
Jozef
Ideme na Vtáčnik. Zase. Keď sme tam boli minule, výhľady neboli. Cez opar sme ďaleko nevideli. Ako bonus aj mrholilo. Dnes vystúpime na vrchol z inej strany a máme aj teoretické šance na výhľady. Veríme Slniečku. Dnes by mohlo byť dostatočne silné na to, aby si poradilo s oparom nad hrebeňom Vtáčnika.
Po pár krokoch sme sa skoro zasekli. Ale iba skoro. Do cesty sa nám totiž postavilo pohostinstvo „U Krejzinky“. No, do cesty… ale naozaj to bolo kúsok od cesty. Tentoraz sme pivu odolali. Nie, silná vôľa je v tom tentoraz nevinne. Aj by sme boli zlyhali, ale bolo zatvorené. Darmo, je nedeľa okolo deviatej hodiny doobeda.
Preto postupujeme ďalej až k Ivanovmu salašu, kde sme tiež nezlyhali a ani tu sme sa nezastavili na pivo. Nie, tu nič nebolo zatvorené. Jednoducho tu nič nebolo. Nič, čo by mohlo byť zatvorené. Preto znovu pokračujeme ďalej. Pauzičku si robíme až pri Partizánskej chate. Pauzička bez piva. Nik tu nečapuje. Je to iba chata. Zamknutá chata. V duchu hesla „čo si si priniesol, to si aj vypi a zjedz“ sme sa pustili do vlastných zásob. Dávno sa veru nespoliehame na miestne zdroje. Ak sa nejaký objaví, občas nepohrdneme, ale už sa nespoliehame… Našťastie už nie je tak teplo, ako cez leto.
Občas sme si trochu zafučali. To sa musí, veď inak by to nebol ten pravý vrchol. Choď dolu kopcom na vrchol. Možno to niektorí dokážu, ale jedine akurát tak hubou. Ale sľúbiť môžu. Ej veru, koľko sľubov sme už počuli a onakvejších, z koľkých strán… ísť dolu kopcom na vrchol, to nedokáže ani parašutista s deravým padákom…
A je tu vrchol. Slniečko nesklamalo. Výhľady sú. Zisťujeme, že už to vypuklo. V hornej časti pohoria sa už stromy začínajú sfarbovať tak, ako sa na jeseň patrí. Ešte to však nie je ono. No nič, možno o taký týždeň, či dva, možno v nejakom inom pohorí…
Ďalšou dnešnou čerešničkou je Kláštorská skala, tretí najvyšší vrchol celého pohoria. No, tá čerešnička neleží presne na vrchole, ale kúsok od neho. Je to skupina andezitových skál. Podľa internetu vraj najkrajšie a najvýraznejšie skalné mesto v celom pohorí Vtáčnika. Niektoré skaly dosahujú výšku 20 metrov. Na jednu z nich, ktorá sa nám zdala najvyššia, sme ráčili vyliezť. Výhľady za tú námahu stáli.
Koľko metrov si hore vystúpal, toľko si aj ráč sklesať dolu k autu. Niekedy to býva problém. Najmä, keď úraduje ľad či blato. V tomto prípade to boli šutre vhodne porozhadzované v úvoze. Mnoho šutrov a nahusto. V ideálne naklonenej rovinke. Nik nechcel tresknúť a byť prvý dolu. No ale tak, ako niekto musí byť posledný, tak musí byť aj niekto prvý. Náš prvý našťastie netreskol a ani nikto za ním. A tak sa nám podarilo šťastlivo doraziť dolu do dediny k autu…