Prajem Vám, aby ste si trasu užili. Už teraz viem, že si ju
užijete. Ja Martalúzku navštívim niekedy v budúcnosti.
Jozef
Roman naplánoval na tejto trase aj dobrodružstvo. Tentoraz nás čakalo hneď po vystúpení z auta, čiže priamo v Telgárte. Aby tomuto dobrodružstvu dokázal čeliť, si Roman so sebou zobral debničku broskýň. Chvíľu som nechápal o čo ide, ale pomerne rýchlo som pochopil a nielen pochopil, bol priamo zatiahnutý do dobrodružstva aj ja. Stalo sa to hneď po prvom Romanovom neúspešnom pokuse. Parkujeme totiž v Telgárte, ale štart je z Pustého Poľa. Potrebujeme odvoz a spoje nejdú už nejaký ten piatok…
Roman zaujal strategické miesto pred obchodom. Debničku výstavne umiestnil pri svojich nohách a nahodil úsmev. Behom minúty sa takmer zadarilo. Ale iba takmer. Chlapík bol v obchode na aute a bol aj ochotný nás zaviesť… keby mal čas. Bol priveľmi slušne oblečený na sobotňajší nákup. Ponáhľal sa na akciu. Ďalšia šanca. Z auta vystupujú turisti, až na jedného, šoféra. Zase nič. Idú na svoju akciu a šofér ide hľadať parkovanie. Skôr my pomôžeme im, ako oni nám. Poradíme, kde zaparkovať.
Musím aj ja pomôcť, lebo nás pred obchodom zastihne západ slnka. Nebudeme stáť obaja vedľa seba. Presúvam sa kúsok ďalej a na druhú stranu cesty, pretože práve tadiaľ idú autá tým smerom, ktorý potrebujeme. Lenže autá chodia sporadicky. Preto sa rozhodujem oslovovať aj peších ľudí, ktorí idú z obchodu. Jeden z nich sa ironicky usmeje, vyhlási, že sa ponáhľa, lebo idú na cyklovýlet a ešte ironickejšie mi zaželá pekný deň. Bednička broskýň ním ani nehne. Nepodarilo sa mu znechutiť ma.
Teraz to príde! Päť áut za sebou! Tu sa musí zadariť! Nemusí. Ako keby som tam ani nestál. Vodiči mi nevenujú ani pohľad. Už sa pohrávam s myšlienkou, že stopnem autobus. Kým som sa pohrával, autobus prefrčal okolo. Nakoniec mi zastavila dodávka. V nej postarší, seriózne vyzerajúci pán. Cítiť z neho dobrosrdečnosť. Ten by nás zobral aj bez bedničky broskýň. Roman akonáhle uvidel, že mi niekto zastavil, schytil bedničku a vyrazil rýchlym krokom smerom ku mne. Veril mi, že vodiča dostatočne dlho zadržím, kým prídu posily, čiže on, a rozhodnú celú vec v náš prospech. Očami ma splňomocňuje, aby som sa v prípade nutnosti aj zahryzol do otvorených dverí a nepustil! Nebolo treba. Vodič nám naozaj chce pomôcť. Síce sa tiež ponáhľa, ale ide tým smerom. Broskyne ako bonus ho potešili. U nás takéto rastú. Stopovanie nám zabralo asi 10 – 12 minút. Do budúcna by som sa ale automaticky na tento spôsob nespoliehal. Najmä, ak by nás bolo viac.
Okrem broskýň sme chlapíkovi dali aj dobrý tip na akciu. Nevedel, že na Kráľovu hoľu sa dá vystúpiť aj odtiaľto. Zo začiatku je to pozvoľné, priam nenápadné stúpanie Zadnou dolinou popri veselo žblnkotajúcej riečke Hnilec. Je to tu samý kvet. Neviem, čo sa tu stalo, dosť stromov chýba. Preto máme aj občasné výhľady, napriek tomu, že sme ešte len v doline. Dokonca chvíľu vidieť aj naše dnešné ciele, Kráľovu hoľu a Kráľovu skalu.
Už stúpame. Chodník je miestami neistý. Najmä na úsekoch, kde vyschli stromy a urobili tak miesto pre malinčie. Husté malinčie. Chodník nevidieť, iba cítiť nohami. Doslova. Je to tu naozaj dobrodružné. Napriek tomu máme stále dobrý smer, neblúdime. Takýchto úsekov počas výstupu na Martalúzku zažijeme viac. Ideálne miesto na stretnutie medveďa, vravíme si. Žiadneho však nestretáme. Ani by sme ho nemali šancu vidieť v tejto húštine. Skôr by sme do neho vrazili, ako zbadali. Nie je vidieť žiaden pohyb v malinčí…
Už vidieť Kráľovu hoľu, vyzerá byť blízko. Ešte si odskočíme tuto, k skalám a pokocháme sa. Pri stúpaní na vrchol vidíme prameň Hnilca. Je ho dobre vidieť, lebo je to vlastne kamenná budova. Preto nás návšteva prameňa neláka. Skúsme odbočiť tuto, k prameňu Čierneho Váhu. Skúšame, hľadáme, ale je to tu suché. Sklesáme zopár desiatok výškových metrov a stále nič. Až doma zisťujem, že Váh má v tomto svahu dva pramene. My sme skúsili nájsť ten vyšší z nich. Ten druhý, leží ďalších 150 výškových metrov pod nami. Boli sme naozaj blízko. Možno nabudúce.
Na Kráľovej holi je dosť ľudí. Niekoľko desiatok. Vrchol je tiahly, tak sa tu netlačíme. Pokračujeme na Kráľovu skalu. Výhľady z nej sú pekné, ale cesta dolu je zase dobrodružná. Už v kosodrevine musíme dávať dobrý pozor, aby sme našli cestu ďalej. V nižších polohách občas tiež vládne húština. Je to riadny klesák. Kolená dostávajú zabrať. Túžobne očakávam, kedy budeme v Telgárte. Veď ja sa dočkám…
