Vinco
5. deň putovania na Rudnej magistrále
Predchádzajúcu noc v Chatke č.3 sme spali za 15€. No absolútne to za to stalo. Štartovali sme osprchovaný krásne voňavý, čo sa na viacdňových turistikách tak často nepodarí. Navyše v ruksakoch si hoveli oprané veci, čo viac si priať. Doplnili sme si vodu a kľúče po dohovore s prevádzkovateľom sme nechali zvnútra chatky. Čakal nás nenáročný deň, čo sa týka prevýšenia, zato preníženie bolo obdivuhodné. Jemných 1500 metrov nás s úškľabkom v tvári čakalo a samozrejme neminulo. Náš cieľ bolo dnes dôjsť na Modrú farmu. Túto nocľažnú zastávku vybral Rado a dnes musím jeho výber pochváliť. Bola to vynikajúca voľba.
Dlhý, predlhý bol zostup do Detvy. My sme práve
za starej Detvy od Múzea vtedy pri našej prvej návšteve
Poľany vyrážali, no hore nás neviedla červená, ale modrá značka.
Dnes nám bola spoločníčkou červená dole. Ako som písal bola dlhá,
predlhá, nekonečná. Trochu rozptýlenia nám priniesol príchod na
Kalamárku. Boli tu chatky, oddychové miesta a moje
kolená otestoval kríž s Ježišom Kristom. Tu nás
asfaltová cesta na chvíľu odklonila na lesnú cestu, tá však bola veľmi
príjemná. Pri autobusovej zástavke Horné
Stavenisko nám asfaltka znova skočila pod nohy a od tejto
chvíle sa nás držala ako kliešť. Mimochodom. Do teraz som počas celej
trasy nechytil žiadneho kliešťa. To je úspech. V tejto časti sa mi stal
taký nepríjemný incident. Prechádzal som okolo jedného domu, kde na mňa
štekali dvaja obrovskí psi. Bol som geroj, kým boli za plotom, no keď som
zistil, že brána je pootvorená, nevošiel by sa mi do zadku ani strúhaný
vlas. Tie psy na mňa vybehli cez pootvorenú bránu a mal som čo robiť aby ma
neuhryzli. Zachránil ma až majiteľ, ktorý na nich zareval. Bol som
zachránený 
Putovanie cez celú Detvu a aj Detvu sídlisko bolo monotónne a únavné. No i pozitíva mal pre mňa tento prechod. Ja som totižto v Detne na sídlisku býval tri roky a keď som mal 10 rokov, tak sme sa odsťahovali do Trnavy. Takže určitá miera nostalgie sa ma počas celého putovania Detvou zmocňovala. Opäť sme absolvovali zachádzku. Skoro dva kilometre navyše. Potrebný nákup v miestnom Tescu a následné raňajky na benzínovej pumpe si to vyžiadali. A bola potrebná aj návšteva Planeo elektra. Prečo? No preto, lebo sa mi hrozivo zmenšovala kapacita na SD karte v kamere a mal som obavu, že celú „rudnú“ nenatočím. Tak som sa poistil nákupom dvoch SD kariet. To by mi malo vydržať až do cieľa. Po potrebných raňajkách sme pokračovali. V pohodičke sme doputovali na železničnú stanicu v Detve.
Rovinky skončili a opäť bolo treba stúpať hore. A tak sme šli a šli – hore. Prešli sme jeden kopček, druhý kopček, tretí kopček až sa objavila nádherná osada Sliacka Poľana. Tu sme stretli aj pár domácich ľudí, ale tí nejavili záujem o konverzáciu. My sme si vystačili s miestnou studňou, v ktorej bola možnosť sa ovlažiť. Pitná voda to moc nebola. A tak sme si vyskúšali, ako sa do vedra plní voda zo studne. Rado ovládal vedro a ja som zas točil lanom. Ovlažili sme sa čerstvou príjemne chladnou vodou.
Onedlho nám príjemný zostup prekrížila asfaltka vedúca do Starej Huty. Putovanie bolo ďalej príjemné. Občas dáky „kopček“ Červenákov vrch, Ďurovie a Makytová no nič dramatické, čo by nás zabilo. Z Makytovej sme sklesali cez Priehybku do Blýskavice. Tu nás zaujal zaujímavý malý cintorín s peknou kamennou zvoničkou. Bol to pekný architektonický kúsok a určite si zaslúžil našu fotografiu.
V tejto časti sme už išli prevažne peknou lúčnou krajinou kde občas naše kroky vbehli do lesa, ale opäť vyliezli na lúku. Pomali ale isto sa blížil koniec nášho dňa. Asfalt, ktorý sa znenazdajky objavil pod našimi nohami dal tušiť, že civilizácia je na blízku. K nášmu nocľahu sme opäť museli odbočiť z „rudnej“. Rozhovory, detský krik a džavot už dal tušiť, že Modrá farma je na blízku. A naozaj bola. Úspešne sme k nej dorazili. Keď sme vstupovali do kempu mali sme trochu obavy, či nás majiteľka ubytuje. Predsa len to bol kemp pre karavany a nie pre turistov. No pani mala dobré srdce a súhlasila s našim prenocovaním v „knižnici“. Bola to šopa prerobená pre deti, kde mali miesto pre hry. Šopa/knižnica/library bola obložená starými kobercami, bola plná všakovakých kníh. Boli tam drevené lavice na sedenie a rôzne stolové hry. Proste raj pre oddych. A práve do tohto raja nás majiteľka s Radom umiestnila, aby sme si tu na noc zložili svoje unavené kosti.
Ja som ešte takýto kemp nevidel. Bol jedinečný. Slúžil prevažne pre
Nemcov, Holanďanov, Angličanov, ale počul som tam aj našu slovenčinu.
Súčasťou kempu/farmy sú domáce zvieratá, ktoré tu doslova žijú a
pohybujú sa medzi ľuďmi. K dispozícii sme mali sprchy a záchody. A to
hlavné, čo nás zaujímalo bolo, čo budeme piť Až tu som pochopil
slovné spojenie Ježkove oči, ktoré ja tak často
používam. Tak prosím pekne dámy a páni Ježkove oči je neskutočne chutné
pivo a dovolím si tvrdiť, že doteraz som lepšie pivo nepil. Naozaj.
Prisahám. Zvláštnosťou konzumácie v kempe bolo to, že všetky jedlá či
nápoje boli samoobslužné. Proste ste si načapovali, naliali, zobrali
s chladiaceho boxu sami a do výkazu len zaznačili čiarkou spotrebu.
Do večierky sme Ježkových očí stihli neúrekom. Dokonca sme nemali potrebu ani jesť také bolo dobré. Do našich „postelí“ sme sa dostali tak okolo 22.00 hod., keď život na farme ustál a všetci sa vytratili do svojich karavanov/príbytkov.
Bol to veľmi príjemne strávený večer na Modrej farme v priateľskom prostredí a s milými obyvateľmi a samozrejme to všetko by sa nestalo, keby majiteľka nebola taká ústretová, priateľská a ochotná. Týmto jej chcem veľmi pekne poďakovať, že nás na noc prichýlila. Ďakujeme.