Detail akcie Zasnežený Strážov a Sokolie

Plánovanie akcie

Akciu naplánoval Jozef. Jeho túžba zažiť ešte tohto roku na túre sneh bola enormná. No jej rodenie nebolo bezproblémové. Keď mi na začiatku minulého týždňa pri rozhovore spomenul Strážov okamžite som súhlasil.
Ale…
Potom Strážov zavrhol a začal niečo splietať o vrchu Benát, a že by sme išli na túru aj s Miriam. Úprimne, potešil som sa tiež. Pomyslel som si „Konečne uvidím aspoň jednu z našich kvetiniek“. Veď strácal som už nádej, či v našom spolku sú nejaké ženy. Keby do databázy občas nehodila akciu naša veľvyslankyňa Lenka, aj by som uveril, že v našom spolku žien niet.
Ale…
Nakoniec sa všetko otočilo a plán navštíviť Strážov opäť vyplával na povrch. Aké boli moje pocity? Aj smútok, že znova neuvidím našu kvetinku, aj radosť, že si budem môcť opäť zopakovať Strážov. Tak ako tak, na túru sa pôjde a to je hlavné. Spomienky z marca 2016, keď sme na ňom boli spolu s Romanom sa akosi začali vytrácať. A bolo dobré, že sme si ich chceli a mohli obnoviť.
Ale…
Musím aj spomenúť, že pôvodne mal ísť s nami aj Ivan. Ten bol celý rozradostený, že bude môcť niekam ísť a Strážov mu tiež urobil radosť. No objektívne príčiny spôsobili, že Ivan musel účasť z akcie odvolať. Boli sme teda dvaja. Starí dvaja parťáci.

Doprava

Ja som sa mojim autom iba tradične dopravil pred Tesco v Piešťanoch. Dopravu do Zliechova zabezpečil Jozef, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Na mieste sme boli približne za hodinu, len to parkovanie bolo krkolomné. No spoločne s Jozefom sme to akosi vyriešili najjednoduchším spôsobom. Mohli sme vyraziť.

Vyrazili sme

Prvá zastávka

Prvá bola po pár stovkách metrov za dedinou, ešte než sme vstúpili do jamy levovej. A prečo bola? Lebo každá akcia musí začať štartovacou procedúrou Čo by to bolo za akciu? Tejto funkcie sa zhostil „dvorný štartovač“ Jozef. Mnohí by namietali, že ním je Roman, ale to by musel na akcii byť. A navyše, ja by som skôr povedal, že Roman je pravý „vrcholový nalievač“. Keď ide on na akciu, môžete si byť istý, že túto čestnú funkciu si s grandióznosťou a noblesou zastane. Už veľa krát ma priviedol do údivu, svojou kvalitou, ktorá je priam neprekonateľná. Jozef vytiahol jeho už legendárnu zázvorovicu, ktorá opäť splnila ten najvyšší punc kvality. Jozef ďakujem za zážitok.

Druhá zastávka

Bola až na vrchole Strážova. Samozrejme ak nepočítam, krátke zastávky v Sedle pod Strážovom a na Lúke pod Strážovom. Za zastávky nepovažujem ani zdvíhania sa po pádoch na šmykľavom snehu a ľade. To nestojí za reč. Hoci bola jedna zastávka po Jožovom páde o niečo dlhšia, ale to len vďaka dokumentovaniu incidentu. Tento moment mal aj humorný podtón. V mieste, kde sme s Jožom postupovali a kde Jožo s noblesou padol, sme neboli samy. Za nami šli dvaja chlapi. Keď videli, že padnutého Joža natáčam a fotím a nepomáham mu, veľmi sa čudovali. Ale po vysvetlení, ako to v našom spolku pri takýchto situáciách chodí, a že dokumentovanie je prvoradé začali sa rehotať a všetko pochopili. Čo by na to povedala komisia pre evidenciu a hodnotenie pádov, keby sme nepredložili dokumentačný materiál? Predseda tejto komisie Ivana by nám to neodpustila  

A teraz sa dostávame k druhej zastávke.

Slávnostne sme vystúpili na Strážov. Neskutočne nádherné počasie a impozantné výhľady nás prikovali na vrchol asi na trištvrte až hodinu. Priestor vrcholu je rozsiahly a my sme si ho chceli naplno užiť. Jozef si zároveň splnil sen a odlovil jednu kešku. Navštívili sme aj takú bočnú vyhliadku, ktorá vedie po skalnatom vrchole.
Pobyt nám predĺžil najmä rozhovor s trojicou zaujímavých turistov (dve ženy a chlap). Chlap 51. ročník bol hlavným hovorcom skupinky. Jeho rozprávanie bolo poznačené značnými skúsenosťami a znalosťou okolitých pohorí. Má za sebou množstvo kilometrov v nohách a jeho spoločníčky tiež nepatrili medzi ženy gaučane. Príjemne sa s nimi rozprávalo a na koniec nepohrdli spoločnou fotografiou.
Skupinka mladých ľudí, ktorá časť nášho výstupu išla s nami, nám tiež predĺžila pobyt. Počas výstupu som im totižto spomenul, že na vrchol „vlečiem záťaž“ v podobe ruského piva Жигули, a že keď sa na vrchu stretneme, tak im pivo ponúknem na ochutnávku. A tak aj bolo. Škoda len, že pivo nadmerne penilo a musel som ho pomaly rozlievať. Ale o to sme sa dlhšie rozprávali.
Keď sme na vrchole „povymetali“ všetky kúty pohli sme sa s Jožom ďalej.

Cesta k tretej zastávke

Musím ju spomenúť, lebo bola zaujímavá. O čo vlastne išlo? O internú súťaž v počte pádov na šmykľavom a zasneženom povrchu počas klesania do Sedla pod Strážovom. Túto súťaž som jednoznačne vyhral ja v pomere 5:1. Hodnotiacu komisiu však zarmútim. Jožovi sa nepodarilo ani jeden pád zdokumentovať. Dúfam, že predseda i členovia hodnotiacej komisie vyvodia z neplnenia funkčných povinností adekvátne postihy.

Tretia zastávka

Bola a musela byť pri Medvedej skale. Jednak neďaleko od nej sa nachádza Horný Strážovský vodopád. Neďaleko od rázcestníka je aj zaujímavá vyhliadka. No hlavne sa tu nachádzala keška, ktorú chcel Jozef bezpodmienečne odloviť. K jej nálezu som mu pomohol aj ja. No dúfam, že si čistokrvní keškári hneď nebudú myslieť, že chcem vstúpiť do ich radov.
Miesta, ktoré som vám tu opísal sme si riadne prezreli a musím povedať, že boli zaujímavé a hodné obdivu.

Štvrtá zastávka

Nemohli sme ju vynechať. Zastávkou bol vrch Sokolie. Vrch ale nebol zadarmo. Stúpa sa k nemu prakticky od nuly, od Červíkovej chaty. A práve na tomto výživnom stupáčiku som si intenzívne spomenul na túru z marca 2016, kedy mňa s Jožom sem doviedol Roman a poriadne “vyžmýkal”. Vykúpením bolo sedlo pod Sokolím. Pre mňa vtedy v marci, no dnes som bol v pohode. Moje intenzívne tohtoročné túry pozitívne vylepšili moju kondičku, a tak som so stúpaním nemal žiadne problémy. Ako to pôsobilo na Joža musíte sa spýtať jeho.
Od sedla na Sokolie bola pohodička. Ťažkosti nám robili iba popadané konáre, ktoré boli dôsledkom asi nejakej veternej smršte. Nádherné a neskutočné výhľady zo Sokolieho určite za tu námahu stály. Na Sokolie po nás prišiel aj mladý, príjemný pár, s ktorým sme sa ochotne pustili do reči. Spolu sme kladne zhodnotili deň, počasie a výhľady zo Sokolieho a samozrejme aj pozitívne pôsobenie turistiky a chodenia do prírody na ľudský organizmus. Samozrejme, že bola aj spoločná fotografia. Po malej prestávke a občerstvení a po odlovení poslednej štvrtej kešky sme sa pohli ďalej.

Záver

Po trmácaní sa po polámaných konároch a po chodníku, ktorý sme len tušili kde sa nachádza, sme sa opäť dostali do sedla pod Sokolím. Tu nám zelená značka ukázala správny smer do Zliechova a my sme ju ochotne sledovali až do cieľa. Posledná časť vedie po veľmi miernom svahu a s krásnym výhľadom na Strážov. Tieto záverečné chvíle akcie sme si naplno užili.
K autu sme dorazili spokojní, s hodnotnými zážitkami a s veľmi príjemným pocitom a utvrdením, že bolo správne rozhodnutie dnes absolvovať túto turistickú akciu.

Ďakujem Jožovi za nezabudnuteľnú spoločnosť. Na akcie chodím s Tebou Jozef veľmi rád a dúfam, že ešte dlho budeme môcť na turistické akcie spolu chodiť.

Plán je jasný. Zaparkujeme na konci dediny. Lenže dopadol ako mnoho plánov pred ním a obávam sa, že aj mnoho po ňom. Nie že by sme ten správny koniec dediny nenašli. Našli sme ho, veru našli, ale úzky. Veľmi úzky. Až tak, že Vincent cítil potrebu vysadnúť z auta a ukazovať mi, pokiaľ môžem pri otáčaní sa cúvať. Chvíľami som čakal vetu „A teraz vystúp a poď sa pozrieť čo si porobil.“ Tieto slová však našťastie nezazneli. Zlyhal plán A a preto sme rýchlo vymysleli nový plán. Plán B. Vlastne ani nebolo moc čo vymýšľať. Zaparkovali sme tam, kde sa dalo a kde sme nezavadzali. Čiže rovno uprostred dediny, kúsok od obchodu a autobusovej zastávky.

Obchádzame skupinku mužov v dedine. Zrazu začujeme „za dve hodiny ste tam.“ Reagujeme prekvapeným „Čože?“ Chlapík ani brvou nepohne a pokračuje „idete na Strážov, cesta tam trvá dve hodiny.“ A potom sa usmeje. Odhadol nás hneď na prvý pohľad. Zhovorčivý bol. Ešte nám aj povedal, kde začína rásť medvedí cesnak. Naši predkovia si túto rastlinu vážili. Bol to pre nich hotový poklad. A nie len pre nich. Aj pre medvede. Možno práve preto sa volá medvedí. Po zime potrebuje každý vitamíny.

Dávame s Vincentom hlavy dokopy a snažíme si spomenúť na cestu na Strážov. Na jediné, na čo si spomenieme je, že je to stupák. Pamätali sme si naozaj dobre. Ale to nám nevadí. Preto sme tu. A ešte aj kvôli snehu. Zo začiatku to ale vyzerá, že veľa snehu nebude. Vlastne uvidíme iba kde tu jeho pozostatky. Možno. Keď budeme dobre hľadať.

Zrazu to príde. Síce iba poprašok, ktorý sa na gúľanie snehuliaka použiť nedá, ale predsa len sneh. Nádej ožíva, pretože k vrcholu to ešte je nejaký ten výškový meter. V sedle vo výške okolo 1 000 metrov výškových sa už dá hovoriť o súvislej snehovej pokrývke. O chvíľu zistíme, že je prítomný i ľad. Ako prvý na to prišiel Vincent. Pomerne rýchlo znovu stál na vlastných nohách. Vravím si, Jožo dávaj bacha, vyzerá to na najveselší úsek trasy! Odhodlanie mi vydržalo asi 5 minút. Ani sám neviem ako, len mi zrazu nohy vyleteli a pozerám sa snehu z očí do očí. Čo čert nechcel, akurát mal Vincent svoju kameru v rukách a fotil. Nútil ma, aby som vydržal, že ma cvakne. A čo myslíte, ako to dopadlo? Prd fotografoval. Natáčal. Ani sám o tom nevedel. Aspoň tak potom tvrdil. Takže nič nevieme a musíme si počkať na jeho video.

Začal som rozmýšľať o nešmekoch. Ešte sa ako tak dalo, ale tá pohoda bola dávno preč. Zrazu chlapík predo mnou namiesto hore ide dolu a nejako čudne rozhadzuje rukami. Sme s ním spolucítili a reku čo je kámo? „Už ma to nebaví“ povedal napoly úprimne a napoly žartom. No nič, na čo mám v ruksaku nešmeky? Prišiel ich čas. Lenže kde. Niet si kde sadnúť. No nič. Do snehu. Veď to bude iba na chvíľu a zadok sa mi usuší. Veď to ešte bude do kopca. Vincent nič. Pokračuje odhodlane ďalej. Iné mu ani neostáva, pretože žiadne nešmeky nemá zo sebou.

Dosahujeme vrchol. Chytáme dych a fotografujeme zároveň. Áno, dá sa to. Vtedy vznikajú tzv. umelecké zábery. Človek dobre nevidí, čo fotí a trasú sa mu ruky. Proste umelecké zábery. Začíname mať zdravú farbu. Prichádzajú ďalší turisti. Obete. Vincentove. Neviem, ako to robí, ale dá sa do reči práve s tým, čo najviac fučí. A ten sa vôbec nehnevá. Ba práve naopak. Je rád. Dôchodcovia sa celkovo radi rozprávajú. No a tento chlapík to dokázal. Vyšľapal hore aj s kotlíkom, ktorý mal stále pred sebou. Nepomohlo narovnávanie, ani sťahovanie brucha. Lial z neho pot, ale aj spokojnosť. Chlapík je ročník 1951. Pôsobivý výkon. Poznal mnoho kopcov na okolí, ktoré je vidieť zo Strážova.

Nasleduje klesanie. No a tu ma Vincent pokoril. Drvivo ma porazil 5:1. Dnes som bol nejaký slabý. Ale môžu za to nešmeky! Vincentovi sa nič nestalo. Vie padať. Hlavne na zadok. Asi mu nedošlo, akými úsekmi klesal dolu. Ja som síce nešmeky mal, ale aj tak som niektoré časti klesania trochu rozdýchaval. Aj mi občas nohu podšmyklo. Nakoniec sme však k tomu vodopádu prišli v zdraví. Asi aby sme to nemali také jednotvárne, tak sneh a ľad vystriedalo blato. Jak sa vraví, život je zmena.

Vodopád tiekol. Nie vždy je však v takej kondícii. Leto mu príliš nesvedčí. Ale keď sa topí sneh, tak to už je iná pesnička. To sa asi netýka iba tohto vodopádu, takže, ak si nabudúce spomeniem, tak na budúcu jar chcem absolvovať trasu za snehom spojenú aj s nejakým cez leto chradnúcim vodopádom.

A sme pri Červíkovej chate. Klesanie skončilo. Sme v doline. Čaká nás stupák. Nie je to pre nás nová informácia. Turisti, ktorých sme stretali, boli zvedaví kam ideme. Keď zistili, že naspäť po zelenej od Červíkovej chaty, veľmi často sme počuli stručné a jasné „nikdy viac.“ A nielen to. My sme tadiaľto už raz išli. A pamätáme si veľmi dobre! Na to sa nedá len tak zabudnúť! Kúsok od sedla som vtedy už mlel z posledného. Trochu ma prebrala k životu až Romanova informácia, že odtiaľto je to už iba z kopca. Pamätám si, ako som sa vtedy pozrel doprava uvidel vyšľapaný chodníček. Vtedy som netušil, kam vedie. A ani som nad tým radšej nerozmýšľal.

Dnes je to lepšie. Kúsok od sedla mám už toho dosť, ale nemeliem z posledného. Takže sa ide aj na Sokolie. Práve tým vyšľapaným chodníčkom. Zo sedla to síce nie je ďaleko, ale pohyb nám sťažujú popadané polámané haluze. Ešte, že mám dlhé nohy. Nakoniec dosahujeme Sokolie. Výhľady síce nie sú kruhové, ale to na ich čare vôbec neuberá. Veru škoda by bolo, keby sme tento kopec obišli. A teraz už len nejako dolu. Mám šťastie. Ide to. Kolená ešte stále držia. Uvidíme dokedy. Nakoniec vydržali až k autu.

PS: Na druhý deň mám svalovicu. Spôsobuje mi trochu dlhšie štarty. To je však ešte nič oproti pleciam. Tie sú ako dolámané. Hmm, v máji vo Fatre to bude drsné. No nič. Tam nezoberiem drona ani ďalekohľad. Nepomôže mi to síce, lebo ich nahradia karimatka a spacák, ale aspoň to nebude horšie. Dúfam…

Nie že by som úplne zavrhoval tvoju snahu Vincent. Snažil si sa a zmenil si mapu akcie, čo som nakreslil v hikingu / denníku N, podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Hmm, lenže tvoja mapa má najvyšší bod 1 201 výškových metrov (verzia zo dňa 08. 04. 2021, čas Zulu 20:06) a Strážov podľa viacerých zdrojov má 1 213 výškových metrov. Dokonca aj podľa zdroja, ktorý si použil. Kde udelali soudruzi z NDR chybu?