Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Moja účasť na Jesennom pochode HP bola do poslednej chvíle otázna. Už som si myslel, že na túto tradičnú oslavu turistiky nepôjdem. Posledných šestnásť dní bolo pre mňa, moju manželku a celkovo pre moju rodinu veľmi stresových a plných strachu o najmladšiu dcéru Soničku. Ona totižto najprv v Piešťanoch podstúpila „nenáročnú“ operáciu žlčníka, ktorá sa skomplikovala a zmenila sa na boj o jej zdravie či život. Bola vrtuľníkom prevezená do Martina kde podstúpila ešte ďalšie dve operácie. A ja s manželkou sme boli celých tých šestnásť dní v strachu o jej život Našťastie po tretej operácii sa všetko „pokazené“ opravilo a Sonka sa do piatku (18.10.) dostala do stavu, keď sme si ju mohli konečne relatívne zdravú odviesť domov.

A tak som sa ocitol v sobotu na tejto parádnej turistickej akcii s očakávaním, že sa môžem konečne psychicky uzdraviť – zregenerovať. Poviem tak ako je pravdu, že som od manželky i dcéry Sonky dostal požehnanie k účasti na jesennom Pochode HP. Porozumeli tomu, že na turistike sa zbavím všetkých negatívnych myšlienok a z Pochodu HP prídem domov psychicky uzdravený.

Ráno som tradične absolvoval cestu autom do Piešťan na autobusovú stanicu odkiaľ ma autobus dopravil na železničnú stanicu do Hlohovca, kde prebieha registrácia na pochod a odkiaľ sa vyráža na 28. kilometrovú púť, ktorú som si tento rok vybral. Na stanici v Piešťanoch som zažil aj prekvapenie, kde čakal na ten istý autobus môj „jarný“ spoločník z Jarného pochodu HP Radek a mal so sebou aj priateľa Viktora. Mohli sme teda spoločne všetci traja vyraziť na jesennú turistickú oslavu v Považskom Inovci.

Na železničnej stanici v Hlohovci sme sa riadne zaregistrovali a dostali Preukaz účastníka. Veľmi ma potešilo, že som sa opäť mohol pozdraviť s jedinečnými usporiadateľmi pochodu HP. Sú to prakticky pre mňa už známi a skvelí ľudia, ktorí spoločne organizujú toto výnimočné, tradičné a veľmi navštevované turistické podujatie. Chcel som sa pozdraviť aj s Ferkom Miklovičom, ale od jeho dlhoročného kolegu Petra Miljkoviča som sa dozvedel, že nie je teraz zdravotne fit a na štart nemohol prísť. Ale, že príde na štart neskôr a potom aj do cieľa do Sedla Havran. A tak som nevedel, či sa s ním stretnem. A preto pri tejto príležitosti Ti Ferko každopádne prajem, aby si sa čo najskôr úplne uzdravil a zdravíčko Ti pevne naďalej slúžilo. Nech Ti Ferko Pán Boh pomáha.

Putovanie

Prvá časť trasy – po Ovčiu skalu

Už od ráno, čo sme vyrazili, nás sprevádzalo parádne turistické počasie. Hoci bolo skoro ráno o 7.00 hod. ešte chladno, no len čo vyšlo slniečko vzduch sa postupne ohrieval a nám sa išlo lepšie a lepšie. Ani oblaky nám nerobili vrásky. Pri pohľade hore na oblohu nám bolo jasné, že nám dažďové kvapky nebudú otravovať putovanie, ako sa tomu stalo na jar. Proste neboli hore žiadne, iba slniečko pôsobilo a to bolo dobre.

Dnes bola aj účasť dva krát vyššia ako na jar a to spôsobovalo, že v žiadnej časti putovania sme neboli samy. Vždy sme niekoho stretli a ak ma poznáte „bola to voda na môj papuľnatý mlyn“ Ja sa vždy niekomu prihovorím a bolo tomu aj dnes. Ak nedostanem svojou úprimnosťou a zhovorčivosťou po papuli je to dobré. Našťastie počas celého putovania som nemal „červené líca“ od rúk, ak tak, možno len pri zdolávaní stúpačikov.

Moji parťáci boli v pohode a stále mi stíhali Možno aj preto, že som veľa natáčal a veľa krát sa vracal pre kameru. Cítil som sa ako pes, ktorý tiež ako ja pri turistikách toho nabehá oveľa viac ako jeho pán. Mne to však nevadilo. Veď od poslednej mojej turistiky ubehlo už 28 dní a pravdu povediac takúto námahu som už potreboval.

Asi po deväť a pól kilometroch sme dorazili na Ovčiu skalu. Bolo tu už pár turistov. Veď ja som vyrážal ako 23. turista. Na Ovčej skale bolo opäť parádne usporiadateľské zoskupenie. Chcem vysloviť pochvalu a uznanie všetkým, ktorí na Ovčej skale pôsobili.

Ohník už horel a tak si záujemci už mohli opekať špekáčiky či slaninku. Postupne počas tridsiatich minút nášho pobytu na tomto výnimočnom mieste pribúdalo viac a viac účastníkov a za chvíľu bola Ovčia skala „plná“ turistov. Bola tú tradičná a nezabudnuteľná atmosféra. Ja som sa tu opäť stretol s mojimi „HP-éčkarskými“ priateľmi, s ktorými som sa práve na HP-éčku zoznámil. Spoločne sme sa zvítali a ja som mal veľkú radosť, že som ich opäť videl. Myslím, že radosť bola obojstranná. Je to skvelá partia dobrých ľudí a ja sa s takými bezprostrednými ľuďmi rád stretávam. Dnes mali aj posilu o dvoch členov v mojom veku s ktorými som sa rád zoznámil.

Druhá časť trasy – do sedla Havran

Asi po tridsať minútovom oddychu sme s Radekom a Viktorom pokračovali ďalej. Počasie bolo stále parádne a aj parádne sa išlo. Stále sa bolo čím kochať. Jeseň v Považskom Inovci je proste čarovná. Už som spomínal, že vďaka účasti boli vždy navôkol nejakí turisti. To sa nemenilo až do sedla Havran. Počas putovania medzi Ovčou skalou a sedlom Havran je podľa mňa rozmanitejšia príroda a hlavne terén. Za Holým vrchom je jediné miesto s výhľadom, ktoré ponúka nádherný výhľad na Marhát a Zobor so Žibricou v pohorí Tribeč. Tým miestom je Svrbická plešina. Je to lúka, ktorá zároveň ponúka oddychové miesto so sedením stvorené na oddych a občerstvenie. Na tomto mieste v spoločnosti pár desiatok turistov sme strávili príjemných 15 až 20 minút.

Po tomto oddychu prišlo pár náročnejších chvíľ. Červený chodník vedie zaujímavými miestami so stúpaniami. Na jar sa tento exponovaný terén riadne šmýkal a my sme si tu zažili nejedno šmykľavé dobrodružstvo. Posledné stúpanie ústi na poľnej cestičke, ktorá nás po asi desiatich minútach doviedla na Humništia. Tu nám na chvíľu pod nohy červená turistická značka hodila tvrdý asfalt. Asfaltové putovanie trvalo len šesťsto metrov a opäť naše telá vhupli do príjemného lesa. Ja som sa na chvíľu zastavil pri miestom kríži a poďakoval za všetko dobré Pánovi Ježišovi. Či už na tomto Pochode HP, alebo aj za uzdravenie dcéry Sonky. Ja som už raz taký – priatelia.

Od kríža po sedlo Havran je to na hodinu šliapania. Aj v tejto časti sa počty turistov skoncentrovali na väčší počet. Každého poháňala vidina cieľa. Cieľ už nebol ďaleko a terén našim nohám v tejto časti doprial putovanie po rovinke. Bola to proste paráda. Hlavne keď sme uvideli posledný rázcestník Havran, rázc.. V diaľke boli počuť autá idúce cez sedlo a neskôr bolo počuť už aj ľudské hlasy. Zrazu sa nám pred očami zjavilo sedlo Havran a naše kroky viedli rovno pred Hostinec Havran, kde mali rozložený „stan“ usporiadatelia pochodu. Tu sme obdŕžali diplomy za účasť a mohli sa oddať poslednému oddychu a občerstveniu pred záverečnou časťou trasy do Piešťan.

Pri konečne obnovenom Hostinci Havran sú miesta na sedenie. Boli už značne obsadené turistami, ktorí prišli pred nami. No my sme si to svoje našli a mohli si tak vychutnať pivko a fazuľovú polievku. Oddych a konzumáciu nám spríjemňovala country hudba v podaní skupiny Banda Zlého Vojta. Proste v sedle Havran to naplno žilo. Každý sa bavil. Naše unavené nohy si mohli dostatočne oddýchnuť.

Pred odchodom do Piešťan sme poďakovali organizátorom za skvelú prácu a pri transparente Pochodu HP sme zvečnili naše postavy v spoločnej fotografii. Budeme mať možnosť znovu spomínať na ďalšiu vydarenú turistickú akciu.

Tretia časť trasy – do Piešťan

Posledná šesť kilometrová trasa do Piešťan bola pohodová, klesajúca s pekným výhľadom na Sĺňavu, Piešťany a pozorný divák rozpoznal v diaľke aj kopce v Malých Karpatoch. Najvýraznejšie sú určite Záruby. Trochu vzruchu sme absolvovali pozorovaním danielov v obore reštaurácie Furman. Okolo Červenej veže nás úplne dole k asfaltke doviedli kamenné schody. Nasledujúca trasa vedie po Piešťanoch. Najprv sme „pozdravili“ rieku Váh pri krátkom putovaní Krajinským mostom. Krajší prechod Kolonádovým mostom nás čakal už o chvíľu. Neviem, či spomínať putovanie pešou zónou v Piešťanoch a chodníkmi na železničnú stanicu je dôležité, ale aj túto nezáživnú časť sme museli absolvovať, aby sme sa dostali do nášho cieľ.

Po sedem a trištvrte hodinách sme úspešne s Radekom a Viktorom doputovali k našim autám na stanici. Ja a myslím, že aj moji súpútnici mali z dnešného skvelého dňa výborný pocit. Ja určite. Pozitívne som si „vyčistil“ hlavu, príjemne sa unavil a hlavne nabil energiou do ďalších dní.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Radekovi a Viktorovi za skvelú atmosféru a čas spolu strávený na tejto skvelej turistickej akcii.

Ďakujem všetkým organizátorom, ktorí pre nás turistov pripravili túto skvelú oslavu turistiky. Na kontrolných bodoch Ovčia skala a v sedle Havran zabezpečili skvelú a nezabudnuteľnú atmosféru. Sú to príjemné atribúty, pre ktoré sa my turisti budeme na Pochod HP vždy rady vracať.

Priatelia, na ďalšom HP-éčku dovidenia!

Keďže patamat nezverejnil na sobotu žiadnu akciu, vymysleli sme si svoju. Teda vymyslená bola už dávno, len čakala na vhodný čas. A ten nastal práve teraz.

Škoda chlapi, že som nemohol ísť s Vami. Ohnište a Slemä ešte nemám.
Hlavne, že ste si to užili a trochu pretiahli stuhnuté nohy. A som rád Jozef, že kolená vydržali. Takže nabudúce môže prísť ďalšia tisícovka
Pozdravujem aj Romana. V poslednej dobe si musím občerstvovať pamäť Tvojou fotkou Roman, aby som nezabudol ako vyzeráš. Dúfam, že keď u mňa pominú starosti tak sa pridám v Vám.

Majte sa dobre a držte sa. Hlavne Ty Roman, lebo s Jožom mám možnosť byť skoro každý deň.

Akcia vznikla v piatok poobede. Teda nevznikla, Roman ju plánoval inak a inokedy. Pokúšať ma však začal až v piatok poobede. Keďže to bol jeden z mojich malých snov, netrvalo dlho a podľahol som. O niektorých som vedel, že nemôžu ísť, ďalším, na ktorých som si v rýchlosti spomenul, som volal, ale len preto, aby som zistil, že ani oni nemôžu ísť. Tak pôjdeme dvaja a vychutnáme si Ohnište i Slemä sami. Šli sme sem kvôli krásam prírody. To sme ešte netušili, že pôjdeme doslova po stopách SNP. I Keď o havarovanom lietadle na vrochole Slemä sme vedeli.

Zaparkovali sme pri ústi do Svidovskej doliny. Kúsok od nás je pamätník SNP – delo. Asi má pripomínať, čo sa tu odohrávalo. Po vypuknutí povstania v tomto priestore (Kráľova Lehota – Malužiná – Čertovica) budovali povstalci obranný úsek „Kosatec“. Cieľom bolo prehradiť Nemcom postup z údolia Váhu na Brezno a Banskú Bystricu. Delostrelci z Kosatca narúšali manévrovanie Nemcov v údolí Váhu a prísun ich záloh. Sústavným tlakom a účinnou delostreleckou paľbou sa jednotkám obranného úseku Kosatec nakoniec podarilo obnoviť kontrolu nad údolím Váhu a prerušiť prepravu v smere Žilina – Poprad. Zásoby na východný front tak istý čas šli len cez Poľsko a Maďarsko. 01. 09.1944 pov­stalci prisunuli delo do doliny Michalovo a uskutočnili úspešný prepad letiska Mokraď pri Liptovskom Petri. 04.10.1944 de­lostrelci z Kosatca zničili nemecký pancierový vlak, ktorý chránil rekonštrukciu strategického železničného mosta nad sútokom Bieleho a Čierneho Váhu. 25.10.1944 Nemci postupujúci od Telgártu obsadili Brezno. Obrana Čertovice tak stratila zmysel. Delo asi pripomína tieto udalosti a úspechy povstaleckých vojakov.

Postupujeme Svidovskou dolinou. Svidovský potok je nám utešeným spoločníkom. Čaká nás 400 výškových metrov, kým sa dostaneme hore do Svidovského sedla. Tu je ďalší pomník SNP. Tentoraz pripomína miesto, kde padol v boji 24.10.1944 poručík Ján Daniel. Aká udalosť sa skrýva za týmto pamätníkom? 22.10.1944 v sko­rých ranných hodinách napadli Nemci z troch strán za podpory delostrelectva postavenia povstaleckej jednotky Kosatec v Malužinskej doline. Po dvoch dňoch neúspešných bojov sa rozhodli zmeniť smer hlavného útoku. Cez Jánsku dolinu a Svidovské sedlo sa chceli dostať do chrbta povstaleckých síl v Malužinej. V Liptovskom Jáne si vyžiadali 30 mužov na úpravu cesty. V skutočnosti ich použili ako živý štít pri postupe Jánskou dolinou. Keď sa dostali k mínovému zátarasu pred Stanišovú, prikázali civilistom cestu odmínovať. Jeden z nich mal pyrotechnické znalosti z vojenčiny a podarilo sa im míny z cesty odstrániť. Keď obrancovia videli, že Nemci pred sebou ženú civilistov, ustúpili hlbšie do doliny a cestu pred Bystrú uvoľnili. Nemecký útok pokračoval cez Svidovské sedlo. Tu počas bojov padol poručík Daniel a ďalších 9 mužov. Veliteľ roty poručík Kemka a ďalších 9 mužov boli ranení. Časť Nemcov pokračovala smerom na Červený jarok a časť sa vrátila do Liptovského Jána.

Čaká nás ďalších vyše 300 výškových metrov. Už v sedle sme boli varovaní turistom čo tadiaľ prešiel, že sú tam popadané stromy, je to tam mokré a je to nič moc smerom dolu. Smerom hore to až také zlé nebolo. Aj hore o popadané stromy nie je núdza. Nejeden je pekne porastený machom. Máme občasné výhľady. Dúfali sme, že slniečko mraky nakoniec rozoženie, ale nestalo sa tak. Už je jeseň. Skaly už nie sú teplé a slniečku tak už nepomáhajú. Tu už je to takmer rovinka. Na Slemä to máme niečo cez 100 výškových metrov. Tu na nás čaká vrak lietadla. Lisunov Li-2.

Stalo sa to v piatok 13-teho. Boje prebiehali nielen na zemi, ale aj vo vzduchu. V túto noc nasadili Sovieti na podporu SNP 90 transportných lietadiel. Dvadsať z nich do cieľa nedorazilo.. V tú noc na Tri Duby prepravili ťažko skúšanej povstaleckej armáde 473 príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády a 56 ton materiálu. Zo Slovenska zase odišlo 104, väčšinou ranených povstaleckých vojakov a rodinných príslušníkov velenia SNP. Nemeckí noční stíhači napadli 5 lietadiel. Jedným z nich bol aj Li-2, ktorý havaroval na Slemä. Okrem 6 členov posádky zahynulo aj 13 výsadkárov, príslušníkov veliteľskej batérie delostreleckého oddielu. Keď nastupovali do lietadla zakričal na nich zo srandy doktor ppor. Dobrý „Sakra do toho nesadajte, lebo to havaruje.“ Pôvodne malo nastúpiť 15 delostrelcov, ale veliteľ delostreleckého oddielu prikázal rtm. Magadovi, aby opustil lietadlo a premiestnil sa do jeho stroja, pretože s ním potrebuje niečo prebrať.

Pilot naštartoval motory, keď v blízkosti lietadla dopadol delostrelecký granát. Veliteľ lietadla rýchlo vypol motory, prikázal opustiť lietadlo a zaľahnúť na letiskovú plochu. Slobodník Janík odbehol ďalej od lietadla. V tej dobe už bolo vonku šero. Keď sa vrátili vojaci do lietadla Ppor. Tomčány čítal zoznam priezvisk, zbadal čatára Beťku, ktorý tam nemal byť. Musel za posmešku kamarátov opustiť lietadlo. Za ním hneď zatvorili dvere lietadla a odišli bez slobodníka Janíka. Lietadlo s trupovým číslom 28 vzlietlo z letiska Iwonicz. O 21:30 hod. lietadlo ohlásilo prílet do priestoru mesta Poprad. Tu niekde na lietadlo zaútočil nemecký nočný stíhač na Ju-88. Ku smole tých, čo boli na palube lietadla sa stroj zachytil o stromy, prevrátil podvozkom hore a značne sa deformoval, čo spôsobilo smrť vojakov. 19 padlých vojakov bolo z miesta havárie znesených partizánmi do obce Nižná Boca, kde boli pochovaní za účasti generálov Viesta a Goliana.

Keď slobodník Janík zistil, že jeho lietadlo odletelo bez neho. Zaklopal automatom na dvere vedľajšieho štartujúceho lietadla. Kapitán ho najprv nechcel zobrať, lebo už mal preťažený stroj, nakoniec mu povedal „sadaj.“ A tak si výsadkár sadol k delu a jeho posádke a tešil sa, že ide späť na Slovensko. Pri prelete frontu lietadlo zachytili svetlomety a strely lietali všade naokolo. Kvôli veľkej hmle nakoniec lietadlo nemohlo pristáť na letisku Tri Duby. Počas spiatočného letu boli napadnutí nemeckým nočným stíhačom a lietadlo sa začalo rútiť dolu. Pilotovi sa podarilo lietadlo vyrovnať, ale motory už pracovali akosi ťažko. Lietadlo stále klesalo, preto guľometčíci otvorili dvere a vyhadzovali z lietadla všetko, čo sa dalo. Nakoniec lietadlo pristálo na letisku Jasionka. Počas pristávania sa odlomil podvozok, ale vojakom sa nič nestalo. Vo valcoch ľavého motora boli tri diery z veľkorážneho guľometu Ju-88. Späť sa dostali len s jedným pracujúcim motorom.

Zo Slemä sme zostupovali serpentínami dolu. Na zostup ideálne. Cestou míňame pozorovací bunker. Naozaj kúsok odtiaľto vidieť do blízkej Vážskej doliny. Asi tu bol delostrelecký pozorovač a hlásil čo sa dalo a delá strieľali a občas zasiahli. Už nám nezostáva iné ako šľapať k autu. Našťastie jeseň už kreslí svojimi farbičkami a stále je na čo pozerať…

Toto sa skrýva za pamätníkmi. Čerpal som odtiaľto:

https://www.vhu.sk/…iles/568.pdf

https://eknizky.sk/…izky.sk_.pdf

http://kronika-airwarsk.blogspot.com/…3101944.html

Táto turistika bola súčasťou jednej rodinnej dovolenky. Pôvodný plán bol prejsť Prosiecku a Kvačiansku dolinu, pretože sme bývali hneď pred Prosiekom. Ale to nám nejako nevyšlo. Rána na chate bývajú niekedy celkom náročné , takže sme zvolili ľahšiu „pivnú“ turistiku z Prosieka do Kvačian za účelom obeda. Hlavne nás zaujalo žihlavové pivo , čo mne celkom chutilo.

Včera sme v práci trochu potiahli dlhšie, aby sme mali dnes priestor na vymýšľanie. Dnes totiž cestujeme domov. Aj to počasie je na našej strane. Pršať síce má, ale v pravý čas sa má objaviť aj okno bez dažďa a dokonca bude dostatočne dlhé na to, aby sme dokázali vystúpiť na najvyšší vrch Zemplínskych vrchov zvaný Rozhľadňa. Postavenú rozhľadňu na jeho vrchole však nečakajte. A vlastne ani výhľady z neho nečakajte. Proste sa nechajte unášať atmosférou a len tak prekvapiť.

Dopršalo. Parkujeme na blate. Na turistickom chodníčku to zo začiatku trochu šmýka. Postupujeme voňavou dubinou. Iné stromy zatiaľ nevidieť. Po chvíľke sa objaví medzi stromami priestor. Z jednej strany vyplnený poľom a z druhej vinohradom. Tak to má byť, veď sme v Tokajskej oblasti a zároveň aj v Zemplínskych vrchoch. A vŕšky viniču pomáhajú. Tokajské víno je preto také aké je, pretože v pôde sú sopečné tufy a vládne tu dlhá a suchá jeseň. A o tú sa tu stará bariéra zvaná Zemplínske vrchy, ktoré bránia dažďovým oblakom preniknúť na juhozápad. Síce dnes tu pršalo, ale viac na druhej strane vrchov. Tam sa dokonca doteraz drží hmla.

Netuším, prečo sa najvyšší vrch volá Rozhľadňa. Žiadna na ňom nestojí a či dakedy stála, neviem. A možno odtiaľto kedysi pozorné oči pozerali do diaľav. Túto oblasť totiž spustošil Mongolský vpád. Neschytali to iba ľudia, ale aj vinič. Znovu sa tu všetko muselo obnoviť. Prichádzal však ďalší vpád, tentoraz hrozili odbojní Osmani. Ráčili sem prísť na návštevu v roku 1528. Vďaka Turkom vznikli hlboké pivnice v tufoch, ktoré boli pôvodne budované ako úkryty pre ľudí a ich majetok pred nájazdami nepriateľa. Časom sa však zistilo, že dlhoročné dozrievanie vína v pivniciach veľmi priaznivo pôsobí na chuť a celkovú kvalitu vínka.

Tokajská oblasť nejaký ten čas ešte bude rodiť vínko. Vraj totiž ak vlastník vinohradníckeho honu ho neužíva ako vinicu, je povinný ho zameniť, prenajať, alebo predať za primeranú cenu. Týmto spôsobom tu chcú zachovať vinice a dlhú tradíciu výroby vína. Veruže je to dlhá tradícia. Založili ju už Rimania počas ich nadvlády nad Panóniou. Po nich v pestovaní viniča pokračovali starí Slovania. Z tohto obdobia podľa wikipédie pochádza aj pomenovanie oblasti, ktoré je odvodené od staroslovanského slova „stokaj“, čo znamená sútok dvoch riek, v tomto prípade Bodrogu a Tisy.

Bola to taká prechádzka. Tak akurát. Ale ešte máme nejaký priestor na vymýšľanie! Preto navštevujeme vyhliadkovú vežu Tokaj pri Malej Tŕňi. Nie sme tu sami. V neďalekom turistickom prístrešku sedia postarší turisti. Teda podstatne skúsenejší ako my. A tá ich turistická výbava! Môžeme len závidieť. Fľaštička tokaja na stole… A my sme tu autom. Nie je to hrubá chyba? Navnadili nás. Už keď sme tu, mohli by sme v dedine kúpiť nejaké vínko. Pokiaľ možno od nejakého menšieho výrobcu, možno domáceho, čo má vinohradík pri dome. Nechceli by sme niečo príliš komerčné. Ako tak hútame, inštinktívne odbočujem k tomu komerčnému. Ale k nemu sa nedostaneme. Lebo kúsok od neho boli dvere do pivničky. Veľmi hlbokej pivničky. A tam zamierili naše kroky. Pivnička už bola plná, aspoň čo sa miest na sedenie týka. Niekto práve absolvuje degustáciu. Domáci nás napriek tomu obslúžil a tak si vezieme malé skromné zásoby tokajského domov. Kto vie, ako dlho vydržia?

Povinnosti nás zaviedli na ďaleký východ. Rusi, Číňania či Japonci by asi tvrdili, že ďaleký východ je trochu ďalej. A to podstatne viac ďalej. No, ale na naše malé Slovenské pomery je toto ďaleký východ. Aspoň pre nás zo západu. Bol by aj bližšie, ale sa nám zatiaľ nejako nepodarilo dotiahnuť diaľnicu až tak ďaleko. A keď už ideme takú diaľku, tak chceme aj niečo vidieť! Aspoň jedným očkom. Na chvíľočku. Bezpečnosť na prvom mieste! Predsa len po pár hodinách šoférovania by mal mať šofér pauzičku! No, ale musí to byť niečo kratučké, lebo aj do cieľa treba doraziť. Pokiaľ možno z tejto strany polnoci, lebo inak nás neubytujú!

Už som raz tadiaľto pred pár rokmi išiel. A na kopci som uvidel vežu. Čo je to zač? Doma pohľadom do mapy som zistil, že sú to zvyšky Slanského hradu. Ideálna prechádzka. To nám veľa času nezaberie! Aspoň nie smerom hore. Niečo tesne vyše pol hodinky. A potom sa uvidí. Aj sa uvidelo. Výhľady celkom pekné. Aj vďaka peknému počasiu. A vraj budú aj lepšie. Ale až keď vežu hradu sprístupnia ako Turistickú vyhliadku. My však vežu až v takejto dobrej kondícii nenachádzame. Vlastne ani ja som nebol pri výstupe na hradný vrch v najlepšej kondícii a preto veži zatiaľ nič nevyčítam. Nie, výstup nie je až taký náročný, ale ja som dávno nikde nebol.

Najprv však pôjdeme okolo Sekvojovca mamutieho. Nie, nemusíme ísť do Ameriky, lebo jeden priviezli z Ameriky práve sem. Asi pred sto rokmi. Takže sa vlastne jedná o sekvojové mláďa. Sekvoje totiž ráčia dosiahnuť 3 000 – 4 000 rokov. Aspoň v Amerike. A dosahujú aj úctyhodnú výšku, pekných a hlavne neprehliadnuteľných 120 metrov. Tento náš „krpček“ ešte ani zďaleka nie je taký vysoký, ale aj tak už je neprehliadnuteľný. Ale nie z idúceho auta. Treba ísť peši okolo…

Hrad ráčil postaviť niekto z odbojného rodu Abovcov. Tí postupne po prehratej bitke pri Rozhanovciach strácajú moc. Ale ako keby predurčili osud hradu. Síce na určitý čas patril kráľovskej komore, ale mnohé protihabsburské povstania, ktoré sa prehnali aj touto časťou krajiny, neobišli ani Slanský hrad. Hrad neodolal snáď ani jednej povstaleckej armáde. Tá po čase zase neodolala cisárskym jednotkám. Po čase to prestalo cisára baviť a v roku 1679 vydal rozkaz zničiť tento hrad. Tým chcel dosiahnuť to, že hrad už neobsadí žiadna povstalecká armáda. Jednoducho preto, že žiaden hrad nebude. Tento smutný osud postretol viacero hradov na území dnešného Slovenska.

Pokračujeme ďalej. Malo by tu byť trstinové jazierko. Presnejšie dve. Prvé z nich sa volá Dolné trstinové jazierko. Môžete sa stretnúť aj s názvom Malé trstinové jazierko. Dokonca na jednej mape sa volá Maxove lajno. Nie, nezisťoval som prečo. Nemusím všetko vedieť. Odtiaľto sú vraj najkrajšie výhľady na hrad Slanec. Je to možné. My sme videli hrad odtiaľto, z lúky kúsok ďalej a hlavne z cesty vedúcej cez obec Slanec.

Postupujeme ďalej k Trstinovému jazeru. Zatiaľ nič v teréne nenaznačuje tomu, že by tu nejaké bolo. Mapa si však trvá na svojom. Prichádzame na miesto, kde by malo byť. Vody takmer niet. V tom menšom nižšom jazierku jej bolo veru podstatne viac. Nevadí, aspoň sme z neďalekej lúky videli hradný kopec s hradom Slanec. Aj to je niečo. Takto sme sem nešli úplne zbytočne. Kúsok odtiaľto je ešte jedna atrakcia. Aspoň podľa jednej mapy. Má názov „Latrína nad Slancom“. No, nemusíme všade byť. Najmä, ak sme stihli latrínu navštíviť už pri hrade. Aj tam jedna bola…

Úvod

Po dlhých upršaných dňoch, keď nám intenzívny dážď nedovolil vyraziť do prírody, prišli pekné slnečné a relatívne aj teplé dni. Bolo by hriechom to nevyužiť. A tak som vbehol do našej „komory“ s názvom naše túžby a vybral si moju najmladšiu. Už pri poslednej návšteve Chočských vrchov som sníval o navštívení tretieho najvyššie vrchu tohto pohoria. Bol dostupný z toho istého miesta ako pri poslednej návšteve obce Prosiek. No a keď sobota už od pondelka sľubovala krásne slnečné a teplé počasie bolo rozhodnuté. Ako je mojim zvykom turistická akcia pribudla na našu stránku až v stredu. No zároveň je to ešte dostatočný čas na prihlásenie pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť. Ja som len tíško čakal a deň po dni sledoval, kto sa prihlási. Bol by som išiel aj sám, ale pribúdajúci dobrodruhovia ma potešili Proste kolektív je lepší ako jednočlenná psychohygiena. I keď niekedy tá je lepšia. No dnes nie.

Na úvod ešte spomeniem, že aj dnes bola tradičná ranná káva. Každý s ňou súhlasil a tak sme zastávku na kávu absolvovali na benzínovej pumpe OMV na konci Ružomberka. A aby som nezabudol, kým dopíšem tento komentár, chcem Jožkovi poďakovať, že sa podujal zabezpečiť dopravu svojim sedem miestnym autom, kde sme mali dostatok pohodlného miesta počas cestovania. Jozef, ďakujeme.

Putovanie

Trasa na Svorad

Naplánovaný štart o 9.00 hod. sme nestihli a tak sme po excelentnej štartovacej procedúre , ktorú zabezpečila Ľudka a Jožko, do Prosieckej doliny vyrážali o pól hodinku neskôr. Pri ústi doliny sme boli za krátko a potom sa naše kroky vnorili do nádhernej tiesňavy obklopenej vysokými skalami, na ktoré sa dobre pozeralo. Parádnu scenériu a hlavne zážitok z putovania vylepšil tečúci potôčik Prosiečanka. Príjemne zurčiaci potôčik nás sprevádzal asi šesťsto metrov. Najkrajšie boli úseky, keď bolo treba stúpať po lávkach a pridržiavať sa reťazí. Najzaujímavejším miestom tejto spodnej časti doliny je mostík cez potok. Je ideálny pre fotenie. Asi po sto ďalších metroch potôčik kamsi zmizol a skaly vystriedali stromy. Putovalo sa príjemne, slniečko bolo prijateľné. Až kde tu zrazu, ocitli sme sa pri altánku s informačnou tabuľou o vodopáde Červené piesky, Sokol. Tu sme stretli prvých turistov. Bola tu mnohopočetná skupinka českých turistov, ktorá smerovala cez Svorad do obce Veľké Borové. My sme si na tomto príjemnom mieste spravili krátku prestávku na občerstvenie.

Na moju otázku, či si ideme pozrieť aj vodopád, som dostal od osadenstva kladnú odpoveď. A tak mimo náš pôvodný plán už nohy putovali k vodopádu. Bolo to iba päťsto metrov a desať minút hore dole, ale návšteva určite stála zato. Kto tadiaľto pôjde, nech určite nevynechá tento vodopád – neobanuje. Ešte moja malá poznámka na údaj 10 min., ktorý je na drevenej šípke ukazujúcej smer k vodopádu. Údaj 10 minút znamená trvanie k vodopádu a späť k altánku.

Po obhliadke vodopádu pokračujeme ďalej a ráz krajiny sa mení. Pribudlo skál a na rad prišla previerka našich lezeckých zručností. Z minulosti som si na tomto úseku pamätal aj rebríky. A naozaj. Boli tam, a práve tie sa nám postavili do cesty. Prvý rebrík bol taký malý, dostatočný na rozbeh. No po tejto rozcvičke prišli dva dlhšie a vysoké. Tu už hlavne Marta zapochybovala či ich zdolá. Nakoniec to naše tri kvetinky zvládli ľavou zadnou. Za posledným rebríkom sme dostali pozvánku od prenádhernej vyhliadky na tiesňavu a okolité skaly. Nemohli sme si nechať ujsť tento silný zážitok. Fotky z tohto miesta sú ikonické a nemaj ich vo svojej čarovnej čiernej krabičke. Čím by sme sa doma potom pochválili? Po návrate z vyhliadky sme už len kúsok putovali na Svorad. Po tristo metroch sme už stáli pri ležiacom rázcestníku. Veľa sa toho zmenilo od našej poslednej návštevy tohto miesta. Vtedy, 5. mája 2024 rázcestník ešte stál. Dnes už chudák nie.

Výstup na Prosečné

Putovanie doteraz bolo pohodové. Odteraz nás čakala pravá turistika. Na troch kilometroch bezmála 460 metrov výškových nejedného turistu našej skupiny poriadne preverilo. Prvý úsek stúpania je rovný a prudký a nechce povoliť. Je potrebné vydržať 1300 metrov a príde sladká odmena – rovinka. Tu sme sa počkali, oddýchli si i občerstvili sa. A čo viac? Kochali sme sa nádherným výhľadom na Malú Fatru. Bezpečne nám ukázala svoje končiare Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb i Veľký Kriváň. Proste nádhera. I počasie nám prialo vo výhľadoch. Vrcholom bola krásne rozpoznateľná Babia hora a Pilsko.

Ďalšie stúpanie na jasne viditeľnú Jóbovu lúku bolo príjemné, pozvoľné, idúce traverzom. Spoločnosť pri tomto stúpaní nám robili nádherné výhľady smerom na Malú Fatru, Oravskú Maguru a Oravské Beskydy. Ešte sme absolvovali dve povinné občerstvovacie zastávky a onedlho už naše chodidlá hladila trávička Jóbovej lúky. Označenie sme tu nenašli, bol tu iba rázcestník opretý o strom, ktorý ukazoval smer na Prosečné a na Svorad.

Nasledujúca časť trasy vedie hrebeňom, po ktorom sa príjemné ide. Pocit z putovania trochu kazí okolitý polom, vyschnuté a „choré“ stromy a predovšetkým vysoká vegetácia, ktorou je treba sa predierať. Dobrý pocit z putovania asi po päťsto metroch vylepší, vpravo od chodníka, parádna vyhliadka. Ponúka nádherný výhľad na Podtatranskú kotlinu s ikonickou Liptovskou Marou. Oku skúseného diváka neunikne ani parádny pohľad na celý hrebeň Nízkych Tatier. Bonusom tohto miesta je „selfie“ skala, ktorá neunikla pozornosti našej Milke. Ochotne si na ňu vystúpila a nechala sa zvečniť aj s prenádherným pozadím. Takouto fotkou by som sa aj ja rád chválil a bol na ňu hrdý. Hneď som si spomenul na podobnú „selfie“ skalu na Poludnici 

Po ďalších päťsto metroch prišla sladká odmena dňa. Ako prvý som dorazil na Prosečné ja, lebo moji spoločníci sa zdržali na vyhliadke dlhšie. No aspoň som mal čas sa pripraviť na ich slávnostný príchod. Vrch Prosečné je pekne označený a má aj kvalitne chránenú vrcholovú knihu. No čo si turista po príchode na tento menej navštevovaný vrch okamžite všimne je prekrásny výhľad na Západné Tatry. Vrchol neponúka kruhový výhľad a tak jeho dominantou je práve výhľad na východ k Západným Tatrám. Vidieť je aj už spomínaná Babia hora a Pilsko na sever. Krásny je pohľad aj na Veľké Borové, kde je jasne vidieť chodník vedúci do Kvačianskej doliny.

My sme na Prosečnom strávili presne hodinku. Bola to parádna hodinka s nádherným počasím, úžasným prostredím s výhľadom a relaxačným oddychom. Jedinou chybou vrcholu je, že je príliš „ostrý“, ale svoje miesto na sedenie sme si aj tak našli. Ja som počas pobytu zapísal naše pocity do vrcholovej knihy a „domček“ knihy som skrášlil klubovou nálepkou. Pri toľkej kráse som aj zabudol na spoločnú fotografiu 

Zostup do Prosieka

Asi polovica zostupu je riadne prudká a hlavne zarastená s množstvom popadaných stromov. Chodník je však priechodný, nie tak ako pri zostupe z Lomného, ktorý sme si v máji tohto roku „naplno užili“. Neskôr sa už druhá polovica klesania pekne vyrovnala a išlo sa parádne. Dnes sme mali ešte navštíviť aj vrch Čierna hora, no tej sme iba „zamávali“, pri putovaní pod ňou. Pod spomínanou horou nám skočil pod nohy príjemný „modrý chodník“ traverzujúci priamo nad Kvačianskou dolinou. Konečne sa zmenil ráz krajiny. Spoločnosť nám už robili pekné zelené stromy a nie nepekný polom. „Modrý turistický kamarát“ nás po 2300 metroch bezpečne doviedol k jeho žltej kamarátke s názvom „Náučný chodník Prosiecka a Kvačianska dolina“.

No a to bola opäť pastva pre oči. Putovanie popod masív Prosečného bolo zážitkové s výhľadom na Podtatranskú kotlinu a nad ňou v diaľke sa týčiacimi končiarmi Nízkych Tatier. Záverečná cesta viedla po mäkkých lúkach nad Kvačanmi, Liptovskou Sielnicou a Prosiekom. Počas putovania do Prosieka nás obiehali bežci zúčastňujúci sa bežeckého podujatia s názvom „Gréta run“. Tesne pred príchodom do Prosieka nás ešte pohostili príjemní usporiadatelia spomínaného behu „vitamínmi“ a minerálkou. No a keď sme po poslednom vyšliapanom kopčeku uvideli futbalové ihrisko boli sme šťastní. Do cieľa sme si doniesli parádne zážitky, doplna nabité baterky a predovšetkým čistú hlavu pripravenú na ďalšie pôsobenie civilizovaného sve­ta.

Záver

Po ceste domov v Motoreste Rieka si prišli na svoje aj naše brušká. Polievočka a pivko prišlo nanajvýš vhod. Bola to parádna bodka na záver skvelo prežitého turistického dňa. Pre niekoho bol síce jeden z tých náročnejších no verím, že každý – Ľudka, Milka, Marta, Jozef i ja budeme na tento deň v dobrom spomínať a v budúcnosti aj často rozprávať, ako o vydarenom dni.

Ďakujem Vám priatelia, že ste sa zúčastnili tejto akcie, že som Vás opäť mohol vidieť, zdieľať pocity a zážitky a dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri ďalšom výlete. Majte sa dobre a držte sa v zdraví.

Marta hosťka 1 tešíííme saaa

Po absolvovaní Trnavskej stovky Radovi vzišla myšlienka na absolvovanie Špačinskej stovky. Tak snáď nenechám diaľkového parťáka na holičkách, nakoniec parťák išiel ležať na pláž, ale predtým nezabudol odpísať Vincove nohy na Rudnej magistrále . Rodinná záloha Ondrej, si na tréningu zranil členok a zostal som na štarte od Pat a Mat sám. Ondrej ma však ráno na šiestu hodinu zaviezol na štart do Nového Mesta nad Váhom. Tam som dostal mapu a odznak k jubilejnému 40. ročníku a vyrazil na trasu. Trasa po žltej značke po prvý kontrolný bod na Čachtickom hrade Z hradu som pokračoval po zelenej značke do obce Lubina, kde som sa zastavil v potravynách na občerstvenie. Z Lubiny sa pokračuje po chodníku kpt. Miloša Uhra (modrá značka), vystúpil som na Pamätník SNP ROH. Výstup na Veľkú Javorinu bol náročný, slniečko pekne pieklo a na asfaltových úsekoch sa nedalo schovať do tieňa. Druhý kontrolný bod Holubyho chata, rada na pivo bola dlhá a tak som chcel pokračovať ďalej a tu som stretol kolegu Maroša na bicykli, vravel pôjdeš hore lúkou napojíš sa na červenú značku. Tak som po lúke vystúpil na vrchol a pustil sa po červenej dolu lúkou a lesom dolu, až po pár kilometroch som zistil, že táto červená nie je Cesta hrdinov SNP ale česká Cesta hrdinů SNP, Cesta Českem a musel som sa vrátiť, stálo ma to cca dve hodiny času a musel som späť nastúpať 380m.
Po druhom výstupe na Veľkú Javorinu som sa už pustil správne smer kontrola č.3 autobusové zástavky Myjava. Chcel by som sa poďakovať pani ktorá mi po videný z lesa na Starej Myjave – Uhliská doplnila vodu priamo zo studne. Na Myjave na kontrole ešte čakali 41 turistov v supermarkete sa dajú doplniť zásoby a pokračovať celou Myjavou smer Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo) kontrolný bod č.4. Na kontrolu som dorazil rovno pred zotmením a prvý krát na trase z V. Javoriny stretol turistov na trase. (Z Bradla až po Mihalinovú za Dobrou Vodou bola trasa dobre označená reflexnými terčikmi.) Z Brezovej pod Bradlom som si užil stúpanie na Dlhé rovné a pokračoval na Dobrú Vodu. V dedine bola Reštaurácia ešte otvorená. Po malej prestávke nasledovali posledné dva dlhšie výstupy trasy . Výstupom na Mihalinovú som odbočil po žltej značke smer Prekážka kontrola č.5. Po kontrole kilometre asfaltu smer Horná Krupá a za Dolnou Krupou, na poľnú prašnú cestu až do cieľa v Špačinciach. Pozdravujem všetkých turistov ktorých som stretol. Ďakujem organizátorom pochodu. Super zážitok.

Tie končiare navôkol nie sú tak vysoké ako Zugspitze, ale i tak sú parádne vysoké. Taká menšia výzva pre členov spolku PAT a MAT  

Tak to je poriadna výška. Zaujímavé by to bolo vyšliapať to celé zdola až hore