Vinco
Úvod
Po dlhých upršaných dňoch, keď nám intenzívny dážď nedovolil
vyraziť do prírody, prišli pekné slnečné a relatívne aj teplé dni. Bolo
by hriechom to nevyužiť. A tak som vbehol do našej „komory“ s názvom
naše túžby a vybral si moju najmladšiu. Už pri
poslednej návšteve Chočských vrchov som sníval o navštívení tretieho
najvyššie vrchu tohto pohoria. Bol dostupný z toho istého miesta ako pri
poslednej návšteve obce Prosiek. No a keď sobota už od pondelka sľubovala
krásne slnečné a teplé počasie bolo rozhodnuté. Ako je mojim zvykom
turistická akcia pribudla na našu stránku až v stredu. No zároveň je to
ešte dostatočný čas na prihlásenie pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť.
Ja som len tíško čakal a deň po dni sledoval, kto sa prihlási. Bol by som
išiel aj sám, ale pribúdajúci dobrodruhovia ma potešili 
Proste
kolektív je lepší ako jednočlenná psychohygiena. I keď niekedy tá je
lepšia. No dnes nie.
Na úvod ešte spomeniem, že aj dnes bola tradičná ranná káva. Každý s ňou súhlasil a tak sme zastávku na kávu absolvovali na benzínovej pumpe OMV na konci Ružomberka. A aby som nezabudol, kým dopíšem tento komentár, chcem Jožkovi poďakovať, že sa podujal zabezpečiť dopravu svojim sedem miestnym autom, kde sme mali dostatok pohodlného miesta počas cestovania. Jozef, ďakujeme.
Putovanie
Trasa na Svorad
Naplánovaný štart o 9.00 hod. sme nestihli a tak sme po excelentnej
štartovacej procedúre 
, ktorú zabezpečila Ľudka a Jožko, do
Prosieckej doliny vyrážali o pól hodinku neskôr.
Pri ústi doliny sme boli za krátko a potom sa naše kroky vnorili do
nádhernej tiesňavy obklopenej vysokými skalami, na ktoré sa dobre pozeralo.
Parádnu scenériu a hlavne zážitok z putovania vylepšil tečúci potôčik
Prosiečanka. Príjemne zurčiaci potôčik nás
sprevádzal asi šesťsto metrov. Najkrajšie boli úseky, keď bolo treba
stúpať po lávkach a pridržiavať sa reťazí. Najzaujímavejším miestom
tejto spodnej časti doliny je mostík cez potok. Je ideálny pre fotenie. Asi
po sto ďalších metroch potôčik kamsi zmizol a skaly vystriedali stromy.
Putovalo sa príjemne, slniečko bolo prijateľné. Až kde tu zrazu, ocitli sme
sa pri altánku s informačnou tabuľou o vodopáde Červené
piesky, Sokol. Tu sme stretli prvých turistov. Bola tu
mnohopočetná skupinka českých turistov, ktorá smerovala cez Svorad do obce
Veľké Borové. My sme si na tomto príjemnom mieste spravili krátku
prestávku na občerstvenie.
Na moju otázku, či si ideme pozrieť aj vodopád, som dostal od osadenstva kladnú odpoveď. A tak mimo náš pôvodný plán už nohy putovali k vodopádu. Bolo to iba päťsto metrov a desať minút hore dole, ale návšteva určite stála zato. Kto tadiaľto pôjde, nech určite nevynechá tento vodopád – neobanuje. Ešte moja malá poznámka na údaj 10 min., ktorý je na drevenej šípke ukazujúcej smer k vodopádu. Údaj 10 minút znamená trvanie k vodopádu a späť k altánku.
Po obhliadke vodopádu pokračujeme ďalej a ráz krajiny sa mení. Pribudlo skál a na rad prišla previerka našich lezeckých zručností. Z minulosti som si na tomto úseku pamätal aj rebríky. A naozaj. Boli tam, a práve tie sa nám postavili do cesty. Prvý rebrík bol taký malý, dostatočný na rozbeh. No po tejto rozcvičke prišli dva dlhšie a vysoké. Tu už hlavne Marta zapochybovala či ich zdolá. Nakoniec to naše tri kvetinky zvládli ľavou zadnou. Za posledným rebríkom sme dostali pozvánku od prenádhernej vyhliadky na tiesňavu a okolité skaly. Nemohli sme si nechať ujsť tento silný zážitok. Fotky z tohto miesta sú ikonické a nemaj ich vo svojej čarovnej čiernej krabičke. Čím by sme sa doma potom pochválili? Po návrate z vyhliadky sme už len kúsok putovali na Svorad. Po tristo metroch sme už stáli pri ležiacom rázcestníku. Veľa sa toho zmenilo od našej poslednej návštevy tohto miesta. Vtedy, 5. mája 2024 rázcestník ešte stál. Dnes už chudák nie.
Výstup na Prosečné
Putovanie doteraz bolo pohodové. Odteraz nás čakala pravá turistika. Na troch kilometroch bezmála 460 metrov výškových nejedného turistu našej skupiny poriadne preverilo. Prvý úsek stúpania je rovný a prudký a nechce povoliť. Je potrebné vydržať 1300 metrov a príde sladká odmena – rovinka. Tu sme sa počkali, oddýchli si i občerstvili sa. A čo viac? Kochali sme sa nádherným výhľadom na Malú Fatru. Bezpečne nám ukázala svoje končiare Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb i Veľký Kriváň. Proste nádhera. I počasie nám prialo vo výhľadoch. Vrcholom bola krásne rozpoznateľná Babia hora a Pilsko.
Ďalšie stúpanie na jasne viditeľnú Jóbovu lúku bolo príjemné, pozvoľné, idúce traverzom. Spoločnosť pri tomto stúpaní nám robili nádherné výhľady smerom na Malú Fatru, Oravskú Maguru a Oravské Beskydy. Ešte sme absolvovali dve povinné občerstvovacie zastávky a onedlho už naše chodidlá hladila trávička Jóbovej lúky. Označenie sme tu nenašli, bol tu iba rázcestník opretý o strom, ktorý ukazoval smer na Prosečné a na Svorad.
Nasledujúca časť trasy vedie hrebeňom, po ktorom sa príjemné ide. Pocit
z putovania trochu kazí okolitý polom, vyschnuté a „choré“ stromy a
predovšetkým vysoká vegetácia, ktorou je treba sa predierať. Dobrý pocit
z putovania asi po päťsto metroch vylepší, vpravo od chodníka, parádna
vyhliadka. Ponúka nádherný výhľad na Podtatranskú
kotlinu s ikonickou Liptovskou Marou.
Oku skúseného diváka neunikne ani parádny pohľad na celý hrebeň
Nízkych Tatier. Bonusom tohto miesta je „selfie“
skala, ktorá neunikla pozornosti našej Milke. Ochotne si na ňu vystúpila a
nechala sa zvečniť aj s prenádherným pozadím. Takouto fotkou by som sa aj
ja rád chválil a bol na ňu hrdý. Hneď som si spomenul na podobnú
„selfie“ skalu na Poludnici 
Po ďalších päťsto metroch prišla sladká odmena dňa. Ako prvý som dorazil na Prosečné ja, lebo moji spoločníci sa zdržali na vyhliadke dlhšie. No aspoň som mal čas sa pripraviť na ich slávnostný príchod. Vrch Prosečné je pekne označený a má aj kvalitne chránenú vrcholovú knihu. No čo si turista po príchode na tento menej navštevovaný vrch okamžite všimne je prekrásny výhľad na Západné Tatry. Vrchol neponúka kruhový výhľad a tak jeho dominantou je práve výhľad na východ k Západným Tatrám. Vidieť je aj už spomínaná Babia hora a Pilsko na sever. Krásny je pohľad aj na Veľké Borové, kde je jasne vidieť chodník vedúci do Kvačianskej doliny.
My sme na Prosečnom strávili presne hodinku. Bola to parádna hodinka
s nádherným počasím, úžasným prostredím s výhľadom a relaxačným
oddychom. Jedinou chybou vrcholu je, že je príliš „ostrý“, ale svoje
miesto na sedenie sme si aj tak našli. Ja som počas pobytu zapísal naše
pocity do vrcholovej knihy a „domček“ knihy som skrášlil klubovou
nálepkou. Pri toľkej kráse som aj zabudol na spoločnú
fotografiu 
Zostup do Prosieka
Asi polovica zostupu je riadne prudká a hlavne zarastená s množstvom popadaných stromov. Chodník je však priechodný, nie tak ako pri zostupe z Lomného, ktorý sme si v máji tohto roku „naplno užili“. Neskôr sa už druhá polovica klesania pekne vyrovnala a išlo sa parádne. Dnes sme mali ešte navštíviť aj vrch Čierna hora, no tej sme iba „zamávali“, pri putovaní pod ňou. Pod spomínanou horou nám skočil pod nohy príjemný „modrý chodník“ traverzujúci priamo nad Kvačianskou dolinou. Konečne sa zmenil ráz krajiny. Spoločnosť nám už robili pekné zelené stromy a nie nepekný polom. „Modrý turistický kamarát“ nás po 2300 metroch bezpečne doviedol k jeho žltej kamarátke s názvom „Náučný chodník Prosiecka a Kvačianska dolina“.
No a to bola opäť pastva pre oči. Putovanie popod masív Prosečného bolo zážitkové s výhľadom na Podtatranskú kotlinu a nad ňou v diaľke sa týčiacimi končiarmi Nízkych Tatier. Záverečná cesta viedla po mäkkých lúkach nad Kvačanmi, Liptovskou Sielnicou a Prosiekom. Počas putovania do Prosieka nás obiehali bežci zúčastňujúci sa bežeckého podujatia s názvom „Gréta run“. Tesne pred príchodom do Prosieka nás ešte pohostili príjemní usporiadatelia spomínaného behu „vitamínmi“ a minerálkou. No a keď sme po poslednom vyšliapanom kopčeku uvideli futbalové ihrisko boli sme šťastní. Do cieľa sme si doniesli parádne zážitky, doplna nabité baterky a predovšetkým čistú hlavu pripravenú na ďalšie pôsobenie civilizovaného sveta.
Záver
Po ceste domov v Motoreste Rieka si prišli na svoje aj naše brušká. Polievočka a pivko prišlo nanajvýš vhod. Bola to parádna bodka na záver skvelo prežitého turistického dňa. Pre niekoho bol síce jeden z tých náročnejších no verím, že každý – Ľudka, Milka, Marta, Jozef i ja budeme na tento deň v dobrom spomínať a v budúcnosti aj často rozprávať, ako o vydarenom dni.
Ďakujem Vám priatelia, že ste sa zúčastnili tejto akcie, že som Vás opäť mohol vidieť, zdieľať pocity a zážitky a dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri ďalšom výlete. Majte sa dobre a držte sa v zdraví.