Vinco
Plánovanie akcie
Akciu naplánoval Jozef. Jeho túžba zažiť ešte tohto roku na túre sneh
bola enormná. No jej rodenie nebolo bezproblémové. Keď mi na začiatku
minulého týždňa pri rozhovore spomenul Strážov okamžite som súhlasil.
Ale…
Potom Strážov zavrhol a začal niečo splietať o vrchu Benát, a že by sme
išli na túru aj s Miriam. Úprimne, potešil som sa tiež.
Pomyslel som si „Konečne uvidím aspoň jednu z našich
kvetiniek“. Veď strácal som už nádej, či v našom spolku sú
nejaké ženy. Keby do databázy občas nehodila akciu naša veľvyslankyňa
Lenka, aj by som uveril, že v našom spolku žien niet.
Ale…
Nakoniec sa všetko otočilo a plán navštíviť Strážov opäť vyplával na
povrch. Aké boli moje pocity? Aj smútok, že znova neuvidím našu kvetinku,
aj radosť, že si budem môcť opäť zopakovať Strážov. Tak ako tak, na
túru sa pôjde a to je hlavné. Spomienky z marca 2016, keď sme na ňom boli
spolu s Romanom sa akosi začali vytrácať. A bolo dobré,
že sme si ich chceli a mohli obnoviť.
Ale…
Musím aj spomenúť, že pôvodne mal ísť s nami aj Ivan.
Ten bol celý rozradostený, že bude môcť niekam ísť a Strážov mu tiež
urobil radosť. No objektívne príčiny spôsobili, že Ivan musel účasť
z akcie odvolať. Boli sme teda dvaja. Starí dvaja parťáci.
Doprava
Ja som sa mojim autom iba tradične dopravil pred Tesco v Piešťanoch. Dopravu do Zliechova zabezpečil Jozef, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Na mieste sme boli približne za hodinu, len to parkovanie bolo krkolomné. No spoločne s Jozefom sme to akosi vyriešili najjednoduchším spôsobom. Mohli sme vyraziť.
Vyrazili sme
Prvá zastávka
Prvá bola po pár stovkách metrov za dedinou, ešte než sme vstúpili do jamy levovej. A prečo bola? Lebo každá akcia musí začať štartovacou procedúrou Čo by to bolo za akciu? Tejto funkcie sa zhostil „dvorný štartovač“ Jozef. Mnohí by namietali, že ním je Roman, ale to by musel na akcii byť. A navyše, ja by som skôr povedal, že Roman je pravý „vrcholový nalievač“. Keď ide on na akciu, môžete si byť istý, že túto čestnú funkciu si s grandióznosťou a noblesou zastane. Už veľa krát ma priviedol do údivu, svojou kvalitou, ktorá je priam neprekonateľná. Jozef vytiahol jeho už legendárnu zázvorovicu, ktorá opäť splnila ten najvyšší punc kvality. Jozef ďakujem za zážitok.
Druhá zastávka
Bola až na vrchole Strážova. Samozrejme ak nepočítam, krátke zastávky v Sedle pod Strážovom a na Lúke pod Strážovom. Za zastávky nepovažujem ani zdvíhania sa po pádoch na šmykľavom snehu a ľade. To nestojí za reč. Hoci bola jedna zastávka po Jožovom páde o niečo dlhšia, ale to len vďaka dokumentovaniu incidentu. Tento moment mal aj humorný podtón. V mieste, kde sme s Jožom postupovali a kde Jožo s noblesou padol, sme neboli samy. Za nami šli dvaja chlapi. Keď videli, že padnutého Joža natáčam a fotím a nepomáham mu, veľmi sa čudovali. Ale po vysvetlení, ako to v našom spolku pri takýchto situáciách chodí, a že dokumentovanie je prvoradé začali sa rehotať a všetko pochopili. Čo by na to povedala komisia pre evidenciu a hodnotenie pádov, keby sme nepredložili dokumentačný materiál? Predseda tejto komisie Ivana by nám to neodpustila
A teraz sa dostávame k druhej zastávke.
Slávnostne sme vystúpili na Strážov. Neskutočne nádherné počasie a
impozantné výhľady nás prikovali na vrchol asi na trištvrte až hodinu.
Priestor vrcholu je rozsiahly a my sme si ho chceli naplno užiť. Jozef si
zároveň splnil sen a odlovil jednu kešku. Navštívili sme aj takú bočnú
vyhliadku, ktorá vedie po skalnatom vrchole.
Pobyt nám predĺžil najmä rozhovor s trojicou zaujímavých turistov (dve
ženy a chlap). Chlap 51. ročník bol hlavným hovorcom skupinky. Jeho
rozprávanie bolo poznačené značnými skúsenosťami a znalosťou okolitých
pohorí. Má za sebou množstvo kilometrov v nohách a jeho spoločníčky
tiež nepatrili medzi ženy gaučane. Príjemne sa s nimi rozprávalo a na
koniec nepohrdli spoločnou fotografiou.
Skupinka mladých ľudí, ktorá časť nášho výstupu išla s nami, nám
tiež predĺžila pobyt. Počas výstupu som im totižto spomenul, že na vrchol
„vlečiem záťaž“ v podobe ruského piva Жигули, a
že keď sa na vrchu stretneme, tak im pivo ponúknem na ochutnávku. A tak aj
bolo. Škoda len, že pivo nadmerne penilo a musel som ho pomaly rozlievať. Ale
o to sme sa dlhšie rozprávali.
Keď sme na vrchole „povymetali“ všetky kúty pohli sme sa
s Jožom ďalej.
Cesta k tretej zastávke
Musím ju spomenúť, lebo bola zaujímavá. O čo vlastne išlo? O internú súťaž v počte pádov na šmykľavom a zasneženom povrchu počas klesania do Sedla pod Strážovom. Túto súťaž som jednoznačne vyhral ja v pomere 5:1. Hodnotiacu komisiu však zarmútim. Jožovi sa nepodarilo ani jeden pád zdokumentovať. Dúfam, že predseda i členovia hodnotiacej komisie vyvodia z neplnenia funkčných povinností adekvátne postihy.
Tretia zastávka
Bola a musela byť pri Medvedej skale. Jednak neďaleko od nej sa nachádza
Horný Strážovský vodopád. Neďaleko od rázcestníka je aj zaujímavá
vyhliadka. No hlavne sa tu nachádzala keška, ktorú chcel Jozef
bezpodmienečne odloviť. K jej nálezu som mu pomohol aj ja. No dúfam, že si
čistokrvní keškári hneď nebudú myslieť, že chcem vstúpiť do ich
radov.
Miesta, ktoré som vám tu opísal sme si riadne prezreli a musím povedať, že
boli zaujímavé a hodné obdivu.
Štvrtá zastávka
Nemohli sme ju vynechať. Zastávkou bol vrch Sokolie. Vrch ale nebol
zadarmo. Stúpa sa k nemu prakticky od nuly, od Červíkovej chaty. A práve
na tomto výživnom stupáčiku som si intenzívne spomenul na túru z marca
2016, kedy mňa s Jožom sem doviedol Roman a poriadne “vyžmýkal”.
Vykúpením bolo sedlo pod Sokolím. Pre mňa vtedy v marci, no dnes som bol
v pohode. Moje intenzívne tohtoročné túry pozitívne vylepšili moju
kondičku, a tak som so stúpaním nemal žiadne problémy. Ako to pôsobilo na
Joža musíte sa spýtať jeho.
Od sedla na Sokolie bola pohodička. Ťažkosti nám robili iba popadané
konáre, ktoré boli dôsledkom asi nejakej veternej smršte. Nádherné a
neskutočné výhľady zo Sokolieho určite za tu námahu stály. Na Sokolie po
nás prišiel aj mladý, príjemný pár, s ktorým sme sa ochotne pustili do
reči. Spolu sme kladne zhodnotili deň, počasie a výhľady zo Sokolieho a
samozrejme aj pozitívne pôsobenie turistiky a chodenia do prírody na ľudský
organizmus. Samozrejme, že bola aj spoločná fotografia. Po malej prestávke a
občerstvení a po odlovení poslednej štvrtej kešky sme sa pohli ďalej.
Záver
Po trmácaní sa po polámaných konároch a po chodníku, ktorý sme len
tušili kde sa nachádza, sme sa opäť dostali do sedla pod Sokolím. Tu nám
zelená značka ukázala správny smer do Zliechova a my sme ju ochotne
sledovali až do cieľa. Posledná časť vedie po veľmi miernom svahu a
s krásnym výhľadom na Strážov. Tieto záverečné chvíle akcie sme si
naplno užili.
K autu sme dorazili spokojní, s hodnotnými zážitkami a s veľmi
príjemným pocitom a utvrdením, že bolo správne rozhodnutie dnes absolvovať
túto turistickú akciu.
Ďakujem Jožovi za nezabudnuteľnú spoločnosť. Na akcie chodím s Tebou Jozef veľmi rád a dúfam, že ešte dlho budeme môcť na turistické akcie spolu chodiť.