Komentáre k turistickým akciám

Áááááááále čo to. Spiaci turisti sa zobudili
To som rád Lenka, Dodo a Agátka, že ste si konečne vyšliapli do hôr. Dúfam, že to bude už pravidelnosťou.

Majte sa krásne a držte sa.

Ako tak pozerám históriu, Vtáčnik je velice sympatický vrch. Toľko PatoMatových akcií sa tu už konalo a pritom je každá iná. Sú tu fotky so snehom, s hmlou, so slnkom, s blatom, ale všetky majú jedno spoločné. Vyšekerení a spokojní turisti pri kríži.

Chodievame občas do Nórska na ryby. Teda ostatní. Ja len trochu a vždy pritom po očku pokukávam po okolitých kopcoch. U ostatných majú ryby prednosť pred čímkoľvek. Preto sem prišli. Nezvyknem to kaziť, ale ak máme po pár dňoch už niečo nachytané, proste vyzerá to sľubne s úlovkami a splnením kvóty, nepôjdeme domov naprázdno a aj počasie dovolí, už ma v člne ani na chate neudržia. Doteraz som chodieval na blízke kopčeky sám. Len na tento najvyšší v okolí som si sám netrúfal.

Tentoraz je to však iné. Je tu s nami jeden nový. A je tiež tak trochu turista. Keď sme po 2 700 kilometroch dorazili zo Slovenska na chatu pri fjorde, jeho prvý pohľad patril moru. Predsa len, je to rybár. Ale po chvíľke sa ma pýta „na ktorý kopec si to chcel ísť?“ Má šťastie, kopec vidieť z terasy našej chaty. Je spokojný aj s fjordom, aj s kopcom. Bál sa, že to bude také nič. Pohľad na majestátny štítik ho presvedčil o opaku. Bodaj by aj nie. Heilhornet nie je zaujímavý iba pre turistov, ale kedysi býval aj dôležitým orientačným bodom pre námorníkov. Teraz, vo svete satelitov a GPS je to už trochu inak…

Šťastie nám praje. Niekoľko dní sa z mora či fjordu vraciame s úlovkami. A každý deň sú o niečo bohatšie. S počasím až také šťastie nemáme, ale mohlo to byť horšie. Nie mohlo, podľa predpovede aj malo byť horšie. Aspoň čo sa dažďa týka. Každý deň nám ukazovalo okno pár hodín bez dažďa. Lenže okno sa oproti predpovedi posúvalo. Prišlo skôr, ale sa aj skôr zatvorilo. Preto nás občas dážď zastihol na mori. Niekedy sa dažďu dalo vyhnúť tým, že sme potiahli o 2 – 3 kilometre s člnkom ďalej a mrak na nás nedočiahol. Inokedy sme jednoducho zmokli a mohli sme ísť na breh.

Blíži sa štvrtok. Má byť najkrajšie počasie za celý náš pobyt. Toto sa nedá. Už som rozhodnutý ísť na Heilhornet aj sám. Kamarát našťastie nezlyhal a rozhodol sa ísť so mnou. Po prvom stupáku máme toho dosť, ale to dokážeme rozdýchať. Čaká nás prechod „bažinami“. Hovorím kamarátovi, dávaj pozor, kde stúpaš, je to tu močaristé. Dá sa prejsť, ale človek musí trochu rozmýšľať a dávať pozor na každý krok. Inak sa mu môže prihodiť to, čo kamarátovi. Zmizla mu noha v bahne. Rýchlo stihol prehodiť váhu na druhú nohu. Dno prvou nohou nedosiahol, a to ju mal v bahne dopoly lýtka. Keby mal obuté tenisky, tak je bosý. Našťastie mal na nohách kanady.

Konečne máme to trasovisko za sebou. Situáciu nám to však príliš nezlepšilo. Skala je síce pevná, ale miestami vďaka vode aj dosť šmykľavá. Našťastie takýchto úsekov tu veľa niet. Dokážu nás však prinútiť zísť z „chodníka“ a ísť kúsok pomimo. Inak by sme neprešli. Keby som šiel sám, na týchto miestach by som to veru vzdal a otočil k parkovisku.

Máme za sebou druhé stúpanie. Zatiaľ nám stále nie je jasné, kadiaľ sa dostaneme hore. Teda mapa hovorí, že odzadu, ale už prestávam veriť všeličomu. Bodla by pauzička. Lenže máme časový sklz. Neskoro sme vyrazili na túru. A my musíme zostúpiť k autu za svetla, lebo tu budeme nocovať. A to sa nám nechce. By sme tu zablúdili. Síce majú turistické značenie, ale nie je také výrazné ako naše. Aj chodníček tu je, ale dosť často ho nevidieť na tej skale. Preto sa nám stáva, že sme častejšie mimo chodníka, ako na ňom. Vyzerá to tak, že sem veľa turistov nechodí.

Pred vrcholom nás čaká najnebezpečnejší úsek. Dokonca sem na kúsok dali aj reťaze. Skala je studená, občas na nej trochu snehu a ja mám rukavice na chate. Tam im je dobre. Konečne dosahujeme vrchol. Pohľady okolo nás utvrdili v tom, že sme urobili dobre, keď sme to nevzdali. Sám by som sem však nevyliezol.

Na vrchole fúka. Mám oblečené na sebe všetko, čo som mal v ruksaku. Pofotíme, ponatáčame, odlovíme kešku a rýchlo dole, ale opatrne. Na počudovanie sa ide cesta dolu lepšie, ako sme čakali. Na niektorých úsekoch smerom hore sme si totiž hovorili, ako my tadiaľto pôjdeme len dole? A šlo to dobre. Dokonca smerom dolu sme viac na chodníku, ako mimo neho. Podľa turistickej mapy cz nám celá túra mala trvať asi 4 hodiny a 25 minút. Smerom hore 2 hodiny a 12 minút. To iste! Sme makali, pot z nás stekal ako z vodopádu pri parkovisku a aj tak sme sa hore dostali až za tri hodiny. Najpodstatnejšie je, že k autu prichádzame za svetla. S veľkou časovou rezervou.

Úvod

Síce navrhol túto trasu Mišo, ale túžba navštíviť majestátnu Krakovu hoľu sa narodila v mojej hlave. A nebolo to dnes, či pred pár dňami. Túžba vo mne driemala už od októbra 2020, keď som „popod“ Krakovu hoľu išiel s Dúšom, ako oddelená dvojka zo štvorky. Ľudka s Ivanom vtedy chceli ešte zažiť po túre kúpanie v termálnom prameni Kaďa v Liptovskom Jáne a tak sa späť vydali skôr po zelenej značke. No a my sme pokračovali ďalej do Sedla Predných. Už vtedy som na Krakovu hoľu hľadel so závisťou a vravel si sám pre seba, že na ňu raz pôjdem. A prosím pekne, stalo sa tak dnes. Mňa teší, že som v tom nebol sám a pridali sa ďalší dobrodruhovia.

Hoci je sem cesta z Piešťan dlhá a trvá dve a pól hodiny oplatí sa sem ísť. Možno by bolo lepšie sa tu niekde ubytovať a pobehať toho viac, ale to možno niekedy nabudúce. Je to časť Nízkych Tatier, ktorá nie je až tak navštevovaná a dajú sa tu podniknúť zaujímavé túry.

Putovanie

Auto sme zaparkovali na platenom parkovisku pri Demänovskej jaskyni Slobody za 8€. A chodník s modrou turistickou značkou, ktorá prakticky smeruje až na vrchol, začína už pri miestnej informačnej tabuli. Už od začiatku sa pripravte na pekný stúpačik. Ak ste príliš oblečený, putovanie po serpentínach na Pusté a do Sedla Machnaté, vás okamžite vyzlečie No musím povedať, že je to nádherná cesta. Hlavne vyššie položené jej časti vám odkryjú prvé nádherné výhľady. Počasie sme mali vynikajúce a to zážitky ešte umocnilo.

Než sme prišli do Sedla Machnaté putovali sme popod obnažené skaly vrchu Pusté. Ako povedal Roman nie je sa na týchto miestach kam ponáhľať. Treba si ich poriadne užiť a my sme tak urobili. Je to nádherná časť trasy, ktorá sa ďalej neopakuje. Iba ak by ste sa rovnakou cestou aj vracali. Náš pôvodný plán ísť naspäť cez Sedlo Javorie a cez Krčahovo zavrhol už na začiatku túry Roman. On navrhol ísť späť cez Iľanovské sedlo a ďalej zážitkovou trasou po zelenej turistickej trase. A musím konštatovať, že sme sa nechali správne prehovoriť. Potvrdili to všetci účastníci výletu.

Od Sedla Machnaté je to ustavične do kopca, ale nie až také strmé, ako na začiatku. Dá sa to v pohode aj s prestávkami vydržať. Zo Sedla pod Krakovou hoľou je na vrchol čoby kameňom dohodil. Po chodníku medzi hustou kosodrevinou sme dokráčali za šesť minút na vrchol. Musím povedať, že za tie prekrásne výhľady tá námaha stojí. Veď pre takéto zážitky chodíme na hory. To nás napĺňa. Teda mňa určite áno.

Na Krakovej holi sme absolvovali približne tridsať minútovú prestávku. Bolo treba doplniť energiu, tekutiny a samozrejme ukojiť aj turistickú dušičku. Čas strávený na vrchole sme využili aj k odovzdaniu ďalšieho certifikátu Romanovi. Musím povedať a som rád, že som na Romanov certifikát nezabudol, lebo Krakova hoľa je dôstojným miestom na takéto udalosti. Keď sme naplnili oddychový čas a uzavreli všetky zábery do čarovných krabičiek pohli sme sa ďalej.

Bolo treba zísť dole do Sedla Machnaté po tej istej trase, kde nás už čakala žltá turistická značka. Bola to tá, ktorú navrhol už v začiatku Roman. Ona nám robila spoločníčku iba do Iľanovského sedla, kde si nás prevzala zelená značka. A dobre spravila. Zelená bola veľmi príjemná, zaujímavá a zážitková. Už po pár sto metroch pri klesaní sa začali objavovať pramienky a vodopádiky. My sme jeden taký výdatnejší využili na osvieženie a pitie. A tu sa práve stalo niečo zaujímavé, ale o tom neskôr.

Pramienkov pribúdalo, potôčik napájaní prameňmi silnel a cesta bola príjemná v chládku a vlhku. Proste paráda. A k tomu ušiam lahodiaci zvuk potôčika. Dobre sme spravili, že sme tade išli.

Ako si tak idem, zrazu mi niečo nesedí. Ako viete, v poslednej dobe používam okuliare. Drahé okuliare. Ani nechcete vedieť, koľko stály. No a keď ich zrovna nemám na očiach, vešiam si ich na karabínku na popruhu ruksaku. Pri chôdzi ony tak pekne cinkajú, proste prirodzený plašič medveďov. A čo to, zrazu nepočuť cinkot. Pozriem na karabínku a okuliare nikde Kde som ich pre boha stratil, pýtam sa sám seba. Ale spomenul som si. Keď som sa pri prameni nakláňal spadli mi asi do vody. No nič musím sa pre ne vrátiť. Ale nemusel. Naozajstného priateľa poznáš v núdzi. A dobre je, keď je mladší ako ja, keď má viac sily ako ja, a keď je pre neho pomáhať samozrejmosťou. Áno. Pre moje okuliare mi zabehol Mišo a ja mu zato veľmi pekne ďakujem a vážim si to. Na takéto nezištné chvíle, keď ti priateľ pomôže sa nedá nikdy zabudnúť. Michal, ešte raz, úprimne Ti ďakujem.

Koniec zážitkovej doliny je prakticky po rovine. Po tom, čo sa malý potok vlial do mohutnejšej Demänovky nasledovali sme jej tok. No a ten nás priviedol do cieľa, kde nás už čakal Roman, ktorý väčšiu polovicu putovania dolinou odchodil sám. Spolu sme konštatovali neobyčajnosť tejto turistickej akcie a Vám, ktorí ste na nej nemohli byť ju vrelo odporúčam.

Záver

Bola to naozaj parádna túra v Nízkych Tatrách. Na miestach, ktoré nie sú príliš navštevované ale o to čarovnejšie. Krakova hoľa je impozantný kopec a určite si zaslúži návštevu. Kto na Krakovu hoľu pôjde neoľutuje.

Pri ceste domov sme dali zadosť aj svojim hladným bruškám. Návštevu Salaša Dechtáre sme si užili a pochutili si na dobrom jedle. Bola to dôstojná bodka za touto vydarenou turistickou akciou.

Ďakujem Romanovi, Mišovi a Dúšovi za účasť a za skvelé zážitky, ktoré sa mi dúfam na dlho zapíšu do mojej RAM-ky 

Dovidenia nabudúce!

Ahojte, na túru v nedelu 10.9. som sa síce nahlásila, ale mám aj iné aktivity, takže kludne prenechám miesto v aute zdatnejším alebo odvážnejším z nás… Zdravím všetkých

Akcia Minčol, ktorú sme mali naplánovanú na sobotu, sme museli presunúť, pretože ráno sme čítali výstrahy pred búrkou a silným dažďom. A spravili sme dobre. Bolo vidieť, že v sobotu veľmi pršalo. V nedeľu sme už mali počasie parádne, miestami až horúce (hlavne keď sme šlapali do kopca). Bolo to kardio cvičenie spojené so saunou, čiže taký wellness.  

Ale Minčol stál za tú námahu. Výhľady boli na všetky strany a hlavne to bol kopec s históriou. Ďakujem Jozef za Tvoj komentár, to bol tiež jeden z dôvodov, prečo sme tam chceli ísť.

Pekné fotky Danka a Peter. A samozrejme trasa nádherná. Zaspomínal som si, keď sme tam boli my.

Ja si dovolím poznamenať na margo toho stola v altánku. Ja si myslím, že ten stôl bol myslený ako v bufete na stojáka. Má sa pri ňom stáť a jesť a nie sedieť  

Úvod

Potreba niekam vyraziť na hory sa mi touto akciou splnila. Na minulej turistickej akcii som sa presvedčil, že príliš dlhá turistická prestávka mi nerobí dobre. Boli časy, keď som po štyridsať, päťdesiat kilometrovom pochode bol na druhý deň úplne v pohode. Nevedel som čo je to „svalovica“. Po poslednej uskutočnenej akcii sa moje nohy tri dni dávali „dokopy“. Aj chôdza po schodoch mi pripadala, ako výstup na Gerlach 

O tom, že pôjdem iba s Mišom som vedel. Veď akciu sme si plánovali prakticky spolu. Ale…
…tajne som dúfal, že sa nejaký odvážlivec ešte pridá. Nepridal sa nik. Nevadí. Turistika aj vo dvojici bola parádna. Pre návštevu pohoria Poľana sme sa rozhodli aj s ohľadom na to, že náš spolok toto pohorie často nenavštevuje. Nie sú to Malé Karpaty A keď načriem do histórie tak okamžite zistím, že to bolo doteraz iba dva krát Poľanská 13-ka a Silvester na Poľane. Takže bolo načase ísť do Poľany.

Pred tým, než sme docestovali do obce Strelníky sme sa tradične zastavili na benzínke v Tekovských Nemciach na pravidelnú rannú kávičku a dokúpili sme si proviant. Než sme zaparkovali auto pri futbalovom ihrisku v Strelníkoch vôbec sme si nevšimli asi 150 m vzdialenú Kolibu pod Vartou Ale o nej až na koniec 

Putovanie

Miest na parkovanie pri futbalovom ihrisku je dostatok. A navyše, parkoviskom vedie aj cyklistický chodník, ktorým sme začali cupitať k nášmu prvému bodu a to ku Chate pod Hrbom. Je to príjemná, jemne stúpajúca trasa s peknými postupne sa odkrývajúcimi výhľad do širokého okolia tohto nádherného kúsku Poľany.

Než dorazíme na Chatu ešte spomeniem, že počasie nám neuveriteľne prialo. Na oblohe cestovali obláčiky, niektoré aj tmavé – potencionálne „nebezpečné“, vetríček neustále povieval a spaľujúce slniečko sa veľkú časť nášho putovania schovávalo práve za nimi. Občas sme začuli zahrmieť hrom, ale našťastie bol ďaleko a my sme tak jeho silu chvalabohu neokúsili 

Cesta k chate sa za rázcestnikom Vlčinec viac naklonila, avšak pot na našich čelách značne eliminovali vysoké stromy, ktoré v tejto časti putujú až k chate. Práve v týchto miestach sme stretli rodinku idúcu asi práve na chatu. Dve deti vo veku tak tri štyri roky si veselo kráčali hore netušiac, čo ich v naklonenejších miestach čaká Pomysleli sme si a hodnotili, či to vôbec zvládnu. Možno áno, veď chata bude zrejme ich cieľ a majú na to celý deň 

Po príchode na Chatu pod Hrbom sme rozmýšľali, či si doprajeme aj nejakú poživeň. Rozumej jedlo, polievku atď… Prezradím, že Mišo odolal „pokušeniu“ a dal si iba vineu. Lebo čapovanú kofolu nemali. A ja? Ja som si nedal pivo, za čo by ma Rado nepochválil , ale dal som si tiež vineu, a nakoľko ja ráno neraňajkujem tak som si objednal a aj slávnostne zjedol kapustovú polievku. Prezradím, že mi kapustnica prišla vhod a nakopla ma.

Až od chaty začala pravá turistika s kopčekmi. Stúpanie na Hrb je veľmi výživné a veľmi zaujímavé. Nachádzajú sa tu doslova aj kamenné schody, ktoré vyžadujú gymnastickú zručnosť. Strmosť výstupu je udržaná až na samotný vrch Hrbu, ale oddych a kochanie sa výhľadmi na tomto Geografickom strede Slovenska stojí za námahu. Vrch ponúka dve vyhliadky s nádhernými panorámami. My sme navštívili obidve. Zapísať do vrcholovej knihy sme sa zabudli, ale za to sme na tomto významnom mieste zanechali klubovú nálepku a spravili svojku. Mišo ma presvedčil, vzhľadom na to že som mal poslednú nálepku, že to bude vhodnejší bod ako vrch Vepor.

Od tohto bodu sa prakticky šliape po hrebeni a stále je čo obdivovať. Poľana je jedinečné pohorie. Je iné ako moje rodné Malé Karpaty. Počas putovania po hrebeni sme nezažili brutálne zvlnenia. Vrch Vepor ku ktorému sme práve pokračovali je štvrtým najvyšším kopcom Poľany. Je zalesnený a z jeho vrcholu nie je nič vidieť. No pár sto metrov pred vrcholom je dosť rozsiahla vyhliadka. Vyhliadku sme trochu dlhšie hľadali a museli sme sa aj kúsok vrátiť, ale nechceli sme ju obísť. Absencia výhľadov na Vepore bola dobrou zámienkoch k návšteve spomínanej vyhliadky. Po odchode z Vepora sme navštívili ešte jednu peknú vyhliadku.

Následný zvlnený terén nás onedlho priviedol k Hájnemu Grúňu. Zhodou okolností je tento nižší sused Vepora slávnejší. A to tým, že tento kopec je zároveň Geometrickým stredom Slovenska. Kto by povedal, že počas trasy navštívime dva takéto významné body z pohľadu našej krajiny.

Keď sme dorazili na Krížne zobrala si nás do opatery modrá turistická značka a tá nás prevažne po príjemných lúkach doviedla k rázcestník Bukovina. Toto miesto je rovno pod Poľanou. Nie je to však tá najvyššia Poľana. Je to len jej nižšia menovkyňa. I tu sme menili farbu turistickej značky. Neodolali sme zelenej.

Ako tak putujeme lúkami s peknými výhľadmi naľavo napravo zrazu košiar s ovečkami. Ohradník s mlieko a syrodarkyňami bol ďalej od chodníka a tak sme návštevu zamietli. Za to po pár stovkách metroch oddych pri Ondrišovej chate nie. Ruksaky sa porúčali z pliec a naše zadky potešili svojou prítomnosťou lavičky pod prístreškom. Stala sa aj úsmevná príhoda. Keď som zbadal, že Mišo vyťahuje tyčinku z ruksaka dal som sa do natáčania časozberného videa. Už, už som išiel zapínať kameru keď mi vtom Mišo oznámil, že si tyčinku vybral na cestu. No nič. Smola. Ide sa ďalej bez videa.

Posledný rázcestník s názvom Minca nás poslal po kamenistom podklade dole do dediny. Nie je to žiadny brutálny sešup, ale jemne naklonená rovinka. Po asi trištvrte hodinke sme bezpečne dorazili do Strelníkov. Posledná cesta k autu viedla asfaltkou. Až teraz, keď sme išli pešo sme si všimli, že 150 m od nášho zaparkovaného auta je Koliba pod Vartou. Nebolo nám viac treba. Nezlákalo nás ani otvorené kúpalisko, ktoré je v areály futbalového parkoviska. Navštívime ho možno nabudúce, keď pôjdeme nalepiť chýbajúcu klubovú nálepku na Vepor 

Záver

Inak ako lepšiu gastronomickú bodku v neďalekej Kolibe pod Vartou si neviem ani predstaviť. Snáď by to tromflo len predchádzajúce kúpanie v spomínanom kúpalisku a potom občerstvenie v Kolibe.

Bola to naozaj parádna túra s vynikajúcim počasím a s nádherným prostredím. Neviem si predstaviť ísť celú trasu v spaľujúcom slnku. My sme mali šťastie, lebo väčšinu trasy sa slniečko schovávalo za obláčiky a tak nás šetrilo. Je to trasa, ktorá má čo ponúknuť a vrelo ju odporúčam všetkým členom nášho spolku. Naozaj neoľutujete. Bonusom je fungujúca turistická Chata pod Hrbom, ktorá vás nakopne do ďalších kilometrov. Najkrajší a najzaujímavejší je výstup na Hrb, ale ani ostatné časti trasy si v kráse nezadajú.

Som rád, že som mohol byť v prírode, na horách. Potrebujem to ako soľ, aby som psychicky i fyzicky zregeneroval.
Mišo, ďakujem Ti za skvelú spoločnosť. Išlo sa mi s Tebou parádne, proste ako vždy

Priatelia turistiky uvidíme sa nabudúce. Už teraz sa teším na ďalší výlet. Dovidenia!

Síce reagujem neskoro, ale predsa.
Klobúk dolu a pred tým, že to mládež zvládla. Určite majú v podobe Tvojej Roman, ten najlepší vzor. Ja len poznamenám, že v tom treba vytrvať. Vytrvať vo vedení mladých k pohybu, k láske k našim krásnym Slovenským horám.

Ideš po mojich stopách?

Úvod

Ako a prečo som sa ocitol na tejto turistickej akcii? No ako? Tak, že som si v telefóne otvoril Telegram a v ňom som našiel správu od Dúša. Oznamoval mi, že ide na pravidelnú akciu s názvom Turistika pre všetkých, ktorú organizuje turistický klub KST Doľany. A čujte. Mal to byť už 37. ročník, takže akcia má celkom dlhú tradíciu. Mňa nebolo treba viac prehovárať. No a prečo? Pretože od 6. júna som kvôli zdravotným problémom nikde nebol. A navyše sa u mňa začali objavovať abstinenčné turistické príznaky. Mal som trochu obavy z dĺžky, pretože sme si z troch dĺžok trás vybrali tú najdlhšiu – 40 kilometrovú. Ale povedal som si, že to vyskúšam a preverím svoju kondičku.

V nedeľu ráno vstávam o 5.20 hod. V tom mi zvoní telefón. Pomyslel som si, kto mi môže tak skoro ráno volať veď s Dúšom som dohodnutý, že sa stretneme až v Doľanoch na štarte. Verte, neverte to mi volal Rado, že či prídem pre neho, lebo on ide tiež. A na koniec úvodu iba perlička, Rado sa na akciu prihlásil dvanásť minút po polnoci. To by mňa ani nenapadlo. Ale to je Rado. A že ja som čudák a nevyspytateľný človek.

Putovanie

Už registrácia mala veľkú úroveň. Parádne zorganizovaná. Pri registrácii som sa stretol s pár známymi turistami, ktorí chodia na takéto akcie. S Peťom a so Štefanom, ktorí už majú čo to odchodené. Štefan sa stal aj mojim hlavným spoločníkom na tejto trase, lebo Dúšo s Radom mali o dosť väčšie tempo v prvých dvoch tretinách pochodu. Prakticky prvú polovicu a záverečnú časť som išiel so Štefanom a vôbec nebanujem. Štefan má mimochodom 70 rokov a stále chodí na takéto akcie. Počas putovania som spoznal v ňom veľmi dobrého človeka, ktorý miluje prírodu. Počas putovania sme viedli nezpočet rozhovorov na rôzne témy.

Už na prvom kontrolnom bode K1 – Lúka pod Jasenky sme sa presvedčili, že akcia je perfektne organizačne pripravená aj z pohľadu občerstvenia. Kontrolu zabezpečovali tri milé dámy. Ponúkli nám pivo a dva druhy domácich koláčikov. Proste paráda. Určite zahrali na nôtu hlavne Radovi. Pri pohľade na plné debničky piva mu žiarili oči, ako malému chlapcovi. Pivom som nepohrdol ani ja a Dúšo.

Netrvalo dlho a dorazili sme na ďalší kontrolný bod. K2 – Kolovrátok bol obsadený milou dámou a dvomi pánmi. Znova občerstvenie a znova pivo. Rado bol v siedmom nebi. Ani sa nám nechcelo pokračovať ďalej, ale museli sme.

Pred výstupom na Klokoč sme sa míňali s dvomi milými dámami a tak nám prišlo vhod porozprávať sa o rôznych témach. Od tejto chvíle sme prakticky až do cieľa išli akosi „popri sebe“. Na Klokoči sme absolvovali aj krátku prestávku na oddych a jedlo. Od tejto chvíle sme kopírovali červenú trasu Cesty hrdinov SNP.

Obrat v trase nastal, keď sme museli zísť z červenej na žltú. Táto časť nám pripomenula, že turistika je predovšetkým o výstupoch na kopce. Čierna skala, na ktorú sme stúpali nám čelo riadne pokropila. Avšak výstup na tento výhľadový kopec stojí za námahu. Z polovice je pokrytý stromami, ktoré prídu vhod ako tieň pred spaľujúcim slnkom. Na Čiernej skale sme absolvovali ďalšiu gastronomickú prestávku a oddych. Nezabudli sme sa pokochať parádnymi výhľadmi. Čierna skala je zároveň aj kontrolným bodom K4. Samokontrolu sme vykonali zápisom a opečiatkovaním Kontrolného listu.

Nasledujúca časť trasy bola príjemná klesavá a vrcholila na Jahodníku. Tesne pred tým, než sme zapadli do miestnej reštaurácie sme sa zaregistrovali na poslednom kontrolnom bode K5 – Jahodník. Opäť milá dáma a pán. Občerstvenie však nebolo treba. Spomínaná reštaurácia nás prichýlila. Veď bolo treba doplniť stratené tekutiny, ktoré sme vypotili pri výstupe na Čiernu skalu. Jedlo nebolo, pretože Rado navrhol zastaviť sa na Majdáne.

Priamo na trase, na Majdáne, je situovaná reštaurácia. Nemohli sme odolať. Pivo je silný magnet. A keďže ozval sa aj hlad nepohrdli sme fazuľovou polievkou. Mne veľmi chutila a dodala mi ďalšie sily do poslednej etapy putovania. Čakal nás náročný výstup do Orešianskeho sedla a tak bola polievka povinnosťou. Výstup do Sedla som pojal ako previerku morálno-vôľových vlastností a zdá sa, že som obstál.

Poslednú časť som znovu absolvoval so Štefanom. Stretli sme sa náhodou. Mojich spoločníkov som dobehol až v úplnom závere pri prudkom klesaní z modrej turistickej značky po vlastnom značení trasy. Po desiatich hodinách a dvadsiatich minútach sme spolu dorazili do cieľa, do kameňolomu v Doľanoch. Už z diaľky bolo počuť hlasnú hudbu a hlučnú zábavu masy ľudí. Na pódiu hrala akási hudobná skupina, ľudia posedávali pri stoloch a konzumovali guláš a pili nápoje. Po tom, čo sme obdržali diplomy za absolvovanie pochodu, sadli sme si a tiež doplnili tekutiny. Kofola prišla nanajvýš vhod.

Záver

Bola to celkom slušná akcia. Chcem vyzdvihnúť výbornú organizáciu a všetkých obetavých ľudí, ktorí sa na akcii podieľali. Počas celej trasy som sa veľmi dobre cítil a nič na tom nezmení ani spaľujúce slnko, ktoré nám sťažilo druhú polovicu putovania. Opäť som stretol skvelých turistov, ktorí zdieľajú rovnaké nadšenie ako my v spolku.

Ďakujem Radovi a Dúšovi za parádnu atmosféru a spoločné zážitky, ktoré si budem určite ešte dlho pamätať 

Nabudúce, v horách dovidenia!

A ide sa do lesa…

Je mi ľúto, že som sa z tejto akcie odhlásila, ale nič sa nedá robiť. Moja telesná schránka sa prudko bráni akémukoľvek pohybu do kopca. Dohováram, prosím, hrozím nech sa umúdri a ona nič. Takže dúfam, že o rok mi bude dopriate nejaké túry absolvovať Zatiaľ sa budem sa tešiť z komentárov a fotiek, ktoré na stránke pribudnú 

A ja že sa pôjde v máji! Takže opäť nič…

Kurník šopa, chcel som pricestovať aspon na 1 den a ani to nevyslo! Nasúkali mi v sobotu sluzbu! Zeby som do toho najradsej kopol…

Mám ešte jednu záujemkyňu, no tá sa dozvie, či má voľno až po 1. auguste

hosťka1 + hosť1 = manželia Rypplovi z Otrokovic, milí ludia

zažiadal som o dodatočnú dovolenku… Sme malá firma, šoféri sú po dovolenkách, tak uvidíme, zázraky sa dejú…