Vinco
Úvod
Je streda 15.12. a v mojej hlave sa zrodil plán. Pri nostalgickom
spomínaní na časy minulé, som si spomenul na návštevu vrchov Holíš a
Klapy v pohorí Javorníky. A tak si sadám k mape a kreslím trasu. Štart
je jasný (obec Udiča) a aj vrchy (Holíš a Klapy), rozdiel je len v ročnom
období. Pomyslel som si „zasnežené budú tiež pekné“. Volám Jožovi a
postavím ho pred hotovú vec. Popravde, nebol z plánu moc nadšený.
Poobede niekto zvoní. Aha, je to Jožo. Neoblomne mi prikazuje otvoriť si
mapy.cz a ja ihneď tuším, že sa niečo deje. Jožo predstavil svoj plán.
S uznaním musím povedať, že je lepší ako ten môj 
V sobotu ideme. Možno len dvaja, ale ideme. Nie však do Javorníkov, ale do
Strážovských vrchov. A dnes už vieme, že sme neboli dvaja. Našli sa
ďalší dobrodruhovia, ktorí ani netušili, do čoho „lezú“
Dopravu do miesta štartu zabezpečil Dúšo, za čo mu
veľmi pekne ďakujeme. Úprimne bol som rád že Dúšo ide, lebo som ho
nevidel od októbra minulého roka, keď sme spolu navštívili Poludnicu.
A pridal sa aj Dušan, ten tiež nevedel do čoho lezie
Prvá zastávka
Bola neplánovaná. Vlastne bola, ale na začiatku v stredu nie. Jozef sa mi
na túre priznal, že nechcel prísť hneď s „kožuchom na trh“, aby
nevyplašil ostatných potencionálnych účastníkov. Ja som o tom nevedel a
trasu som iniciatívne prekreslil aj o vrch Stupičie. Áno,
to je tá neplánovaná zastávka.
Keška je keška a tak sme všetci poslušne hltali výškové metre na ceste
k tomuto vrcholu. Pred vrcholom sme zažili hotovú džungľu. Predierali sme
sa nízkym porastom. Ak by som bol o kúsok tlstejší, ani tade neprejdem
Ako bonus pred vrcholom nás čakal prudký úsek šmykľavým kamením. Potom
už bola pohoda. Na Stupičí je aj vrcholová kniha, no zápis sme nerobili,
ale nálepka spolku sa už vyníma na vrcholovej trubke. Kúsok opodiaľ od
vrcholu je pekná vyhliadka. Na nej sme chvíľu pobudli, posilnili sa a
zdokumentovali jej krásy Jožovým dronom. Po návšteve nasledoval návrat do
bodu, kde sme opustili zelenú značku na ceste k čerešničke programu.
Druhá zastávka
Pýtate sa neplánovaná? Nie. Nie, lebo keška. Tesne pred nástupom do
stúpania k čerešničke programu nás Jožo odklonil na príjemnú rovinku a
k oddychovému miestu s výhľadmi na Stupičie. Bolo to priam romantické
miesto pre zamilovaných. Drevená lavička s vyznaním lásky a húpačka na
konári stromu. My sme vyznali lásku Dušanovmu červenému vínku a Jožovmu
domácemu pálenému Tie nás tiež adekvátne zahriali 
, tak ako
mladých ľudí vzájomná láska.
Tretia zastávka
To je tá spomínaná čerešnička na torte. Fúúúúúúúú. Dôjsť k tej čerešničke dá námahu. Najprv to začalo pozvoľna, také jemné stúpanie. Ale keď príde stúpanie, po ktorom vám horia lýtka nie je vám všetko jedno. Má to zmysel takto sa trýzniť? Každopádne má. Už vrchol stúpania za to stojí. Volá sa Pod Rohatou a ponúka nádherný výhľad. Ale poďme bližšie k tej vysnívanej čerešničke. Lýtka drzo kričali „to bolo všetko?“. Nie, nebolo. Prudký výšľap na čerešničku, rozumej Rohatú skalu znova rozpálil lýtka a v úplnom závere aj ruky dostali zabrať pri finálnom výstupe po reťaziach k nerezovému krížu na jej vrchole. Zažil som ďalšiu nádheru v mojom živote v priamom prenose. Výhľad z Rohatej skaly je úchvatný. Ďakujem Jožovi, že „prekryl“ môj pôvodný plán týmto. Kríž a domček vrcholovej knihy bol dosť prázdny a tak nálepka nášho spolku sa na ňom nádherne vynímala. Malý počet nálepiek svedčí o tom, že na Rohatú veľa turistov nechodí. Myslím si, že neprávom.
Na Rohatej sa uskutočnila aj milá udalosť spolku PAT a MAT. Slávnostne sme Dúšovi po vyše roku konečne odovzdali certifikát. Dúšo dosiahol na métu 541 km, k čomu mu úprimne gratulujem a želám mu do ďalších kilometrov veľa síl a šťastia.
Na tejto zaujímavej skale sme chvíľu pobudli, posilnili sa a čo to popili
Pre vás všetkých ostatných, ktorí ste tu nemohli z rôznych príčin
byť vám Jožo priniesol pár droních pohľadov či už na fotografiách,
alebo vo videu.
Štvrtá zastávka
Tiež bola neplánovaná. Jožo ju vymyslel za pochodu. Keška na
Suchom vrchu ho nenechala chladným. A my ostatní? Čo už.
Poslušne sme cupitali za ním. Sľuboval nám vyhliadku na vrchole. Tá bola,
ale taká obmedzená. No nikomu okrem mňa sa neráčilo ju využiť ku kochaniu
sa. Záujem bol iba o odlovenie kešky.
Až po odchode zo Suchého vrchu a neskôr pri pohľade do mapy sme zistili, že
to bol prakticky najvyšší bod našej trasy.
Záver
Poslednú časť trasy sme absolvovali po cyklistickom chodníku zvanom Singletrail Kanada. Ako spomínal Jožo, mali sme šťastie, že sme tu boli samy. Táto časť trasy je úplne pohodová. A priam balzamom na oči i myseľ je záverečné klesanie po lúke do Košeckého Podhradia u nás umocneným zapadajúcim slniečkom. K autu sme dorazili už za tmy, príjemne unavení a plní ďalších nezabudnuteľných zážitkov.
Ďakujem všetkým zúčastneným a ďakujem aj Jožovi, že mi svojim prispením umožnil navštíviť Rohatú skalu.