Jozef
Povinnosti nás zaviedli na ďaleký východ. Rusi, Číňania či Japonci by asi tvrdili, že ďaleký východ je trochu ďalej. A to podstatne viac ďalej. No, ale na naše malé Slovenské pomery je toto ďaleký východ. Aspoň pre nás zo západu. Bol by aj bližšie, ale sa nám zatiaľ nejako nepodarilo dotiahnuť diaľnicu až tak ďaleko. A keď už ideme takú diaľku, tak chceme aj niečo vidieť! Aspoň jedným očkom. Na chvíľočku. Bezpečnosť na prvom mieste! Predsa len po pár hodinách šoférovania by mal mať šofér pauzičku! No, ale musí to byť niečo kratučké, lebo aj do cieľa treba doraziť. Pokiaľ možno z tejto strany polnoci, lebo inak nás neubytujú!
Už som raz tadiaľto pred pár rokmi išiel. A na kopci som uvidel vežu. Čo je to zač? Doma pohľadom do mapy som zistil, že sú to zvyšky Slanského hradu. Ideálna prechádzka. To nám veľa času nezaberie! Aspoň nie smerom hore. Niečo tesne vyše pol hodinky. A potom sa uvidí. Aj sa uvidelo. Výhľady celkom pekné. Aj vďaka peknému počasiu. A vraj budú aj lepšie. Ale až keď vežu hradu sprístupnia ako Turistickú vyhliadku. My však vežu až v takejto dobrej kondícii nenachádzame. Vlastne ani ja som nebol pri výstupe na hradný vrch v najlepšej kondícii a preto veži zatiaľ nič nevyčítam. Nie, výstup nie je až taký náročný, ale ja som dávno nikde nebol.
Najprv však pôjdeme okolo Sekvojovca mamutieho. Nie, nemusíme ísť do Ameriky, lebo jeden priviezli z Ameriky práve sem. Asi pred sto rokmi. Takže sa vlastne jedná o sekvojové mláďa. Sekvoje totiž ráčia dosiahnuť 3 000 – 4 000 rokov. Aspoň v Amerike. A dosahujú aj úctyhodnú výšku, pekných a hlavne neprehliadnuteľných 120 metrov. Tento náš „krpček“ ešte ani zďaleka nie je taký vysoký, ale aj tak už je neprehliadnuteľný. Ale nie z idúceho auta. Treba ísť peši okolo…
Hrad ráčil postaviť niekto z odbojného rodu Abovcov. Tí postupne po prehratej bitke pri Rozhanovciach strácajú moc. Ale ako keby predurčili osud hradu. Síce na určitý čas patril kráľovskej komore, ale mnohé protihabsburské povstania, ktoré sa prehnali aj touto časťou krajiny, neobišli ani Slanský hrad. Hrad neodolal snáď ani jednej povstaleckej armáde. Tá po čase zase neodolala cisárskym jednotkám. Po čase to prestalo cisára baviť a v roku 1679 vydal rozkaz zničiť tento hrad. Tým chcel dosiahnuť to, že hrad už neobsadí žiadna povstalecká armáda. Jednoducho preto, že žiaden hrad nebude. Tento smutný osud postretol viacero hradov na území dnešného Slovenska.
Pokračujeme ďalej. Malo by tu byť trstinové jazierko. Presnejšie dve. Prvé z nich sa volá Dolné trstinové jazierko. Môžete sa stretnúť aj s názvom Malé trstinové jazierko. Dokonca na jednej mape sa volá Maxove lajno. Nie, nezisťoval som prečo. Nemusím všetko vedieť. Odtiaľto sú vraj najkrajšie výhľady na hrad Slanec. Je to možné. My sme videli hrad odtiaľto, z lúky kúsok ďalej a hlavne z cesty vedúcej cez obec Slanec.
Postupujeme ďalej k Trstinovému jazeru. Zatiaľ nič v teréne nenaznačuje tomu, že by tu nejaké bolo. Mapa si však trvá na svojom. Prichádzame na miesto, kde by malo byť. Vody takmer niet. V tom menšom nižšom jazierku jej bolo veru podstatne viac. Nevadí, aspoň sme z neďalekej lúky videli hradný kopec s hradom Slanec. Aj to je niečo. Takto sme sem nešli úplne zbytočne. Kúsok odtiaľto je ešte jedna atrakcia. Aspoň podľa jednej mapy. Má názov „Latrína nad Slancom“. No, nemusíme všade byť. Najmä, ak sme stihli latrínu navštíviť už pri hrade. Aj tam jedna bola…