Vinco
3. deň putovania na Rudnej magistrále
Predchádzajúce ráno z chaty Janka sa v Horskej chate Burda neopakovalo. S Radom sme spali priamo pod okienkom, ktoré nám ráno bezpečne signalizovalo východ slnka. A tak vstávanie teraz bolo na čas. Na šiestu hodinu sme si nechali prichystať raňajky – praženicu s čajom. A to bolo jediný krát na „rudnej“, kedy sme raňajkovali v správny ranný čas. Energiu hneď ráno sme nanajvýš potrebovali lebo…
…po odchode z chaty už po 125. metroch nás chodník nasmeroval doľava a okamžite sa do nás oprel parádny stúpačik. Na Fabovu hoľu to bolo síce len dva kilometre ale tých 425 metrov výškových nevyzeralo príliš prívetivo. Len vďaka parádnej regenerácii po kvalitnom spánku sme úspešne vystúpali do bodu s názvom Tri kopce. A keďže v okolí rázcestníka bola vysoký tráva opäť sa porúčali ťažké ruksaky do nej. Na tomto mieste sme mali absolútnu istotu, že nik sem nepríde. Bolo ešte príliš skoro ráno. A medvede snáď tiež ešte spali.
S kľudným svedomím a naľahko sme absolvovali príjemnú jemne stúpajúcu trasu na najvyšší vrch pohoria Veporské vrchy. Výstup na vrchol bol slávnostný a tak na počesť jeho návštevy padlo dobre vychladené pivko. Nezabudli sme na spoločnú fotografiu a do domčeka, kde „prebývala“ vrcholová kniha som nalepil klubovú nálepku. Po asi dvadsiatich minútach nás nohy vrátili späť k „trom kopcom“. Nahodili sme ruksaky a vydali sa na príjemnú klesajúcu trasu Kučalaskou dolinou. Aj v týchto miestach nás sprevádzala dosť vysoká tráva. No tá sa potom zmenila v príjemnejšiu kamennú či hlinenú cestu. Posledný prudký sešup nás priviedol na železničnú stanicu Zbojská.
Po chvíli putovania po koľajniciach sme vyšli na lúku odkiaľ sme prvý
krát zazreli salaš Zbojská, rozhľadňu
Zbojská a vysokánsku drevenú sochu zbojníka Jakuba
Surovca, ktorá je neďaleko rozhľadne. Našim primárnym cieľom
však bol salaš Zbojská, kde sme asi na
hodinu zapadli. Ruksaky okamžite išli z pliec. Každé odľahčenie je
potrebné využiť, aby si plecia oddýchli. Prišli sme sem na poludnie a tak
na rad prišiel obedný pokrm. Ako prvé na stôl putovalo pivo s čapicou 
Polievku sme si nedali, zato ja makové šúľance a Rado makové rezance. Boli
dostatočné sladké takže prísun cukrov bol zabezpečený. Na tomto mieste
sme stretli jednu z dvojice súputníkov na Rudnej magistrále. Prvá dvojica
bolo dievča s chlapcom a tiež začínali v Telgárte. Tá druhá, ktorá
s nami obedovala na salaši, boli dvaja chalani. Ony začínali „rudnú“ vo
Vlachove pod Dobšinou. K tomuto poviem iba historku. Tí dvaja chalani si dali
bryndzové halušky a rezeň s ryžou a v čase, keď sme my už odchádzali
ony spokojne ležali/spali na tráve. Konštatovali sme s Radom, že ich po
výdatnom obede „vyplo“
Po odchode od salaša sme navštívili rozhľadňu i Jakuba Surovca a pokračovali ďalej. Obidva zaujímavé body sú na vyvýšenom mieste a tak bol nádherný pohľad na celú dolinku so salašom Zbojská. Putovanie odsýpalo parádne. Cestička pekná zvlnená, nenáročná nás previedla cez štyri sedlá. To posledné bol však iné ako tie tri predchádzajúce. Volá sa Sedlo pod Vartou. Úsek za ním má 1.5 kilometra a vedie výživným stúpaním na Klenovský Vepor. Stúpanie naň bolo naozaj čerešničkou na torte. Na vrchole som riadne fučal, ale zároveň som sa aj radoval. Je to impozantný vrchol s nádherným výhľadom. Vrchol je vidieť zo širokého okolia. A aj neskôr, ako sme putovali ďalej bol Klenovský Vepor dominantný a stále bol vidieť. Na Vrchole sme stretli spomínanú dvojicu dievčaťa s chlapcom. Aj sme sa spoločne vyfotili. Neopakovateľnú kulisu robí na vrchole drevená socha zbojníka, ktorá bola parádnym pozadím našej fotky.
Po odchode z Klenovského Vepora sme prešli ešte cez dva nenáročné vrcholy. Za „Tromi chotármi“ cesta začala padať dole a naše nohy si konečne mohli poriadne oddýchnuť. Neskôr nás ešte potrápili dva kopčeky, ale keď naše kroky doputovali na Tlstý Javor vedeli sme, že do cieľa dňa, na salaš Obrubovanec to nemáme už ďaleko. V čase nášho príchodu na salaš slniečko už zapadalo a zore krásne „horeli“. Bol to nádherný pohľad. Salaš Obrubovanec nás privítal s otvorenou náručou. Do úplnej tmy sme stihli ešte večernú hygienu, rozložiť spanie a privítať dvojicu našich súputníkov dievča s chlapcom. Na salaši sme spali štyria. A noc to bola parádna, pokojná, upokojujúca a regeneračná.