Vinco
4. deň putovania na Rudnej magistrále
Salaš Obrubovanec je parádne krytý od dažďa i vetra. Ale aj od prenikajúceho svetla. A tak na rad prišiel na telefóne nastavený budík, aby sme náhodou ráno neštartovali príliš neskoro. Mne sa po troch dňoch putovania síce horšie zaspávalo, ale nakoniec únava z predchádzajúceho dňa zvíťazila a vypla ma tak, že hlava reagovala naozaj len na zvonenie budíka. Do ozajstného vstávania ešte chýbalo pár minút a tak som ráno po zobudení už vnímal okolie salaša. Počul som všakovaké zvuky, funenie a pohyb okolo salaša. Von zo salaša sa mi nechcelo a tak Vám presne neviem povedať, aké tvory sa to skoro ráno okolo nášho príbytku pohybovali S Radom sme dlho neváhali a v tichosti, s ohľadom na našich spiacich kolegov, vyšli pred salaš a tam sa zbalili na ďalšie putovanie Rudnou magistrálou. Čakal nás štvrtý deň s cieľom na Horskom hoteli Poľana. Bol to druhý najťažší deň čo sa týka prevýšenia. Ten najťažší sme absolvovali včera.
Úvodných 8.5 kilometra sme absolvovali nenáročným zvlneným terénom prevažne po príjemných lúkach s parádnymi výhľadmi do širokého okolia. Okrem iného som pri pohľadoch smerom k Nízkym Tatrám uvidel aj vzdialenejší Kriváň na okraji Vysokých Tatier. Moja smola bola, že som si tento parádny pohľad neodfotil. A keď som uvedenú krásu spomenul Radovi, nechcel mi uveriť. A to bola na ďalšie kilometre dosť intenzívna téma. Rado ani za toho frasa sa nedal presvedčiť, že som Kriváň videl a nechcel tomu uveriť bez rukolapného dôkazu. Stačila však neskoršia chvíľa, keď bol opäť Kriváň na dohľad a môj prst nasmerovaný správnym smerom. Až potom „neveriaci Tomáš/Rado“ uveril
Aj v tento deň nám prialo slnečné príjemné počasie. V eufórii putovania po príjemných lúkach sme si ani nevšimli, že sme vyliezli na dva skoro 1000 metrové kopce (Nižné Zákľuky a Zákľuky). Zaujímavý úsek bol zo Zákľuk dole k rázcestníku Hronček, ktorý nám pripravil dosť drsné rúbanisko, vysokú trávu, škriabajúce malinčie a pŕhľavu. Opäť dostali naše nohy svoju dávku analgetík Posledných pár sto metrov už viedlo po traverze až ku Kamenistému potoku, kde sme zapadli do turistického prístrešku. Bol to náš čas na neskoré raňajky. Asi tridsať minút sme tu pobudli pri upokojujúcom zvuku zurčiaceho potôčika. Vždy, keď sme mali takúto prestávku tenisky išli z nôh dole. Aj ony potrebujú svoj oddych, pohodlie. Veď čakal nás 13.5 kilometrový úsek na Chatu pod Hrbom.
Po odchode nás dva kilometre viedla príjemná rovinka po asfalte. Dnes som bol za asfalt nanajvýš vďačný. Bolo to lepšie ako malinčie či pŕhľava a tobôž to rúbanisko Po spomínaných dvoch kilometroch sme zabočili do lesa a turistickým a cyklistickým chodníkom sme začali pozvoľne stúpať. Bolo treba len ísť a ísť. Slnko pražilo ako vysoká pec v železiarňach. Ešteže holé úseky striedali stromy, ktoré nás bezpečne chránili. Zlom v stúpaní nastal príchodom do miesta Na Štompe. Rovná cestička neskôr začala padať dole a my sme sa ocitli na príjemnom mieste s názvom Tri vody. V okolí bolo pár dreveníc a tak toto miesto v nás trochu evokovalo civilizáciu. Je to veľmi známe miesto nielen pre turistov ale aj cyklistov. Je to spojnica dvoch cyklotrás, ale hlavne nástup na šesť kilometrový výšľap, ktorý končí práve na Chate pod Hrbom. My sme si tu chvíľu s Radom oddýchli, posedeli v altánku v tieni. Dominantou miesta je kamenná vysoká pec. A tu je pár informácii o nej:
V lokalite Tri Vody sa nachádza najstaršia vysoká pec na Slovensku vybudovaná ešte v časoch bývalého Uhorska, ktorú môžu návštevníci vidieť aj dnes. Postavili ju v roku 1795 v doline na druhej strane masívu Ľubietovského Vepra vo východnej časti pohoria Poľana. Vo vysokej peci, kde sa ako palivo používalo drevené uhlie, vyrábali surové železo a v starej železiarni na Troch Vodách odlievali rúry, kachle, železný riad aj delové gule. Miestnu železiareň v roku 1882 po požiari úplne rozobrali, ale časť pece sa zachovala a jej 8,5 metra vysoký plášť zakonzervovali. Dnes je turistickou atrakciou.
Zdroj:
Po asi pätnástich minútach sme vyrazili „vtříc světlejším zajtrajškům“. Šesť kilometrové ustavičné stúpanie za asistencie spaľujúceho slnka bolo naozaj veľmi namáhavé. Nechcelo sa mi ani hovoriť či točiť na kameru, len roboticky ísť a ísť za nosom. A aby sme to nemali také ľahké, tak posledné dva kilometre sa ešte „zdvihli“. To asi preto, aby sme oddych na chate nemali len tak zadarmo Keď som medzi stromami zbadal „svetlo na konci tunela“ bol som naozaj šťastný. Toto miesto, rozľahlú lúku, som si pamätal s turistiky, keď som sa s Mišom na chate zastavil pred výstupom na Hrb a Vepor z augusta 2023. Tie dva kopce nás čakali po prestávke. Na chate sme pobudli asi tak hodinu. Medzitým sme stihli polievku, pivko i sladkú malinovku, ale hlavne si oddýchli plecia a bosé nohy. Bolo krásne slnečné počasie. Od chaty je tiež vidieť Hrb vypínajúci sa nad týmto často navštevovaným miestom.
Posilnení a oddýchnutí sme vyrazili na Hrb a jeho hrebienok. Úvod chodníka je pozvoľný a postupne turistu pripravuje na prudšie časti, ktoré sa tesne pred príchodom na Hrb postavia pred Vás ako stena. Chvalabohu to netrvá dlho a najprudšia 250 metrová časť nás priviedla na impozantný Hrb. Odmenou pre nás boli výhľady, ktoré sme s vďakou a zadosťučinením doslova „hltali“. Tento bod je zároveň geografickým stredom Slovenska. Obsahuje vrcholovú knihu, do ktorej som už v roku 2023 vykonal zápis. A keďže na stĺpiku bola nalepená ešte staršia verzia našej klubovej nálepky, pribudla k nej tá slovenská verzia. Nezabudli sme sa odfotiť. Asi o 150 metrov sme sa kochali ďalšou vyhliadkou. Na tej je vybudovaná drevená platforma a tak výhľad do okolia bol ešte hodnotnejší. Z tohto miesta je vidieť Chata pod Hrbom v celej svojej kráse. A poviem Vám, je to poriadne hlboko.
Po prejdení príjemného hrebeňa bez zničujúcich stúpaní nás privítal Vepor. No skôr, ako sme ho „pozdravili“ našu pozornosť si zaslúžil vyhliadka, ktorá je vpravo ešte pred vrcholom. I tu si môžete vychutnať impozantne výhľady. Pri troche šťastia je odtiaľto vidieť Banská Bystrica. Všetky kopce na trase výhľadu majú cca o 400 metrov menej. Posledný navštívený kopec na tomto hrebeni bol po prejdení klesajúcej trasy. Je ním Hájný Grúň, ktorý je zároveň geometrickým stredom Slovenska.
Nasledujúce postupne klesanie nás doviedlo do Sedla Jasenová. Od tejto chvíle a už s unavenými nohami sme sa pasovali so záverečným 400 metrovým stúpaním na Poľanu. Boli tu aj prudšie úseky napr. výstup na Strungu a neskôr aj na Katrušku. No Poľana to bol náš posledný kopec a po ňom nasledovalo príjemné oddychujúce klesanie k Horskému hotelu Poľana. Z poslednej návštevy Poľany som si vôbec nepamätal dĺžku klesania k hotelu a tak sa mi zostup k nemu zdal nekonečný. Ale i tak som zobral posledné zbytky síl a dal sa do behu, aby som stihol otvorený bufet. Je jediný, ktorý na takomto veľkom „postsocialistickom“ hoteli ešte funguje. Bufet som stihol a pripravil pre neskôr prichodiaceho Rada otvorené fľaškové pivo. Medzitým som u majiteľov vybavil kľúč od Chatky Poľana, kde sme mohli zadarmo prespať. No my sme v tejto chatke nespali. Dostali sme ešte lepšiu odmenu. Majiteľ nám vybavil chatku č.3, ktorá je situovaná za hotelom a v ňom je miesta na prespania habadej. Prespí v nej 10 ľudí. Súčasťou bola sprcha, kuchynka, záchod, televízor a hlavne olejový radiátor, ktorý nám poslúžil na vysušenie opratých vecí. Na štyroch poschodových posteliach boli mäkučké perinky a po večernej hygiene a po dopití pivka sme do týchto dvoch postelí zaľahli a spokojne regenerovali pre ďalší deň na Rudnej magistrále.