Detail akcie Trnavská stovka - 51. ročník / po Bukovú

Úvod

Vitajte priatelia turistiky pri ďalšom mojom putovaní. Moja účasť na populárnej Trnavskej stovke je každý rok už pravidlom. Ale…
…tento rok tak tomu vôbec nemuselo byť. Aby som to objasnil, musím sa vrátiť o dva týždne pred tento pochod.
Spoločne som s mojimi spoločníkmi z nášho spolku Radom a Marekom práve dokončoval náš prvý legendárny Pochod Praha – Prčice. No a práve na konci pochodu v slabej chvíľke a pod tiažou enormnej únavy som vtedy vyriekol pár spontánnych a nepremyslených vyhlásení, „že už na žiadnu Trnavskú stovku, či na žiadny diaľkový pochod ma už nikto nedostaneeeeeee “ Rado ma veľmi dobre pozná a už vtedy sa tomu smial a nechcel tomu veriť. A mal pravdu – absolútnu. Postupom času, ako moje telo regenerovalo, aj ja som menil vyhlásenia ohľadne Trnavskej stovky. Najprv bolo – však po Bukovú, neskôr – pokúsim sa aj na Brezovú A tak sa stalo. Bol som to ja, kto túto akciu s dostatočným predstihom vložil na našu stránku a ako prvý sa aj prihlásil.

Tento rok sme štart posunuli ešte o hodinu skôr. A čo tomu predchádzalo? Proste v piatok ísť skôr spať a v sobotu ráno vstávať o 3.00 hod. Cestou do Bratislavy vo vlaku bola dobrá nálada. Keď som prvý krát vytiahol moju kameru a vyrobil prvý záber, bola moja prvá otázka na spoločníkov „chlapi tešíte sa?“. A viete akú som dostal odpoveď? Nie! a ešte bojím, bojím. A to mi povedali tí, čo neskôr celú trasu dokončili a ešte s prehľadom. To by bolo všetko, poďme už na moje zážitky z putovania Trnavskou stovkou.

Putovanie

Registrácia – Kamzík (3 km)

Putovanie ako vždy začína samo-štartom na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Tam každý po príjazde bez otáľania hneď vyrazí na Kamzík po zelenej. Cesta najprv vedie po asfaltkách mesta, ale aj tie sú do kopca. Je to dokonalý začiatok na zahriatie celého tela. Niektorý ma už dobre poznajú, že som „papuľa“ a že sa dám s každým do reči. Dnes tomu nebolo inak Prvú „obeť“ som si vyhliadol ešte pred príchodom na Kamzík. A vlastne to ani nebola obeť. Dievčina vo svižnom tempe v zelenom žiariacom tričku (bude aj na mojom pripravovanom videu) ochotne so mnou prehodila pár viet. Andrejka sa sama pripomenula, že na Youtube mi písala komentár k videu pod prezývkou @user-jn3yp7pw6r. Potešila ma rozprávaním o tom, ako pozerá moje videa z turistických akcií na Youtube a ako sa jej páčia. Nie je väčšej odmeny pre mňa, ako takéto pochvalné slová. Ja ďakujem každému a s pokorou prijímam pochvalu. Je to pre mňa signál, že moja vynaložená energia má zmysel a moje skromné diela niekoho potešia alebo inšpirujú. Priaznivci moji – ďakujem Vám, veľmi si to vážim 

Registrácia na Kamzíku prebiehala dvoma spôsobmi. Napravo boli tí, ktorí sa nestihli alebo nechceli registrovať elektronicky. A tí, čo vykonali elektronickú registráciu putovali doľava. Po registrácii a neodmysliteľnej spoločnej fotografii sme vyrazili vstříc světlejším zítřkům.

Putovanie na Biely kríž (13 km)

Na túto časť trasy sme vyrazili ešte spolu. Moji spoločníci „chrti“ kopli hneď od začiatku koňom do slabín. To už som vedel, že ja im stíhať nebudem. A ani som nechcel. Je jedno nepísané pravidlo na týchto dlhých pochodoch, že každý si ide svojim tempom. Veľmi sa nevypláca na začiatku prepáliť tempo. To vždy nedopadne dobre! A tak Kamzík bolo jediné miesto, kde sme boli spolu. Mne to ale absolútne nevadilo. Počas mojej trasy som si vždy našiel niekoho, na koho som sa „zavesil“. A o tom postupne.

Na Bielom Kríži som absolvoval krátku prestávku so sójovou tyčinkou a vlastnou kofolou. Bufet na Bielom Kríži bol trestuhodne zavretý. A posledné, čo som pred odchodom spravil bolo to, že som si prezul ponožky. To robí každý pragmatický turista na takýchto dlhých pochodoch, keď ho „tlačí topánka“.

Putovanie na Pezinskú Babu (26 km)

Táto časť trasy sa nesie konečne puncom tej pravej turistiky. Postupné výstupy na kopčeky sú tým pravým lákadlom pre turistov. Práve pre tieto zážitky z namáhavých výstupov chodíme na Trnavskú stovku. Mňa a verím že každého potešilo stúpanie na Kozí chrbát, výstup na Somára či výstup na Konské hlavy.

Ešte pred príchodom k druhému kontrolnému bodu musím spomenúť svojho parťáka Tibora z Púchova, s ktorým som v roku 2021 spoločne absolvoval Teslácku stovku Veľmi príjemne ma potešilo chvíľkové spoločné putovanie, pri ktorom sme si zaspomínali na spoločné prežité chvíle a zážitky zo spomínanej akcie. Tibor, ďakujem že si sa mi pripomenul a že sme mohli chvíľu podebatovať.

Pred príchodom na Tri kamenné kopce som stretol dvoch vynikajúcich a veľmi sympatických turistov Ivanku a Petra. Vtedy som ešte netušil, pri náhodnom rozprávaní počas putovania, že ony budú mojim osudom, že budú mojimi najdlhšími spoločníkmi na tento Trnavskej stovke. Sám Pán Boh mi ich zoslal, aby som s nimi putoval a spoločne zažíval veľmi príjemné chvíle na tejto ceste.

Po výšľape na Konské hlavy som so svojimi novými parťákmi zostúpil prudkým klesaním na Pezinskú Babu. Tu nastalo chvíľkové rozdelenie. Rozumiem, že každý má svoje potreby a inak rieši prestávku. A my sme ju všetci riešili po svojom. Moja prestávka spočívala v občerstvení. Moje hladné brucho priam kvičalo a domáhalo sa nejakej poživne. Tak voľba padla na šošovicovú polievku a kofola nemohla chýbať. Ani si neviete prestaviť, ako ma to jedlo a pitie nakoplo. Po asi dvadsať minútovej povinnej prestávke, som neviem ani ako ale vyrazil ďalej sám, bez mojich verných parťákov .

Putovanie na Čermákovú lúku (37 km)

Okamžite od asfaltky a vstupom na turistický chodník mi pod nohy skočili výstupy na kopce. Cibuľková, podotýkam nie naša bývalá slovenská tenistka, ale prvý kopček je iba tak na zahriatie. Avšak výstup na Čmeľok, ktorý som práve absolvoval, je už prvá a pravá previerka morálno-vôľových vlastností každého turistu. Mňa vždy poteší a teraz nebolo tomu inak, keď sa spoza listov stromov vynorí vojenský radar inštalovaný priamo na vrchole Čmeľku. Po výstupe prišla úľava pre nohy, ale iba na chvíľu. Výstup na Jágrovú tu chvíľu pokazil, ale celý dojem z krásnej prírody som si plnými dúškami užíval pri prechode popod Čertov kopec. Toto je časť, na ktorú si rád spomeniem z minulých putovaní a vždy sa na toto miesto veľmi teším. Aj teraz mi moja turistická dušička zaplesala a nepokazila to ani biela hmla zahaľujúca výhľady z tohto miesta.

Onedlho už moje nohy prichádzali na ikonickú Skalnatú a tešili sa na brutálne prudký zostup dole. Samozrejme, že najprv bolo kochanie sa zo Skalnatej. Toho výhľadu sa nedá nabažiť. Dnes bol zostup zo Skalnatej o niečo horší, bol šmykľavý po daždi. Každý zostupujúci turista, a teda i ja, si dával veľký pozor a bolo to vidieť pri pozorovaní okoloidúcich turistov. Toto netreba podceniť. Na to myslíte turisti!

Na „Čermák“, ako sa prezíva Čermáková lúka som doputoval ešte sám bez parťákov. Na kontrole mi pečiatka pristála do Kontrolného listu a dlho ma nezdržala. Zakričala – ide sa ďalej! A išlo sa.

Putovanie do Sološnickej doliny (45 km)

Onedlho po odchode z „Čermáčky“ som si našiel ďalšie dve obete Milá dievčina v žltom a milý chlapec v oranžovom tričku (opäť budú na videu) museli znášať moje otázky a rozprávanie Nemyslím si, že som bol dotieravý či nepríjemný, pretože sa ochotne zapájali do rozpravy. Práve na takýchto akciách sú si ľudia akosi bližšie a vedia sa spoločne baviť a užívať si skvelé chvíle v prírode. Je to môj názor a kto chce, nech mi ho vyvráti. Alebo nech mlčí naveky Takže boli to pre mňa pekné spoločné chvíle počas putovania. A verím, že aj pre spomínanú dievčinu a chalana.

Tesne za Hubalovou sa „naša spoločná partia“ znova dala dokopy. Cez Pánske Uhliská a cez Taricové skaly sme už putovali spolu. Opäť boli parádne rozhovory obohatené kochaním sa na Vysokú. V spoločných rozhovoroch som im spomenul, ako som minulý rok práve cez Pánske Uhliská putoval s legendou – Jirkom Hofmanom z Prahy – absolventom tisícich stoviek.

A pri týchto zaujímavých rozhovoroch sme ani nezaregistrovali, že klesáme k asfaltke do Sološnickej doliny. Rovná asfaltová cesta ku kontrolnému bodu nechala príjemne oddýchnuť našim uchodeným nohám. Na kontrole bol dostatok turistov a príjemný personál. Obzvlášť ma potešil Slavo Glesk, ktorého dôverne poznám z diaľkových pochodov. Hlavne z našej domácej vrbovskej Lazovej stovky, ktorú práve Slavo vynikajúco organizuje.

Na tomto kontrolnom bode je aj parádne občerstvenie. Nechýbajú tekutiny a ani poživeň. Ja som možnosť doplniť vodu či energetický nápoj využil a na ďalšiu cestu som si kúpil dva Radlery. Určite mi prišli vhod. Veď čakal nás najnáročnejší výstup na trase – Vápenná. Pred odchodom som Slava Gleska zabalil do spoločnej fotografie s nami. Je to pre mňa veľká česť, mať Slava na fotografii. Slavo – ďakujem.

Putovanie na Ámonovu lúku (53 km)

Hádajte. Čo Vám môže znepríjemniť pohodový pochod na Ámonovu lúku? No predsa výstup na Vápennú A presne taký bol pre mňa tento výstup. Ani tento rok ma tento troj-kilometrový úsek nezastihol vo skvelej kondícii. Asi starnem Presne hodinu a pól mi to trvalo hore. A som rád, že spoločníka na tomto výstupe mi robil práve Peťo. Pýtate sa kde je Ivanka? No tá nám dvom starším pánom už pri rázcestníku ukázala chrbát. Nohy jej do kopca frčali neuveriteľne. Až musím a chcem vysloviť „klobúk dole“ Ivanka. Modrý ruksak na chrbte je to posledné, čo sme z Ivanky videli. Naša „pánska jazda“ asi po hodine a pól unavená doputovala na Vápennú. Na vrchole sme nepobudli dlho. Čas, kým som vypil Radlera a Peťovi na oddych nám stačil.

Zostup po Mesačnú lúku po nepríjemných skalách sme si naplno užili Unavené nohy už neposlúchali, ako na začiatku a práve preto bolo treba si dávať o to väčší pozor. My sme však skúsene exponovaný terén zvládli a o malú chvíľu už cupitali popod uklincovaný kríž na Klokoči. Záverečný zostup k Ámonovej lúke už príjemne hladil naše chodidlá.

Príchod k šiestemu kontrolnému bodu sa nám skomplikoval. Vzájomné rozhovory nám otupili obozretnosť a len vďaka milej dievčine sme túto kontrolu neobišli. Navigačná chyba nás stála tristo metrov navyše. Na kontrole sme si doplnili vodu a vyfasovali pečiatku do kontrolných listov. Aj tu som spoznal známeho – Igora, ktorý na tejto kontrole pravidelne vypomáha.

Putovanie na Bukovú (65 km)

Bola to pre nás s Peťom posledná časť trasy. Obaja sme trpeli kŕčmi. Síce nám bolesť na chvíľu zmiernil Voltaren, ale na absolvovanie celej trasy až na Brezovú to nevyzeralo. Približne pred Mon Reposom sme utvorili (nie koridor ), ale dve dvojice. Ja som išiel zo začiatku spomínanou dievčinou „v žltom“ a Peťo išiel so spomínaných chalanom „v oranžovom“ tričku. Prepáčte prosím dáma a pán, že som si nezapamätal Vaše mená. Moja pamäť je obmedzená Celkom dobre sa nám išlo pri vzájomných debatách a cesta ubiehala lepšie, ako keď ide človek sám a je zahľadený do zeme. To každý pozná, keď je už unavený. Na chvíľu som ožil, keď som pri míňaní Mon Reposu dievčine rozprával môj legendárny zážitok s Romanom. Tá udalosť aj mne na tvári vykúzlila úsmev Proste na to nikdy nezabudnem. A aj ona sa tomu úprimne smiala 

Poslednú časť od Breziniek po asfalte sme s Peťom absolvovali zotrvačnosťou. To už som si ja i Peťo medzitým telefonicky zabezpečil odvoz domov z Bukovej. Na Bukovú sme spoločne s Peťom dorazili šťastní a hrdí aj za tých pár kilometrov, ktoré sme zvládli. Kto to raz skúsil vie, že prejsť čo i len po Bukovú dá riadnu námahu a nie každý má tu silu a vôľu uvedené kilometre zvládnuť. Nedá mi na záver nepovedať, že Trnavská stovka tu bude aj na budúci rok. A možno aj motyka vystrelí…

Záver

Záverom chcem vysloviť dúfanie, že to „naša stovkárska“ Ivanka v zdraví zvládla až na Brezovú. Peťovi chcem veľmi pekne poďakovať za vytvorenie skvelého priateľstva, ktoré bude mať dúfam pokračovanie. Za parádnu atmosféru a hodnotné spoločné zážitky vymodelované Trnavskou stovkou, touto nádhernou oslavou turistiky. Ďakujem.

Všetkým, ktorých som svojim pôsobením na tejto Trnavskej stovke ovplyvnil ďakujem a pri ďalšej turistickej akcii nášho spolku dovidenia.