Jozef
Vitajte vo welness teame. U nás nie je nič isté. Väčšinou je to tak, že sa vyberie nejaký kút ostrova a tam sa ide. Niekedy sa s trochou šťastia podarí zaparkovať tam, kde sme plánovali. Niekedy je to jediná časť plánu, ktorá nám vyjde. Plánovali sme počas nášho výletu na Pagu navštíviť aj Metajnu. Aká bude dlhá trasa, to my z welness teamu nikdy dopredu nevieme. Závisí to od množstva premenlivých faktorov ako sú chuť, sily, čas, počasie, množstvo pláží, modrosť mora a oblohy, výskyt dvojnohých tvorov… Dnes má navyše podľa predpovedí počasia pršať. Podľa jedných až poobede, iní spomínajú už od obeda… Takže dnes to bude niečo kratšie.
A plán nám už aj čiastočne vychádza. Počasie je zatiaľ dobré. Sme kúsok za Metajnou. Aj parkovacie miesto už vidieť. Dívame sa naň z opačnej strany. Zaparkovať sa dá aj tu. Viac menej je to v tomto prípade zajedno. Aspoň, že to počasie drží. A máme prvý problém. Teda prvé pokušenie. Je vzdialené asi 200 metrov od parkoviska. Niekto zahlásil, že toto je určite dnešná najkrajšia pláž. Čo teraz? Hrozí, že sa odtiaľto nedostaneme! Rýchlo niečo vymyslieť! Keď pôjdeme späť, môžeme sa tu okúpať! Ak by začalo pršať, máme to na skok do auta! Zabralo to. Uff, to bolo tesné!
Asi o kilometer sa situácia opakuje. Že by sme zažili dve najkrajšie pláže? Na tejto pláži časť ľudí zostáva, dáva sa do plaviek a zlyháva, teda vlastne ide do mora. Nie je to zlé, v máji veľmi osviežujúce. Ale takto sa potom nikam nedostaneme. Vlastne dostaneme. To nestihli zlyhať naši členovia výpravy. Čo teraz? Uvideli zlý príklad? Spomenul som si, že tuto kúsok je miesto, kde stál koncentračný tábor Slana. Ivan ožíva, toto miesto chcel tiež navštíviť. Karavána sa našťastie pohla ďalej…
Ďalšia pláž. Tá predchádzajúca bola veru krajšia. Táto má zase ako bonus svoju ferratu. Tu už sa ničomu nedá zabrániť. Preto sa delíme. Časť zostupuje k pláži. Sú nezastaviteľní. Druhá časť, vedomá si toho, že im kúpanie sa neujde, pokračuje ďalej. Kríž už vidieť. Aj zvyšky kamenných múrov tábora. Tento tábor neexistoval dlho, iba niekoľko mesiacov počas roka 1941. Aj to však stačilo, aby tu zahynuli tisíce ľudí. Nechcel som sa na tomto mieste ani napiť vody, ale nakoniec ma smäd donútil.
Zostupujeme k ostatným na pláž. Netrvá nám to dlho, lebo je to len kúsok. Skúsime si aj ferratu. Zo začiatku to ide, ale potom zrazu prevys a šteblíky nikde. Nejako zmizli. Istenie žiadne. Je načase sa otočiť naspäť na pláž, dať do plaviek a pozrieť sa na ferratu z vody. Ale ešte predtým odovzdám certifikát Dušanovi…
Cesta späť išla rýchlo. Počasie stále držalo. V suchu sme stihli aj pivo na zahasenie smädu. Pri vychádzaní z reštaurácie na nás však už dopadajú prvé kvapky. Sú dve hodiny poobede. Takže sa to trochu posunulo. Tentoraz v náš prospech. Našťastie to k autu nemáme ďaleko. Kúsok na Metajnou už majú stierače čo robiť, aby stíhali nápor dažďových kvapiek. Niektorí odstavujú autá na okrajoch ciest. My pokračujeme ďalej. Štyridsiatkou, občas päťdesiatkou to ešte ide. Nad mestečkom Pag to už vyzerá trochu lepšie. Je tu vyhliadka. Odbočím z cesty na ňu, aby Maroš mohol urobiť fotografiu. Otvoril dvere a hneď ich zatvoril. Žeby mal taký rýchly fotoaparát? Alebo sa nám len zdá, že prší o trochu menej? Máme vôbec na izbách zatvorené aj vetračky na oknách?