Detail akcie Malý okruh Súľovskými skalami kvôli Šarkanej diere

Tiež pekné videjko (Tá trnafčina je super )

Je nás osem zvedavých. Zastihneme jeseň v celej jej kráse práve tu, v Súľovských vrchoch? Dátum na to je. A počasie by malo byť tiež. No, osem. Áno, ale iba zo začiatku. Potom sa však rozdelíme na dve skupiny.

Posádka nášho auta už je rozhodnutá. My ideme kratší okruh. Dni sa skracujú a my sa nechceme naháňať. Prišli sme sem vychutnávať. Niekedy je totiž menej viac! A chceme navštíviť aj Šarkaniu dieru. Jediný, kto váha, je Ivan. Nevie, na ktorú stranu by sa pridal.

Vincent si Ivanovo váhanie všimol už v aute. Snaží sa kuť železo, kým je ešte horúce. Preto sa ho už počas pauzičky na kávičku a posledné dopĺňanie zásob v Zamarovciach priamo opýtal: „Máš poslednú šancu. Na ktorú stranu sa pridáš?“ Lenže s Ivanovou odpoveďou nepočítal. Bola v duchu „Dočkaj času, ako hus klasu.“ Ivan si ho dovolil poopraviť: „Predposlednú šancu. Posledná šanca na rozhodnutie bude až tam… hore.“

Odparkovali sme autá. Ešte sme sa ani z dediny nedostali a je nám jasné, že je to tu ako v rozprávke. Nie že by sa tu voda sypala a piesok lial… Zase až také silné štartovné nebolo. V potoku tiekla voda a trochu prekvapivo plávalo množstvo jabĺk. Skôr by som tam čakal ryby. No nič. Možno miestny zvyk… Rozprávkové bolo niečo iné. Naozaj sme tu zastihli jeseň v celej jej kráse!

A už sa to na nás valí z každej strany. Gotická brána, vyhliadka za vyhliadkou, hrad, znovu vyhliadky, striedané dvojvyhliadkami… Nie, nemáme také brutálne tempo. Tu je to tak nejako všetko pokope.

Vincent si pamätá. Aspoň to občas neuvážene tvrdí. A tvári sa pri tom sebaisto. Tentoraz to tvrdil pri drevenej tabuli, na ktorej bol vyobrazený vták. Tuším sova. Vraj za ním bude nasledovať sokol. Verí si až tak, že sa so mnou stavil o fidorku. Ja som si tiež istý. Čo Vincent povie a zaklincuje slovami, že si pamätá, býva v drvivej väčšine všelijako, len nie tak, ako tvrdí. Neveríte? Mám slová „v drvivej väčšine“ škrtnúť a nahradiť slovom „nikdy“? Vraj sa ešte doteraz v histórii spolku nestalo, že by mal pravdu? Ale späť k sokolovi. Na troch najbližších drevených tabuliach bolo všeličo, ale sokolom sa to nazvať nedalo. Nie, ani pri bohatej fantázii kombinovanej množstvom alkoholu nad 2 promile. Vincenta to však nevyviedlo z miery. Mal totiž pred sebou ešte dostatok kilometrov, na ktorých bude ešte nejedna drevená tabuľa. Snáď na jednej z nich ten sokol bude…

Stalo sa to na Štefánikovej vyhliadke. Ivan sa rozhodol. Chcelo sa mu ešte trochu posedieť. Vincentova skupina sa s nami rozlúčila. Ich už trochu tlačil čas. Majú dlhšiu trasu. Kto ho vie, či sa Vincent bude prizerať dreveným tabuliam na ceste a hľadať sokola. My sme v pohode. Máme čas. Môžeme sa motať do sýtosti. Komu sa kam chce, tam ide. Ostatní ho väčšinou zo zvedavosti nasledujú. Tak sa stalo, že všetci boli všade. Aj tam, kam sme počas minulých akcií neodbočili.

A je to tu. V našej skupine nahrádzam Vincenta. Všetkých presviedčam, ako som bol v Šarkanej diere a čudujem sa, prečo nemajú čelovky. Veď je to jaskyňa! Veď som tam bol! Veď si pamätám! Prezieravo sa však s nikým o fidorku nestavím. Svoju som už totiž dávno zjedol. Keď sme dorazili do jaskyne, zistil som, že si nepamätám. Ani šarkana, ani dieru. Čelovku netreba. V najhlbšom kúte je šero.

PS: Šarkania diera mala dohru. Vincentovi v pondelok v práci tvrdím, ako som bol v Šarkanej diere po prvý krát. Neviem prečo som si myslel, že som tam bol. Vincent si je znovu istý. Vraj som tam bol! A tentoraz mal Vincent pravdu a aj dôkaz po ruke. Našiel tú akciu na našej stránke. A teraz nemôžem povedať, že by nikdy nemal pravdu. Ale obávam sa, že si šťastie na tento rok už minul…