Detail turistickej akcie

Úvod

Môj sen, prejsť tento legendárny pochod sa začal ráno o 5.00 hod. nástupom do vozňa metra na hlavnej stanici v Prahe a vystúpením na stanici Háje, kde prebiehala registrácia. Tomuto však predbiehala príprava, ktorá spočívala v objednaní nocľahu na dva dni a v zakúpení cestovných lístkov na vlak i metro. V súvislosti s týmito náročnými logistickými úlohami chcem poďakovať Radovi, ktorý sa tejto úlohy zhostil na profesionálnej úrovni čo potvrdil aj tým, že ubytovanie sme od hlavnej stanice mali vzdialené iba 200 metrov. Túto vzdialenosť sme ocenili ráno ale hlavne večer, keď sme sa vracali rozbití z pochodu.

Samozrejme v piatok večer, keď sme dorazili vlakom do Prahy a vybalili sa na nocľahu v ambasáde Bosny a Hercegoviny, sme vyrazili „do ulíc Prahy“. Bolo treba sa zvítať s Marekom, ktorý pricestoval do Prahy autom aj s rodinou. Stretli sme sa na „Václaváku“ a odtiaľ vyrazili prijímať vitamíny a antioxidanty, tak potrebné na zvládnutie dlhého a vyčerpávajúceho pochodu. Navštívili sme dva veľmi známe podniky U Pinkasů a Výtopnu Railway Restaurant. A ako to už býva, keď pijete kvalitné české pivo, neviete kedy prestať Do postelí sme sa dostali v sobotu o 01.00 hod. Budíček bol stanovený na 4.10 hod. Poďme už konečne putovať.

Putovanie

Registrácia

Registrácia prebiehala elektronicky už od 1. mája. No bola podmienkou, po ktorej sme obdŕžali QR kód potrebný na mieste štartu pochodu. Na základe preukázania sa QR kódom sme dostali papierovú Mapu pochodu, do ktorej sa počas trasy zaznamenávali kontroly. V rámci registrácie chcem spomenúť, že na odštartovanie sme si museli odstáť tak 100 metrovú radu. Účastníkov na túto pôvodnú a prvú Trasu Karla Kulleho bolo požehnane. A na záver mi nedá nespomenúť, že počas tejto dlhej trasy sme nešli nikdy samy. Vždy bolo okolo nás tak dvadsať až tridsať pochodníkov, ktorých sme mali na očiach. To iba pre porovnanie s našou Trnavskou stovkou, kde sa mi stávalo, že som okolo seba nikoho nevidel. Účasť na tomto 57. ročníku bola celkovo cca 20 000 pochod­níkov. To iba pre predstavu.

Putovanie do Týnca nad Sázavou (30 km)

Prvé kroky viedli Prahou a trvali až do ôsmeho kilometra, kedy sme prakticky definitívne opustili hlavné mesto. Počasie nám neprialo, pretože ustavične mrholilo. Avšak musím poznamenať, že mi to vôbec nevadilo práve naopak. Trasa k prvému kontrolnému bodu je pohodová nenáročná. Pražská plošina je jemne zvlnená a podobá sa našej Podunajskej rovine. Väčšinou sa ide po asfalte, cyklotrasách a občas sa nájde aj príjemnejší terén pre nohy v podobe lesných cestičiek.

Prvé výškové zvlnenie sa dostaví až prechodom Benešovskou pahorkatinou. Dá sa to prirovnať našej Myjavskej pahorkatine. Najvyššie prevýšenie je práve asi sedem kilometrov pred Týncom. Konečne sa to začalo v týchto miestach podobať na turistiku 

Čo chcem vyzdvihnúť je že turisti, ktorí šliapu prakticky stále s vami až do cieľa sú priateľskí. Veď ma poznáte. Ja sa dám do reči s každým, mám to v povahe. A nebolo tomu inak ani tu a počas celej trasy. Vždy som si našiel nejaké „obete“ Vždy boli ochotní sa so mnou rozprávať. S niektorými partiami som išiel aj hodinu. Moji spoločníci Rado a Marek len krútili hlavami a smiali sa. Avšak na moju obranu musím povedať, že si niektorí o to koledovali aj sami. Naši predsedovia PAT a MAT nesúci sa v mojom ruksaku budili prílišný záujem okoloidúcich. A tak prišlo na rad vysvetľovanie a propagovanie nášho spolku Mňa to veľmi tešilo, že majú taký záujem. Veď PAT a MAT sú prakticky Česi, tak záujem bol prirodzený. Najdlhšie som išiel paradoxne so Slovákmi Paľom a Tomášom. Sú to bratia a Paľo pricestoval do Čiech za bratom, aby sa spoločne vydali na tento pochod. A samozrejme stretli mňa. Tak som to využil na vzájomné a zaujímavé rozprávanie. Sú to sympatický páni a veľmi dobre sa mi s nimi išlo. Paľo a Tomáš, ak budete tento komentár čítať vedzte, že Vám chcem poďakovať za príjemnú spoločnosť a rozprávanie počas spoločného putovania.

Blížime sa do Týnca. Zrazu mi zvoní telefón. Pomyslel som si, volá Marek alebo Rado. Nie. Hádajte, kto mi volal? Zdvihnem a počujem Romana. A on, že ako je, ako sa nám ide? Tak som mu vyrozprával krátke pocity. Na jeho otázku, či si už máčame nohy v Sázave som odpovedal záporne. Len som mu odpovedal, že za chvíľku dorazíme do Týnca nad Sázavou. Ani vo sne by mi nenapadlo, že keď dorazíme ku kontrolnému bodu v Týnci stretneme Romana. On tam naozaj pred budovou Hotela Týnec stál. Nebol to žiadny sen ani fatamorgána. Tak ako to je na Romana príznačné, on tento Pochod Praha-Prčice zobral útokom, spontánne a na otočku. Šialené. To je náš Roman, tak ako ho poznám.

V Týnci nad Sázavou sme obdŕžali pečiatky a vybrali sa do prvej hospody doplniť antioxidanty. Útokom sme vzali Bar NEplecha a vliali do seba po pive. Príliš sme sa nezdržiavali. Roman odišiel napred, pretože sa ponáhľa na vlak a bál sa, že do 20.00 hod. nestihne dôjsť do cieľa. My sme sa zdržali tak 15–20 minút a vyrazili sme ďalej.

Putovanie do Neveklova (45 km)

Pred nami sa otvorila pätnásť kilometrová príjemná trasa podobajúca sa na naozajstnú turistiku. V tejto časti nebolo priveľa asfaltu zato však blata áno. Prechádzali sme blatovými úsekmi, ktoré nás preverili. Do cesty sa nám postavili iba dve obce, ktoré nám pod nohy hodili asfalt. Nič strašné však. Najvyššie prevýšenie v tejto časti bolo stúpanie na Budákův kopec. V tomto mieste mi ušiel Rado s Marekom, pretože som si menil baterku v kamere. Šialené je na týchto diaľkových pochodoch to, že sa zastavíte na päť minút a nemáte šancu dobehnúť tých pred vami. No ja som to dokázal. Do toho spomínaného kopca som kopol do vrtule a s prehľadom ho „vybehol“. O pár chvíľ som už dýchal mojim „rýchlikom“ na krk. A Neveklov už nebol ďaleko. Opäť sme mierili na námestie.

Len čo naše „knižky“ obohatili pečiatky, tak po vypočutí rady od môjho českého parťáka kde sa dá najesť, naše kroky viedli do reštaurácie Heřmanka. Hoci tu bolo plno, naše miesto si nás našlo. Na poschodí nás privítal stôl, ale hlavne usmiatí a ochotní ženský personál nám onedlho a bez prílišného čakania, naservíroval liečivý a teplý kurací vývar. Na pivo teraz chuť nebola a tak k polievke zvíťazila kofola. Prestávka trvala tak tridsať minút a po znovu vzkriesení výborným vývarom sme s dobrým pocitom opúšťali Neveklov. Čakala na nás opäť pätnásť kilometrová trasa.

Putovanie do Kosovej Hory (60 km)

Táto trasa viedla už Vlašimskou pahorkatinou. A bola to podľa mňa najkrajšia časť trasy, najviac sa podobala našej Myjavskej pahorkatine. Naše nohy hladili príjemné trávnaté lúky, ktoré boli navyše pekne pokosené. Na horizontoch sa objavovali už aj menšie vrchy. Čo som si ja všimol na tejto trase a vlastne od začiatku až do konca je fakt, že na každom kroku sme míňali nejaký rybník. Ich koncentrácia bola hlavne v obciach a v ich okolí. A ešte jeden fakt musím spomenúť, že pri každej obci smrdelo. A to v dôsledku toho, že miestni „zemědelci“ vo veľkej miere používajú na hnojenie pôdy kravský či konský hnoj. To sa u nás až tak nevidí – teda necíti 

Dokonca na tejto trase nebolo ani toľko asfaltu, teda okrem posledných 10 kilometrov po Kosovej hore. Poslednú, ale kratšiu zastávku sme absolvovali ešte pred príchodom do Kosovej Hory v príjemnom prostredí pri rybníku Jelito. Príčinou zastávky bola Marekova vyčerpaná zásoba vody. Nepohrdli sme bazovou, bublinkovou, extrémne chladenou malinovkou. Marek ju tak z chuti vypil, že následkom bolo zachrípnutie, ale až po príchode domov. Zastávka pri rybníku trvala max 5 minút a nasledovalo pokračovanie po asfalte.

Na kontrolnom bode Kosova Hora sa nám nežiadalo prestávky. Čas nás tlačil a tak priestor na zastavenie dostala iba potreba opečiatkovania „knižky“. Po odchode nás rozptýlil iba zaujímavý prechod mostom cez potok Mastník.

Putovanie do Prčic (74 km)

Pochod touto časťou trasy bol čistý robotický. Každý sa snažil iba prekladať nohu pred nohu a držať krok a hubu, teda okrem mňa. Mne aspoň tá huba išla Ten spomínaný parťák z Neveklova (mimochodom bol z Plzne, kde som ja bol na vojne) bol mojím spoločníkom až do cieľa. Tomu som nedal pokoj Ustavične som ho zahŕňal otázkami a rozhovorom. Ale aby ste si nemysleli že som bol otravný, aj on ochotne komunikoval. Zrejme mu to pomáhalo nemyslieť na pľuzgiere, ktoré sa mu vytvorili na ľavej nohe. A zrejme som ho svojim „zdrvujúcim“ tempom aj potiahol do cieľa. Ale aj mňa davová psychóza zrejme donútila nasadiť toto pekelné tempo.

V tejto časti nám usporiadateľ prichystal aj tajnú kontrolu. Bola presne na Vyhliadkovom mieste Budka. Od tejto chvíle nás sprevádzal až do cieľa asfalt natiahnutý na dĺžku desať kilometrov. Bola to dokonalá previerka našich nôh a hlavne turistickej obuvi. Táto trasa bola čisto o hlave. Ani nechcite vedieť, aké myšlienky mi lietali hlavou 

Cestné komunikácie za obcou Jesenice vystriedal cyklistický chodník vedúci až do cieľa. Bol pre účely tohto pochodu pre cyklistov uzavretý a tak turisti po ňom bezducho putovali bez strachu so zrážky s cyklistom. Posledných cca päť kilometrov bolo tempo zdrvujúce. Vidina cieľa a hlavne na obzore sa týčiaca kostolná veža nás poháňala viac a viac. Úľava prišla, keď sme konečne dorazili na námestie plné turistov a stánkov s pohostením.

Naša vynikajúca trojka (ja, Rado a Marek) a môj parťák úspešne dorazila do cieľa. A poviem Vám, že bolo to „v hodine dvanástej“. K stánku, kde našu „knižku“ obohatila posledná pečiatka a červená botička, sme dorazili za desať minút osem. Stihli sme ešte dôjsť k stánku, kde sme boli odmenení, ako účastníci Trasy Karla Kulleho odznakom a bolo úspešne dokonané.

Záver

Keďže nás čakala ešte cesta späť do Prahy, na námestí sme sa dlho nezdržali. Po úprimnej gratulácii a rozlúčení s parťákom sa naše unavené nohy ponáhľali na autobus do obce Heřmaničky a odtiaľ naše ubolené telá doviezol do Prahy vlak.

Napriek enormnej únave sme boli šťastní a hrdí, že sme pochod hneď na prvý pokus absolvovali. Nie každému sa to podarí. Môj spomínaný parťák to dal až na tretí krát.

Ja chcem úprimne poďakovať Radovi a Marekovi za spoločnosť, spoločné zážitky a vzájomnú podpor na celej trase. Viem, nebolo to ľahké ale už o niekoľko dní, keď naše telá zregenerujú, radi pospomíname na všetko čo sme na tomto výnimočnom a legendárnom pochode zažili. Som veľmi rád, že som mohol byť s Vami pri takejto výnimočnej oslave turistiky.

Ďakujem a pri ďalšej turistickej akcii nášho spolku dovidenia.