Jozef
Niektorí sa dôsledne pripravovali na túto akciu. Dlho nikde neboli a tak nechtiac začali dosahovať výkonnostné parametre invalidov. To je tak, keď má niekto sedavé zamestnanie a po príchode domov pokračuje v sedení, len už pred iným monitorom a z iného dôvodu. A po 2 – 3 mesiacoch sa výsledky dostavia priam samé. Preto sme zvolili jemnejšiu túru, čo sa prevýšenia i prejdenej vzdialenosti týka. I keď na niektorých miestach, našťastie nie príliš početných a dlhých, tá jemnosť trochu zdrsnela.
Kolečka zvaného volant sa tentoraz ujal Ivan. Miesto na zaparkovanie sa v nedeľu ukázalo ako bezproblémové. Tuto prejdeme len kúsok po asfalte a hneď odbočujeme do jesenného lesa. Ešte stíhame. Dlho však jesenný už nebude. Ťažko povedať, či je viac sfarbeného lístia ešte na stromoch, alebo ho viac šuchoce pod našimi nohami. Miestami to vyzerá tak, že je to pol na pol. Dlho to však takto nerozhodné nebude.
Dnes sa budeme pohybovať chvíľku po náučnom chodníčku, ale pôjdeme i po riadne čiarkovanej poctivej lesnej ceste. Horšie je, že budeme musieť ísť aj po „slabšie“ čiarkovanej ceste a to je občas jedna veľká lotéria. To je daň za to, že sa nám podarilo trasu zokruhovať a navštívime takto dve rozhľadne. V budúcnosti tri.
Cesta po rozhľadňu na Sveredníckom vrchu je zatiaľ pohodová. A to máme za sebou aj jeden úsek slabšie čiarkovanej… Výhľady sú pekné. Stačí pozrieť na fotky. Drevenú rozhľadňu v tvare kríža dokončili v roku 2016. Je iba 10 metrov vysoká, ale nie všade okolo nej sú vysoké stromy, tak to zatiaľ toľko nevadí. Od vrcholu sme fakt iba kúsok. Rozhľadňa vraj stojí v nadmorskej výške 551 metrov a Sverednícky vrch je iba o jeden meter vyšší. Takto ma aspoň neláka ho poctivo dosiahnuť a stupiť naň nohou. Do tej húštiny sa mi moc nechce.
Teraz nás čaká cestička plná otáznikov, lebo je slabo čiarkovaná na mape. Už na prvý pohľad v teréne vidieť, že cestička pomaly zaniká. Po čase sa to na chvíľku zlepšuje, aby sa to neskôr zhoršilo a z cestičky sa stal uzučký pásik vo vegetácii. Fakt sa treba občas dobre orientovať. Nakoniec síce na mape zostáva slabo čiarkovaná, ale zato v teréne už je z nej turistická dvojprúdovka. Tu stretáme aj hubárov. Postarší pár. Naozaj sa vyznajú. Kam idete? Aha. Tak tuto kúsok a zistíte, že hríby rastú doslova kúsok od cesty. Nekecali.
Prichádzame na vrchol Dielu. Sú z neho obmedzené výhľady. Ale menej obmedzené, ako na iných vrchoch. Napriek tomu tu stojí rozhľadňa. Tá síce stojí, ale schody ešte nestoja. Nová je, nehotová. Kto ho vie, kedy ju dokončia? Možno onedlho, lebo drevo na schodíky už narezané je. Teda, aspoň si myslím, že tie kúsky sú budúce schodíky. Pri zostupe, kúsok od vrcholu sme uvideli dvojičky. Malý a Veľký Rozsutec. Paráda.
Odtiaľto už vedie poctivá riadne čiarkovaná cesta. Aspoň na mape. I v teréne je to tak. Len tých križovatiek v teréne je trochu viac, ako na mape. Napriek tomu neblúdime. Darí sa nám inštinktívne správne si vybrať. Blížime sa k druhej rozhľadni. Volajú ju aj rozhľadňa Divinka. Je vraj jedna z najvyšších v okolí. Má 19 metrov a dosť ostré schody. Dnes sú suché, takže sa dá. Dokončená bola v decembri 2019. Koľko času trvá, kým sa takáto rozhľadňa postaví? V prípade tejto to trvalo od apríla do decembra, čiže 8 mesiacov.
Pôvodne sme mali vystúpiť aj na Veľký vrch, ale už nebola vôľa, i keď na vrchol to už bolo iba asi 330 metrov. Nebojte sa, nie výškových. Výškových iba 40. Aj Slniečko sa už pomaly, ale isto približovalo k obzoru. Preto sme sa od rozhľadne rozhodli ísť rovno k autu. No, rovno, ale určite najkratšou možnou cestou…