Vinco
Úvod
Táto turistická akcia nie je až taká mladá ako sa zdá. Síce sme ju
s Jožom začali „kresliť“ už v pondelok, ale akcia vznikla už
dávnejšie cca tak pred rokom. A prezradím aj, že Jozef ju chcel prilepiť
na stránku až v stredu. Prečo v stredu? No predsa kvôli počasiu. Áno.
Jožo má pravdu v tom, že predpoveď počasia má zmysel sledovať tak tri,
štyri dni pred akciou. No a musím poznamenať, že nórske a ani tie
slovenské rosničky sa nemýlili. V sobotu mál byť dážď, a aj bol, a
v nedeľu malo byť pekné počasie a bolo 
Dopravu sme si tentoraz s Jožom (nie s Jozefom) rozdelili. On bral leopoldovčanov a ja som tradične išiel do Lednických Rovni pre severanky. Biely Seat ma ofúkol na diaľnici už pred Ilavou a tak naša posádka nestihla na štarte v Papradne úvodné fľaškové pivo. Zato Jozef, čo sa týka štartovacej medicíny, sa dnes blysol. Ústrednou liečivou tekutinou boli „jahodovica“ a „lipovica“. Musím povedať, že obe boli výborné a hodné štartovacej procedúry spolku PAT a MAT. Turistika v nádhernom počasí, v prekrásnom pohorí Javorníky, mohla v počte siedmich nadšencov začať.
Putovanie
Po štarte a po pár úvodných stovkách metrov sme prácne hľadali žltú turistickú značku, ktorá nás mala doviesť do Sedla Chrcholinec. Neviem čo sa deje s mojim mobilom, ale vždy keď ideme na túru a chcem sledovať trasu, tak mi nefunguje GPS navigácia. Stalo sa mi to už minule a mal som sto chutí rozbiť mobil o zem. A tak sa stalo, že v spleti vzájomných rozhovorom sme minuli odbočku. Na správny smer nás naviedol Jozef. Ani za toho frasa som nemohol kontrolovať trasu na mobile. Nakoniec pomohol klasický reštart a GPS-ka sa chytila.
„Krátku“ prestávku sme si spravili práve v spomínanom sedle
Chrcholinec. No krátku ako krátku. Ako sa to vezme, ale dnes bola tridsať
minútová prestávka klasifikovaná našim osadenstvom ako krátka.
Jožo K je zárukou, že vždy vytiahne hodnotné
liečivé tekutiny Do žil nám vnikol Beton. Kto
chce vedieť čo je to Beton, nech sa spýta Joža. Ja som to nevedel, ale teraz
už viem.
Od tej chvíle, čo sme sa pohli ďalej zo sedla začala pravá turistika.
Šťavnaté a prudké stúpačiky je to, prečo chodíme na turistiku 
Naše
dámy si pochvaľovali až pišťali šťastím. Dočasný koniec naklonenej
rovine spravila až Tisová. Je to taký nenápadný
kopček, ale označený peknou drevenou štýlovou tabuľkou. Nemohli sme
pohrdnúť fotením sa pod ňou. A ako už písal Jozef, tak práve tu sme
uvideli rysa – našu veľmi plachú mačkovitú šelmu.
Po chvíli pokračovania sme už šliapali po príjemnom hrebienku a kochali sa okolitou rozmanitou prírodou. Na chvíľu naše kroky zastavili malé mláky, ktoré boli plné žubrienok. Vážne si už nepamätám, kedy som ich naposledy videl. Snáď, keď som bol ešte mladý. Každodenný či každotýždenný zhon a stereotyp nás od takýchto maličkostí odpútava. A nie sú to len malé žubrienky v mláke, ale mnohé iné samozrejmé veci. A tak som rád že my, členovia spolku PAT a MAT, sa z času na čas od týchto civilizovaných nezmyslov odpútame a vyrazíme do oveľa príjemnejších a zaujímavejších prostredí.
Napokon nás posledné vážne stúpanie doviedlo na hrebienok, ktorý
vyvrcholil pri vytúženej rozhľadni na Orgoňovej
Kýčere. Pri rozhľadni dobrí ľudia postavili aj turistický
prístrešok a „prikryli“ ho konármi okolitých stromov. Je to ideálne
miesto na oddych v príjemnom tieni. Súčasťou je aj ohnisko. Takže pri
budúcej návšteve milí turisti si nezabudnúť zobrať aj špekáčiky či
slaninku 
Výhľad z rozhľadne je síce obmedzený ale to nám nevadilo i tak sme si
ho užili. A aj pobyt na tomto parádnom oddychovom mieste. A neboli sme na
rozhľadni sami. Po chvíli prišli piati Česi a jeden vitálny dôchodca,
s ktorým sme viedli družný a zaujímavý rozhovor. Napokon sme sa
s Jankom, tak sa volal, zoznámili. Medzitým Jozef
pri Orgoňovi odlovil svoju druhú kešku a napr. ja
som odmenil každého člena vrcholovou medailou. Netreba ešte zabúdať, že
Jožo, Dušan či Alenka tiež prispeli do nadobúdania, pre zostup tak
potrebných síl, svojou tekutou formou 
Neviem či sme všetko zjedli, či vypili, ale ďalej sme pokračovali v plnej sile. K odbočke z modrej turistickej značky nás doviedol Janko. Tu prišla na rad vzájomná a úprimná rozlúčka s Jankom. Od tejto chvíle naše nohy poriadne vycvičilo nepríjemné a kamenisté klesanie. Vďaka Bohu že nebolo mokro, inak si neviem predstaviť zostup šmykľavým terénom a ešte plným kameňov, ktorý sme mi absolvovali za relatívneho sucha. Úľava sa dostavila po 1300 metroch náročného zostupu. To miesto úľavy sa nazýva U Odrazvo. Bezmenný potôčik, ktorý sa stal našim spoločníkom na ďalšej trase nás zaujal. Jeho žblnkotajúci zvuk pôsobil ako balzam pre uši i zmysli. Po nasledujúcej dolinke sa išlo parádne. Postupne sme si pozreli tri kaplnky. Jedna z nich je v príznačne pomenovanej časti Modľatín a volá sa sv. Jozef. Samozrejme, že som pri každej pokľakol. Niekto o tom pochyboval?
Na poslednú časť trasy, tú menej príjemnejšiu asfaltovú sme nastúpili hneď, ako sa náš potôčik spoločník vlial do väčšej sestry Papradnianky. Nebola to vôbec príjemná časť trasy. Najprv nás na asfalte opieklo slniečko, a keď sme sa na chvíľu schovali pod krídla lesnej trávnatej cesty, nás kvalitne „vyštípala“ pŕhľava. Záchranca mostík cez potok nás priviedol späť na asfalt. Poslednou zastávkou bola Papradnianska stavnica. V pláne bolo kúpanie sa v potoku, no prístup k vode nám zhatil plány. A tak sa stalo ústrednou činnosťou, len čo sme dorazili do cieľa, lízanie zmrzliny za odmenu. Bola to najlepšia bodka za touto vydarenou turistickou akciou. Myslím, že to bolo prvý krát v histórii spolku, čo sme akciu zakončili zmrzlinou.
Záver
Čo na záver? Veľmi ma prekvapila hojná účasť. Dlho, dlho to vyzeralo, že pôjdeme iba traja – ja, Jozef a Ľudka, ale napokon sa stalo všetko inak a preto som rád. Ďakujem všetkým za účasť a opäť za nezabudnuteľnú atmosféru počas celého putovania. Práve toto mám na turistike nášho spolku rád. Vždy je to iné a vždy také nezabudnuteľné, lebo každý svojou účasťou na akcii prinesie svojho jedinečného ducha a dá tomu všetkému pekný zmysel.
Ďakujem a nabudúce dovidenia!
