Vinco
INTRO
Náš sen, prejsť Rudnú magistrálu sa rodil
veľmi dávno. Reálne podobu však dostal až v sobotu ráno 27. júla
o 5.05 hod. v Kátlovciach, kde sme s Radom nastupovali do autobusu
smerujúceho do Trnavy k vlaku. Rezervu sme mali dostatočnú, aby sme rýchlik
IC 521 do Popradu s odchodom o 6.04 hod. stihli včas. Chvíľu sme pobudli
na stanici a potom po nástupe do vlaku sme mohli tri hodiny cesty do Popradu
premýšľať o tom, čo nás na „Rudnej“ neminie a čo môžeme od tohto
výnimočného putovania očakávať. Aby sa nám lepšie rozmýšľalo a aby
sme nechali myšlienkam ľahší priebeh podporili sme ich konzumovaním
dobrého piva. S touto činnosťou sme už v minulosti, keď sme cestovali na
Pochod Praha-Prčice mali profesionálnu skúsenosť
Presne po troch hodinách vlak docestoval do Popradu a my sme mali dve
hodiny čas, aby nás autobus do Telgártu dopravil do našej štartovacej
stanice. Cesta do Telgártu bola síce krkolomná, pretože trasu/asfaltku na
mnohých miestach opravujú, ale nám už bolo prakticky jedno, kedy do obce pod
Kráľovou hoľou dorazíme. Čakal nás prvý a jediný krátky
19. kilometrový rozbeh na Rudnej magistrále.
1. deň putovania na Rudnej magistrále
Putovanie do oficiálneho začiatku/či konca Rudnej magistrály, na vrch
Stolica, sme začali pri rázcestníku v Telgárte na
námestí. Naše prvé kroky viedli ku Kolibe pod Kráľovou hoľou Tu sme
nepohrdli dobrou polievkou a pivkom. Malo nám to dať potrebné sily na prvý
výstup po prudkej zjazdovke, ktorá sa hrozivo týčila pred a nad nami Už
pri konzumovaní polievky sme rozmýšľali nad nasledujúcou večerou a tak
jednoznačne po hlasovaní sme zapadli do Holiday Resort Telgárt a zakúpili si
obrovský hamburger s hranolkami s plánom ho skonzumovať na
Chate Janka, ako výdatnú večeru. No a potom to
začalo.
S plným bruchom sme fučali do kopca a „hltali“ prvé stovky metrov na zjazdovke. Šliapali sme bez prestávky ešte plní síl. Rázcestník Tresníčok a jeho sedenie nám doprial prvý oddych. Bol to bod, kde sme sa rozlúčili so zelenou značkou a začali hľadať modrú turistickú značku. Nebolo to jednoduché. Bola potrebná ustavičná kontrola trasy v hodinách. No nakoniec po krkolomnom šliapaní po trávnatom a hrboľatom povrchu sme predsa len „modrú“ našli. Odteraz to bola oveľa príjemnejšia cesta.
Príjemný hrebienok po modrej, nás onedlho doviedol do Priehybky. Keď sme od Priehybky vyšliapali jemný kopček urobili sme si krátku prestávku. Bolo to miesto príjemné na oddych, ale hlavne nám ponúklo celkom pekné výhľady. Bol odtiaľto vidieť vrch Kyprov no predovšetkým Stolica, ktorá nás už netrpezlivo očakávala. Zostup do Slanského sedla bol prudší, ale pohľad na protiľahlú Stolicu u nás budil väčší obdiv a uznanie. Stolica nie je žiadny drobček. A preto po príchode do Slanského sedla a po chvíle oddychu padol návrh, že do štartu Rudnej magistrály vystúpime bez ťažkých ruksakov. Ruksaky sa porúčali do neďalekých kríkov a my sme si zobrali iba nevyhnutné equipmenty. Zo Stolice sme sa aj tak mali vrátiť späť do sedla a odtiaľ pokračovať po červenej turistickej značke už po Rudnej magistrále.
Celou cestou, čo sme stúpali do nášho štartu na Stolicu sme sa modlili,
aby nám naše od hamburgerov voňavé ruksaky nenašiel nejaký hladný medveď
Hore sa išlo príjemne s palicami a bez ťažkých ruksakov.
Pohľad na približujúci sa vrch stúpania je však klamlivý, pretože Stolica
je od pomyselného vrcholu trochu ďalej. No my sme úspešne dorazili na
Stolicu a plnými dúškami vychutnali náš prvý míľnik – oficiálny
začiatok Rudnej magistrály. Na
Stolici sme vykonali obligátne úkony t.j. fotenie,
lepenie klubovej nálepky na stĺpik a ja som v duchu vyriekol modlitbu
k Pánu Bohu, aby nás počas celej trasy až do
Zlatých Moraviec ochraňoval a posilňoval duchom i fyzicky. A potom sme už
vyrazili s Radom na naše spoločné dobrodružstvo najdivokejšou magistrálou
na Slovensku.
Od teraz bola našou vernou spoločníčkou červená turistická značka,
ktorú sme nasledovali, občas aj hľadali a z ktorej sme ani na chvíľu
nemohli uhnúť, aby nás zdarne mohla doviesť do nášho vytúženého cieľa.
Zo Stolice naľahko a dole sa išlo parádne a 2.5 kilometra ubehlo ako nič.
I počas klesania do Slanského sedla sme ustavične mysleli na naše
„voňavé“ ruksaky No po príchode sme ich našli neporušené a bez
otáľania sa vydali do cieľa nášho prvého dňa.
Jemne klesavý, dvoj kilometrový príjemný úsek naše kroky priviedol ku
Chate Janka. No už zďaleka boli počuť zvuky a
rozhovory od chaty, ktoré nám prinášali obavy z možnosti prenocovania. Po
príchode ku chate sme zistili, že ju obývajú štyria muži. Pekne a slušne
sme pozdravili. Aj naša prosba, či môžeme pod neďalekým altánkom prespať
bola vyslyšaná. No čo prišlo potom, to nám vyrazilo dych. Opätovne som sa
presvedčil, že na Slovensku žijú veľmi dobrí a prajní ľudia. Chlapi,
než začnú konverzovať sa najprv predstavia. A to bolo kľúčové v tomto
prípade. Fakt, že „majiteľ“ je tiež RADO prelomil všetky bariéry.
Okamžite sme do rúk dostali chladené pivo. Jedno, druhé, tretie… Vodkou a
ani borovičkou sme tiež nepohrdli Klinec programu bola fazuľová
polievka. Rozvinuli sa rôzne všakovaké debaty. Veď viete. Chlapi. Skončilo
to výmenou telefónnych čísiel. No a dekel nám vyrazil fakt, že nás
„domáci“ Radoslav aj so svojimi kamarátmi nechal
prespať vo vnútri chaty na posteliach v jemnučkých perinkách. Po dlhej
dobe som sa ja na turistike vyspal do ružova ako nikdy predtým.
RADOSLAV, ďakujeme Ti, že si nás pohostil a postaral sa o naše pohodlné prespanie, aby sme nasledujúci deň mohli vyraziť na naše dobrodružstvo plní síl.