
Roman
Od poslednej túry som pozorne sledoval predpoveď počasia a ajhľa shmu,
yr.no a hzs sa zhodli. Rozhodil som siete, avšak sólo kapry Vinco a Samo H. sa
zasa vyvliekli. Domčo nesklamal a dokonca zabezpečil aj ďalších
účastníkov na vyvažovanie auta v zákrutách. Na pozícií hosť nastúpili
Natálka a Marek. Účasť Domča ma dosť vystrašila po zhodnotení jeho
kondičky na predchádzajúcej túre. Ešte viac ma vydesil basketbalista Marek.
Cestou pre Natálku som sa utešoval, že aspoň ona nebude mať ambíciu ma
uštvať na prvom kopci. Krvi by sa vo mne nikto nedorezal, keď z nej vyšlo,
že je niekoľkonásobná majsterka Slovenska vo viacboji!!! O piatej ráno sme
vyrazili od auta, tempo, ktoré nasadil Domčo, mi pripomínalo preteky áut do
vrchu na Pezinskej Babe. Veľa si z cesty na Predný Salatín nepamätám, iba
to, že sme to vyšli za polovičný čas. Ak by sme ešte o niečo zrýchlil,
tak by som hore vypľúval smrekové ihličie, ktoré by som nasával ako
vysávač pri hlbokých nádychoch. Stihli sme aj východ slnka na Prednom
Salatíne, s ktorým vôbec nerátal v mojich časových plánoch. Dnes už
s časovým odstupom vravím: " Vďaka Domčo! ". Prvých ľudí sme
zahliadli až počas stúpania na Brestovú. Cesta hrebeňom bola parádna,
suchá a nebo bez obláčika. Nebol by som to ja, keby som si nestrihol
skratku!!! Spod Pachoľa som zakufroval hlboko pod Baníkovské sedlo, čo nám
pridalo v klesaní a následnom stúpaní + 200 metrov. A ako si všimnete
v galérii, chýbam na vrcholovej fotke na Baníkove, pretože v tom čase som
ešte zomieral o 50 metrov nižšie. Pri mojom zostupe z Baníkova v roku
2012 som zažil hrozné poníženie. Keď som štvornožky liezol po skalách,
tak ma prekročil mladý Poliak. Myslel som, že to už nič neprekoná, kým ma
na tejto túre nepreskočil chlapčisko aj so psom na vodítku!!! Pod Hrubou
kopou sme si povedali, že nebudeme to hrotiť a rozhodneme sa ako ďalej až
v Studenej doline. V Studenej doline partia bola ochotná dať to ďalej,
podľa ich slov, aby sa sem už nikdy nemuseli vrátiť. To som nehodlal
dopustiť a zavelil som na odchod z hrebeňa. Verím tomu, že na Volovec by
sme to stihli ešte za svetla, ale mňa by to zničilo a na druhý deň som mal
program. Žiaľ, mám aj smutnú správu, chceli sme večerať v Ružomberku
v mexickej reštaurácii, ale dnes je z nej sushi reštaurácia s pizzeriou.
Akciu hodnotím ako vydarenú, hory a počasie robili čo sa dalo k našej
spokojnosti. Ďakujem mojim súputníkom za skvelú spoločnosť a túru vrelo
odporúčam aj ďalším.