Jozef
Tak teda dobre, pôjdeme v utorok. Po pár dňoch zisťujem, že nemôžem. S Vincentom znovu hľadáme spoločný voľný deň. Nachádzame nedeľu. Cez víkend sme nechceli nikam ísť, lebo korona, ale tak dlho sme nikde neboli, že aj nedeľa zrazu vyhovuje. Dlho nám to nevydržalo a nevyhovovala už ani nedeľa. Tentoraz Vincovi. Nakoniec sme mali šťastie v podobe stredy. Tak, deň máme jasný, už len trasa. Teraz to pôjde ako po masle. Aj šlo. Krížna. Lenže ako sa blížila streda, blížili sa i dažďové mraky.
Spustilo sa ďalšie kolo telefonátov. Už aj Miro bol viac ako iba nalomený, zrazu chcel ísť. Lenže v stredu ráno mal vykládku v Žiline. Nevadí, pri Krížnej má pršať, ale pri Žiline možno nie. Ako sa ukázalo, vadí, lebo aj tam má pršať. No nič, boli sme tak blízko… Tentoraz neškrtá Miro nás a našu akciu, ale my jeho. Proste smola. Na Severe, strede i východe Slovenska dážď. To nám zúžilo náš manévrovací priestor na juhozápad. Automaticky škrtáme roviny a miesta, kde sme už boli. Okruh možností navyše radikálne zmenšujeme podmienkou – musí to byť jedna z akcií z chlievika „Naše túžby“. Niektorí sa totiž nevedia ovládať a tak sa roztúžia, že tam potom svieti množstvo akcií… Mnohé z nich potom dlho – predlho čakajú na svoj deň. A my s nimi. Takto nejako sme dospeli k dnešnej akcii – dlho a kľukato, ako tok rieky Žitava, ktorej prameň chceme vrámci tejto akcie navštíviť.
Síce nás nemalo byť veľa, ale stalo sa. Máme dvoch hostí. Obaja majú mobily s fotoaparátmi a patrične to zneužívajú. Po dlhej dobe som ja za svoje fotografovanie i Vincent za svoje natáčanie neboli tŕňom v oku. Tentoraz sme nezdržovali. Nie že by sme nefotili či nenatáčali, ale naši hostia neboli o nič lepší. Takže sme veľmi pripomínali Japonskú expedíciu. Áno, občas vzduchom letel i blesk. Našťastie iba z fotoaparátu.
Ale celkovo to s tým zdržovaním asi neukecám. Údaje z čarovnej Vincovej skrinky proste nepustia. Síce ju má podľa mňa jemne pošahanú, lebo mu zakaždým ukazuje o 2 – 3 kilometre viac ako v skutočnosti prejdeme… Lenže keď ide so mnou, tak má priemernú rýchlosť 3 kilometre za hodinu ale keď ide s Borisom a bezo mňa, tak má priemernú rýchlosť 4,5 km. Nie, nešli na bicykli. V oboch prípadoch poctivo peši. Môže mu to síce ukazovať skreslené údaje, ale ten trend je jednoznačný. Tu proste ťahám za kratší koniec lana. Na svoju obhajobu poviem, že na tejto akcii som sa zlepšil. Na konci akcie čarovná skrinka Vincentovi ukazovala priemernú rýchlosť 3,3 kilometra za hodinu.
Už dávnejšie som plánoval navštíviť prameň nejakej z našich riek. A chcel by som v tom sem – tam pokračovať. Dnes sa nám podarilo navštíviť prameň Žitavy. Pred rokom 1992 by sme ani nevedeli kde presne máme ísť, pretože za prameň rieky Žitava sa považovalo viacero miest. Sám Slovenský vodohospodársky podnik v tom nemal jasno a rozhodol sa jednoznačne určiť prameň. Nakoniec za prameň Žitavy určil kúsok zeme na okraji obce Veľká Lehota. Tento pozemok je trvale zamokrený a plný výmoľov a studničiek. Tieto studničky vytvárajú jarčeky, ktoré sa v nižšej časti sústreďujú do jedného prúdu. Žitava je s tokom dlhým 99,3 km naša 16-ta najdlhšia rieka. Popravde, prameň rieky som si predstavoval trochu inak. Vlastne, úplne inak. Tak ako my ľudia, ani pramene nie sú rovnaké. Možno nabudúce navštívime prameň, ktorý bude bližšie mojim predstavám o prameni.
Lepšie sa cítim za fotoaparátom, ako pred fotoaparátom. Nie je to až také zriedkavé medzi fotografmi. Je jedno, či sú to profesionáli, alebo amatéri. Tentoraz však bola s nami po prvý krát Miriam, ako jeden z hostí. Fotí často, a je to aj na tých fotkách vidieť. Preto sa stalo, že pred objektívom som bol častejšie, ako zvyčajne. Podarilo sa mi však pomstiť sa, a na nejednej fotke je zachytená i Miriam.
Našim druhým hosťom bol Dušan. Nebol ideálne obutý, oblečený a ani na turistike dávno nebol. Všetko bolo proti tomu aby šiel, ale on proste išiel. Zvládol to napriek všetkým okolnostiam a v cieli si pri aute ešte zatancoval. Za ten tanec môže obecný rozhlas, lebo zrovna spustil nejakú ľúbivú melódiu…