Dnes je: utorok - 26.10.2021, Meniny má: Demeter

Úvod

Aktualizované: 26.10.2021

Návštevy: 61682

Fotografie z roku 2013



Počet akcií: 608 Počet odkazov: 513 Počet komentárov: 1083

Login:

Heslo:

On-line: 6

Detail uskutočnenej akcie

Vložil: Jozef
Dátum: sobota - 13.02.2021
Pohorie: Považský Inovec
Vzdialenosť: 15.02 km
Čas: 5h
Stúpanie: 748 m
Klesanie: 748 m
Náročnosť trasy: 5
Body do rankingu: 70.3
Mapa: ne-vložená
Turista sa prih. / ospr. zúčastnil
Jozef Jozef Št - 11.02.2021
Roman Roman So - 13.02.2021

Fotky a videa z akcie

prehrať videoprehrať video

Trasa akcie

Auto – les – stupák – dve jaskyne vedľa seba – dve vyhliadky po sebe – opekačka – rozhľadňa – západ slnka – tma – auto

Poznámka k akcii

Stretneme sa

Komentáre:

Jozef Jozef
1

Roman mešká, ale tentoraz za to naozaj nemôže. Ešte že máme mobily a na nich internet. A dobre, že mešká. Dnešným cieľom je západ Slnka. Ak by sme vyrazili priskoro a mali čakať na vrchole vyše hodiny na západ Slnka, asi by sme sa smiechu nezdržali. By nám tie úsmevy aj zamrzli.

Na mieste zisťujeme, že budeme čeliť menšiemu množstvu snehu, ako sme pôvodne čakali. Teplota je síce mínusová, ale nie je to nič dramatického. Veď o chvíľu nás čaká malý stupáčik. Ten nás určite rýchlo zohreje. Možno rýchlejšie, ako by sme si priali.

Jaskyňa! Teda dve. Stojíme! Máme totiž času dosť. K západu Slnka je ešte ďaleko. Veľmi ďaleko. Nie však kilometrovo. Ale časovo určite. Minule sme navštívili iba tú väčšiu. O tej menšej sme vedeli, ale sme ju nenavštívili. Nevedeli sme totiž, kde je. A to sme ju mali doslova pod nosom. Tentoraz sme sa rozhodli ju hľadať. Prúser! Našli sme ju po pár krokoch.

Tu ma Roman informoval, že to budem musieť zobrať na seba. „Jožo, hľadáš kešky. Inak budeme na vrchole priskoro.“ Zbytočne som mu hovoril, že nie som pripravený. Veď ani pero nemám. Nepomohlo. Roman vytiahol z ruksaku niekoľko ceruziek. Som si dokonca mohol vybrať, ktorú chcem. Všetky boli poctivo zastrúhané. Nuž, tak sme hľadali aj bez nápovedy.

Pri tretej keške sme sa na chvíľu rozdelili. Ja som hľadal kešku ďalej. Pohyboval som sa v minikruhu. Mal tak zo šesť metrov. Roman sa medzitým rozhodol nájsť tretiu minijaskynku. Tá nemala viac metrov, ako môj začarovaný kruh.

Zaujímavé. Keby som to nezažil, tak tomu neuverím. Ja som sa motal kúsok pod skalným hrebienkom. Mal som naň pekný výhľad. Roman pri hľadaní jaskynky prešiel vrchom hrebienka. Mal z neho na moju stranu dobrý výhľad a nevidel ma! Nie, neplazil som sa. Možno na chvíľu spoza nejakého stromu trčal iba kúsok zo mňa. Nikoho pod sebou nevidel a preto išiel ďalej do sedla.

Ja som si medzitým hovoril, aký je dnes Roman trpezlivý a hľadal som ďalej! Áno, dá sa obísť aj na takom malom kúsku a nevidieť sa! A to sme navzájom o sebe vedeli. Možno svoje zohrala aj zaujatosť. Možno mal Roman oči len pre jaskynku a ja pre kešku. Napriek tomu on žiadnu jaskynku nenašiel a ja kešku tiež nie.

Zrazu mi zvoní telefón. Počul som všetko, čo mi Roman hovoril. On počul jedno jediné sekané slovo z mojej strany. Vedel som kde je. Čo je však čudnejšie, Roman si z jedného sekaného slova urobil správny záver a nepohol sa z miesta! Nechal som kešku keškou a šiel som za ním do sedla. A čo som objavil? Minijaskynku!

Cestou stretávam ľudí. Chvíľu sa mi prizerajú a po zopár sekundách sa mi prihovoria. „Už vás čaká v sedle.“ Majú na tvárach podozrivé úsmevy. Hmm, asi ma majú za strateného. No, aspoň ma Roman opísal tak hodnoverne, že ma spoznali.

Ďalšia vyhliadka. Nie je to síce vrchol, ale je zima. Takže je čas na Romanov červený čaj. Je najvyšší čas. Obrad podávania červeného čaju totiž neúprosne vyžaduje dodržanie správnej teploty podávaného nápoja! A hraničná teplota podávania je tesne nad teplotou, ktorú bežní smrteľníci poznajú pod pojmom „vlažný“. Roman urobil všetko pre to, aby sa červený čaj mohol podávať o správnej teplote. Má ho v malej termoske. Tá dlho teplotu neudrží. Preto termosku zabalil do viacerých vrstiev oblečenia a použil aj termofóliu. Do nej som bol naposledy zabalený ja… na Kôprovskom štíte, keď sme čakali pre zmenu na východ slnka.

Blížime sa k vrcholu. Bude tam oheň? Nebude? Pre istotu si cez plece prehodím kus spadnutého suchého konára. Po piatich minútach si hovorím „nemohlo ma to s tým drevom napadnúť až teraz?“ Už ma z neho ruka i plece boleli. Nebolo veru ľahké. Ale vidina tepla pomohla prekonať aj túto krízu.

Na vrchole nás víta oheň. Rýchlo k nemu! Trošku ďalej od neho! Lebo namiesto zohrievania rúk ich budem opekať! Ták! Toto je tá správna vzdialenosť. Znovu prichádza Romanova chvíľa. Vyťahuje z ruksaku opekacie páročky a rožky. Parádička. Ani horčica nechýba. Nie že by nebola prítomná! Aj tú mal Roman v ruksaku. Zrazu Roman nastokuje na paličku vajce. S nevinným pohľadom na tvári sa ma pýta „Chceš to vajce na mäkko, alebo natvrdo.“ Vincent by mu určite povedal za Beé. Lenže ten tu nie je. Takže na mäkko.

Máme plné bruchá. Sme zohriati. Je čas vystúpiť na pozorovatelňu. Veď už aj to Slniečko je povážlivo blízko nad obzorom. Západ Slnka je dnes trošku skôr. Môže za to súvislý pás oblakov na horizonte. Nie, pukance neboli. Veď sme mali plné bruchá! Ponechali sme akciu samú na seba. Len sme sa viezli. No a ono sa to časovo zosúladilo tak nejako samé.

A čo bolo ďalej? Tma. Teda nie úplná. Malý kúsok zeme a okolia osvetľovali čelovky. Roman si pre istotu dal na nohy aj nešmeky. Nabudúce si ich už nedá. Nie že by s nimi bol nespokojný, ale vyzuli sa mu z topánok. Pokus o útek druhého nešmeka som si všimol. Prvý však nenávratne zmizol. Len aby ten nešmek nenašiel nejaký cyklista. Obomi kolesami.

Na záver len taký drobný postreh, alebo skôr môj subjektívny pocit. Západ Slnka nie je zlý, ale oproti východu Slnka je smutnejší. Možno preto, že pri túre na tému východ Slnka hneď na začiatku šľapeme v tme a potom s nádejou čakáme na Svetlo. Ono príde a zostane s nami. Možno sme unavení, ale máme svetlo a vidíme. Pri západe je to opačne. Príde zlatý klinec a potom postupom času všetko zahalí tma.

komentár: 921 pridaný: 14.02.2021 - 16:48