Vinco
7. deň putovania na Rudnej magistrále
Dnes zakikiríkal budíček o 6.30 hod. Aj keď sme s Radom išli spať
neskoro o druhej i tak sme sa parádne vyspali. Je to asi tým, že sme spali
skoro pod holým nebom, kryli nás len velikánske Radegast slnečníky.
Pozitívom bol kontinuálny prísun čerstvého vzduchu, no najväčším
benefitom bola blízka prítomnosť vody tajchu a tá na tomto útulnom mieste
vytvárala parádny dýchateľný chladný vzduch. Tentoraz naše prípravy na
odchod netrvali ani príliš dlho. Rannú hygienu sme kúpaním v tajchu ráno
nechceli absolvovať. A tak som aspoň ja, tradične vždy ráno, vyskúšal
služby blízkej Toi-toiky 
Dnes sme mali v pláne dôjsť do
Rudna nad Hronom a tam prespať pod prístreškom na
futbalovom ihrisku.
Prvých 1700 metrov sme absolvovali po príjemnej lesnej a lúčnej cestičke. To sa zmenilo, keď naše nohy doputovali do Sedla pod Pinkovým vrchom. Chvíľu nás potrápil asfalt no ten občas vystriedala paralelná lesná cestička po traverze. Sedlo Krížna bolo našim vykúpením. Smerovník v tomto sedle nám prísne prikázal odbočiť doprava opäť na príjemnejšiu lesnú cestu. Prevažne otvorený lúčny chodník lahodil našim chodidlám a dokonca nám ponúkol aj pár výhľadov. Pod Hatlobovým vrchom chodník začal klesať a vyústil opäť na asfaltke rovno pri Veľkom Richňavskom tajchu. V mobile na mapách sme zistili, že pri Malom Richňavskom tajchu kraľuje Bufet u Goja. Vidina ranného pivečka a absolvovanie raňajok bola silná. Navyše radar SHMÚ hlásil dážď a tak by prišlo vhod sa na nejaký čas schovať pod striešku bufetu. Opäť sme podstúpili kilometrovú zachádzku, no po príchode k spomínanému bufetu sme zistili, že otváracie hodiny nám hatia plány. Hodinu bolo treba čakať. Mne sa nechcelo a tak ako pomalší člen výpravy som sa dal do pokračovania v ceste.
Po návrate na asfaltku som nahodil nepremokavú bundu a nepremokavo som
„obliekol“ aj ruksak a dal sa do robotického putovania do obce
Vysoká. Počas nasledujúcich päť kilometrov mi
ustavične pršalo. Dážď ustál až príchodom do obce. Moje prvé kroky
viedli na námestí so zvoničkou do malých potravín. Tu na múriku sedeli
traja miestny štamgasti. Keď som prechádzal okolo nich všimol si, čo pijú
a popri nákupe raňajok som kúpil blahodarné „tekutiny“ aj im. Neviete si
predstaviť čo spôsobia dobré móresy. Akonáhle som ich ponúkol zakúpeným
pivkom nebol problém sa s nimi zoznámiť a parádne si pohovoriť. Tak za
dvadsať minút doputoval aj Rado a debata sa mohla naplno otvoriť Presne
podľa našich zvykov na „rudnej“ raňajky boli medzi jedenástou a
dvanástou hodinou. Počas týchto raňajok sme zažili veľmi plodnú a aj
úsmevnú debatu, ktorú si budem dlho pamätať.
Pred odchodom nás mámili obavy, či ďalšia trasa nebude po daždi mokrá. Čakalo nás putovanie po lese a lúkach a tak boli obavy na mieste. Neviem si predstaviť kráčanie po mokrej lúke, to by nás zrejme zabilo. Nič z toho sa nestalo. Cestičky boli suché a dokonca aj tie, ktoré viedli po tráve. Mali sme šťastie. Postupne sme minuli Sedlo Lachtriská i Sedlo na Plese. Bola to príjemná klesavá časť trasy, pretože nám občas ukázala výhľady na približujúce sa Rudno nad Hronom. Boli to parádne výhľady so stúpajúcou hmlou po doobednom daždi. Dobre sa na to pozeralo.
Keďže dnes bolo našim plánom prejsť iba minimalistických 25 km a malilinké prevýšenie a fakt, že po prejdení odbočky na Hrad Rudno nás cesta poslala prudko dole, sme ako po masle doputovali do Rudna nad Hronom. Nasledujúca dvoj kilometrová asfaltka nás doviedla na futbalové ihrisko. Bufet na ihrisku bol ešte zatvorený, ale o chvíľu sa na mieste zjavil majiteľ a ten nám oznámil, že o hodinu otvorí. Nám to bolo už jedno, pretože to bola naša konečná. Čakalo sa len na začiatok futbalového tréningu. Keď dorazili všetci futbalisti na pľac mohlo sa čapovať. Hneď na náš stôl pristáli parádne „čapice“. A dostali sme aj odmenu. Po mojom dotaze u majiteľa či sa môžeme osprchovať, sme dostali kladnú odpoveď. Paráda. Aj prespať pod prístreškom nám domáci dovolil. Čo viac sme si mohli priať. Len bolo treba počkať na ukončenie tréningu.
Poznáte to porekadlo? Človek mieni, Pán Boh mení. A práve to sa stalo. Keďže sme boli hladní a zhodou okolností vo vedľajšej Novej Bani býva náš priateľ z práce, tak sme mu zavolali, či nám neprinesie pizzu. Opäť sme dostali odmenu. Juraj, tak sa volá, prišiel aj s detičkami a v rukách priniesol rozvoniavajúcu pizzu. Počas jedenia a debaty nakoniec padol nápad, že by sme mohli prespať aj u neho na „Bani“. A tak sme po večeri poctivo odpochodovali zostávajúcich šesť kilometrov na Baňu. Je to veľká výhoda osprchovať sa, nechať si vyprať smradľavé veci a ľahnúť si do mäkučkej postele. Takto parádne sme zakončili siedmi deň putovania na Rudnej magistrále u priateľa Juraja. Týmto chcem Jurajovi, ale hlavne jeho manželke, ale aj ich deťom veľmi pekne poďakovať, že vo svojom dome strpeli dvoch návštevníkov. Juraj – ďakujeme.