Jozef
Po prvom keškobraní prichádza druhé. Malo prísť asi o týždeň skôr, ale prišlo k zlyhaniu. Môjmu. Presnejšie, z rodiny som sa to dozvedel takmer včas… ako posledný, deň predtým. A tak som vtedy nikam nešiel. Ale vtedy bolo vtedy a teraz je teraz.
Parkujeme v dedinke Selec. V dedine nás víta mrázik a žblnkotajúci potôčik. Z prízemného mrazu i nízkej teploty blížiacej sa nule, si nič nerobíme. Veď nám o chvíľu bude teplo. Na najvyšší vrchol pohoria – Inovec, sme sa totiž rozhodli vystúpiť z najprudšej strany.
Už to vie celý les. Slová o tom idú od jedného hniezda na strome k druhému, od jednej nory v zemi k druhej. A dozvedeli sme sa to aj my s Ivanom. Zase nás čaká komorná atmosféra. Zrovna dnes prebieha 38. ročník hviezdicového výstupu na Inovec. Slovo „hviezdicový“ znamená, že máte na výber, z ktorej svetovej strany ráčite vystúpiť na vrchol.
A už máme aj nepoprierateľné dôkazy. Čím vyššie sme k vrcholu, tým viac ľudí stretáme. Tí, čo už idú dolu, majú pre nás dve správy. Začnem tou zlou – hore je plno. A teraz tá dobrá – dávajú tam čaj, opekajú sa špekačky a tuším padlo aj slovo guláš. Alebo si ho len tak veľmi prajem? A to všetko zadarmo! A je to jasné. Už vieme, prečo je tam tak plno.
Prichádzame s Ivanom na vrchol ako 329-ty a 330-ty. Až tak plno tu nie je. Nejako sa to na tej ceste roztratilo. Možno trochu viac, ako v bežnú nedeľu, ale žiadna tlačenica. Sme informovaní o tom, čo všetko už nie je. Ja príliš nepočúvam. Snažím sa postupovať podľa hesla „Čo oko nevidí, to srdce nebolí“. Dostávame sa k časti, čo zostalo. Ušiel sa nám čaj a ponúkli nám na opečenie slaninku a špekačky. Bude nám stačiť ten čaj…
Naposledy, keď sme boli na Inovci, bola hmla. Teraz máme výhľady. Pekne je. Síce viditeľnosť nie je dokonalá, lebo v ovzduší je sem tam dostatok vodnej pary, ale to až tam, vzadu… Svoje čaro má aj výhľad Palúch. Vidieť odtiaľ Hradisko i Selecké kamenné more. Tam sme pred takou hodinkou a pol stáli…
Cestou dolu odlovíme ešte posledné kešky z rady „Lesná železnička Trenčín – Selec“ a môžeme ísť k autu. Na záver musím pochváliť keškárov nášho spolku. Žiadne zaváhanie. Keď je akcia, tak je akcia a prídu všetci… Žiadne frfľanie, žiadne kyselé tváre… Tak to má byť.