Detail akcie Za keškami na Orlie skaly a Malú, Veľkú pec

Zase ďalšie pekne spravené video aj s komentárom. Akurát škoda, že tam nebola zachytená aj naša dobrá nálada , ktorá dáva tejto turistike iný rozmer. A hlavne by som sa chcela poďakovať za certifikát, ktorý ma prekvapil, pretože v apríli si mi už jeden odovzdal. 

P.S. Ria sa už pýtala kedy zase pôjdeme. Len neviem ako jej budeš merať kilometre, lebo ona tú trasu dá minimálne trojnásobne.

Úvod

„Nikdy nehovor nikdy“ sa stalo skutočnosťou Opäť som navštívil moje domáce, hop aj Ivanove, lebo aj on si môže zakričať „My sme tu doma! My sme tu doma!“, pohorie.

Keď som na stránku vložil akciu ani som netušil, že sa niekto tak rýchlo prihlási. Prihlásenie Danky a Petra bolo priam raketové. A práve už od tejto chvíle som vedel, že to bude zas parádna akcia s bohatou účasťou. Áno. Účasť šesť členov spolku môžeme považovať za bohatú. Škoda len, že naše kvetinkové, nežné pohlavie nebolo početnejšie. Čo už.

Dopravu sme riešili priam na poslednú chvíľu až ráno, pred začiatkom akcie. Ale dohodli sme sa a úspešne všetci dorazili na štart, k pamätníku SNP na Pustej Vsi. Dá sa povedať, že od tejto chvíle už Ves nebola „Pustá“. Boli sme tu my 

Po štartovných ceremóniách, zvítania, pozdravenia, chľastania – hop, zas som sa pomýlil, myslel som gustiózne ochutnávanie medovinky v duchu slušného štartovania akcie, sme vyrazili na zaujímavú cestu.

Prvé zastavenie

Keďže sme štartovali pod pamätníkom SNP, nemohli sme ho obísť. Cesta smerovala po niekoľkých desiatkach schodov hore, tak nás „schodíky“ trochu zahriali. Hlavným bodom záujmu bol partizánsky bunker, ktorý je situovaný vľavo od pamätníka. Preskúmať ho bolo nutné, lebo Jozef tu mal prvú kešku. Inak nespomenul som vám, že na tejto akcii sa lovili kešky. Avšak akcia nespĺňala parametre „keškobrania“, lebo podmienkou bolo, že počet kešiek bude jednociferný. Na tom sme sa s Jožom dohodli 

Druhé zastavenie

Dostať sa k druhému bodu je tak zahrievajúce. Prečo? Lebo po tom, čo sa prejde po hrádzi vodnej nádrže na Pustej Vsi, okamžite sa vám postaví do cesty „výživný“ stúpačik. Keď sme dorazili na jeho vrchol, nikto nespomínal, že by mu bola zima. Preto zahrievajúce. Od tejto chvíle sme nastúpili na cestu náučného chodníka, ktorý vedie na zaujímavé miesta. No a tým prvým zaujímavým miestom je hrob baróna Alberta Von Wattenwyla. Už toľko krát som tadeto išiel a vždy je iný, inak zaujímavý. Žeby boli na vine ročné obdobia? Pri hrobe sme neodolali spoločnej fotografii a išli ďalej.

Tretie zastavenie

Je to najvyšší bod našej trasy a aj zaujímavý. Veľká Pec je často navštevovaná aj vďaka tomu, že pod vrcholom je veľká jaskyňa doložená osídlením a fosílnymi archeologickými nálezmi z obdobia paleolitu. Súčasťou je aj ohnisko, a tak si hladní návštevníci môžu opiecť špekáčiky či slaninku. My sme služby ohniska nevyužili. Neboli sme ešte hladní. Teda hovorím za seba, lebo neviem, čo cítil v tom čase Ivan a ostatní členovia spolku. Čas na preskúmanie Jozef využil na „lovenie“ a aj vypustenie svojho lietajúceho vtáka. Jeho vták si na tejto akcii prišiel na svoje viac-krát.

Jaskyňa obsahuje aj kresby z dôb dávno minulých a tak náš Dušan tiež nechal odkaz pre budúce pokolenia, keď na stenu jaskyne obkreslil svoju ruku. Ktovie kto za desať tisíc rokov si bude obzerať steny jaskyne a nájde tu aj odkaz od nášho Dušana 

Štvrté zastavenie

Náučný chodník odtiaľto smeruje na Malú Pec. Cesta sa láme pri tabuli náučného chodníka aj kvôli oploteniu obory Baranieho dvora. Tento bod bol v našom itinerári až tri krát. Bol prakticky najviac navštevovaný 

Na Malú Pec vedie mierny kopček, ale čo je lepšie oproti väčšej sestre je to, že pred vrcholom Malej Pece je výhľadové miesto, ktoré poskytuje celkom slušný výhľad. My sme ho využili aj cestou na a z Pece.

Inak Malá Pec je tiež veľmi zaujímavá. Nachádza sa tu malá jaskyňa, ktorá navyše obsahuje malé „strešné“ okienko. Pre dobrodruhov je tu postavené kryté obydlie aj s ohniskom. Takže aj tu sa dá opekať. A to považujem za menší mínus tejto akcie, že sme na opekanie neboli pripravení. Akcia by bola tým zaujímavejšie a romantickejšia.

Nabudúce, nezabudnúť špekáčiky a slaninku!!!

Piate zastavenie

Naše ďalšie kroky viedli na Tlstú horu. Aj na tomto mieste som už bol niekoľkokrát. Iní tu boli po prvýkrát, ako sa priznali. Vrch nie je výhľadový, ale obýva ho vysielač. Pri predchádzajúcej návšteve niektorí naši členovia využili jeho služby, pre poskytnutie nádherných výhľadov. Dnes sa nikomu nechcelo liezť hore. No Jožov lietajúci vták s tým nemal žiadny problém. A tak nám dokonalo zmapoval výhľady tohto kopca a ja som vám ich priniesol vo videu z tejto akcie. Na „Tlstej“ sa konala gastronomická prestávka. Tu už asi každí pociťoval hlad, teda ja určite áno , lebo tiež vytiahli akúsi poživeň. Keď sme všetko zrobili čo sme chceli, pohli sme sa ďalej.

Šieste zastavenie

Toto zastavenie bolo našou „čerešničkou“ na torte. Akonáhle sme prišli do miesta, ktoré som vám spomínal, že sme ho tri krát navštívili, odohralo sa menšie dobrodružstvo. Vybral som „veľmi atraktívnu cestu“ mimo turistického chodníka, vedúcu popri oplotenia obory. Nebolo to až také zlé. Po tejto ceste občas niekto prejde a je to na nej vidno. Treba však vydržať a nebáť sa toho. Odmenou je potom ostatná časť trasy na Orlie skaly. No a už som prezradil bod šiesteho zastavenia. Na Orlie skaly vedie nezávisle aj náučný chodník zo Šterús a práve naň sme sa pri našej ceste napojili. Je to príjemná a pohodová časť trasy s krásnym vyvrcholením. Áno. Orlie skaly sa právom dajú považovať za vyvrcholenie – taký malý turistický orgazmus. Pri dobrej viditeľnosti určite. Ale zažil som tu aj „mlieko“.

Keď sme sem prišli, výhľady boli. A bol aj vietor. Ten mimochodom zosilnel a práve na Orlích skalách bol citeľný. Práve vietor nám bránil tomu, aby sme tu pobudli dlhšie. No aj tak sa nám pobyt výnimočne vryje do pamäte, minimálne DANKE. Orlie skaly sme využili na slávnostné odovzdávanie už druhého certifikátu Danke. Danka, ešte raz Ti gratulujem. Jozef sa pri tejto príležitosti zhostil aj odovzdávania vrcholových medailí. Jozef ďakujeme.

Jožov vypustený „vták“ si z výšky obzrel skaly a zvečnil aj odovzdávanie certifikátu. „Orlie“ nie sú príliš vysoké, no aj tak poskytujú pekné výhľady do širokého okolia. Odtiaľto je vidno Atómová elektráreň Bohunice, ale najmä najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Proste krása a my sme sa práve pre silnejúci vietor a chlad museli s touto krásou rozlúčiť.

Záver

Do cieľa som viedol všetkých ešte väčšou džungľou, ako bola tá predchádzajúca vedľa obory. Avšak nikto si nedovolil frflať, pretože v poslednej časti pred príchodom na Pustú Ves sa nám otvorili výhľady na Dolnú a Hornú Pustú Ves a na samotnú vodnú nádrž a pamätník SNP. Ďalšia krása v priamom prenose.

Do cieľa sme prišli spokojní a plní zážitkov. Ja osobne som bol vrcholne šťastný, že som mohol opäť zavítať do týchto „mojich“ končín. To ma iba utvrdilo v tom, že „Nikdy nehovor nikdy“.

Ďakujem Pánu Bohu i všetkým, že si našli čas zúčastniť sa tejto skvelej akcie a že som mohol byť súčasťou parádnej partie, s ktorou sa zažívajú nádherné chvíle v prekrásnej Slovenskej prírode.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

P.S.: to červené vínko, ktoré priniesol pojazdný bar – Dušan bolo vynikajúce. Dušan ďakujem. Škoda, že nebolo varené, zahrialo by nás. Ale, darovanému koňovi na zuby nepozeraj.

P.S.2: bolo by to nespravodlivé, aby som nespomenul, že akcie sa zúčastnila aj psia dáma Ria od Danky a Petra. Ešte pár spoločných turistických akcií a stane sa Ria členom nášho spolku, tak ako Lenkin Poppy 

A možno príde i kúzelník Dušan. Aspoň teraz večer je plný odhodlania…