Detail akcie Veľká lúka a "Martinky" z Bystričky

Super zostava, super počasie. Nuž, nemôžem mať všetko

Mali sme niekoľkonásobné šťastie. To treba. Ak ho nemáte, tak ani na akciu turistického spolku PAT a MAT radšej nechoďte. Inak so zdravou kožou nevyviaznete. Vravíte, že viete, kde sme mali šťastie? Jednoznačne počasie? Áno, aj. V túto ročnú dobu to mal byť iný teplotný záhul. Nebol. Oblaky, vietor a kto vie, čo ešte, sa o to postarali. Nie, že by sme sa nepotili, ale to bolo spôsobené skôr naklonenou rovinou. Na prvom dosiahnutom vrchole niektorým členom spolku chýbali rukavice. Nie, nebolo pod nulou, po snehu ani medveďovi ani stopy, ani vietor nevyvracal stromy. Ale na Humenciach naozaj bolo po 15 minútach zima na prsty na rukách. Žeby zlyhal pojazdný bar? Nie nezlyhal. Ale pekne po poriadku.

Začalo to nevinne. Takmer ako vždy. Prechádzame chatovou oblasťou. Nie každý chatár má plnokrvného tereňáka, či V3Sku. Preto za sucha a mimo zimy sem vyjde aj šťastný majiteľ felície. To znamená, že je to naozaj iba jemne naklonená rovinka. Zatiaľ. Lenže to zatiaľ nikdy nebýva večné. Zo začiatku si môžete myslieť, že žiaľ nie je večné, ale po dosiahnutí výhľadového vrcholu ste napriek vynaloženej sile a potu vďační, že tam bol aj stupáčik. Vďaka nemu ste tam, kde ste a vidíte to, čo vidíte. Aj tu sme mali šťastie. Väčšina stúpania, hlavne toho drsnejšieho, sa ráčila uskutočniť v lese. Čiže v tieni.

Aké šťastie nasleduje teraz? Len tak, pre štatistické účely, je to tretie šťastie v poradí. Tentokrát sa netýka všetkých, ale iba organizátorov akcie. Naozaj to bol záhul. A to riadny. Na papieri i na mape to vyzerá dobre. Čo to je necelých 1 000 výškových metrov? Veď sme zažili kopu onakvejších akcií! Veď áno, ale nebolo to náhodou v minulom desaťročí? A veru na nejednej tvári bolo vidieť, čo ich to stojí, aby vystúpili na prvý vrchol. Stovky metrov pred vrcholom bolo našťastie vidieť aj to, prečo sa sem teperíme. A keďže máme času dosť, tak tu aj minimálne 30 minút pobudneme. Naši členovia občas majú aj zmysel pre krásu, preto nečelíme žiadnym vyčítavým pohľadom alebo slovným zhodnoteniam celkovej situácie…

A teraz niečo k pojazdnému baru. Ja fakt neviem. Toto som ešte nezažil. Aspoň nie na turistickej akcii spolku PAT a MAT. Štartovné má na mňa zvyčajne pozitívny vplyv. Ale teraz? Všetkého moc škodí. Všetci zúčastnení sme vo veku, že tento výrok poznáme. Niektorí aj z vlastných skúseností. Preto to nik nezneužíva. Možno tam bola trochu aj škodoradosť. Len nech si ten ruksak s chľastom Dušan pekne vynesie hore sám. Čo to ten chlap nalieval? Ako keby som mal dve tehly na prsiach. Aspoň tak sa mi dýcha, ako keby som ich tam mal. Ešte tak dostať do rúk toho, kto mi točí bradavkami! Keď ho dostanem, ten to schytá! No počkať. Tu ale niečo nesedí! Ja som prvý! Historický okamih, veď ja môžem mať zábery ostatných spredu! Väčšina z nich totiž ako keby mala nie dve, ale hneď tri tehly na hrudi. A je po šanci, práve ma predbehli. Kým foťák zaostril…

Martinský pivovar a ferrata

A teraz po premrhanej šanci odfotografovať niekoho aj spredu, aj niečo k budúcnosti. My sme ich videli. Keď sme šli po modrej naspäť do Bystričky. Boli to absolventi pivovarskej ferraty. Pivovarský potok dlhé roky zásoboval vodou pivovar v Martine. Možno kvôli ochrane čistoty vody nebol verejnosti prístupný. Pivovar sa sprivatizoval, neskôr skrachoval. Koľko podnikov v tej dobe postihol tento osud? Ale to je o minulosti a ja spomínam budúcnosť. Nech je ako chce, možno tomuto smutnému osudu pivovaru vďačíme, že ferrata uzrela svetlo sveta. No, toho svetla si asi až tak neužíva, predsa len je to roklina… Proste sa niektorí z nás pohrávajú s myšlienkou, nie, neobnoviť pivovar, ale absolvovať túto ferratu. S priechodom cez roklinu by predsa len mohlo byť o trochu menej práce, ako s obnovovaním pivovaru…

Prvé pivo v Martine navarili v roku 1894. Sládok mal skúsenosti z pivovaru v Plzni. Za Rakúsko-Uhorska mal pivovar problém s predajom piva. Chodili sem totiž rôzni národovci. Preto sa pivo predávalo skôr za hranicami, v Poľsku. V roku 1948 pivovar znárodnili. Po čase sa tu varilo 3 x viac piva, ale vraj to bolo cítiť na kvalite. Po revolúcii kúpil pivovar Karol Konárik, pivo sa vyvážalo za hranice a pribudla aj linka na plnenie do plechoviek. V roku 1999 odkúpila martinský pivovar spoločnosť Heineken. Pivo v pivovare sa varilo z miestnych surovín do roku 2003. Heineken v tomto roku presunul výrobu piva do Nitry. Dôvodom bol pokles predaja piva kvôli zvyšovaniu spotrebných daní na pivo. Heineken preto škrtal a presúval výrobu. Nakoniec Heineken zavrel pivovary aj v Rimavskej Sobote a v Nitre. Roky nevyužívaný areál pivovaru v Martine majú nahradiť domy a bytová výstavba. Pivovar si boli pozrieť pamiatkári, ale nenašli tu nič, čo by stálo za záchranu. Niektoré budovy pritom majú 125 rokov… Vidím to tak, že keď už sa ten pivovar obetoval, pri návšteve tejto ferraty by sme na jeho počesť mohli mať v ruksaku na osvieženie práve pivo Martiner…

Úvod

Tradične aj táto akcia sa rodila už na začiatku týždňa. Jozef mi ju ukázal „nakreslenú“ na mape.cz, ale pre mňa nebola nová. My dvaja sme túto trasu chceli absolvovať už niekedy vo februári či na začiatku marca, kedy je v týchto nadmorských výškach Malej Fatry ešte sneh. Chceli sme na konci odchádzajúcej „Pani zimy“ ešte naposledy zažiť sneh. A čo nás, teda Joža odradilo od jej absolvovania? V tomto období sa prebúdzajú medvede a práve v okolí Martina ich nebolo málo. Ja som chcel ísť aj napriek tomu. Bolo mi jedno, či má hnedý brumko zje alebo nezje. Istotu v tom, že ma nezje som mal vo výroku jedného nemenovaného ministra, že medveď je bylinožravec A tak prišlo na túto trasu akcie teraz.

Akciu som po vzájomnom dohovore s Jozefom tiež tradične vložil až v stredu. Do aktu vloženia teraz vstúpila predpoveď počasia. Je zaužívane v našom spolku a aj z praktických skúseností sme dospeli k tomu, že predpovedi nórskych či slovenských rosničiek sa dá veriť až dva či tri dni pred akciou. Preto streda, ak sa niekto pýta na dôvod.

V závere úvodu ešte spomeniem postupne prihlasovanie na akciu. Počet istých účastníkov na akciu bol päť kusof. Predovšetkým Ľudka skočila na návnadu ako hladná rybka. Takú skorú reakciu na vloženú akciu som ešte nezažil. A to neviete, že vôbec nemusela na akciu ísť. Do plánov jej vošli rodinné povinnosti, ktoré sa nakoniec vyriešili a ona bola súčasťou nášho nádherného turistického príbehu. Veľmi ma potešili „spiaci“ účastníci: Aďka, Miriam, Alenka (hosťka) a Maroš. I Marika to nemala s rozhodovaním ísť či neísť ľahké, po prekonanej chorobe. Všetkým spomínaným slúži ku cti a uznaniu , že si na účasť po dlhej dobe vybrali túto neľahkú trasu, ktorú ale napokon v pohodičke zvládli.

Putovanie

Trasa k Vrchstudienke

Na štarte v Bystričke – Lázky sme sa chvíľu čakali. Do miesta začiatku túry sme prišli tromi autami z dvoch smerov. Keď dorazil posledný konvoj vyrazili sme. Táto časť trasy si nás nežne a postupne pripravovala na príkrejšie stúpania. Začalo to rovinkou, no tá sa pozvoľna začala akosi nakláňať a dosiahla už onedlho polovičný striptíz v podobe vyzliekania odevov. Našťastie to skončilo pri krátkych tričkách I keď prehliadka podprseniek v početnom ženskom zastúpení by bola príjemnejšia a nám mužom by sa oveľa ľahšie stúpalo prudko hore V tejto časti, ešte mierneho stúpania sme išli po skupinkách a aj vzájomné rozhovory boli intenzívne. A bolo to dobré, lebo nik si nevšimol, že výškové metre pribúdajú ako po masle. Vrchstudienka a hlavne jej oddychové miesto pri chate prišlo v pravú chvíľu. Dvadsať minút oddychu nám prišlo nanajvýš vhod. V príjemnom a tienistom prostredí sme posedeli, pojedli i čo to popili. Vzájomné fany konverzácie mali vysokú úroveň a okamžite dali zabudnúť na nadmorskú výšku, ktorú sme práve absolvovali. Okolitý les, prostredie a vzduch nás nabil neskutočnou energiou. Plní entuziazmu sme odchádzali v ústrety prudším prevýšeniam, ktoré nás s radosťou očakávali.

Trasa na vrch Humience

Bola to pre mnohých výzva. Pravá turistika je, keď na cca dvoch kilometroch vyšliapete štyristo výškových metrov. A práve toto nám táto časť trasy hodila pod nohy. Náš konvoj turistov sa postupne roztiahol. Vzájomné rozhovory akosi stíchli No vidina dosiahnutia vrcholu bola pre každého silná. V našich radoch sú iba silní turisti, ktorí sa vždy popasujú s každou výzvou a nikdy sa nevzdávajú. A preto som na Vás moji milí turisti veľmi hrdý a rád s Vami chodím na tieto výnimočné turistické akcie.

Ako sme postupne stúpali i okolitá príroda sa menila v krajšiu v hornatejšiu. Vo vyšších polohách nás privítala kosodrevina i vzduch je tu iný, lepší – dýchanejší. A tie výhľady z výšky. Tie sú na nezaplatenie. Zažívam krásne chvíle v takýchto situáciách, keď sa môžem kochať parádnymi výhľadmi z tejto výšky. A dovolím si napísať že každý z Vás, keď sme sa ocitli na vrchu Humience si v duchu povedal „dobre že som tu, že som išiel na túto akciu a že som súčasťou tejto našej skvelej partie“.

Tridsať minút oddychu na Humiencoch, bol ako balzam na naše ľudské zmysli. Telá si oddýchli, brušká sa najedli a oči sa dosýta napásli nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany. Pri pohľadoch sme spoznali mnohé ikonické i menej známe vrchy či pohoria. Poležali sme si v mäkučkej tráve v príjemnom slnečnom počasí. Len ten vietor mohol byť trochu miernejší. Ale nič. On je tu pánom a my len musíme tíško znášať jeho pôsobenie, lebo sme tu na návšteve. Našťastie máme aj na tento prírodný úkaz „liek“ a to oblečenie. Kto mal, ten sa doobliekal a ten kto nemal, musel znášať jeho pôsobenie. Každopádne sme si chvíle oddychu naplno užili a čiastočne zregenerovali. Odchádzali sme oveľa spokojnejší, lebo nás čakalo príjemné putovanie po otvorenom hrebeni na „Martinky“.

Trasa na Chatu Javorina

Bola to najpríjemnejšia časť trasy. Bolo doslova vidno, ako každému žiari tvár od šťastia pri vnímaní toľkej krásy počas tohto putovania. To sa schovať nedá. Radosť bola umocnená aj vidinou ďalšieho oddych na Chate Javorina, ktorú sme mali v ďalšom pláne. Jemne zvlnený mäkučký terén, ktorý naše nohy hltali mal blahodarné účinky. Určite sme si týmto putovaním oddýchli a v ustavičnej permanencii boli teraz naše oči. Tie sa nevedeli nabažiť toľkej okolitej krásy. Problém bol udržať pozornosť pri chôdzi vyšliapaným úzkym chodníkom v tráve. Mal som pocit, že tadeto šliapavajú jednonohí turisti.

Ani nevieme, ako sme prešli cez vrch Podkova, ale Vidlicu každý zaregistroval, lebo to bola spojnica našej žltej s červenou hrebeňovou turistickou značkou. A navyše tu sa naše rozlezené rady spojili. Od tejto chvíle sme všetci išli spolu pri sebe. Atraktívnosť putovania znásobila úzka cestička lemovaná peknou voňavou kosodrevinou a bonusom boli uhľovo čierne mláky, ktoré bolo treba obchádzať. Vysielacia veža na obzore Martinských holí postupne rástla. A keď sme prekonali posledný kopček Veľkú lúku otvorila sa pred nami dolinka s čupiacou Chatou Javorina. Tam viedli naše kroky. Opozdilci Jozef s Dušanom boli poslední, ktorí zapadli do tento útulnej chaty.

Na chate sme obsadili celý stôl a pustili sa do občerstvenia a oddychu. V ponuke, ktorú sme využili boli šošovicová a kapustová polievka. Pilo sa pivečko Martiner, to nám dodalo do žíl tak potrebné vitamíny. Kto pohrdol pivom dal si kofolu. Každopádne štyridsať minút panovala pri našom stole parádna nálada. Výnimočný punc dobrej nálade dalo odovzdávanie certifikátu Ľudke, za celkovo odchodených 541 km. Úprimné gratulácie Ľudke potvrdili všetci spoločným potleskom. Ľudka, do ďalších kilometrov Ti prajeme pevné zdravie a mnoho pekných zážitkov na turistických akciách nášho spolku.

Interiér chaty je zdobený vtipnými drevenými tabuľkami s mnohými úsmevnými múdrosťami zo života. Návštevu tejto malej až nenápadnej chaty vrelo každému odporúčam. Bol to pre mňa pekný zážitok a určite naň dlho nezabudnem. Vždy, keď sa povie Malá Fatra, vynorí sa mi z mojich útrob obmedzenej pamäte táto krásna spomienka na pekné chvíle strávené s mojimi milými priateľmi z nášho spolku.

Trasa do Bystričky

Začiatky zostupu sme absolvovali po asfalte. Pri rázcestníku Martinské hole – chaty vznikla vzbura v radoch niektorých členov výpravy. Kofeín v ich krvi padol na život ohrozujúce minimum a tak sme museli navštíviť i druhú chatu a to Chatu Martinské hole. Tentoraz sa popíjala káva ale aj pivko, podľa chuti každého. Sedeli sme vonku tiež v peknom prostredí a strávili tak dvadsať minút príjemným oddychom.

Aj ďalšia trasa viedla po asfalte v prostredí mnohých chatiek, ktoré sú posiate po Martinských holiach ako huby po daždi. Tu som bol jediný krát za dnes pri odlovení kešky Jozefom. Modrý hydrant na zemi v tráve bol dokonalou skrýšou pre ňu. Len čo sme prešli okolo Ráztoky, čo je ústie po zdolaní miestnych Via Ferrata výstupov, asfaltová cesta zmizla a naše nohy hladil príjemnejší lesný chodník modrej turistickej značky.

Zostup dole bol síce dlhý a miestami aj prudký, ale v našom putujúcom spoločenstve stále panovala výborná nálada. I na zostupe sa utvorili skupinky. Vďaka únave každého to bolo prirodzené. Valaská dolina, ale najmä príjemne spievajúci Valaský potôčik nás bezpečne doviedol do cieľa. Prichádzali sme postupne, po skupinkách a určite unavení, ale dovolím si vyriecť slová, že každý bol spokojný a hlavne plný pekných zážitkov, ktoré sú na nezaplatenie. Ten, kto ráno pred akciou váhal s účasťou, v cieli a vo svojej hlave vyriekol tieto slová „som rád, že som tu dnes mohol/mohla byť“. To som si na betón istý. Amen.

Záver

Z celého srdca a úprimne ďakujem Vám všetkým zúčastneným. Som rád, že som opäť mohol byť s mojimi milými priateľmi a že som spolu s Vami mohol zažiť nádherné chvíle v prekrásnej Malej Fatre.

Ďakujem a nabudúce pri ďalšom putovaní dovidenia!