Detail akcie Potulky nad hradom Strečno

Ťažiskom nemeckej obrany v Malej Fatre boli vrchy Grúň (1 101 m), Minčol (1 364 m), Polom (1 069 m) a kóta 924. Oporné body boli rozmiestnené na odvrátených svahoch pohoria, čo brániacim sa nemeckým jednotkám umožňovalo pomerne bezstarostné manévrovanie zálohami v údoliach a ľahký prísun potravín a munície z hĺbky tyla. Malá Fatra uľahčila obrancom vybudovanie obrany a zároveň osloboditeľom sťažila útok, pretože pre neprístupný terén nemohli útočiace jednotky dostatočne využiť svoje delostrelectvo. Na rozvrátenie celej obrany Nemcov v tejto časti Malej Fatry bolo nutné dobiť vrchy Polom a Grúň.

1 Československý armádny zbor tu čelil 3 980 vojakom prevažne z oddielov SS, 97 delám a mínometom a 6 tankom a samohybným delám. V príkrych skalách Polomu vybudovali Nemci tunely a ťažko prístupné guľometné hniezda. Okrem ľahkých guľometov tu bolo 10 ťažkých guľometov a 2 protitankové kanóny. Na vrchole Polomu boli nemeckí delostreleckí pozorovatelia, ktorí rádiom riadili paľbu ťažkého delostrelectva rozmiestneného pri Žiline. K fanatickému odporu prispel aj Himmlerov príkaz, podľa ktorého mal byť zastrelený každý, kto by ustúpil zo svojho miesta. Jednotkám ho čítali 16.04.1945. Navyše vojaci brániaci vrchol Polomu podpísali rozkaz, že odtiaľ nikdy neustúpia.

Po oslobodení Martina sa sovietske velenie rozhodlo pre prechod Malej Fatry bez príprav, t. j. z chodu. Preto vojaci 1. Československého armádneho zboru pokračovali 12.04.1945 bez odpočinku v postupe cez Malú Fatru. V prvý deň bojov o Malú Fatru postúpili o 3,5 km. Vzhľadom na podmienky panujúce v Malej Fatre to bol úspech. V hláseniach za prvý deň sa píše o úplnom vyčerpaní mužstva kvôli náročnému terénu a hladu. Vojaci museli postupovať neschodným horským terénom pokrytým miestami 2 metrovou vrstvou snehu. V takomto teréne po ťažko schodných horských cestách prepravovali aj proviant, muníciu a odnášali ranených. Na rozdiel od nich, Nemci tony materiálu, zbraní a munície vyvážali hore na Polom výťahom, ktorý predtým slúžil na ťažobné účely.

3. brigáde 1. Československého armádneho zboru sa podarilo dosiahnuť východný okraj vrchu Polom a dostala sa aj západne od vrchu Grúň. Nepriateľské protiútoky však zabránili ďalšiemu postupu. Vojaci sa priblížili k miestam, kde mali Nemci veľmi dobre vybudovanú obranu. 13.04.1945 po­kračovali jednotky 1. Československého armádneho zboru v útoku. Ich útoky Nemci odrazili a dokonca sa im podarilo odrezať niektoré prápory útočiacej 1. brigády od zásobovacích ciest a prerušiť spojenie s veliteľstvom brigády. Nemci sa zameriavali na ohrozovanie zásobovacích trás a telegrafického spojenia v tyle útočiacich brigád zboru. Nasledujúce dni sa podarilo obnoviť spojenie s jednotlivými jednotkami.

Ťažké boje nanovo vypukli 17. apríla, kedy sa rozpútali boje o Polom a Grúň. Vojaci útočili na Polom po jeho južnom svahu. Boj trval viac ako 4 hodiny. Jedna rota dosiahla východnú zalesnenú časť svahu Polom. Silná nepriateľská paľba ich ďalší postup zastavila. Nemci v noci prisunuli do tohto priestoru čerstvé zálohy asi 300 vojakov a v ranných hodinách prudkými protiútokmi podporovanými delostrelectvom prinútili vojakov 1. Československého armádneho zboru opustiť dobyté pozície. Vojaci zaujali dočasné obranné postavenia pod Polomom.

19.04.1945 sa do bojov o Polom zapojili jednotky 4. brigády, ktoré pomohli odraziť útok nepriateľa. 20.04.1945 boli vyčerpané jednotky 1. brigády stiahnuté do tyla a útoku na Polom sa zúčastnila iba 4. brigáda, ktorá bola sformovaná z partizánov. Nemali toľko bojových skúseností ako frontoví vojaci z 1. a 3. brigády, zato mali veľa skúseností s bojom v horskom teréne. Vojakom 4. brigády sa podarilo navečer dostať až na 50 metrov od vrcholu Polomu, ale zúrivým odporom nepriateľa boli odrazení. Nemci počas boja použili aj strely dum-dum. V nasledujúci deň o 13:45 hod. útočiaci vojaci dosiahli vrchol Polomu, ale protiútok ich prinútil ustúpiť. Ani ďalší útok o 16-tej nebol úspešný.

V noci na 22.04.1945 veliteľ 4. brigády posilnil jednotky chystajúce sa na útok zálohou tvorenou z mínometčíkov, zákopníkov a spojok. O 10-tej zahájila 4. brigáda ďalší útok na Polom. Vojaci sa takmer horolezeckým spôsobom driapali meter za metrom po svahu 40 – 45° dopredu pod paľbou nemeckých guľometov, protitankových pästí a za výbuchov časovaných granátov. Nejedného vojaka strhli dolu valiace sa balvany, ktoré sa odtrhli následkom výbuchov granátov, pancierových pästí a neustálej guľometnej paľby. Nemci používali všetky typy granátov. Na príkrom svahu vznikol požiar. Stromy, ktoré na Polome zostali, nebolo možné píliť. Boli plné železných črepín a striel. Mŕtvi a ranení sa kotúľali dolu svahom až na miesto, odkiaľ začali útočiť. Odtiaľ ich dopravovali do 50 metrov vzdialeného obväziska. Jednému kapitánovi granát takmer odtrhol nohu pri kolene. Keď si nohu chytil, zistil, že mu visí iba na časti kože. Vlastným nožíkom si ju odrezal. Ďalší vojak mu pomohol zastaviť krvácanie a dostať sa na obväzisko. Obväzisko bolo vysoko v horách. Prístupové cesty neboli zjazdné. Preto všetok zdravotnícky materiál i ranených museli odnášať civilní obyvatelia. Tí vynášali aj jedlo a muníciu. Ak sa nedalo ísť späť, museli zostať spať v horách spolu s vojakmi. Na ceste späť riskovali, lebo strely dopadali až tam.

Po viac ako 6-tich hodinách ťažkých bojov sa okolo 17-tej hodiny prebojovali na vrchol Polomu samopalníci nasledovaní guľometníkmi. Vojaci okamžite pristupujú k zaisteniu ťažko dobytého priestoru. Objavili tu vyše 20 zohavených tiel svojich spolubojovníkov, ktorí sa dostali do zajatia. Boje o Polom stáli 4. brigádu 493 padlých. Počas Malofatranskej operácie prišiel zbor o 1 300 (podľa iného zdroja až vyše 1 500 mužov). Dobitie Polomu bolo najväčším bojovým úspechom 1. Československého armádneho zboru.

Nemecké jednotky zrazené z Polomu až do vzdialenosti 800 metrov od vrcholu sa nasledujúce dva dni pokúšali dobiť stratené pozície. Vojaci 1. Československého armádneho zboru už však napriek veľkým stratám neustúpili. Postupne dobíjali ďalšie výšiny. 25.04.1945 dobili Grúň. 26.04.1945 4. brigáda zmietla Nemcov aj zo západných svahov Polomu a pokračovali v jeho prenasledovaní do obce Stráňavy. Zo získaných pozícií kontrolovali cestu Strečno – Žilina. Oslobodzovacím vojskám sa uvoľnil prístup do Žilinskej kotliny a k dôležitému komunikačnému uzlu – mestu Žilina, od ktorého v nemalej miere závisel osud ustupujúcich nemeckých vojsk na Považí a Morave.

Lovím si tak v pamäti a vo fotkách dávnominulých a musím ešte raz zacitovať sám seba z už napísaného komentára: „A práve na tomto mieste som si spomenul na onú turistickú akciu z júna 2017. V mysli sa mi dokonca vybavili tváre zúčastnených, keď sme po oddychu na tomto mieste zbadali, aký kopček nás ďalej čaká.“

A teraz to, čo som chcem ukázať, teda tie tváre zúčastnených. Ja si myslím, že je to krásna spomienka a mnohým sa vybavia v hlave mnohé spomienky 

Už si spomínate?

Úvod

Na túto akciu som vlastne nemal ísť. No na kávičke začal Jozef jazdiť počítačovou myšou po mape.cz. Klik sem, klik tam a zrazu bola z toho veľmi atraktívna trasa v Malej Fatre s veľmi zaujímavými miestami. Neodolal som. Kto by aj odolal.

Je to už dávno, čo som naposledy bol v Malej Fatre. Štartovací bod je mi veľmi známi. Čuduj sa svete, ale ja som sa rozpamätal, keď sme štyria dobrodruhovia v júni 2017 začínali práve spod hradu Strečno dvojdňovú púť Malou Fatrou. Nostalgia ma opila a preto som išiel na túto akciu.

Prvý zaujímavý bod

Keď sme vyrazili chvíľu naše kroky viedla asfaltka. Za posledným domom zrazu – Vpravo bok! Prvý stupáčik nás privítal nepripravených. Myslel si „veď vy sa po pár metroch do toho dostanete“ a mal pravdu, dostali sme sa do prevádzkovej teploty. Krátky výdych na vrchole stúpania pri informačnej tabuli a poď ho do ďalšieho Ten prvý nás nechal len chvíľu oddýchnuť a ponúkol nám prvé výhľady. A potom kričí pomééééééééééé. A my ideme, lebo chceme vidieť ďalšie výhľady a krásy tejto prírody.

Po námahe sa nám dostala prekrásna odmena v podobe rozhľadne Špicák. Chvíľu sme tu aj pobudli, lebo kto by chcel ihneď opustiť také pekné miesto? Čas sme riadne využili. Ja som ho využil na konzumáciu jedla, iný na kochanie sa z rozhľadne a iný sa kochal cez oči drona. Proste každý po svojom. Ale keď nadišiel čas pokračovali sme.

Druhý zaujímavý bod

Takým miernym stúpaním sme prešli vrcholom vrchu Havran a bolo to také mierne až do sedla pod Kojšovou. A tu zrazu výzva. Chceš dosiahnuť Kojšovu? Tak sa posnaž tíško šeptal strmý kopček a my chceš nechceš, ale skôr chceš, stúpame na vrch Kojšová. Kto by nechcel byť odmenený pekným výhľadom. Veď to sú také diamanty turistiky. Turistika nie je o rovinkách, ale o kopčekoch a niekedy aj o poriadnych kopcoch ba až štítoch. A členovia nášho spolku kopčeky zbožňujú a preto svorne stúpajú. Prezradím, dosiahli sme vrchol Síce Kojšová neponúka kruhový výhľad, ale ten čo ponúka je príťažlivý. Nás potešilo aj to. Tu sme zistili, ako sme vystúpili hore. Ivan spomenul elektrické vedenie, pod ktorým sme pred chvíľou išli. Až tu si človek uvedomí, čoho je schopný.

Pri zostupe do sedla pod Kojšovou sme ešte navštívili Kojšovský budzogáň. Na jednom krásnom mieste sú sústredené skaly vyrastajúce zo zeme rôznych tvarom. Je to nádherné miesto, ktorého klenotom je práve Kojšovský budzogáň. Na dve väčšie skaly sa dalo aj vyliezť, ale my sme riskovať úraz nechceli a tak sme sa uspokojili aj s pohľadmi zo zeme.

Tretí a štvrtý zaujímavý bod

Boli to body naplánované. V žiadnom prípade sme ich nechceli obísť. Síce netušili sme aké budú, ale aj tak, naši členovia sa nevzdávajú. Bolo treba najprv dosiahnuť sedlo Javorina a bola to teda riadna výzva. Hlavne posledný stupáčik bol „výživný“, ako s obľubou hovoria niektorí členovia nášho spolku. Samozrejme, že sme ho nevyliezli na jeden krát. Pár krátkych zastávok bolo treba, ale dali sme to.

Asfaltka nás priviedla na malú križovatku. Ako prvé nás zlákali výhľady na okraji kameňolomu pod vrchom Polom. Okraj je holý bez stromov a tak je na čo sa vynadívať. Dominantou je Žilinská kotlina, v pozadí ktorej trčia Súľovské vrchy a Kysucká vrchovina. Je to fotogenické miesto, až na ten kameňolom. Aj napriek tomu sme si to užili. Čas bol využitý na oddych, jedlo i dronovanie. Kúpanie v miestnom jazierku sme zavrhli, lebo v poznámke k akcii nikto nenapísal, že plavky sú nutnou výbavou na túto akciu 

Po tejto vyhliadke nás rovnako zaujal aj štvrtý bod. Na vrchu Polom dominuje Pamätník I. Československého armádneho zboru. A tu sme sa zdržali dlhšie. Je to príjemné pietne miesto s hodnotným odkazom pre všetkých, ktorý by chceli zabudnúť, ako to bolo v druhej svetovej vojne. Myslím, že je potrebné neustále si pripomínať udalosti, ktoré sa v tej dobe udiali a mať stále na pamäti odkaz, ktorý nám takéto miesta zanechávajú. My sme si miesto a činy ľudí tej doby uctili päťcípou hviezdou z ľudských tiel na zemi pred stĺpom pamätníka. Takto som to cítil ja a myslím, že aj ostatní. Stačilo sa len pozrieť na sochu matky s deťmi po ľavej strane, ktorú už spomenul Jozef.

Piaty zaujímavý bod

Bol to zaujímavý bod len pre keškárov. Kto by čakal nejaké výhľady z Grúňa mýlil by sa. Hoci medzi stromami vykúkali Vrútky a Martin, ale do výhľadového miesta to malo ďaleko. Aj preto sme sa tu dlho nezdržali a vrátili sa „kalupom“ späť do sedla Javorina.

Šiesty zaujímavý bod

Sedlom Javorina vedie hrebeňovka Malej Fatry. A práve na tomto mieste som si spomenul na onú turistickú akciu z júna 2017. V mysli sa mi dokonca vybavili tváre zúčastnených, keď sme po oddychu na tomto mieste zbadali, aký kopček nás ďalej čaká. Dnes sme jeho výzve odolali Nepatril do našej trasy a myslím, že mnohí boli aj rady. Nás čakal zostup po červenej, po tej červenej, ktorou sme onoho dňa stúpali hore. Je to proste zážitok. Z hlavy mi „vyplávali“ zážitky, ako keby to bolo teraz. To sa musí zažiť.

Trvalo nám to chvíľu do sedla Rakytie. V pláne bol aj vrch Rakytie, ktorý je čoby kameňom dohodil. No jednoznačne sme všetci konštatovali, že na dnes je toho dosť a vynechaním tohto vŕšku máme dôvod tieto nádherné miesta navštíviť niekedy nabudúce.

A teraz k tomu šiestemu bodu. Nebol to vŕšok, nebolo to sedlo, ba ani nejaké výhľadové miesto, ale bolo to Bistro Špicák pod hradom Strečno. Vypiť kofolu, či pivo po túrke je ako dostať energiu do žíl, do tela. No nebolo to všetko. Smäd sme uhasili ale čo hlad? Nebojte, aj ten sme zahnali. Po príchode k autu a prezlečení sa do voňavejších oblečení prišiel na rad Penzión Irenka V príjemnom prostredí na terase s výhľadom na rieku Váh a kompu, chutila cesnačka so syrom a šunkou oveľa viac. Smäd sa ozval aj druhý krát a tak prišla na rad znovu kofola, pivečko i kávička.

Záver

Nechcel som ísť, ale išiel som. A som šťastný, že som išiel. Pôvodné prognózy boli, že pôjdeme dvaja – ja a Jožo. Niekoho neodradilo ani, lebo cez týždeň, ale…
…atraktivita a zaujímavé miesta pritiahli aj ostatných, ďalších, tak ako mňa. A musím povedať, že som bol rád. Práve takto vznikajú neopakovateľné zážitky a spomienky, ktoré mám tak rád.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto turistickej akcie.

Pauzička, káva a zapnutý počítač. Nik odo mňa nič nechce. Zrazu čumím na online turistickú mapu. Síce ma to zo začiatku ťahalo do iných kútov Slovenska… Nakoniec som pri blúdení nad turistickou mapou zablúdil práve sem. Možno za to môže to, že sme tu raz boli. Vtedy sme šli hrebeňom Malej Fatry zo Strečna do Fačkovského sedla. Lenže práve v tejto časti sú kúsok od hrebeňa rôzne zaujímavé miesta. Tak som ich jednoducho pospájal. A takto vznikla táto trasa…

Parkujeme kúsok od výjazdu z kompy. K hradu, vypínajúcom sa na skale to nie je ďaleko. A týmto dobré správy končia. Teda nekončia, ale začína stupáčik. A ten nekončí. Lezieme totiž na rozhľadňu Špicák. Priliehavý názov. Už sme na hrebeni, na ktorom rozhľadňa stojí. Lenže ten hrebeň je naklonený. Neustále. Večne to snáď tak nebude. Nebolo. Sme hore pri rozhľadni. Čaká nás zaslúžená pauzička. Koľká v poradí? To je jedno. Táto je zatiaľ najdlhšia. Kochať sa treba. Veď je aj čím…

Vzácny to okamih. Chvíľu rovinka. Občas dokonca klesáme. Ale len preto, aby sme znovu mohli stúpať. Kam? Tentoraz na Kojšovú a k budzogáňu. Z vrcholu, kam vedie neznačkovaný chodníček, je obmedzený výhľad. Síce obmedzený, ale potešil…

Znovu stúpame. Tentoraz na Polom. Znovu priliehavý názov. Chodníček totiž občas vedie miestami, kde už stromy nie sú. Len asi vietor za to v tomto prípade nemôže. Stačí sa obzrieť cez plece. Hrad? Keď sme parkovali, vyzeralo to tak, ako keby stál na skale… Odtiaľto to vyzerá tak, ako keby bol tesne nad dnom jamy. Rozhľadňa? Hlboko pod nami. Kojšová? Pomaly, ale isto sa prepadáva do hlbiny…

A sme tu. Polom. Konečne hore. A to sme si už pri rozhľadni mysleli, ako sme už vysoko. Omyl. Nikam nechoď vrchol. My totiž ideme ešte kúsok tuto ďalej… k vyhliadke nad kameňolomom. Veru, škoda by bolo nenavštíviť toto miesto. Sú odtiaľto totiž obmedzené výhľady. Z vrcholu, na ktorom stojí pomník 1. ČS armádneho zboru, totiž moc výhľadov nie je. Zato toto miesto núti k zamysleniu. Síce nie každého…

Prvé, čo mi padne do oka je súsošie. Matka a dve ženy s deťmi v náručí… Snáď od pradávna tak bolo. Muži čelili nebezpečenstvu. Tentoraz šli do vojny. Najstrašnejšej, akú ľudstvo doteraz zažilo. Medzi nami mužmi je mnoho dobrodružných pováh. Naši predkovia neraz túžili byť hrdinami. Snáď odpradávna. Veď aj Homér ospevuje hrdinov Trójskej vojny… A odpradávna to Ženy a matky vnímali úplne inak. Plakali. Na rozdiel od mužov si totiž uvedomovali, že nejeden z mužov, synov, otcov… sa už nevráti.

Nestačilo. Ešte sa musíme vytrepať na Grúň. Teda nemusíme, ale chceme. Vraj sú aj tam obmedzené výhľady. Jediné, čo sme našli, bol vrchol. Síce medzi stromami, na jednom kúsku, bolo niečo… ale iba pre človeka s bohatou fantáziou…

Zostupujeme. Veď by sa už aj patrilo. Čas tlačí. Teda netlačí. To skôr ten kamienok v topánke… V sedle zisťujem, že ten kamienok bol podstatne menší, ako sa tváril byť. Teda, taký malý a tak veľmi dokáže tlačiť! Ako dieťa. Čím menšie, tým výraznejší a výskavejší hlások má…

Parádička. Autá! No počkať! Veď ani jedno nie je naše. Tak nič. Ale aj tak tu chvíľu pobudneme. Čapujú tu totiž kofolu… Po kofole je svet hneď krajší. Môžno za to môže ten rafinovaný cukor, ukrytý v tomto nápoji. Rafinovane nám urobil svet krajším.

Ďalšie parkovisko. Tentoraz správne. Auto tu máme. Už len nájsť kľúče od auta…

Pekná túra, ale ja už hore len takto: