Detail akcie Cesta hrdinov SNP na východe #3 / Košice Čermeľ - Kysak

Znova je ráno

Opäť vstávame o pól siedmej. Sme nútení, lebo nás tlačí čas. Rýchlik z Kysaku, ktorý má odchod o 16.11 hod. musíme bezpodmienečne stihnúť. Ďalší vlak ide až o polnoci a veru dovtedy sa nám čakať nechce. Preto niektorí z nás ani neabsolvujú raňajky. Ja osobne som sa včera na večeri tak najedol, že som skoro praskol. Preto som si povedal, že jesť budem až o jedenástej a tak aspoň čiastočne odčiním to obžerstvo, ktoré som včera spáchal.
Opraty organizácie dopravy zobral pevne do rúk Michal. Zažiť dopravu z minulého dňa, by malo pre nás fatálne následky. Schádzame teda po schodoch dole na recepciu, odovzdávame kľúče a dávame zbohom hotelu Rokoko. Onedlho sme na autobusovej zastávke a po jednom prestupe už vystupujeme na Čermeli.

Vyrážame

Od rázcestníka, kde sme minulý deň skončili je to iba cez cestu a sme na červenej. Úvod je okamžite do kopca a po asfalte. Nepáči sa nám to, ale vybrať si nemôžme. Chvalabohu po kilometri schádzame z asfaltky a odteraz nás čaká iba príjemná mäkká turistická cestička.

Prvá zastávka

Než sme k nej prišli stalo sa.
Keď sme opustili chatovú oblasť nad Košicami vyšli sme na lúky. Tu sa do nás okamžite oprelo slniečko, ale zatiaľ sme to nevnímali, lebo nás zamestnávali pekné výhľady na Košice, okolie a aj na vyhliadkovú vežu nad Košicami Hradovú.
Posledný asfalt na začiatku sme ešte zažili za pochodu obcou Kavečany. Za Kavečanmi šliapajúc už po príjemnejšej cestičke vykukla na obzore chata Hrešná, kde malo byť naše prvé zastavenie. Áno malo byť a nebolo. Totižto chata bola zatvorená. Jej otváracia doba je až od 12.00 hod. – to je proste strašné. My turisti a kopec ďalších, ktorých sme na chate stretli sa nemohli občerstviť – to je neprípustné. Je naozaj netaktické, aby sa chata otvárala až tak neskoro. Znechutení sme pokračovali ďalej.
Tí turisti, ktorých sme tu stretli a ktorí išli odteraz našim smerom boli pútnici, ktorí smerovali do Levoče na Sviatok sv. Cyrila a Metoda. Až po Prielohy sme išli nedobrovoľne na chvoste pútnikov. Kvôli úzkemu chodníku ich nebolo možné predbehnúť. Až na spomínanom mieste sa nám cesta otvorila a my sme kopli do koní.

Medzi-zastávka

Spravil som si ju iba ja sám.
Kým sme prišli k najzaujímavej­šiemu miestu trasy, stretol som ďalších dvoch SNP-éčkarov, začínajúcich na Dukle. Bol to opäť milí párik Martinka a Peťo. Boli na ceste už asi šiesty či siedmi deň. Chvíľu sme sa spolu rozprávali a nakoniec som ich bez odporu prehovoril na spoločnú fotografiu. Martinka mi spomenula, že každý deň dáva na svoj Youtube kanál videa z každého prejdeného dňa. Doma som si ich so zvedavosti pozrel. Kto chce môže pozrieť tiež.

Druhá zastávka

Bola najkrajšia z celého dňa. Obísť tak nádherné miesto by bolo nerozumné. Pred sebou sme mali už len tretinu naplánovanej cesty a kopec času a tak sme sa tu zastavili a spravili si dlhšiu zastávku. Tou zastávkou bola JÁNOŠÍKOVA BAŠTA a jej prenádherná vyhliadka. Pobudli sme tu možno aj pól hodinu. Najedli sa, napili sa, pokochali sa výhľadmi a nechali oddýchnuť aj nohám. Počas prestávky sme zistili, že v Kysaku stihneme rýchlik aj o 14.11 hod. Tak dobre sa nám šliapalo, že sme si riadne nadbehli.
Počas pobytu na Jánošíkovej bašte začal intenzívnejšie fúkať vietor a od severu približovať tmavý, veľký mrak. Počas trasy malo spŕchnuť práve v tomto čase, ale nič tomu nenasvedčovalo, až teraz. A tak, keď padla dvanásta hodina vyštartovali sme na posledný úsek trasy. Čakal nás už iba zostup do Kysaku – nič strašné.

Ideme do cieľa

Asi po 1.5 kilometri sme dorazili k prvým obydliam civilizovaného sveta. Bola to miestna chatová oblasť, kde nás posledný krát privítala asfaltka. Na chvíľu ju prerušila príjemná trávnatá plocha, ktorá bola domovom poslednej studničky na trase. S vďakou sme využili jej chladivú vodu na osvieženie a zahasenie smädu. Kým sme dorazili k poslednému rázcestníku našej trasy v Kysaku a potom na železničnú stanicu, údiv v nás vyvolal múr jedného domu, na ktorom je vyobrazenie celej trasy Cesty hrdinov SNP. Presnejšie jej významných výškových bodov s hodnotami nadmorskej výšky. Neskutočne dobrý nápad. Pri pohľade na túto „mapu – cestu“ sme s hrôzou zistili, akú malú časť z celej cesty sme my počas týchto troch dní prešli. Preto si dovolím poznamenať, že patrí obdiv všetkým SNP-éčkarom, ktorí celú trasu prejdú. A je jedno ktorým smerom, či zo západu na východ, alebo z východu na západ. Ešte raz. Klobúk dole pred nimi. No my sme rady aj za to, čo sme mohli prejsť.

Záver

Nakoniec sme ten rýchlik v Kysaku o 14.11 hod. stihli. Bol to príjemný bonus pre nás.

Tieto tri dni prežité na východe v lone prekrásnej prírody slovenských hôr bol zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem.
Ďakujem Jozefovi a ďakujem Mišovi za skvelé prežité tri dni na SNP-éčke. Ste skvelá partia a keď budem môcť s vami ísť, vždy pôjdem. Už teraz sa teším na ďalšie výjazdy na východ našej krajiny a ukrajovanie z ďalších kilometrov Cesty hrdinov SNP.

Chcem poďakovať Pánu Bohu, ktorý vyslyšal moje každodenné modlitby za to, aby sa nám nič nestalo a aby sme mali vždy dobré počasie.

Ďakujem a dovidenia nabudúce.

A stihneme my vôbec vlak?

Dnešná akcia nám má priniesť odpoveď na otázku „Ktorý vlak stihneme?“ V hre sú tri možnosti. Vlak s odchodom z Kysaku o 14:11 hod., o 16:11 hod., a o 23:neviem koľko hod.. Tak toto nie! Žiadne dvadsaťtri a voľačo. To aby som o piatej ráno prišiel domov? Všetci láskavo zabudnite! Preto navrhujem, aby sme vyrazili s dvojhodinovou rezervou a pokúsili sa stihnúť vlak o 16:11 hod.. Môj návrh je jednohlasne schválený. Chalani neváhali. Videli ma totiž predchádzajúce dva dni v akcii.

Zo začiatku to ide. Len nechápem, čo sa to deje. Už sme mali dávno byť v Čiernej hore a tu je samá lúka. Kde sú stromy? Prečo tú horu nazvali „Čiernou?“ Asi stromy vyrúbali. Možno kedysi dávno… Predsa len, táto strana je najbližšie ku Košiciam. Na obzore chata a za ňou už dávno sľubovaná Čierna hora. Už to začína byť znovu na poriadku.

Znovu to nie je na poriadku. Chata síce na tom mieste stojí, aj plno ľudí tu je… ale chatára niet. Otvára sa až o 12-tej. No nič. Ideme ďalej. Lenže od chaty už postupujeme v húfe. Dostali sme sa medzi nejakých pútnikov. Jeden nesie kríž, dvaja idú bosí… ostatní idú… kam vlastne? S jedným sa dávam do reči a zisťujem, že idú od katedrály z Košíc do Levoče. „Do Levoče?“ čudujem sa. „A to je koľko kilometrov?“ pýtam sa. Zdá sa mi totiž, že Levoča je od Košíc pomerne ďaleko. Vraj 80 km. „Takže idete na tri dni?“ „Nie, na dva. V polovici trasy prespíme.“

Nikde sa nezdržujeme. Tentoraz aj ja zdržujem málo. Sám sa tomu čudujem, ako je to možné. Prichádzame na skalnú vyhliadku „Jánošíkova bašta“. Pohľad na hodinky nás nepoteší. Teda potešil, ale aj trochu spôsobil problém. My už máme kúpené lístky na vlak o 16:11 hod. Lenže do Kysaku dorazíme o dobrú hodinu skôr, ako pôjde predchádzajúci vlak s odchodom o 14:11 hod. Zdržujeme, lebo aj búrka, ktorá sem mala prísť o dvanástej, si dáva načas. Znovu máme šťastie a búrka sa omeškala.

Niektorí z nás si Jánošíkovu baštu vychutnávajú „dole bez“. Takto, aby nedochádzalo k omylom, vyzuli sme si topánky a ponožky. Nech si nohy trochu odpočinú. Prichádza dvanásta hodina a my stále na Jánošíkovej bašte. Zdvihol sa trochu vietor. Je studený. To býva predzvesť zmeny počasia. Pomaly sa obúvame a vyrážame.

Predpoklad sa v Kysaku naplnil. Máme asi hodinu do odchodu skoršieho vlaku. Čo teraz? Čakať na stanici tri hodiny sa nám nechce. Vincenta poverujeme vyjednávaním. Pokúsi sa vymeniť lístky na vlak o 16:11 hod. za lístky na vlak o 14:11 hod. Vincent je úspešný. Nebolo to jednoduché, ale dokázal to…