Jozef
Niekoľko dní po sebe bolo počasie smutné. Obloha zatiahnutá, občas sychravo. Lenže nič nemôže trvať večne. Ráno sa zobudím na príliš veľa svetla v izbe. Inštinktívne pozriem do okna a vidím krásnu modrú oblohu a vysmiate slniečko. Chvíľu musím počkať. Je ešte len ráno. Najprv hygiena, raňajky, zorientovanie sa ohľadom počasia na najbližšie dni… a potom rozhodím siete. Volám Romanovi. Prajem mu pokojné prežitie zvyšku sviatkov. Ihneď ma odhalil: „Takže pohľad z okna ťa nenechal na pokoji?“ No nenechal. Nemá zmysel zapierať. Priznanie sa je poľahčujúca okolnosť. Aspoň tak ľudia tvrdia. A ja vravím „ako u koho.“ A podľa tejto skúsenosti u Romana určite. Až na túre sa mi Roman priznal, že môj telefonát ho zastihol za počítačom, ako pozerá nejakú trasu na zajtra. A takto sa zrodila táto akcia…
Roman vybral Vápennú s Plaveckým hradom. Síce sme tam boli viac krát, ale… je to blízko a táto časť Malých Karpát patrí medzi najkrajšie. Navyše by to mala byť vzdialenosťou i prevýšením nenáročná trasa. Roman chce totiž zobrať na turistiku aj brata. Ten s ním bol niekde na turistike naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Takže možno v minulom storočí, alebo na prelome storočí. Nechce brata zničiť nejakou brutálnou trasou.
Parkujeme na zvyčajnom mieste. Štartujeme zvyčajným spôsobom. Nezvyčajné je iba veľké množstvo vody v potoku. Takto si to nepamätám. Ponad strechy domov vidieť, že na vyšších miestach v kopcoch panuje Mrázik. Prvé vážnejšie stúpanie. V duchu si vravím „Pohodička, Roman dávno nikde nebol a brata nechce zničiť.“ Omyl. Roman nasadzuje stovkárske tempo a jeho brat stíha počas šľapania do kopca ešte aj vybavovať telefonáty. Vôbec nepôsobí zadychčane. Na rozdiel odo mňa.
Blížime sa k červenej značke. To znamená, že vrchol Vápennej už nie je ďaleko. Roman začína bratovi farbisto opisovať, kadiaľ vedie trnavská stovka, kde sú kontrolné body… Nezabúda spomenúť aj rôzne zážitky. Asi ste si všimli, že Romanovho brata stále oslovujem brat. Trúfol som si na to až po vrcholovej odmene. Dúfal som, že „brat“ mi bude po nej viac naklonený. Oslovenie „Hej ty“ by asi nebolo vhodné. Rovno som sa ho tu opýtal, ako sa vlastne volá. V aute som to buď prepočul, alebo som stihol zabudnúť ako Vinco. Volá sa Peter. Neurazil sa. Je to chlap a my chlapi z toho až takú vedu nezvykneme robiť.
Na Vápennej vládol Mrázik a do toho občas zadulo. Výhľady žiadne. Preto sme sa tu dlho nezdržali a pobrali sme sa ďalej. Vtom mi niekto volá. Vincent zvykne takto volávať. Vlastne nik iný, iba Vincent. Pohľad na displej potvrdzuje moje podozrenie. Zdvihnem to. Zvedavý je. Pýta sa kde sme. „Kde by som bol? Doma na gauči pred telkou. Veď sú sviatky.“ Toto nečakal. Chvíľu ticho. Asi mu systém prepočítaval. Nejako mi neverí. Opakuje otázku. Odpoveď sa nemení. Doplňuje otázku „A kde je Roman?“ No a tu som zlyhal. V rýchlosti ma nič lepšieho nenapadlo ako to, že Roman pozerá telku so mnou. A hneď mal Vincent vo všetkom jasno. Potom mi chalani hovorili, že som mal povedať, že v telke dávajú Mrázika a tak reálne je to natočené, že keď zaduje, tak cítime padajúcu inovať až v očiach. No proste rozlíšenie 16k.
A po tomto telefonáte sa to stalo. Peter zlyhal. Roman totiž pokračoval vo farbistom opisovaní trnavskej stovky. Stačila krátka vetička, že by to možno aj vyskúšal… a už to bolo. Romanovi stačí „áno“ v akejkoľvek slovnej forme. Rýchlo som ho upozornil, že prihlásiť sa u Romana na stovku nie je problém, ale odhlásiť sa, to sa ešte nikomu nepodarilo. Je to jeho brat. Vyrastal s Romanom odmalička. Mal by ho poznať. Nuž, aj majster tesár sa občas utne, alebo má rovnako tuhý koreň ako Roman a tým pádom nemá problém.
Peter nie je jediný, čo sa nachytal. Takých je viac. Aj ja medzi nich patrím. Tiež ma Roman dostal svojimi farbistými opismi. Dva krát. Raz na trnavskú stovku. Túto skúsenosť zo mňa len tak niečo nevymaže. A druhý krát na vodácku akciu. Tu som Romanovi vďačný, že ma dostal a že som šiel. Aké je z toho poučenie? Ak začujete Romana farbisto rozprávať, tak rýchlo utekajte. Radšej neutekajte, lebo on vás ľahko dobehne. Čo dobehne, predbehne! Ako Vinca na trnavskej stovke. Áno, aj Vincent patrí do zoznamu Romanových obetí. Alebo Vincent jednoducho chcel?
