Jozef
Autom zo Slovenska vyrážame v noci. Máme to vypočítané tak, aby sme sa k moru dostali s prvým svetlom. Keďže treba aj občas zastaviť, prídeme k moru o trochu neskôr ako prvé svetlo. Tentoraz to máme k prvému kontaktu s morom takmer 600 km a asi 6 a pol hodiny čistej jazdy. Kríza na šoférov prichádza tradične nadránom. Práve keď človek tuší, že už sa blíži svitanie. Čierna pomaly ustupuje, ale ešte toho veľa nie je vidieť. A práve teraz treba dávať dvojnásobne veľký pozor! Preto sa navzájom strážime. No nič, zastavíme, dáme energeťák, popreťahujeme údy a pôjde sa ďalej…
Neviem, či za to môže energeťák, alebo to, že je toho už konečne vidieť podstatne viac. Stromy sú už naozaj zelené, žiadna čierna, kríza je tá tam. Možno nás osviežil aj samotný pohľad na more. Darmo, sme suchozemci. Ešte nejakých 40 minút a sme pri našom dnešnom prvom cieli. Je ním zátoka Zavratnica. Úzka zátoka lemovaná vysokými skalami. Známa je však hlavne svojou farbou vody. Je ráno. Nikde ani nohy. Sme tu iba my. Zrazu vodu mora rozráža čln. Nech si ide, kde chce, my ideme svojou cestou. Chlapík pri nás vystupuje na breh a niečo sa pýta. Aj som mu nechtiac niečo rozumel, tak mu odpovedám, že sa vrátime asi za pol hodinu. Veľa mu to nehovorí, tak pre istotu spomínam 30 minút. To sa asi trochu načaká, lebo my skôr, ako o hodinu veru späť nepôjdeme. Nejaká tá fotografická pauzička, poctivé kochanie sa i pokus o kúpanie sa, to si proste vyžaduje čas.
V zátoke je aj Siebelfähre. Čo robí toto nemecké slovo pri pobreží Chorvátska? Potopilo sa tu. Stihlo to ešte v roku 1944. Siebelfähre je malá loď s dvojitým trupom. Niekto spojil plošinou dva pontóny a namontoval na to letecké motory. Loď patrila 771 ženijnému práporu a bola potopená 25. augusta 1944. Určená bola na prepravu vojakov a materiálu a dala sa použiť aj ako vyloďovací čln. Na Jadrane sa takéto člny používali asi do roku 1960 ako trajekty.
A ako sa vyloďovací čln Siebelfähre ocitol v zátoke Zavratnica? V roku 1944 juhoslovanskí partizáni paralyzovali pozemnú dopravu. Preto Nemci tieto člny používali na pobrežnú dopravu. Lenže problém. V roku 1944 už mali Spojenci jednoznačnú vzdušnú nadvládu. Preto sa Nemci nemohli plaviť cez deň, ale v skrytých zátokách čakali pod prístreškami na večer. Ideálne boli hlboké a skryté zátoky. Zavratnica bola navyše veľmi úzka a lemovaná vysokými skalnatými brehmi.
Nemeckej obrane sa vďaka úzkemu zálivu a vysokým skalným svahom okolitých kopcov lemujúcich Zavratnicu podarilo zostreliť dve útočiace britské lietadlá. Nebolo to však zadarmo. Spojenci len v samotnej Zavratnici bombardovaním potopili 10 rôznych malých lodí a člnov. Tento Siebelfähre je jedným z nich.
Pri výstupe zo zátoky nás čaká chlapík. Vykľul sa z neho vyberač vstupného do zátoky. Pýta sa, odkiaľ sme. Dokonca pozná naše hlavné mesto. Vraj v ňom bol. Dostávame zľavu asi 10 € na vstupnom. Možno za to, že sme tam neboli až tak dlho. Možno toto je tá chvíľa, keď niektorí členovia výpravy začínajú ľutovať, že sa neokúpali v zátoke. Ale asi to stihli už skôr, pri pohľade na tú krásnu modrú! Nech je to pre nich poučenie do budúcna. My s Dušanom neľutujeme. Do vody sme sa dostali bez použitia násilia. Preventívny tréning u nás na Slovensku na jazere bol predsa len k niečomu…
Aby to nebolo len kúsok od hladiny mora, navštevujeme aj jednu vyhliadku. Nezdržíme sa tu však dlho. Predsa len, naše ubytovanie je od nás ešte asi 150 km. A keďže to nebude po diaľnici, zaberie nám to asi 2 a pol hodiny. A aby toho nebolo málo, odbočujeme ešte k Vinetuovmu pueblu… (viac na https://winnetou-filmplace.com/…manja-pueblo ).