Vinco
Úvod
Túto turistickú akciu opäť vymyslel Jozef. On síce v roku 2018 na
tejto trase už putoval aj s Romanom, ale vtedy ešte nebol keškár. A tak
chcel tieto zaujímavé miesta navštíviť aj práve kvôli keškám. Priznám
sa, vtedy som na akciu chcel ísť aj ja, no nemohol som. A tak možnosť
navštíviť Dobrolínske skaly, jaskyňu a Oselný vrch som neodmietol. Čo sa
však stalo? Jozef nečakane ochorel a tak musel zostať doma a liečiť sa.
Roman si svojou účasťou chcel osviežiť pamäť z roku 2018 a Dušan
pôvodne chcel ísť s Jozefom, ale nakoniec som mu musel stačiť aj ja
s Romanom 
Parkovali sme pri vodnej nádrži Veľké Uherce, kde je dostatok miesta pre vozidla a asfaltka, ktorá okolo parkoviska prechádza je zároveň zelená turistická značka, ktorou naša celá trasa putuje. Až na mieste som sa dozvedel, že táto zelená je zároveň aj náučným chodníkom zvaným Veľkouherecký turistický okruh, ktorý je na celej trase obohatený zaujímavými informačnými tabuľami.
Putovanie
Prvé zastavenie
Prvé kroky viedli aj okolo vodnej nádrže Veľké Uherce po asfaltke. Po
nej sme prišli aj k nášmu prvému rázcestníku
Poždol s informačnou tabuľou č. 3. Táto oblasť
číta cca sto chatiek. Takže ľudia sem chodia rady relaxovať. Po asi
päťsto metroch kráčania sa asfalt zmenil na štrkovú cestu a po ďalších
päťsto metroch nám ponúkla informácie naša druhá informačná tabuľa. Tu
„zelená“ zavelila prudko doprava a nemilosrdne do kopca. Okamžite nám
bolo teplo Hoci „vonku“ boli 3°C mal som pocit, že som vo vykúrenom
baráku. Roman nelenil a jednu vrstvu oblečenia schoval preventívne do
ruksaku. Stúpanie sme si riadne užili. Určite ste si na fotkách všimli, že
Dušan má novú čapicu, no a tá sa v tomto stúpaní tiež porúčala
z jeho hlavy dole. Stúpanie povolilo až na vrchole s názvom
Trstený vrch. Aj tu je osadená informačná tabuľa
(č.5), čítanie ktorej nám poskytlo čas na oddych po stúpaní.
Od tejto chvíle to bola prechádzka po jemne zvlnenom hrebeni. Trasa vedie príjemným listnato ihličnatým lesom a všetky kopčeky na trase sú osadené betónovými značkami bez názvu. Posledné stúpanie, ktoré nám „otvorilo“ pľúca bolo na vrch Krahulec. V tejto časti hrebienka je to najvyšší kopček (594 m). Aj tu sme si spravili krátku prestávku. Informačná tabuľa tu nie je osadená. Zato miesto tesne pod Krahulcom nám ponúklo parádny výhľad na hrebeň, ktorým máme ísť. Prvý krát sa nám v diaľke ukázal aj Oselný vrch.
Druhé zastavenie
Nasledujúce kroky viedli po príjemných lúkach. Bola to masáž na naše nohy. Táto blahodarná procedúra trvala tisíc dvesto metrov a skončila pri náučnej tabuli ohlasujúcej prítomnosť Dobrolínskych skál. Od tabule ku skalám vedie príjemný chodník s peknými výhľadmi. Najkrajšie sú však pri označení s názvom Dobrolínske skaly. Z tohto miesta je zreteľne vidieť aj Oselný vrch. Pobudli sme tu iba chvíľu a ihneď sa vydali hľadať Dobrolínsku jaskyňu. Nie je to vôbec jednoduché. Pod skalami je množstvo vychodených cestičiek a neznalý nevie, ktorá je tá správna. Aj my sme sa nechali jednou nesprávnou zviesť. Ja som však tú správnu našiel a Dušana a Romana som pokrikom naviedol na správne miesto.
Ako prvé prišlo na rad objavovanie krás interiéru jaskyne. Dobrolínska jaskyňa má nádhernú výzdobu. Po stenách jaskyne je množstvo trblietajúcich sa kamienkov. Celú dĺžku jaskyne (26 m) sa nám nepodarilo preskúmať, pretože sa nikomu nechcelo plaziť do jej ďalšej časti. Roman správne poznamenal, že táto časť je tzv. plazivka a mal absolútnu pravdu. V jaskyni som pri preskúmavaní videl aj netopiera. Po obhliadke sme pred vchodom do jaskyne absolvovali krátku gastronomickú prestávku. Po prestávke sme sa vrátili na Dobrolínske skaly a tu prvý krát na trase stretli turistov, s ktorými sme prehodili pár viet a zaželali im svorne Šťastné a Veselé Vianoce.
Tretie zastavenie
Nasledujúcich cca päť kilometrov nám ponúklo príjemné a nenáročné putovanie. Než sme dorazili do Sedla pod Veľkou Ostrou naše topánky prvý krát na trase zažili blato. Bola to však krátka blatová etuda, ktorá nás nijak nerozhádzala. Presne pod Hrubým vrchom, na ktorom je aj televízny prevádzač, okolité lesy zredli a vzniknuté medzery nám ponúkli výhľady na Buchlov a Žarnou. Tieto ikonické vrchy sme tiež pred časom mnohí navštívili (2016, 2018, 2019).
Od Hrubého vrchu chodník začal klesať a zastavil sa až pri informačnej tabuli pod Oselným vrchom. Skaly Oselného vrchu zdola sú impozantné a vedie k ním prudké, ale krátke stúpanie. Netrvalo to ani desať minút, snáď päť a už sme stáli na vrchu. Na vrchole je dostatok miesta na sedenie a oddych. Pritom poskytuje nádherné kruhové výhľady do širokého okolia. Naša prestávka (gastronomická i kochacia) trvala asi tridsať minút. V pohode sa tu dalo vydržať. Svietilo parádne slniečko a na vrchole vôbec dnes nefúkal vietor. Proste idylka. Pobyt na tomto parádnom vrchole sme naplno využili. Pred odchodom z vrcholu som naše postavy ukryl do čiernej čarovnej krabičky, aby sme mali na čo spomínať.
Záver
Záverečnú časť trasy tvoril zostup k miestu s názvom Vojtechov. Od Vojtechova naše kroky sprevádzal príjemne zurčiaci potôčik Drahožica, ktorý pozitívne prispieval ku koloritu putovania Drahožickou dolinou. Netrvalo dlho, aby sme doputovali do cieľa k vodnej nádrži Veľké Uherce a pozitívne zhodnotili náš dnešný turistický skvelý počin. Priznám sa, že som očakával väčšiu účasť. No čo už, potešil ma svojou účasťou aj Roman i Dušan. Ak by sa nik neprihlásil, bol by som na akciu išiel aj sám. Na záver sme ešte navštívili neďaleký Motorest Hájnikova žena, kde sme si spoločne objednali hubovú polievku a tak dali konečnú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.
Nabudúce dovidenia moji milí turisti spolku PAT a MAT.
