Jozef
Silvestrovský pochod býva tradične pohodičkový. Lenže dávno som nikde nebol. Rozcvičiť sa mi treba. Z našej strany Záruby doslova svietia. Neraz sa ma Dušan pýtal, čo to tam je? Záruby, najvyšší kopec Malých Karpát. Už asi dva – tri roky mu to hovorím. A tak nejako sa stalo, že som mu neuvážene sľúbil, že ho zoberiem na Záruby. On tam ešte nebol. Nakoniec vysvitlo, že na Záruboch ešte nebolo viacero našich členov a tak sa nejeden z nich k Dušanovi pridal…
Parkujeme a platíme parkovné. V Smoleniciach sa už totiž platí. Nová doba. Nielen tu. Zatiaľ sa však za čerstvý vzduch neplatí. Kto ho vie, ako dlho to vydrží. Snáď veľmi dlho. Čakáme na ostatných. Zrazu sa z dediny pohne dav ľudí. Odhadom asi tak dva autobusy, ktoré zrazu idú peši hore. Sa nesmelo pýtam „a zostal vôbec niekto v dedine?“ Nepochopili, ale ich odpoveď ma aspoň dostala do obrazu. „My jsme z Hodonína a za nami jdou přátelé z Holíča.“ Naozaj to boli dva autobusy.
Odskakujeme si aj k zámku. Nakuknúť iba jedným očkom. Kaviareň na nádvorí asi nebude ešte otvorená. Vlastne ani zámok ešte nie je riadne otvorený. Vrátnik nás informuje, kedy je posledný vstup. To sa môže hodiť ostatným. Mne moc nie. Ja musím byť načas doma. Nakoniec aspoň tá káva pre časť výpravy po turistike dobre padla…
Bol som tu viac krát, ale aj tak sú pre mňa niektoré veci nové. Napríklad pri Havranej skale je pomníček. Kúsok od turistického chodníčka. Nie je veľký, skôr nenápadný, preto si ho takmer nik nevšimne. Osadený tu bol vraj okolo roku 2010. Malý kovový krížik a pliešok. V roku 1944 tu zahynuli dvaja nemeckí letci. Viac o okolnosti nehody sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. A možno sa ani viac nepodarí…
Havrania skala nesklamala. Výhľady síce obmedzené, ale pekné. Také veru na Zárubách nebudeme mať. Tesne pod skalou sa s nami rozlúčilo blato a vládu prevzal sneh a ľad. Nohy nám trochu poklzujú, ale ide to. Aspoň smerom hore. Dolu to bude zaujímavé. Ale kým my pôjdeme dolu… Sústreďme sa na to smerom hore…
Na rázcestí, kúsok pred Zárubami, začína byť nejako narvané. Hlava – nehlava. Čo už je Silvester? Nie je. Vlastne ani toľko ľudí tu nie je. Ale aj tak, toto je veru viac ako spomínané dva autobusy! Nevadí. Na vrchol je to iba na skok. Nakukneme hore, doplníme trochu sily prostredníctvom nejakého jedla… a pôjde sa dolu.
A ide sa dolu. Občas trochu ľadu, občas trochu blata. Niekto stihol zahlásiť „dolu do sedla je to 25 minút. Nie že sa niekto bude nechtiac ponáhľať a bude tam priskoro!“ Našťastie sa nik nechcel dobrovoľne ponáhľať a nebral to šmykom hlava nehlava. Zo začiatku to vyzeralo zaujímavo, ale nakoniec to nebolo také zlé. V poriadku sme dorazili do sedla. Na rozdiel od iných partií. V jednej si vyčítali „ty si vždy musíš vyberať tú najhoršiu stranu chodníka!“. V inej smutno sedeli, až vysvitlo, že jeden z nich stratil mobil…
Niektorých členov výpravy Čertov žľab trochu sklamal. Vraj primálo čertov. No neviem, ja som sa lepšie poobhliadal a zopár čertov by sa veru našlo! A to som sa nepozeral do zrkadla! Jedným očkom sme nakukli aj k vodopádu Hlboča, ale vodopád práve nebol doma. Ani kvapka. Tak sme to rezli cez zopár skalných vyhliadok nad dolinou Hlboča a cez Molpír rovno k autu. No rovno, ako sa v teréne dalo. Nazvime to najkratšou možnou cestou…