Jozef
Ideme spolu. Zatiaľ iba autom. Roman s Marošom sú už pevne rozhodnutí kadiaľ pôjdu. Nás ostatných odrádza 1 800 výškových metrov. Najmä časť zo Suchého dolu k chate. Preto dáva Ivan do pľacu viacero alternatív. Nestihli sme sa prikloniť ani k jednej z nich a už parkujeme. Nevadí. Ak pôjdeme s Romanom a Marošom na lanovku, zúžime výber! No a hore na hrebeni sa uvidí…
Na hrebeni sme naozaj uvideli. Nádherné počasie a krásy prírody. Kam pôjdeme my ostatní, váhajúci, zostáva stále nejasné. Napriek tomu padá rozhodnutie ísť s Romanom a Marošom na Veľký Kriváň a potom sa uvidí. Tentoraz sa už budeme musieť rozhodnúť.
Roman s Marošom čakajú. Čakajú kým dofotíme, dodronujeme, dopijeme, a konečne sa rozhodneme čo a ako. Nakoniec sa váhavo rozhodujeme ísť opačným smerom. Predsa len tie výškové metre a niektoré časti našich tiel nie sú v úplne ideálnom stave… Roman s Marošom vyrazili. Majú dlhšiu trasu a už nemajú na čo čakať. Naše cesty sa preto rozdelili…
Je čas, aby sme sa pohli aj my. Na vrchol totiž prichádza čoraz viac ľudí. Snáď dolu v Terchovej ich je menej, ako tu hore. Pri stúpaní na Chleb zisťujeme že sem smeruje rovnako veľký dav, ako na Veľký Kriváň. Chvíľu tu zotrváme a ideme ďalej.
Zrazu nás dobieha niekto s veľkým krikom. Žeby medveď? A tu hore? Veď by všetky medvede mali byť dolu v okolí dediny v blízkosti kŕmidiel. Dospelí sa chovajú pokojne, nik neuteká, takže žiaden medveď. To na plné kolo kričí a plače maličké dievčatko. Má unavené nožičky. Nechce ísť ďalej, lebo nevládze. A tu sa stal zázrak. Ivanovi sa stačilo opýtať, či by mu dievčatko nechali, lebo sa mu páči. A zrazu to šlo. Vzduchom leteli chumáče trávy. Až tak dieťa hrabalo, len aby sa dostalo z Ivanovho dosahu. Tentoraz nevládala mamička.
Sme na Poludňovom Grúni. Pomaly naberáme dostatok psychických síl na zostup padákom dolu k chate. Zrazu z vedľa stojacej skupinky sa niekto opýta „Koľko je hodín?“ Odpoveď si už nepamätám, lebo som sa psychicky sústredil na to prázdno podo mnou a za ním na chatu. Odpoveď určite pýtajúceho uspokojila, lebo vyhlásil „tak to stíhame zísť dolu na chatu na kávu a potom späť hore na hrebeň, aby sme mohli ísť lanovkou dolu.“ Asi má niekto svojský zmysel pre humor, alebo kolená v nepomerne lepšom stave.
Slušný sklon a k tomu ako bonus občas blato a vlhko. Ideálna kombinácia na to, aby si človek pri zostupe aj ľahol a na zopár stotín sekundy si odpočinul. A veru sme si aj ľahli. Všetci. Dobrovoľne. Ku kofole pri chate. Do trávy. Lehátka boli totiž obsadené. A slniečko nám priadlo a hrialo a hrialo až tak, že keď som sa uvidel v spätnom zrkadle, zase som bol ako indián…
Dolu k autu sme došli o zopár minút skôr, ako Roman s Marošom ku kompe v Nezbudskej Lúčke. Museli na nás čakať. Ale my sme ich v tom nenechali samotných. Aj my sme čakali… v zápche smerom z Terchovej na Žilinu. Nakoniec sme si cestu trochu okorenili kompou pod Strečnom. Potrebovali sme sa dostať na druhý breh. Tam stojí totiž penzión, v ktorom sme si dali večeru…