Rôzne zaujímavosti

76,2 mm divízne delo (ZSSR) v sedle Okopy

Obsluha: 6, Prepravná hmotnosť: 1 840 kg, Bojová hmotnosť: 1 150 kg, Maximálny dostrel: 13 290 m, Kadencia: 12 – 25 rán/min, Hmotnosť explozívnej strely: 6,2 kg, Vyrobených: 103 000 ks.

Delo bolo používané ako protitankové, ničilo ľahké a stredné tanky nepriateľa a delo priamej podpory. Nemci ho prezývali „Rač – Bum“, pre veľmi krátky čas medzi zvukom výstrelu a dopadom strely pri priamej paľbe.

Delo v sedle Okopy patrilo 1. ČS. armádnemu zboru, ktorý sa v tejto časti Malej Fatry zúčastnil ťažkých bojov. Cieľom bolo obísť strečiansku tiesňavu a oslobodiť Žilinskú kotlinu.

Ťažiskom obrany Nemcov boli vrchy Polom, Minčol, Grúň a kóta 924. K fanatickému odporu Nemcov prispel aj príkaz Himmlera zastreliť každého, kto ustúpi zo svojho miesta. Od Žiliny závisel osud ustupujúcich nemeckých vojsk na Považí a Morave.

Na kopcoch napadol sneh, celé dni vial silný vietor, zásobovanie bolo veľmi ťažké, smädní a hladní vojaci nesmeli plytvať muníciou. Nemci takmer každý deň podnikali výpady proti krídlam útočiacich jednotiek. Velitelia jednotiek hlásili úplné vyčerpanie mužstva z terénu a z hladu.

„Nemci z guľometných hniezd v skalných otvoroch ostreľovali naše jednotky po celom úseku. Bolo treba, aby zasiahli delostrelci a poskytli pešiakom podporu. Spolu so ženistami upravili takmer neschodné horské cesty, aby po nich mohli prejsť aspoň poťahy. Šesť až desať párov volov vyťahovalo kanóny a mínomety do hôr. Aj sami delostrelci si naložili súčiastky mínometov na chrbty a vyniesli ich do postavení na vrchoch. Spolu s civilistami nosili aj míny a strelivo. Naše batérie umlčali guľometné hniezda nepriateľa v skalách. Pechota potom vyrazila k útoku a zmocnila sa dôležitých bodov nepriateľskej obrany.“ Viac informácií na http://zilina-gallery.sk/…C3%ADli_1945

Video, ako fungovalo delo – https://www.youtube.com/watch?…

Zasa už budem mať narodeniny! Minuloročná oslava turistikou v Nízkych Tatrách sa mi veľmi páčila. V hre boli dve trasy, ale nechal som sa inšpirovať Vincom a jeho hrebeňovkou turčianskej vetvy Veľkej Fatry. Zlúčil som tri dni, trošku ešte pridal a vznikla fešná 24-hodinovka. Ráno v deň turistiky som otočil trasu a potvrdil som si, že nočný zážitok nemusí byť pozitívny, stačí keď je intenzívny.

Konečne som absolvoval Majerovú skalu. Na Krížnej bolo veterno, ale fantastické výhľady a dohľadnosť. Poprezeral som si mapy na Krížnej a okrem vrchu Kekes v pohorí Matra v Maďarsku som dovidel asi na všetko čo je možné odtiaľ vidieť. Veľmi pomaly som sa presúval na Ostredok, kde som si vychutnal západ slnka.

Kedy: pondelok – utorok / 10.5. – 11.5. 2021
Trasa: Staré Hory – Majerová skala – Ostredok – Kľak – Kopa – Ľubochňa
Mapa: https://mapy.dennikn.sk/?…
Parametre: stúpanie 3410 m klesanie 3450 m vzdialenosť 51.6 km čas 22:55

Traverz Suchého vrchu ako už tradične bol kvalitne zasnežený, miestami po kolená. Napriek tomu, že slnko už zapadlo stále bolo dostatok svetla asi až pod Ploskú. Po Kľak bolo niekoľko rozsiahlych polomov, veľa polámaných konárov na chodníku, ťažkosti s hľadaním značiek. Bol to riadny nočný zážitok! Keď už som vzdával plán vychutnať si východ slnka na Kľaku zjavilo sa predo mnou miniatúrne skalné mestečko a hurá bol som pol hodiny pred východom slnka na vrchole Kľaku. Spravil som inventúru mojej výstroje a navliekol som to všetko na seba. Východ slnka splnil nadmieru moje očakávania. Bol som sa pozrieť aj v prístrešku v sedle Príslop. Klobúk dolu! Netreba si brať ani karimatky, sú tam k dispozícii matrace. Kopa ma trošku sklamala, obmedzené výhľady,, ale katastrofálne značenie smerom do Ľubochne. Snažil som sa odhadovať trasu chodníka a niekoľko krát som aj prekvapivo natrafil na značku. Prvý krát za celý výlet som sa stratil. Smer trasy bol jasný, stále dole kopcom. Skončil som na skalnom prahu a predo mnou bol osemmetrový skalný zráz. vrátil som sa kus hore a zostúpil do tiesňavy. Tiesňava bola krásna, ale končila vápencovými stenami plnými puklín vhodnými pre medveďa. Toto bolo miesto kde som mal naozaj strach. Kľud, prežil som! V Ľubochni na vlakovej stanici som zistil, že vlaky rôzne meškajú. Ďakujem tomu kto to zariadil, vďaka tomu som vychytal také kombinácie vlakov, že som bol na stanici v Leopoldove o dve hodiny skôr ako podľa riadneho grafikonu. Moje poďakovanie patrí aj Jožovi, ktorý bol taký milý a zaviezol ma bezpečne domov. Vďaka Jožo!

Baraskulina jaskyňa: Na Slovensku máme viacero jaskýň, ktoré boli ešte relatívne donedávna obývané. Jednou z nich je Baraskulina jaskyňa.

Škutovci, najstarší obyvatelia osady Podšíp, si spomínali na obyvateľku Baraskulinej jaskyne nasledovne: Okolo roku 1885 prišla do Stankovian staršia žena. Rozprávala cudzím jazykom a preto jej nikto nič nerozumel. Niekoľko dní sa túlala po dedine. Nakoniec ju jedna Stankovanka priviedla do osady Podšíp. Vraj ju posiela richtár s odkazom, aby sa o ženu postarali. Obyvatelia Podšípu jej dali jedlo, ale ubytovať ju nemohli. V malých domčekoch bývalo 10 – 12 ľudí. Pre ženu v nich miesto nebolo. Preto bývala po humnách a šopách. Na jeseň sa jej Podšípania pýtali, kde bude v zime bývať. Horko ťažko sa dozvedeli, že pochádza z Balkánu, z Hercegoviny a volá sa Baraskula. Na zimu však nemala kde bývať.

Niekto dostal nápad, že by mohla bývať v blízkej jaskyni. Chlapi z dosák urobili pričňu a stôl a ženy slamník a dali jej perinu. Zohnali plechovú piecku. Priniesli všetko potrebné na varenie a potraviny. Vyniesli tam i sud a vodu do neho. Do vchodu jaskyne upevnili deku. Keď sa v piecke zakúrilo, bolo tam relatívne teplo.

Ľudia ju do jaskyne chodievali navštevovať. I staršia žena sa občas ukázala v osade Podšíp. Dávali jej sladké aj kyslé mlieko, ktoré vraj mala veľmi rada. V apríli sa v osade neukázala. Preto sa niekoľko obyvateľov za ňou vybralo, ale v jaskyni už nik nebol. Hľadali ju po celom okolí, ale nikde ju nemohli nájsť. Nik o nej nič nevedel ani v okolitých dedinách. Nakoniec si povedali, že asi odišla naspäť do Hercegoviny.

Keď sa niekedy zvrtla reč na staršiu ženu, často padla otázka „Prečo išla až tak ďaleko a prišla až na Slovensko?“ Niektorí muži sa usmiali a hovorili „Možno hľadala svojho otca.“ Slováci slúžievali v rámci C. a K. armády práve na Balkáne. Nejeden z nich tam mal frajerku.

Iný zdroj popisuje udalosti trochu inak: Pôvodní obyvatelia Podšípu, Pani Gašperová a pán Chorvát spomínali na žobráčku, ktorá prišla z Dolnej zeme či Rumunska. Na Podšíp prišla zo Stankovian, keď dedina nevedela uživiť množstvo žobrákov. Prišla do Podšípu, ale v chalúpkach pre ňu nebolo miesto. V malej dreveničke neraz žilo 10 – 13 ľudí. Niekto sa nad ňou zľutoval a doviedol ju do jaskyne, kde vraj žila až do smrti. Podľa jaskyne v Baraskovej skale začali žobráčku nazývať Baraskuľa. Mala tam aj piecku. Žobráčka žila v jaskyni v tretej až štvrtej dekáde 20. storočia.

Stankovské zvesti, 1. číslo/december 2012

Aragonit, ročník 23, číslo 1–2/december 2018

Ťažiskom nemeckej obrany v Malej Fatre boli vrchy Grúň (1 101 m), Minčol (1 364 m), Polom (1 069 m) a kóta 924. Oporné body boli rozmiestnené na odvrátených svahoch pohoria, čo brániacim sa nemeckým jednotkám umožňovalo pomerne bezstarostné manévrovanie zálohami v údoliach a ľahký prísun potravín a munície z hĺbky tyla. Malá Fatra uľahčila obrancom vybudovanie obrany a zároveň osloboditeľom sťažila útok, pretože pre neprístupný terén nemohli útočiace jednotky dostatočne využiť svoje delostrelectvo. Na rozvrátenie celej obrany Nemcov v tejto časti Malej Fatry bolo nutné dobiť vrchy Polom a Grúň.

1 Československý armádny zbor tu čelil 3 980 vojakom prevažne z oddielov SS, 97 delám a mínometom a 6 tankom a samohybným delám. V príkrych skalách Polomu vybudovali Nemci tunely a ťažko prístupné guľometné hniezda. Okrem ľahkých guľometov tu bolo 10 ťažkých guľometov a 2 protitankové kanóny. Na vrchole Polomu boli nemeckí delostreleckí pozorovatelia, ktorí rádiom riadili paľbu ťažkého delostrelectva rozmiestneného pri Žiline. K fanatickému odporu prispel aj Himmlerov príkaz, podľa ktorého mal byť zastrelený každý, kto by ustúpil zo svojho miesta. Jednotkám ho čítali 16.04.1945. Navyše vojaci brániaci vrchol Polomu podpísali rozkaz, že odtiaľ nikdy neustúpia.

Po oslobodení Martina sa sovietske velenie rozhodlo pre prechod Malej Fatry bez príprav, t. j. z chodu. Preto vojaci 1. Československého armádneho zboru pokračovali 12.04.1945 bez odpočinku v postupe cez Malú Fatru. V prvý deň bojov o Malú Fatru postúpili o 3,5 km. Vzhľadom na podmienky panujúce v Malej Fatre to bol úspech. V hláseniach za prvý deň sa píše o úplnom vyčerpaní mužstva kvôli náročnému terénu a hladu. Vojaci museli postupovať neschodným horským terénom pokrytým miestami 2 metrovou vrstvou snehu. V takomto teréne po ťažko schodných horských cestách prepravovali aj proviant, muníciu a odnášali ranených. Na rozdiel od nich, Nemci tony materiálu, zbraní a munície vyvážali hore na Polom výťahom, ktorý predtým slúžil na ťažobné účely.

3. brigáde 1. Československého armádneho zboru sa podarilo dosiahnuť východný okraj vrchu Polom a dostala sa aj západne od vrchu Grúň. Nepriateľské protiútoky však zabránili ďalšiemu postupu. Vojaci sa priblížili k miestam, kde mali Nemci veľmi dobre vybudovanú obranu. 13.04.1945 po­kračovali jednotky 1. Československého armádneho zboru v útoku. Ich útoky Nemci odrazili a dokonca sa im podarilo odrezať niektoré prápory útočiacej 1. brigády od zásobovacích ciest a prerušiť spojenie s veliteľstvom brigády. Nemci sa zameriavali na ohrozovanie zásobovacích trás a telegrafického spojenia v tyle útočiacich brigád zboru. Nasledujúce dni sa podarilo obnoviť spojenie s jednotlivými jednotkami.

Ťažké boje nanovo vypukli 17. apríla, kedy sa rozpútali boje o Polom a Grúň. Vojaci útočili na Polom po jeho južnom svahu. Boj trval viac ako 4 hodiny. Jedna rota dosiahla východnú zalesnenú časť svahu Polom. Silná nepriateľská paľba ich ďalší postup zastavila. Nemci v noci prisunuli do tohto priestoru čerstvé zálohy asi 300 vojakov a v ranných hodinách prudkými protiútokmi podporovanými delostrelectvom prinútili vojakov 1. Československého armádneho zboru opustiť dobyté pozície. Vojaci zaujali dočasné obranné postavenia pod Polomom.

19.04.1945 sa do bojov o Polom zapojili jednotky 4. brigády, ktoré pomohli odraziť útok nepriateľa. 20.04.1945 boli vyčerpané jednotky 1. brigády stiahnuté do tyla a útoku na Polom sa zúčastnila iba 4. brigáda, ktorá bola sformovaná z partizánov. Nemali toľko bojových skúseností ako frontoví vojaci z 1. a 3. brigády, zato mali veľa skúseností s bojom v horskom teréne. Vojakom 4. brigády sa podarilo navečer dostať až na 50 metrov od vrcholu Polomu, ale zúrivým odporom nepriateľa boli odrazení. Nemci počas boja použili aj strely dum-dum. V nasledujúci deň o 13:45 hod. útočiaci vojaci dosiahli vrchol Polomu, ale protiútok ich prinútil ustúpiť. Ani ďalší útok o 16-tej nebol úspešný.

V noci na 22.04.1945 veliteľ 4. brigády posilnil jednotky chystajúce sa na útok zálohou tvorenou z mínometčíkov, zákopníkov a spojok. O 10-tej zahájila 4. brigáda ďalší útok na Polom. Vojaci sa takmer horolezeckým spôsobom driapali meter za metrom po svahu 40 – 45° dopredu pod paľbou nemeckých guľometov, protitankových pästí a za výbuchov časovaných granátov. Nejedného vojaka strhli dolu valiace sa balvany, ktoré sa odtrhli následkom výbuchov granátov, pancierových pästí a neustálej guľometnej paľby. Nemci používali všetky typy granátov. Na príkrom svahu vznikol požiar. Stromy, ktoré na Polome zostali, nebolo možné píliť. Boli plné železných črepín a striel. Mŕtvi a ranení sa kotúľali dolu svahom až na miesto, odkiaľ začali útočiť. Odtiaľ ich dopravovali do 50 metrov vzdialeného obväziska. Jednému kapitánovi granát takmer odtrhol nohu pri kolene. Keď si nohu chytil, zistil, že mu visí iba na časti kože. Vlastným nožíkom si ju odrezal. Ďalší vojak mu pomohol zastaviť krvácanie a dostať sa na obväzisko. Obväzisko bolo vysoko v horách. Prístupové cesty neboli zjazdné. Preto všetok zdravotnícky materiál i ranených museli odnášať civilní obyvatelia. Tí vynášali aj jedlo a muníciu. Ak sa nedalo ísť späť, museli zostať spať v horách spolu s vojakmi. Na ceste späť riskovali, lebo strely dopadali až tam.

Po viac ako 6-tich hodinách ťažkých bojov sa okolo 17-tej hodiny prebojovali na vrchol Polomu samopalníci nasledovaní guľometníkmi. Vojaci okamžite pristupujú k zaisteniu ťažko dobytého priestoru. Objavili tu vyše 20 zohavených tiel svojich spolubojovníkov, ktorí sa dostali do zajatia. Boje o Polom stáli 4. brigádu 493 padlých. Počas Malofatranskej operácie prišiel zbor o 1 300 (podľa iného zdroja až vyše 1 500 mužov). Dobitie Polomu bolo najväčším bojovým úspechom 1. Československého armádneho zboru.

Nemecké jednotky zrazené z Polomu až do vzdialenosti 800 metrov od vrcholu sa nasledujúce dva dni pokúšali dobiť stratené pozície. Vojaci 1. Československého armádneho zboru už však napriek veľkým stratám neustúpili. Postupne dobíjali ďalšie výšiny. 25.04.1945 dobili Grúň. 26.04.1945 4. brigáda zmietla Nemcov aj zo západných svahov Polomu a pokračovali v jeho prenasledovaní do obce Stráňavy. Zo získaných pozícií kontrolovali cestu Strečno – Žilina. Oslobodzovacím vojskám sa uvoľnil prístup do Žilinskej kotliny a k dôležitému komunikačnému uzlu – mestu Žilina, od ktorého v nemalej miere závisel osud ustupujúcich nemeckých vojsk na Považí a Morave.

Čachtická jaskyňa je jaskyňa a národná prírodná pamiatka v správe SSJ (Správa slovenských jaskýň).

Nachádza sa pri obci Čachtice v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji. Územie bolo vyhlásené v roku 1972 a novelizované v roku 2005 s rozlohou ochranného pásma 379.319 ha. Je súčasťou CHKO Malé Karpaty.

Najstaršie prieskumné práce pri objavovaní podzemných priestorov v okolí Čachtíc sa datujú od rokov 1912 – 1914, ktoré vústili v auguste 1956 do objavu Čachtickej jaskyne. Blízke okolie jaskyne predstavuje krasovú plošinu s veľkými vyvýšeninami Drapľákom a Skalkou, ktorá sa mierne dvíha západným smerom k chrbtu Čachtického pohoria. Je charakterizovaná dobre vyvinutými škrapmi, krasovými jamami a inými povrchovými krasovými javmi. Tektonická dispozícia podmienila vznik podzemných krasových foriem, jaskýň a priepastí, z ktorých najvýznamnejšia je Čachtická jaskyňa, najdlhšia jaskyňa v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty.

Vchod do jaskyne sa nachádza v jednej z krasových jám severne od kóty Drapľák v nadmorskej výške 335 m. V súčasnosti dosahuje dĺžka jaskynných chodieb 4 058 m s zvislým rozpätím 110 m.

Jaskyňa vznikla v jemnokryšta­lických až drobnokryštalických strednotriasových vápencoch, ktoré patria k nedzovskej sérii Chočského príkrovu. Jaskynné priestory sú v prevažnej miere menších rozmerov s ojedinelým výskytom dómov a siení. Ich vznik bol podmienený zväčša korozívnou činnosťou presakujúcich vôd pozdĺž tektonických zlomov a puklín. Na niektorých miestach sa zachovali stopy po činnosti prúdiacej vody. V iných častiach podzemných priestorov prebiehal proces tvorby sintrovej výplne vo forme nátekov, stalaktitov a stalagmitov rôznorodých tvarov a veľkostí.

Z biologického hľadiska bola Čachtická jaskyňa málo preskúmaná. Poloha jaskyne, ako aj jej celkový charakter však vytvárajú predpoklad na výskyt zaujímavých foriem suchozemských a vodných bezstavovcov. Aj z pohľadu výskytu zimovísk netopierov patrí blízke okolie jaskyne k významným na Slovensku vďaka početnému zastúpeniu krasových dutín a dostatočných potravinových zdrojov.

V jaskyni bolo dosiaľ zistených osem druhov netopierov. Vo väčšom počte tu zimuje netopier veľký (Myotis myotis) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). O bezstavovcoch Čachtickej jaskyne sa vie zatiaľ veľmi málo. Z okolia vstupnej šachty jaskyne je známy výskyt stonôžky (Chilopoda) druhu Lithobius forficatus, ktorá patrí k bežným obyvateľom rôznych typov povrchových biotopov, prípadne vchodových partií jaskýň.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/…jasky%C5%88a

Osudy obce Skýcov počas vojny

Po vyhlásení SNP na konci augusta sa v požiarnej zbrojnici obce Skýcov zišla skupina občanov a založili tu 1. partizánsku skupinu „Skýcov“. Začiatkom septembra roku 1944 sa v Skýcove objavili vojaci slovenskej armády a zanechali tu zbrane. Tými sa vyzbrojilo 40 – 50 mužov z obce, patriacich do partizánskeho oddielu. Zarúbali a strážili prístupové cesty do obce z Bošian, Veľkých Uheriec i Zlatých Moraviec.

Do Skýcova sa postupne začali sťahovať aj sovietske partizánskej skupiny vysadené nad pohoriami Tribeč a Vtáčnik. V decembri sa z obce Skýcov stala jedna z hlavných partizánskych základní v Tribeči. Pôsobili tu partizánske oddiely:

• "Národný mstiteľ (Pomstiteľ), pod velením kapitána Viktora Maximova
• „Zarubežnij“, pod velením majora Alexandra P. Sviatogorova – Zoriča
• „Plameň“, pod velením kapitána N. S. Lavrika – Putilova

V obci, ktorá mala v tej dobe 1 500 obyvateľov, sa zhromaždilo až 1 100 partizánov. Oddiel majora Sviatogorova – Zoriča bol špeciálnym prieskumným oddielom. Pripravoval podklady pre oslobodenie Bratislavy Červenou armádou. Jeho partizáni sa v rámci prieskumných akcií dostali až k Nitre a Bratislave. Skýcovskí partizáni spolupracovali s Nitrianskou partizánskou brigádou. Partizánom ochotne pomáhali miestni lesníci, ktorí poznali všetky zákutia okolitých lesov.

Nemci podnikli na Skýcov viacero útokov, ale partizánom sa ich podarilo odraziť napriek tomu, že boli vyzbrojení iba puškami a ľahkými guľometmi. Ťažká technika Nemcov sa cez partizánske záseky nedokázala dostať ďalej. V tejto dobe Nemci útočili na Skýcov iba zo smeru Zlaté Moravce. O bojoch v Skýcove, Zlatne, Hostí, Obyciach a v Jedľových Kostoľanoch sa môžete dozvedieť viac v Pamätnej izbe obce Skýcov a v Oblastnom nitrianskom múzeu.

Časť partizánov sa na prelome februára a marca presunula k Hronu, kde už duneli sovietske delá. Jednotlivé oddiely prechádzali front samostatne a pridávali sa k jednotkám II. ukrajinského frontu. 10. marca odošli zo Skýcova do hôr poslední partizáni. Keď sa front priblížil ku Skýcovu, potrebovala Nemecká armáda ustúpiť cez Skýcov na hornú Nitru. Preto nemecké jednotky 15. marca 1945 zaútočili na Skýcov zo všetkých strán tankami a obrnenými vozidlami. Záseky to boli stále, ale Skýcov už nik nebránil. Nemci dedinu obsadili bez boja.

Nemci nariadili, aby sa všetci obyvatelia zhromaždili pred kostolom. Prišli len starci, ženy a deti. Ostatní muži boli v horách, alebo medzi partizánmi. Medzitým prišla do Skýcova motospojka z Veľkých Uheriec s rozkazom, aby ľudí nepostrieľali a dedinu vypálili. Všetkým obyvateľom dali hodinu na to, aby si zbalili najnutnejšie veci a viedli ich cez Bošany a Prázdnovce do Topoľčian. Na druhý deň (16. marca) Nemci obec podpálili ako pomstu za pomoc partizánom. Z 232 domov zhorelo 226. Zostal len kostol, škola, fara a ďalšie dva domy.

V Topoľčanoch prevzali zástup ľudí zo Skýcova slovenskí žandári. Tí Skýcovčanom umožnili, aby sa ubytovali po domoch a po známych. Nemci medzitým v horách narazili na skupinu 9 mužov zo Skýcova, ktorí sa ukrývali v bunkroch. Zajali ich a odviedli do Novák. Odtiaľ putovali do koncentračného tábora v Kremzi a neskôr do Mauthauzenu.

Pridávam aj obrázok miesta, ktoré bolo mojim hlavným cieľom. Ku kostolu sa dá dostať po 154 schodoch. Ide o jedno z najdlhších schodísk v Európe. Kostol je barokový a bol postavený na prelome 17 a 18 – steho storočia.

V okolí sa na chádza niekoľko zrúcanin hradov, ale ja hrad a zámok Potštejn, Doudleby nad Orlicí, Kostelec nas Orlicí, Častolovice a mesto Vamber, ktoré je preslavené svojou čipkou a je tubaj veľmi zaujimavé múzeum čipky. A množstvo ďalších zaujimavostí.

Z internetu: Hrad Biely Kamen nahradil vo funkcii opevneneho sidla starsie hradisko na opacnej strane udolia. Hrad prezil najazdy ceskeho krala, ale pravdepodobne uz nezvladol turecky najazd, pocas ktoreho bolo vyplieneny Svaty Jur. Nie je iste, ci hrad nebol opusteny uz pred tymto najazdom.

Povest o hrade – Bola to nanic robota, ked stavali Biely Kamen. Ludia sa lopotili od svitu do mrku a noc obratila vsetko navnivoc. Tak to slo den za dnom, pokym na stavenisko neprisiel tajomny putnik. Ulutilo sa mu neborkych. Zastokol do zeme suchy prut a haluzka do vecere vypucala. Mocou miazgy premohla nepriaznivca. Ratolest rastla, kosatela, duznela a hrad prekvital. Ale potom pani spysneli. Bliznych si zacali nevazit, radost zivota kustik po kustiku marnit. Kosate dubisko posmutnelo. Strom vysychal a stracal svoju carovnu silu. A s tym ako chradol strom chradol a hrad. Strom vyschol a hrad sa rozpadol na zrucaninu.

Z Internetu: Hrad Pajstun patril medzi hrady, ktore ochranovali severozapadnu hranicu Uhorska. Bol sucastou druheho pasma vysinnych hradov. Obranu tvorila este prva linia nizinnych vodnych hradov. Pred Pajstunom bol nizinny vodny hrad v Stupave. Hrady obliehali aj Husiti, Pajstun odolal, hrad v Stupave padol. Hrad vyhorel a v roku 1809 ho spolu s hradom Devin vyhodili do vzduchu napoleonske vojska a odvtedy lezi v ruinach.

Jeden z nazvov hradu je Paulenstein – Skala Paulinov. Rad Paulinov sidlil v nedalekom putnickom mieste Marianka. V neistych casoch poskytoval utocisko mnichom a ukryt pre posvatne predmety.

Pajstun je jeden z mala hradov, ku ktoremu sa neviaze povest o poklade. Podla jednej povesti o polnoci rytier na bielom koni obieha hrad a potom z najvyssieho miesta hradu skoci do priepasti.

Dalsia povest hovori o staro dobrom panovi hradu a jeho krutej manzelke. Vysluzily bojovnik tuzil po potomkovi, ktory by sa prehanal chodbami hradu. Jeho manzelka hanebne vysmiala matku trojciat. Ta ju za to prekliala. Manzelka panovi hradu porodila namiesto vytuzeneho syna naraz sedem synov. Kruta matka sa za svojich sedem deti hanbila. Svoju vernu sluzku poslala do lesa pod hradom sest synov zabit. Sluzka sa priznala panovi, co jeho manzelka chcela so synmi urobit a hradny pan babatka odviedol na susedny hrad. Chlapci vyrastli a ked ich otec priviedol na hrad a spoznali sa so siedmym bratom, v krutej matke sa pohlo svedomie a v pokore a cnosti vychovavala svojich sedmoro deti.

http://www.hrady.sk/?…

Hrad Uhrovec:

Uhrovec vznikol v priebehu 60. rokov 13. storočia. Jeho výstavba sa pripisuje trenčianskemu županovi Bášovi, ktorý nadobudol v okolí rozsiahle majetky a mohol túto stavbu realizovať. Prvou písomnou správou o existencii už vybudovaného hradu a panstva je listina Ostrihomskej kapituly z roku 1295. V nej sa konštatuje, že Matúš Čák s rozhodol vymeniť svoje majetky v Tekove za hrad Uhrovec a priľahlé dediny. Aj keď Matúš Čák pôvodnému majiteľovi panstva Petrovi synovi magistra Báša priplatil sumu 50 hrivien, išlo o zjavne nerovnocennú majetkovú výmenu. V listine Ostrihomskej kapituly z roku 1297 sa sťažuje Mikuláš, že Matúš Čák prinútil jeho a jeho otca Petra pod hrozbou smrti k výmene ich panstva Uhrovec za niekoľko bezcenných dedín v Tekove. Majiteľom Uhrovca sa v roku 1295 stal jeden z najvýznamnejších oligarchov v Uhorsku. Matúš Čák vlastnil hradné panstvo Uhrovec až do svojej smrti roku 1321, kedy prešiel do vlastníctva kráľa Karola Róberta.

V kráľovských rukách zostal hrad Uhrovec až do roku 1389, kedy ho kráľ Žigmund Luxemburský daroval svojmu obľúbencovi Štiborovi zo Štiboríc a Beckova a jeho bratom. K hradu patrilo mesto Bánovce a 21 dedín v povodí potoka Radiše a na hornom toku Bebravy. Štiborovcom patrilo panstvo až do roku 1434. Keďže išlo o najvýznamnejších a najbohatších magnátov Uhorska, nemožno vylučovať ani ich stavebné aktivity na hrade. Po smrti Štibora mladšieho hrad Uhrovec pripadol kráľovi. Ten ho roku 1435 udelil svojej žene kráľovnej Barbore. Tá ho vlastnila do roku 1439, keď jej hrad odobral uhorský kráľ Albrecht Habsburský a udelil ho svojej manželke Alžbete.

Začiatkom 40. rokov 15. storočia sa novým držiteľom hradného panstva stal vplyvný magnát z Liptova Pongrác zo Sv. Mikuláša. Okolnosti získania hradu bližšie nepoznáme, ale existujú doklady, že Pongrác na Uhrovci sídlil. Roku 1453 legalizoval Pongrácovu držbu hradu kráľ Ladislav V. Pohrobok za preukázané verné služby a udelil mu ho do dedičnej drržby. Ako majiteľ hradu sa po Pongrácovej smrti spomína Ján Pongrác. Jánovi a jeho dcéram hrad patril aj v priebehu 80. rokov 15. storočia. S Pongrácovcami tiež možno spájať savebné aktivity, najmä zvyšovanie obranyschopnosti hradu, pretože po smrti kráľa Albrechta vypukla v krajine feudálna anarchia. Pongrácovci sú spájaní aj s faľšovateľskými ativitami na hrade.

Roku 1483 sa ako záložný vlastník panstva uvádza Ondrej Danffy z Dobozu. Ako ďalší spoludržiteľ hradu sa na prelome 15. a 16. storočia spomína aj Ondrej Kolár z Výčap. Roku 1506 vdova po Ondrejovi Danffym dala hradné panstvo do zálohu za 7000 zlatých Vavrincovi Salczerovi zo Záblatia, ktorý Uhrovec držal až do začiatku 30. rokov 16. storočia.

Roku 1530 získal hradné panstvo Uhrovec Peter zvaný Doktor de Zylagy, správca kráľovských príjmov. Roku 1533 mu potvrdil držbu panstva Ferdinand I. Peter Doktor sa oženil s Brigitou so Slopného a po roku 1533 sa rozhodol pre dôkladnú prestavbu hradu. Práve v tomto čase (1533 – 1546) sa dobudoval tzv. Dolný hrad a prístup do hradu po moste popod delovú baštu. Manželstvo Petra Doktora zostalo bezdetné. Kráľ Ferdinand I. v roku 1547 udelil hradné panstvo Uhrovec Františkovi Zayovi z Čemeru. uvedenie nového majiteľa do držby nebolo jednoduché. Proti tomu protestovali vdova Brigita a ďalší okolití šľachtici. Kráľ uznal nároky vdovy po Petrovi Doktorovi a prikázal Františkovi Zayovi primerane ju odškodniť. Roku 1549 preto nariadil Nitrianskej kapitule, aby odhadla výšku finančných nákladov, ktoré Peter Doktor vložil do prestavby hradu. Zástupca Kapituly spoločne s murármi, kamenármi, tesármi a lámačmi kameňa odhadli výdavky Petra Doktora nasledovne: hodnota postavených múrov na dolnom i hornom hrade a hodnota použitého materiálu (kameňa, vápna, železa, dreva) bola stanovená na 4000 zlatých dukátov. Hodnota tesárskych prác bola odhadnutá na 500 dukátov, vyhĺbenie priekopy a cisterny na dolnom hrade na 100 zlatých. Suma 5500 zlatých je veľmi vysoká a svedčí o výraznej prestavbe hradu.

František Zay až do svojej smrti roku 1570 nemal čas realizovať žiadny významnejší stavebný počin na Uhrovci, pretože sa neustále zdržiaval v kráľovských službách ďaleko od domova. Po roku 1570 sa hradné panstvo rozdelilo medzi synov Františka Zaya. Význam hradu stúpol v nasledujúcom 17. storočí, keď v časoch stavovských povstaní a tureckého nebezpečenstva slúžil ako útočisko pre Zayovcov a okolitú šľachtu. Mnohí si na hrade nechali uschovať svoje cennosti a donačné listiny. V druhej polovici 17. storočia sa množili spory medzi Zayovcami o údržbu hradu. Roku 1680 si napríklad Štefan nechal vyhotoviť svedectvo Trenčianskej stolice, že iba on sám sa riadne stará o údržbu hradu, kým ostatní jeho bratia túto povinnosť zanedbávajú.

V priebehu 18. storočia hrad pomaly strácal svoju funkčnosť a okrem niekoľkých drábov na ňom majitelia trvalo nesídlili. Využíval sa ako väznica. Zayovci z piety k svojmu rodovému sídlu nechali ešte roku 1802 núdzovo poopravovať časť striech hradu, ktoré boli strhnuté počas výchrice. V júli 1848 bol hrad podpálený a začal pustnúť.

Zdroj: tabuľa inštalovaná na hrade

Chata Baske oslavovala v roku 2021 svoje 85 narodeniny. Lyžiari z klubu SKI-KLUB z Trenčianskych Teplíc sa v roku 1935 na lúke na vrchu Baske rozhodli postaviť chatu. Dôvod mali jednoduchý. Na veterných holiach sa sneh držal celé mesiace. Stavali, stavali až bolo 28. októbra 1936 všetko tak, ako má byť. Teda všetko úplne nie. Chata nemá vlastnú vodu. Namáhali sa prútikári, i ľudia kopali… až do hĺbky 15 metrov. Chata stále nemá vodu.

Počas vojny boli na chate nemeckí vojaci. Po ich odchode našli návštevníci iba obvodové múry a strechu. Vnútorné zariadenie a všetky použiteľné veci zmizli. Znovu sa našli dobrí ľudia a dali všetko do poriadku. V súčasnosti chata patrí Klubu slovenských turistov Trenčianske Teplice a v súčasnosti poskytuje 22 lôžok. Medzi známejšie akcie, ktoré sa tu odohrávajú patria:

• Zimný zraz turistov
• Chlapi deťom
• Baby na horách

Viac informácií na https://www.chatabaske.sk/…ia_chaty.pdf

Jaskyňa Kamenné mlieko

V jaskyni sa na prelome rokov 1944/1945 ukrývalo 45 židov, ktorí prežili vďaka pomoci obyvateľov zo Závažnej Poruby. Židov chránil iba vchod jaskyne zamaskovaný kameňmi, drevom, čečinou a snehom.

Nešťastníci mali šťastie v nešťastí. Boje o blízky Liptovský Mikuláš trvali 2 mesiace. Blízku dedinu Iľanovo ovládali Nemci. V Závažnej Porube už boli československí vojaci. Židov do oslobodeného Liptovského Jána previedol Maroš Piatok, ktorý pred nimi postupoval 50 – 100 m a dával im palicou znamenie, aby ho nasledovali. Podarilo sa zachrániť všetkých ukrývaných Židov. Maroša Piatka odvtedy prezývali „Mojžiš“.

Zvykol som popisovať lákadlá (čerešničky) akcie ešte pred jej uskutočnením. V poslednej dobe však zisťujem, že to nie je vždy možné. Občas sa totiž stane, že počas akcie narazíme na nejakú ďalšiu čerešničku. Neplánovanú. Preto dve z čerešničiek, alebo skôr ich históriu opíšem až teraz. Tretia bude popísaná neskôr v časti týkajúcej sa hradov…

Neskorobarokový kaštieľ v Horných Lefantovciach

V roku 1369 si na tomto mieste Pavlíni postavili malý gotický kláštor. Kláštory sa v tých dobách zvykli stavať v peknom prostredí uprostred lesov, ale zároveň blízko dedín. Donátorom kláštora bol miestny zemepán Michal Lefantovský (Mihály Elefánti). Lefantovský kláštor bol prvým pavlínskym kláštorom na území Slovenska.

V roku 1530 sa sťahujú Pavlíni z ohrozených častí Uhorska práve do Lefantovského kláštora. Utekajú pred tureckými nájazdmi. Tie sa vďaka tureckému postupu nakoniec nevyhnú ani tomuto kláštoru. Okolo roku 1597 bol kláštor počas tureckého vpádu zničený. Kvôli neistým časom je v rokoch 1636 – 1687 kláštor opevnený. Počas posledného stavovského povstania kláštor v roku 1708 vyrabovaný cisárskym vojskom. V rokoch 1760 – 1774 bol kláštor upravený v barokovom štýle do takmer dnešnej podoby.

Od roku 1764 bola súčasťou kláštora aj lekáreň slúžiaca pre stovky ľudí zo širokého okolia. Pavlíni vybudovali aj knižnicu, v ktorej okrem teologickej literatúry bolo aj 28 zväzkov medicínskej odbornej literatúry vydaných od roku 1590. Rakúsky cisár Jozef II. v roku 1782 zrušil rád pavlínov v celej ríši. Poslední Pavlíni odtiaľto odišli v roku 1796. Po zrušení kláštora bol objekt málo využívaný a postupne chátral.

V roku 1809 v čase napoleonských vojen bola v bývalom kláštore zriadená vojenská nemocnica pre asi 500 zranených poľských vojakov, bojujúcich na francúzskej strane. Potom sa priestory bývalého kláštora využívali ako skladisko.

V roku 1836 od Správy náboženských obcí kúpil ruiny bývalého kláštora s priľahlými majetkami sedmohradský šľachtic František Gyulai (1798 – 1868 minister vojny Rakúska – Uhorska. Ten nemal mužského potomka a preto si v roku 1866 adoptoval Leopolda Edelsheima (1826 – 1893), čím založil rod Edelsheim – Gyulai. Jeho syn, Lepolod Edelsheim – Gyulai (1863 – 1928) začal v roku 1894 prestavovať bývalý kláštor na šľachtickú rezidenciu. Ďalším majiteľom v poradí bol Leopold František von Edelsheim – Gyulai (1888 – 1981).

Po vojne bol kaštieľ vyrabovaný miestnym obyvateľstvom. Prázdna budova pripadla štátu. Bývalý kaštieľ dostal nové určenie. Od roku 1947 priestory začala využívať Masarykova liga proti tuberkulóze a od roku 1948 tu sídlil Liečebný ústav pre liečbu pľúcnych chorôb pre ženy. V roku 2010 bol liečebný ústav presťahovaný do vhodnejších priestorov. Napríklad len také vykurovanie starého kaštieľa stálo veľa finančných prostriedkov. V súčasnosti kaštieľ znovu čaká na svoje ďalšie využitie a pomaly chátra. Majiteľom je Špecializovaná nemocnica sv. Svorada Zobor v Nitre, ktorá kaštieľ nemôže podľa zákona do roku 2024 predať.

Hrobka rodiny Edelsheim – Gyulai

Tento šľachtický rod žil do konca vojny v kaštieli v Horných Lefantovciach. Gróf Leopold František von Edelsheim – Gyulai (1888 – 1981), maďarsky Lipót Ferencz Edelsheim-Gyulai, odišiel v roku 1945 s rodinou do Švajčiarska. Zomrel vo Francúzsku vo veku 92 rokov. Mal 4 dcéry Ilonu, Máriu, Évu a Alicu. Ilona bola takmer 2 roky vydatá za syna admirála Horthyho, ktorý zahynul pri havárii lietadla na východnom fronte v roku 1942. Alica zomrela v Monte Carle, Ilona v Anglickom Lewes, Mária v Kolne v Nemecku a Éva v belgickom Bruseli. Grófove dcéry sa zaujímali o miesto, kde vyrastali. V pokročilom veku Horné Lefantovce aj navštívili. Neobišli ani kaštieľ, v ktorom sa s vychovávateľkami učili cudzie jazyky, náboženstvo a etiketu.

O záchranu hrobky sa pokúsil budúci učiteľ a riaditeľ školy vo Štvrtku na Ostrove Peter Mézsáros. Postupne vypátral všetky štyri dcéry, ktorým napísal. Stretol sa s nimi aj niekoľko krát v zahraničí. Ukázal im fotografie a film, na ktorých bol vidieť žalostný stav hrobky. Obnova hrobky by však stála niekoľko miliónov slovenských korún. Dcéry však toľko peňazí nechceli investovať do nechráneného objektu na okraji lesa, ktorému hrozilo, že ho vandali znovu zničia.

Dcéry boli ochotné zaplatiť 50 000 korún na záchranu pozostatkov zosnulých. Vyzbieraných bolo 300 kostí, ktoré sa dnes nachádzajú v spoločnej truhle v krypte miestneho kostola.

Cez Slepý vrch nevedie turistická značka. Dlho bol bokom záujmu ľudí. Častejšie ho začali navštevovať isté skupiny až okolo roku 1999. A veci to príliš neprospelo. Detektoristi totiž objavili hradisko na mieste, ktoré bolo niekoľko tisíc rokov nedotknuté ľudskou činnosťou vrátane vojny. Preto sa na ňom vrstvili nálezy nevyčísliteľnej hodnoty. Vrstvili, až dokiaľ detektoristi hradisko nerozkradli.

Miestni ľudia vraveli, že na Slepý vrch chodili skupiny hľadačov z celej Európy a hlavne z Česka. Prichádzali na terénnych autách a hľadali dovtedy, až tam už nič nenašli. A ako to býva na Slovensku zvykom, úrady sa to dozvedeli neskoro. A tak do hĺbky 30 – 40 cm už archeológovia nič nenájdu. Taký dosah má totiž detektor kovov. Zostali tu po nich stovky malých jamiek po výkopoch. Vraj takto z náleziska zmizli desiatky tisíc kovových predmetov.

Keltské hradisko pochádza z 5. stor. pr. n. l. (mladšia doba železná). Až do objavenia tohto hradiska sa predpokladalo, že Kelti začali naše územie vo veľkom osídľovať až o niekoľko storočí neskôr. Ide o najstaršie objavené keltské hradisko u nás. V roku 2008 na vrchole uskutočnil Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied zisťovací výskum. Na vrchole Slepého vrchu ležalo hradisko asi 2 hektáre veľké. Obohnané bolo dvojitým valovým opevnením. Keltské obyvateľstvo bývalo a malo príbytky a dielne aj na svahoch pod hradbami. Kelti na svahoch Slepého vrchu aj na iných miestach v Malých Karpatoch ťažili železnú rudu. Hradisko patrilo k centrám keltskej kolonizácie u nás.

Na násilný zánik hradiska poukazuje viacero vecí. Bolo tu nájdené množstvo zbraní – mečov, kopijí, oštepov a šípov, z ktorých nejedna zbraň bola deformovaná. Sondy síce neobjavili stopy požiaru na vale, ale na vnútornej terase boli objavené pozostatky zuhoľnatených driev. Objavené boli aj skládky lebiek a kostí ľudí všetkých vekových kategórií – možno pobitých či obetovaných obyvateľov Slepého vrchu. Medzi zvieracími kosťami boli tur domáci, ovca a koza. Menej sa vyskytovali kosti koňa a svine.

Zdroje:

• http://www.hradiska.sk/…py-vrch.html
• https://trnava.dnes24.sk/…bulou-208491
• http://archeol.sav.sk/…_Oresany.pdf
• http://naucnechodniky.eu/…-slepy-vrch/

Ako získala svoje meno „Kráľova studňa“?
Podľa povesti vďaka kráľovi Matejovi Korvínovi. Tu vraj kráľ zbavil zúfalého baču medveďa, ktorý žral jeho ovce. Bača z vďaky pozval kráľa na obed do jamy, otvoru, pre budúcu studňu, pretože vonku fúkal silný vietor. Kráľovi sa piknik v jame páčil a bačovské špeciality mu chutili. Odvtedy toto miesto ľudia volajú Kráľova studňa.

Zdroj: text napísal v jednom svojom komentári Jozef

Ladislav Škultéty-Gabriš. Kto to bol? Mnohí z nás už v dnešnej dobe netušia. Nejeden Slovák si myslí, že Slováci nemajú históriu ani významné osobnosti. A čo ak je to iba naša neznalosť? Komu z nás niečo hovorí meno Ladislav Škultéty-Gabriš? Tí, čo navštívia Mojtín a zablúdia aj k jeho pomníku… už majú jasnejšie. Na kúsok kameňa sa však toho veľa nezmestí. Preto skúsim napísať to, čo sa mi podarilo zistiť.

Tohto Slováka za čias Rakúska – Uhorska poznala celá armáda. História si väčšinou pamätá veliteľov, náčelníkov štábu, generálov… a na radových vojakov sa nedostáva. Ladislav Škultéty-Gabriš patrí medzi výnimky. Síce bol iba radovým husárom, ktorých bolo veľa… Stal sa však najslávnejším husárom. Medzi husármi sa vraj hovorievalo príslovie „Buď trpezlivý ako Gabriš.“ V armáde odslúžil neuveriteľných 81 rokov. Preto je považovaný za jedného z najdlhšie slúžiacich vojakov v histórii. Zúčastnil sa 22 vojenských ťažení (12 proti Francúzom, 7 proti Prusom, 2 proti Turkom a 1 proti Rusom) a prežil 256 bitiek. Stal sa jedným z hrdinov románov Jána Martiša „Cisársky večný vojak"a "V službách štyroch cisárov.“

Narodil sa v roku 1738 v Pružinskom Mojtíne. Jeho otec, Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti v roku 1750 sa k tomuto pluku pridáva aj jeho syn ako dobrovoľník. Vtedy mal iba 12 rokov. V tej dobe to však nebolo nezvyčajné. Tieto deti považovali za synov pluku. Slúžievali najmä u husárov. Povinnosti si však plnili ako ostatní dospelí vojaci. Po smrti baróna Jána Gilániho preberá husársky pluk legendárny Andrej Hadik. Hadik ako jediný Slovák neskôr dosiahol maršálsku hodnosť v Rakúsko-Uhorsku.

Hadik sa preslávil za sedemročnej vojny (1756 – 1763), ktorú Winston Churchill nazval ako prvú svetovú vojnu. Zúčastnili sa jej takmer všetky veľmoci Európy a bojovalo sa aj v kolóniách v severnej Amerike a v Indii. Podľa odhadov počas tejto vojny zahynulo 900 000 – 1 400 000 ľudí. Vojna skončila až vtedy, keď sa obe bojujúce strany vyčerpali.

Husár Škultéty-Gabriš zažil bojový krst už v bitke pri Lovosiciach v roku 1756. V roku 1757 bol v bitke pri Kolíne ranený do ruky. To mu však nezabránilo, aby sa zúčastnil slávneho Hadikovho dobitia Berlína. Hadik si na Berlín trúfol s iba 3 500 husármi. Nezobral však všetkých, ale iba najviac odhodlaných ísť do tak riskantnej akcie. Berlín sa mu podarilo obsadiť s minimálnymi stratami. Padlo iba 10 mužov a ďalších 18 bolo ranených. Medzi ranenými je i Ladislav Gabriš, ktorému pruský bajonet prepichol ľavé líce. Mesto Berlín sa vykúpilo za 300 000 toliarov. Výkupné zaplatili práve včas, pretože k Berlínu sa rýchlym pochodom blížili pruské útočné roty. Hadik si veľmi dobre uvedomuje, že s hŕstkou mužov Berlín pred nimi neubráni a preto ustupuje. Vďaka tejto úspešnej bojovej akcii vznikol pojem „husársky kúsok“ označujúci riskantný odvážny čin.

V roku 1768 bol 6. husársky pluk zrušený. Jazdecká švadrona, v ktorej slúžil aj Škultéty-Gabriš bola ako jediná zo zanikajúceho pluku presunutá do neskoršieho 8. husárskeho pluku. Tento pluk pôsobil na Balkáne, kde vykonával strážnu službu. Počas vojny proti Turkom v rokoch 1787 – 1791 bol tento pluk na celé dva roky nasadený do boja. Počas bojov bol Ladislav Škultéty-Gabriš viac krát ranený. V roku 1790 bol vymenovaný za zástavníka pluku. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Zástavník je stále na očiach, aj nepriateľových…

Ostatným európskym monarchiám sa neveľmi pozdávala Veľká francúzska revolúcia. Vládcovia sa obávali, že udalosti odohrávajúce sa vo Francúzsku môžu prísť aj k nim. Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1792 dohodli, že obnovia absolutistickú monarchiu vo Francúzsku. Francúzi to pochopili po svojom a začali drancovať Rakúske dŕžavy v dnešnom Holandsku. Počas francúzskych revolučných vojen a následných napoleonských vojen prebiehali kruté bitky. Svedčí o tom i početný stav 8. husárskeho pluku. Keď bol pluk na začiatku leta roku 1792 nasadený proti nepriateľovi, mal 2 324 mužov a 2 268 koní. Na konci roka už mohol do boja nasadiť iba 1 298 mužov a 1 163 koní. Pluk stratil polovicu mužov a koní za iba 6 mesiacov. A to nebol nasadený v žiadnej väčšej bitke. Zúčastnil sa iba menších šarvátok.

Škultéty-Gabriš sa dokonca ako 74 ročný zúčastnil Napoleonovho ťaženia do Ruska. Rakúsko – Uhorsko tentoraz ako Napoleonov spojenec vyslalo do Ruska armádny zbor o sile 30 000 mužov. Väčšina husárov a mužov pochádzala práve z Uhorska. Za jeho veliteľa bol vymenovaný Karol Filip Emanuel, knieža Schwarzenberg. Zbor sa zo začiatku sa nestretával s ruským odporom.

Prechádzka ružovým sadom to však napriek tomu nebola. Mužstvo po dennom pochode v prudkom slnečnom žiari dorazilo večer k miestu, kde sa velenie rozhodlo rozložiť tábor. Muži jednoducho popadali na zem a upadli do hlbokého spánku bez toho, aby sa pokúsili uvariť si čokoľvek na večeru. Na hliadku sa museli postaviť samotní dôstojníci. Inak by celý zbor ráno jednoducho nevstal. Vojakom táborením splesniveli plášte, nie každý z nich mal celé nohavice a mnohým vďaka dlhým pochodom chýbali čižmy.

Po porážke saského zboru postupujúceho na južnom krídle Grand armee 3. ruskou armádou generála Tormasova im bol na pomoc vyslaný rakúsky zbor. Schwarzenberg v bitke pri Gorodečne poráža armádu generála Tormasova. Bitku rozhodol až bodákový útok, ktorý vytlačil Rusov z najdôležitejšieho postavenia. Rusi sa jednoducho stiahli k Poddubnu a čakali. Na druhý deň znovu kládli húževnatý odpor. Boj to bol tvrdý. Trubači a budeníci, ktorých nástroje boli zničené, brali do rúk pušky padlých vojakov a strieľali namiesto nich… Spojený Rakúsko-saský zbor znovu víťazí. Za tento úspech dostáva knieža Schwarzenberg od samotného Napoleona 300 000 frankov a z Viedne na Napoleonov popud maršalsku hodnosť.

Generál Tormasov znovu ustupuje. Jeho armáda je však stále bojaschopná. Navyše mu na pomoc pochoduje celá Dunajská armáda admirála Čičagova. Tentoraz ustupuje spojený Rakúsko-saský zbor. Nájde si vhodné miesto. Močiare, hrádza… a strhne prístupové mosty. Čelný útok Rusov stroskotá. Majú síce presilu, ale terén výrazne napomáha obrancom. Preto sa admirál Čičagov rozhodol nepriateľa jednoducho obísť. Rakúšania sa však aj tak držia. Dlho sa však neudržia a znovu ustupujú. Bojujú a ustupujú. Napriek tomu ako tak držia celé južné krídlo Grand armee. Pomoc od Francúzov nedostanú, tí majú svojich problémov dosť. A z Rakúsko-Uhorska posily neprídu. Cisár sa čím ďalej, tým viac pohráva s myšlienkou, že znovu zmení stranu.

Vzťahy medzi Francúzmi a Rakúšanmi sú už také zlé, že knieža Schwarzenberg sa o ich ústupe z Moskvy ani nedozvie. Viac informácii má z nemeckých novín ako od spojenca. Vojaci zažívajú neuveriteľné útrapy. Jedlo je čím ďalej, tým vzácnejšie, oblečenie rozodranejšie a neistota ohľadom osudu Grand armee čím ďalej, tým väčšia. Vlhké chladno sa strieda s mrazom. Dážď so snehom. Po cestách sa takmer nedá ísť a to mnohí vojaci nemajú topánky. Nedostatok riešia ako najlepšie vedia. Niektorí majú dokonca popské sutany či ženské šaty. Sú aj takí, čo si priviazali k svojim telám prikrývky a kože. Ustupujúci vojaci viac pripomínajú cigánsku bandu ako vojsko. Neraz museli ísť peši aj jazdci. Kone nedokázali kráčať po po zľadovatelej zemi.

Po bitke pri Berezine nezostáva veľa jednotiek bojaschopných. Jednou zo svetlých výnimiek je spojený Rakúsko-saský zbor. Tomu však ustupujúci Napoleon nevydáva žiadne rozkazy. Teploty klesajú pod mínus 28 °C. Ranení zomierajú a zdraví sa obliekajú do všetkého, čo nájdu. Medzi vojakmi sa začínajú šíriť fámy. Jednou z nich je, že rakúsky cisár poslal Napoleonovi na pomoc 100 000 vojakov. Pravdu o tom, že Grande armee prestala existovať, sa Schwarzenberg dozvedel až z novín. Napoleon svoj odchod od armády tajil. Dokonca nechal rozšíriť fámu, že pochoduje späť práve so Schwarzenbergovým zborom. Rakúsko-saský zbor nakoniec ustúpil z Ruska ako posledný.

Je zázrak, že taký starý vojak, ako Ladislav Škultéty – Gabriš vôbec prežil obdobie napoleonských vojen, počas ktorých padlo len z Uhorska pochádzajúcich 350 000 vojakov. Nielen že prežil, ale získal aj dve najvyššie vyznamenania habsburskej armády, určené pre rádové mužstvo – striebornú medailu za hrdinstvo ešte v roku 1790 a delový kríž, ktorý bol odlievaný z ukoristených francúzskych diel.

V roku 1825 vykonával 8. husársky pluk palácovú strážnu službu. Cisár František I. si medzi nastúpenou čestnou strážou všimol 87 ročného zástavníka, ktorý bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že starý vojak odslúžil 75 rokov, dal si ho zavolať do pracovne. Ponúkol mu hodnosť dôstojníka a výsluhový dôchodok. Ladislav Škultéty-Gabriš ponuku odmietol a požiadal, aby mohol zostať zástavníkom pluku. Zlatky, ktoré mu cisár ponúkal, žiadal poslať do rodného Mojtína. Dal za ne postaviť kostol a školu, aby jeho rodáci nemuseli chodiť do sveta negramotní ako on.

Ladislav Škultéty-Gabriš zomrel v roku 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sanicolau Mic), ktorá je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku. Zomrel zopár dní po odchode jeho husárskeho pluku do Viedne. On sám už nebol schopný tejto cesty. Jeho hrob v Arade bol desiatky rokov nenavštevovaný a pustol. Preto hrozilo jeho zrušenie. Správca Aradského cintorína sa rozhodol kontaktovať kňaza v Mojtíne. Prevoz jeho pozostatkov na Slovensko zabezpečil vojenský letecký špeciál. Jeho telesné pozostatky sa tak vrátili do rodnej dedinky…

Manínska tiesňava: Do roku 1933 najužším miestom Manínskej tiesňavy neprešiel ani furmanský voz. Furmani museli na tomto mieste zložiť náklad, rozobrať voz, preniesť ho cez najužšie miesto, zložiť ho a znovu naložiť. V roku 1933 armáda časť skaly odstrelila. Teraz je najužšie miesto široké 3,7 metra. Tiesňava je dlhá 1 kilometer. Výškový rozdiel medzi dnom tiesňavy a vrcholom Veľkého Manína je takmer 400 metrov. Manínska úžina je najužšou tiesňavou v Strednej Európe, cez ktorú je vybudovaná asfaltová cesta.

Malý Manín: Na niektorých terasách sa zistilo osídlenie od mladšej doby bronzovej, staršej a mladšej doby železnej až po dobu rímsku (1 000 rokov pr. n. l – 100 rokov n. l.). Boli tu valy, vstupná brána kliešťového tvaru, prístupová cesta serpentínového tvaru, miestami 3 – 4 metre široká, cisterna na zachytávanie dažďovej vody. Hradisko malo rozlohu 8 ha, dlhé bolo 630 metrov a široké 80 – 120 metrov.

Našli sa tu pozostatky obydlí z mladšej doby bronzovej. Obydlia pozostávali zo zahĺbených kolov do zeme, ktoré boli asi pol metra od seba vzdialené a poprepletané palicami. Palice boli vymazané mazanicou – hlinou zmiešanou s plevami. Mierne zapustený dom bol 5 m dlhý a asi 3,5 m široký. Pokrytý bol slamou alebo trstinou. Dom nemal okná, iba malé otvory pre vzduch. Dvere pravdepodobne tvorila zavesená kožušina. V strede bývalo ohnisko a okolo neho lôžka. Odhadom na Maníne bolo 50 – 60 takýchto domov. Z časti hradiska sú obmedzené výhľady.

HLOHOVEC

Najvyšším vrchom v okrese je Holý vrch (432 m n.m.) ležiaci v južnej časti pohoria Považský Inovec. Je kúsok od turistickej značky.

GALANTA

Je na tom horšie ako Hlohovec. Niet sa čo čudovať, väčšina okresu leží na Podunajskej rovine. Len dva malé kúsky na severe nie. Tam totiž zasahuje Podunajská pahorkatina. Práve v jednom z týchto kúskov sa nachádza najvyšší vrchol okresu Galanta. A poskytuje kruhový výhľad! Kopček v poli je proste taký. Síce naň nevedie turistická značka, ale máte na výber z viacerých poľných ciest. Ak ste ortodoxní a odmietate tento „vrchol“ uznávať lebo… nie je v zozname vrchov Geodetického a kartografického ústavu… máte šťastie. Nie je to jediný vrchol. Leží tu aj jeden zo štyroch vrchov Podunajskej roviny. Je ním Spodný diel (122 m n.m.). No a ten je zapísaný aj v spomínanom zozname.

NITRA

Rovnako ako v prípade Hlohovca najvyšší vrch nie je výhľadový. Je ním Žibrica (617 m n.m.). Výhľady sú iba z nižšie položenej lúky vo výške 440 – 460 m n.m. V okrese sú však aj iné vrchy, ktoré poskytujú čiastočný výhľad. Medzi najznámejšie vrchy určite patrí Zobor.

PIEŠŤANY

Najvyšší vrchol „donedávna“ tiež neposkytoval výhľady. Vďaka rozhľadni to už nie je pravda. Je ním Marhát (748 m n.m.).

TOPOĽČANY

Najvyšším vrchom v okrese je Panská Javorina (943 m n.m.), ktorá je tretím najvyšším vrchom Považského Inovca. Aj tu postavili rozhľadňu. Do okresu zasahuje aj časť pohoria Tribeč a leží tu aj jeho najvyšší vrch Veľký Tribeč (829 m n.m.).

TRNAVA

Najvyšším vrcholom okresu sú Záruby (768 m n.m.). Leží tu však viacero zaujímavých vrcholov Malých Karpát.

Zdroj: text napísal v jednom svojom komentári Jozef

Čo symbolizuje pomník SNP, pri ktorom sme boli? Jeden z mnohých ťažkých bojov o Poľanu.

Povstalecká dráma na Poľane zdroj: https://www.permonrevue.sk/…a-na-polane/

V dňoch 18. – 22. 10. 1944 začali okupačné vojská generálnu ofenzívu proti Slovenskému národnému povstaniu z 11-tich smerov a zovreli územie základne SNP (trojuholník Zvolen – Banská Bystrica – Brezno).

22. 10. 1944 dostala časť povstaleckých jednotiek rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor – Slovenské rudohorie. Práve na Poľane mala vzniknúť rezervná a druhá hlavná základňa povstaleckých jednotiek pre boj v horách. Toto územie malo byť zároveň vysunutým bodom smerom k postupujúcim osloboditeľským armádam.

Vedenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Sovietskej armády, rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru. Rýchly a razantný postup nemeckých jednotiek však znemožnil všetky prijaté opatrenia na organizovaný ústup do hôr a materiálnu prípravu základní.

25. 10. 1944 dokončili jednotky SS vyčisťovanie oblasti Detvianskej Huty, Detvy a Podkriváňa od povstalcov a sústredili svoju pozornosť na ich zatlačovanie do hôr a lesov Poľany a Slovenského Rudohoria. Podarilo sa im oddeliť hlavný prúd povstalcov v Nízkych Tatrách od rezervnej povstaleckej základni v horách na Poľane.

Poľana sa premenila na veľký vojenský a partizánsky tábor. Bolo tu niekoľko tisíc povstaleckých vojakov a partizánov, dostatok materiálu i zásob, ale pre chyby vojenského a partizánskeho velenia, ktoré nepredpokladalo vytrvalé útoky nepriateľa aj v horskom a lesnatom teréne, pre vyčerpanosť únavu a zlý psychický stav vojakov a partizánov po vyše dvojmesačných ústupových bojoch, sa priestor Poľany nepodarilo dlhšie udržať.

Povstalci len s veľkou námahou a za ťažkých strát odrážali útoky nepriateľa. Do 30. 10. 1944 uzatvorili jednotky SS pevnú reťaz okolo horstva Poľany. Pri postupe do hory systematicky ničili všetky staviská, chaty, koliby, senníky, humná, ktoré by mohli povstalci použiť na pobyt v zimných podmienkach v horách.

Neustále boje v obkľúčení, dážď zo snehom, rozpad velenia a niektorých jednotiek, ťažký psychický a fyzický stav vojakov a partizánov, to všetko napomáhalo nepriateľovi zužovať povstalecký priestor na Poľane. 11.11.1944 sa nemeckým jednotkám podarilo prechodne prebojovať sa až na samý vrchol masívu. Partizánom sa podarilo prebojovať sa z obkľúčenia. Po ich odchode pokračovali vojaci v boji až do 14.11.1944, kedy ich odpor bol zlomený. Preživší povstaleckí vojaci a partizáni pokračovali v boji proti nemeckým a maďarským okupantom až do príchodu osloboditeľských vojsk Sovietskej a rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru.

Odpor na Poľane sa podarilo zlomiť až takmer tri týždne po dobití Banskej Bystrice (27.10.1944) a asi 18 dní po dobití a obsadení prvej a hlavnej základne povstalcov v horách na Donovaloch.

Spomienky tých, čo prežili:

• Ústupové cesty na Poľanu zaplnené vojenskými autokolónami, trénmi a ustupujúcimi pešími a delostreleckými jednotkami, ku ktorým sa pridávajú evakuovaní a utekajúci civili. Je to neorganizovaný pohyb. Nikto nevie, kde ide, ale všetci vedia, že utekajú pred Nemcami.
• Nepreskúmané horské cesty, nepripravené prechody, batérie uviazli na úpätí hôr, nastali zápchy na cestách. Nemecké jednotky využívajú situáciu a ničia batérie na presune koncentrovanou paľbou. pechota, ktorá mala kryť batérie pri presune do masívu Poľany, nevydržala nápor, a tak prestal organizovaný boj.
• Na začiatkoch lesných ciest horia autá. nálada ťažká, smutná. Senníky a chaty sa premenili na domčeky. Nikdy nebolo na Poľane toľko ľudí. Nemci obsadili všetky podhorské dediny a obkolesili celú Poľanu. Prečesávajú hory, zajatci neexistujú. Je potrebné prebiť sa cez nepriateľský kruh na Vepor a Klenovské vrchy s roztrúsenými laz­mi.

Rozhladna Zalostina je na kote 622. Je 6 m vysoka. Vyhliadkova plosina je vo vyske 4 m.

Povest o Zalostinej z internetu- raz mati dcerku na studnicku po vodu poslala. Lenze svarne dievca sa pri studnicke s milym zahovorilo. Ked dlho nechodilo, mati dcerku prekliala slovami ,,bodaj by si tam skamenela“. Len co to vyriekla, kliatba sa splnila a zo spanilej devy chladny kamen zostal. Mati sa vybrala dcerku hladat, chodila po vrchu, vlasy si trhala a zalostne nariekala: Ach ja zalostna prezalostna, co som to porobila. Jej plac a stonanie sa dodnes, najma v zime stale ozyva a kvili…

Úsek: zo Sokoloviec po Sereď

Dĺžka: 33 km

Čas: 8 hodín 15 minút

Fotky: dofukujeme čln na jednom z vážskych ostrovov, pri prameni Dunového vrchu, v Seredi

Dopravu do Sokoloviec a zo Serede zabezpečovala Romanova polovička Amálka, za čo jej ďakujeme. Najprv bolo potrebné nafúkať čln. Na svoje si prišiel aj opaľovací krém, ktorým sme natreli tesnenie na pumpe, nech to lepšie šľape. Naozaj to potom šlo lepšie, ale iba chvíľu. Potom mala pumpa väčší odpor.

Po celý čas sme si museli dávať pozor na rybárov. Najmä na ich silony nad hladinou. Veď sme nechceli, aby nám tie silony v lepšom prípade zrazili z hláv naše klobúky. Keď už sme pri tom, tak Romanovi strhlo klobúk z hlavy iba dva krát. V oboch prípadoch za to môže vietor. Keďže miestami bol prúd dosť pomalý, museli sme otočiť čln a ísť si po slamený klobúk.

Cestu nám obohatili vážske ostrovy a občasné pereje. Pri dvoch takýchto príležitostiach som ráčil vypadnúť z člna. Ale len tak trochu. Prvý krát, keď sme ťahali čln, lebo bolo medzi ostrovmi málo vody. Pri nastupovaní do člna som mal jednu nohu v člne a druhá sa mi šmykla do hlbočiny za ostrovom. Už aj som bol ovlažený. Druhý krát sme sa v perejách vyhýbali jednému nepríjemnému kameňu, ale len preto, aby sme narazili do druhého ešte nepríjemnejšieho. Náraz nás zastavil a ja som si tentoraz namočil vo Váhu zadok. Čln skrížilo a mne z člna trčala noha a zadok. Rázny hlas kapitána „Jožo naspäť do člna“ ma pomerne rýchlo vrátil späť do reality. Snáď si kapitán nemyslel, že krysy už opúšťajú potápajúcu sa loď. Nakoniec sme sa odtiaľ nejako dostali vďaka rozkývaniu člnu a odtláčania veslami…

Na tejto výprave sa ma Roman pokúsil naučiť dve vodácke pravidlá:

1. na blbých miestach (napr. pereje) musíš byť rýchlejší ako prúd, inak si voda s tebou robí čo chce a ty nemáš možnosť manévrovať, takže… teraz zaber! Za týmto pravidlom nasledovalo
2. ak sa prekotíme, nesnaž sa postaviť na nohy, lebo sa ti môže noha zakliesniť a budeš mať ešte väčší problém. Prejdi cez to nohami dopredu a až za perejami sa pokús postaviť sa na nohy.

A takto nejako teoreticky vyzbrojený som prešiel cez moje prvé pereje. Našťastie k praktickým skúškam nedošlo.

Plavba pomedzi ostrovy mala vždy svoje čaro. Zakaždým sme si museli vyberať, kadiaľ pôjdeme, vpravo, vľavo či stredom? Áno, občas sa objavil aj stred. Väčšinou sme si vybrali správne. A keď nie, dúfali sme, že prúd bude dostatočne silný a nenechá nás na plytčine uviaznuť, miestami doslova na tom štrku. Občas sme tak rýchlo veslovali, že až kamienky lietali…

Zastávky sme mali tri. Prvá v Petre (časť Hlohovca) na polievku. Keďže nevarili, museli sme si dať namiesto nej pivo. Roman mal už dopredu zistené, že varia až od tretej, takže sme šli na istotu – aby bolo pivo. Sem sme totiž dorazili okolo pol jednej. Druhá zastávka bola na jednom upravenom rybárskom mieste. Bolo si kde sadnúť aj do čoho zahryznúť. O sedenie sa postarali rybári, o zahryznutie my. Tretím miestom bol trochu krkolomný breh s blatom, ale za tým brehom sa ukrýval prameň. A práve o ten nám šlo. Prameň pod Dunajským vrchom. Voda studená, osviežujúca. A vlastne ja môžem porovnávať. Studenšia ako vo Váhu!

Pohľad z člna vám ukáže úplne iný svet. A tých vtákov čo sme videli! Nie, okolo žiadnej nudapláže sme nešli. Z tých pre nás vzácnejších spomeniem rybárika. Bežnejšie boli volavky. A krásny pohľad bol na ne, či sedeli, alebo leteli ponad hladinu. Niektoré sa snažili nehýbať, ako keby tam neboli, ale keď sme sa priblížili, vzdali to. Dokonca sme videli jeden nádherný párik volaviek. Obdivovali sme ho až pokiaľ sme neprišli bližšie a nezistili, že je to nárazník z auta. Á, takže Sereď už nemôže byť ďaleko! Posledný úsek bola morda. To sme sa vôbec neplavili po rieke. To bolo jedno dlhé a úzke jazero! Tá voda sa ani nehla. Ruky mám vyťahané snáď až po zem. Ale aj tak neľutujem, že sme šli.

Stratovulkán Poľana

Menej navštevované pohorie Slovenska – Poľana, patrí spolu s rumunským pohorím Calimani k najzachovalejším sopečným masívom v celom karpatskom oblúku. Poľana je zbytok obrovskej sopky o priemere približne 30 km. S priemerom krátera 6 km sa radí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. Sila sopečnej erupcie dávnej Poľany by sa dala prirovnať k slávnej sopke Krakatoa (Indonézia – výbuch v roku 1815 zahalil na tri dni celú zem do tmy).

Mohutný kráter je dnes čiastočne zachovaný, hlavnú líniu vytýčuje hrebeň najvyšších vrchov, ktoré sa stáčajú do podkovy. Pôvodne uzatvorený kráter bol na západnej strane prerazený vplyvom erózie potokom Hučava. Poľana je porastená lesmi, preto dnes nie je sopečný pôvod v teréne príliš vidieť.

Sopečná aktivita Poľany sa ukončila pred vyše 12 miliónmi rokov. V jej strede je veľká depresia. Na vonkajších svahoch je sieť chrbtov a dolín, ktoré sú charakteristické pre sopečné vyvýšeniny. Dnešná veda dokáže povedať, ktorá horninová vzorka vznikla v centre a ktorá na okraji vulkánu. Vedci hovoria, že dnes chýbajú asi dve tretiny pôvodnej hmoty sopky. Vrchol Poľany mohol preto v minulosti presahovať výšku 4 000 m, a okraje vulkánu siahali omnoho ďalej, ako dnes.

Poľana je vraj po Kriváni a Kráľovej holi najospevovanejšou slovenskou horou!

Stratovulkán: vysoký vrch sopečného pôvodu, tvorený striedaním vrstiev lávy a vulkanoklastických usadenín. Väčšinou má kužeľovitý tvar so strmými úbočiami – láva utuhne už na svahu sopky (neroztečie sa) a preto sú stratovulkány väčšinou vysoké cez 2 500 m.

Zdroje:

https://cestovani.idnes.cz/…m-sveta.aspx?…

http://www.krasy-slovenska.eu/…es/view/804/

https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky-

https://sk.wikipedia.org/…ovulk%C3%A1n http://www.quark.sk/…i-slovenska/

Štiavnický stratovulkán

Štiavnické vrchy ukrývajú pozostatok najväčšej vyhasnutej sopky v karpatsko – balkánskom horskom systéme (niektoré zdroje "skromne"uvádzajú, že bola jednou z najväčších na Zemi). Štiavnický stratovulkán spolu so stratovulkánom Poľana ovplyvňovali klímu na celej planéte. Kedysi bolo všade okolo more a vytŕčali z neho sopky. Štiavnický stratovulkán bol pôvodne vysoký asi 4 km, na svojom úpätí meral asi 50 km a zaberal asi 2 200 km2 (dnešné štiavnické vrchy a časti Ipeľskej pahorkatiny, Pohronského Inovca, Vtáčnika, Kremnických vrchov a Krupinskej planiny).

V centre tejto bývalej sopky leží mesto Banská Štiavnica. Dnes sa zo sopky zachovali kopce s výškou okolo 1 000 m a s priemerom kráteru asi 24 km. Sopka zo stredu zeme vyvrhla vzácne kovy a minerály a tak predurčila na dlhé storočia osud tohto kraja.

Zroje:

https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky

http://www.banskastiavnica.travel/…ynimocnosti/

http://www.geopark.sk/…nick-geopark

http://nasenovinky.sk/…stratovulkan

Z Internetu:

Názov „Marhát“ pravdepodobne súvisí s názvom obyvateľov západného Slovenska a južnej Moravy v dobách Veľkej Moravy, ktorá bola vo franských písomných prameňoch uvádzaná ako „Merhária“ alebo „Merehari“.

Už v mladšej dobe kamennej na Marháte existovalo valmi opevnené hradisko, ktorého terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch kopca. V dobe Veľkomoravskej ríše tu bola osada, ktorej obyvatelia sa špecializovali na ťažbu a spracovanie železnej rudy. V tej dobe tu viedla dôležitá cestná komunikácia spájajúca Ponitrie s Považím a ďalšími hradiskami na Morave.

Osídlenie tu skončilo v 13. – 14. storočí, kedy sa pravdepodobne vyčerpali zásoby železnej rudy a osada sa premiestnila nižšie do úrodnejšieho kraja. Cestná komunikácia naprieč horami tiež zmenila smer a od tej doby až dodnes vedie cez sedlo Havran.