terén bol trochu mokrý, šmykľavý, ale žiadna tragédia to nebola. Radovi som počas tejto trasy spomenul, že sa teším na „mokrú“ Svrbickú lúku a verte mi, že sa z toho netešil. Až ďalšie udalosti ukázali, že to bolo nič, oproti tomu čo nás čakalo pred ňou.

V Studenej doline sa k nám na chvíľu pripojili dve ženy. Ale tie sme onedlho odbehli, no nie príliš. Šliapali ako švajčiarske hodinky. Stále nám boli v pätách, až som sa čudoval. Proste žiadne orezávatka tie ženy neboli

Na Ovčiu skalu sme doputovali medzi prvými. Oheň na opekanie sa práve rozhorieval. Radovi som spomínal, že sa tu dá opiecť špekáčik či slaninka a tak sa patrične pripravil. Len netuším, prečo si napokon neopekal, keď Radek túto možnosť využil a svoju klobásku si v pohode opiekol a sám aj zjedol. Musím spomenúť, že Radek, tak ako sa na Slováka a zrejme ja na Poliaka patrí, vytiahol na potuženie medzinárodných vzťahov parádny Rumček. Radek ďakujeme.

Na Ovčej skale som opäť zažil parádnych ľudí usporiadateľov. Je chvályhodné, že ľudia z radov usporiadateľov do tejto akcie zapájajú aj svoje deti a dávajú im takto pekný vzor, ako plodne prežiť deň v nádhernej a blahodarnej Slovenskej prírode. „Čo sa za mladi naučíš, na starosť ako by si našiel“ – sa hovorí. A je to absolútna pravda potvrdená vekmi.

Nedá mi nespomenúť, že na Ovčej skale som stretol „mojich priateľov“ z minuloročného jesenného pochodu HP. Sú to skvelí ľudia a patrične som sa s nimi zvítal. To, že som ich tu stretol ma veľmi potešilo. Dnes boli v pozmenenej zostave. Bolo ich viac a mali so sebou aj deti. Opäť im patrí moja chvála za to, že svojim deťom dávajú pekný príklad. Klobúk dole – priatelia moji.

Po asi tridsať minútovej prestávke sme sa pohli ďalej.

Druhá časť trasy – do sedla Havran

Úvodné stovky metrov po odchode z Ovčej skaly boli pohodové. Išlo sa parádne a ani nezapršalo. Zážitkové chvíle prišli, až keď sme míňali rázcestník Červená hlina. A je to teda príznačný názov, lebo od tejto chvíle až po Svrbickú lúku sme si zažili „bahnové peklo“. A to doslova. Ja viem, že sa o tom ľahko hovorí a mnohí ani nemusia mojim rečiam uveriť, ale ja mám dôkaz o tom v natočenom videu, ktoré onedlho ponúknem. Tam je jasný dôkaz, čo sme si zažili. Bola to proste sranda. Osobne som na mojich túrach také bahno ešte nezažil. No brali sme to pozitívne a s humorom. Na chvíľu to bahnové peklo zmiernila Svrbická lúka s ikonickými výhľadmi na široké okolie. Kochali sme sa pohorím Tribeč, ale aj Marhátom v Považskom Inovci. V tejto časti nám aj svietilo slniečko, takže zážitok bol o to mocnejší. Proste a jednoducho nádhera.

Poslednú „srandovnú a bahnovú“ časť sme zažili tesne pred Humništiami. S kamerou v rukách a v očakávaní skvelého záberu som točil Rada a Radeka pri zdolávaní prudkého bahnového zrázu. Škoda, nik nepadol. Ale zato ja áno. V časti Pod Hájom som sa šmykol a treskol do rozbahneného terénu. Odniesli si to moje okuliare. To, že ich nemám zavesené na karabínke som zistil až na Humništiach. Po troch pokusoch som ich konečne stratil O tom, že sa pre okuliare nevrátim rozhodlo iba to, že doma mám ešte jedny, presne také isté, len na inom ráme. Budú mi chýbať. Ale čo už – stalo sa tak, ako sa malo stať.

Cesta po asfaltke za Humništiami nám z topánok dokonale oklepala bahno. Len čo sme minuli „kríž“ pri ceste na Svrbice sa chodník premenil v príjemný povrch. Odteraz bolo putovanie až do sedla Havran parádne. Chvíľu našej pozornosti si ukradli na zemi ležiace malé krúpy. Teda na našej ceste sme zažili blato, dážď, ale krúpy nie. Škoda. Asi sme zmeškali krúpovú smršť a tým pádom to dnes mohlo byť dokonalé, či dokonané? Mohli sme zažiť skoro všetky druhy počasia. Chýbal už len sneh a tie spomínané a zmeškané krúpy  

Do sedla Havran sme prišli medzi prvými. Moje číslo 10 (desať) a Radova 9 (devina) z registrácie približne korešpondovala s počtom turistov v sedle. Radek mal tuším 7 (sedmičku). Na Havrane nás hostil Rado. Kofola, pivo a cigánska prišla vhod pre naše hladné brušká. V čase, keď sme tam boli zrovna pršalo a tak prišiel vhod prístrešok, ktorý nás ochránil pred týmto dnešným častým živlom. Nás to však neznechutilo. Pri konzumovaní jedla sme dážď úspešne prečkali.

Na Havrane sme sa rozlúčili s našim parťákom Radekom, ktorý ďalej pokračoval do Hubiny. Patrične sme sa s ním rozlúčili a zaželali mu veľa šťastia.

No a ja som pri odovzdávaní diplomu za účasť zažil tú milú udalosť, ktorú som Vám spomínal na začiatku. Páni organizátori mi pri zápise odovzdali odznak s logom pochodu HP, na ktorom bol napísaný aj text „PAT A MAT“. Je to pre mňa a zároveň aj pre nás, členov nášho spolku, veľká pocta. Ďakujem a veľmi si to vážim.

Tretia časť trasy – do Piešťan

Tesne pred odchodom nám pršalo a tak sa dalo tušiť, čo nás na ďalšej trase čaká. Keď som Radovi spomenul, že sa budeme pri ceste na Čertovu pec predierať hustým „křovím“ vôbec z toho nebol nadšený. A ani ja. Išiel som totižto ako prvý a všetku vodu z listov a trávy som mal okamžite na sebe. Už dlho a neviem si spomenúť kedy, som bol taký mokrý ako teraz. Bol to proste zážitok. A vôbec. Dnešný pochod bol iba o zážitkoch 

Keď sme minuli Čertovu pec a po obhliadke jaskyne, pustili sme sa do dlhého stúpania na Svinský vrch. Bolo to posledné stúpanie, po ktorom prišla úľava v podobe zostupu do obce Banka. A keď sme prešli cez dva mosty a ulicami Piešťan ocitli sme sa na konci nášho putovania. Unavení ale šťastní, že sme to v dnešných neľahkých podmienkach zvládli.

Záver

Na záver chcem poďakovať nášmu Poľskému spoločníkovi Radekovi a Slovenskému Radovi za skvelú atmosféru a čas spolu strávený na tejto skvelej turistickej akcii.

Ďakujem všetkým organizátorom, ktorí pre nás turistov pripravili túto skvelú oslavu turistiky.

Na ďalšom HP-éčku dovidenia!

Nuž, pekne si to napísal bratku. Potešenie aj na mojej strane…

Úvod

Na túto sobotu som mal pripravené dve trasy. Prvou bola približne 62 km dlhá trasa hrebeňom Považského Inovca. Je to vlastne moje dokončenie putovania celým hrebeňom, ktoré som započal v auguste 2022. Ale vzhľadom na to, že som nechcel tlačiť na pílu pred Jarným pochodom HP som túto trasu odložil a pripravil inú – trasu vo Veľkej Fatre. Každopádne o obidvoch trasách som informoval Dúša a s obidvoma súhlasil. Neprotestoval ani nad touto náročnejšou, ale o to zážitkovejšou túrou. Som rád, že som nemusel do hôr ísť sám. Dúšo práve takéto pikošky obľubuje a tak sa prirodzene pridal.

A ešte. Prečo som vybral Šípsku Veľkú Fatru? Lebo je veľmi zaujímavá a aj značne populárna. Hrebeň, ktorý vedie cez Zadný Šíp a Šíp som už v minulosti absolvoval. A tak ma zaujal susedný hrebeň, ktorý vedie cez Havran a Ostré. Je extrémne zážitkový, ale aj náročný. A keďže je dobré trasu zokruhovať tak vznikla táto trasa.

Autom dnes išiel Dúšo, za čo mu chcem aj tu poďakovať. Samozrejme, že bola zastávka na kávu a bola vo Sverepci. Ranná kávička s kroasanom nám prišla vhod. Nakoniec, potrebovali sme si dokúpiť aj tekutiny a nejaké to štartovné A teraz pozor! Vybrali sme si Jägermeistra v objeme 0.04l, ale jeho cena na tejto benzínke nás posadila na zadok. Nakoniec sme dve fľaštičky kúpili utvrdení, že to nie je každý deň. Ako by sme začali šliapať, keby nebolo tradičné štartovné? Bez toho to nejde. A teraz tá cena. Fľaštička stála presne 5 €

Putovanie

Prvý hrebeň

Od parkoviska pri cintoríne je úvodná trasa rovinatá, taká rozbehová. Už od začiatku je sa čím kochať. Kopce tu vyrastajú doslova z obce Stankovany okamžite do výšky. Výhľady na prekrásne okolité horstvo sú k nahliadnuti­u ihneď.

Stúpanie na tento hrebeň začína pri spojnici tejto cesty s prichádzajúcou žltou turistickou značkou, ktorá začína na železničnej stanici v Ľubochni. V tomto bode končia všetky srandičky. Ešte chvíľu nás chodník pripravoval na pravú turistiku pozvoľne stúpajúcim sklonom. Po asi 560 m nám chodník ponúkol prvú parádnu vyhliadku. A potom to už začalo. Prudké stúpanie nás doslova vyzlieklo zo zbytočného odevu. Nohavice i tričko plynulo prešli do svojich kratších veľkostí 

Neverili by sme, že dnes stretneme toľko turistov i na tomto menej navštevovanom hrebeni. Doslova so to tu hemžilo turistami. Stretli sme Poliakov i Čechov a samozrejme aj Slovákov. Ale o tom neskôr.

Okrem toho, že stúpanie na hrebeň je náročne je aj pekné skalnaté. Chodník sa miestami doslova prediera pomedzi impozantné a hlavne fotogenické skaly. Využili sme na trase každý výhľad, ktorý len mimochodom vykukol. Pohľad do doliny, ktorou preteká rieka Váh je dych berúci. Tými výhľadmi sa proste nedá nabažiť. To treba zažiť. A dnes po absolvovaní tejto túry už môžem povedať, že za tú námahu to absolútne stálo.

Než sme dorazili k nášmu prvému „vysokému“ oddychovému miestu, sme narazili na prvých, slovenských turistov šplhajúcich sa na hrebeň. Bola to početná skupina aj s deťmi. Bolo ich tak cca dvanásť, už neviem presne. Pár sme ich míňali, hlavne tých starších. A napokon sme zakotvili v ich kruhu na vrchole s názvom Havran.

Havran je skalnatý vrchol s parádnym výhľadom, tak trochu nebezpečným. Hlavne jeho najkrajnejšia skala, ktorá je stvorená pre selfie fotografie a kochanie sa výhľadmi. Samozrejme, že sme dodržali všetky bezpečnostné postupy pre lezenie na takéto skaly Čas na vrchole sme využili na oddych, občerstvenie, ale aj na debatu so spomínanou slovenskou skupinou. Z vrcholu sme odchádzali ako prvý.

Nasledujúcich 1800 metrov do Sedla pod Ostrým vedie parádnym zvlneným profilom. Všade navôkol prekrásne skaly, sem tam výhľad, proste pravá turistická idylka. Nakoniec chodník spadol dole až do príjemne chladného sedla, kde miestečko ponúka sedenie na oddych. Sedlo je zároveň križovatkou ciest. A oddych ten je naozaj treba. Tí, ktorí idú na vrch Ostré to určite potrebujú. Zhlboka sa nadýchnuť a napumpovať svaly pred nadchádzajúcim výkonom.

Po asi 600 metroch a nastúpaných prudkých cca 200 metroch sme dorazili na náš druhý „vysoký“ cieľ zvaný Ostré. Na vrchole som pochopil, prečo ľudia v minulosti dali tomuto vrchu takýto názov Je to parádne miesto na oddych a kochanie sa. Tvorí ho doslova malá náhorná plošina. Na vrchole sú dva stromy, ktoré zabezpečujú v slnečných dňoch parádny tieň. My sme tento tieň využili.

Na vrchole sme neoddychovali samy. Stretli sme tu osem člennú skupiny sympatických poľských turistov. Dokázali sme sa spolu dohovoriť. Najväčšiu zábavu zažili poliaci po tom, čo zbadali našich predsedov PAT-a a MAT-a na mojom ruksaku. Okamžite si ich požičali a na vrchole sa strhla bitka o možnosť sa s predsedami odfotiť. Čo málo stačí k radosti. My sme im ju úprimne dopriali. Ďakovačiek nebolo konca kraja Pred odchodom Poliakov sme spečatili stretnutie spoločnou fotografiou.

My sme na vrchole pobudli o chvíľu dlhšie, ale potom sme pred zostupom do sedla ešte navštívili Vyhliadku na Švošov, ktorá je od vrcholu vzdialená iba pätnásť minút. Tiež stojí za návštevu a netreba ju vynechať.

Po návrate z vyhliadky a po prudkom zostupe z Ostrého naše kroky viedli do Žaškovského sedla. Je to bod, od ktorého sa stúpa na „Šípsky hrebeň“. Príchod do sedla je po príjemných oddychových lúkach s nádhernou scenériou. Žaškovské sedlo je tiež križovatkou ciest. I tu sme pri oddychu v miestnom altánku stretli množstvo turistov.

Druhý hrebeň

Keď sme od sedla vyrazili obával som sa stúpania na tento hrebeň. Moje obavy boli však neoprávnené. Až na vrchol hrebeňa vedie príjemné pozvoľné stúpanie. Občas sa rovina naklonila viac, ale to bolo všetko, čo nám táto časť trasy hodila pod nohy.

Tento hrebeň začína presne pri Okrúhlej skale. My sme túto skalu nenavštívili. Zastavili sme až na impozantnom Šípe. Bol to náš najvyšší bod trasy a patrične sme si ho vychutnali. Aj tu sme neboli samy. Proste dnes tu bolo kopec turistov. Až sme o nich zakopávali 

Zo Šípu je nádherný výhľad. A aj tá spomínaná jedinečná Okrúhla skala je z neho vidieť. Celá dolina ako na dlani. Hotová pastva pre oči. Kto nebol na Šípe musí sem ísť. To je moje odporúčanie pre členom nášho spolku. Návštevu určite neoľutujete.

Na tomto hrebeni je veľa zaujímavých miest, výhľadov a ponúkajú sa až po Zadný Šíp, ktorý svoju pozornosť púta aj svojim vysokým železným krížom už zďaleka. Jeho návšteva je povinnosťou. Než sa k nemu doputuje človek sa ukochá k smrti. Skala na skale, výhľad za výhľadom a k tomu úzke zaujímavé miesto s názvom Šípska úžina, ktorou je treba preliezť. Iba moja drobná poznámka k tejto úžine. Nebojte sa, preleziete ju aj vy. Keď ju Ivan preliezol, tak potom každý Ivan, sorry za poznámku.

Nasledujúca zostupová časť trasy bola sprvu dosť prudká, popravde, dnes by som ju nechcel ísť opačne. Zostup končí až v idylickej horskej osade Podšíp. Je to príjemné oddychové miesto s výhľadmi v susedstve pekných dreveníc. Impozantný je hlavne výhľad na notoricky známe vrcholy krivánskej časti Malej Fatry – Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb a Veľký Kriváň.

Od tejto chvíle si naše unavené nohy na chvíľu oddýchli. Po asi osemsto metroch sa sklon prudko naklonil a skončil až v časti s názvom Rybka. Asfalt, ktorý nám až do cieľa spadol pod nohy, som tentokrát velebil I keď je známe, že mi asfalt „nechutí“, teraz bol pre moje nohy vykúpením. Pred tým, než sme dorazili k autu, zapadli sme do staničnej krčmičky ako smädné ťavy. Pivo a kofola mali atribút živej vody. Spomeniem to iba kvôli tomu, že dnes som nezvládol množstvo tekutín a na konci mi chýbalo aspoň pol litra vody. Určite sa z toho musím ponaučiť.

Záver

Pri ceste domov sme s Dúšom tradične navštívili Motorest Rieka Fazuľová polievka a kofola nám úplne stačila na vzkriesenie. Príjemne unavení, s množstvom zážitkov a vzájomným upevnením priateľstva sme spolu s Dúšom prežili nádherný, slnečný, nezabudnuteľný turistický deň. Ďakujem Pánu Bohu, že som dnes mohol byť v prekrásnej Slovenskej prírode, a že bol so mnou môj priateľ Dúšo

Priatelia spolku PAT a MAT dúfam, že sa čoskoro uvidíme a už spoločne vyrazíme na ďalšie skvelé dobrodružstvo. Dovtedy dovidenia!

Toto je krásna trasa, hlavne osada Podšíp. My sme si ju prešli minulý rok na bicykloch, ale rada by som sa tam ešte raz vrátila. Ale bohužiaľ túto sobotu sa nám nedá. Snáď nám to už nabudúce vyjde. 

Úvod

Táto akcia vznikla na podnet Romana. A keď mi o nej Jozef v práci povedal, tak som ho hneď nahnal do kreslenia tejto trasy. Bol som v tom, že vzhľadom na nezaujímavú destináciu pôjdeme na turistiku iba traja. No mýlil som sa. Trasa oslovila svojimi miernymi parametrami prekvapujúco viac turistov. A to je dobre. Na tejto túre sme prakticky navštívili najsevernejšiu časť pohoria Tribeč. Vzhľadom na to, že štartovacia dedina Klátova Nová Ves je neďaleko rodnej obce Sama, už chápem jeho účasť 

Putovanie

Dve jaskyne

Mali sme a aj sme na trase navštívili dve jaskyne. Ale než sme k nim prišli zaujala nás prekvapivo, dá sa povedať architektonická stavba, dnes už chátrajúca Vápenka Cibajka. Postaviť ju dal zať Leopolda Haupt-Stummera – barón Tibor Biedermann von Turony a fungovala len rok / od roku 1929 do roku 1930. Podľa znaleckých slov Sama táto vápenka hasila a dodávala hasené vápno do cukrovaru. Nezapamätal som si však do ktorého.

Prvá Jaskyňa v lome je malá a nedá sa do nej ani vliezť. Navyše je situovaná v prudkom kopci. Naši chlapci (Roman, Samo a Dušan) síce vyliezli k dvom „dieram“, ale ako som povedal, do dier nevliezli.

Druhá Jaskyňa Brloh je o dosť väčšia. Zmestí sa do nej pár ľudí. Výzdobu má skúpu no nám i to stačilo. To, že sa jaskyňa volá Brloh svedčí aj to, že na zemi v jaskyni je množstvo zajačích bobkov a sú v nej vyhĺbené menšie diery/brlohy.

Vrchy – Brlohy

Ako prvý sme navštívili Predný Brloh. Je v susedstve jaskyne a cesta k nej vedie priamo cez tento vrchol. Na vrchol sme vystúpili aj pri návrate od jaskyne a pokračovali tak k druhému vrcholu na našej trase.

Ja som bol v tejto fáze putovania na konci kolóny. Pod Zadným Brlohom mi Jozef niečo nezrozumiteľne mrmlal, ale ja som ho vôbec nepočul. Až neskôr som pochopil, čo mal na mysli. Zdalo sa, že na tento kopec ani nepôjdeme, no mýlil som sa. Keď som dorazil k mojim čakajúcim kolegom a po pokarhaní, že obišli kopec som dostal odpoveď, že ony vôbec nechcú kopec obísť a že ma len čakali. A tak sme vystúpili aj na Zadný Brloh a čo viac, spravili sme si na ňom aj krátku gastronomickú a pitnú prestávku. Prišla nám vhod.

Výhľadové kopce

Trniny
Mali byť pôvodne iba dva, no napokon boli tri. Ale pekne poporiadku. K prvému z nich bolo treba prejsť štyri kilometre. Cesta bola príjemná, dá sa povedať hrebeňová a sem tam sa ukázali aj prvé výhľady. Táto časť trasy už mala charakter kamenistý. Prvým vrchom tohto hrebeňa, ktorý sme navštívili bol vrch s názvom Trniny. Ponúkal výhľady iba na jednu stranu, no i tie boli parádne. Podunajská pahorkatina je domovom viacerých obcí, no nášmu výhľadu dominovalo mesto Topolčany.

Kozlica
K ďalšiemu kopcu to nebolo ďaleko. Po sedemsto metroch nás privítala čerešnička dnešného programu Kozlica. Na jej vrchole boli aj výrazné a väčšie kamene vhodné na pózovanie. Mnohí z našej výpravy kamene využili na imidžové fotografie. Na Kozlici sme chvíľu pobudli a dali si prestávku. Nie však príliš dlhú, lebo na vrchole fúkal svižný vietor. Kopec obsahuje aj ohnisko, tak ako aj kopce predchádzajúce. My sme ich služby nevyužili. Dnes sme na opekanie neboli pripravení.

Vres
No a práve na Kozlici, na poslednom kopci podľa nášho naplánovaného itinerára sme sa svorne rozhodli, že vystúpime aj na tretí. Nik neprotestoval, to musím spomenúť. Čakal nás relatívne prudší zostup i výstup na posledný kopec takisto posiaty kamením. Vres tiež ponúka obmedzené výhľady. O tri kopce opodiaľ je miestečko s turistickým posedením. Tiež sme ho využili na oddych a posilnenie. Ale iba krátko, kvôli sviežemu vetríku, ktorý tu tiež panoval. Všeobecne dnes okolo dvanástej mal vietor zosilnieť a to sa potvrdili. Zato počasie nám prialo viac. Avizovaná oblačnosť sa dostavila nie o dvanástej, ale až na konci našej trasy a to bolo fajn.

Záver

Záverečná časť trasy bola pohodová, pozvoľne klesajúca. S vedomím, že nás čaká občerstvenie v miestnej Pizzérii pod Kostrínom sa nám išlo ľahšie. Tak ako som spomenul. Záver patril posedeniu v príjemnom prostredí pizzérie a s plnými bruškami sme sa po rozlúčení rozišli do svojich domovov.

Tradične, ďakujem všetkým zúčastneným za účasť a za to, že svojou nezištnou prítomnosťou obohatili atmosféru tejto vynikajúcej turistickej akcie. Ešte raz všetkým veľká vďaka a nabudúce DOVIDENIA.

Akcia vznikla na poslednú chvíľu. Doslova o 5 minút 12-sť. V našom prípade večer pred jej uskutočnením. Preto sa nedala očakávať bohatá účasť. Viac menej šli tí, čo tento večer z nejakého dôvodu spolu priamo komunikovali. Proste zhoda okolností, ktorá dopadla tak, že sme sa našli traja. Veľa? Málo? Možno tak akurát. Tentoraz sme navštívili najjužnejší cíp Strážovských vrchov. Ten nepatrí medzi najvyššie a ani najnavštevovanejšie časti tohto pohoria. Preto som už večer ani „nežhavil“ telefónnu linku, aby som na akciu upozornil ďalších potencionálnych záujemcov.

Parkujeme v obci pri kostole. Je to tradične jeden z tipov na parkovanie pri plánovaní akcie. Nie vždy však tento tip vyjde. Neraz je v podhorskej dedinke pri kostole málo miesta. A keď je ešte k tomu ranná omša, môžeme plynulo pokračovať a hľadať ďalej. Dnes je sobota ráno, nemal by to byť problém. Ani nie je. V Skačanoch sa dá parkovať pri kostole z oboch strán. Je tu toľko miesta, že mám podozrenie, že tu kedysi bolo letisko.

Niekto by možno mal podozrenie, že ide o akciu „Železný pútnik II“. V tomto prípade má trasa síce iba 15 kilometrov, ale parkujeme pri kostole, trasa vedie popri kaplnke sv. Barbory, bez výrazného zapotenia sa dostaneme ku kaplnke sv. Anny, navštívime ruiny kostola sv. Juraja a pred príchodom k autu ideme okolo kaplnky Sedembolestnej Panny Márie. Vincenta by možno z toho aj rozboleli kolená. Nás nie. My sme sem šli z iných dôvodov. My sme sem šli hlavne preto, že je to neokukané miesto, ktoré turisti nepoznajú a blízko je koliba Solec, kde robia veľmi dobré bryndzové halušky.

Zo začiatku má trasa pahorkatinový charakter. Nie je to prekvapivé. Skačany a ich blízke okolie, patrí ešte do severnej časti Podunajskej pahorkatiny. Až niekde kúsok za Sviňou horou začínajú Strážovské vrchy. Napriek tomu, že sú aj v tejto časti Strážovské vrchy vyššie ako Podunajská pahorkatina, my sme sa stihli zapotiť ešte v pahorkatine pri výstupe na Veľký Zobor. Neviem si to vysvetliť. Že by bola zima taká dlhá a tuhá, keď nemáme kondičku?

Vďaka lúkam máme odtiaľto výhľady. Tie trvajú od posledných domov dedinky až po Sviniu horu. Síce iba jedným smerom, ale sú. Definitívne vstupujeme do lesa. A je už aj po obmedzených výhľadoch. Nevadí nám to však, lebo je tu celkom pekný zmiešaný les. Ihličňany pekne voňajú. Listnaté stromy ešte nemajú listy. Iba niektorým z nich rašia prvé lístky. Prichádzame na miesto zvané Varta. Dnes je to križovatka turistických chodníčkov Dá sa odtiaľto vystúpiť aj na vrchol Stráže. Výhľady tu však nenájdete.

A sme znovu na lúkach. Vďaka nim máme znovu výhľady. Jéj, ale veď tam sme boli minule! To je predsa Jankov vŕšok i Veľký Čihoc. A tam dole? Veď to je koliba Solec! Dymí sa im z komína? Snáď je koliba otvorená. Čo to tam skáče na nožičkách, ako keby to boli pružinky? Srnka? Jéj, aký kŕdeľ? Čo sú to za krúžiace dravce? Asi tam je zdochlina, keď tam tak vytrvalo krúžia. Netrvá nám to viac, ako 150 – 200 metrov a zisťujeme, prečo tak vytrvalo krúžia. Toto nám viac ako iba vyrazilo dych. Zapchalo nám to aj nosy a pokazilo nám to celkový dojem z akcie. Tu hore v kopcoch. Čerstvý vzduch zmizol a nahradil ho zápach smetiska. Taký, že som mal snahu zbehnúť dole, len aby som to mal čím skôr za sebou.

Máme to šťastne za sebou. Síce smetisko je len túto kúsok, ale vietor fúka tak, že už to máme úspešne za sebou. Teraz nás čakajú dva pramene. Jeden z nich je blízko. Veľmi blízko. Iba asi 1500 metrov vzdušnou čiarou od smetiska. Cestou k nemu rozmýšľam, či nájdem v sebe dostatok odvahy, aby som sa z neho napil. Nájsť otázku na túto odpoveď sa mi podarilo až po príchode k prameňu. Veru, nenapijem sa. Voda je stojatá a nevyzerá čisto. Veď po ceste budeme míňať ešte jeden prameň.

Ani tentoraz motyka nevystrelila. Druhý prameň, zvaný pod Skalou, je na tom čo sa týka vody a jej čistoty, ešte horšie, ako ten prvý. Nevadí, aj tak to už k autu nemáme ďaleko. Jedným očkom sa aspoň pokocháme pohľadom na vody rieky Nitrica. Svojou dĺžkou 51,4 km Je našou 31 najdlhšou riekou. Uvidíme síce z nej iba nepatrnú časť, ale na urobenie predstavy to bude stačiť. Pred vlievaním sa do rieky Nitry ešte Nitrica stihla kúsok pod Skačanmi vytvoriť riečny ostrov. Ten sme však nenavštívili, lebo som o ňom nevedel. A možno by sme tam nič takého ani neuvideli. Kto ho vie?

Úvod

Po minuloročnej dobrej skúsenosti s touto pôstnou nočnou púťou som sa rozhodol, že výzvu Mareka zúčastniť sa Železného pútnika, neodmietnem. Priznám sa že rozhodol aj fakt, že tento rok som ešte neabsolvoval diaľkový pochod. A keďže v máji ideme na tradičný Pochod Praha-Prčice, je potrebné diaľkový pochod natrénovať. Nevedel som ako sa zachovajú moje nohy na tejto púti, ale to ani Rado, ktorý sa k nám pridal z toho istého dôvodu.

Musím a chcem na tomto mieste poznamenať, že tento rok zlyhala logistika. S Marekom som bol dohodnutý, že prídem do Naháča autom a do Trstína pôjdeme spolu. Avšak Marek už doma nebol a tak nás musel a chcel do Trstína zaviesť Ondrej. Ondrej ďakujeme za dopravu.

Putovanie

Trstín – Kostol sv. Petra a Pavla

Na rozdiel od minulého roku sa štartovalo v Trstíne v uvedenom kostole. Dôvodom bolo to, že do malého kostolíka v Hájičku sa zmestí málo pútnikov počas zahajujúcej svätej omše. No i tak bol kostol v Trstíne plný a napríklad ja som sa do neho vôbec nedostal a musel tak omšu absolvovať vonku pri reproduktore.

Trstín – Hájiček

Napísal som, že sa štartovalo v Trstíne, ale nie je to úplná pravda. Oficiálny štart sa konal predsa len tradične od kostolíka Sedembolestnej Panny Márie v Hájičku. Na toto miesto sme sa presunuli hneď po omši. Celú trasu, ktorú sme absolvovali teraz i potom po ceste až do Smoleníc k stanici, príkladne zabezpečoval Hasičský zbor a Polícia, za čo im patrí veľká vďaka. Oficiálny štart bol teda tradičný z Hájička.

Kultúrny dom Plavecký Mikuláš

Trasa k bodu občerstvenia bola pre nejedného pútnika strastiplná Nie každý deň absolvujeme turistiku v noci. V tom je táto púť jedinečná a zaujímavá. Na tejto púti ma baví to, že človek nejde nočným lesom celkom sám. Zažil som takýchto samostatných nočných pochodov už niekoľko, no keď vidíte pred a za sebou turistov, je to o niečom inom.

Táto púť vyžaduje aj určitú mieru kondičky, hlavne pri prechode cez Malé Karpaty. Človek ktorý si myslí, že vstane z gauča a prejde z Trstína do Šaštína je na veľkom omyle. Bol by som zvedavý, koľkí z odhadovaného počtu 380 pútnikov prišlo až do Šaštína?

Veľmi pozitívne a priznám sa aj pre mňa, je občerstvenie v Plaveckom Mikuláši. Myslím si, že nejeden pútnik túto možnosť vrelo privítal. Musím pochváliť organizátorov, že pre nás vyčerpaných pútnikov prichystali jedinečné, chvályhodné a chutné pohostenie. Ponúkali sa koláčiky, praclíky, buchty, štrúdle, proste poživeň všetkého druhu – sladká i slaná. Po ruke bolo množstvo nápojov, káva a nechýbali ani tie „tuhé“ nápoje. Sponzor duchovného podujatia sa blysol parádnou a chutnou medovinou. Nezabudnem spomenúť, že pán páter Michal Nižnánsky si išiel „nohy zlomiť“ aby obslúžil všetkých pútnikov. A treba pochváliť aj ostatných duchovných z radov organizátorov pre ich obetavú a prospešnú prácu. My pútnici Vám vyslovujeme veľké ĎAKUJEM a Pán BOH zaplať. Na našej púti to bolo príjemné miesto, kde sme si mohli oddýchnuť, posilniť sa a načerpať nové sily.

Bazilika Sedembolestnej Panny Márie Šaštín-Stráže

Po príjemnejších chvíľach prišli na rad tie menej príjemné. Putovanie do Šaštína prevažne po asfalte nie je to pravé orechové. Avšak treba sa s tým zmieriť a vedieť sa zaprieť. O tom predsa je Železný pútnik. Táto časť putovania bola pre mňa monotónna, ale nie nezaujímavá v spoločnosti mojich spoločníkov. Navyše lepšiu náladu do našich radov priniesli dve jemné kvetinky. V Plaveckom Mikuláši sa k nám pridali na dvadsať kilometrovú trasu Mareková manželka Andrejka i sestra Evka. Ony síce išli v tesnom závese za nami, ale ako dobre namazaný stroj. Vždy keď som sa otočil dozadu, bolo na dosah ich svetlo čeloviek. Boli pripravené, v prípade ak by sa nám nechcelo, nás dokopať až do cieľa  

Z minulého ročníka som si pamätal, že za Lakšárskou Novou Vsou nám dá nepríjemná asfaltka zbohom. A práve na túto záverečnú, pieskovú trasu som sa veľmi tešil. Je to doslova balzam na unavené nohy. Ja všeobecne nemám rád asfalt, to každý vie. A tak bola moja radosť dvojnásobná, keď moje nohy prvý krát stupili, na nohám lahodiaci „záhorácky“ piesok. Od tejto chvíle som vedel, že dnešnú púť úspešne dobojujem i keď trasa z Lakšárskej Novej Vsi do Šaštína je nekonečná.

Po príchode do Šaštína nás pritúlili organizátori v budove predajne Dominik v susedstve baziliky. Mohli sme si tu oddýchnuť a hlavne mi skoršie príchodzí počkať na ostatných. Mnohým „unaveným“ pútnikom prišiel oddych pred záverečnou svätou omšou o 6.00 hod. vhod. Aj tu nám pohostinní organizátori ponúkli občerstvenie. Páter Michal opäť exceloval svojou obetavosťou a svojim čašníckym umením, by mohol konkurovať ktorémukoľvek špičkovému čašníkovi. Páter Michal i ostatní obsluhujúci ĎAKUJEME.

Záver

Záver tejto pôstnej duchovnej púte vyplnila svätá omša v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie. Bola to dôstojná bodka za touto veľmi vydarenou pútnickou akciou. Môžem povedať, že ja som si túto duchovnú púť naplno užil a mala pre mňa veľký význam. Domov som si odniesol nie len únavu, ale aj parádne zážitky a hlavne pocity, že som opäť niečo dobré vykonal pre svoje TELO a DUŠU.

Ďakujem mojim ženským i mužským spolu pútnikom za účasť a veľký prínos na tejto duchovnej púti.

Dovidenia na budúcom ročníku Železného pútnika.

Úvod

Priznám sa, že túto turistickú akciu som nevymyslel ja. Inšpiráciu som si vzal z tohto videa pána v dôchodkovom veku. Zdala sa mi táto trasa zaujímavá a tak som nekreslil túto trasu ako okruh so začiatkom v Hornom Moštenci a prechodom takého malého hrebienka v Považskom podolí na rozbeh, aby sme absolvovali okruh. Autá sme zaparkovali v spomenutej obci pri cintoríne. Dá sa tu pohodlne parkovať.

Veľmi ma potešilo, že na túto akciu sme nešli iba dvaja. Ja a Jozef. To bola naša predikcia, keď sme sa spolu na tejto akcii dohadovali. Nechcem tu nikoho vyzdvihovať, lebo Vás všetkých mám rád a rád s Vami na turistiku chodím, ale musím povedať že obzvlášť som sa tento raz tešil na Mariku. Snáď mi to Vy ostatní prepáčite, ale Marika je tá osoba, ktorá na našej turistike už dlho nebola. Naposledy som s Marikou bol 23.10.2022 na akcii Repete – Klížske Hradište, Michalov vrch a spol. A to je snáď dostatočne dávno, aby som sa na ňu tešil 

Putovanie

Prielohy

Prvé naše kroky viedli na druhý najvyšší vrch Považského podolia s názvom Prielohy. Po výdatných niekoľko dňových dažďoch nás viedla hore už od začiatku dosť blatistá cestička. Občas niekto frflal, ale po krátkej chvíli bolo možné ísť po kraji tejto cesty po mäkučkej tráve. A tak sme tento, na chôdzu príjemnejší povrch, okamžite využili. Trasa k spomínanému vrchu nie je vôbec náročná. Vedie pozvoľným a jemným stúpaním. Vrch sa nachádza rovno na neznačenom chodníku. My sme na ňom chvíľu pobudli len preto, aby sme si trochu oddýchli a občerstvili sa. Veľmi som ocenil Dušanov pojazdný bar A myslím že aj ostatní, ktorí využili jeho služby. Po prestávke nasledoval trochu strmší zostup do obce Tŕstie.

Tŕstie a Podskalie

Trasa do Tŕstia viedla chvíľu ťažko rozoznateľným chodníkom, no po chvíli sa nám už ukázal zreteľný chodník, ktorý nás už doviedol do obce. V obci sa nachádza autobusová zastávka a tak sme ju v mene oddychu a ďalšieho občerstvenia ihneď obsadili. No v Tŕstí sme sa príliš dlho nezdržali a pokračovali do ďalšej obce s názvom Podskalie. Táto obec je najčastejším východiskovým bodom pre návštevu Podskalského Roháča, nášho hlavného bodu výletu. Než sme však do Podskalia doputovali museli sme prejsť presne dva kilometre po asfalte medzi týmito dedinami. Vôbec nám to nevadilo, lebo sme vedeli, že ďalšia trasa bude oveľa príjemnejšia. V Podskáli sme sa na chvíľu pristavili pri miestnom prameni a ochutnali vodu z neho. A pokračovali sme ďalej.

Podskalský Roháč

Tesne za dedinou sa nachádza Kaplnka Panny Márie Snežnej. Pri kaplnke sa nachádza aj informačná tabuľa s informáciami o NPR Podskalský Roháč. Zároveň je to bod, z ktorého sa nastupuje hore do „skál“. Na túto časť trasy sa každý účastník akcie veľmi tešil. Oficiálny vstup / nástup vedie popod peknú drevenú bránu s názvom Podskalský Roháč. Zároveň bola táto drevená brána parádna kulisa ku spoločnej fotografii, ktorú sme si nezabudli vyrobiť. No a potom. Šup ho hore strminou.

Táto časť trasy a jej stúpanie je zážitková vec. Úvod nie je taký prudký ako tá časť, ktorá príde neskôr. Obzvlášť som sa tešil na záverečnú časť stúpania. Vedel som, že v závere sa nám do cesty postaví „diera“ s príznačným názvom Myšacia diera. Bolo to naozaj zaujímavé. Nie každý bol ochotný podstúpiť plazenie sa cez túto „dieru“. Niektorí z nás využili služby natiahnutého lana vedľa Myšacej diery. Ja som to pomocou lana skúšal tiež, ale môj ťažký zadok a ruksak okamžite zavrhol túto cestu. Myšacia diera sa dá preliezť iba bez ruksaku a tak putoval z môjho chrbta, aby som vôbec mohol preliezť cez túto úzku dieru.

Veľmi zaujímavý je postupný výstup na vrchol pomocou lana. Tu sa potvrdilo, že v našom turistickom spolku sú iba gentlemani a tí okamžite pomohli našim kvetinkám sa s týmto výstupom vysporiadať. Jemné až profesorské pridržiavanie a tlačenie za roztomilé dámske ritky malo svoj sto percentný efekt. Obzvlášť pomoc gentlemanov potrebovala naša Marta, ale aj ona to nakoniec hrdinsky zvládla. Úspešne a bez ujmy sme všetci vystúpili na vrchol a naplno sme tak mohli nasať nádherné výhľady z tohto vrcholu. Prestávka na oddych po výstupe a občerstvenie každému prišla vhod. Nevadil nám ani vietor, ktorý na vrchole panoval. Našli sme si kúsok závetria. Na vrchole sme pobudli tak tridsať minút. Bol to dostatočný čas na oddych a kochanie sa.

Roháč

Podskalský Roháč je NPR, ale vrchol s názvom Roháč je vzdialený 1300 metrov od tohto bodu. Cesta k nemu je krkolomná, ale zaujímavá s mnohými peknými výhľadmi. My sme ľudia, ktorí si takéto vzácne a pekné chvíle vedia naplno užiť. A v takomto peknom rozpoložení a s dobrým pocitom sme doputovali k Roháču, teda k jeho betónovému bodu. Z Roháča však nečakajte žiadne pekné výhľady. Vrchol je zalesnený. Nebol dôvod sa tu dlho zdržiavať. Čas na vrchole využil náš „Tête de la Course“ iba na to, aby sme sa počkali a po chvíli pokračovali ďalej.

Snožek a jaskyňa Humno

Od Roháča po spomínaný Snožek, čo je turistické oddychové miesto, vedie príjemná nenáročná, jemne zvlnená cestička. Našim cieľom bola jaskyňa Humno. Bol to pravdupovediac smelý plán. Vysvetlím. Zoberte si, že máte v nohách pár kilometrov. Trasa sa chýli ku koncu. Únava trasie s nohami. Výstup hore do kopca ku Snožku sme ešte zvládli. A stále bez reptania Avšak potom prišiel úsek, kde bolo treba klesať asi sto metrov k spomínanej jaskyni. Ja som to individuálne skúšal, zatiaľ čo ostatní stále stáli na vrchole prehovárajúc sa na nasledovanie šialenca Vinca. Obzrel som sa. A tá moja tlupa na vrchole stále stojí. No nič. Hovorím si. Dnes nie. Jaskyňu Humno vzdávam. A tak som sa vrátil a rýchlo dobehol ostatných, ktorí už boli na ceste k Snožku. Na chvíľu som sa pristavil na mieste, kde je legendárny výhľad na „ALPY“. A potom som už dobehol mojich súpútnikov.

Do cieľa cez Dielec

Ako to už býva na turistike. Keď sa ide „do kopca“ musí sa z neho aj zliezť. Takýto charakter mala naša záverečná časť trasy. A nič na tom nezmenila ani návšteva najvyššieho vrchu Považského podolia s názvom Dielec, pretože tá bola v rámci klesania do obce Horný Moštenec. Každému účastníkovi pribudol do itinerára ďalší najvyšší vrch pohoria. To si treba uvedomiť. Je to výnimočné. Možno už nikdy do tejto časti Súľovských vrchov a Považského podolia nezablúdime.

Na koniec iba spomeniem, ako nás „dobehla“ časť našej výpravy, keď poslednú časť trasy riešila podľa seba a nedbala na nakreslenú trasu My oklamaní sme v dobrom čakali na ostatných v domnení, že sa zdržali a ony šli inou trasou. Toľko k záveru.

Záver

Chcem sa Vám všetkým zúčastneným poďakovať za vašu nezištnú prítomnosť a vytvorenie jedinečnej turistickej atmosféry na tejto skvelej a veľmi zaujímavej trase. Bol som s Vami rád a už teraz sa teším na ďalšie dobrodružstvá s Vami. Majte sa krásne a hlavne zdravo.

Dovidenia nabudúce!

Úvod

Jožovým priateľom Milke a Jozefovi evidentne zachutila naša Silvestrovská turistická akcia, ktorej sa zúčastnili ako hostia. Milka dnes absolvovala už druhú akciu spolku, no s Jozefom sme sa mohli už zoznámiť na Jožových fotografiách z Nórska, keď boli spolu na vrchu Heilhornet. Takže Jozef a aj Milka sa stali prakticky plynulo našimi členmi spolku. Musím konštatovať, že posledný týždeň je akýsi úrodný na nových členov.

A v úvode ešte spomeniem, že som v tom celkom nevinne. Síce Jožo už o chýbajúcom autobusovom spoji z Oponíc hovoril, ale ja pridám moje postrehy/skúse­nosti. Osobne a za mojim chrbtom stojacím Jožom sme na vlastné oči videli v internetovej aplikácii CP autobusy, že inklinovaný spoj 3.2.2024 má ísť. No nešiel, lebo na zastávke nalepený nový grafikon platný od 1.2.2024 to poprel. Mne osobne sa to stalo už druhý krát a tak som sa rozhodol, že apke CP autobusy prestanem veriť  – houk.

Putovanie

Studený hrad

Štartovali sme tradične „vitamínmi“. No bol tu určitý rozdiel oproti zaužívaným zvyklostiam a to, že sme štartovali na dvoch miestach. V Oponiciach i v Jelenci 

Dnes to bolo iné na rozdiel tomu, čo som zažil minulú nedeľu v Javorníkoch. Po snehu tu dole ani chýru ani slychu. Zato v úvode sme si zažili trochu blata. Ešte šťastie, že blato vystriedala turistická cestička pokrytá lístím. Len čo sme minuli Remitáž nás jemné stúpanie doviedlo na Studený a zafúkaný hrad. Silný vietor nám nedovolil pridlho zotrvať na jeho skalnatom povrchu. Iba chvíľu nás zdržali pekné výhľady, no blízkosť hradu Gýmeš nám velila pokračovať ďalej.

Hrad Gýmeš

Tento hrad je už o inom. Je to podstatne väčší a zachovalejší objekt ako Studený hrad. Ja s Jožom sme tu už v minulosti boli, ale pre Milku a Jozefa to bola nová skúsenosť. Hrad sme chvíľu preskúmavali, no vietor si aj tu vybral svoju daň. Podstatne nám skrátil prehliadku. Avšak nezabránil nám, aby sme sa skryli v jeho útrobách a absolvovali gastronomickú prestávku. Tejto činnosti dominovala jeho tekutá zložka „Čaj“ bol vynikajúci Hneď sa mi po ňom išlo ďalej lepšie. Po odchode nás čakal ďalší vrchol. Nebol však „gastronomický“.

Veľká skala

Stúpanie na túto skalu malo punc previerky našich fyzických schopností. Počas stúpania sa mi na čele objavili akési tekuté kvapky a bolo mi divne teplo. Niekto zozadu kolóny iba uštipačne poznamenal, že to bude zrejme to „štartovné“. Ja som si týmto tvrdením nie celkom istý, lebo tá tekutina na mojom čele bola úplne číra a to „štartovné“ malo medovú farbu Takže mi logicky z toho vychádza, že to bol predsa len pot Zadýchaní sme úspešne vystúpili na tento riadne skalnatý kopec. Presvedčili sme sa na vlastné oči, že názov Veľká skala prislúcha tomuto vrcholu právom. Jeho výhľady sme mierou vrchovatou využili na kochanie sa. Dokonca sa v diaľke objavilo aj slniečko a jeho lúče prenikajúce cez oblaky mali magický nádych. Návštevu Veľkej skaly ukončila spoločná imidžová fotografia.

Oponický hrad

K Oponickému hradu naše kroky viedlo už iba klesanie. Po asi 1200 metroch sme dorazili na tento pekný a rekonštruovaný hrad. Na jeho okraji je miestečko na oddych a opekanie. Bolo to prvé miesto, keď nepočítam závetrie medzi stromami pri putovaní, kde sa dal vypustiť môj „lietajúci vták“. Ja som priaznivé veterné podmienky využil a urobil som niekoľko výpravných náletov na tento pekný a zachovalý hrad. Zároveň sme absolvovali prehliadku hradu a posilnili sa jedlom a pitím.

Do cieľa

Záver trasy viedol príjemným klesaním, ale dojem nám kazilo bahno, ktorému sme sa museli vyhnúť obchádzaním po náročnom teréne plného popadaných stromov, kríkov a náletových drevín. No i tak nám to nepokazilo pekný dojem a zážitky to naopak umocnilo. Úspešne sme dokráčali k môjmu autu. Niekto utrúsil pred príchodom, či tam vôbec auto bude. Ale ono tam bolo A ešte jedna poznámka padla, aby sme si znova objednali taxík do Jelenca a trasu si zopakovali. Tento návrh sa neujal

Záver

Ďakujem Jožovi, Milke a Jozefovi za účasť a vytvorenie skvelej partie pri našom putovaní naprieč Tribečom. Návšteva troch hradov v jeden deň nie je častým počinom. My sme si trasu naplno užili a už teraz sa tešíme na ďalšie dobrodružstvo.

Dovidenia nabudúce!

Parkujeme v Oponiciach pred krčmou. Hneď vedľa je Jednota. Snáď tu parkovať môžu aj iní, ako hostia. Žiadna ceduľka. Auto zostáva tu. A teraz poďme na zastávku počkať si na autobus. Vincent len tak pre istotu pozrie do papierového lístka na zastávke, len na potvrdenie, že autobus ide. No počkať, ale tvár človeka istého si odchodom autobusu vyzerá úplne inak! Jožo, veď si mi v robote pozeral cez plece, či ten autobus ide! Áno, na internete šiel aj v sobotu, ale túto sobotu už nepôjde. Pred dvomi dňami zmenili grafikon. Smola.

Čo teraz? Máme viacero možností. Urobiť si akýsi okruh tu pri Oponickom hrade, presunúť sa autom do Nitry a absolvovať nejaký okruh Zoborom, alebo taxík? Vincent už gúgli číslo na nejakú taxislužbu. Ja ho medzitým inštruujem, aby sa dopredu nezabudol opýtať na cenu. To som nemal hovoriť, lebo to dopadlo tak, že vytočil číslo a zvoniaci mobil mi dal do ruky s tým, že nech si to vybavím sám. Tak som vybavil. O 7 minút bude taxík voľný a potom príde pre nás.

Za Nitrou dobiehame autobus, na ktorý sme mali v Nitre prestupovať. Taxík nemá problém autobus obehnúť a tak sme do Jelenca dorazili asi o minútu skôr, ako keby sme šli autobusom. Stálo nás to necelých 30 éčiek. Keď sa to rozráta medzi štyroch, nie je to až také hrozné. A navyše si začíname uvedomovať, že šlo o historický okamih. Po prvý krát sme šli na turistiku taxíkom. Ešte že nás viac nebolo, lebo by sme sa do taxíka všetci nepomestili.

Dnes má fučať. Zo začiatku sme v závetrí. Príchodom na Studený hrad sa to však mení. Vietor je nepríjemný. Dlho tu nevydržíme. Aspoň sme zistili, prečo sa hrad volá Studený. Zopár záberov a poďho na Gýmeš. Znovu sme medzi stromami, znovu v závetrí. A znovu fúka, tentoraz na hrade Gýmeš. Tu ale na rozdiel od Studeného hradu sú aj múry a za múry sa dá skryť. Kedysi múry kryli pred šípmi a inými vymoženosťami stredoveku a začiatku novoveku, dnes nás chránia pred vetrom.

Vincent sa zakecal. My medzitým ideme nakuknúť do pivnice a kaplnky. Kocháme sa, fotíme, obdivujeme… a zrazu je nám akosi dlho. Videl niekto Vincenta? Nevidel? Kde je? Nie je? Volám mu. Na druhý pokus sa spojenie podarilo. Kde si? Už za Gaštanicou? Aj my sme na mieste na písmenko G, ale gaštanica to nie je. Stále sme na hrade Gýmeš. Tak nás pekne počkaj. A to hnal, aby nás dobehol a nakoniec sme museli dobehnúť my jeho. Ako u Pata a Mata…

A znovu sme v závetrí. O závetrie prichádzame až pri vrchole Veľkej skaly. Znovu zopár fotiek a pokračujeme. Znovu v závetrí, ale iba po Oponický hrad. Dnes na najvyšších miestach fučí. Inak pohoda. Za Oponickým hradom nás čaká najblativejší úsek cesty. Vlastne ani prekvapivo veľa blata nebolo. Len zo začiatku pri Remitáži. Klasika, ťažba dreva, cesta rozbitá. A potom až tu za Oponickým hradom. Tu je to ale akosi blatisté takmer stále.

Prichádzame k autu. V krčme sa svieti. Že by sa z nás stali zákazníci? Ale len preto, že sme tu parkovali! Ideme dnu. No počkať! Pri kofole tu iba nebudeme. Toto vyzerá na pizzeriu. Zrazu ceduľka, v pondelok nevaríme. Aj jaj, aby tu nebola ešte jedna! Dnes varíte? Výborne, tak nám jednu pizzu prineste a k tomu kofolu či pivo. Každému na čo má chuť. Prichádza čašník s pizzou a ospravedlňuje sa, že v strede sa mu urobila diera. Vraj nám môže doniesť inú. Z Vincenta však prehovorí hlad, čo ste, my zjeme aj tú dieru!

Úvod

Je mi veľmi ľúto, že istý účastník tejto akcie Jozef, náhle v piatok odriekol svoju účasť kvôli chorobe. Naopak potešila ma svojou účasťou Darinka. Tým, že sa Darinka zúčastnila na tejto akcii, splnila podmienky pre vstup do nášho turistického spolku. A to absolvovať minimálne tri akcie ako hostka. Pre poriadok ich tu vymenujem:

1. Prvá akcia bola Veľký Manín z netradičnej strany v Súľovských vrchoch
2. Druhá akcia bola Na rozhľadňu Dubeň a vyhliadku Straník z Budatína v Kysuckej vrchovine
3. Tretia je táto akcia v Javorníkoch

Takže Vám slávnostne oznamujem, že náš turistický spolok PAT a MAT sa rozrástol o novú kvetinku DARINKU. Konto jej vytvorím onedlho, len čo mi pošle fotografiu. Týmto Ťa Darinka v mene nášho spolku vítam a prajem Ti aby si si turistické akcie nášho a odteraz aj Tvojho spolku, na ktorých sa zúčastníš užívala.

No a aby som nezabudol na začiatku spomeniem, že Ľudka mi v sobotu večer volala, ako to ráno bude a či sa vôbec ide. Ona vážne pochybovala, či sa akcia uskutoční. No nevie, že ja som bol rozhodnutý ísť na akciu aj sám.

Dopravu na akciu som zabezpečil ja a pred príchodom do Lednických Rovní som zažil nepríjemný zážitok, keď som zabudol odbočiť na Ilavu a bol som tým pádom nútený pokračovať až do Púchova a odtiaľ sa vracať do Lednických Rovní.

Auto sme zaparkovali presne podľa plánu, na príjemnom mieste pri Lurdskej jaskyni Panny Márie. O „štartovaciu procedúru“ sa postarala Ľudka svojím výborným bylinným nápojom, čim začína vážne konkurovať štartovacím procedúram v podaní Romana, Joža či Dušana, alebo iným členom spolku 

Putovanie

Rozhľadňa Štiavnik

Pri spomínanej Lurdskej jaskyni vyteká aj prameň. Ľudka okamžite využila jeho služby a do fľašky si nabrala jeho blahodarnú vodu. Už doma, keď som pozeral aké sú podmienky na hrebeni som tušil, že zažijeme aj sneh. No vôbec som nečakal, že nás bude sprevádzať celú túru. Trasa prakticky až na hrebeň pohoria vedie jemne naklonenou a mierne stúpajúcou cestou, po ktorej nás občas obehlo nejaké vozidlo. I keď bol všade sneh práve fakt, že touto cestou jazdia aj vozidla, bola kvalitne ujazdená a mi sme sa nemuseli krvopotne brodiť snehom.

Na rozhľadňu je to práve štyri kilometre. A kým sme k nej dorazili stretli sme pár turistov. Samozrejme, že sme s nimi prehodili pár viet, aby bolo naše putovanie spestrené aj o rozhovory s inými ľuďmi. Počas putovania k rozhľadni sme obdivovali každý ponúknutý výhľad. A verte mi, že bolo sa čím kochať. Minimálne okolitou zasneženou nádhernou prírodou. Tesne pred rozhľadňou je turistický prístrešok, v ktorom sme absolvovali krátku prestávku. Bolo treba míňať bylinný nápoj 

Rozhľadňa Štiavnik je situovaná priamo pri ceste. Rozložili sme si tu „tábor“. Kochali sa výhľadmi z rozhľadne. Ja som vytiahol svojho „lietajúceho vtáka“, aby som preskúmal rozhľadňu aj z výšky. Aj sa mi to celkom slušne darilo do doby, keď sa mi prihodila malá nehoda. Pri kruhovom oblete rozhľadne som nepočítal s faktom, že za ňou stúpa kopec, na ktorom stojí. A pri pohľade na display som už len smutne pozoroval, ako „vták“ vlieta do stromu a padá na zem. Obraz sa zasekol a na ňom pohľad hore nohami s vetvami a snehom. A tak som sa vydal hľadať havarovaného nešťastníka. A práve v čase, keď som sa zmieril so stratou som zbadal pod jedným stromom červené a žlté svetlo. „Vták“ bol naozaj hore nohami a pekne si ležal v mäkučkom snehu. Potvora jedna. A tak som neprišiel o „vtáka“ z čoho som mal veľkú radosť.

Villa Brest (občerstvenie)

Pokračovali sme ďalej príjemným pozvoľným stúpaním. Tu Vám musím prezradiť, že už po pár kilometroch, keď sme kontrolovali trasu na mape sme sa rozhodli, že trasu zmeníme. Bolo veľmi žiadúce a priam sa pýtalo urobiť si prestávku v nejakom reštauračnom zariadení. Veď na hrebeni, ktorý zároveň predstavuje lyžiarske stredisko Kasárne sa to podobnými zariadeniami priam hemží. A tak len čo sme sa na chvíľu zastavili pri rázcestníku Butorky sme našu trasu stočili doprava na zelenú turistickú značku vedúcu na Kasárne.

Ako prvý prišiel na ranu Horský hotel Fran. Ten bol však v čase našej návštevy otvorený len pre hostí. Bol úplne plný. A tu Ľudka využila svoje organizačné schopnosti a vyzvedela, že dole pod zjazdovkou sa dá navštíviť Villa Brest. A poviem Vám. Dobre sme zrobili Zostup k Ville nás stál prudkých a šmykľavých sedemdesiat metrov po zjazdovke. No vidina občerstvenia bola nezlomná 

Villa Brest ponúka útulné a príjemné prostredie s chutným jedlom. My sme si dali polievky (fazuľovú a cesnakovú krémovú), kávičku (kapučíno a presso) a nakoniec pivko pre energiu. Musím spomenúť, že reštaurácia ponúka BIO produkty. Mäso z BIOfarmy JEDĽOVNÍK, z tej istej farmy BIO mliečne produkty a napokon kváskový chlieb z neďalekej spriatelenej pekárne. A ešte moja príjemná skúsenosť. Bol som na „wecku“ a skoro mi vypadli oči z jamôk. Toalety aké mali tu, som nevidel ani vo štvorhviezdičkovom hotely. A pre toto všetko príjemné som zanechal pri platení bohaté prepitné až sa začudovala majiteľka pri platení. Toto je moja príjemná skúsenosť so službami vo Ville Brest. A Vám jej návštevu vrelo odporúčam.

Veľký Javorník

Po odchode sme najprv „fučali“ pri zdolávaní spomínaných sedemdesiat metrov po zjazdovke hore. Odmenou nám bola žltá turistická značka, ktorá nás pozvala na cestu do Sedla Gežov po príjemne stúpajúcej vyšliapanej ceste. Je to nádherné prostredie. Na tom sme sa svorne zhodli všetci traja. Nádherná zimná bohato zasnežená príroda nás sprevádzala aj na tejto žltej trase. Pri Javorníckej studničke Prales sme na chvíľu zastavili. Opäť Ľudka naberala vodu z blahodarného prameňa. Ja ako vždy. Kamera v rukách a točím. Dnes výnimočne veľa. Veď toľkej krásy sa nedá nabažiť. A tu pri točení záberu hovorím kvetinkám, „dámy ticho! počúvajte to ticho!“. A naozaj. Prestali sme sa rozprávať a naozaj. Čisté nefalšované ticho. To som ešte v lese nezažil. Nebolo počuť nič, ani vietor (bolo bezvetrie), ani vtáčika letáčika, ani žiadnu zver. Proste hrobové ticho. Niečo neskutočné.

Po tejto zastávke bola ďalšia až v Sedle Gežov. Tu sa začala meniť situácia. Výhľady už neboli také jednoznačné. Začala ich zahaľovať hmla. Proste tisíc metrov je tisíc metrov. Už zo sedla je vidieť najvyšší vrch tohto pohoria Veľký Javorník. Po sedemsto metroch chôdze nás privítal Pán tohto pohoria. Absolvovali sme tu krátku prestávku. Udeľovali sa vrcholové medaily. Občerstvovali sa bylinným likérom Ja, Darinka a Ľudka sme nepohrdli spoločnou fotografiou, ktorú nám navrhol Veľký Javorník. Bolo našou cťou prijať túto ponuku a my MU za ňu pekne ďakujeme. A pred odchodom, keď sme míňali domček vrcholovej knihy, nás tyčka s názvom vrcholu požiadala o nelepenie klubovej nálepky Spolku PAT a MAT. Nepohrdol som.

Zostup do cieľa

Ten sa začal v Sedle pod Veľkým Javorníkom. Moje kvetinky chceli ísť zotrvačnosťou po parádne vyšliapanom chodníku (po červenej). Avšak nakreslená trasa je ťemer nemenná. Teda aspoň u mňa. A tak šup ho medzi stromy po neprešliapanej žltej. Bola to naozaj divočina. V snehu sa síce črtali nejaké stopy, ale posledný napadnutý sneh ich takmer zakryl. A tak ja gentleman som išiel prvý a robil mojim kvetinkám túto trasu aspoň o trochu príjemnejšiu.

Za rázcestníkom Matúšová sme svorne vstúpili do Buntovej doliny, ktorá nás prakticky priviedla až po smerovník Štiavnik, Ráztoka. Celá trasa touto dolinou bola nádherná až rozprávková. Chvíľu pozornosti nám ešte ukradla informačná tabuľa o havárii vojenského lietadla Boeing B-17G-60-BO nazývaného aj „The Old Lady“ v roku 1944 skoro na konci druhej svetovej vojny. A potom sme už dorazili ku Chate Bariny a potom k spomínanému rázcestníku. Pri chate Bariny je zaujímavé miesto. Na „piedestály“ je tu drevená socha poľovníka a jeleňa s krížom na hlave. Aj tomuto miestu sme venovali chvíľu.

Záver putovania bol upokojujúci, pohodový v susedstve zurčiaceho potoka Štiavnik. Bol to čas pre hodnotenie dnešnej túry a o „prehratí“ v hlave všetkých zážitkov, ktoré nás na tejto nádhernej trase potešili a obohatili.

Záver

Mám nesmiernu radosť, že som nemusel na túto akciu ísť sám. Lebo ja som bol rozhodnutý, že pôjdem aj sám. Ale prítomnosť ĽUDKY a DARINKY ma veľmi potešila a obohatila. Opäť som mohol byť s mojimi milými priateľmi, na ktorých sa vždy veľmi teším a ktorí mi veľa dávajú. Opäť som dobil doplna moje baterky. Videl som nádhernú a zasneženú prírodu Javorníkov a zažil tak pravú, nefalšovanú zimnú turistiku.

Ďakujem Ľudke a Darinke za účasť a za skvelé spoločné zážitky. Už teraz sa teším na ďalšie spoločné akcie s Vami. Dovtedy dovidenia!

fantastické fotky

Niečo na mňa lezie, tak sa budem pre istotu kurírovať, aby som bol v pondelok v práci už fit. Škoda, lebo keď som si pozrel živú panorámu a uvidel zasneženú Kohútku a Kasárne, kde v Hájenke pracuje tá pekná recepčná , tak to bude určite super prechádzka.

Pekná trasa, ešte keby tak šla okolo hotela Hájenka, kde by sa dalo v reštaurácii doplniť síl…

Darinka sa hlási zatial..

moooc sa tešíím.. možno pôjdu aj ďalšie dievčatá…

Moj rodny kraj, dufam, ze ste mi neurobili hanbu!

Pekná túra chalani. Je mi úprimne ľúto, že som sa tejto výnimočnej akcie nemohol zúčastniť zvlášť, keď ste navštívil / vystúpili na najvyšší vrch ďalšieho „pohoria“, teda Geomorfologic­kého celku.

Bude mi chýbať v mojom itinerári. Nevadí. Snáď v budúcnosti vyrazím do týchto zaujímavých miest aj ja a Jožovi sa bude chcieť ma sprevádzať. Určite nevideli chalani všetko a ešte je čo objavovať.

Opatrne som vyslal sondy k niektorým členom. Výber trasy ich nezaujal. A ak nejakého jednotlivca predsa len, návšteva čajovne v Tibetparku po turistike už asi nie. Premeškali historickú chvíľu, vidieť piť Dušana aj niečo iné. V tomto prípade čaj. Vlastne hneď dva za sebou. Ale nechajme čajovňu čajovňou, kto chce, ju navštívi. A tak sa stalo, že sme šli dvaja. To sa ale dalo v tomto prípade čakať.

S parkovaním nemáme problém. Auto nepúta žiadnu pozornosť. Zato my áno. Asi kvôli tomu, že máme na nohách poriadne turistické topánky a na chrbtoch sa nám hompáľajú ruksaky. Čumia na nás aj z okoloidúcich áut. Občas niekto aj trochu pribrzdí. Dokonca sa pri nás točí aj auto mestskej polície. Tí však nakoniec majú iný, s nami nesúvisiaci dôvod. A ja som sa doteraz považoval za celkom normálneho. Asi tu nie sú moc zvyknutí na turistov, teda ich podkategóriu, tých horských. A majú na to dobrý dôvod, veď najbližšie hory, ak nerátame Podunajskú pahorkatinu, sú ďaleko celé desiatky kilometrov. Južné výbežky Štiavnických vrchov asi 45 km a južné svahy Zobora dokonca 50 km vzdušnou čiarou.

Zažívame aj zopár prekvapení. Sú príjemné i menej príjemné. Jedným z prekvapení bol kostol sv. Ladislava. Pôsobil na nás ázijským dojmom. Lenže vďaka internetu zisťujem, že ho postavili až toť nedávno. V roku 1913. To síce bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, ale s tureckými vojnami to nemá nič spoločné. To, že bol kostol zatvorený, nás už však neprekvapilo. Zato nás prekvapilo, že sme sa nedostali ani do parku hvezdárne. Nevadí.

Na okraji Hurbanova prechádzame ponad koryto starej Žitavy. Dnes bude našou spoločníčkou okrem polí hlavne ona. Mrzne. Ľad vidieť z oboch strán ochrannej hrádze. O mokriny tu niet núdze. Tie sú našim spoločníkom až po zhluk domčekov zvaný Horný Bacher. Opatrne pripravujem Dušana na možné bonusové dobrodružstvá. Zatiaľ však nič tomu nenasvedčuje. Nakoniec sa moje obavy nepotvrdzujú.

Za Horným Bacherom je síce stále rovina, ako všade, kam oko dohliadne, napriek tomu je to tu iné. Objavujeme piesok. Kráčame po ňom. Vidieť ho aj občas na roli. Že by už bol Abov neďaleko? Totiž vrch Abov je piesková duna. Niečo doniesla rieka, niečo dofúkal vietor. Tak nie. Žiadny Abov, ale Révajovská pustatina. Ale asi nie úplne pustá, lebo na poľnej cestičke vidieť stopy zvierat.

Už si zase myslím, že vidím Abov. Po príchode bližšie zisťujeme, že ide o bývalé smetisko. No nič, musím byť ešte trochu trpezlivý. No ale toto už Abov musí byť! Ak nie toto pred nami, čo potom? Aj malé domčeky s vinohradíkmi sa tu začínajú objavovať. To musí byť ono! Veď vinič vraj piesok môže. Teda odtiaľ, potiaľ. Aspoň tak tvrdí Dušan.

Obdivujeme domčeky. Riadne mreže niektoré majú. A niektoré dokonca zamurované okná. Zrazu počujeme džavot. Oproti nám po uličke medzi domčekmi ide kŕdeľ detí. Aj domčeky sa tu zmenili. Sú v horšom stave. Niektoré nemajú už ani strechu. Ešte, že som Dušana na toto pripravoval už pred Horným Bacherom. Raz k tomu na našich potulkách muselo prísť. Deti sú slušné, staršie pekne pozdravia. Menšie sa nás boja. Občas v okne, či vo dverách vidieť ženskú postavu. Na dvore sa mihne osoba so sekerou v ruke. Rúbe drevo. Okolo vrcholu Abova sme len prešli. Vlastne takto sme prešli celou kolóniou i jedným z najväčších pieskových presypov u nás, zvaným Abov.

Znovu sme pri Alúviu Žitavy. Vidieť vodné vtáctvo i ondatry. Na poliach malé státa srniek. Voda a trstina majú svoje čaro. Máme času dosť. Čajovňu otvárajú až o tretej. Preto trasu predlžujeme o roľnícky dom v Martovciach. Podľa mapy sme na mieste, ale domu niet. Teda sú tu domy. Ale žiaden historický so slamenou strechou. Tentoraz s nami turistická mapa trochu vypiekla. Až doma zisťujem, že ten dom existuje, ale o 300 metrov vzdušnou čiarou ďalej, na inej uličke. Nevadí. Dnes nič nevadí, lebo je pekne a sme na čerstvom vzduchu. Len aby čajovňa bola otvorená!

Prichádzame do Hurbanova. Niečo nám ale chýba. Teda Dušanovi. Urobím mu jednu fotku pred vchodom do pivovaru. To sa musí. Lenže v ruke má nesprávnu značku. Ani krajinu netrafil. Guinnes v jeho rukách bije do očí. Radšej ho fotím z okna auta pri naštartovanom motore, keby si to domáci lokálpatrioti náhodou všimli. No, ale teraz už naozaj do tej čajovne!

Úvod

Opäť sa musím opakovať, že Jozef „vyrába“ zaujímavé trasy. I dnes tomu nebolo inak. Inšpiráciou k našej trase bola jeho augustová návšteva Hradiska Valy v Bojnej s rodinou. A pre zaujímavosť miesta si Jozef vtedy povedal, že toto miesto bude zaujímavé aj pre členov nášho spolku. Dnes môžem povedať, že sa nemýlil. My ostatní zúčastnení s týmto tvrdením súhlasíme. Ak má niekto názor iný šup s ním sem.

S účasťou to bolo neisté. My s Jožom sme o akcii začali uvažovať už v pondelok. A už vtedy sme hľadali / hádali vhodných kandidátov. Bolo isté, že k nám dvom sa pridá iba Dušan. Ostatní by boli iba ako bonus, no príjemný bonus. A tak ako vidíte po absolvovaní, že sa nás zišlo až šesť. A to je fajn, veď trasa bola naozaj parádna a zaujímavá. A tak ako píše Jozef. K zatraktívneniu trasy som malou mierou prispel aj ja tým, že som pridal Marhát. S odstupom času musím povedať, že sme zrobili dobre 

A ešte čo sa týka parkovania. To pre tých, ktorí by chceli toto miesto tiež navštíviť. Parkovanie je parádne a hlavne ráno celkom prázdne. Prístup na parkoviska síce vedie po horšej ceste, ale dá sa to vydržať a hlavne blízkosť Hradiska k parkovisku za to stojí.

Putovanie

Hradisko Valy pri Bojnej

Je od parkoviska vzdialené osemsto metrov, nič strašné. Cesta vedie jemne do kopca. Takže komu by bola zima ihneď sa zahreje a nepotrebuje ani teplý nápoj Tesne pred príchodom k hradisku nás už viedla vyhĺbená cesta, ktorú lemujú drevené postavičky Veľko-moravských zbrojnošov. Netreba sa ich báť. Ony tam len nemo a nehybne strážia cestu ku hradisku. Vstup tvorí veľká drevená vstupná veža, ktorá ukrýva vo svojom vnútri na poschodí expozíciu s informačnými tabuľami so zaujímavými textami z histórie tohto hradiska. My sme si priestory so záujmom poobzerali a texty prečítali. Bolo to poučné.

Avšak vstupná veža s drevenými palisádami nie je všetko, čo toto hradisko ponúka. Cesta ďalej vedie cez kopec, ktorý tvorí stred hradiska. Na vrchole kopca sú zrekonštruované drevené príbytky, v ktorých žili vtedajší obyvatelia hradiska. Samozrejme, že sme do niektorých nahliadli. Po celom okolí sú osadené rôzne drevené postavy znázorňujúce vtedajších ľudí podľa remesla alebo toho, čo robili.

Na opačnom konci hradiska, ktorým sme opúšťali toto historické miesto, je postavený názorný val v priereze, ako sa v tej dobe staval a z akých materiálov. Všade sú prítomné informačné tabuľky. Treba len si ich prečítať a poučiť sa z histórie.

Musím povedať, že ja som si návštevu Hradiska Valy veľmi užil, prečítal som si pár informácii a pre Vás ostatných, ktorí tu nemohli byť som natočil pár video záberov, ktoré prinesiem v mojom videu.

Marhát a rozhľadňa

Po odchode od hradiska cesta viedla príjemnými rovinatými cestami. Bolo príjemné mrazivé počasie a tak bol povrch zamrznutý. Žiadne blato nehrozilo. Za to si bolo treba dávať pozor na šmykľavý ľadový povrch. Sem tam sme sa aj pošmýkali. Našťastie zatiaľ nik nepadol 

Ako prvé, než sme dorazili na Marhát, sme navštívili studničku Sviniarku. Je kúsok pod cestou. Čo by to bolo za turistov spolku PAT a MAT, keby sme neochutnali kvalitu jej vody. Jožo sa dlho neokúňal a načerpal do pohárika dva deci „bieleho“. Asi to bolo biele. Inak by pri degustácii nevyslovil slová „južné svahy“ Nemohol som odolať a tiež som si trochu „uhol“. Voda bola výborná.

Po tejto návšteve sa cesta začala akosi dvíhať do výšky. Kožuch hrial o dosť viac. Na čele sa objavil pot. Dych sa zrýchlil. Tep bubnoval ako o pomoc. Na šťastie nás zachránila ďalšia studnička Hlavinka a nechala nám vydýchnuť. Opäť došlo k degustácii. Ja a Jožo sme neodolali. Opäť bola voda parádna. Ale. Vyšší level ukázal Dušan. Využil blahodarné účinky prírodnej vody a omočil si v studničke vlasy. Škoda, že nebola hlbšia. To by sme už videli ako sa vyzlieka a skáče do studničky. Našťastie sa tak nestalo 

Po koštovke prišiel zlatý klinec programu. Stúpanie do sedla Marhát a potom na Marhát nám niektorým dal zabrať. Od sedla boli však všetky útrapy zabudnuté. Našu pozornosť upriamila nádherná zimná až Mráziková výzdoba stromov a kríčkov na ceste k vrcholu. To už každý zabudol, že stúpa naklonenou rovinou prudko hore. Naplno sme si vychutnávali výzdobu a samozrejme fotili.

Dorazili sme na vrchol. Avšak neboli sme tu samy. Prestávka sa priam pýtala. Čas sme využili na oddych i konzumáciu. Niektorí vyliezli aj na rozhľadňu. Veď boli tu prvý krát. No výhľady neboli žiadne, lebo všade panovala hmla. A či bol vrcholový prípitok? Jasne že bol. Bez toho to nejde. Opäť sme pili Jozefov „liek“ a „vitamíny“ vytiahol aj Peter s Dankou. Ja som zjedol Dušanovu klobásku, keď bol práve na rozhľadni. To len aby sa nezabudlo Príjemne sme si spoločne oddýchli na vrchole Marhát a pred odchodom sme sa ukryli do čarovnej skrinky pre budúce spomienky na parádnu túru.

Cesta do cieľa

Nemuseli sme zdolávať už žiadne kopce. Cesta viedla len dole. Totiž pôvodný plán navštíviť ešte dva kopce sme spoločne zavrhli. Myslím si, že to čo sme zažili na prvých šiestich kilometroch úplne stačilo. Definitívny obrat nastal po príchode na Jelenie jamy. Na smerovníku bol nápis „Hradisko Valy Bojná 3.9 km“ a už nebolo treba viac hovoriť. Spontánne sme sa vydali touto cestou a užívali si príjemnú klesavú cestičku. V tomto úseku bolo na ceste aj viac ľadu a občas sa niekto aj pošmykol. Ale iba dvom sa podarilo na ľad aj padnúť. Hádajte komu? Odpoveď bude v závere

Posledný úsek viedol Hradnou dolinou, ktorá vedie priamo popod Hradisko Valy. Iba tu je vidno akú prekážky vo výške mali prípadný útočníci na hradisko. Nebolo to vtedy také jednoduché.

Hradnú dolinu sprevádza aj Hradný potok. Ten nám ponúkol pekné príležitosti na fotografiu. Zima vytvorila na jeho toku nádherné kvaple, ktorým sa nedalo odolať. Každý podľahol tejto kráse a vyrobil pár fotografii.

Záver

Čo dodať na záver. Som rád, že sme v tom nezostali s Jožom a Dušanom samy. Vždy vidím ostatných turistov, ktorí sa pridajú veľmi rád. Bola skvelá atmosféra a zažili sme pekné zážitky i úsmevné a tak to má byť. Aj kvôli tomu a hlavne pre vás chodím na akcie nášho spolku.

A ešte odpoveď, kto to vlastne na ľade padol? Takže padol Mišo a samozrejme ja Zostalo mi odreté koleno. Opäť si túru budem dlho pamätať  

Chcem Vám poďakovať za účasť a teším sa na Vás nabudúce. Dovtedy dovidenia!

Dnes bolo máločo tak, ako malo a napriek tomu to dopadlo dobre. Alebo práve preto? Pôvodne som neplánoval ísť „až“ na Marhát. Lenže Vincent do mňa hustil, že by to bola škoda, keď je tak blízko od našej dnešnej trasy. Mne sa tam zo začiatku moc nechcelo, pretože som neočakával výhľady, ale tentoraz dal Mrázik Vincentovi za pravdu. Musel to spraviť Mrázik, keď my ostatní nie…

Ale pekne po poriadku. Začneme skromne, prvou čerešničkou nášho výletu. Je ňou hradisko Bojná – Valy. Zvyčajne na hradiskách toho nebýva veľa k videniu. Aspoň čo sa týka očí bežného smrteľníka, ku ktorým patrím aj ja. Archeológ, či historik zameraný na toto obdobie by videl určite podstatne viac ako iba pozostatky valu a les. Našťastie nemusím ísť teraz študovať, aby som videl v teréne viac aj ja. Môže za to rekonštrukcia vstupnej brány, nejedna socha a tri domčeky vo vnútri. Kto by chcel vidieť ešte viac, musí kliknúť na tento link: https://www.youtube.com/watch?…

Pomaly postupujeme ďalej. Tu niekde by mal byť prameň Sviniarka. Chvíľku to trvá, ale naozaj iba kratučkú. Prezrádza ho totiž umiestnenie na mape i tečúca voda. Zo začiatku nikto nechce okoštovať kvalitu vody. Že by za to mohol názov Svniniarka? Alebo tá nie príliš lákajúca teplota ovzdušia a vody? Nech je ako chce, nakoniec polovica výpravy podľahla zvedavosti. A minimálne ja neľutujem. Dokonca som príjemne prekvapený chuťou i teplotou vody. Ale na kúpanie to veru nie je. Vyhovorím sa na nedostatok priestoru vo vode. Proste malé koryto. Moje telo sa tam našťastie nezmestí. Ani liliputánovo telo.

Práve absolvujeme kurz orientácie a logického myslenia. Na mape máme jednu cestu a v teréne dve. Stojíme uprostred ypsilonu. Ktorou stranou ypsilonu pôjdeme? Marhát je hore, tak tou, čo ide do kopca! Logika nepustí! A mali sme ísť tou spodnou. Našťastie to moc nevadilo. Síce to nešlo presne podľa nakresleného plánu, ale šlo to na tú správnu svetovú stranu a to je podstatné! Vincent tentoraz za to nemôže. Prosím, nehovorte mu to.

Niektorým z nás z toho drobného problému s orientáciou, a s napätím s tým nevyhnutne spojeného, vyschlo v ústach. Našťastie je tu blízko prameň. Na mape meno ťažko nájdete. Vyteká z neho potôčik zvaný Hlavinka, tak ho jednoducho nazvem Hlavinka. A tak sa stalo, že šup s Hlavinkou do hlavičky. Nielen mojej. Keď už máme neoficiálnu degustáciu prameňov, tak ju proste máme. Zrazu niekto z degustátorov zvolá, veď tá voda chutí úplne inak, ako z prvého prameňa. A to sme vzdušnou čiarou vzdialení asi iba jeden kilometer od predchádzajúceho prameňa. Nuž príroda je veľká čarodejka. Niečo má však rovnaké. Asi tú teplotu vody…

Čaká nás naj väčšie stúpanie na trase. Vlastne nečaká, ono nám doslova vyráža dych. Čo dych, ono nás po tých Vianociach preveruje. Jedol/jedla si veľa koláčikov? Tak teraz trp. Ale netrápi všetkých. S Mišom to nič nerobí. Alebo, že by tak dobre klamal telom? A to tvrdil, že je po chorobe a nemá kondíciu. Vraj má krátky dych. Netúžim zažiť jeho dlhý dych. Že by nepiekol žiadne koláčiky na Vianoce? Nemusel. Že by sa k nemu nedostal žiaden koláčik ani na návšteve? Zrazu ma Michal prekvapí otázkou, „a vieš, ako sa volá ten kopec pred nami?“ Nepamätám si veľa, iba toľko, že sa skladá z dvoch slov. Jeho odpoveď, „Bielený vrch“, ma neprekvapuje. Dnes to doslova sedí. Možno sme práve zažili, ako vznikol názov tohto vrchu.

Dnes moc výhľadov nebude. V nižších polohách je niečo vidieť pre vnímavých ľudí a ľudí s bohatou fantáziou. Doďaleka to ale nie je. Ledva vidieť siluetu vedľajšieho pohoria. Takmer nikomu to však nevadí. Oblačnosť sa dotýka vrcholu Marhátu. V kombinácii s teplotou to znamená, že sme práve zažili, prečo sa toto pohorie nazýva Inovec. V našom prípade „Považský“. S Mrázikom sme sa stretli kúsok pred sedlom pod Marhátom. To znamená, že oblačnosť a teplota dnes tvorili inovať v nadmorskej výške odhadom okolo 660 – 680 metrov. Aspoň tu a teraz.

A sme na Marháte. Vincent chcel. Výhľady žiadne. Ale ten Mrázik mu dnes pomohol. Nemôžem povedať ani pol slova proti. Tá inovať má naozaj svoje čaro. Takmer sa jej darí nahrádzať sneh a ľad. Ale iba takmer. Lebo keby tu bol naozajstný ľad, potreboval by som poctivé nešmeky. Nie, že by som ich nemal, ale zostali doma. Myslel som síce na ne celé ráno, ale iba myslel a do ruksaku som ich zabudol dať.

Cestou z Marhátu sme mali navštíviť aj Bielený vrch. Ale iba mali. Dúfame, že si to Vincent nevšimne. Potvora, všimol si to. Ale kadiaľ sme mali ísť? Na mape cesta je, ale terén je proti. Minimálne tým, že tu žiadna cesta nie je. Vincent našťastie dôrazne neprotestuje. Nie, že by mu to nejako pomohlo, ale ponechajme mu aspoň teoretické šance.

Niekto zahlásil „na Jeleních jamách sa uvidí“. Aj sa uvidelo. Nemá zmysel ísť ani na vrch „Holý kameň“. Znovu sme skrátili trasu a znovu Vincent neprotestuje. Teraz neviem. Som na vážkach. Že by Vincent starol, alebo za to môže obsah Dušanovho ruksaku? Nech je ako chce, my sme nakoniec aj napriek občasnému klzisku šťastne prišli k autám a šťastne sa dostali domov…