Detail akcie Hradisko Valy - Bojná a Marhát

Úvod

Opäť sa musím opakovať, že Jozef „vyrába“ zaujímavé trasy. I dnes tomu nebolo inak. Inšpiráciou k našej trase bola jeho augustová návšteva Hradiska Valy v Bojnej s rodinou. A pre zaujímavosť miesta si Jozef vtedy povedal, že toto miesto bude zaujímavé aj pre členov nášho spolku. Dnes môžem povedať, že sa nemýlil. My ostatní zúčastnení s týmto tvrdením súhlasíme. Ak má niekto názor iný šup s ním sem.

S účasťou to bolo neisté. My s Jožom sme o akcii začali uvažovať už v pondelok. A už vtedy sme hľadali / hádali vhodných kandidátov. Bolo isté, že k nám dvom sa pridá iba Dušan. Ostatní by boli iba ako bonus, no príjemný bonus. A tak ako vidíte po absolvovaní, že sa nás zišlo až šesť. A to je fajn, veď trasa bola naozaj parádna a zaujímavá. A tak ako píše Jozef. K zatraktívneniu trasy som malou mierou prispel aj ja tým, že som pridal Marhát. S odstupom času musím povedať, že sme zrobili dobre 

A ešte čo sa týka parkovania. To pre tých, ktorí by chceli toto miesto tiež navštíviť. Parkovanie je parádne a hlavne ráno celkom prázdne. Prístup na parkoviska síce vedie po horšej ceste, ale dá sa to vydržať a hlavne blízkosť Hradiska k parkovisku za to stojí.

Putovanie

Hradisko Valy pri Bojnej

Je od parkoviska vzdialené osemsto metrov, nič strašné. Cesta vedie jemne do kopca. Takže komu by bola zima ihneď sa zahreje a nepotrebuje ani teplý nápoj Tesne pred príchodom k hradisku nás už viedla vyhĺbená cesta, ktorú lemujú drevené postavičky Veľko-moravských zbrojnošov. Netreba sa ich báť. Ony tam len nemo a nehybne strážia cestu ku hradisku. Vstup tvorí veľká drevená vstupná veža, ktorá ukrýva vo svojom vnútri na poschodí expozíciu s informačnými tabuľami so zaujímavými textami z histórie tohto hradiska. My sme si priestory so záujmom poobzerali a texty prečítali. Bolo to poučné.

Avšak vstupná veža s drevenými palisádami nie je všetko, čo toto hradisko ponúka. Cesta ďalej vedie cez kopec, ktorý tvorí stred hradiska. Na vrchole kopca sú zrekonštruované drevené príbytky, v ktorých žili vtedajší obyvatelia hradiska. Samozrejme, že sme do niektorých nahliadli. Po celom okolí sú osadené rôzne drevené postavy znázorňujúce vtedajších ľudí podľa remesla alebo toho, čo robili.

Na opačnom konci hradiska, ktorým sme opúšťali toto historické miesto, je postavený názorný val v priereze, ako sa v tej dobe staval a z akých materiálov. Všade sú prítomné informačné tabuľky. Treba len si ich prečítať a poučiť sa z histórie.

Musím povedať, že ja som si návštevu Hradiska Valy veľmi užil, prečítal som si pár informácii a pre Vás ostatných, ktorí tu nemohli byť som natočil pár video záberov, ktoré prinesiem v mojom videu.

Marhát a rozhľadňa

Po odchode od hradiska cesta viedla príjemnými rovinatými cestami. Bolo príjemné mrazivé počasie a tak bol povrch zamrznutý. Žiadne blato nehrozilo. Za to si bolo treba dávať pozor na šmykľavý ľadový povrch. Sem tam sme sa aj pošmýkali. Našťastie zatiaľ nik nepadol 

Ako prvé, než sme dorazili na Marhát, sme navštívili studničku Sviniarku. Je kúsok pod cestou. Čo by to bolo za turistov spolku PAT a MAT, keby sme neochutnali kvalitu jej vody. Jožo sa dlho neokúňal a načerpal do pohárika dva deci „bieleho“. Asi to bolo biele. Inak by pri degustácii nevyslovil slová „južné svahy“ Nemohol som odolať a tiež som si trochu „uhol“. Voda bola výborná.

Po tejto návšteve sa cesta začala akosi dvíhať do výšky. Kožuch hrial o dosť viac. Na čele sa objavil pot. Dych sa zrýchlil. Tep bubnoval ako o pomoc. Na šťastie nás zachránila ďalšia studnička Hlavinka a nechala nám vydýchnuť. Opäť došlo k degustácii. Ja a Jožo sme neodolali. Opäť bola voda parádna. Ale. Vyšší level ukázal Dušan. Využil blahodarné účinky prírodnej vody a omočil si v studničke vlasy. Škoda, že nebola hlbšia. To by sme už videli ako sa vyzlieka a skáče do studničky. Našťastie sa tak nestalo 

Po koštovke prišiel zlatý klinec programu. Stúpanie do sedla Marhát a potom na Marhát nám niektorým dal zabrať. Od sedla boli však všetky útrapy zabudnuté. Našu pozornosť upriamila nádherná zimná až Mráziková výzdoba stromov a kríčkov na ceste k vrcholu. To už každý zabudol, že stúpa naklonenou rovinou prudko hore. Naplno sme si vychutnávali výzdobu a samozrejme fotili.

Dorazili sme na vrchol. Avšak neboli sme tu samy. Prestávka sa priam pýtala. Čas sme využili na oddych i konzumáciu. Niektorí vyliezli aj na rozhľadňu. Veď boli tu prvý krát. No výhľady neboli žiadne, lebo všade panovala hmla. A či bol vrcholový prípitok? Jasne že bol. Bez toho to nejde. Opäť sme pili Jozefov „liek“ a „vitamíny“ vytiahol aj Peter s Dankou. Ja som zjedol Dušanovu klobásku, keď bol práve na rozhľadni. To len aby sa nezabudlo Príjemne sme si spoločne oddýchli na vrchole Marhát a pred odchodom sme sa ukryli do čarovnej skrinky pre budúce spomienky na parádnu túru.

Cesta do cieľa

Nemuseli sme zdolávať už žiadne kopce. Cesta viedla len dole. Totiž pôvodný plán navštíviť ešte dva kopce sme spoločne zavrhli. Myslím si, že to čo sme zažili na prvých šiestich kilometroch úplne stačilo. Definitívny obrat nastal po príchode na Jelenie jamy. Na smerovníku bol nápis „Hradisko Valy Bojná 3.9 km“ a už nebolo treba viac hovoriť. Spontánne sme sa vydali touto cestou a užívali si príjemnú klesavú cestičku. V tomto úseku bolo na ceste aj viac ľadu a občas sa niekto aj pošmykol. Ale iba dvom sa podarilo na ľad aj padnúť. Hádajte komu? Odpoveď bude v závere

Posledný úsek viedol Hradnou dolinou, ktorá vedie priamo popod Hradisko Valy. Iba tu je vidno akú prekážky vo výške mali prípadný útočníci na hradisko. Nebolo to vtedy také jednoduché.

Hradnú dolinu sprevádza aj Hradný potok. Ten nám ponúkol pekné príležitosti na fotografiu. Zima vytvorila na jeho toku nádherné kvaple, ktorým sa nedalo odolať. Každý podľahol tejto kráse a vyrobil pár fotografii.

Záver

Čo dodať na záver. Som rád, že sme v tom nezostali s Jožom a Dušanom samy. Vždy vidím ostatných turistov, ktorí sa pridajú veľmi rád. Bola skvelá atmosféra a zažili sme pekné zážitky i úsmevné a tak to má byť. Aj kvôli tomu a hlavne pre vás chodím na akcie nášho spolku.

A ešte odpoveď, kto to vlastne na ľade padol? Takže padol Mišo a samozrejme ja Zostalo mi odreté koleno. Opäť si túru budem dlho pamätať  

Chcem Vám poďakovať za účasť a teším sa na Vás nabudúce. Dovtedy dovidenia!

Dnes bolo máločo tak, ako malo a napriek tomu to dopadlo dobre. Alebo práve preto? Pôvodne som neplánoval ísť „až“ na Marhát. Lenže Vincent do mňa hustil, že by to bola škoda, keď je tak blízko od našej dnešnej trasy. Mne sa tam zo začiatku moc nechcelo, pretože som neočakával výhľady, ale tentoraz dal Mrázik Vincentovi za pravdu. Musel to spraviť Mrázik, keď my ostatní nie…

Ale pekne po poriadku. Začneme skromne, prvou čerešničkou nášho výletu. Je ňou hradisko Bojná – Valy. Zvyčajne na hradiskách toho nebýva veľa k videniu. Aspoň čo sa týka očí bežného smrteľníka, ku ktorým patrím aj ja. Archeológ, či historik zameraný na toto obdobie by videl určite podstatne viac ako iba pozostatky valu a les. Našťastie nemusím ísť teraz študovať, aby som videl v teréne viac aj ja. Môže za to rekonštrukcia vstupnej brány, nejedna socha a tri domčeky vo vnútri. Kto by chcel vidieť ešte viac, musí kliknúť na tento link: https://www.youtube.com/watch?…

Pomaly postupujeme ďalej. Tu niekde by mal byť prameň Sviniarka. Chvíľku to trvá, ale naozaj iba kratučkú. Prezrádza ho totiž umiestnenie na mape i tečúca voda. Zo začiatku nikto nechce okoštovať kvalitu vody. Že by za to mohol názov Svniniarka? Alebo tá nie príliš lákajúca teplota ovzdušia a vody? Nech je ako chce, nakoniec polovica výpravy podľahla zvedavosti. A minimálne ja neľutujem. Dokonca som príjemne prekvapený chuťou i teplotou vody. Ale na kúpanie to veru nie je. Vyhovorím sa na nedostatok priestoru vo vode. Proste malé koryto. Moje telo sa tam našťastie nezmestí. Ani liliputánovo telo.

Práve absolvujeme kurz orientácie a logického myslenia. Na mape máme jednu cestu a v teréne dve. Stojíme uprostred ypsilonu. Ktorou stranou ypsilonu pôjdeme? Marhát je hore, tak tou, čo ide do kopca! Logika nepustí! A mali sme ísť tou spodnou. Našťastie to moc nevadilo. Síce to nešlo presne podľa nakresleného plánu, ale šlo to na tú správnu svetovú stranu a to je podstatné! Vincent tentoraz za to nemôže. Prosím, nehovorte mu to.

Niektorým z nás z toho drobného problému s orientáciou, a s napätím s tým nevyhnutne spojeného, vyschlo v ústach. Našťastie je tu blízko prameň. Na mape meno ťažko nájdete. Vyteká z neho potôčik zvaný Hlavinka, tak ho jednoducho nazvem Hlavinka. A tak sa stalo, že šup s Hlavinkou do hlavičky. Nielen mojej. Keď už máme neoficiálnu degustáciu prameňov, tak ju proste máme. Zrazu niekto z degustátorov zvolá, veď tá voda chutí úplne inak, ako z prvého prameňa. A to sme vzdušnou čiarou vzdialení asi iba jeden kilometer od predchádzajúceho prameňa. Nuž príroda je veľká čarodejka. Niečo má však rovnaké. Asi tú teplotu vody…

Čaká nás naj väčšie stúpanie na trase. Vlastne nečaká, ono nám doslova vyráža dych. Čo dych, ono nás po tých Vianociach preveruje. Jedol/jedla si veľa koláčikov? Tak teraz trp. Ale netrápi všetkých. S Mišom to nič nerobí. Alebo, že by tak dobre klamal telom? A to tvrdil, že je po chorobe a nemá kondíciu. Vraj má krátky dych. Netúžim zažiť jeho dlhý dych. Že by nepiekol žiadne koláčiky na Vianoce? Nemusel. Že by sa k nemu nedostal žiaden koláčik ani na návšteve? Zrazu ma Michal prekvapí otázkou, „a vieš, ako sa volá ten kopec pred nami?“ Nepamätám si veľa, iba toľko, že sa skladá z dvoch slov. Jeho odpoveď, „Bielený vrch“, ma neprekvapuje. Dnes to doslova sedí. Možno sme práve zažili, ako vznikol názov tohto vrchu.

Dnes moc výhľadov nebude. V nižších polohách je niečo vidieť pre vnímavých ľudí a ľudí s bohatou fantáziou. Doďaleka to ale nie je. Ledva vidieť siluetu vedľajšieho pohoria. Takmer nikomu to však nevadí. Oblačnosť sa dotýka vrcholu Marhátu. V kombinácii s teplotou to znamená, že sme práve zažili, prečo sa toto pohorie nazýva Inovec. V našom prípade „Považský“. S Mrázikom sme sa stretli kúsok pred sedlom pod Marhátom. To znamená, že oblačnosť a teplota dnes tvorili inovať v nadmorskej výške odhadom okolo 660 – 680 metrov. Aspoň tu a teraz.

A sme na Marháte. Vincent chcel. Výhľady žiadne. Ale ten Mrázik mu dnes pomohol. Nemôžem povedať ani pol slova proti. Tá inovať má naozaj svoje čaro. Takmer sa jej darí nahrádzať sneh a ľad. Ale iba takmer. Lebo keby tu bol naozajstný ľad, potreboval by som poctivé nešmeky. Nie, že by som ich nemal, ale zostali doma. Myslel som síce na ne celé ráno, ale iba myslel a do ruksaku som ich zabudol dať.

Cestou z Marhátu sme mali navštíviť aj Bielený vrch. Ale iba mali. Dúfame, že si to Vincent nevšimne. Potvora, všimol si to. Ale kadiaľ sme mali ísť? Na mape cesta je, ale terén je proti. Minimálne tým, že tu žiadna cesta nie je. Vincent našťastie dôrazne neprotestuje. Nie, že by mu to nejako pomohlo, ale ponechajme mu aspoň teoretické šance.

Niekto zahlásil „na Jeleních jamách sa uvidí“. Aj sa uvidelo. Nemá zmysel ísť ani na vrch „Holý kameň“. Znovu sme skrátili trasu a znovu Vincent neprotestuje. Teraz neviem. Som na vážkach. Že by Vincent starol, alebo za to môže obsah Dušanovho ruksaku? Nech je ako chce, my sme nakoniec aj napriek občasnému klzisku šťastne prišli k autám a šťastne sa dostali domov…