Vinco
Úvod
Akcia sa narodila 13.1. Pôrod bol bezproblémový a cielený. Už týždeň po mojej predchádzajúcej akcii som vedel, že ma onedlho budú svrbieť nohy. V týždni akcie sa mi ozval Ivan, že by aj mohol so mnou ísť. Popravde, vôbec som nesledoval, aké bude v deň akcie počasie a úprimne je mi to šumafuk. Mohli by padať aj traktory. Prečo?
Asi pred rokom som na Hikingu čítal článok jedného turistu z jeho akcie. Jeho hlavná myšlienka, prečo chodí na túry bez rozdielu, aké bude počasie je, že chce využiť každý voľný čas, ktorý sa mu naskytne. V podstate má pravdu. A ja som sa s touto myšlienkou plne stotožnil. Preto absolvovanie tejto akcie napriek dažďu.
Môj potencionálny spoluturista Ivan, sa dva dni pred akciou ospravedlnil z dôvodu dažďa. Už som tušil, že asi pôjdem opäť sám.
Doprava
Na miesto štartu do obce Lančár som išiel tým istým autobusom spred dvoch týždňov. A keďže je to obec, ktorá je bližšie k môjmu bydlisku, tak som si trasu patrične predĺžil. Predĺžil som si ju o Klenovú aj preto, že som na týchto miestach ešte nebol. Vlastne bol, ale na bicykli a to sa u nás turistoch neráta.
Prvý cieľ
Do Lančára som prišiel ešte za tmy. Bez otáľania som vykročil do
kopcov. Cestička vedie hneď do kopca, ideálne na rozcvičku a zahriatie.
Naklonená rovina vrcholí pri kostole svätého Michala Archanjela. Zoznámil
som sa tu s červenou značkou náučného chodníka, ktorú som začal
sledovať. Neskôr som sa s červenou kamarátkou rozlúčil a nechal sa
zlákať zelenou značkou. Zelená je krajšia ako červená, aspoň pre mňa.
A urobil som dobre, pretože ma doviedla na mne známe miesto Malú Klenovú.
Ešte pred ňou som absolvoval raňajky v blízkom prístrešku, ktorý mi
prišiel vhod aj ohľadom na hustnúci dážď. Kým som doraňajkoval dážď
sa zabil.
Pamätáte sa? Pred dvoma týždňami som sa na Malej Klenovej pomýlil a
pokračoval po červenej turistickej značke. No dnes som sa ochotne
„pomýlil“. Nechal som sa viesť až k odbočke na vyhliadku pod
Klenovou. A to bol môj prvý cieľ. Musím sa priznať, že vyhliadku
som našiel až na druhý pokus. Nepozrel som sa do čarovnej skrinky a tak som
obišiel celý vrchol kopca, kým som ju našiel. Nevadí. Na vyhliadke som sa
dlho nezdržal, pretože stále pršalo a ja som sa chcel čím skôr pohnúť
k druhému cieľu.
Druhý cieľ
Cesta k aj od vyhliadky nebola vôbec jednoduchá. Mokrý sneh, ľad a
miestami tečúca voda po chodníku si vybrala svoju daň. Pred akciou som si
pragmaticky prvý krát za dlhý čas obul svoje vysoké turistické topánky.
Večer pred akciou som si ich riadne naimpregnoval a to som spravil veľmi
dobre. Suché ponožky mi vydržali až po Šteruskú dolinu pred Hornou Pustou
Vsou.
Ale aby som neodbáčal od témy.
Tesne po vyhliadke pod Klenovou som rovno pri jaskyni stretol dvoch ochranárov.
Tí práve končili so sčítaním zimujúcich netopierov v tejto jaskyni.
Robia to tak, že sa jeden člen zlaní do jaskyne, pričom druhý ho istí.
„Kŕdeľ“ netopierov odfotí fotoaparátom, a potom doma v teplúčku na
počítači ich z fotografie pohodlne zrátajú. Pochválil som ich záslužnú
prácu a poprosil o spoločnú fotografiu, s ktorou súhlasili. Potom som
išiel ďalej.
Mojím druhým cieľom bola Pustá Ves. Kým som do obce
prišiel minul som Protipožiarnu monitorovaciu vežu Klenová. Už pri
plánovaní akcie som sa rozhodol, že na vežu liezť nebudem. Jednak som tu
už raz bol a tiež výhľady z nech nie sú „oslňujúce“. Z tohto miesta
je pri priaznivom počasí vidieť aj Klenová, no dnes bolo vidieť na vrchole
Klenovej iba „šľahačku“. Po sklesaní do Pustej Vsi a prejdení okolo
pamätníka SNP nasmeroval som si to na hrádzu miestnej priehrady.
Tretí cieľ
Ako sa dostať k tretiemu cieľu? Predsa rovno a kolmo hore je to
najrýchlejšie. To hovorí Roman. A v tomto prípade má absolútnu pravdu.
Stačí zdolať 100 metrov výškových a si bližšie k cieľu. Mne sa to
podarilo a vystúpil som znova na miesto, ktorým som pred dvoma týždňami
prechádzal. A ak by som sa chcel brutálne trýzniť, tak by som si to šibol
na Orlie skaly a aj na Veľkú Pec. Avšak dnes som si trýznenie vynahradil nie
výškovými metrami, ale dĺžkou trasy. Takže obišiel som obidva kopce,
vlastne obitri, zabudol som na Tlstú horu, lebo aj tú som len lízol.
Tesne pred miestom, kde som minule opustil les a brodil sa blatom, som odbočil
na Prašník. Stále som sledoval náučný chodník, no teraz prvý krát
v opačnom smere. V tejto časti až po Prašník bola cesta najhoršia. Plno
mokrého snehu, tečúcej vody a miestami šmykľavého ľadu ma udržiavalo
v obozretnosti. Táto časť sa najviac podpísala na tom, že moje ponožky
nezostali suché. Musel som to ale vydržať, lebo nasledujúci úsek až domov
bol bez snehu a nepríjemnej vody.
Záver
Po priehrade Čerenec ma čakal iba príjemný pochod po Vrbovom.
Zvládol som to.
Síce mokrý po kolená s mokrými ponožkami, ale so skvelými zážitkami a
neopakovateľným pocitom, ktorý som zažil počas tejto vynikajúcej akcie.
Znova som o niečo silnejší a odhodlanejší pokračovať v záľube
s názvom turistika.