Jozef
A je to tu. Prvé keškobranie nášho turistického spolku. A vzhľadom na účasť, veľmi úspešné. Zúčastnili sa ho všetci aktívni keškári nášho spolku. Všetci dvaja, Ivan a ja. Takú bohatú účasť hneď na prvý krát som ani nečakal. No, niekedy je život plný prekvapení…
Tentoraz nás čaká viac kešiek ako je bežné na turistickej akcii. Proste ich bude viac ako 5 – 7 kúskov. Nebudem napínať, bude to dvojciferné číslo. Nie, k číslu 99 sa nepriblížime. Nezobrali sme si čelovky a navyše… vieme sa ovládať. Aj keď to niekedy tak nevyzerá. A niekedy to tak ani nie je.
Zo začiatku sa motáme. Nie, ešte nehľadáme kešku. Motáme sa autom po ceste III. triedy č. 1877. Našťastie nie je dlhá. Má niečo cez 7 kilometrov. Potrebujeme totiž niekde zaparkovať. Prieskum z pohodlia obývačky, sediac za počítačom prostredníctvom google street view nie je zlý…, len občas šofér na mieste zistí, ž sa tam jeho auto nezmestí. No, zmestilo by sa, len by trochu trčalo.
Niekto si povie „No a čo?“ Aj tak sa dá k tomu pristupovať. Len aby sa potom nenašiel iný šofér, ktorý si povie tiež „No a čo?“. Len pri trochu inej príležitosti. Keď mu to nevydá a nechtiac si berie zo sebou spätné zrkadlo z nášho auta alebo otestuje odolnosť laku na ňom… Občas to chce aj trochu predvídavosti. Najmä v dnešnej dobe.
Úspešne sme zaparkovali v blízkosti jedného osamoteného domu. Nie sme tam sami. Vo „dvore“ stoja ďalšie štyri osobné autá. No, v blízkosti… presnejšie dostatočne vzdialení od ceduľky s nápisom „Súkromný pozemok“. Boli sme ohľaduplní. Nezavadziame šoférom z domu, ani traktoristom na poľnej ceste.
Pôvodne sme prvých zopár stovák metrov nemali ísť po značke. Ale ideme. Je to veľmi netradičná značka. A značkár asi nebol nadšený, keď mu došla farba. Totiž, to nebola farba, ale olej. Z auta. Asi niekde chytil olejovú vaňu. A celkom úspešne. Značka je miestami široká aj na pol dlane. Po prejdení prvých 200 – 300 metrov mal stále dostatok oleja na značenie… Ako ďaleko mu olej vydržal už nezisťujeme. Odbočujeme totiž na inú netradičnú značku. Už sme totiž na mieste, kadiaľ kedysi viedla úzkorozchodná lesná železnica. Trasa je označená štítkami s obrázkom železničky.
Kraj je to pekný. Les striedajú lúky, ktoré poskytujú výhľady. Občas odbočíme aj bokom kvôli keškám. Násyp miestami vidieť dodnes. Na mnohých miestach mu neuškodili ani autá, ktoré vystriedali parný rušeň s vagónmi plnými dreva. Žiadne vyjazdené koľaje od áut, ako na iných lesných cestách. Mostov tu bolo viacero. My sme dnes videli väčšinou len viac, alebo menej zachované mostné piliere. Výnimkou bol jeden „zrekonštruovaný“ most pre peších alebo cyklistov, ktorý nám urobil veľkú radosť. Ivan si zaspomínal na staré časy, kedy ho keškovanie bavilo. Lebo sa darilo. Až po určitú kešku. Ste v lese. Ukazuje vám to na miesto. Pomôcka je – dutina v strome. Ste šťastní, lebo naozaj je v strome dutina. A v nej… všetko možné, len keška nie. Nevadí. Veď to málokedy ukazuje s presnosťou na meter. Rozširujete okruh pátrania na desať metrov okolo. Dutín viacero, a nič.
Rozširujete okruh na dvadsať metrov. Občas sa takáto nepresnosť stane. Dutín požehnane, výsledok po možno polhodine rovnaký. Už zvažujete rozšíriť okruh pátrania aj do okolitých krajín. Keď však zbadáte to množstvo stromov okolo… prechádza vás chuť. A práve v tento moment si Ivan spomenul, prečo sa v poslednej dobe z neho stal vlažnejší keškár. Kešku sme nakoniec našli. Náš nový rekord nepresnosti. Vzdialenosť od bodu navádzania sa zastavila na 43 metroch.
Slniečko sa začína pomaly naklánať k obzoru. Nebudeme to preťahovať. Stačilo. Dnes sme odlovili 17 kúskov na 18-tich kilometroch. Bolo to trochu náročné. Turista si sadne a odpočinie. My nie. My sa motáme okolo a hľadáme kešky. Takže sme stále na nohách. Nevadí. Aspoň sme boli na čerstvom vzduchu. Je čas ísť k autu. Našťastie nie sme od neho ďaleko.
Blížime sa k osamotenému domu. Už z diaľky počuť vrešťať uhlovú brúsku. Rozmýšľame, „Má naše auto ešte kolesá? Brúsia s uhlovou brúskou VIN číslo na motore a na karosérii?“ Našťastie sa naše obavy tentoraz ukázali ako neopodstatnené…