Jozef
Babia hora, to je výzva! Aspoň pre nás ostatných, bežných gaučových smrteľníkov a iných občasných turistov. Asi takých občasných, ako je občasný vodopád v doline Hlboča v Malých Karpatoch. Objavuje sa, len keď viacero dní výdatne prší alebo keď sa topí sneh.
Takže bude to chcieť nejaký tréning. Niečo nenáročné, aby som sa pred Babou horou hneď neodpálil. A niečo blízko. Načo ďaleko? Veď ďaleko pôjdeme, keď pôjdeme na Babiu horu. Otestovať sa chce aj Kowo. Takže nepôjdem sám. Ale kam? Možností je veľa. Neviem prečo, ale mne oči pri pohľade do mapy padli zrovna na Veľkú homoľu.
S parkovaním nebude problém. Prieskum z pohodlia kresla prostredníctvom Google streetview hovorí jasnou rečou. Teda obrázkom. Ideálne miesto. Pľacu je tam dosť a je to takmer na turistickej značke. Prichádzame do Modry – Harmónie… áno, toto je to miesto! Ale čo to? Veď to nie je miesto, ale plot! V ktorom roku to vlastne skenovali? To je vlastne teraz jedno. Treba nájsť náhradné parkovanie. Netrvá to dlho a parkujeme. Ani nie tak ďaleko. Iba 50 metrov od nového plota.
Dnešné čerešničky sú jasné. Začíname štôlňou pod Zámčiskom, ktorá je na starých mapách označovaná ako Štôlňa Panna Mária Pomocná. Je najznámejšou z modranských štôlní a zo svojimi 155 metrami možno aj najdlhšia. Kowa štôlňa zaujala. Zo stoickým kľudom skonštatoval „Je tu chladno“.
Nasleduje Zámčisko. Minule sme veľa toho nevideli. Dnes už viac. Nielen Modru pod nami. Lenže je to doobeda a teda trochu proti slnku. Možno svoj názov dostalo Zámčisko od Hradiska, ktoré tu kedysi stálo. Hradisko slúžilo Modranom v nepokojných časoch ako útočište. Aspoň tak sa historici domnievajú. Vždy, keď hrozilo, že do ich sídlisk v Modre a okolí vtrhne nepriateľ, odišli na opevnené Zámčisko. Keď nepriateľ odtiahol, vrátili sa späť do svojich sídlisk. Dialo sa tak za čias Veľkej Moravy. Hradisko však slúžilo svojmu účelu ešte v 13. storočí už ako súčasť Uhorského kráľovstva.
Dnešným cieľom je však Veľká Homoľa. Lenže ako sa ukázalo, nie iba našim. Na poslednom stúpaní na samotný vrchol sa zišlo ľudí ako na Václaváku. Niektorí aj mluvili. Preto sme plynulo pokračovali ďalej k Trom jazdcom. Trochu sme ich tak opatrne preliezli… Možno nabudúce ich prelezieme detailnejšie. Možno na akcii za viacerými skalnými útvarmi. Tu niekde blízko je totiž aj kamenná brána a kto vie čo ešte?
Vraciame sa k Veľkej Homoli. Nátresk je tu už menší. Odhodlane vystupujeme. Zrazu odhodlanie klesá. Kowo začal váhať. Všimol si totiž, že sa drevené schodíky – dosky, trochu pod ním ohýbajú. Rýchlo sa snažím ukryť svoj široký úsmev. Podarilo sa mi to v rekordnom čase. Stačilo mi na to zistenie, že aj podo mnou sa tie dosky nejako ohýbajú… Ale inak pohoda. Výhľady krásne…
Dopadajú na nás prvé kvapky. S tým sme počítali. Veď predpoveď meteorológov hovorila jasnou rečou – 1,5 – 2 milimetre zrážok za 3 – 4 hodiny. Dovolil som si to totiž sčítať. Proste pohoda. Naozaj meteorológom predpoveď vychádza, prvých 10 – 15 minút. Potom začalo pršať viac. Stále však pohoda. Listy stromov nás chránili. Vravíme si „Nevadí, keď si dážď tých svojich 1,5 – 2 milimetre minie za pol hodinu.., tak si ich minie.“
Dážď si nič neminul. Stále prší. Meteorológovia asi použili pri predpovedi bulharské milimetre. Ale aspoň niečo im vyšlo, že pršať bude poobede. Blížime sa ku odbočke na Kuklu. Váhame. Nie, nebola to otázka, či vytiahnuť pršiplášť alebo nie. S touto otázkou sme už totiž boli vysporiadaní asi tak pred pol hodinou. Otázka znela inak „Ísť na Kuklu, alebo už radšej k autu?“ Zrazu si Kowo čupne a prizerá sa. „Dobre, nič v podobe vody sa oproti nám nevalí. Môžeme ísť.“ hovorí. Je to jasné. I keď nad nami zrovna jasno nebolo.
Dúfam a verím. Verím a dúfam. Že na vrchole Kukly prestane pršať. Naozaj prestalo. Výborne. Rýchlo to zneužime a poďho hore na rozhľadňu. Kam zmizol rebrík? Prečo ho v dolnej časti niekto zničil? Lepšie sa prizrieme rozhľadni a už je nám to jasné. Lebo bezpečnosť. Nosné stĺpy už nie sú nosné. Už sú to len stĺpy. Spráchnivené. Rozhľadňa stojí len silou vôle. Jednou paličkou som štuchol do jedného nosného piliera a rozhľadňa sa pohla. Našťastie nie dolu našim smerom.
Máme to asi pol hodinu k autu. Prestalo pršať. Paráda. Ale iba na chvíľu. Kto by nestihol doteraz zmoknúť, by sa tešil predčasne. Ten najväčší lejak nás totiž ešte len čaká. Zo záujmom sa prizerám v Modre – Harmónii ako si 2 milimetre zrážok veselo žblnkocú dolu cestou. Takže 1,5 – 2 milimetre zrážok za 3 – 4 hodiny? Jedine tak za 3 – 4 minúty… Kto vie, či náhodou znovu netečie Hlbocký vodopád?