Okres je okres.
Jozef
Spoľahol som sa na Romana. Mal ťažkú úlohu. Minulou akciou som mu spod nosa vyfúkol najvyšší vrch okresu. Tentoraz bolo na ňom, čo vymyslí v rámci okresu on. A popravde som mu vôbec nezavaril. Áno, Roman občas zvykne chodiť aj ďalej ako po najbližšie potraviny v dedine. A vymyslel vec nevídanú. Návštevu Dunajského vrchu v Podunajskej pahorkatine a to všetko v rámci iba okresu Hlohovec. Ktorým z vás to nič nehovorí, pozrite sa prosím, do mapy, aby ste videli kadiaľ tečie Dunaj. Na mne zostalo už iba trafiť sa autom pri parkovaní Romanovi do dvora. O ostatné sa totiž ako pravý Dvorníčan postaral.
Od prvej sekundy som sa cítil ako kráľ. Možno za to môže dvojité štartovné. A zo skla vážení! Nie z plastu ako bedári! Nie Vincent, nebolo do druhej nohy. Hrozilo by totiž, že sa zo základného tábora ani nedostaneme ďalej! Zapadli by sme, a tentoraz by to kvôli snehu nebolo. Druhé štartovné zabezpečila Amálka. Dostali sme na cestu cukrík. Amálka však nešla, lebo nemá zimné topánočky. Ježiško nepriniesol… Zato určite priniesol iné veci. Podľa jej širokého úsmevu súdim, že bola viac, ako iba spokojná.
Vychádzame z dediny. V iných pohoriach by sme vchádzali do lesa, alebo pokračovali po lúke. Tu nie, tu je pole, našťastie neorané. A už ho vidíme. Náš dnešný cieľ. Dunajský vrch. Roman mi ukazuje, kde má vrchol. Musel som si zobrať aj ďalekohľad, aby som aspoň tušil, kde má vrchol. Nevadí, mám v mobile mapu a na nej je bodka vrcholu. Takto vrchol nájdem a na zopár sekúnd sa naň postavím, aby bolo tradíciám nášho spolku učinené zadosť. Á tak nie, neskôr. Lebo sme odbočili. Cez Dunajský vrch sa totiž budeme vracať späť.
Ideme totiž na najvyšší bod v katastri Dvorníky. Vrchol nemá meno. V katastri sa toto územie volá „Horné Brody“. Dosahuje výšku 243 m. Napriek tomu nemá meno, zato susedný Dunajský vrch s výškou 220 m ho má, aj keď je nižší. Prečo sem ideme? Veď tam nič nie je. Naozaj? Je tu vysielač a… výhľady a keška! Tú sme síce objavili hneď, ale zem bola stuhnutá. Ja som to už chcel vzdať, ale Roman ju doslova vysekal zo zeme. Dnes sme nútení trochu zmeniť tradície. Žiadne vrcholové. Bolo by to priskoro po štartovnom.
Nasledujúca zastávka … „Vyhliadka bez mena“. A meno by si veru zaslúžila. Kým však k nej prídeme, minieme dva ohorené vraky áut. Svedčia o aktivite miestnych autíčkárov. Radšej o príjemnejších veciach, takže späť k vyhliadke. Jednoznačne najkrajšie výhľady na Vážske ostrovy z celej dnešnej trasy. Na počesť vyhliadky sme sa rozhodli pre „vyhliadkové“. Len dnes, výnimočne. Na počesť… atď. Znovu vďaka Romanovi. Zachováva stáročné zvyky. Tentoraz to bol „Varený červený čaj.“
Kto by si myslel, že to dnes bude iba o rovinke, by sa trochu prepočítal. Váh v tejto časti pri ostrovoch tečie v nadmorskej výške 129 m. Takže nejakých 114 metrov sme od vysielača sklesali. Ale potom to už bolo popri Váhu, takže po rovinke. Cestu nám spríjemňovali šipky. Ako to, že spríjemňovali? Veď je to pichľavý ker! To je, ale my sme si do úst dávali z neho iba to drobné červené. Vraj obsahuje viac vitamínu C ako citrón. Niekoľkonásobne!
Nasledovala zastávka pri pramienku, ktorý vyteká z úbočia Dunajského vrchu. Voda bola chutná. Iná nemohla byť, veď je prefiltrovaná cez pieskovec. Následne udalosti nabrali rýchly spád. Mohol za to chlapík z Beregu. Založil tu botanickú záhradu, kútik poézie a ďalšie čudá. Dokonca čistí aj okolie, kde kedysi stál hrad Szolgygor. Občas sa toto slovo prekladá aj ako hrad sluhov. Kríky odstrániť môže, stromy však nie, lebo ochrana životného prostredia. Aj archeológovia môžu prísť, ale kopať nemôžu, lebo národná kultúrna pamiatka. Môžu pobehať iba s georadarom. Na iné potrebujú povolenia. A tie nevybavia len tak… vraj to trvá vyše jeden a pol roka. Našli by sa aj dobrovoľníci, aj nejaké peniaze, ktoré by možno nestačili na všetko, ale tá byrokracia…
A tu sa od chlapíka dozvedáme zaujímavú vec. A to, že názov Dunajský vrch je omyl. Na mapách sa tak síce volá, ale je to omyl. Vraj sa kedysi volal Dunový vrch. To dáva logiku. Týči sa nad riekou Váh. Vlastne celý vrch je riečna terasa. A nielen tento Dunajský – Dunový vrch je na terase. Cestou na Dunajský vrch sme s Romanom hútali a možno sme našli vysvetlenie, ako k omylu prišlo. Počas silnej maďarizácie sa násilne menili názvy miestnych pomenovaní z vjacjazyčného do maďarčiny. Pre miesta, ktoré neboli v minulosti známe pod maďarskými názvami boli tieto maďarské mená jednoducho vymyslené. Za prvej ČSR v dvadsiatich rokoch to bolo zase naopak. A takto nejako sa mohol z Dunového vrchu stať Dunajský…
Stalo sa to na Dunajskom vrchu. Na chvíľu spustím oči z Romana a už mi za zadkom horí oheň, párky a chlebík nakrájané… Áno, fotografoval som. A ako dezert tvarohový koláč… Roman je pravý Dvorníčan, alebo skôr Dvorník? Totižto hrad Szolgygor nebol len taký obyčajný. Keď kráľ putoval po krajine, zastavil sa tu. Medzitým dvorníci po celý rok makali. Keď prišiel kráľ s družinou, mal od nich full servis. To bola ich úloha. Kráľ často putoval po kráľovstve a vykonával svoj úrad, napríklad čakali na neho aj súdne spory. Keď už sme pri súde, ten pravdepodobne môže za to, prečo z hradu zostalo máličko. Z Hlohovca sa totiž stalo okresné mesto a čo by to bolo okresné mesto bez okresného súdu? Grófska tehelňa nemala problém vyrobiť tehly na novú stavbu, len tá cena. Aj jaj. Radšej rozobrali zvyšky hradu a materiál z neho použili na stavbu nového okresného súdu.
Hrad v 13. storočí a z tehly? Nie príliš bežné. Archeologický výskum tu však ešte neprebehol. A poznáme príklad aj z blízkeho okolia. Je ním mesto Trnava a jeho mestské opevnenie, ktoré je na Slovensku jedinečné tým, že je z tehly. To preto, že kameňolomy boli relatívne ďaleko a tehla bola stavebný materiál regiónu. Takže logiku to má. No nič, ešte sa niekedy na hrade zastavím, aby som vyspovedal chlapíka. Tentoraz to nešlo, lebo behom zopár minút nám bolo zima… Na záver ešte poďakujem dvorníkovi Romanovi za Full servis…
