Detail akcie Chmeľová a hrad Vršatec

Trochu neskoro, ale predsa

Vždy, keď sme v minulosti prechádzali okolo tohto miesta, počúval som rovnaké hlášky „aha tam sú Vršatecké bralá“. A potom niekedy nasledovali opisy tohto pekného miesta tými, čo tam už boli. Vtedy som chytil syndróm menejcennosti. A to preto, že som tam ešte nebol.

No dnes sa syndróm vytratil. Po absolvovaní náučného chodníka okolo Vršatca, musím konštatovať, že návšteva stála zato. Hoci to nebolo pre mňa ľahké, pretože stále bojujem s respiračnými ťažkosťami, mám ťažkosti s dýchaním. Počas celej akcie som sa motal na chvoste našej skupinky. Iba na chvíľu mi robil partnera hosť Ivan a to vtedy, keď sme sa blížili ku sedlu Chotúč.

Výber trasy a vrcholov hodnotím na výbornú. Toto zvládol Jozef bravúrne.

Pri výstupe do sedla Chmeľová sme sa ocitli v úplne inom pohorí. Tečúca voda po chodníku nám na chvíľu pripomenula Slovenský Raj. V sedle sme sa vyskytli celkom tri krát, pretože sme z neho absolvovali výstupy na obidva naplánované vrcholy.
Chmeľová je krásny kopec. Aj keď sú z nej obmedzené výhľady, tie ktoré poskytuje sú impozantné. Pri návšteve Chmeľovej som naplánoval aj odovzdávanie certifikátu Dušovi, čo mi dnes vyšlo. Proste na nič som nezabudol Okrem toho sme na stožiari zanechali podpis (nálepku) spolku PAT a MAT. Nesmiem ešte zabudnúť, že sa Jožo postaral o „kvapalnú vrcholovku“ a to na každom navštívenom vŕšku. Za čo mu chcem vysloviť pochvalu.

Návšteva Javorníka bola tiež zaujímavá. Keď sme zo sedla vyrážali k nemu, tak som chlapcov nasmeroval správnym smerom – „chodte doprava zahlásil som“. Sám som sa vydal inou cestou. Myslel som si, že je „správnejšia“ a to preto, že som sa pozeral do „čarovnej skrinky“ a tá mi to tak ukazovala. No keď som musel absolvovať strmejšie stúpanie a navyše sa preplietať okolo nízkych náletových drevín, a aj tak som sa napojil na chodník, ktorým prešli ostatní konštatoval som, že to bola blbá cesta. Čo dodať – proste Vinco Aspoň bolo vzrúšo. Pobyt na Javorníku sa na 100% oplatí. Sú z neho impozantné výhľady do celej doliny. Nenavštíviť ho by bola veľká chyba. Navyše cesta k vrcholu pripomína vrcholy Roháčov. Idete po hrane chodníka a pod vami je strmí zráz. Takto sa to zdalo mne. Cestu dole do sedla sme absolvovali „mojou správnejšou trasou“ 

Trasa medzi dvoma vrcholmi (Javorník, Chotúč) bola pohodová. Smerovala najprv dole a ako je dobrým zvykom turistov následne aj hore. Než sme ale začali stúpať do sedla Chotúč navštívili sme najprv odpočívadlo pri odbočke na Červený Kameň. S odpočívadla sú pekné výhľady naň. A tu sme aj absolvovali povinnú gastronomickú a iní aj „inú“ prestávku. Oddych nám skvele padol a prispel aj k tomu, že som nemusel opäť, ako býva zvykom vláčiť všetko domov, čo som si na túru doniesol Myslím, že podobný problém majú aj ďalší členovia spolku. Nasledujúca trasa viedla príjemnou trávnatou cestou, ktorá sa neskôr zmenila na asfaltovú cestu. Ňou sme sa dostali až do sedla Chotúč.

Až pri ceste do sedla sme konečne stretli nejakých ľudí. Pred nami bol posledný z vrcholov. Pre mňa bol najnamáhavejší. Každú chvíľu som odpočíval zavesený na paličkách , veď to poznáte stáva sa z toho už legenda Výstup na Chotúč je iba povinnosťou, lebo na ňom nečakajte žiadne výhľady. Zato predvrchol a trasa k vrcholu ponúka výhľady na Vršatecké bralá. Tie som si užil iba cestou dole. Lebo spomínate? Keď som išiel hore bol som permanentne zavesený na paličkách Do dediny sa ide príjemnou asfaltkou, ktorá poskytuje oddych a prípravu na posledný výstup – výstup na hrad Vršatec.

Hrad Vršatec treba bezpodmienečne navštíviť, ak sa nachádzate v týchto miestach. Je to iba 100 metrov výškových, to zvládne každí. Výhľady zo zrúcaniny za tú námahu stoja. Hoci je na začiatku zákazová tabuľka, turistov to neodrádza vystúpiť na jej vrchol. My sme si ju dôkladne obhliadli, pokochali sa nádhernými výhľadmi na dedinu Vršatecké Podhradie a celú dolinu. Cesta do hornej časti hradu vedie cez skalnú štrbinu a úplne k najvyšším častiam cez dve skalné okná. Boli sme aj tu ale na najvyššie časti už strach nedovolil Na peknom mieste sme si spravili záverečnú spoločnú fotografiu a vydali cestou späť k autu.

Posledným bodom programu bolo uspokojiť potreby prázdneho brucha v miestom Hoteli Vršatec. Strávili sme tu príjemné posedenie pri celkom slušnom jedle a pití a rozprávaním dojmov z akcie. Za mňa hodnotím akciu ako skvele strávenú nedeľu. Počasie nám prialo a ani trasa nebola náročná, bola tak akurát.

Ďakujem ostatným, za príjemnú spoločnosť, i keď dá sa o tom polemizovať, keď som bol stále na chvoste výpravy a iba sem tam sme sa spojili v nejakom bode  

Pekná túrka. Aj ja mám v albume fotku s Vršateckým hradom 

Jasne hlásili dážď. Neskrývali to pred nami. My sme však objavili okno. Presnejšie Vincent. Podarilo sa mu zistiť od kedy do kedy nebude pršať a dokonca v slabšej chvíľke prezradil, že aj kde. Viac nám nebolo treba. Nič to, že bude napršané. Nebude to po prvý krát čo budeme čeliť blatu. Úplne nám postačí, keď sa s trochou šťastia vyhneme dažďu. To sa nám nakoniec aj podarilo.

Cestou autom do dnešného „základného“ tábora padlo rozhodnutie zastaviť sa na káve na osvedčenej pumpe. Svietiť sa tam svietilo, ale dvere na fotobunku nie a nie sa otvoriť. Nakoniec z toho nič nebolo, pretože pani majúca na starosti kaviareň Viva sa nedostavila do práce včas. Mala na to dobrý dôvod. Pokazilo sa jej totiž auto. Vraj dorazí až za 20 minút. Rozhodli sme sa nečakať.Aj tak má byť veterno, to nás preberie. Výsledok zastávky na pumpe bol – žiadna káva, ale zato bola výprava obohatená o dve bagety a 5 fidoriek.

Zo začiatku to vyzeralo s výhľadmi všelijako. Aj by sme pridali do kroku, ale nešlo to, pretože to celkom slušne šmýkalo. Nik neľutoval, že si zobral aj paličky. Na Chmeľovej citeľne dul vietor. Potom ako keby sa zabil a už len sem tam dal o sebe vedieť. Nakoniec sme vzhľadom na to, aké bolo počasie, mali celkom slušné výhľady. Bolo ich aj treba, pretože sme sa vytrepali na tri vrchy a jedno hradné bralo. Bola to celkom dobre strávená nedeľa.