Detail akcie Návšteva lávových prúdov na Benáte

Úvod

A prišlo aj na Benát. Minulý týždeň tento plán zlyhal, išlo sa vtedy na Strážov. Ja presne neviem dôvody prečo, možno mi to Jozef aj povedal, ale moja pamäť tak ďaleko nesiaha. A je mi to aj jedno. No čo mi nie je jedno je to, že som sa vtedy tešil aspoň na to, že konečne uvidím naživo jednu našu kvetinku – Miriam. Neuvidel som Ale to sa dnes zmenilo.
Itinerár akcie sľuboval veľmi zaujímavé miesta a nemuseli byť ani k tomu na týchto miestach potrebné kešky. Ale boli, a kupodivu mi to vôbec nevadilo. Jozef to robil citlivo a ja som vôbec ani nezbadal, že nejaké kešky lovil. Okrem jednej, ktorá bola priamo pri vstupe do Čertovej jaskyne. Ale to predbieham.

Doprava

Opäť ju zabezpečil Jozef. On síce tvrdil, že je to v rámci predvádzacej jazdy. No tých predvádzacích jázd už bolo niekoľko a už sa mi to nejako nezdá, či vôbec sú to predvádzacie jazdy. Ja by som skôr povedal, že to bola jazda, ktorá sa podobala jazde kuriéra napr. z DPD. Pretože, keď sme dorazili ku kvetinke Miriam, Jozef z kufra auta vybral nejaké sklené poháre a odovzdával jej ich proti podpisu
Tak či tak viezol nás Jozef, bezpečne „naložil“ Miriam a aj do miesta štartu nás doviezol bezpečne. Za čo mu pekne ďakujem.

Začíname

Na rozdiel od minulého týždňa, dnes mal Jozef úplne jasno, kde v Žitavanoch zaparkuje. Bolo to ideálne miesto na konci obce, priamo na červenej turistickej značke Rudnej magistrály. Ona však nemala byť našou spoločníčkou. Dnes sme si zvolili veľkú časť trasy mimo značených chodníkov. Priam to bola nutnosť, ak sme chceli navštíviť naplánované zaujímavé miesta.
Nedá mi, ale musím spomenúť, že aj tradičné štartovné bolo. Budí to dojem, že sme nejakí chlastoši, no musím vás vyviesť z omylu. Jeden malý štamperlíček medoviny nikoho ešte nezabil. Toto štartovné Jozef vhodne zvolil ohľadom na obsadenie. Mne je jedno, čo Jozef ponúkne , ale predsa s nami bola kvetinka a tak to musela byť nejaká jemná štartovacia tekutina. Medovina preto dôstojne zastala tieto kritéria. Štartovali sme traja Ivan fičí asi na iných pohonných hmotách. A potom sme už vyrazili.

Prvé zaujímavé miesto

Skôr, ako sme prišli k tomuto miestu nepohrdli sme prvými ponúknutými výhľadmi. Okamžite boli fotoaparáty a kamery v permanencii. Nemohol som si nevšimnúť, akú ma Miriam radosť, keď má nejaké ochotné objekty na fotografovanie.
Ležérnym tempom sme sa postupne dostali k odbočke k prvej zaujímavosti. Čertovu jaskyňu – bývalú banskú štôlňu za žiadnych okolností netreba obísť. Musím sa priznať, že ešte ani raz som nebol v takej dlhej jaskyni. Táto je delená na tri chodby. Ja s Jožom sme preskúmali asi tú najdlhšiu strednú. Až počas postupovania chodbou sme zistili, že jej obyvateľmi sú odpočívajúce netopiere. Jozef išiel predo mnou, keď sa náhle zastavil a pričupil. Hovorí: „asi nejdeme ďalej, jeden sa na mňa pozrel, nebudeme ich vyrušovať“. On asi len rozprestrel krídla, a tak sme sa na chvíľu zastavili a čupli sme si. Po chvíli sme pokračovali až na koniec chodby. Naspäť sme išli opatrnejšie a potichu. Ostatné dve chodby sme nechali na pokoji. Pred jaskyňou sme sa občerstvili, odfotili a šli sme ďalej.

Druhé zaujímavé miesto

Naplánovaná trasa nás priviedla na Čertov vrch. Je to pekné výhľadové miesto, nie však kruhové. Kruhový pôdorys má len bývalý lom, ktorý vyhrýzol značnú časť tohto kopca. Je neskutočné, ako vie človek ničiť peknú prírodu. Bolo mi až na zaplakanie.
Na kopci sme neboli samy. Tesne pred príchodom na vyhliadku sme míňali rozložený stan. Obyvateľov tohto príbytku sme ale nevideli. Náš pobyt na vyhliadke bol krátky, pretože nás zlákal spomínaný lom. Veľkosťou ideálne kamene na sedenie kričali „sadnite si na nááááááás“, a my sme tak učinili. Jeden z nich Jozef poctil funkciou štartovacej rampy pre svojho drona. Áno, bol vypustený lietajúci prieskumník. Len vďaka nemu ste sa mohli všetci pokochať nádhernými zábermi z Čertovho vrchu v Jožovom videu. Prestávku sme zároveň využili aj ako gastronomickú.

Cesta k tretiemu zaujímavému miestu

Musím to spomenúť, nedá mi. Počas nej sme všetci prekonávali oplotenie. Bolo to nevyhnutné. Ale ten zážitok, keď Miriam za gentlemanskej pomoci Jozefa prekonávala plot, bol neopísateľný. Tie ladné a grandiózne pohyby a zvukové prejavy si budem dlho pamätať Ďakujem Miriam za zážitok. Hovorím to vo všetkej počestnosti.

Tretie zaujímavé miesto

Je ho vidieť už z diaľky. Popod neho vedie cesta smerujúca k lomu, ktorý sa rozprestiera pod jeho vrcholom. Opäť som horko zaplakal. Ľudia prosím vás nerobte to prírode. Kamene sa dajú dolovať aj z miest, ktoré nie sú tak zaujímavé a vzácne.
Lom, vďaka aktivistom, ukončil svoju púť len tesne pred vrcholom. Tým zaujímavým miestom je nádherný vrch Benát. Bol zachránený priam v hodine dvanástej. Činnosťou necitlivých ľudí utrpeli výhľady z jeho vrcholu. Lávové prúdy, ktoré tvoria zaujímavé skalné mestečko sú impozantné. Je to prvý krát, čo som sa stretol s takouto nádhernou krásou. Bola by škoda túto krásu zničiť. Preto patrí veľká vďaka všetkým ľudom, ktorí sa pričinili o záchranu tohto miesta. Čas pobytu sme využili na pozemný i letecký prieskum a občerstvenie. Vo vrcholovej knihe pribudol záznam o existencii nášho skvelého turistického spolku a nálepka nášho spolku skrášlila „domček“ vrcholovej knihy. Posledné, čo sme na Benáte vykonali, boli spoločné fotografie. Mne osobne bude toto miesto neskôr, aj prostredníctvom fotografií veľmi dlho rezonovať v hlave. Musím to vysloviť „Ďakujem Benát, za nádherný zážitok“.

Štvrté zaujímavé miesto

Nebolo. Vlastne bolo, ak sa dá počítať kratučká prestávka pri studničke so svojským názvom – JG 2016. Niekto pri nej poznamenal, Юрий Гагарин 2016. Či je to pravda a či nie, to sa nedozvieme. Na mapy.cz tento vodný zdroj názov nemá. Na domácu úlohu to môže niekto zistiť.
Vlastne štvrtým miestom bol cieľ. K nemu viedla už len príjemná časť trasy jemné klesajúca. Najprv cez Obycké lúky a potom po lúke s názvom Prielohy. V pohodičke sme dokráčali k autu.

Záver

Ani si neviete moji milí turisti predstaviť, ako som rád, že som sa mohol tejto neopakovateľnej akcie zúčastniť. Konečne som videl aspoň jednu našu kvetinku a dúfam, že odteraz to bude pravidlom. Tajne som dúfal, že ich bude viac. No nestalo sa tak.
Veď Covid opatrenia sa idú uvoľňovať a pevne verím, že sa postupne dostaneme do normálu.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú spoločnosť a za neskutočné zážitky.

Dovidenia nabudúce.

Dovetok

Ako vždy. Keď niečo napíšem, tak si to aj po sebe prečítam a riadne skontrolujem, aby som v komentári nemal chyby. No teraz som si všimol veľmi podstatnú vec. Vôbec som ani raz nespomenul Teba IVAN. Prepáč Ivan. Nemyslel som to tak. Bol si taký nenápadný. I keď naopak zrátam počet všetkých slov a viet, ktoré počas akcie každý povie, tak s určitosťou vyhráš. Tvoje historky sa časom stali legendárne. A vždy sa od Teba dozvedám ďalšie a ďalšie zaujímavé veci. Si neoddeliteľnou súčasťou celku, ktorý je konštruovaný na každej akcii, ktorej sa zúčastňuješ Ty. Takže ešte raz sorry Ivan. Nabudúce si dám veľkého bacha, čo napíšem a o kom napíšem tak, aby som nikoho nevynechal.

Plán:

Zadanie bolo jasné. Aby to bolo blízko, zároveň nenáročné a … aby som odovzdal poháre Miriam. Takže Benát. Tentoraz pôjdeme z iného smeru. Objavil som totiž Čertovu jaskyňu. Síce to nie je jaskyňa, ale bývalá prieskumná štôla… aj tak pôjdeme dnu. Diera ako diera a my sme zvedaví. Je proste blízko Benátu. Škoda by ju bolo nenavštíviť. To si však vyžiada využitie služieb lesných ciest. No a tie dokážu byť nevyspytateľné. Čo nevyspytateľné! Niekedy doslova v okamihu zmiznú spred očí, alebo proste vôbec ich niet! Veď na mieste uvidíme čo a ako. Ľahko zmeníme trasu za pochodu. Nebude to po prvý ani po posledný krát. Pomaly sa už z toho stáva tradícia.

Skutočnosť:

Čas príchodu dodržaný takmer presne. Za slovíčkom takmer sa ukrýva iba zopár minút. S parkovaním nemáme problém. Zo začiatku je trasa jasná nielen na mape, ale aj v teréne. Pohronský Inovec ani zďaleka nepatrí k našim najvyšším pohoriam. Napriek tomu už takmer po vystúpení z auta máme výhľady. Môžu za ne vinice, lúky, polia a to, že predsa len sme vyššie, ako Žitavská pahorkatina pod nami. Zaparkovali sme totiž na rozhraní medzi Žitavskou pahorkatinou a Pohronským Inovcom.

Postupujeme cestičkou popri chatkách. Nie sú nahusto. Niektoré vyzerajú celkom útulne. Nemáme problém trafiť k Čertovej jaskyni. Vo vnútri sa pohybujeme pomaly a snažíme sa nerušiť netopieriky. Preto sa v nej príliš dlho nezdržujeme. Dosiahli sme dôležitý bod. A teraz čo? Ísť po tej istej trase späť, alebo pokračovať? Ak budeme pokračovať, do cesty sa nám postaví súkromný pozemok. Dobre oplotený. Nad plotom kamera a za ním psy. To som zistil už doma cez internet.

Ostatným sa nechcelo ísť naspäť po tej istej trase. Bol to síce iba kúsok… aj chatky boli pekné… asi majú radi dobrodružstvo. Takže trasa sa mení. Vďaka tomu nám pribudol ďalší cieľ. Kameňolom na Čertovom vrchu. Vraj sa tu ťažili minerály. Vďaka nim vlastne vznikla aj Čertova jaskyňa – prieskumná štôla. Čertov vrch má niekoľko „naj“. Medzi ne patrí to, že je najzápadnejší vrch Pohronského Inovca a zároveň je aj najnižším vrchom.

Brechot psov počuť doďaleka. Budeme musieť obchádzať plot. Vyberáme si síce dlhšiu ale na pohľad nenáročnejšiu obchádzku smerom doprava. Do ľava je to nejaké… no, miestami hustotou pripomínajúce džungľu. Odtiaľto by to už mala byť malina. Teda okrem toho, že je to do kopca. Vlastne to aj bola malina. Malina preliezť plot v lese… aby sme o 100 metrov ďalej zistili, že plot zmizol. To sme však nevedeli a zistili až po prelezení. Asi im došiel materiál, poprípade chuť. Alebo tam ďalej už šéf nedovidel?

Po pár prejdených kilometroch začína byť ten chodník nejaký celý čudný. Hľadáme najbližšiu lesnú cestu. Máme šťastie, je od nás necelých 100 metrov. Na ich konci nás však čaká prekvapenie v podobe plotu. Z našej strany je miestami džungľa a z druhej strany pekná lesná cestička. No nič, musíme preliezť. Vybrali sme si vhodné miesto. Plot je tu nižší. Niečo sa o jeho zníženie postaralo. Spadol strom, alebo stačil konár? Nevieme. Lepšieho miesta v blízkom okolí však niet. Som rád, že tu ten plod bol, inak by som nepočul Miriam zvýsknuť.

Ostatní sú unesení. Benát je pekné miesto. Skalné mesto, alebo presnejšie to, čo zostalo po lávovom prúde. Kedysi by sa nič bez ujmy k nemu nedokázalo priblížiť. Dnes na pozostatkoch lávového prúdu rastie mach a občas sa dá nájsť aj kvietok.

Čerešničky sme si už minuli. Už nás čakajú len lesné cesty a občasné výhľady z okolia Obyckých lúk. Vyberáme si lesnú cestu, ktorou sme pôvodne mali stúpať hore. Leží na nej lúka s názvom Prielohy. Uvidíme, či odtiaľ niečo neuvidíme. Lenže najprv tam musíme prísť. To nie je až taký problém, lebo už je to len dolu kopcom. Po príchode na lúku sme uvideli kúsok z pohoria Tribeč, konkrétne Zobor a Žibricu. Odtiaľto je to už len na skok k autu. Tak, a teraz nás už len čaká cesta domov…

Tam som nikdy nebol, teším sa