Dnes je: piatok - 5.3.2021, Meniny má: Fridrich

Úvod

Aktualizované: 02.03.2021

Návštevy: 51583

Fotografie z roku 2014



Počet odkazov: 474 Počet komentárov: 909

Login:

Heslo:

On-line: 3

zobraziť graf

1 2 3 4

Turistická akcia: Z Banky cez Havran a Červenú pec do Banky - Považský Inovec - nedeľa - 28.02.2021
Jozef Jozef
 
1

Táto akcia sa neuskutočnila, pretože som toho nebol schopný. Pôvodne som s tým chcel vybabrať tým, že trasu skrátim. Lenže momentálne nedokážem vykonávať kopu pohybov, ktoré sú dostupné bežným smrteľníkom, takže skrátenie trasy by mi nepomohlo. Ani odloženie o deň mi nepomôže, lebo sa z toho budem dostávať zopár dní… Nie, nestalo sa mi to pri umývaní zubov.

komentár: 925 pridaný: 28.02.2021 - 08:39
 

Reakcie na komentár 925

Mišo Mišo
 
1

Toš kojtus je len pre mladších, starší musia už len chlastať. LOL cheese tongue wink

komentár: 926 pridaný: 28.02.2021 - 10:44
 

Reakcie na komentár 926

Jozef Jozef
 
1

Asi tak nejako…

komentár: 927 pridaný: 28.02.2021 - 13:56
 
Turistická akcia: Skratkou domov cez Bakalár s bakalárom - Malé Karpaty - piatok - 26.02.2021
Vinco Vinco
 
1

Úvod

Je 5.52 hod. a nastupujem do autobusu smerujúceho do Nového Mesta nad Váhom. Zaplatím lístok a postupujem na koniec autobusu. Sedia tu už štyria ľudia a ako slušnosť káže hlasným hlasom ich pozdravujem „dobré ránko všetkým“. Čo myslíte? Akú odpoveď som dostal? Žiadnu! Nasledujúcich 10 minút rozmýšľam, čo sa tým ľudom stalo. Ako je možné, že ich táto zvláštna doba tak zmenila. Nedočkal som sa ani len elementárnej slušnosti. No nič, nechám to tak. Úsudok si o tom spraví každý sám.

Štart

Štartujem v malej obci Bzince pod Javorinou. Ako vždy i tu som si chcel spraviť úvodnú fotografiu. A tak sa aj stalo. Postavil som sa proti kopčeku, ktorý sa týčil za dedinou a v tej chvíli som si uvedomil, že je to historický okamih. Ten kopček bol vlastne posledným kopcom Malých Karpát a bol som hrdý, že sa s jeho siluetou môžem zvečniť.
Keď som opustil dedinu a prešiel cez frekventovanú cestu, vedúcu na Starú Turú, okamžite a bez milosti sa mi do cesty postavila naklonená rovina. Po príchode na jej vrchol bolo moje telo dokonale zahriate a pľúca rozcvičené.

Prvá zastávka

Táto „najvýchodnejšia“ časť Malých Karpát je naozaj veľmi zaujímavá, taká divoká, málo navštevovaná. Vrelo odporúčam túto časť navštíviť.
Po asi 800 metroch som narazil na žltú značku, ktorá predstavuje „Prechod Hrušové – Nové Mesto nad Váhom“ a po ďalších 300 metroch ma z nej zviedla značka modrá. Modrá farba je moja obľúbená, to možno zavážilo, ale viac zavážilo to, že jej názov je „Výstup na Salášky“. Cieľ je jasný. Bola to moja prvá krátka zastávka. Vrch je značený tak ako sa patrí a dá sa tu aj posedieť a najesť. Dokonca obsahuje aj vrcholovú knihu, čo som využil na zanechanie záznamu o existencii nášho spolku.

Druhá zastávka

Bola ňou Čachtická jaskyňa. Nechcel som ju za žiadnych okolností minúť. No hľadá sa veľmi ťažko. Nie je ju v teréne vidno. Je schovaná v hlbokej jame. Chybu pri plánovaní trasy, neoznačením jej polohy som takmer oľutoval. Šťastíčko však stálo na mojej strane a po neúnavnom hľadaní sa mi nakoniec jaskyňa ukázala.
Vstupovať do jaskyne je prísne zakázané, hovorí o tom miestna tabuľka. No poklop obsahuje aj otvor pre vlet a výlet netopierov a práve cez neho sa mi podarilo blízke vnútro jaskyne odfotiť a aj natočiť.

Tretia zastávka

Po tom, čo som minul rázcestník „Pod Drapliakom“ vycvičil ma výživný klesáčik. Po pár metroch klesania sa mi v hlave rozsvietilo. Miesto sa mi zdalo akosi povedomé. Už viem. V marci 2017 sme ako početná výprava tadiaľto naopak stúpali hore a smerovali do Nového Mesta nad Váhom. Zaujímavé ako turistika, ale hlavne návšteva už prejdených turistických chodníkov zlepšuje pamäť. Hoci to bolo skoro pred štyrmi rokmi, na udalosti vtedajšej akcie som sa jasne rozpamätal. A oživila ich aj zastávka pri turistickom prístrešku, kde vedie cez tunajší potok Jablonka lávka. A práve na nej sme sa vtedy všetci fotili. Gastronomická prestávka trvala asi 10 minút a po nej nasledoval odchod.

Štvrtá zastávka

Ďalším cieľom bol vrch Bakalár. Návšteva nebola zadarmo. Od železničného mosta miestnej železničky, kde som prekonal potok nevedie na hrebeň žiadny chodník. A tak horsa cez „džungľu“ stromov i popadaných a nízkych drevín a kríkov kolmo najkratšou cestou hore. Na vrchole sa k tomu pridali aj zelené smaragdy (rozumej kamene). Po strastiplnej ceste som nakoniec dorazil na Podzámske, kde sa narodili akési chodníky. Aj samotný vrch Bakalár bolo treba hľadať. Našťastie nejaká dobrá duša smer označila bielymi odrazkami a tie ma bezpečne doviedli na vytúžený vrchol. Bol to pre mňa historický okamih. V dobe, keď na Bakalárovi bol Jozef s Dúšom, som sa ja nemohol zúčastniť a tak moja radosť z jeho návštevy bola vrcholne opodstatnená. Z vrcholu nie sú grandiózne výhľady, ale Čachtický hrad je cez malú medzeru vidieť, no aj to stačí pre pohladenie duše.

Piata zastávka

Nebola na Čachtickom hrade, ale na úpätí jeho vrchu. Tu ma zastavil autor kníh o Čachtickej pani, a zaujímavým rozprávaním o svojich ôsmich knihách ma tak upútal, že som dobrovoľne kúpil prvé tri vydania. Knihy som kúpil manželke Renátke a autor mi do každej napísal venovanie. Vo sne by ma nenapadlo, že na turistickej akcii kúpim darček. Úprimne mal som z toho radosť, lebo viem, že darčeku sa poteší. A aj tak po príchode domov bolo smile

Šiesta zastávka

V pláne bola na Malom Plešivci. No ako je mojim zvykom, tak počas akcie aj natáčam video. To ste si snáď všimli grin Na mieste zvanom Šošovičky vyťahujem kameru a na trojnožku ju staviam, aby zabrala smer môjho pohybu. Keď tu zrazu sa objaví mladý pár. Pýtam sa ich. Nechcete sa so mnou natočiť? Ony že áno. A tak v pripravovanom videu budú aj títo mladí turisti. Samozrejme že som im prezradil, že video a aj fotky, na ktorých boli zvečnení si môžu pozrieť na našej turistickej stránke. Jedno ma však potešilo. Pamätáte si, ako som vám spomínal na začiatku komentára scénku z autobusu? Tak musím pochváliť týchto mladých turistov. Pochváliť ich výchovu, slušnosť a úctu k starším. Nečakali, že ich prvý pozdravím, proste predbehli ma grin Veľmi ma potešili a vniesli slnko do mojej duše.
Po tejto udalosti som konečne dorazil na Malý Plešivec. Ľudia často tento kopec obchádzajú, hoci na jeho vrchol vedie chodník a miestami sú vidieť aj modré značky, ktorými bol tento chodník v minulosti značený. Totižto teraz modrá značka Malý Plešivec obchádza a vedie rovno na Veľký Plešivec.

Siedma zastávka

Využil som Veľký Plešivec na prestávku. Keďže slniečko riadne pieklo, ľahol som si do trávy a len tak ležal. Nabíjal sa energiou a popíjal zvyšky čaju. Okrem mňa si úchvatné výhľady tohto miesta užívalo ešte šesť turistov. Pred odchodom musí byť obligátna svojka a panoramatický záber nádherného výhľadu z tohto vrcholu. A potom už len cesta domov.

Ôsma zastávka

Nebola. Pretože Ošmekom a Šípkovým som len preletel. Chcem spomenúť ale, že posledných 5.5 km po asfalte zanechalo na mojich nohách následky. Ale ja sa z toho dostanem!

Záver

Bola to nezabudnuteľná akcia. Teší ma, že som mohol navštíviť aj tak neprebádanú časť Malých Karpát, a že som to všetko v zdraví zvládol. Podmienky a počasie bolo nádherné a neskutočné. Som silnejší o ďalšie zážitky a ďakujem Bohu, že to všetko takto zariadil. Ďakujem.

komentár: 924 pridaný: 27.02.2021 - 22:15
 
Turistická akcia: Západ Slnka - Považský Inovec - sobota - 13.02.2021
Jozef Jozef
 
1

Roman mešká, ale tentoraz za to naozaj nemôže. Ešte že máme mobily a na nich internet. A dobre, že mešká. Dnešným cieľom je západ Slnka. Ak by sme vyrazili priskoro a mali čakať na vrchole vyše hodiny na západ Slnka, asi by sme sa smiechu nezdržali. By nám tie úsmevy aj zamrzli.

Na mieste zisťujeme, že budeme čeliť menšiemu množstvu snehu, ako sme pôvodne čakali. Teplota je síce mínusová, ale nie je to nič dramatického. Veď o chvíľu nás čaká malý stupáčik. Ten nás určite rýchlo zohreje. Možno rýchlejšie, ako by sme si priali.

Jaskyňa! Teda dve. Stojíme! Máme totiž času dosť. K západu Slnka je ešte ďaleko. Veľmi ďaleko. Nie však kilometrovo. Ale časovo určite. Minule sme navštívili iba tú väčšiu. O tej menšej sme vedeli, ale sme ju nenavštívili. Nevedeli sme totiž, kde je. A to sme ju mali doslova pod nosom. Tentoraz sme sa rozhodli ju hľadať. Prúser! Našli sme ju po pár krokoch.

Tu ma Roman informoval, že to budem musieť zobrať na seba. „Jožo, hľadáš kešky. Inak budeme na vrchole priskoro.“ Zbytočne som mu hovoril, že nie som pripravený. Veď ani pero nemám. Nepomohlo. Roman vytiahol z ruksaku niekoľko ceruziek. Som si dokonca mohol vybrať, ktorú chcem. Všetky boli poctivo zastrúhané. Nuž, tak sme hľadali aj bez nápovedy.

Pri tretej keške sme sa na chvíľu rozdelili. Ja som hľadal kešku ďalej. Pohyboval som sa v minikruhu. Mal tak zo šesť metrov. Roman sa medzitým rozhodol nájsť tretiu minijaskynku. Tá nemala viac metrov, ako môj začarovaný kruh.

Zaujímavé. Keby som to nezažil, tak tomu neuverím. Ja som sa motal kúsok pod skalným hrebienkom. Mal som naň pekný výhľad. Roman pri hľadaní jaskynky prešiel vrchom hrebienka. Mal z neho na moju stranu dobrý výhľad a nevidel ma! Nie, neplazil som sa. Možno na chvíľu spoza nejakého stromu trčal iba kúsok zo mňa. Nikoho pod sebou nevidel a preto išiel ďalej do sedla.

Ja som si medzitým hovoril, aký je dnes Roman trpezlivý a hľadal som ďalej! Áno, dá sa obísť aj na takom malom kúsku a nevidieť sa! A to sme navzájom o sebe vedeli. Možno svoje zohrala aj zaujatosť. Možno mal Roman oči len pre jaskynku a ja pre kešku. Napriek tomu on žiadnu jaskynku nenašiel a ja kešku tiež nie.

Zrazu mi zvoní telefón. Počul som všetko, čo mi Roman hovoril. On počul jedno jediné sekané slovo z mojej strany. Vedel som kde je. Čo je však čudnejšie, Roman si z jedného sekaného slova urobil správny záver a nepohol sa z miesta! Nechal som kešku keškou a šiel som za ním do sedla. A čo som objavil? Minijaskynku!

Cestou stretávam ľudí. Chvíľu sa mi prizerajú a po zopár sekundách sa mi prihovoria. „Už vás čaká v sedle.“ Majú na tvárach podozrivé úsmevy. Hmm, asi ma majú za strateného. No, aspoň ma Roman opísal tak hodnoverne, že ma spoznali.

Ďalšia vyhliadka. Nie je to síce vrchol, ale je zima. Takže je čas na Romanov červený čaj. Je najvyšší čas. Obrad podávania červeného čaju totiž neúprosne vyžaduje dodržanie správnej teploty podávaného nápoja! A hraničná teplota podávania je tesne nad teplotou, ktorú bežní smrteľníci poznajú pod pojmom „vlažný“. Roman urobil všetko pre to, aby sa červený čaj mohol podávať o správnej teplote. Má ho v malej termoske. Tá dlho teplotu neudrží. Preto termosku zabalil do viacerých vrstiev oblečenia a použil aj termofóliu. Do nej som bol naposledy zabalený ja… na Kôprovskom štíte, keď sme čakali pre zmenu na východ slnka.

Blížime sa k vrcholu. Bude tam oheň? Nebude? Pre istotu si cez plece prehodím kus spadnutého suchého konára. Po piatich minútach si hovorím „nemohlo ma to s tým drevom napadnúť až teraz?“ Už ma z neho ruka i plece boleli. Nebolo veru ľahké. Ale vidina tepla pomohla prekonať aj túto krízu.

Na vrchole nás víta oheň. Rýchlo k nemu! Trošku ďalej od neho! Lebo namiesto zohrievania rúk ich budem opekať! Ták! Toto je tá správna vzdialenosť. Znovu prichádza Romanova chvíľa. Vyťahuje z ruksaku opekacie páročky a rožky. Parádička. Ani horčica nechýba. Nie že by nebola prítomná! Aj tú mal Roman v ruksaku. Zrazu Roman nastokuje na paličku vajce. S nevinným pohľadom na tvári sa ma pýta „Chceš to vajce na mäkko, alebo natvrdo.“ Vincent by mu určite povedal za Beé. Lenže ten tu nie je. Takže na mäkko.

Máme plné bruchá. Sme zohriati. Je čas vystúpiť na pozorovatelňu. Veď už aj to Slniečko je povážlivo blízko nad obzorom. Západ Slnka je dnes trošku skôr. Môže za to súvislý pás oblakov na horizonte. Nie, pukance neboli. Veď sme mali plné bruchá! Ponechali sme akciu samú na seba. Len sme sa viezli. No a ono sa to časovo zosúladilo tak nejako samé.

A čo bolo ďalej? Tma. Teda nie úplná. Malý kúsok zeme a okolia osvetľovali čelovky. Roman si pre istotu dal na nohy aj nešmeky. Nabudúce si ich už nedá. Nie že by s nimi bol nespokojný, ale vyzuli sa mu z topánok. Pokus o útek druhého nešmeka som si všimol. Prvý však nenávratne zmizol. Len aby ten nešmek nenašiel nejaký cyklista. Obomi kolesami.

Na záver len taký drobný postreh, alebo skôr môj subjektívny pocit. Západ Slnka nie je zlý, ale oproti východu Slnka je smutnejší. Možno preto, že pri túre na tému východ Slnka hneď na začiatku šľapeme v tme a potom s nádejou čakáme na Svetlo. Ono príde a zostane s nami. Možno sme unavení, ale máme svetlo a vidíme. Pri západe je to opačne. Príde zlatý klinec a potom postupom času všetko zahalí tma.

komentár: 921 pridaný: 14.02.2021 - 16:48
 
Turistická akcia: Po náučnom chodníku Jána Hollého - Malé Karpaty - piatok - 12.02.2021
Vinco Vinco
 
3

Najprv pekného VALENTÍNA všetkým

Úvod

Túto akciu som vložil minulú stredu. Potešilo ma, že niekto na ňu zareagoval. Bol to Rado a viem, že veľmi zavážila návšteva „horolezeckých skál“, ktoré som do cesty naplánoval. Mohol som teda dúfať, že tentokrát nepôjdem sám.
Deň pred akciou mi ráno volá Jozef, že chystá na sobotu akciu a že či nechcem ísť tiež. Neskoro. Ja som bol už rozhodnutý. Musel som ponuku odmietnuť. Za prvé, akcia bola dlhšie naplánovaná a za druhé, nemôžem Rada nechať v štichu.

Štart

Autobusár, s ktorým som sa prvýkrát zoznámil 9. januára, ma doviezol do Dechtíc. O pár minút dorazil na zastávku Rado a dopravil nás na štart akcie – Dobrú Vodu. Po dlhej dobe som v tejto divnej dobe naživo videl jednu z našich kvetiniek Majku. Áno. Logicky, viezla auto späť domov. Ja som bol rád, že som sa mohol s ňou vidieť, porozprávať a pozdraviť. Ďakujeme Majka za Tvoju ochotu. Než Majka odišla a mi tiež, stihli sme jednu spoločnú fotku na námestí.

Prvé zastavenie

Bol to zároveň zlatý klinec programu. Asi po štyroch kilometroch sme dorazili k lezeckým skalám konkrétne k Hodinkovej veži. Od chodníka je to prudko hore po popadaných kameňoch. Námaha sa však vyplatí. Je to zaujímavé miesto, nie však výhľadové. Pre výhľady si treba ísť zhora skál po inej trase. Dnes sme nemali na to čas a ani plán na vyhliadku ísť. Tá bude predmetom celkom inej akcie, ktorú naplánujem na jar. Lákadlom tejto akcie nebude len spomínaná vyhliadka, ale aj návšteva nášho slovenského „Malého Kjeragboltenu“. Už teraz sa na to teším.
Krásne výhľady sme zažili na vyhliadke Veľký Autobus, kde sme si s Radom dali krátku pauzičku. Posedeli sme na tunajšej lavičke, zjedli jablko, pofotili pár úchvatných záberov a pobrali sa ďalej.

Druhé zastavenie

Sme absolvovali pri občasnej vyvieračke pod Bacharkou, ktorá pri našej návšteve získala status trvalá vyvieračka. Môže za to množstvo vody, ktoré v predchádzajúcich dňoch napojilo podzemný zdroj. Plaziaci potôčik od vyvieračky nám s hrdosťou ukázal krásu pôsobenia vody a prírodných síl. Stalagmity na brehu potôčika okamžite získali našu pozornosť. Kto by takejto kráse odolal?

Tretie zastavenie

Dôvodom tretieho zastavenia bol prameň pri Včelích skalkách. Na tomto mieste sa nachádza sedenie a tak sme ochotne využili príležitosť na občerstvenie. Chvíľu sme tu pobudli aj preto, že sme chceli preskúmať, prečo sa rodiaci potôčik po pár metroch opäť schováva do zeme. No na nič sme neprišli. Zostalo iba konštatovanie, že je to najkratší potôčik v Malých Karpatoch.

Štvrté zastavenie

Na Juríčkových jamách sme sa iba na chvíľu zastavili. Bolo to naozaj iba krátke zastavenie. Príčinou bola rozlúčka s Radom, pretože od tejto chvíle sme išli každý svojou cestou.

Piate zastavenie

Od rozdelenia s Radom som kopol do vrtule. Zdržiavalo ma iba občasné „nakrúcanie“ filmového materiálu. Preletel som okolo chaty Dolina na Výtoku, neskôr pozdravil moju známu Malú Klenovú, vyšliapal notoricky známy kopček nad Dolnou Pustou Vsou, až som dorazil na Orlie skaly. Tie dnes nemohli chýbať v mojom itinerári. Úprimne som sa na vyhliadku zo skál tešil, pretože dnes konečne po dlhej dobe mohli byť výhľady. A ony naozaj boli. Moja námaha, ktorú som dnes vynaložil bola odmenená, za čo ďakujem pánu Bohu.

Posledné zastavenie

Bolo až doma. Predchádzalo mu ale adrenalínové prekonávanie zrázu na mieste zvanom Horné úvozy a trmácanie sa po oráčine k Baraniemu dvoru. Ešte pred tým som premárnil príležitosť natočiť srnky. Výsledok snaženia uvidím až po kontrole video materiálu. Posledné nezáživné putovanie od Baranieho dvora po betónovej ceste skrášlili nádherné výhľady na Považský Inovec.

Záver

Teší ma, že dnes som nebol sám. Prítomnosť Rada, jeho znalosti a rozprávania o navštívených miestach ma nesmierne obohatili. Verím, že si to užíval rovnako ako ja a bol to aj pre neho príjemne strávený čas v našej nádhernej prírode. Rado ďakujem.

Dovidenia milí turisti spolku PAT a MAT. Dúfam, že sa čoskoro budeme môcť spoločne stretnúť na nejakej akcii spolku.

komentár: 922 pridaný: 14.02.2021 - 18:59
 
Ivan Ivan
 
2
zobraziť foto

Je to lákavá trasa, aj by som si kvôli nej nechal urobiť platný test a zobral dovolenku, ale aj tak neviem, či sa môže po 10.2. sprísnení Lockdownu prechádzať cez okresy. Naštudujem si to. Záver Vincovho plánu trasy ide rovno cez oboru. Vrchom som sa raz predieral na Malú Pec, ale spodom boli hlboké rokliny, o ktorých som nevedel.

komentár: 919 pridaný: 11.02.2021 - 08:09
 

Reakcie na komentár 919

Vinco Vinco
 
1

Samozrejme, že o tom viem. Veď už som raz v zime s Jozefom tadiaľto išiel a museli sme celú oboru obchádzať po hlbokom snehu.

Ja som si trasu pozrel a upravil a už ju mám aj v mobile. Ale aj tak ďakujem za informáciu Ivan.

komentár: 920 pridaný: 11.02.2021 - 21:21
 
Rado Rado
 
1

Tak na toto by som sa pridal. Aspoň na tú časť po po skaly a vyvieračku. Pri Juríčkovej jame sa odpojím a pôjdem svojou cestou domov.

komentár: 916 pridaný: 03.02.2021 - 15:13
 

Reakcie na komentár 916

Vinco Vinco
 
1

Nech sa páči Rado. Rád budem, keď sa k samotárovi niekto pridá grin
Už len nájsť vhodný termín. Určite sa ho včas dozvieš a bude to zrejme weekend. Ešte uvidím ktorý, či tento alebo ďalší podľa počasia.

komentár: 917 pridaný: 03.02.2021 - 21:32
 
Turistická akcia: Opäť skratkou domov tentoraz z Dobrej Vody - Malé Karpaty - utorok - 02.02.2021
Vinco Vinco
 
2

Úvod

Najprv začnem postrehom
Pamätáte si ako mi 6.12.2020, keď sme boli na Šášovskom hrade, pri zostupe z vrchu Suť ruplo v pravom kolene? Od tejto chvíle sa mi ešte nedalo úplne do poriadku. Ale zistil som jednu zvláštnosť. Od určitého času, presnejšie od nového roku, ako som začal sám chodiť do Malých Karpát na relatívne dlhé túry ma koleno na akciách poslúcha, ako keby sa nič nestalo. Ani raz ma nezabolí, ani raz ma nepichne, proste všetko je OK. Akonáhle prídem domov už na druhý deň, keď nie je namáhané začne sa ozývať. Nerozumiem tomu. Ako je to vôbec možné. Turistika mu nevadí, ale nenáročný pohyb po dome ten mu zrazu vadí…

Teraz o akcii
Na túto akciu som mal/chcel ísť v sobotu. Avšak už pred sobotou začalo snežiť, pršať a snehopršať. Povedal som si, že čľapkanice stačilo minule a akciu presuniem na utorok. A tak sa stalo. V utorok som vyrazil.

Doprava

Presun na Dobrú Vodu bol v prvej fáze rovnaký, ako na dve predchádzajúce akcie. Áno. V ten istý čas, tým istým autobusom a s tým istým autobusárom grin Uznávam je to pre niekoho podozrivé, ale proste takto to vyšlo. Rozdiel bol v tom, že v Dechticiach som prestúpil na spoj, ktorý smeroval na Dobrú Vodu, odkiaľ som štartoval.

Počasie

To bolo počas celej akcie skoro ideálne. Prečo skoro? Lebo v niektorých úsekoch akože malo podľa predpovede jemne pršať, ale v týchto nadmorských výškach a za takej chladnej teploty, ktorá tu panovala, sa dážď premenil na jemné malilinké krúpky. A tie vôbec neboli nepríjemné, práve naopak boli osviežujúce. Jedinú chybičku to malo na miestach, kde fúkal silnejší vietor. To už som jemné malilinké krúpky narážajúce na tvár cítil ako jemnú akupunktúru.
Horšie to bolo s terénom. Keď som išiel po snehu tak sa dalo. Bol zmrznutý, vôbec sa neprepadával, ideálny na chodenie. No miestami sa dosť vyskytoval ľad a bol nepríjemne šmykľavý. Bol nepríjemný hlavne v stúpaniach. Od určitého času so sebou nenosím turistické paličky, no teraz by sa zišli. Každý vie, že ľad sa šmýka. No ja som zažil na mojej trase a to dosť často, že šmýka sa aj zem, šmýka sa aj zamrznuté lístie. Proste všetko čo je pod nohami sa šmýka. A o to bola táto túra namáhavejšia. No našťastie všetky nástrahy prírody som zvládol bez ujmy na zdraví. Bohu vďaka!

Putovanie

Prvé zastavenie
To som absolvoval pri jaskyni Slopy. Do jaskyne je zákaz vstupu, ale poklop, ktorým je zakrytá nie je uzamknutý. Ja som nešťastie nepokúšal. Radšej som sa riadne pokochal výhľadmi, ktoré toto vyvýšené miesto ponúka. Vraj je z tohto miesta vidieť aj Dobrovodský hrad, no ja som si ho nevšimol. A vôbec som po ňom ani nebažil. Išiel som ďalej.

Druhé zastavenie
Kým som sa druhý krát zastavil preletel som okolo Skália. Na tomto mieste som si spomenul na Petra a Danku, ktorí tadiaľ prechádzali 16.1. a smerovali na Hradište pod Vrátnom. Márne som pri rázcestníku hľadal ich stopy. Boli dokonale zamaskované nádielkou ďalšieho snehu, ktorý odvtedy napadal.

Nastal čas obeda, čas pre druhú zastávku. Udiala sa na známom mieste a to pri turistickej chatke na Ostrej úboči. Už pri približovaní k nej sa mi vynorili spomienky na 19. septembra minulého roku, keď sme sa tu zastavili počas absolvovania „Nočnej Trnavskej 35-ky“ ale aj plnohodnotnej „Trnavskej 100-ky“. Hlavou mi preblysli tváre aktérov Jozefa, Mareka, Marekovho syna Ondreja a synovca Mateja, ale hlavne plnokrvného stovkára Romana. Vtedy sme tu boli ešte za tmy, no dnes bolo vrcholiace poludnie.
Píšem, že to bol obed. Áno bol to obed, lebo raňajky som netradične absolvoval už doma ráno pred akciou, ale obsah obeda bol rovnaký, ako raňajok minule – šunka, rožky a syr bambíno a k tomu teplý čaj.

Tretie zastavenie
Pred pamätníkom SNP na Dvoloch som stretol jediného človeka. Bola to žena, ktorá po tom, čo doma navarila obed išla na svoju každodennú prechádzku, so štartom i cieľom na Košariskách. Prehodil som s ňou pár viet a príliš ju nezdržiaval, lebo sa evidentne ponáhľala. Ja som bol rád, že som vôbec niekoho stretol a mal možnosť sa porozprávať. Ale nebola to jediná bytosť, s ktorou som hodil reč.

Štvrté zastavenie
Sa uskutočnilo v časti Kopánky pod vrchom Hrádok. Nachádza sa tu malá hospodárska usadlosť. Bol to ohradený priestor, v ktorom žili dve čierne (podotýkam nie biele ale čierne) ovečky. A práve s nimi som hodil reč grin Vytiahol som aj kameru a všetko riadne zdokumentoval. Dôkaz bude v pripravovanom videu. A o čo tu v rozhovore išlo? Položil som im otázku „Čo je správne, či za Ááááá, alebo za Bééééé“. A viete akú som dostal odpoveď? Podľa nich je správne za Bééééé grin Po tom, čo som dokončil s ovečkami interview som sa pohol ďalej, netušiac čo ma čaká. Po približne odchodeným 20 km sa mi do cesty postavil výživný stúpačik. Po vylezení na jeho vrchol ešte asi desať minút som ho rozdýchaval. Od tejto chvíle to bola už len pohodička.

Piate zastavenie
Nebolo. Hornú Pustú Ves som len preletel. Za zmienku stojí iba klesanie s názvom Pod Hrádkom, kde bol extrémne šmykľavý terén a kde bolo dodržať opatrnosť na mieste. Už pri približovaní sa k Hornej Pustej Vsi mi hlavou lietali myšlienky o zmene trasy. A tak sa aj stalo. Keďže moja trasa minule obsahovala Pustú Ves a aj vodnú nádrž na Pustej Vsi zvolil som zmenu. Smer hrob baróna Wattenwyla, odbočku na Veľkú Pec, odbočku na Malú Pec a odbočku na Tlstú horu som absolvoval miernym, ale dlhším stúpaním cez Dolnú Pustú Ves. Poslednou zvolenou trasou bola cesta okolo chatovej oblasti a okolo Rochovej kaplnky, ktorá bola tentoraz oveľa prechodnejšia a príjemnejšia ako minule, lebo bola zamrznutá. Nie tak ako vtedy extrémne blatová.

Záver

Vďaka týmto mojím tohtoročným „výjazdom“ som konečne spoznal najbližšie okolie Malých Karpát. Na Malej Peci som bol naposledy ešte za slobodna s mojou manželkou Renátkou a to bolo všetko, čo som v tejto časti pochodil. Ak nepočítam výjazd z januára 2019 s Jozefom, kedy sme navštívili Kamenicu a Orlie skaly, tak by som o tejto najbližšej časti nádhernej prírody nevedel nič.
Preto ďakujem bohu, že som tieto akcie mohol v zdraví absolvovať a naplno si ich užiť. A to nie je ešte všetko…

komentár: 918 pridaný: 04.02.2021 - 19:01
 
Jozef Jozef
 
1

Je toto možné? Ten istý smer z Vrbového, ten istý autobus, ten istý autobusár! To nemôže byť náhoda! Vie o tom manželka?

komentár: 913 pridaný: 01.02.2021 - 08:43
 

Reakcie na komentár 913

Vinco Vinco
 
1

Nuž bratranec môj. Keď nechceš chodiť so mnou Ty, musím si niekoho nájsť grin grin

komentár: 914 pridaný: 01.02.2021 - 09:16
 
Rado Rado
 
2
zobraziť foto

grin

komentár: 915 pridaný: 01.02.2021 - 22:10
 
Turistická akcia: Z Lančára skratkou cez Klenovú domov - Malé Karpaty - sobota - 23.01.2021
Vinco Vinco
 
1

Úvod

Akcia sa narodila 13.1. Pôrod bol bezproblémový a cielený. Už týždeň po mojej predchádzajúcej akcii som vedel, že ma onedlho budú svrbieť nohy. V týždni akcie sa mi ozval Ivan, že by aj mohol so mnou ísť. Popravde, vôbec som nesledoval, aké bude v deň akcie počasie a úprimne je mi to šumafuk. Mohli by padať aj traktory. Prečo?

Asi pred rokom som na Hikingu čítal článok jedného turistu z jeho akcie. Jeho hlavná myšlienka, prečo chodí na túry bez rozdielu, aké bude počasie je, že chce využiť každý voľný čas, ktorý sa mu naskytne. V podstate má pravdu. A ja som sa s touto myšlienkou plne stotožnil. Preto absolvovanie tejto akcie napriek dažďu.

Môj potencionálny spoluturista Ivan, sa dva dni pred akciou ospravedlnil z dôvodu dažďa. Už som tušil, že asi pôjdem opäť sám.

Doprava

Na miesto štartu do obce Lančár som išiel tým istým autobusom spred dvoch týždňov. A keďže je to obec, ktorá je bližšie k môjmu bydlisku, tak som si trasu patrične predĺžil. Predĺžil som si ju o Klenovú aj preto, že som na týchto miestach ešte nebol. Vlastne bol, ale na bicykli a to sa u nás turistoch neráta.

Prvý cieľ

Do Lančára som prišiel ešte za tmy. Bez otáľania som vykročil do kopcov. Cestička vedie hneď do kopca, ideálne na rozcvičku a zahriatie. Naklonená rovina vrcholí pri kostole svätého Michala Archanjela. Zoznámil som sa tu s červenou značkou náučného chodníka, ktorú som začal sledovať. Neskôr som sa s červenou kamarátkou rozlúčil a nechal sa zlákať zelenou značkou. Zelená je krajšia ako červená, aspoň pre mňa. A urobil som dobre, pretože ma doviedla na mne známe miesto Malú Klenovú. Ešte pred ňou som absolvoval raňajky v blízkom prístrešku, ktorý mi prišiel vhod aj ohľadom na hustnúci dážď. Kým som doraňajkoval dážď sa zabil.
Pamätáte sa? Pred dvoma týždňami som sa na Malej Klenovej pomýlil a pokračoval po červenej turistickej značke. No dnes som sa ochotne „pomýlil“. Nechal som sa viesť až k odbočke na vyhliadku pod Klenovou. A to bol môj prvý cieľ. Musím sa priznať, že vyhliadku som našiel až na druhý pokus. Nepozrel som sa do čarovnej skrinky a tak som obišiel celý vrchol kopca, kým som ju našiel. Nevadí. Na vyhliadke som sa dlho nezdržal, pretože stále pršalo a ja som sa chcel čím skôr pohnúť k druhému cieľu.

Druhý cieľ

Cesta k aj od vyhliadky nebola vôbec jednoduchá. Mokrý sneh, ľad a miestami tečúca voda po chodníku si vybrala svoju daň. Pred akciou som si pragmaticky prvý krát za dlhý čas obul svoje vysoké turistické topánky. Večer pred akciou som si ich riadne naimpregnoval a to som spravil veľmi dobre. Suché ponožky mi vydržali až po Šteruskú dolinu pred Hornou Pustou Vsou.
Ale aby som neodbáčal od témy.
Tesne po vyhliadke pod Klenovou som rovno pri jaskyni stretol dvoch ochranárov. Tí práve končili so sčítaním zimujúcich netopierov v tejto jaskyni. Robia to tak, že sa jeden člen zlaní do jaskyne, pričom druhý ho istí. „Kŕdeľ“ netopierov odfotí fotoaparátom, a potom doma v teplúčku na počítači ich z fotografie pohodlne zrátajú. Pochválil som ich záslužnú prácu a poprosil o spoločnú fotografiu, s ktorou súhlasili. Potom som išiel ďalej.
Mojím druhým cieľom bola Pustá Ves. Kým som do obce prišiel minul som Protipožiarnu monitorovaciu vežu Klenová. Už pri plánovaní akcie som sa rozhodol, že na vežu liezť nebudem. Jednak som tu už raz bol a tiež výhľady z nech nie sú „oslňujúce“. Z tohto miesta je pri priaznivom počasí vidieť aj Klenová, no dnes bolo vidieť na vrchole Klenovej iba „šľahačku“. Po sklesaní do Pustej Vsi a prejdení okolo pamätníka SNP nasmeroval som si to na hrádzu miestnej priehrady.

Tretí cieľ

Ako sa dostať k tretiemu cieľu? Predsa rovno a kolmo hore je to najrýchlejšie. To hovorí Roman. A v tomto prípade má absolútnu pravdu. Stačí zdolať 100 metrov výškových a si bližšie k cieľu. Mne sa to podarilo a vystúpil som znova na miesto, ktorým som pred dvoma týždňami prechádzal. A ak by som sa chcel brutálne trýzniť, tak by som si to šibol na Orlie skaly a aj na Veľkú Pec. Avšak dnes som si trýznenie vynahradil nie výškovými metrami, ale dĺžkou trasy. Takže obišiel som obidva kopce, vlastne obitri, zabudol som na Tlstú horu, lebo aj tú som len lízol.
Tesne pred miestom, kde som minule opustil les a brodil sa blatom, som odbočil na Prašník. Stále som sledoval náučný chodník, no teraz prvý krát v opačnom smere. V tejto časti až po Prašník bola cesta najhoršia. Plno mokrého snehu, tečúcej vody a miestami šmykľavého ľadu ma udržiavalo v obozretnosti. Táto časť sa najviac podpísala na tom, že moje ponožky nezostali suché. Musel som to ale vydržať, lebo nasledujúci úsek až domov bol bez snehu a nepríjemnej vody.

Záver

Po priehrade Čerenec ma čakal iba príjemný pochod po Vrbovom.
Zvládol som to.
Síce mokrý po kolená s mokrými ponožkami, ale so skvelými zážitkami a neopakovateľným pocitom, ktorý som zažil počas tejto vynikajúcej akcie. Znova som o niečo silnejší a odhodlanejší pokračovať v záľube s názvom turistika.

komentár: 909 pridaný: 24.01.2021 - 15:47
 
Turistická akcia: Kresaná skala - Malé Karpaty - nedeľa - 17.01.2021
Vinco Vinco
 
1

Myslím, že z vášho pohľadu je Kresaná skala dobrá istota palec hore Teraz ste nám ju ukázali aj v zime a musím povedať, že je to naozaj pekné. Tá zima v našich končinách robí zázraky.

Inak Majke želám k včerajším narodeninám všetko najlepšie. Veľa zdravíčka a šťastíčka jej prajem.

P.S.: Rado, včera som Ti naozaj chcel zavolať a zaželať Majke všetko najlepšie. Len doteraz si neviem spomenúť, kde vlastne sa to vlastne zaseklo grin

komentár: 906 pridaný: 19.01.2021 - 19:51
 
Turistická akcia: Zimný Marhát z Výtokov - Považský Inovec - nedeľa - 17.01.2021
Ivan Ivan
 
3

Ani som netušil, že som naštartoval novú zberateľskú záľubu: https://hiking.sk/…okresov.html

komentár: 908 pridaný: 22.01.2021 - 10:50
 
Jozef Jozef
 
2

Pripomenul si mi zimný Marhát. Takto si ho pamätám. Raz darmo, cez 700 metrov výškových je cez 700 metrov výškových. Také my v našom okrese nemáme. Nepomohlo by mi ani keby som vyliezol na komín najbližšej fabriky.

komentár: 903 pridaný: 19.01.2021 - 19:10
 

Reakcie na komentár 903

Roman Roman
 
1

najvyšší komín má basa v Leopoldove!!! LOL

komentár: 907 pridaný: 20.01.2021 - 17:05
 
Jozef Jozef
 
2

Komín v Leopoldove má podľa wikipédie iba 100 metrov. Letecká informačná príručka v časti „Letecké prekážky“ uvádza číslo 242/100 ELEV/HGT v metroch. Ak zoberiem aj to vyššie číslo 242 a pripočítam ho k nadmorskej výške, v ktorej sa basa nachádza, stále je to málo. Aj Holý vrch je vyšší. Zabásnuť sa však kvôli tomu, aby som to preveril, nenechám…

komentár: 910 pridaný: 25.01.2021 - 16:49
 
Mišo Mišo
 
3

No Jozef ale to si nezvolil správny postup, to je Elevation/Hight, čiže celková výška v m.n.m / výška samotného objektu, takže nemôžeš tam znovu pripočítať nadmorskú výšku.

komentár: 911 pridaný: 28.01.2021 - 08:45
 
Jozef Jozef
 
4

Výborne Mišo. Nebolo mi jasné, čo to znamená. Takto som múdrejší. Záver to však nemení. Komín nie je najvyšší v okrese…

komentár: 912 pridaný: 29.01.2021 - 13:29
 
Ivan Ivan
 
1

Po usedenom týždni v homeoffice sa blížil víkend, kedy by som si mohol trošku pretiahnuť kosti.
A v nedeľu má byť krásne slnečno, ale ešte stále so snehom. Človek v týchto končinách nikdy nevie, ako dlho sa tu ten sneh zdrží, nie sme predsa Kysuce.
Tak by sa mohol nazvať aj tento výlet: „Za slnkom a snehom v rámci okresu.“
V rámci okresu, pretože je Lockdown. To píšem len pre vysvetlenie, keby toto čítali niekedy v budúcnosti napríklad moje pravnúčatá… Nech si význam toho slova pozrú v dejepise.
Naskytla sa otázka – s kým, aby som sám neblúdil zasneženou krajinou. Hneď som si predstavil prudkú zmenu počasia, zotmenie, silnú fujavicu a ja nevidím ani na krok, ako Amundsen. Nájdu ma až na jar, ako v rukavici zvieram mobil.
Lenže jeden z oporných pilierov tohto spolku, Vinco, tento týždeň nemôže.
Počas dumania mi žena vraví: „Vezmi synovcov, veď sa už minule pýtali, či ich nevezmeš.“
„Malé deti budem brať.“ Tak som pre istotu skrátil plán trasy z 23 na 15 km, aby som ich neznechutil.
Lenže malými deťmi zostali len v mojej hlave (tak isto ako moje). Obaja sú už možno vyšší než ja a obaja sú športovci, hokejisti. Ten starší hrá dokonca prvú ligu za mužov. A obom nie je cudzích 15 hodín týždenne tvrdého dvojfázového tréningu plus dva zápasy cez víkend.
To som však pred túrou ešte nevedel.
Nedeľa ráno:
Idem pre chlapcov. Asi budú po prebdenej noci pri počítači spať a nikam nepôjdu. No oni už dávno čakali, tak vyrážame. V aute som im spomenul, že som mal pôvodne na pláne dlhšiu trasu a oni hneď, že poďme tú.
Fí, jak si trúfajú. Budú radi, keď prejdeme toto. Som si myslel.
S autom sme prišli na Výtoky rázcestie, ale už tam na štvormiestnom parkovisku stáli štyri autá. Nechal som auto na kraji cesty jednej vetvy, hádam nebudem nikomu zavadzať. Potešilo ma, že ešte niekomu napadlo ísť do prírody. To som ešte netušil, že keď sa poobede vrátim k autu, tak ho ledva nájdem, lebo v oboch vetvách po oboch stranách ciest boli zástupy zaparkovaných áut.
Asi bolo chlapcom chladno, lebo od auta sme začali kráčať celkom svižne. Je to asi jeden kilometer rovinky, tak to sa dá. Veď o chvíľu príde riadny stupák, tam spomalíme. Ako kto. Ešte som sa stihol chlapcom na ich povzbudenie pochváliť, že ja som túto päťhodinovú trasu nedávno prebehol za hodinu a pól.
Hmmm, nedávno! Keď sa tak teraz zamyslím, tak som bol vtedy asi o desať rokov mladší a o tridsať kíl ľahší. Ale ten čas letí…
Prišli sme na úpätie toho prudkého kopca a ja, asi ešte zotrvačnosťou, som začal šliapať rýchlo hore.
Aby som ich neuštval, pustil som ich pred seba, nech oni udávajú tempo.
Prefrnkli okolo mňa v tichosti ako tiene a vtedy som si uvedomil, že jediný, kto tu fučí, som ja. Aj som sa snažil zatajiť na chvíľu dych, aby to nepočuli, ale o to to bolo potom horšie. Našťastie sme museli spomaliť, lebo terén bol šmykľavý a členitý a museli sme si dávať pozor.
Ako sa tak pozerám pod nohy, aby som nespadol, tešil som sa z toho, že sa mi znovu vracia do tela kyslík.
Keď som sa však pozrel pred seba, ich nikde. Pozriem vyššie a chalani mali už asi päťdesiatmetrový náskok, ktorý sa zväčšoval. Zrovna, keď som mal pocit, že by to chcelo ešte trošku spomaliť. Hovorím si, toto nemôžu dlho vydržať, také tempo. A zastavili. Tak som naradovaný pridal zo všetkých síl, aby som ich dobehol. Strašne mi bolo horko. Kto to tvrdil, že bude mínus päť? Veď je asi plus tridsať. Keď som sa k nim priblížil na dvadsať metrov, začali sa pohýňať ďalej.
„Trošku ma počkajte, urobím vám dobrú fotku, tu je to pekné!“ volal som.
Keď som ich dobehol, hľadal som na ich tvárach aspoň náznak nejakej námahy. Ale výrazy ich tvárí boli také neutrálne, ako keď dievčatko venčí okolo baráku psíka a len tak znudene pozerá. Vtedy som pochopil, že nezastavili pre únavu, ale prestali počuť môj hlasný fukot. A keďže vedeli, že ja som fučať neprestal, tak asi usúdili, že sa dosť vzdialili.
Ale inak boli zlatí. Zabíjali čakací čas tým, že si vytiahli termosku s čajom a dózičku s toustami a urobili si piknik. Ja som zatiaľ piknikoval kyslík. Keď už som začal trochu ostrejšie vidieť, vydali sme sa znovu na cestu. Lenže scenár sa zopakoval ešte dvakrát. Našťastie ten tretí piknik už bol na mieste hodného zastavenia, vyhliadke na Krahulčích vrchoch.
Neviem, čím to bolo, možno menším prevýšením, alebo sme išli pomalšie, ale ďalej sa mi už išlo veľmi dobre.
Kombinácia slniečka a peknej prírody ma prinútili začať fotiť. Tak som povedal chlapcom, že nech ma nečakajú nech idú popredu, veď už sme tu, na Marháte. A keďže začal fúkať studený vietor, povedal som im, nech sa tam schovajú pod jeden z prístreškov, ktoré sú pod rozhladňou.
Po chvíli kochania som ich uvidel, ako ma opäť čakajú na horizonte. Tentokrát mali v tvári trochu prekvapený výraz.
Keď som sa vydriapal k nim uvidel som za posledným kopčekom, že tu nebudeme sami. Odhadom tam už bolo asi päťdesiat ľudí a z viacerých strán tam prichádzali skupinky ďalších, dokonca dvaja na bicykli. Hudba z repráku, dve ohniská s klobáskami, špekačkami a slaninkami…
Í bisťu, to je Lockdown! Marhát je zrovna na hranici okresov, tak tu si môžu ľudia povymieňať do zbierky rôzne mutácie covidu.
Tento náš piknik mal byť najdlhší, ale bol asi najkratší. Rýchlo na rozhľadňu a pre studený vietor rýchlo aj dole.
Mali sme za sebou sedem kilometrov a k autu nás čakalo ešte osem. Ale to už bola len príjemná nedeľná prechádzka plynule dole kopcom, v závetrí na slniečku. Skrátka pohoda.

komentár: 902 pridaný: 19.01.2021 - 15:00
 

Reakcie na komentár 902

Vinco Vinco
 
1

Výborné Ivan palec hore Tuším sa nám rodí ďalší spisovateľ.
Pozdravujem synovcov a ďakujem im, že boli voči Tebe ohľaduplní. Nebolo by dobré, keby náš spolok prišiel a turistu grin grin

komentár: 905 pridaný: 19.01.2021 - 19:37
 
Turistická akcia: Výborné nad Váhom - Podunajská pahorkatina - nedeľa - 17.01.2021
Jozef Jozef
 
1

Spoľahol som sa na Romana. Mal ťažkú úlohu. Minulou akciou som mu spod nosa vyfúkol najvyšší vrch okresu. Tentoraz bolo na ňom, čo vymyslí v rámci okresu on. A popravde som mu vôbec nezavaril. Áno, Roman občas zvykne chodiť aj ďalej ako po najbližšie potraviny v dedine. A vymyslel vec nevídanú. Návštevu Dunajského vrchu v Podunajskej pahorkatine a to všetko v rámci iba okresu Hlohovec. Ktorým z vás to nič nehovorí, pozrite sa prosím, do mapy, aby ste videli kadiaľ tečie Dunaj. Na mne zostalo už iba trafiť sa autom pri parkovaní Romanovi do dvora. O ostatné sa totiž ako pravý Dvorníčan postaral.

Od prvej sekundy som sa cítil ako kráľ. Možno za to môže dvojité štartovné. A zo skla vážení! Nie z plastu ako bedári! Nie Vincent, nebolo do druhej nohy. Hrozilo by totiž, že sa zo základného tábora ani nedostaneme ďalej! Zapadli by sme, a tentoraz by to kvôli snehu nebolo. Druhé štartovné zabezpečila Amálka. Dostali sme na cestu cukrík. Amálka však nešla, lebo nemá zimné topánočky. Ježiško nepriniesol… Zato určite priniesol iné veci. Podľa jej širokého úsmevu súdim, že bola viac, ako iba spokojná.

Vychádzame z dediny. V iných pohoriach by sme vchádzali do lesa, alebo pokračovali po lúke. Tu nie, tu je pole, našťastie neorané. A už ho vidíme. Náš dnešný cieľ. Dunajský vrch. Roman mi ukazuje, kde má vrchol. Musel som si zobrať aj ďalekohľad, aby som aspoň tušil, kde má vrchol. Nevadí, mám v mobile mapu a na nej je bodka vrcholu. Takto vrchol nájdem a na zopár sekúnd sa naň postavím, aby bolo tradíciám nášho spolku učinené zadosť. Á tak nie, neskôr. Lebo sme odbočili. Cez Dunajský vrch sa totiž budeme vracať späť.

Ideme totiž na najvyšší bod v katastri Dvorníky. Vrchol nemá meno. V katastri sa toto územie volá „Horné Brody“. Dosahuje výšku 243 m. Napriek tomu nemá meno, zato susedný Dunajský vrch s výškou 220 m ho má, aj keď je nižší. Prečo sem ideme? Veď tam nič nie je. Naozaj? Je tu vysielač a… výhľady a keška! Tú sme síce objavili hneď, ale zem bola stuhnutá. Ja som to už chcel vzdať, ale Roman ju doslova vysekal zo zeme. Dnes sme nútení trochu zmeniť tradície. Žiadne vrcholové. Bolo by to priskoro po štartovnom.

Nasledujúca zastávka … „Vyhliadka bez mena“. A meno by si veru zaslúžila. Kým však k nej prídeme, minieme dva ohorené vraky áut. Svedčia o aktivite miestnych autíčkárov. Radšej o príjemnejších veciach, takže späť k vyhliadke. Jednoznačne najkrajšie výhľady na Vážske ostrovy z celej dnešnej trasy. Na počesť vyhliadky sme sa rozhodli pre „vyhliadkové“. Len dnes, výnimočne. Na počesť… atď. Znovu vďaka Romanovi. Zachováva stáročné zvyky. Tentoraz to bol „Varený červený čaj.“

Kto by si myslel, že to dnes bude iba o rovinke, by sa trochu prepočítal. Váh v tejto časti pri ostrovoch tečie v nadmorskej výške 129 m. Takže nejakých 114 metrov sme od vysielača sklesali. Ale potom to už bolo popri Váhu, takže po rovinke. Cestu nám spríjemňovali šipky. Ako to, že spríjemňovali? Veď je to pichľavý ker! To je, ale my sme si do úst dávali z neho iba to drobné červené. Vraj obsahuje viac vitamínu C ako citrón. Niekoľkonásobne!

Nasledovala zastávka pri pramienku, ktorý vyteká z úbočia Dunajského vrchu. Voda bola chutná. Iná nemohla byť, veď je prefiltrovaná cez pieskovec. Následne udalosti nabrali rýchly spád. Mohol za to chlapík z Beregu. Založil tu botanickú záhradu, kútik poézie a ďalšie čudá. Dokonca čistí aj okolie, kde kedysi stál hrad Szolgygor. Občas sa toto slovo prekladá aj ako hrad sluhov. Kríky odstrániť môže, stromy však nie, lebo ochrana životného prostredia. Aj archeológovia môžu prísť, ale kopať nemôžu, lebo národná kultúrna pamiatka. Môžu pobehať iba s georadarom. Na iné potrebujú povolenia. A tie nevybavia len tak… vraj to trvá vyše jeden a pol roka. Našli by sa aj dobrovoľníci, aj nejaké peniaze, ktoré by možno nestačili na všetko, ale tá byrokracia…

A tu sa od chlapíka dozvedáme zaujímavú vec. A to, že názov Dunajský vrch je omyl. Na mapách sa tak síce volá, ale je to omyl. Vraj sa kedysi volal Dunový vrch. To dáva logiku. Týči sa nad riekou Váh. Vlastne celý vrch je riečna terasa. A nielen tento Dunajský – Dunový vrch je na terase. Cestou na Dunajský vrch sme s Romanom hútali a možno sme našli vysvetlenie, ako k omylu prišlo. Počas silnej maďarizácie sa násilne menili názvy miestnych pomenovaní z vjacjazyčného do maďarčiny. Pre miesta, ktoré neboli v minulosti známe pod maďarskými názvami boli tieto maďarské mená jednoducho vymyslené. Za prvej ČSR v dvadsiatich rokoch to bolo zase naopak. A takto nejako sa mohol z Dunového vrchu stať Dunajský…

Stalo sa to na Dunajskom vrchu. Na chvíľu spustím oči z Romana a už mi za zadkom horí oheň, párky a chlebík nakrájané… Áno, fotografoval som. A ako dezert tvarohový koláč… Roman je pravý Dvorníčan, alebo skôr Dvorník? Totižto hrad Szolgygor nebol len taký obyčajný. Keď kráľ putoval po krajine, zastavil sa tu. Medzitým dvorníci po celý rok makali. Keď prišiel kráľ s družinou, mal od nich full servis. To bola ich úloha. Kráľ často putoval po kráľovstve a vykonával svoj úrad, napríklad čakali na neho aj súdne spory. Keď už sme pri súde, ten pravdepodobne môže za to, prečo z hradu zostalo máličko. Z Hlohovca sa totiž stalo okresné mesto a čo by to bolo okresné mesto bez okresného súdu? Grófska tehelňa nemala problém vyrobiť tehly na novú stavbu, len tá cena. Aj jaj. Radšej rozobrali zvyšky hradu a materiál z neho použili na stavbu nového okresného súdu.

Hrad v 13. storočí a z tehly? Nie príliš bežné. Archeologický výskum tu však ešte neprebehol. A poznáme príklad aj z blízkeho okolia. Je ním mesto Trnava a jeho mestské opevnenie, ktoré je na Slovensku jedinečné tým, že je z tehly. To preto, že kameňolomy boli relatívne ďaleko a tehla bola stavebný materiál regiónu. Takže logiku to má. No nič, ešte sa niekedy na hrade zastavím, aby som vyspovedal chlapíka. Tentoraz to nešlo, lebo behom zopár minút nám bolo zima… Na záver ešte poďakujem dvorníkovi Romanovi za Full servis…

komentár: 901 pridaný: 19.01.2021 - 13:10
 

Reakcie na komentár 901

Vinco Vinco
 
1

Neskutočne zaujímavý výber trasy. Roman je proste liga. A musím ešte povedať, po vzhliadnutí fotiek, že vám celkom závidím a ľutujem, že som tam nemohol s vami byť. Je zaujímavé, že aj na takýchto turistami málo nenavštevovaných miestach sa dajú absolvovať veľmi zaujímavé akcie palec hore

komentár: 904 pridaný: 19.01.2021 - 19:19
 
Turistická akcia: Dobrovodsko-Mariášsky okruh - Malé Karpaty - sobota - 16.01.2021
Vinco Vinco
 
1

Pekná zimná túrka Danka a Peter.
Je zaujímavé, že keď niekto vidí, že iní zo spolku chodia na akcie, tak ich to vytiahne tiež. A to je na tom to dobré. Je lepšie sa ísť poprechádzať do nádhernej prírody, načerpať sily, vyčistiť hlavu, ako sedieť doma pri peci.
Takže za mňa. Výborná práca palec hore a zároveň aj osvetová, pretože aj ja som si už naplánoval ďalšiu akciu.

Len tak ďalej.

komentár: 900 pridaný: 18.01.2021 - 12:25
 

1 2 3 4