Úvod
Vôbec som nečakal takúto „masovku“. Desaťčlennou účasťou sme
vyrovnali rekord z 13. júla 2014, kedy sme v rovnakom počte absolvovali
prechod Priečnym sedlom vo Vysokých Tatrách.
Keď sme s Jožom a Ivanom pripravovali akciu mysleli sme si, že nás pôjde
málo. A keď som iniciatívne akciu vložil na stránku, lebo sa mi páčila,
vtedy to začalo. Začalo to nahlodávať ďalších záujemcov a tí nakoniec
neodolali a bezhlavo sa začali prihlasovať Od 18.8. naskákali na lep
ďalší a od vtedy mi bolo jasné, že to bude výborná akcia.
Chvíľu sa ešte bojovalo o miesto štartu a smer trasy, ale nakoniec
praktickosť zvíťazila. Povedal by som, že ovca zostala celá a aj vlk zostal
sýty. Parkovisko pod Kohútkou bola najlepšia možná voľba.
Nedá mi nespomenúť, že termín akcie určila Lenka a podarilo sa jej to
dokonalo. Ja mám na to jeden výrok z meteorologického žargónu: Lenka
trafila oko hurikánu, pretože v utorok pršalo a pršať malo aj vo štvrtok.
A streda bolo to oko. Ako vieme dnes, všetko sa vyplnilo.
Doprava
Doprava bola bezproblémová. Išli sme na troch autách a zraz bol na
dohodnutom mieste – pred Lidlom v Púchove. Avšak moje auto dorazilo a
sedem minút neskôr, lebo sme sa zastavili na kávu a čaj v Zadarmovciach.
Tam pri káve som stratil pojem o čase a potom sa to už dohnať nedalo
i keď som hnal kone do roztrhania. Dúfam, že ostatným naše krátke
zdržanie navadilo. Keď sme sa zvítali / zoznámili spoločne sme nasadli na
tátoše a poďho na Kohútku.
Vyrážame
Okolie Kohútky ma prekvapilo príjemným prostredím a peknými výhľadmi.
V úvode bolo pred nami mierne stúpaníčko k horskému hotelu Portáš.
Hurááááááá, už po 850 metroch prestávka. Niekto utrúsil, keď sme už
odpočívali na stoličkách vyhrievajúci sa teplým slniečkom a popíjajúci
nápoje, čo keby si spravíme trasu Kohútka – Portáš niekoľko krát po
sebe a hotovo. Tento návrh neprešiel! Zakričal som „poďme darebáci“
vysedávať a vylihovať môžete aj doma A čuduj sa svete. Vyrazili
sme ďalej. Čakal nás zostup do časti zvanej Čertov v Lazoch pod
Makytou.
Kultúrna vložka
Neprešli sme ani 50 metrov a tu zrazu detské ihrisko. Ako šibnutím
čarovného prútika sa z nás niektorých dospelých stali deti. Šmykľavky
nás nenechali chladnými. Niektorí vyskúšali aj detskú lanovú dráhu.
U Amálky to bolo prirodzené, ale keď sa spustil Ivan a mierne si obrúsil
zadok, to už prirodzené nebolo Výsledok z celého harašenia je, že aj
v nás dospelých stále niekde drieme dieťa.
Klesáme dole
Toho, čoho sa obávala Marika, keď ešte pred akciou so mnou telefonovala,
sme okúsili v opačnom smere. Pôvodne sme totižto mali touto časťou
stúpať a teraz sme časťou klesali. No nebolo to také strašné. Miestami
bol terén trochu vlhký a šmykľavý, ale pri potrebnej opatrnosti nikto
nespadol. A nestalo sa tak ani pri preliezaní na chodník spadnutého stromu.
Bez ujmy sme dorazili na Čertov. Tu sa naša skupinka omylom rozdelila. Jedna
skupinka som bol ja a druhá skupinka boli ostatní. No nakoniec sme sa spojili.
Až po vzhliadnutí vložených fotiek z trasy, ktorou omylom išla
početnejšia skupinka som skonštatoval, že zle odbočiť som mal aj ja.
Ukrátil som sa o kochanie sa peknými dreveničkami a vyrezávanými
postavičkami čertov. Preto sa tejto časti hovorí Čertov. Čo už. Aj fotky
vedia potešiť, hlavne keď to niekto zdokumentuje pre ostatných
nezúčastnených. Preto hovorím – foťme, aby sme mali na čo spomínať,
keď už nebudeme môcť chodiť.
Stúpame hore
Začalo to asfaltom. Našťastie ho nebolo veľa. Po sto metroch šup ho do
lesa. Sme vo svojom živle. Po Papajské sedlo pohodička. Hovorím si, dobre
sme to vymysleli, ísť opačný okruh. Ale za „Papajským“ zrazu rovinka
dostala prívlastok naklonená. No nič zaberieme, lebo žiadny eskalátor nie
je po ruke a na Krkostěnu treba dôjsť.
Znova sme sa rozdelili. No teraz nie chybnou odbočkou ale mierou kondičky.
Naša skupinka chvíľu čakala na Krkostěne, ale ostatní nikde. Zrazu zvoní
telefón – volá mi Ivan a pýta sa. Kde ste? Hovorím – no tu hore na
hrebeni a on – mi sme už na vyhliadke. Ony nás predbehli a tak vyrážame
za nimi. Spojili sme sa na vyhliadke. Chvíľu sme tu pobudli lebo –
čučoriedky, lebo – keška, lebo – oddych, lebo – dron, lebo –
lebo. Všetko sme vykonali čo sme chceli? Vykonali! Tak
pokračujeme ďalej.
Ideme rovinkou
Áno. Dá sa povedať rovinka, lebo tak mi pripadal tento nenáročný
hrebienok, ktorý viedol až tesne pod horský hotel Kohútka. Ísť po ňom
bolo veľmi príjemne. Občas vykukli krásne výhľady, ktoré nás k danému
miestu prikovali v nemom úžase a vtedy som si povedal – Javorníky sú
nádherné pohorie. Na poslednej vyhliadke už vykukol spomínaný horský
hotel. Les sa s nami rozlúčil a otvoril sa nám lúčny priestor
s posledným kopčekom, na ktorom trónil horský hotel Kohútka. Pred očami
sa mi zjavila fatamorgána. Uvidel som kofolu ale hlavne borůvkové knedlíky,
ktoré kričali „zjedz si nás, zjedz“. Pretriem si oči a nič. Kofola a
knedlíky zmizli. Už len posledný kopček a odmena príde a aj prišla.
Odmena
Všetci sme zapadli do útrob knedlíkovej chalúpky. Museli sme, lebo vonku
nebolo miesto, no nám to nevadilo, boli sme spolu. Prišla čašníčka,
našťastie s propiskou. Ale aj tak jej to nebolo nič platné, lebo zabudla na
moje borůvkové knedlíky – proste trapas. Každý si dal podľa chuti.
Niekto to, iný ono. To –
rozumej polievka, ono – rozumej borůvkové knedlíky alebo
Valašský frgál. A ešte bolo onéééé.
Onéééé – roumej pivo, kofola, džús alebo kávička.
Keď som dojedol tie zabudnuté knedlíky a Dušan dopil doobjednané pivko
vyrazili sme. Autá neboli ďaleko, čo bola výhoda a tak sme v pohodičke
doputovali do cieľa na parkovisko.
Záver
Som veľmi rád, že som sa zúčastnil tejto našej akcie v tak prekrásnom
prostredí. Bonusom pre mňa bola výborná partia, ktorá mi dala za pravdu,
že keď sa zíde veľa skvelých príjemných ľudí naladených na rovnakú
nôtu, tak je život hneď krajší a príjemnejší.
Ďakujem všetkým za účasť. Ďakujem za nadobudnuté skvelé zážitky,
ktoré vyvolajú vo mne spomienky na dlhú dobu. Ďakujem Pánu Bohu za túto
príležitosť.
Ďakujem aj Lenke, že svojou prítomnosťou na Slovensku vyvolala túto pre
mňa nezabudnuteľnú akciu. Lenka – prajem Ti veľa šťastia a zdravia a
drž sa nám v tom Česku. Nezabudni pozdravovať aj Doda.