Detail akcie Cez južné luhy a pieskové duny - Abov a Žitava

Moj rodny kraj, dufam, ze ste mi neurobili hanbu!

Pekná túra chalani. Je mi úprimne ľúto, že som sa tejto výnimočnej akcie nemohol zúčastniť zvlášť, keď ste navštívil / vystúpili na najvyšší vrch ďalšieho „pohoria“, teda Geomorfologic­kého celku.

Bude mi chýbať v mojom itinerári. Nevadí. Snáď v budúcnosti vyrazím do týchto zaujímavých miest aj ja a Jožovi sa bude chcieť ma sprevádzať. Určite nevideli chalani všetko a ešte je čo objavovať.

Opatrne som vyslal sondy k niektorým členom. Výber trasy ich nezaujal. A ak nejakého jednotlivca predsa len, návšteva čajovne v Tibetparku po turistike už asi nie. Premeškali historickú chvíľu, vidieť piť Dušana aj niečo iné. V tomto prípade čaj. Vlastne hneď dva za sebou. Ale nechajme čajovňu čajovňou, kto chce, ju navštívi. A tak sa stalo, že sme šli dvaja. To sa ale dalo v tomto prípade čakať.

S parkovaním nemáme problém. Auto nepúta žiadnu pozornosť. Zato my áno. Asi kvôli tomu, že máme na nohách poriadne turistické topánky a na chrbtoch sa nám hompáľajú ruksaky. Čumia na nás aj z okoloidúcich áut. Občas niekto aj trochu pribrzdí. Dokonca sa pri nás točí aj auto mestskej polície. Tí však nakoniec majú iný, s nami nesúvisiaci dôvod. A ja som sa doteraz považoval za celkom normálneho. Asi tu nie sú moc zvyknutí na turistov, teda ich podkategóriu, tých horských. A majú na to dobrý dôvod, veď najbližšie hory, ak nerátame Podunajskú pahorkatinu, sú ďaleko celé desiatky kilometrov. Južné výbežky Štiavnických vrchov asi 45 km a južné svahy Zobora dokonca 50 km vzdušnou čiarou.

Zažívame aj zopár prekvapení. Sú príjemné i menej príjemné. Jedným z prekvapení bol kostol sv. Ladislava. Pôsobil na nás ázijským dojmom. Lenže vďaka internetu zisťujem, že ho postavili až toť nedávno. V roku 1913. To síce bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, ale s tureckými vojnami to nemá nič spoločné. To, že bol kostol zatvorený, nás už však neprekvapilo. Zato nás prekvapilo, že sme sa nedostali ani do parku hvezdárne. Nevadí.

Na okraji Hurbanova prechádzame ponad koryto starej Žitavy. Dnes bude našou spoločníčkou okrem polí hlavne ona. Mrzne. Ľad vidieť z oboch strán ochrannej hrádze. O mokriny tu niet núdze. Tie sú našim spoločníkom až po zhluk domčekov zvaný Horný Bacher. Opatrne pripravujem Dušana na možné bonusové dobrodružstvá. Zatiaľ však nič tomu nenasvedčuje. Nakoniec sa moje obavy nepotvrdzujú.

Za Horným Bacherom je síce stále rovina, ako všade, kam oko dohliadne, napriek tomu je to tu iné. Objavujeme piesok. Kráčame po ňom. Vidieť ho aj občas na roli. Že by už bol Abov neďaleko? Totiž vrch Abov je piesková duna. Niečo doniesla rieka, niečo dofúkal vietor. Tak nie. Žiadny Abov, ale Révajovská pustatina. Ale asi nie úplne pustá, lebo na poľnej cestičke vidieť stopy zvierat.

Už si zase myslím, že vidím Abov. Po príchode bližšie zisťujeme, že ide o bývalé smetisko. No nič, musím byť ešte trochu trpezlivý. No ale toto už Abov musí byť! Ak nie toto pred nami, čo potom? Aj malé domčeky s vinohradíkmi sa tu začínajú objavovať. To musí byť ono! Veď vinič vraj piesok môže. Teda odtiaľ, potiaľ. Aspoň tak tvrdí Dušan.

Obdivujeme domčeky. Riadne mreže niektoré majú. A niektoré dokonca zamurované okná. Zrazu počujeme džavot. Oproti nám po uličke medzi domčekmi ide kŕdeľ detí. Aj domčeky sa tu zmenili. Sú v horšom stave. Niektoré nemajú už ani strechu. Ešte, že som Dušana na toto pripravoval už pred Horným Bacherom. Raz k tomu na našich potulkách muselo prísť. Deti sú slušné, staršie pekne pozdravia. Menšie sa nás boja. Občas v okne, či vo dverách vidieť ženskú postavu. Na dvore sa mihne osoba so sekerou v ruke. Rúbe drevo. Okolo vrcholu Abova sme len prešli. Vlastne takto sme prešli celou kolóniou i jedným z najväčších pieskových presypov u nás, zvaným Abov.

Znovu sme pri Alúviu Žitavy. Vidieť vodné vtáctvo i ondatry. Na poliach malé státa srniek. Voda a trstina majú svoje čaro. Máme času dosť. Čajovňu otvárajú až o tretej. Preto trasu predlžujeme o roľnícky dom v Martovciach. Podľa mapy sme na mieste, ale domu niet. Teda sú tu domy. Ale žiaden historický so slamenou strechou. Tentoraz s nami turistická mapa trochu vypiekla. Až doma zisťujem, že ten dom existuje, ale o 300 metrov vzdušnou čiarou ďalej, na inej uličke. Nevadí. Dnes nič nevadí, lebo je pekne a sme na čerstvom vzduchu. Len aby čajovňa bola otvorená!

Prichádzame do Hurbanova. Niečo nám ale chýba. Teda Dušanovi. Urobím mu jednu fotku pred vchodom do pivovaru. To sa musí. Lenže v ruke má nesprávnu značku. Ani krajinu netrafil. Guinnes v jeho rukách bije do očí. Radšej ho fotím z okna auta pri naštartovanom motore, keby si to domáci lokálpatrioti náhodou všimli. No, ale teraz už naozaj do tej čajovne!