Detail akcie Zimný Marhát z Výtokov

Ani som netušil, že som naštartoval novú zberateľskú záľubu: https://hiking.sk/…okresov.html

Pripomenul si mi zimný Marhát. Takto si ho pamätám. Raz darmo, cez 700 metrov výškových je cez 700 metrov výškových. Také my v našom okrese nemáme. Nepomohlo by mi ani keby som vyliezol na komín najbližšej fabriky.

Po usedenom týždni v homeoffice sa blížil víkend, kedy by som si mohol trošku pretiahnuť kosti.
A v nedeľu má byť krásne slnečno, ale ešte stále so snehom. Človek v týchto končinách nikdy nevie, ako dlho sa tu ten sneh zdrží, nie sme predsa Kysuce.
Tak by sa mohol nazvať aj tento výlet: „Za slnkom a snehom v rámci okresu.“
V rámci okresu, pretože je Lockdown. To píšem len pre vysvetlenie, keby toto čítali niekedy v budúcnosti napríklad moje pravnúčatá… Nech si význam toho slova pozrú v dejepise.
Naskytla sa otázka – s kým, aby som sám neblúdil zasneženou krajinou. Hneď som si predstavil prudkú zmenu počasia, zotmenie, silnú fujavicu a ja nevidím ani na krok, ako Amundsen. Nájdu ma až na jar, ako v rukavici zvieram mobil.
Lenže jeden z oporných pilierov tohto spolku, Vinco, tento týždeň nemôže.
Počas dumania mi žena vraví: „Vezmi synovcov, veď sa už minule pýtali, či ich nevezmeš.“
„Malé deti budem brať.“ Tak som pre istotu skrátil plán trasy z 23 na 15 km, aby som ich neznechutil.
Lenže malými deťmi zostali len v mojej hlave (tak isto ako moje). Obaja sú už možno vyšší než ja a obaja sú športovci, hokejisti. Ten starší hrá dokonca prvú ligu za mužov. A obom nie je cudzích 15 hodín týždenne tvrdého dvojfázového tréningu plus dva zápasy cez víkend.
To som však pred túrou ešte nevedel.
Nedeľa ráno:
Idem pre chlapcov. Asi budú po prebdenej noci pri počítači spať a nikam nepôjdu. No oni už dávno čakali, tak vyrážame. V aute som im spomenul, že som mal pôvodne na pláne dlhšiu trasu a oni hneď, že poďme tú.
Fí, jak si trúfajú. Budú radi, keď prejdeme toto. Som si myslel.
S autom sme prišli na Výtoky rázcestie, ale už tam na štvormiestnom parkovisku stáli štyri autá. Nechal som auto na kraji cesty jednej vetvy, hádam nebudem nikomu zavadzať. Potešilo ma, že ešte niekomu napadlo ísť do prírody. To som ešte netušil, že keď sa poobede vrátim k autu, tak ho ledva nájdem, lebo v oboch vetvách po oboch stranách ciest boli zástupy zaparkovaných áut.
Asi bolo chlapcom chladno, lebo od auta sme začali kráčať celkom svižne. Je to asi jeden kilometer rovinky, tak to sa dá. Veď o chvíľu príde riadny stupák, tam spomalíme. Ako kto. Ešte som sa stihol chlapcom na ich povzbudenie pochváliť, že ja som túto päťhodinovú trasu nedávno prebehol za hodinu a pól.
Hmmm, nedávno! Keď sa tak teraz zamyslím, tak som bol vtedy asi o desať rokov mladší a o tridsať kíl ľahší. Ale ten čas letí…
Prišli sme na úpätie toho prudkého kopca a ja, asi ešte zotrvačnosťou, som začal šliapať rýchlo hore.
Aby som ich neuštval, pustil som ich pred seba, nech oni udávajú tempo.
Prefrnkli okolo mňa v tichosti ako tiene a vtedy som si uvedomil, že jediný, kto tu fučí, som ja. Aj som sa snažil zatajiť na chvíľu dych, aby to nepočuli, ale o to to bolo potom horšie. Našťastie sme museli spomaliť, lebo terén bol šmykľavý a členitý a museli sme si dávať pozor.
Ako sa tak pozerám pod nohy, aby som nespadol, tešil som sa z toho, že sa mi znovu vracia do tela kyslík.
Keď som sa však pozrel pred seba, ich nikde. Pozriem vyššie a chalani mali už asi päťdesiatmetrový náskok, ktorý sa zväčšoval. Zrovna, keď som mal pocit, že by to chcelo ešte trošku spomaliť. Hovorím si, toto nemôžu dlho vydržať, také tempo. A zastavili. Tak som naradovaný pridal zo všetkých síl, aby som ich dobehol. Strašne mi bolo horko. Kto to tvrdil, že bude mínus päť? Veď je asi plus tridsať. Keď som sa k nim priblížil na dvadsať metrov, začali sa pohýňať ďalej.
„Trošku ma počkajte, urobím vám dobrú fotku, tu je to pekné!“ volal som.
Keď som ich dobehol, hľadal som na ich tvárach aspoň náznak nejakej námahy. Ale výrazy ich tvárí boli také neutrálne, ako keď dievčatko venčí okolo baráku psíka a len tak znudene pozerá. Vtedy som pochopil, že nezastavili pre únavu, ale prestali počuť môj hlasný fukot. A keďže vedeli, že ja som fučať neprestal, tak asi usúdili, že sa dosť vzdialili.
Ale inak boli zlatí. Zabíjali čakací čas tým, že si vytiahli termosku s čajom a dózičku s toustami a urobili si piknik. Ja som zatiaľ piknikoval kyslík. Keď už som začal trochu ostrejšie vidieť, vydali sme sa znovu na cestu. Lenže scenár sa zopakoval ešte dvakrát. Našťastie ten tretí piknik už bol na mieste hodného zastavenia, vyhliadke na Krahulčích vrchoch.
Neviem, čím to bolo, možno menším prevýšením, alebo sme išli pomalšie, ale ďalej sa mi už išlo veľmi dobre.
Kombinácia slniečka a peknej prírody ma prinútili začať fotiť. Tak som povedal chlapcom, že nech ma nečakajú nech idú popredu, veď už sme tu, na Marháte. A keďže začal fúkať studený vietor, povedal som im, nech sa tam schovajú pod jeden z prístreškov, ktoré sú pod rozhladňou.
Po chvíli kochania som ich uvidel, ako ma opäť čakajú na horizonte. Tentokrát mali v tvári trochu prekvapený výraz.
Keď som sa vydriapal k nim uvidel som za posledným kopčekom, že tu nebudeme sami. Odhadom tam už bolo asi päťdesiat ľudí a z viacerých strán tam prichádzali skupinky ďalších, dokonca dvaja na bicykli. Hudba z repráku, dve ohniská s klobáskami, špekačkami a slaninkami…
Í bisťu, to je Lockdown! Marhát je zrovna na hranici okresov, tak tu si môžu ľudia povymieňať do zbierky rôzne mutácie covidu.
Tento náš piknik mal byť najdlhší, ale bol asi najkratší. Rýchlo na rozhľadňu a pre studený vietor rýchlo aj dole.
Mali sme za sebou sedem kilometrov a k autu nás čakalo ešte osem. Ale to už bola len príjemná nedeľná prechádzka plynule dole kopcom, v závetrí na slniečku. Skrátka pohoda.