Detail akcie Jarný Pochod HP - 46. ročník

Úvod

Po absolvovaní minuloročného Jesenného Pochodu HP som bol rozhodnutý, že ďalší a teda Jarný pochod HP nevynechám. A verte mi, že neboli potrebné ani Romanove intervencie Vtedy jesenná parádna turistická akcia rozhodla okamžite, že pribudne na môj každoročný „turistický list akcií“. Rozhodla o tom aj parádna až rodinná atmosféra na tomto pochode, rozhodli proste skvelí ľudia a rozhodli aj ohlasy na moje video z jesenného pochodu, ktoré som účastníkom ponúkol na našom YouTube kanáli k pozretiu.

S Romanom som si volal deň pred podujatím a oznámil mu, že na pochod idem, štartujem o 7.00 hod. a že nejdem sám. Pridal sa ku mne dobrodruh Rado. A to mu stačilo k tomu aby pochopil, že jeho plánovaný štart o 8.00 hod. nekorešponduje s našim štartom a my čas štartu nebudeme meniť. Zaželal mi veľa šťastia na pochode 

Na koniec úvodu ešte spomeniem, že ma milo prekvapilo privítanie usporiadateľov na štarte pri registrácii. Hlavne ma potešil predseda KST Hlohovec Ferko Miklovič, ktorý ma po mojom príchode priateľsky a vrúcne osobne privítal. Ferko, ďakujem a veľmi si to vážim a ver mi, že to pohladilo moju turistickú dušičku. Je to pre mňa obrovská pocta a aj najmä preto, čo som zažil v sedle Havran po mojom príchode. Ale o tom potom. Poďme putovať.

Putovanie

Prvá časť trasy – po Ovčiu skalu

Dnes sa dalo tušiť, že trasa nebude taká príjemná, ako minulý rok na jeseň. Ešte cestou autobusom z Piešťan do Hlohovca pršalo. Dalo sa tušiť, že dnes to bude totálny mokrý deň.

Na štarte sa k nám s Radom pripojil Radek. Radek je Poliak a toho času od roku 2008 žije u nás na Slovensku. Konkrétne v Hubine. A musím povedať po tom, čo prešiel s nami trasu do sedla Havran, že je to pohodový a skvelý chlapík, s ktorým sa parádne rozprávalo a zážitky s ním si budem dlho pamätať. Radek, ďakujem za Tvoju prítomnosť v našej skupine, ktorú si určite a pozitívne ovplyvnil.

Táto časť trasy bola hotová idylka. Počasie bolo obstojné a hlavne na začiatku nepršalo. Terén bol trochu mokrý, šmykľavý, ale žiadna tragédia to nebola. Radovi som počas tejto trasy spomenul, že sa teším na „mokrú“ Svrbickú lúku a verte mi, že sa z toho netešil. Až ďalšie udalosti ukázali, že to bolo nič, oproti tomu čo nás čakalo pred ňou.

V Studenej doline sa k nám na chvíľu pripojili dve ženy. Ale tie sme onedlho odbehli, no nie príliš. Šliapali ako švajčiarske hodinky. Stále nám boli v pätách, až som sa čudoval. Proste žiadne orezávatka tie ženy neboli

Na Ovčiu skalu sme doputovali medzi prvými. Oheň na opekanie sa práve rozhorieval. Radovi som spomínal, že sa tu dá opiecť špekáčik či slaninka a tak sa patrične pripravil. Len netuším, prečo si napokon neopekal, keď Radek túto možnosť využil a svoju klobásku si v pohode opiekol a sám aj zjedol. Musím spomenúť, že Radek, tak ako sa na Slováka a zrejme ja na Poliaka patrí, vytiahol na potuženie medzinárodných vzťahov parádny Rumček. Radek ďakujeme.

Na Ovčej skale som opäť zažil parádnych ľudí usporiadateľov. Je chvályhodné, že ľudia z radov usporiadateľov do tejto akcie zapájajú aj svoje deti a dávajú im takto pekný vzor, ako plodne prežiť deň v nádhernej a blahodarnej Slovenskej prírode. „Čo sa za mladi naučíš, na starosť ako by si našiel“ – sa hovorí. A je to absolútna pravda potvrdená vekmi.

Nedá mi nespomenúť, že na Ovčej skale som stretol „mojich priateľov“ z minuloročného jesenného pochodu HP. Sú to skvelí ľudia a patrične som sa s nimi zvítal. To, že som ich tu stretol ma veľmi potešilo. Dnes boli v pozmenenej zostave. Bolo ich viac a mali so sebou aj deti. Opäť im patrí moja chvála za to, že svojim deťom dávajú pekný príklad. Klobúk dole – priatelia moji.

Po asi tridsať minútovej prestávke sme sa pohli ďalej.

Druhá časť trasy – do sedla Havran

Úvodné stovky metrov po odchode z Ovčej skaly boli pohodové. Išlo sa parádne a ani nezapršalo. Zážitkové chvíle prišli, až keď sme míňali rázcestník Červená hlina. A je to teda príznačný názov, lebo od tejto chvíle až po Svrbickú lúku sme si zažili „bahnové peklo“. A to doslova. Ja viem, že sa o tom ľahko hovorí a mnohí ani nemusia mojim rečiam uveriť, ale ja mám dôkaz o tom v natočenom videu, ktoré onedlho ponúknem. Tam je jasný dôkaz, čo sme si zažili. Bola to proste sranda. Osobne som na mojich túrach také bahno ešte nezažil. No brali sme to pozitívne a s humorom. Na chvíľu to bahnové peklo zmiernila Svrbická lúka s ikonickými výhľadmi na široké okolie. Kochali sme sa pohorím Tribeč, ale aj Marhátom v Považskom Inovci. V tejto časti nám aj svietilo slniečko, takže zážitok bol o to mocnejší. Proste a jednoducho nádhera.

Poslednú „srandovnú a bahnovú“ časť sme zažili tesne pred Humništiami. S kamerou v rukách a v očakávaní skvelého záberu som točil Rada a Radeka pri zdolávaní prudkého bahnového zrázu. Škoda, nik nepadol. Ale zato ja áno. V časti Pod Hájom som sa šmykol a treskol do rozbahneného terénu. Odniesli si to moje okuliare. To, že ich nemám zavesené na karabínke som zistil až na Humništiach. Po troch pokusoch som ich konečne stratil O tom, že sa pre okuliare nevrátim rozhodlo iba to, že doma mám ešte jedny, presne také isté, len na inom ráme. Budú mi chýbať. Ale čo už – stalo sa tak, ako sa malo stať.

Cesta po asfaltke za Humništiami nám z topánok dokonale oklepala bahno. Len čo sme minuli „kríž“ pri ceste na Svrbice sa chodník premenil v príjemný povrch. Odteraz bolo putovanie až do sedla Havran parádne. Chvíľu našej pozornosti si ukradli na zemi ležiace malé krúpy. Teda na našej ceste sme zažili blato, dážď, ale krúpy nie. Škoda. Asi sme zmeškali krúpovú smršť a tým pádom to dnes mohlo byť dokonalé, či dokonané? Mohli sme zažiť skoro všetky druhy počasia. Chýbal už len sneh a tie spomínané a zmeškané krúpy  

Do sedla Havran sme prišli medzi prvými. Moje číslo 10 (desať) a Radova 9 (devina) z registrácie približne korešpondovala s počtom turistov v sedle. Radek mal tuším 7 (sedmičku). Na Havrane nás hostil Rado. Kofola, pivo a cigánska prišla vhod pre naše hladné brušká. V čase, keď sme tam boli zrovna pršalo a tak prišiel vhod prístrešok, ktorý nás ochránil pred týmto dnešným častým živlom. Nás to však neznechutilo. Pri konzumovaní jedla sme dážď úspešne prečkali.

Na Havrane sme sa rozlúčili s našim parťákom Radekom, ktorý ďalej pokračoval do Hubiny. Patrične sme sa s ním rozlúčili a zaželali mu veľa šťastia.

No a ja som pri odovzdávaní diplomu za účasť zažil tú milú udalosť, ktorú som Vám spomínal na začiatku. Páni organizátori mi pri zápise odovzdali odznak s logom pochodu HP, na ktorom bol napísaný aj text „PAT A MAT“. Je to pre mňa a zároveň aj pre nás, členov nášho spolku, veľká pocta. Ďakujem a veľmi si to vážim.

Tretia časť trasy – do Piešťan

Tesne pred odchodom nám pršalo a tak sa dalo tušiť, čo nás na ďalšej trase čaká. Keď som Radovi spomenul, že sa budeme pri ceste na Čertovu pec predierať hustým „křovím“ vôbec z toho nebol nadšený. A ani ja. Išiel som totižto ako prvý a všetku vodu z listov a trávy som mal okamžite na sebe. Už dlho a neviem si spomenúť kedy, som bol taký mokrý ako teraz. Bol to proste zážitok. A vôbec. Dnešný pochod bol iba o zážitkoch 

Keď sme minuli Čertovu pec a po obhliadke jaskyne, pustili sme sa do dlhého stúpania na Svinský vrch. Bolo to posledné stúpanie, po ktorom prišla úľava v podobe zostupu do obce Banka. A keď sme prešli cez dva mosty a ulicami Piešťan ocitli sme sa na konci nášho putovania. Unavení ale šťastní, že sme to v dnešných neľahkých podmienkach zvládli.

Záver

Na záver chcem poďakovať nášmu Poľskému spoločníkovi Radekovi a Slovenskému Radovi za skvelú atmosféru a čas spolu strávený na tejto skvelej turistickej akcii.

Ďakujem všetkým organizátorom, ktorí pre nás turistov pripravili túto skvelú oslavu turistiky.

Na ďalšom HP-éčku dovidenia!