Detail akcie Na Baské a chatu Baske z Omšenia

Úvod

Už v úvode pracovného týždňa som Jozefa „otravoval“ otázkou. Čo s prichádzajúcim víkendom? Po trojtýždňovej turistickej prestávke sa mi zachcelo do hôr. No a ja presne viem čo Jozef zrobí, keď mu položím spomínanú otázku. Jednoducho, vymyslí nejakú zaujímavú trasu. Keď mi spomenul vrch Baské tak som si pomyslel, veď na Baské sme už raz boli, je ešte toľko miest na ktorých sme neboli. Tak prečo Baské? Avšak keď som uvidel nakreslenú trasu ani na chvíľu som nezaváhal. A dnes už môžem povedať „Kto zaváhal, neurobil dobre“ 

Od stredy som pozorne sledoval ďalších dobrodruhov. Úprimne som čakal viac záujemcov o pohodovú turistiku s oddychom a občerstvením na príjemnej chate. No čo už. Ale musím a chcem úprimne poznamenať, že prihlásenie Aďky a Maroša ma veľmi potešilo. S nimi sa až tak často na akciách nestretám. A tento štatút (ukrývajúcich sa turistov pred Vincentom) majú aj mnohí iní naši členovia Snáď Boh dá a do konca roka sa s niektorými stretnem.

Putovanie

Prvé zastavenie

Po úvodných asi osemsto metroch sme opustili obec Omšenie a naše nohy začala hladiť trávička lúk. Tu sa nám už naskytli aj prvé výhľady na obec, ale hlavne na protiľahlý hrebeň s neprehliadnu­teľnou Omšenskou babou. S Jozefom máme na túto babu pekné spomienky a tak sme o nej utrúsili pár slov. Ja mám z tej túry aj hmatateľnú spomienku – ohnutú termosku, keď som na Omšenskej babe spadol na ruksak a práve termoska si to odniesla.

Po príchode k výklenkovej kaplnke sme mali odbočiť k vyhliadke s názvom Vyhliadka Vŕšok, no návštevu sme svorne zavrhli. Určite by nezatienila výhľady z vyhliadky, ktorá nás čakala neskôr vyššie. Ja som Vám ešte zabudol povedať, že prvé štyri kilometre nám robil spoločníka červený chodník s názvom Po skale na Baske. No a práve on sa do nás poriadne oprel po 2700 metroch putovania. Nasledujúcich 125 metrov výškových od úpätia viedlo chvalabohu po serpentínach. Ako viete, serpentíny poskytujú body na oddych a práve tie sme my nekompromisne využili Za prvé, bolo treba si vydýchnuť a za druhé, miesta s nádhernými skalami týčiacimi sa nad našimi hlavami si pýtali našu pozornosť. Ochotne sme im túto právom zaslúženú pozornosť venovali. Pred vrcholom stúpania sa cestička akosi vyrovnala. Aj skaly už neboli vysoko nad našimi hlavami. To sme už tušili sladkú odmenu na Vyhliadke Žihľavník. Vyhliadke sme venovali tak 15 až 20 minút a príjemne si oddýchli, dosýta sa pokochali jej peknými výhľadmi a samozrejme niečo sme aj pojedli a popili. Aďka a Maroš nás pohostili chutnými pagáčikmi, boli výborné – ďakujeme.

Po prejdení tohto kúska červeného chodníka po serpentínach musím poznamenať, že je to zaujímavejšia trasa na Baské, ako tá zo Slatinky nad Bebravou po žltej.

Druhé zastavenie

Po prestávke sme pokračovali po trase červeného chodníka ešte asi kilometer v jemne stúpavom profile. No nič strašné horolezecké to nebolo. Skôr také oddychové. Striedali sa tu listnaté s ihličnatými stromami, čo bolo príjemné aj pre náš nos. Presne po štyroch kilometroch naše nohy doputovali na koniec červeného chodníka. To nás už s otvorenou náručou privítal jej modrý brat prichádzajúci sprava na mieste zvanom Žihľavník – Dolná lúka. Bolo dobré sa s nim skamarátiť, pretože na spiatočnej ceste pôjdeme práve po ňom. No skôr než ho využijeme pri návrate dovedie nás ešte na Baské a očakávanú chatu.

Naše nohy ochotne nastúpili na modrý chodník a veľmi ho pochvaľovali, lebo bol príjemný, rovný, voňajúci po striedajúcom sa listnato-ihličnatom lese. Proste išlo sa po ňom nádherne. Bol to priam balzam na ľudské vnemy. A k týmto príjemným pocitom u mňa prispela aj vidina stále sa približujúcej Chaty Baske. Keď sme neskôr vyliezli z lesa na rozľahlú lúku už vykukla spoza stromov strecha chaty. Bol to dobrý pocit. Lúčkou k chate sa išlo parádne. Trochu nás počas príchodu k chate zneistil „nefungujúci komín“, ale dvere chaty boli otvorené a to bolo dobré znamenie. Do vyhriatej Chaty Baske sme ochotne vhupli a hodinu využívali jej útulnú pohostinnosť. Aj traja chatári boli veľmi príjemní a hlavne komunikatívny, čo sme patrične využili Spoločníka cez víkend im robí aj príjemný psík (poľovný stavač), ktorý sa celý čas okolo nás „obšmietal“ a spríjemňoval nám pobyt na chate. Jozef neodolal a pred odchodom si kúpil aj tričko s logom Chaty Baske. Príjemne strávené chvíle sme spečatili spoločnou fotografiou s chatármi.

Tretie zastavenie

Boli to vlastne dve zastavenia v jednom. Najprv sme povinne navštívili vyhliadku vrchu Baské. Panujúce počasie nám neukázalo všetky krásy tejto vyhliadky, ktorú si pamätáme z predchádzajúcej návštevy a tak bol náš pobyt na nej krátky. Modrá značka na nás už volala a my sme poslúchli. Neradno sa priečiť. A tak sme dva a pól kilometra putovali tou istou už známou trasou k rázcestníku Žihľavník – Dolná lúka.

Po ďalších dvesto metroch nám na strome značka ponúkla ďalšiu vyhliadku. Už nám aj dosť fúkalo, no ani to nám nezabránilo sadnúť si na chvíľu na lavičku, ktorá je na tomto mieste ako päsť na oko postavená k vyhliadke. Ochotne si naše ritky sadli a oči kochali sa ponúknutým výhľadom. Jediným negatívom bolo slnko svietiace priamo do očí, takže dojem z vyhliadky nebol úplne dokonalý. Čo už.

Nasledujúci zostup sa uskutočnil opäť serpentínami. Trvali o niečo dlhšie ako pri výstupe, ale dali sa v pohode prejsť. Počas putovania dole, mi ich skalnatý charakter pripomínal zostup pred časom z Malej Ostrej v pohorí Tribeč. Tesne pred tým, než sme „vyliezli z lesa“ na príjemné lúky, sme stretli ženu s dcérou a prehodili s ňou pár viet. No a potom nám zostup do Omšenia spríjemňovali parádne slnkom zaliate ničím nerušené výhľady do širokého okolia. V pohode a so skvelými zážitkami sa putovalo dedinkou Omšenie až do cieľa.

Záver

Možno sa budem na záver iba opakovať. Ale musím to vysloviť, lebo každá absolvovaná turistika vo mne zanecháva hlboké zárezy. Opäť to Jozef vymyslel na parádu. Opäť to bola vynikajúca a nezabudnuteľná udalosť. A už teraz sa teším na ďalšiu, na ďalšie stretnutie s Vami priatelia.

Dovtedy dovidenia!

Síce je oficiálne ešte jeseň, ale dni sú už viditeľne kratšie. Slniečko nám zapadá už okolo 16-tej hodiny. Aj teploty už pomaly, ale isto klesajú. Preto zvykneme v tomto období chodiť niekam „bližšie“ a na kratšie túry. A tak sa nám darí dostať sa do menej známych kútov Slovenska. Baske sme už raz navštívili. A teraz ideme znovu. Tentoraz z inej strany. Vystúpime po chodníku zvanom „Po skale na Baske“, na chate dáme polievku a pivo a k autu sklesáme po modrej značke. Prejdeme necelých 13 kilometrov a prekonáme niečo cez 600 výškových metrov. Na toto ročné obdobie tak akurát. Plán je jasný.

Prvé mikrotrhliny dostáva plán už v aute. Vincent totiž navrhuje, aby sme sa zastavili na kávu v Zamarovciach. Vraví, že platí. Mikrotrhliny si ešte môžeme dovoliť, veď nemrzne, a navyše, keď on platí… Ledva máme kde zaparkovať. Vo vnútri ďalšia skupinka v turistickom. Asi sa tu cestou na turistiku nezvykneme zastaviť iba my.

Parkujeme pred ihriskom v ideálnu dobu. Nemal by sa hrať žiaden zápas a reštauráciu otvárajú až o 15-tej hodine. My sa stihneme vrátiť skôr a tak by sme nemali nikomu zavadzať. Snáď. Kúsok za dedinou prekonávame malé stúpaníčko, dobre padne, aspoň sa trochu rozohrejeme. Prichádzame k výklenkovej kaplnke pod vŕškom. Smerovníček sa nás snaží lákať, aby sme vyšli aj hore na vŕšok, že vraj je na ňom vyhliadka. Ostatným sa moc nechce. Stačila im rozcvička za dedinou. Navyše, vŕšok pôsobí ako zalesnený a neveríme, že by tam vyhliadka bola. Mňa ešte chvíľku láka keška na vŕšku. Nakoniec to vzdávam. Možno nabudúce, ak pôjdem aj s Ivanom. Ak vôbec pôjdem.

A sme na úpätí Žihľavníka. Tu už prestáva všetka sranda. Oblbovanie ostatných, že to je len trochu naklonená rovina stráca účinok. Čakajú nás serpentíny, vyššie budú viesť pomedzi skaly. Hore, nad skalami nás čaká vyhliadka. Kiež už by sme tam boli! Trvalo to iba zopár pauzičiek a trochu poctivého šľapania po zbojníckom chodníčku. Ale šlo to. Len si nie úplne viem predstaviť, že by som tadiaľto šiel cez zimu, ak by bolo nasnežené a miestami ľad.

Kocháme sa z vyhliadky a vytešujeme sa, ako sme už vysoko. Mizne mi úsmev z pier. Práve mi oči padli na ukazovateľ nadmorskej výšky na ceduľke. To sme fakt ešte len prešli iba 300 výškových metrov? Baske je ešte o minimálne ďalších 300 výškových metrov vyššie! Snáď si to nikto iný okrem mňa nevšimol. Už by to také strmé nemalo byť. A naozaj, miestami síce trochu fučíme, ale oproti tým serpentínam je to pohoda.

Náš plán práve dostáva ďalšie trhliny. Práve zaznel výstrel. Je tu poľovačka. Počuť aj krik. Našťastie nie postreleného. Asi honci. Takže sú od nás asi 200 metrov. Ďalšia rana. Takže sú asi tamto. Ideme po turistickom chodníku a sme vyššie ako oni. Nemal by byť problém. Ani nie je. O chvíľku vidíme dvoch, asi honcov, ako sú pod nami. Je ich dobre vidieť, lebo majú oranžové vesty i čapice. O chvíľku inú oproti nám poľovníci, všetci majú oranžové vetrovky. Nenechali nič na náhodu. A čo máme oblečené my? Ja mám červenú farbu a Aďka modrú. Takže časť výpravy má veľkú šancu prežiť.

Blížime sa k chate. Z komína sa nedymí. Toto nevyzerá dobre. Visí tu ceduľka, dnes je poľovačka. A už je možno aj po nej. Vo vnútri je nejaký pohyb! Kto sa obetuje a ide zistiť, či práve chatu nevykrádajú? Nie, nevykrádajú? Vo vnútri je príjemné teplo. Pivko je už objednané, o chvíľku prinesú kapustnicu. Veru, Vincent, to je vyjednávač! A ja som ako na potvoru šofér. Vyjednal ako pozornosť podniku aj po jednej slivovičke. A to ani ústa neotvoril! Vlastne otvoril, ale až kvôli naliatej slivovici.

Dozvedáme sa novinky. To, že chata býva zvyčajne cez víkend otvorená pre nás novinkou nie je. Ale že tu bude stáť rozhľadňa už áno! Vraj je už všetko schválené, i prachy a boli ju už tu hore vymerať! A máme zase dôvod sem niekedy znovu zavítať. A ako bonus dostávame aj tip, vraj celkom pekný výstup sem hore je po hrebienku od sedla Homôľka po modrej. Nuž, uvidíme, ale až niekedy nabudúce.